10. kapitola Ouija 1/2

Varovanie: 18+, násilie, posadnutosť,
Túto kapitolu som sa rozhodla rozdeliť na dve časti, lebo si chcel ponechať tento názov, ale keby som chcela ďalej písať aj o tej tabuľke, asi by mi to vyšlo na ďalších 5 strán
Ouija, je inak povedané špiritistická tabuľka, čiže veď viete, tá doska na nej písmená a tak...
(Táto tabuľka sa vyskytne až v druhej časti kapitoly)




Azazel ho provokatívne pohladil po hrudi. Prešiel až po časti poznačenej novou existenciou. Podarilo sa mu utíšiť tú najnespokojnejšiu bytosť.
Samuelove pocity sa niekam odplavili, akoby ich tým pohybom navždy zmietol zo sveta.
Samuel bol ukolísaný mocou padlého. Úplne tomu podliehal.
Azazel ho ešte chvíľu pevne držal. Pohľadom prechádzal do tých jemných častiach démonovej podstaty. Potom nečakane priložil pery na tie jeho.
Samuel sa naňho len strnulo díval. Jemný tlak ho úplne zbavoval obáv, ale nebol to práve bozk po akom by túžil.
Neprivrel oči, ostražito ho sledoval.
Azazel však vedel, ako si získať pozornosť. Mladík mu čoskoro voľne visel v rukách a jeho telo úplne spolupracovalo. Bolo to síce príjemné, ale stále k nemu pociťoval veľkú nedôveru.
Azazel sa chápavo odtiahol. Pomohol mu aj nepríjemný zhluk energie, ktorý začal obklopovať Lucifera. Pomaly odstúpil a pomohol Belphegorovi dostať sa zo zeme. Bolo lepšie dostať ho z pánovho dosahu.
Svetlovlasý démon neochotne prijal pomoc.
Potom spoločne zamierili k dvojčatám.
Ich puto aspoň trochu zmierňovalo napätie, ktoré začínalo byť priam neznesiteľné.
Pán temnôt zúril. Najprv to vyzeralo len ako slabá iskra vášne rozpaľujúca jeho podstatu. Potom sa postupne začala zhlukovať neuveriteľne silná energia.
Belphegor si rozrušene priložil ruky k hlave. Lomcoval ním strach. Málokto dokázal rozprávať o pánových výbuchoch hnevu. Zvyčajne končili likvidáciou všetkého, čo sa nejakým nedopatrením dostalo do jeho blízkosti. Brána sa tiež protestne zachvela.
Lucifer obmedzil pôsobenie energie, ale ešte stále z neho vyžarovala priam vražedná temnota.
„Pohŕdaš tým, čo som ti dal, Sael?“ opýtal sa mrazivo. Teplota v miestnosti hneď klesla na nebezpečnú úroveň. Démoni krčiaci sa v kúte len nemo pozorovali svojho nahnevaného pána.
Samuel si okamžite kľakol na kolená. Neurobil to z vlastnej vôle. Niečo ho tam sotilo a keď sa na chvíľu pozrel na ostatných, Azazel ho okamžite prebodol pohľadom. Pochopil, že bude lepšie ešte viac ho nedráždiť.
„Nie, nikdy by som niečo také neurobil. Ja som len...“ pokúšal sa mu to vysvetliť. Azazel však len odmietavo krútil hlavou.
„Si nečistý, lebo som sa ťa dotkol? Chcel, by byť s nimi?“ Lucifer podišiel bližšie k nemu. Neboli to len otázky, boli to hrozby, ktoré sa nad Samuelom ticho vznášali.
Mladý démon tušil, že sa dotkol citlivého miesta. Lucifer vycítil pohŕdanie z jeho strany. Odhodenie Belphegora bolo tou poslednou kvapkou.
Samuel bol iný, ako ostatní démoni, stále príliš citlivý. Táto stránka veci ho však mohla aj ľahko priviesť do záhuby. Nemal v sebe tú dravosť a túžbu ubližovať.
Váhavo sa zadíval do pánových očí. Netušil, čo má povedať, aby zmiernil jeho hnev. Nevedel, či vôbec niečo také existuje.
„Neľutujem, že som tu s vami. Len som ešte nikdy nevidel také svetlo, aké so sebou prinášajú oni,“ takmer nehlučne odvetil Samuel.
Od toľkého tlaku mu začali po lícach stekať slzy.
„To svetlo by ťa mohlo spáliť,“ posmešne dodal Lucifer. Temná hmota, ktorá sa prestala zhromažďovať v bráne, celou silou vrazila do Samuela. Mladík pocítil na svojich pleciach silnú ťažobu. Ústa sa mu otvorili, začalo z nich prúdiť zvláštne vlákna, postupne vyvierajúce z jeho tela, akoby niekto vyťahoval to podstatné opäť von. Samuel ešte nikdy nepocítil niečo také odporné, bol zúfalý, chcel, aby to skončilo, ale ten pás svetla z neho ďalej prúdil.
„Nechcel som vás uraziť. Viem, je to moja vina, že sa hneváte. Som príliš nerozumný, ešte to celé poriadne nechápem. Ľúbim vás, aj Belphegora a dvojčatá...“ nevládal rozprávať, sánka sa mu lámala až kým sa úplne nevykĺbila, praskali mu neexistujúce kosti a mal pocit, akoby mu nejaká ruka zaživa vytrhávala všetko, čo mal vo vnútri.
Napriek tomu neprosil, o nič nežiadal. Len sa ublížene díval na svojho pána.
Anjela s hrozivo nádhernou tvárou. Tie pery, ktoré ho bozkávali teraz potichu mrmlali nejaké zvláštne slová.
„Pošlem ťa tam, kde ani svetlo nedosiahne, Sael,“ kruto dodal Lucifer.
Samuel nemohol zomrieť lebo už nebol človekom. Aspoň nie takým ľudským spôsobom.
Smrť by však možno bola jemnejšia a miernejšia, ako to, čo sa s ním stalo.
Napodobenina tela praskala, cítil akoby ho niečo úplne rozdriapalo, zafarbilo jeho energiu nenávisťou. Pod ním sa hromadila nesúvislá energia toho, čím kedysi býval. Najhoršie bolo to, že strácal sám seba. Občas už ani nevedel, čo to vlastne vidí. Netušil, či je to skutočnosť alebo len hra jeho predstáv. Niečo z neho už odchádzalo, ale nie do neba, ani do pekla. Strácal sa, akoby z neho niekto vytiahol všetko, čo ho kedysi tvorilo. Nechcel od nich odísť.
Cítil, že potrebuje dvojčatá, chcel sa ospravedlniť Belphegorovi a opäť sa môcť vyhrievať v priazni svojho pána.
Aj podoba Lucifera sa mu pred očami vytrácala. Pomaly upadal do úplného rozkladu.
Matt sa vymanil zo zovretia ostatných. Pomaly vykročil bližšie pánovi. On musel ísť. Dokonca prerazil aj ochranu, ktorú okolo nich vytvoril Azazel.
Prekonal odpor tej neuveriteľnej sily. Nemohol to viac vydržať. Bolo mu jedno, čo s ním urobí. Bol ochotný aj nasledovať Samuela, ak to bude potrebné.
Lucifer sa ho nesnažil zastaviť. Nebránil mu vtom. Krutosť v jeho očiach pomaly pohasínala.
Matt si ho nevšímal. Upriamil svojho pohľad na vytrácajúcu sa energiu.
„Samuel!“ klesol na zem k nemu. Pokúšal sa ho objať, ale nedarilo sa mu to.
Ešte chvíľu cítil slabý nápor jeho energie, potom úplne zmizla.
Matt sa ju stále snažil zachytiť rukami. Neplakal, nemohol to urobiť. Bál sa, že stratí vedomie, že ho to úplne pohltí. Tá hrôza, neskutočná bolesť. Jeho podstata sa otriasala strachom, rešpektom, nenávisťou. Tá začínala dosahovať vrchol.
Napriek tomu si uvedomoval, že Lucifera nedokáže ohroziť. Nemohol by ho ani udrieť bez toho, aby na seba neprivodil ten strašný hnev.
Nechápal to. Chcel kričať, obviňovať, ale nemohol. Nenachádzal slová, ktoré by vystihli tú prázdnotu. Nechápal význam takéhoto krutého trestu.
Ryan plakal v objatí Belphegora a Azazela. Obaja ho pevne držali a dúfali, že Matt neurobí žiadnu hlúposť. Nemohli prehovoriť.
Matta už nikto nezadržiaval. Mohol k nemu slobodne pristúpiť. Vzdialenosť medzi nimi sa postupne znižovala.
Mladý démon zľahka položil ruky na pánove plecia. Objal ho. Nežne, vášnivo, akoby mu chcel dokázať, že ani pohľad na niečo také hrozné ho nezlomí.
Lucifer sa prisal k jeho perám, vychutnával si ich dráždil.
Ostatní to len nemo sledovali. Ryan šokovane vytreštil oči a pokúšal sa k nim dostať. Azazel ho pritisol k stene a stlačil mu ruky za chrbtom.
„Ty si to pochopil? “ pokojne sa spýtal Lucifer.
Matt sa oňho zadychčane oprel. Pán ho stále majetnícky objímal okolo pása.
„Áno, ale Belphegor by to tiež mal vedieť,“ vrhol znepokojený pohľad na svetlovlasého démona. Celý sa chvel a tiež ledva zadržiaval bolesť.
Tiež to nedokázal tak rýchlo prekonať. Samuel sa stal súčasťou jeho sveta, až príliš sa zblížili.
Svetlovlasý démon zľahka hladkal Ryana po chrbte a varovným pohľadom prebodával Matta.
Mladý démon si rozvážne vychutnával pánovo objatie.
„On nikdy nebol takto potrestaný,“ chladne zdôraznil Lucifer.
„Už sa k nám nevráti?“ Matt musel tú otázku zo seba dostať. Takmer mu prišlo zle, keď si uvedomil, žeby to naozaj mohla byť pravda.
„Saelovi sa zažiadalo navštíviť druhé peklo. To, čo sa mi tu teraz predviedol sa mi hnusí.
Pokojne si vybite svoju zlosť a nenávisť. Dávam vám čas, aby ste tiež pouvažovali o tom, čo všetko musíte urobiť, ak mi chcete aj naďalej robiť spoločnosť,“ opatrne pustil Matta, odišiel do brány a stratil sa im z dohľadu. Spolu s najobávanejším temným anjelom sa uvoľnil aj tlak v bráne. Všetko sa postupne začalo usporadúvať do bežných farebných odtieňov.
Démoni sa konečne upokojili a padlý anjel si spokojne sadol na zem.
Azazel sa očividne dosť dobre bavil. Na tvári sa mu zjavil spokojný úsmev. Svoj strach síce nepredstieral, ale ani ho veľmi netrápilo, že Lucifer až tak veľmi vybuchol. Zjavne bol na takéto prejavy nespokojnosti zvyknutý.
Ryan si to všimol a okamžite sa od neho odtiahol.
„Zabil ho! Zabil ho!“ nariekal rozrušene.
„My sme sa dívali a on ho...“ nedokázal to prestať opakovať.
„Pokojne, to bude v poriadku,“ Azazel mu odhrnul polepené vlasy z čela.
„Nedotýkaj sa ma! Dovolil si, aby...“ zadúšal sa od sĺz.
„A čo si chcel robiť? Patríte mu, on vás potrestá, kedy sa mu zachce,“ prešiel mu rukou po pleci.
„Utri si slzy a prestaň vyvádzať. Máte niečo vykonať, počul si ho. Radím vám, aby ste sa poponáhľali. Nemá práve najlepšiu náladu,“
„To nie je tvoja vec!“ odvrkol Ryan.
Matt chcel prísť k nim, ale dvojča mu vtom zabránilo.
„A ty si ku mne nesadaj! Necháš sa od neho bozkávať, akoby sa nič nestalo!“ ďalej zúril Ryan.

Poznámka autorky: To, čo sa stalo so Samuelom budem samozrejme ďalej riešiť, ale skrátka zatiaľ je preč. Mimochodom netuším, prečo má pán L. takú zlú náladu :)

9. kapitola Azazel

Varovanie: 15+, démoni, žiadny sex, ">, komentíky potešia, ešte pripomínam, že táto poviedka je absolútne nevhodná pre začiatočníkov

„Mrzí ma to,“ utrápene opakoval Samuel. Mal pocit, akoby ho niekto uviazal na obojok a pevne držal.
Cítil tep cudzej existencie prichytenej tak hlboko, že ani nevedel čoho všetkého sa tá druhá bytosť zmocnila.
Bál sa, že úplne stratí sám seba. Mal pocit, akoby tá bytosť začala dolovať v čoraz väčších hĺbkach a sala z neho zdanlivo nepotrebnú energiu.
„To nič. Upokoj sa, bude to v poriadku,“ Belphegor zľahka prešiel prstami po nových krídlach. Boli drsné, plné rozporuplných pocitov, presne ako osoba, ktorú predtým tvorili.
„Dajte to preč. Nechcem to. Vráťte ho späť!“ zúfalo objal Belphegora. Stiahol ho k sebe a rukami sa pevne ovinul okolo toho bledého tela. Nechcel, aby sa naňho kvôli tomu nahneval. Rozkošný blondiačik sa tváril tak prísne.
„To nepôjde. Tieto veci sa nedajú len tak jednoducho zmeniť. Pretvoril si dušu tej bytosti do niečoho iného. Ak by si to skúsil obrátiť neostalo by z neho absolútne nič. Ty nemôžeš vytvárať nových démonov. Nečakali sme, že sa o niečo tak závažné pokúsiš sám. Nedá sa to napraviť,“ nespokojne zamrmlal Bel. Bolo ťažké mu povedať, že démon jednoducho nemôže nikdy konať dobro. Nemôže nikomu pomôcť. Každá služba od démona má istú cenu. Vždy smeruje len k zlu, aj keď dôsledky tejto služby môžu vyzerať aj ako dobrý čin.
Démon nemá moc veci spájať, len rozvracať a ničiť. Samuel ešte nebol pripravený prijať túto časť svojej novej existencie. Preto sa k nemu Belphegor len upokojujúco túlil. Naznačoval dvojčatám, aby sa objavili a úzkostlivo očakával príchod značne podráždeného Lucifera. Odtiahol Samuela trochu nabok, keď pocítil, že prichádzajú za nimi. Museli sa rozdeliť a Belphegora poslali dopredu.
Pán sa objavil spolu s dvojčatami. Mali nejaké problémy, kvôli Mattovi. Nepodarilo sa mu na prvý raz bezchybne preskočiť do ľudského sveta.
Lucifer ho musel obklopiť svojou energiou a pracne ho ťahať, aby sa náhodou nejakým spôsobom nepoškodil.
Bledý Ryan sa ich držal a chvíľu ustarostene kontroloval stav svojho brata.
Matt si spokojne hovel v Luciferovom objatí a vyzeral, akoby len sladko spal.
Ako prvý už tradične prehovoril princ pekiel.
Ako obvykle sa naňho okamžite upreli obdivné pohľady všetkých démonov.
„Belphegor, Sael, poďte ku mne,“ požiadal ich stručne.
Len ich zavolal, nič viac im nevysvetľoval.
Obaja sa okamžite presunuli k nemu. Všetci tam spolu stáli, akoby ešte na niekoho čakali.
Lucifer mlčal, ale oči jeho pozemského tela sa niekam pevne upierali. Na istý bod, ktorý nikto iný nevidel.
Ukázalo sa, že sa naozaj blíži nejaká silná energia. Zatriasla priestorom. Pokrivila ho a vyplávala s temných hĺbok času.
Démoni zneisteli, keď zaznamenali príchod anjela hriechu.
Belphegor neisto pošepkal Samuelovi. „To je Azazel.“
„Príťažlivý,“ zamrmlal Samuel. Hneď zato dostal patričnú odmenu. Beplhegor ho potiahol za nové krídla. Zabolelo to, tak radšej zmĺkol.
Azazel sa im v podobe nebezpečne príťažlivého muža. Nádherného vo svojej ukrutnosti. Pripomínajúceho lovca, ktorý sa nikdy nevzdá svojej koristi. Telo, ktoré si zvolil rozhodne len zvýrazňovalo jeho mužnú silu.
Bolo vidieť, že je aj trochu namaľovaný, ale boli to len tmavé farby, skôr zhluk znakov, ktoré mu dodávali dojem, že je naozaj bojovníkom.
Jeho oči sa pôsobivo dívali do prázdna, pohlcovali všetko. Démoni sa šokovane zhlukovali bližšie k Luciferovi.
Matt konečne tvoril oči a nedokázal spustiť zrak, z tej nádherne nebezpečnej bytosti.
Azazel mu venoval mimoriadne chladný pohľad. „Dozvedel som sa, že na svet prišli noví. Ak dovolíte, rád by som vám robil spoločnosť,“ všetku svoju pozornosť sústredil len na Lucifera. Zdvorilo ho žiadal, aby mu dovolil venovať sa novým démonom.
„Nevolal som ťa, Azazel.“
„Pritiahol ma sem zápach smrti. Potrebuješ ma. Nebeskí nebudú nadšení. Prišli o dôležitú dušu...“
„Tak pristúp,“ neochotne súhlasil Lucifer.
Opatrne postavil Matta na nohy. Mladík sa oňho ešte chvíľu opieral. Potom ostal pokojne stáť vedľa brata.
Azazel spokojne podišiel bližšie. Chvíľu si obzeral nové prírastky.
„Tak vy dvaja ste dvojčatá. Sladké. Chcel by som vás ochutnať,“ zľahka prešiel rukou po Ryanovej tvári. Mladý démon sa ním cítil ohrozený. Vyplašene ustupoval do objatia svojho brata.
„Vystrašil si môjho brata. Nedotýkaj sa ho,“ rozrušene odvetil Matt. Celé jeho telo bolestne reagovalo na anjelovu prítomnosť. Napriek tomu zaujal obranný postoj. Azazel len zľahka stisol Mattovu ruku.
„Nemaj strach,“ odvetil pobavene. Potom sa presunul k svetlovlasému démonovi.
Belphegor odtiahol Samuela z jeho dosahu. Nechcel, aby naňho siahal. Veľmi dobre vedel, ako na nich taká bytosť môže pôsobiť.
Zúfalo hľadal ochranu u Lucifera. Ich pán však nejavil žiadne známky ohrozenia. Mlčky ich žiadal, aby prijali spoločnosť anjela smrti. Ich energie sa prestali triasť a vyvolávať na poplach.
Lucifer ho rozhodne nepovažoval za konkurenciu. Stačilo mu len urobiť nepatrný pohyb a démoni zas obdivovali len jeho. Nerobil si kvôli tomu žiadne starosti.
„Tvoji démoni na seba žiarlia. Ich srdcia ešte nezabudli, čo je to ľudskosť. Pozoruhodné. Vybral si dobre. Páčia sa mi. Ešte raz by som ťa rád požiadal, aby som vám mohol robiť spoločnosť. Svet je príliš smutné miesto, vy ma zaujímate oveľa viac,“ zdôraznil spokojne. Nováčikovia ho prestali považovať za hrozbu, ale na Belpegora už neurobil taký dobrý dojem. Svetlovlasému démonovi sa zrejme nepáčilo, že narušil splývanie ich energií.
Noví démoni potrebovali mať pri sebe niekoho skúsenejšieho. Museli nejakým spôsobom dozrieť a zdokonaľovať sa. Niečím potrebovali nahradiť tú prázdnotu, ktorá ostala po ich životoch. Napriek tomu len neradi prijímali cudziu bytosť, ktorú nikdy predtým nepoznali. Stále v nich bol akýsi ľudský strach z neznámeho a odlišného.
Azazel im pripomínal pána, ale bol istým spôsobom cudzinec.
A neboli dostatočne silný, aby videli hlboko do jeho podstaty.
Lucifer zľahka položil ruku na plece svetlovlasého démona. Bol to skôr upokojujúci dotyk.
„Sú moji,“ chladne pripomenul Lucifer.
„Ja tiež,“ dodal Azazel. „Preto ich chcem spoznať.“
„Ty si iný,“ pripomenul mu vyčítavo.
„Som taký, akého ma chceš mať,“ obratne pokračoval Azazel. Nenechal sa ničím zaskočiť.
Potom do miestnosti preniklo svetlo. Smerovalo na Lucifera, ale on sa ho ani nesnažil odraziť. Nemohlo mu ublížiť, jedine, ak by prichádzalo od samotného dobra.
Potom opäť uvidel nebeských. Boli blízko. Priam sa ich mohol dotknúť, ale nesmel. Už k nim dávno nepatril. Znervózňovali ho ich bojové kombinácie.
Azazel sa postavil do cesty bytostiam, ktoré začali útočiť.
Jeho bok niečo prebodlo, z imaginárneho tela stekala krv.
Démoni sa tisli bližšie k sebe, vystrašený, rozboľavený od toho svetla.
Lucifer ich ťahal späť do bezpečného úkrytu. Keď unikali do priestoru, stiahol aj Azazela.
Anjel smrti sklamane prešiel pohľadom po nebeských. Rád by im ukázal, ako veľmi sa v poslednom čase zlepšil. Napriek tomu ústup nepovažoval, až za takú hroznú vec. Kvôli takýmto stretom sa na svete diali zmeny, ovplyvňujúce ich samotnú existenciu. Nebolo práve najrozumnejšie postaviť proti sebe tieto sily.

***

Vrátili sa do hotelovej izby, ktorú používali ako bránu.
Samuelovi okamžite začali tiecť slzy. Cítil dobro. Bolo tak blízko, také čisté... Také vzdialené, ako anjeli nepoznačení temnotou.
Ten dar mu navždy unikal. Nepohŕdali ním, len za ním smútili. Pocítil odpor voči svojej vlastnej existencii.
Odstrčil od seba Belphegora. Cítil sa nečistý a nechcel, aby sa ho niekto dotýkal.
Dvojčatá tiež nemohli ísť k nemu. Bol príliš rozrušený. Nepustil ich k sebe. Lucifer nemal náladu naťahovať sa s ním.
Touto úlohou radšej poveril padlého anjela.
Azazel šikovne chytil Samuela. Chvíľu ním bezstarostne kýval zo strany na stranu. Pokračoval, až kým sa Samuel pokojne nepodriadil jeho objatiu.

Séria real slash čo s tým?

Nuž už dlho som nepohla s touto poviedkou, tak sem dávam malé info...číta to ešte niekto?



Teda mrzí ma to fakt, že k tejto poviedke toho málo pribúda, ale nejak momentálne už dlhšiu dobu nemám inšpiráciu na tento párik, i keď mám ich stále strašne rada...
Pravdupovediac zatiaľ si myslím, že bude lepšie, keď dokončím tie veci, čo som teraz rozbehla čiže Pokušiteľa a Real obsession... Prípadne veci z Meropesveta...
A potom, keď budem mať menej vecí tak ma snáď osvieti a dokážem sa k tomu vrátiť...Teda nwm. či to niekto číta, ale bolo by mi ľúto, keby to ostalo len tak...

14. kapitola Spojenie

Varovanie: 15+, pátranie po chlapcoch sa uzatvára...
Takisto upozorňujem, že sa posnažím, aby sa veci pekne uzavreli...
A táto poviedka, už zrejme bude pomaly končiť teda...Ešte samozrejme nie touto kapitolou, ale už ich nebude veľa...
Ale nebojte sa mám milion nápadov...


Seth sa spokojne usadil opieral o Willa. Pevne ho objímal okolo krku a stále vyzeral dosť vystrašene.
Odvážil sa prehovoriť, až keď sa dostatočne vzdialili od miesta, na ktorom ho držali. Práve zastavili pred nejakým domom, obohnaným vysokým plotom. Seth sa snažil nedívať sa von. To miesto nepôsobilo vôbec príjemne ani pohostinne. Radšej sa pokúsil niečo zistiť.
„Našli ste aj ostatných?“ spýtal sa potichu.
Will smutne pokrútil hlavou. Neodvážil sa mu povedať, že možno ani nebudú môcť získať všetkých. Stále si to nechcel pripustiť, ale bolo viac než pravdepodobné, že sa im nepodarí všetkých objaviť. O niektorých chlapcoch nemali absolútne žiadne správy.
Athos mu chlácholivo stisol ruku. Vysvetľovanie vzal radšej na seba. Vedel, že Will je veľmi unavený a nechcel, aby sa tým musel ešte viac zaťažovať.
Obrátil sa k Sethovi, pohladkal ho po líci a opatrne sa mu prihovoril: „Náš tým zatiaľ našiel len teba. Mini povedal, že bude volať, len ak by mali nejaké vážne problémy. Rozdelili sme si vás a verím, že sa nám nejako podarí všetko vyriešiť. Teraz pôjdeme po Ralpha. Kúpil ho jeden dosť nepríjemný chlap. Musíme sa pripraviť nato, že to nebude ľahké ho odtiaľ dostať. V žiadnom prípade nevychádzajte z auta a buďte pripravený...“ Athos sa k nim naklonil. Zľahka pobozkal Willa a opäť sa vybral do ďalšieho pochybného príbytku. Obozretne kráčal smerom k vchodu.
Keď sa v sprievode chlapov vošiel dovnútra, naskytol sa mu pohľad na dom, ktorý vyzeral ako nejaká šialene zariadená pevnosť. Majiteľa prezývali Generál, povrávalo sa, že istý čas strávil v armáde, ale boli to len nepotvrdené dohady.
Starší muž ich hneď privítal s puškou v rukách. Bez akéhokoľvek varovania začal strieľať.
Našťastie nedokázal poriadne zamieriť, Athos sa stihol schovať za gauč. Nechal svojich ľudí, aby muža odzbrojili. Trvalo dosť, dlho kým ho zahnali do kúta. Potom vyšiel z úkrytu a priblížil sa k spacifikovanému mužovi. Držali ho na zemi a dávali pozor, aby sa im nevyšmykol.
„Ak nebudete klásť odpor, nič sa vám nestane. Nemáme v úmysle vám ublížiť. Chceme, len toho chlapca, ktorého ste si dnes vyzdvihli,“ hovoril pokojne celý čas sa mužovi díval do očí, ale v rámci možností s ním jednal slušne.
Muž prekvapivo otvoril ústa a bez najmenšieho zaváhania vyhlásil:
„Kúpil som ho, aby som ho zachránil. Vezmite kľúč, je v tamtej skrinke. Choďte do pivnice...Urobil by som to sám, ale nemám dostatok síl,“ zjavne si myslel, že mu prišli pomôcť.
Smial sa a ďalej si niečo mrmlal o nejakých telách a granátoch. Athos rýchlo vybral kľúč a spolu s mužom z ochranky zišli do pivnice.
Keď otvorili dvere, najprv nič poriadne nevideli, ale potom sa im podarilo nájsť vypínač.
Keď sa zažalo svetlo, zbadali chlapca priviazaného na stoličke. Pred ním sa hompáľala slučka a pod ňou bol nastavený malý stolík.
Athos sa okamžite vrhol k nemu. Rozviazal mu ruky aj nohy a rýchlo ho vzal. Ralph bol celý špinavý a rozhodne nevoňal práve najlepšie. Napriek toho mu privinul k sebe.


***

Erik kričal a snažil sa narobiť poriadny hluk. Damien prikázal, aby ho strčili do kúpeľne a to sa mu vôbec nepáčilo. Nechcel sa pripraviť na noc, ktorú mal stráviť s tým netvorom.
Donútili ho okúpať sa, akoby sa mal pripraviť na nejakú zvláštnu ceremóniu. Pekne voňal a dokonca mu aj niečo strčili do vlasov, vyzeralo to ako nejaká sponka.
Dokonca si musel obliecť ľahkú bielu košieľku, ktorá bola trochu dlhšia a siahala ledva po stehná. Nohavice mu dať nechceli, aj keď o to výslovne žiadal.
Potom ho nejaká ženská dotiahla do pánovej izby a usadila ho na posteľ.
Najprv sa pokúšal otvoriť dvere a ujsť, ale ochrankári ho surovo dotiahli späť a hodili na posteľ. Do tváre mu namierili zbraň a varovali ho, aby sa o nič nepokúšal.
Damiena našťastie zamestnal telefonát, niekto zavolal na domáce číslo.
Nerušene sa venoval svojim záležitostiam a chlapca sediaceho na posteli si zatiaľ nevšímal.
Erik rukami pevne zvieral prikrývku a znechutene hľadal nejaký predmet, ktorým by mu mohol spôsobiť bolesť.
Z postele sa však dostať nemohol a všetky veci boli až príliš blízko Damiena. Nechcel sa k nemu priblížiť.
Damien sa stihol prezliecť do tmavého županu. Keď ukončil hovor, pomaly sa priblížil k posteli.
„Prepáč mi to, zlatko. Nemal som byť k tebe taký hrubý. Môžeme nato zabudnúť a začať odznova?“ Posadil sa k nemu a pokúsil sa ho pohladiť.
„Nie, ty sa mi vôbec nepáčiš. Nepatrím sem.“
Erik odmietavo pokrútil hlavou. Chcel vstať z postele, ale jeho spoločník ho stihol zachytiť.
Damien si ho k sebe majetnícky privinul a rukou mu prešiel po ešte trochu mokrých vlasoch.
Erik zamračene akceptoval jeho objatie. Nebolo to až také nepríjemné, ale to neznamenalo, že mu prepáčil ten nepríjemný kopanec do brucha.
Práve, keď sa pokúšal opäť začať protestovať, do izby takmer nehlučne vošli dvaja mladí muži. Erik spokojne hľadel na V. I. P. chlapcov. Mini dôstojne podišiel bližšie k nim. Za ruku držal trochu napätého Aza.
Ryšavý mladík nesmelo hľadel na zem. Neodvážil sa do ničoho zasahovať.
Erik vedel, že sa medzi nimi odohralo niečo veľmi zlé. Taro sa o tom zmienil len okrajovo a on nechcel priveľmi vyzvedať. Napriek tomu vyzerali spolu veľmi dobre, ako dvaja princovia z nejakej rozprávky. Stvorení jeden pre druhého a nádherní napriek svojej bolesti.
„Prišli ste po mňa? Prosím, nenechávajte ma tu...“ zúfalo ich žiadal Erik. Chcel radšej opäť bývať s ostatnými chlapcami.
„Áno, Erik. Prišiel som sem len kvôli tebe. Nedovolím, aby ti niekto ubližoval,“ povedal Mini. Potom sa obrátil k pánovi domu.
„Ahoj, Damien. Môžem ťa objať?“ opýtal sa ostražito. Kedysi spolu veľmi dobre vychádzali. Damien bol len adoptovaným členom rodiny Sotovcov, ale Mini ho mal rád ako vlastného brata. Dúfal, že sa až tak veľmi nezmenil, napriek tomu, ako život poznačil jeho tvár.
Damien na chvíľu pustil Erika a pevne objal Miniho. Chvíľu sa pevne objímali, zdalo sa, že si to poriadne vychutnávajú.
Erik sa zdesene odtiahol.
Az diskrétne odstúpil a začal sa posúvať k dverám.
„Áno, samozrejme. Poď k nám. A tvoj priateľ?“ Damien opatrne urobil Minimu miesto na posteli.
„Toto je Az. Vyzerá to tak, že spolu chodíme,“ stručne ho predstavil Mini.
Dlho sa mu vyhýbal. Ani teraz mu to všetko nedokázal úplne prepáčiť. Keď si myslel, že ho tiež uniesli zmocnila sa ho silná túžba mať ho opäť pri sebe. Nemohol to potlačiť. Záležalo mu na ňom, aj keď sa vždy tomu bránil.
Vrátil sa k nemu pod podmienkou, že zatiaľ nebudú spolu spať. Momentálne vôbec nemal chuť na akékoľvek záležitosti týkajúce sa sexu.
Az bol na tom úplne rovnako, ospravedlňoval sa mu a sľúbil, že ho už bez dovolenia dotýkať nebude. Napriek tomu ho veľmi potešilo, keď ho nazval svojím priateľom. Necítil sa byť hodný takého oslovenia. Preto chcel radšej počkať na chodbe.
„Nečakal som, že prídete tak skoro. Aj ty si sadni k nám, Az,“ vyzval ho Damien. Rýchlo vstal a osobne Aza odprevadil až k pohodlnej posteli.
Potom medzi nimi prebehol krátky rozhovor, ktorý sa stal súčasťou celej záchrannej akcie.

***

Tara donútili kľaknúť si na kolená. Jeden zo strážcov si rozopol nohavice. Potom hlas opäť vydal príkazy. Tentoraz mladík nemohol odmietnuť. Musel to urobiť, ak sa nechcel dívať na smrť svojho priateľa. Druhý V. I. P. chlapec preňho očividne nebol až taký dôležitý.
Znechutene vzal do úst mužov penis. Zľahka sal, láskal ho jazykom. Privrel oči a opäť si predstavoval, že je na nejakom inom mieste. Potom muž vyvrcholil.
Taro rýchlo vypľúval a napokon ostal ležať na zemi. Z poranených pier mu začala vytekať krv.
Nevládal vstať, ani sa ďalej brániť. Doľahla naňho celá ťarcha tých krutých hodín. Všetko sa mu vracalo, videl tých ľudí opäť umierať. Toto posledné poníženie mu úplne vzalo všetku silu. Zavrel oči a ponoril sa do úplnej tmy.
Dárius sa zúfalo priplazil k nemu.
„Nicky, prosím...“

***

O niekoľko dní...

Athos zaspával opretý o svojho milenca. Hlava mu klesala, ale stále sa nedokázal úplne uvoľniť.
Stále nedokázal so svojej mysle vymazať spomienky na udalosti, ktoré sa odohrali počas tých troch dní. Podarilo sa im nájsť všetkých chlapcov, s pomocou Damiena dokonca vyslobodili aj Tara a Dária.
Minimu sa podarilo získať a odviesť si svojho brata. Ben tiež utŕžil pár zranení, ale našťastie to nebolo nič vážne.
Všetci V. I. P. chlapci boli s nimi. Dostali jednu veľkú izbu v Damienovom dome. Pod jeho ochranou boli v bezpečí. Nepatril k ľuďom, ktorý zanedbávajú bezpečnostné opatrenia a prisľúbil im svoju plnú podporu.
Mali možnosť si vybrať aj samostatné, ale chlapci chceli za každú cenu ostať spolu. Stále sa veľmi báli. Všetci dostali lieky na upokojenie, aby sa mohli konečne poriadne vyspať. Túlili sa k sebe a nikoho cudzieho dovnútra nepustili.
Mini, Az a Ben sa k nim tiež pridali. Všetci chceli ostať spolu a navzájom si pomáhať.
Athos práve ležal na jednej zo spojených postelí. Bol úplne zoslabnutý, ale odmietal si zobrať liek na spanie.
Bál sa, že keď zaspí a opäť sa prebudí chlapci tam už nebudú. Tiež ho to veľmi zasiahlo. Nedokázal sa tak rýchlo vyrovnať s tým, čo sa stalo Tarovi.
Keď ho odniesli z toho miesta, takmer vôbec nereagoval. Vyzeralo to, akoby bol úplne zablokovaný.
Athos sa oňho aj o ostatných chlapcov príkladne staral. Dával na nich pozor, presviedčal ich, aby sa najedli. Pokúšal sa ich rozptýliť. Chlapci ho považovali za svojho hrdinu a dávali mu najavo svoju náklonnosť. Spoločne sa im podarilo prekonať prvotný šok, ale to neznamenalo, že boli v úplnom poriadku.
To všetko mu bránilo poriadne sa vyspať.
Will sa pokúšal upokojiť ho. Vedel, že si musí oddýchnuť. Zaslúžil si trochu starostlivosti.
„Pokojne si ľahni. Objímem ťa a pospíš si,“ ponúkol mu starostlivo.
„Nie, nemôžem späť. Nicky, ešte stále nič nepovedal... neotvoril oči...“ Athos opatrne prešiel pohľadom po chlapcovi, ktorý s nimi zdieľal posteľ. Taro sa stále nehýbal, oči mal zavreté. Len občas bolestne zastonal. Athos ho jemne objal a pokúšal sa poslúchnuť svojho priateľa.
„Už dlho si nespal, ublížiš si,“ mladík ho starostlivo prikryl a jednou rukou ho objal. Athos v ňom prebudil pocity, ktoré ani sám nedokázal presne definovať. Začínalo mu na ňom naozaj záležať.

Som stále tu...+ Lennyho príbehXD

Momentálne mi múza opäť trošku štrajkuje, nejak sa stále zastavím, keď napíšem polstrany a ďalej nič... No snáď sa babka múza zas umúdri tak sem dávam akurát tak nový atavar k Real obsession (už v poradí neviemkoľký...)A čo sa týka "Lennyho príbehu" to je taká vec,čo som začala pozerať, kvôli momentálnemu nedostatku tých vecí, ktoré ma bavia... (Supernatural, Merlin a spol.)



Náhodne som kvôli tomu, že mi nešlo písanie zablúdila opäť na yt. (Kedže s každej mojej rozpísanej poviedky mám len polstranu a spojiť sa to nedá, tak to nejak tak vyšlo...) A nejakým zázračným a čisto náhodným spôsobom som klikla na nevinne vyzerajú link s názvom Lenny & Carsten (skrátka sa to niekde mihlo pri videách, ako je zvykom na yt, tak som sa kukla a začala som to sledovať.)

Samozrejme sa z toho vykľul (ako inak) príbeh s párom muž/muž.
Je síce súčasťou istej nemeckej telenovely, ale to ma momentálne ani trochu netrápi, lebo oni to fakt vedia zapracovať... Takí Chris a Oliver sú tiež zlatí a aj keď sú súčasťou telenovely rozhodne mi to neprekáža. Pretože nemusím kukať celú telenovelu, aby som sa neunudila iným vzťahmi) A keďže som hľadala niečo fakt oddychové... (a nič priveľmi veď viete, smrť a tak... a zas len smrť, ako to býva...) Skončila som pri príbehu tých dvoch...

Krátky obsah
(Upozorňujem, že to pozerám len od určitého momentu, čiže zas nie celý seriál)
Lenny a Carsten sú najlepší priatelia, ale ich vzťah naruší vzájomná príťažlivosť, dokonca si prejavia aj lásku, ale Lenny napokon celú vinu z toho, čo sa stalo zhodí na Carstena a ich priateľstvo sa výrazne naruší.
Lenny sa rozhodne žiť s priateľkou a svoje problémy vo vzťahu zväčša rieši agresívnym správaním a napriek tomu, že sa tomu bráni niečo ho stále priťahuje ku Carstenovi...

Pár:
Lenny/Carsten, Lenny/Emily

Žáner:
romantika, občas dramatické, súčasť telenovely GZSZ

Dostupnosť u nás:

Pokiaľ viem, tak to nikde nedávajú. Možno len na dajakom nemeckom kanáli...
Na yt a dailymotion to môžete nájsť, buď čisto po nemecky, alebo s anglickými titulkami...

Merlino-artušovské momenty...

práve sa chystám dopísať jednorázovku, ktorú hodím na meropesvet, tak nemôžem odohať a hádžem sem ďalšie milé momenty, pozor spoiler! (druhá séria)

Merlinovsko-artušovské momenty

opäť som trošku zablúdila na yt a tak sem dávam pár pekných momentov, pozor spoiler!
Aj Artuš sa rád stará o Merlina :D<">

8. kapitola Acherón

Varovanie: 15+ (kvôli peklu)takto to podľa mňa vyzerá v pekle, teda niežeby som tam bola je to samozrejme len fikcia ako vždy...
Prečo som si vybrala taký názov? Najprv som chcela dať rovno peklo a hotovo, ale toto sa mi páči viac.
„Acherón je údajne rieka žiaľu, ktorá podľa gréckej mytológie obmýva krajinu mŕtvych“, rieka vzdychov...okrem toho predstavuje aj slovanské peklo (acheron bez dĺžňa, zdroj wikipédia)






Démoni patria do pekla. To si vždy mysleli. Istá časť ich novonadobudnutej energie to miesto považovala za svoj druhý domov.
Napriek tomu sa tam dvojčatá necítili dobre. Po Samuelovom dočasnom odchode sa držali v blízkosti Lucifera a Belphegora.
Hľadali u nich ochranu pred ostatnými.
Démoni ich medzi seba najprv vôbec neprijali, ich energie do nich len surovo vrážali a nedovolili im voľne sa pohybovať.
Napokon si však na nich zvykli a takmer si ich prestali všímať.
Keď napokon uvideli ich krídla, začali ich nazývať padlými anjelmi a preukazovali im omnoho viac úcty.
Napriek tomu radšej nepúšťali pána z dohľadu. Démoni boli zákerní a aj tento ústupok, nemusel znamenať, že ich úplne prijali.
Luciferovi to vôbec neprekážalo. Veľmi rád trávil čas s mladými démonmi, nenápadne premiešaval ich energiu so svojou.
Dvojčatá boli rovnako ako ostatní pretransformovaní do bledej energie, ktorá sa v jednom bode priam bolestivo prepojila.
Vyzeralo to, akoby ich spájalo dlhé sivé vlákno, tiahnúce sa cez dôležité časti démonickej podstaty.
Matty cítil ako sa mu tá vec zabodáva priamo do duše a čerpá z nej len toľko sily, aby dokázala prežiť. To bolo ich krehké spojenie. Vedel, že roztrhnutie tej veci by počas života Ryanovi spôsobilo smrť, ale nevedel, čo to znamená v tomto bolestnom svete plnom tmavých tieňov.
Belphegor bol tiež stále s nimi. Obdivoval to sivé vlákno a sledoval tok nejakej neznámej energie, ktorá prechádzala z Mattyho do Ryana.
Jeho dvojča si z neho nebralo veľa. Všimol si, že to vlákno má aj akýsi slabší článok, obalený zvláštnym typom svetelnej žiary. Rovnako ako všetko okolo nich, aj toto puto bolo nehmotné. Ryan úzkostlivo chránil to spojenie a dával si pozor, aby nikto nezbadal to tenulinké duševné prepojenie.
Možno by to bola šanca na samostatné existovanie nezávisle od neho. Uvažoval o tom, že sa možno Lucifera spýta, či sa to nedá nejakým spôsobom zrušiť, ale neodvážil sa.
Ryan tvrdo potlačil tieto myšlienky. Pritiahol ho bližšie k sebe a nedovolil mu o tom ani uvažovať. On chcel tú bolesť, neželal si nič iného.
Matt to chápal a nechcel mu spôsobiť ešte väčšie utrpenie, tým žeby sa to snažil zmeniť proti jeho vôli. Nechal sa unášať spokojnými vibráciami bratovej energie. Celkovo nemohli robiť takmer nič. Zatiaľ neboli natoľko skúsení, aby im dovolili do niečoho zasahovať.
Peklo sa od ich príchodu vôbec nemenilo, nič podstatné sa tam nehýbalo, nenastávali žiadne veľké zmeny.
Všetko bolo uzamknuté v tých istých podobách. Svet bez pevnej pôdy pod nohami sa triasol stále rovnakým spôsobom, každý otras so sebou priniesol nejakú dušu, ktorá sa vmiesila medzi ostatné. Bolo ta také prirodzené a neustále sa opakujúce, že sa to postupne stávalo mučivou rutinou.
S každou dušou prichádzal nový príbeh, démoni do seba nasávali príchuť tých životov. Prežívali tie veci v telách ľudí a učili sa o svete, ktorý bol aj napriek tomu úplne mimo ich chápania. Dôležité boli len duše a to, čo so sebou priniesli, nech to bolo čokoľvek.
Strach, bolesť, výčitky, to všetko navždy rozožieralo prichádzajúce duše. Nemali mená ani tváre, boli utrpením samotným. Skrúcali sa v temnej a nekonečnej bolesti, démoni ich agóniu ešte posilňovali.
Nútili ich umierať ešte mnohokrát, túžiť po slobode, ktorú nebudú nikdy mať. Ten svet im dokázal nahliadnuť až pod povrch a nájsť všetko, čo ich najviac zraňovalo. Nebolo tam žiadne ľudské praktiky mučenia, žiadne fyzické záležitosti neprenikli do toho sveta. Tie duše si ubližovali sami, niekto sa ich nedotýkal, nikto sa k nim nepribližoval. Trhali svoje sny a predstavy, ničili všetko dobré, čo v nich bolo...
Duše nedokázali ani kričať, nemali ústa, nemali nič čím by mohli vyjadriť svoju bolesť, len trasením. Triasli sa čoraz intenzívnejšie a to bol jediný zvuk, ktorý počuli len démoni.
Ryan bol práve intenzívne napojený na nejakého mladého muža, zrútil sa zo skaly a ukončil svoj život v temnote.
Márne hľadal akúkoľvek spojitosť, ktorá ho mohla priviesť do pekla. To, čo videl sa mu nezdalo dostatočné, nerozumel tomu, čo tam ten človek robí. Prečo trpí? Prečo sa mu neotvorila iná cesta?
Kto príde sem už neuvidí nebo.
To bola tá krutá pravda, ale niektoré duše sa ani s tým nedokázali vyrovnať.
Bol to zdanlivo otvorený priestor, aspoň to tak vyzeralo, ale všetci cítili, kde by približne mohli byť hranice. Vedeli, kam až môžu zájsť.
Vnútorným hlasom sa prihovoril k Luciferovi: Pane, prečo sem patrí? Podľa čoho sa vlastne určuje, kam pôjde duša?“
Luciferova energia chvíľu študovala túto jedinú dušu. On sa nezaoberal detailne všetkými hriešnikmi. Vyzeralo to skôr, akoby ani nemal veľký záujem ich študovať. Napriek tomu ocenil, že nového démona to zaujalo. Tušil, že toto pobláznenie ľudskými dušami a ich osudmi nebude trvať príliš dlho.
„Najprv ma zaujíma, prečo si myslíš, že sem nepatrí?“ pobavene sa spýtal Lucifer. Máloktorí démoni sa odvážili klásť mu také otázky, práve preto ho tak veľmi fascinovali tieto večne zamilované dvojčatá.
„Neprevinil sa ničím takým, čo by si zaslúžilo večné muky. Ja neviem, skrátka nevidím v ňom absolútne žiadny náznak, že sem patrí. Dokonca si ani neubližuje,“ dodal presvedčivo. Naozaj veril tomu, že vidí všetko. Myslel si, že stačí len letmý pohľad na pár spomienok a dokáže si utvoriť celkový obraz o živote človeka.
Matt takisto pozorne počúval, lebo ho otázka veľmi zaujala. Naladil sa na ich vnútornú komunikáciu a dával dobrý pozor.
Lucifer ho chvíľu nechal utápať sa v otázkach. Bolo ich priam nekonečné množstvo a on nebol práve trpezlivým učiteľom. Napriek tomu mu pokojne odpovedal:„Je pochopiteľné, že na ňom nič nevidíš. Naozaj to nie je typ úžasne veľkého hriešnika. Ani v obrazoch z jeho života nie je nič, čo by ho jednoznačne niekam zaradilo. Tak to aspoň vyzerá, keď sa na to dívaš ty. Prišiel sem, sám seba odsúdil a ubližuje si presne tak, ako ostatní. Cíti sa vinní za smrť istých ľudí, neublížil im fyzicky, ale považoval sa za jediného zodpovedného, preto bol ochotný prijať len večné utrpenie. Trestá sám sebe tým, že prišiel sem, lebo tí ktorých miloval sa ocitli na opačnej strane. Dá sa povedal, že je to výnimka. Väčšina duší nechce prijať to, žeby mali večnosť stráviť tu,“ vedel, že práve takáto odpoveď skôr prebudí jeho zvedavosť.
Kým o Ryan tom uvažoval, vedenie prevzal Matt a rozhodol sa pána obťažovať ešte závažnejšou otázkou.
„Ľudia si môžu vybrať kam pôjdu?“ vyplývalo mu to z toho všetkého, čo Lucifer povedal, ale ukázalo sa, že ani to nie je celkom jednoznačné.
„Nie je to presne tak. Nedá sa povedať, že o tom duše môžu rozhodnúť úplne. Ovplyvňujú to svojimi životmi, rozhodnutiami, ale keď dôjde, k odpojeniu sa od tela, už toho veľa urobiť nemôžu. Nie, takým spôsobom ako si to predstavujete. On robil všetko, aby sa dostal sem. Upokojilo ho, keď bolo takto rozhodnuté. Je to naozaj ťažký prípad, nebolo ľahké ho ani niekam zatriediť,“ spokojne poznamenal Lucifer.
„Vyberte si nejakého iného hriešnika. Konanie tohto by vás mohlo len zmiasť.“
Lucifer pocítil zmenu, ktorá sa odohrala na zemi. Upriamil svoju pozornosť na malého démona, ktorý práve urobil dosť veľkú hlúposť.
„Ďalšie rozhovory si necháme na neskôr. Váš Samuel niečo vyviedol. Pôjdeme pekne za ním,“ okamžite presunul dvojčatá a Belphegora do vonkajšieho sveta.


***
Andy ho odviedol k sebe domov. Celý čas mu rozprával o sebe, ale
Samuel sa uvelebil na posteli a nechal ho aj ďalej rozprávať. Počuť ľudský hlas nebolo vôbec na škodu, takúto možnosť nemal vždy.
„Nikto si ma nevšíma. Som neviditeľný, chcem, aby ma mal niekto rád,“ Andy sa posadil k nemu a chvíľu mu pevne stískal ruku.
„Nemusíš nenávidieť sám seba. Si krásny,“ pokojne odvetil Samuel. Nie tým fyzickým spôsobom, ale Samuelove démonické oči vnímali jeho krásu aj z iných hľadísk.
Chlapcove oči sa priam rozžiarili. Zjavne ho ešte nikto takto nepochválil.
„Neverím ti...“ položil svoju hlavu na jeho kolená.
Samuel ho trpezlivo hladil po vlasoch. Dotýkal sa ho len veľmi nežne a opatrne.
Slová mohli toho chlapca priviesť do nebezpečnej situácie. Mal šťastie, že si vybral práve Samuela a nie iného démona.
On mal v sebe ešte trochu pochopenia pre zblúdilé ľudské duše.
„Je to také príjemné. Chcel by som byť ako ty. Môžeš tu ostať so mnou pár dní?“ opýtal sa nevinne.
„Neviem, to si ešte musím rozmyslieť. Mám určité povinnosti,“ sníval o Belphegorovi a Luciferovi. Chcel, aby sa opäť niekde uchýlili a boli spolu. V ľudskom svete, bez toľkých nemých svedkov.
„Ostaň, prosím. Mohol by si ma pobozkať?“
Samuel opatrne pritisol pery na jeho čelo. Zľahka sa ho dotkol. Prešiel ním obzvlášť znepokojivý pocit, akoby sa jeho energia zrazila z nejakou slabšou a vysala ju. Chlapec sa len usmieval.
„Ďakujem ti,“ oprel sa oňho a oči sa mu pomaly zavreli.
Samuel si okamžite prezrel jeho ruky, mal ich pokreslené symbolmi. Týmto veciam nikdy poriadne nerozumel, ale začínalo mu dochádzať, čo nechtiac urobil. Tie symboly mali za úlohu vytiahnuť z toho človeka všetku životnú energiu. Po dotyku z démonom sa jednoducho spustili.
Dotyky démonov mohli byť za určitých okolností smrtiace. Chlapec mu v náručí úplne ochladol. Samuel ním začal zúrivo triasť, volal naňho. Nechcel si pripustiť, žeby mohol niekomu vziať život.
„Ja som ťa nezabil... Nezabil som ťa...“ opakoval rozrušene. Musel niečo urobiť. Čokoľvek. Vedel, že on nesmie vytvárať nových démonov, ale nedokázal zastaviť ten silný impulz. Okamžite našiel na chlapcovom tele pečate a otvoril ich. Netušil, sledoval ako sa striebristé vlákna omotávajú okolo tela.
Potom chlapec otvoril oči. Vrhol sa naňho, zmietal sa a kričal. Akoby v ňom prepuklo takmer zbesilé šialenstvo.
„Pokojne, to prejde... Nič sa ti nestane, už bude dobre...“ pokúšal sa ho utešiť.
Andy ho nepočúval, odstrčil ho a celý čas zbesilo pobiehal po izbe. Všetko prevracal hore nohami a kvílil ako ranené zviera. Samuel sa tomu veľmi čudoval, jeho premena nebola až taká búrlivá, celý ten čas prespal. Toto bolo iné, nebezpečné a smrtiace.
Chlapcova duša narastala, tlak silnel a zdalo sa, akoby sa pokúšala predrať sa von z tela, ešte nástojčivejšie. Potom vybuchla do ničivého bledého svetla a pohltila do seba chlapcovo telo.
Potom ho to svetlo obklopilo a zmiešalo sa z jeho energiou. Bolo to úplne iné, ako dotyk s Belphegorom. Oveľa ničivejšie. Cítil ako sa rozpadáva, drásalo ho to zvnútra. Niečo sa zrejme nepodarilo tak, ako chcel.
Zmietal sa zasiahnutý tou ničivou silou. Keď napokon ten silný tlak pominul, uvidel svoje nové krídla, boli vytvorené z inej bytosti.
Pochopil, prečo mali dvojčatá krídla a on nie. Boli len ďalším symbolom ich spojenia. Ryanove krídla predstavovali kúsok z Matta a fungovalo to aj naopak.
Tie jeho v sebe niesli horkosť. Duša, ktorá ich vytvorila so sebou niesla smrť, stala sa len kúskom jeho imaginárneho tela.
Upokojil sa, až keď nad sebou uvidel Belphegora.
Svetlovlasý démon ho trpezlivo postavil na nohy. Prezeral jeho nové krídla a stále sa mračil.
„Týmto si rozhodne postúpil na vyššiu úroveň. Tej bytosti, ktorú si stvoril sa už nezbavíš. Mal si len pozorovať...“ chvíľu ho ešte potichu karhal.

Merlin a Artuš

dve krátke scénky, prvé video obsahuje vystrihnutú scénu, ktorá nebola zahrnutá do epizódy, ale rozhodne stojí zato
2. video obsahuje jeden zaujimavý moment, z druhej série, pozor spoiler!
(nezodpovedám za životnosť videí na yt)