6. časť Nevyhnutné zlo (Real slash)

Tom vydesene hľadel na silné záblesky mágie. Bola to akási priesvitná sieť svetelných vlákien, ktoré sa spájali do pevne stanovenej štruktúry. Viaceré prvky tvorili nepreniknuteľnú hradbu. Zaklínadlo malo sladkastú arómu, pripomínajúcu vôňu čerstvej krvi. Pri bližšom kontakte sa rozprsklo na drobné kvapôčky.
Rozprskli sa okolo pentagramu a zanechávali za sebou spálené stopy.
Josh zosilnil zovretie a pevnejšie objal svojho priateľa. Mal strach ako vždy, keď mal tú česť opäť vidieť Davida Hola. Muža, ktorý ho toľké roky nútil, spávať s ním... Mysľou mu chtiac-nechtiac prechádzali neodbytné spomienky.
Chlapec ležiaci na zemi...
Vedľa neho akási zvláštna tyčinka...
Z trucu milovanie s kamarátkou...
Plač dieťaťa a kruté bozky, ktoré nikdy nedokázal prijať...
súboj...veľa krvi...
útek a nový začiatok...
Po dlhom čase plnom odriekania láska k spolužiakovi...
„Musíš utkať sieť, aby si prežil,“ vyslovenie tej jednoduchej vety mu prinavrátilo rovnováhu.
V zlomku sekundy, len pomocou svojho mozgu utkal ochranné pole, ktoré zacelilo stopy po útoku na krehkú vrstvu pentagramu.
Brigitt mala veľké obavy o dieťa. Alex pokojne spal v druhej miestnosti a hrozilo, že sa každú chvíľu zobudí.
„Josh...nemôžeme tu len tak ležať... Kto sú tí ľudia?“ šokovane vyhŕkol Tom. Pripadalo mu nelogické ostať na takom podľa neho nechránenom mieste. Pokúsil sa vymaniť z jeho zovretia, ale Josh ho ešte silnejšie stisol a nedovolil mu vstať.
„Pokojne lež a nehýb sa. Dôveruj mi,“ chlácholivo sa mu prihováral. Oveľa radšej by sedel na nejakom otravnom zápočte a namáhal si mozgové závity... Súboje nemal veľmi v láske. Hlavne, keď boli okrem neho ohrození aj nevinní ľudia.
„Zmiznite odtiaľto. To si myslíš, že keď sem takto vpadneš, tak si s tebou neporadím, Hole,“ Brigitt si vyzývavo založila ruky vbok a začala okolo seba šíriť akúsi sivastú energiu. Narastala do poriadne desivých rozmerov a obkrúcala sa do zložitých útvarov, ktoré sa zabárali do ľudských postáv.
David Hole vrhol znechutený pohľad na staršiu čarodejnicu. Zničil by celý ten jej podnik len, aby sa jej pomstil. To ona pomohla Joshovi ujsť z jeho domu. Už dlhšiu dobu ju chcel zabiť, ale neodvážil sa proti nej postaviť. Ona predstavovala akési krehké spojenie medzi ním a jeho minulosťou. Vedel, že Josh za ňou bude stále chodiť a on ho vždy mohol pozorovať. Došlo však k tomu najhoršiemu. Jeho chlapec si našiel skutočnú lásku. Osobu, ktorú naozaj miloval a to považoval za neprípustné. Vedel, že ho vždy bral len ako otca, ale nedokázal sa s tým vyrovnať. Netušil to, čo cíti už nie je láska, skôr len chorobná posadnutosť. V skutočnosti miloval niekoho iného, ale odmietal si to pripustiť.
Josh nechcel hľadieť na muža, ktorý práve vyslal poriadne ničivé zaklínadlo na jeho tetu. Tak veľmi ju chcel brániť a pomstiť sa mu za všetko trápenie, ale nemohol vstať bez toho, aby ohrozil svojho priateľa. Vedel, že prerušenie pentagramu v tejto fáze zaklínania by malo hrozné následky pre všetkých. Možno aj vďaka tejto skutočnosti mágovia veľmi neútočili na ten symbol. Veľmi skoro si uvedomili, že by to pre nich mohli byť osudné. Skôr sa orientovali na ženu, ktorá sa im zatiaľ šikovne vyhýbala.
„Mrzí ma to, Brigitt. Nechcem ti pokaziť obchody, mám záujem len o tvojho synovca. Ak pôjde so mnou dobrovoľne, nič sa ti nestane,“ navonok pôsobil ako príťažlivý mladý muž s istou dávkou tajomnosti. Tmavý kabát a obyčajné džínsy dotvárali dojem mladosti a bezstarostnosti. Mal už vyše 50 rokov, ale stále vyzeral veľmi dobre. Spôsobila to dohoda s mocnosťami temnôt. Získal nesmrteľnosť a krásu výmenou za to najcennejšie, čo človek má. Jeho dušu poznačilo zlo a už viac nedokázal rozlišovať priateľov od nepriateľov. Všetko sa zlialo do jednej masy.
Čarodejnicinu tvár poznačil krutý úškľabok. Brigitt sa zúrivo vzniesla do vzduchu. Kričala tak strašne, až sa celá miestnosť opäť otriasala. Vlasy jej vstali dupkom a rukami prudko šermovala okolo seba. Z jej úst a očí vychádzalo magické svetlo. Tom cítil blízkosť temnoty. Mal dojem, akoby smrť bola blízko, len stále nebolo jasné, koho zasiahne. Dvaja mágovia, ktorý prišli s Davidom Holom dopadli na zem úplne nehybní. Hole sa ledva vyhol tej silnej mágii. Cítil silné chrupnutie v kľúčnej kosti. Akýsi slabý náznak bolesti ho na chvíľu ochromil. Plač dieťaťa náhle prenikol do uší všetkých prítomných.
Tom to všetko sledoval s čoraz väčšími obavami.
„Josh...prosím, pusť ma!“ začínal pociťovať bolesť, aj keď netušil odkiaľ presne prichádza. Drobná čiastočka zaklínadla prenikla cez obranné kúzla. Zotrela pár znakov a celá časť pergamenu začínala horieť.
„To je v poriadku...vydrž!“ pomaly sa s ním postavil a snažil sa nehľadieť na horiaci symbol, ktorý sa okolo nich uzatváral. Nevnímal ani ďalší nápor mágie, ktorý vyslala Brigitt. Súboj pokračoval bez ďalších prekvapení. Okolo nich sa valila mágia ako obrovská prílivová vlna. To si značne odskákala celá budova. Na stenách sa začali objavovať praskliny.
Tom cítil ako mu niečo prešlo po ramene. Bolesť spôsobila okamžité bezvedomie. Prechádzal cez akúsi sivastú hmlu a postupne sa dostával do čoraz hlbších vrstiev. Cítil dusivý tlak na pľúcach. Mával rukami, akoby sa chcel oslobodiť, ale nebolo to vôbec ľahké.
Hole utŕžil ďalšie nepríjemné zranenie. Brigitt bojovala bez akýchkoľvek zábran. Bola pripravená mu poriadne osladiť túto nečakanú návštevu.
„Ja sa ešte vrátim...nevyhrala si,“ vyprskol nahnevane. Zmenil sa na akýsi trblietavý pás energie, ktorý sa bez problémov prešmykol cez škáru vo dverách.
Brigitt okamžite šla po dieťa a Josh opatrne zotrel pergamen a uhasil oheň mávnutím ruky. Zložil svojho priateľa na gauč. Starostlivo mu skontroloval pulz a jemne prezrel jeho telo.
„To bude v poriadku. Prepáč mi, že som ťa do toho zatiahol. Ešte si chvíľu pospíš. Tie telá by si nemal vidieť,“ jemne ho pohladil po tvári a ošetril mu ranu.
***
„Tie telá musíme odpratať,“ znechutene odvetila Brigitt. Na rukách kolísala vystrašeného Alexa. Dieťa si nervózne cmúľalo prst a zvedavo hľadelo na telá bez tvárí, uložené vedľa seba.
„Nemala si vraždiť. Nie pred ním,“ Josh opatrne zložil svojho priateľa na gauč. Musel jej to vyčítať. Mal strach, že sa príliš rýchlo zoznámi s negatívnou stránkou mágie.
„Inak to nešlo. Zabili by nás. Prišli s nami skoncovať. Nešlo im o priateľskú výmenu názorov. Ty by si to mal vedieť. Nie si predsa jeden z tých dobrých mágov. Uznávaš sily čiernej mágie a používaš ich. Videla som to už mnohokrát,“ pripomenula mu to, čo sa snažil pred všetkými zatajiť. Už dlhší čas nevyhľadával súboje a venoval sa skôr chodeniu do školy a chráneniu svojho majetku.
„Nemusíš mi to stále pripomínať. Nechcem, aby to Tom vedel. On neuznáva takéto veci. Je trochu precitlivený kvôli otcovi a veľmi rýchlym zmenám. Tak ťa prosím, aby si mu o tom nič nehovorila. To, že som vrah, mu chcem vysvetliť neskôr,“ rýchlo podišiel k telám. Sklonil sa k nim a pravidelne opakoval slová akéhosi neznámeho zaklínadla. Telá sa rozpustili na drobné čiastočky, ktoré takisto postupne mizli. Bolo jasné, že do zoznamu nezvestných pribudnú ďalší stratení mágovia.
„Teraz bude lepšie, keď sa vrátim domov. Beriem si zo sebou aj svojho syna. Pokiaľ ho tu naozaj nechceš, tak asi nemám na výber,“ vzal jej z rúk dieťa.
„Tak to bude najlepšie. Potrebuje ťa a ty ho dokážeš najlepšie ochrániť aj pomocou kúzel. Som rada, že chceš konečne prevziať zodpovednosť. Viem, čo si o mne myslíš. Podľa teba som úplne chladná a na ničom mi nezáleží, ale to nie je pravda. Ja ťa mám naozaj rada a budem ťa vždy podporovať, nech sa stane čokoľvek,“ jemne ho pobozkala na líce. Vedela, že už dlhšiu dobu sa neustále hádajú, ale to nemohlo zmeniť nič na jej láske k nemu. Po smrti matky bola jedinou osobou, ktorej dôveroval a vždy si to nesmierne cenila. Bola pripravená mu kedykoľvek pomôcť. Nerada však navonok prejavovala svoje city, a preto sa väčšinou tvárila neprístupne.
***
Mladý muž pomaly utieral dlážku. Vynakladal všetok svoj hnev na túto prácu. Ruky mu začínali krvácať. Drobné zádery od pút sa znovu otvorili. Voda prinášala dosť štipľavú bolesť. Kľačal na kolenách a slzy mu stekali po tvári. Kedysi by sa za ne nesmierne hanbil. Muži predsa neplačú. Tak mu to doma vraveli a on sa podľa toho riadil. Nikto však nemal potuchy, aké strašné je ocitnúť sa v rukách zlého mága a stať sa jeho hračkou... Nedobrovoľným milencom a zároveň aj sluhom. To zlomilo jeho vôľu rovnako ako mučenie. Prestal byť Aaronom Thomasom. Slobodným mužom a stal sa len akýmsi tieňom svojej vtedajšej osobnosti. To všetko len preto, že nebol dostatočne mocný a nedokázal mu uniknúť. Veľa ráz si vyčítal, že neposlúchol svoju matku. Mal radšej odísť do oblasti, kde nežije také veľké množstvo mocných mágov, ale on ostal. Cena za toto rozhodnutie bola až príliš vysoká.
Podvedome sa striasol, keď zbadal pás svetla, ktorý práve prenikol dovnútra cez dvere. Vedel, že je to on a vôbec ho to nepotešilo. Keby zomrel, mohol by odísť.
„Pomôž mi, odnes ma na posteľ!“ prikázal mu mág, len čo nadobudol ľudskú podobu. Držal sa za hrudník a ledva rozprával.
Aaron pustil z rúk handru. Pomaly podišiel k svojmu pánovi. Podoprel ho a viedol do izby.
„Mali by ste ho nechať na pokoji. Vy ste mu ublížili. On za nič nemôže,“ nebál sa trestu, keď bol v takomto stave. Odhrnul prikrývku a hodil ho na posteľ.
„Teraz ma nechaj...nechcem o ničom premýšľať. Ľahni si ku mne,“ prikázal mu. Chcel cítiť blízkosť jeho tela. Potreboval to. Vôbec si neuvedomil, že nestihol poriadne zaistiť dvere. Mal ich hneď po vstupe opäť zapečatiť, aby jeho milenec nemohol ujsť. Kúzlo sa pri vstupe vždy narušilo, inak by ani on nemohol prísť do svojho domu.
Aaron sa spokojne usmial. Všimol si chybu v kúzle, ktorá mu prišla veľmi vhod.
„Nie, už nikdy ma nebudeš trápiť. Ak sa ku mne priblížiš, budeš ma musieť zabiť, lebo s tebou už do tejto postele nikdy nevleziem,“ silno ho udrel do hlavy. Bolo mu jedno, čo sa s ním stane. Vedel, že len na jednom mieste môže nájsť priateľov, ktorý mu pomôžu a chystal sa ich za každú cenu vyhľadať.