3. kapitola Incident v nemocnici 2. časť

Ann netrpezlivo prevrátila niekoľko stránok, na ktorých jej strýko básnil o svojej novej úlohe. Mal hrať mladého muža, ktorý sa náhodne dostane do domu skutočných upírov. Ďalšie zápisky, na ktoré natrafila boli už o niečo zaujímavejšie.

8. februára

Nakrúcanie začalo. Dom, v ktorom prebieha je vskutku úchvatný. Cítil z neho dávnu históriu a všetko je tam veľmi vzácne a krehké. Dlážka sa podo mnou takmer prepadla, počas jednej z veľmi decentných milostných scén. Prikrývka, ktorú som mal omotanú okolo bokov, bola hneď na zemi. Všimol som si, že ma niekto pozoruje. Ten muž, ktorý bol autorom scenára sa na mňa tak zvláštne pozeral. Doslova ma rengenoval tým svojim uhrančivým pohľadom.
Nemohol som od neho odtrhnúť zrak, mal nádherné oči, také úprimné, ale zároveň plné smútku. V ten deň ma oslovil, šli sme na pohárik do miestnej krčmy a debatovali sme o pár zmenách, ktoré mali oživiť celý príbeh... Hrala tam príjemná hudba a ja som sa cítil veľmi uvoľnene.
„Žijete tu už dlho? Váš dom má v sebe naozaj akési zvláštne kúzlo. Veľmi dobre sa tam pracuje, ale nemyslím, že je to vhodne miesto na založenie rodiny,“ potiahol som si z cigarety, ktorú som si dával už len zo zvyku.
„Celý život. Nikdy som si nevedel predstaviť krajšie miesto. Podľa mňa je vhodné aj pre rodinu, ale ja sa zatiaľ nechcem viazať. Myslím len na jedinú osobu a tou ste vy,“ bez okolkov odvetil Oliver.
Zasmial som sa. Vtedy mi to pripadalo také absurdné. Nedokázal som o niečom takom ani premýšľať.
„Vy ste gay?“ opýtal som sa bez akýchkoľvek okolkov. Aj keď mi bolo už vopred jasné, akú dostanem odpoveď. Lichotilo mi, že sa mu páčim, ale mal som priateľku. Dokonca niekoľko. Neprekážalo by mi mať aj priateľa, ale on bol skôr seriózny typ, ktorého som nemohol využiť na jednu noc. Okrem toho som mal vďaka nemu zabezpečenú prácu, tak som to nechcel pokaziť nejakým neuváženým činom.
„Mal som už aj ženy, aj mužov, ale viac sa mi to páčilo s mužmi,“ odvetil bez akejkoľvek zmienky hnevu.


„Ann, poď sem! Ann!“ hrozný krik ju vytrhol z čítania. Strčila si malú knižku do vrecka na bunde. Rýchlo zbehla po schodoch a zamierila rovno do kúpeľne. Naskytol sa jej pohľad na príšerne vydesenú Chloe. Jej sestra si nejakým nedopatrením zabodla ceruzku na oči do svojho tela. Vytŕčala z jej hrudníka a mierne sa hýbala podľa tepu srdca.
„Preboha, čo si to urobila?!“ rýchlo jej prisunula stoličku, aby sa veľmi nehýbala a siahla po svojom mobilnom telefóne.
„Chcem to vybrať. Vyber to! Možno to nie je hlboko,“ hystericky zavrčala Chloe. Pokúšala sa rukami dotknúť strčiaceho predmetu.
„Nie, nesiahaj na tú vec. Pokojne sa opri o stoličku a hlavne sa nehýb,“ rýchlo vytáčala číslo prvej pomoci. Príšerne zbledla a pery sa jej chveli. Ledva dokázala nadiktovať správnu adresu. Hlas sa jej triasol, akoby práve absolvovala náročný beh.
„Ja som si chcela dorobiť oči a práve vtedy zazvonil telefón. Ponáhľala som sa...Potkla som sa o šnúru od rádia... Chcela som sa niečoho zachytiť a nejakým spôsobom ani neviem, ako to bolo zrazu tam,“ po tvári jej tiekli slzy a ťažko sa jej dýchalo.
„Vydrž o chvíľu budú tu. Už to nebude dlho trvať,“ chlácholivo odvetila Ann. Vytáčala ďalšie číslo, aby upovedomila aj rodičov, ale nikto nezdvíhal. Mama a otec boli asi ešte stále mimo dosah signálu. Ich romantický výlet na chatu rozhodne v tej chvíli nebol tou najlepšou vecou.
„Len som si chcela dokončiť líčenie... Nevedela som, že...“ celá sa triasla a nervózne zvierala operadlá stoličky.
Ani po viac než dvadsiatich minútach sa konečne ozval zvuk zvončeka. Ann rýchlo bežala otvoriť. Sanitka vzbudila na ulici dosť veľký rozruch. Susedia sa vykláňali z okien a zvedavo si medzi sebou šepkali. Ann nasadla do sanitky spolu so svojou sestrou a ostatnými zdravotníkmi.

***

„Saléne, hlavne im neukazuj svoj najnovší občiansky preukaz. Mohli by ťa zažalovať za ukradnutie cudzej totožnosti. Na tej fotke je určite muž,“ Zacharias nikdy neprestával podpichovať. Hlavne, keď sa dozvedel že stará upírka zaryto odmieta nosiť okuliare a pritom takmer vôbec nevidí. Výsledkom boli aj ďalšie nepodarené doklady.
„Tentoraz má naozaj pravdu, starká. Na fotke je predsa Edgar,“ odvetil Damien, keď si zbežne prezrel jej nové doklady.
„Dajte to sem! To nie je vaša starosť,“ nahnevaná upírka schovala do svojej kabelky nepodarok. Vrhla na nich pohľad plný opovrhnutia a odkráčala smerom k peknému svetlovlasému lekárovi, ktorý ju zjavne zaujal.
Všetci postávali pred pôrodnou sálou a už niekoľko hodín čakali na nový prírastok. Pôrod sa dosť skomplikoval, ale inak sa nestalo nič znepokojujúce.
Oliver neustále telefonoval a nervózne pobiehal po chodbách. Zjavne stále čakal na svojho partnera.
„Idem sa prejsť. Ak sa niečo zmení pokojne mi zavolajte. Zach, dávaj pozor, na starkú a nespusti ju z očí. Nech radšej neostáva sama s tým lekárom,“ takmer nehlučne pošepkal svojmu priateľovi.
Zamieril smerom k nemocničnému bufetu. Stále mu pripadalo zvláštne cítiť vôňu jedla. Preňho bola úplne nevýrazná, ale ľudia jej nedokázali odolať. On nikdy v živote nič nezjedol. Poznal len chuť krvi.
Na lavičke zazrel povedomú tvár. Ann Fletcherová sedela na chirurgii a čítala akúsi útlu knižku. Pomaly podišiel k nej. Opäť ho zaplavil príval hnevu. Kvôli nej bol ešte stále hladný a pobyt v nemocnici bol čoraz neznesiteľnejší. Pred ostatnými sa nechcel priznať, že má problém udržať sa pod kontrolou. Preto sa šiel poprechádzať.
Chodba bola prázdna. Nikto tam nebol. Len oni dvaja. Chcel ju len pozdraviť, ale jeho sebaovládanie pomaly povoľovalo.
„Ahoj, Ann,“ odvetil s očividnou námahou. Musím zmiznúť. Nesmiem ostať tu. Má ruky od krvi.
Zdvihla zrak od knihy a pohŕdavo sa naňho zadívala.
„Čo tu robíš?“ zavrčala namiesto pozdravu. Inštinktívne sa od neho odsunula. Cítila, že sa niečo deje. Mala na sebe hrubý rolák a bundu, ale cítila sa veľmi zle, akoby nemala na sebe vôbec žiadne oblečenie a on všetko videl, dokonca aj to, čo sa nachádzalo pod povrchom.
„Moja matka je v pôrodnici. Budem mať brata alebo sestru,“ pokúšal sa donútiť svoje telo a nasmerovať ho k východu, ale nešlo to. Cítil vôňu tej krvi. Mala ju na rukách...Sadol si k nej. Takmer v zlomku sekundy bolo jej oblečenie roztrhané a jeho zuby sa prisali k jej krku. Cítila to a chcela kričať, ale vôbec to nestihla urobiť. Vždy bol veľmi rýchly a dával si pozor. Ľudia okolo nich začali prechádzať, ale nič nevideli. Nevnímali jej tiché prosby. Pokúšala sa ho odsotiť, ale on hltavo pil ďalej. Stále bola pri vedomí, neupadla do žiadneho tranzu, ako väčšina obetí. Zúfalo ho búchala do chrbta a pokúšala sa ho kopnúť. Damien prestal piť, odtrhol sa od nej. Nerozmýšľal. Vôbec neuvažoval. Mal nutkanie stvoriť ďalšieho upíra a nič iné ho nezaujímalo. Z vrecka vytiahol malú dýku a opatrne si zarezal do zápästia. Spôsobil si len povrchové zranenie. Perami oblizol krv, ktorá po chvíli vystrekla, rana sa hneď zahojila, ale jeho pery boli priam pokryté krvou. Sklonil sa k nej a hrubo ju pobozkal. Mal pocit, akoby ho niekto riadil. Nejaká vyššia inteligencia rozhodovala o jeho osude. Cítil ako jej telo chladne a srdce prestáva biť. Pokožka príliš zbledla a črty tváre sa zmenili takmer na nepoznanie. Z predtým nenápadného dievčaťa sa stal vzor chladnej krásy. Zmenila sa tak, aby zodpovedala požiadavkám druhu, ktorý začala reprezentovať.
„Nerozumiem tomu. Ja som predsa nechcel, aby sa premenila,“ šokovane hlesol Damien. Cítil silné spojenie, ktoré medzi nimi vzniklo a čudoval sa, ako veľmi sa počas toho krátkeho času zmenila.
„Ty možno nie, ale myslíš, že ti dovolím, zničiť život mojej neteri. Viem, že už nebude žiť ako normálny človek, ale aspoň som ti zabránil, aby si ju zabil,“ Edgar ho pevne chytil a odhodil ho čo najďalej od bledého dievčaťa. Uštedril mu pár silných úderov.
„Máš šťastie, že si priateľom môjho partnera, inak by som sa s tebou toľko nemaznal. Choď za svojou rodinou a povedz im, čo si urobil! Chcem, aby to vedeli,“ oči staršieho upíra nadobudli nebezpečný lesk. Mal chuť ho rozdrviť na prášok, ledva ovládol toto nepríjemné nutkanie.
Ann pokojne vstala. Rozčúlene si pritiahla k telu roztrhnuté oblečenie. Necítila žiadnu výraznú zmenu. Len slabé mravenčenie pod kožou, ktoré postupne ustupovalo.
„Strýko Edgar, čo sa vlastne stalo? Prečo nám všetci tvrdili, že si mŕtvy?“ prekvapene sa obrátila k dvojčaťu svojho otca. Stále vyzeral rovnako, vôbec sa nezmenil od tej doby, keď ho naposledy videla. Nepribudli mu ani vrásky. Stále bol mladý, krásny a príťažlivý.
„Neskôr ti to vysvetlím. Vlastne som už istým spôsobom mŕtvy,“ trochu zmiernil svoj hnev.
Pohľadom sledoval Damiena. Mladý upír rýchlo vstal a vybral sa späť na pôrodnícke oddelenie.
„Nerozumiem tomu,“ odvetila stručne.
„Ann, ja som upír, preto som ti poslal ten denník. Chcel som, aby to aspoň ty vedela. Pokojne ho môžeš čítať ďalej. Dozvieš sa veľa dôležitých vecí, ktoré ti pomôžu ďalej žiť v tejto podobe,“ opatrne si vyzliekol svoj kabát a dal jej ho, aby zakryla roztrhnuté oblečenie.
„Nie, ty si zo mňa strieľaš!? Nemŕtvy ako Angel z Buffy premožiteľky upírov? Čítam síce aj knihy z tejto oblasti, ale to neznamená, že tomu verím,“ uštipačne poznamenala Ann.
„Nie, je to až také zložité. Stačí, keď sa pozrieš na seba. Damien je upír, premenil ťa a teraz si jednou z náš, Necítiš nijakú podstatnú zmenu?“ opýtal sa ustarostene.
Ann si pamätala na to uhryznutie aj na jeho bozk, len si to nedokázala tak rýchlo utriediť.
„Nezmysel,“ nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Pozri sa na svoje ruky, nohy, prípadne si obzri aj celú tvár. Určite spoznáš rozdiel. Skontroluj si aj srdcový tep. Uvidíš, že žiadny nepocítiš. Poď odprevadím ťa k záchodu,“ navrhol ochotne.
„Ako myslíš, pôjdem sa presvedčiť,“ stále to považovala len za akýsi druh hry. Jej myseľ to nemohla tak rýchlo prijať. Cítila zvláštnu ľahkosť, akoby sa namiesto chôdze len ladne vznášala.
Vošla do nepríjemne pôsobiaceho nemocničného záchoda. Zavrela sa do kabínky a vyzliekla si strýkov kabát, okrem toho aj roztrhané kúsky oblečenia. Dlho hľadela na svoje bledé ruky, mali až nezdravú farbu, príliš vyblednutú, akoby z nej niekto vysal všetku farbu. Brucho mala úplne ploché, aj keď neznášala cvičenie a nikdy sa o svojej brušné svaly ktovieako nestarala. Veľkosť pŕs sa vôbec nezmenila, ale boli oveľa pevnejšie ako predtým. Celé telo bolo hrozne chladné, ako kus ľadu. Nepodarilo sa jej nahmatať žiadny pulz, dokonca ani nemohla dýchať, ale vôbec to nebolo neprirodzené. Nepotrebovala vzduch a nedokázala sa k tomu prinútiť. Šokovane si ohmatala tvár, bola hladká bez akejkoľvek stopy po vyrážkach.
Obliekla sa a zamierila k menšiemu popraskanému zrkadlu. To, čo videla aj takmer vyrazilo dych. Črty tváre sa zmenili na nepoznanie, vlasy mali oveľa tmavšiu farbu a mierne sa predĺžili. Nezdalo sa, že by bola krajšia, len spôsob akým sa dívala na svet sa zmenil. Dalo by sa povedať, že vyzerala inak, ale ona sama to nepovažovala za zmenu k lepšiemu.
„Kde je moja tvár? Veď takto ma nikto nespozná,“ hľadala v zrkadle aspoň nejaké známe črty. Rýchlo to však vzdala. Vybehla von zo záchodu a nervózne si premerala svojho strýka.
„Je pravda, že nemám dušu?“ spomenula si na knihu Dracula, ktorú mala možnosť kedysi prečítať.
„Máš, tebe rozhodne nechýba. Duša je našou súčasťou, keď sme sa narodili ako ľudia, niekto však má len polovičnú. Damien je práve ten prípad. Predstavím ťa môjmu partnerovi a jeho priateľom. Doma už bývať nemôžeš. Zariadim to tak, aby to tvoji rodičia pochopili,“ vôbec mu nespôsobovalo radosť, že bude musieť opäť vidieť svojho brata. Mal ho rád, ale zároveň ho chcel ochrániť pred svojou terajšou podobou.
„Nie, mne nič nie je. Môžem ostať doma,“ protestovala Ann.
„Teraz sa cítiš dobre, ale čo ak dostaneš chuť na krv. Nikto ťa nezastaví. Nemusíš sa báť, teraz u nás žije aj Saléne, je to stará mama Damiena. Má v suteréne svoju rakvu...“ chlácholivo ju potľapkal po pleci.
„Rakvu?“ neochotne zopakovala to slovo.
„Na dlhodobý spánok sú oveľa vhodnejšie. Saléne spí naozaj veľmi rada, počas vojny radšej zaliezla dovnútra, a prebrala sa až nedávno. Upírov, ktorí sú už na svete príliš dlho to občas začne nudiť. Okrem toho počas spánku nazbiera potrebné vedomosti, aby sa mohla prispôsobiť ďalšiemu storočiu. Počítač však ešte stále neovláda,“ zaviedol ju na ďalšie poschodie. Už sa nevedel dočkať reakcie svojich priateľov.
Prišiel včas, aby si vypočul hádku medzi Damienom a Oliverom.
„Dohodli sme sa, že v nemocnici to nebude robiť! Ty si teda riadne nezodpovedný, Damien! Dve obete za noc to, je až príliš,“ nemusel vôbec šepkať. Nikto si ich nevšímal. Ľudia ani nepostrehli, o čom sa rozprávajú.
„Môžem si robiť, čo sa mi len zachce. Ja som ju nechcel premeniť. Edgar ma k tomu donútil,“ namrzene zavrčal Damien.
„Nemal si sa k nej vôbec približovať. Niekedy si myslím, že by si ani nemal byť polovičný. Ešte ani Edgar nemá taký apetít ako ty!“ v žiadnom prípade nemienil poľaviť. Začínal mať pocit, že ten chlapec potrebuje lekciu slušného správania.
„Je to len moja vec, koľko obetí budem mať!“ rozčúlene odvrkol Damien.
„Prestaňte chlapci, veď sa nič hrozné nestalo. Máme nového člena, to predsa vôbec nie je zlé. Už roky ste nikoho nepremenili,“ zastávala sa ho Saléne.
„On má už na konte Zachariasa a teraz aj to dievča. Myslím, že na pár rokov by si mal dať prestávku, lebo sa kvôli nemu ešte nakoniec premnožíme,“ nebolo dobré, aby sa skupina veľmi rýchlo rozrástla. Museli by odísť do inej oblasti, aby nevzbudili pozornosť. Oliver si mohol dovoliť kritizovať, on a Zacharias pili výlučne zvieraciu krv. Ostatní však boli viac menej závislí na ľudskej. Damien by nevypil nič pochádzajúce od zvieraťa, o tom nemienil diskutovať.
„Len pokojne, už sa stalo. Nedá sa nič robiť. Musíme sa s tým zmieriť,“ Edgar bol už nasýtený, preto ako jediný uvažoval s chladnou hlavou.
„Predstavujem vám svoju neter, Ann Fletcherovú, je dcérou môjho brata...“ zmierlivo odvetil Fletcher. Všetci jej zaradom podávali ruky a vyslovovali pritom svoje mená.
„Oliver Blake,“ povzbudivo sa na ňu usmial.
„Saléne Hellsová,“ pobozkala ju na obe líca a zvedavo si ju obzerala.
„Zacharias Newstreet,“ nadšene jej potriasol rukou a podržal ju o trochu dlhšie než to bolo vhodné.
Damien sa od nich držal bokom, akoby sa ho to netýkalo. Vedel, že matka ho takisto nepochváli. Uvažoval o tom, že sa vráti do internátu. Pešo sa mu ísť nechcelo a nebol si istý, či je Oliver ochotný ho opäť odviesť. Ak ujdem, budú si myslieť, že som zbabelec.
Tok jeho myšlienok prerušila Saléne, poriadne ho potiahla za košeľu.
„Damien, poď sem. Nemôžeš sa k nej takto správať. Bude ťa potrebovať,“ zahučala mu do ucha a zatiahla ho bližšie do ich kruhu.
„Prepáčte, Saléne, ale to naozaj nebude potrebné. Ja nič nepotrebujem a obzvlášť nie od neho. Cítim sa veľmi dobre a chcem ísť za sestrou. Naozaj som vás veľmi rada spoznala, ale musím zistiť, či je v poriadku. Dovidenia, majte sa dobre,“ bez okolkov od nich odišla. Nevšímala si ani Edgarove dosť hlasné protesty.
„Ann, počkaj, nemôžeš predsa,“ pokúšal sa ju zastaviť, ale neposlúchala ho. Pre istotu šiel za ňou. Damien ho rýchlo nasledoval. Po dlhom čase ho niečo naozaj šokovalo.
„Videli ste to? Ona nás normálne nepotrebuje. Keď Damien premenil mňa, ja som sa od vás ani nepohol a ona pokojne odíde. Čo sa stalo? Necíti to spojenie?“ šokovane odvetil Zacharias.
„Neviem, nemám ani poňatia, čo to znamená. Keď premenili mňa, vášho starého otca som nechcela opustiť ani na sekundu. Ešte aj teraz mi chýba, škoda, že ho dostali lovci...“ možno aj kvôli jeho odchodu zo sveta Saléne oveľa radšej spala. Mohla sa potom častejšie vracať do minulosti, v ktorej boli spolu. Jej schopnosťou bol cestovanie v čase, mohla sa vybrať do svojej minulosti aj budúcnosti, ale využívala to len zriedkavo. Nemohla totiž ovplyvniť udalosti, ktoré sa už stali. Sledovať všetko, čo sa odohralo v budúcnosti bolo viac než zložité.
„Možno by si sa mohla pozrieť do budúcnosti a zistiť niečo viac. Aspoň by sme vedeli, či si na nás zvykne,“ navrhol Oliver.
„Tak to teda nie,“ naježila sa Saléne.
„Oliver, uvažuj trochu. Veď to nie je vôbec také jednoduché. Zabudol si, čo všetko sa môže stať. Čo ak sa náhodou pomýlim a všetko sa zmení. Narušenie slobodnej vôle je vždy nebezpečné,“ nie veľmi nadšene odvetila upírka. Nemala chuť prečerpať povolený limit cestovania, ktorý si sama určila. V minulosti mohla byť kedykoľvek so svojou láskou a nechcela premárniť ani chvíľu.
„No tak, nebuď tvrdohlavá. Veď ti tie stratené minúty zas dospíš. Viem, že chceš byť s Ivorom, ale snáď môžeš niečo urobiť aj pre naše veľké dieťa? Damiena musíme kontrolovať. Veď vidíš, čo robí?“ ďalej naliehal Oliver.
„Tak dobre, ale budem od teba chcieť, aby si mi konečne dovolil vidieť telo môjho manžela. Chcem mať prístup do jeho hrobu. Takisto mi poskytneš mená lovcov, ktorý ho zničili. Neboj sa nezabijem ich, ale mám s nimi určité plány,“ vedela, že tou najhoršou potupou pre lovcov upírov je ak sa ich deti alebo oni sami stanú upírmi.
„Tak dobre, ale nebudeš vraždiť. Spoločne s Edgarom ich navštívime, ale žiadna krv. Je ti to jasné? Do hrobu ti prístup povoliť nemôžem, viem, čo by si chcela urobiť, ale to je absolútne proti prírode,“ neochotne pristúpil na jej podmienky.
„Tak dobre, urobím to, ale aspoň mi prines jeho fotografiu. Viem, že nevyzerá dobre, ale potrebujem ho vidieť,“ poznamenala rozrušene.
Oliver spokojne prikývol. To pre ňu mohol urobiť a nebolo to vôbec nebezpečné. Vzduch okolo neho sa slabo zavlnil. Netrvalo viac než pár sekúnd, kým sa Saléne opäť vrátila do prítomnosti. Nikto si nič nevšimol, a pritom tam určite bola viac než pár hodín. Smiala sa a nemohla prestať.
„Čo si videla? Aj ja to chcem vedieť?“ zvedavo sa k nej naklonil Zach.
„Najprv chcem jedno meno,“ tvrdohlavo si prekrížila ruky na pleciach.
„Brian Wulfric, prezývaný Wulf,“ neochotne prezradil Oliver.
„Je to zložité. Celá budúcnosť je viac než zamotaná. Môžem vám povedať, len veľmi okrajové informácie. O Ann nemôžem prezradiť takmer nič. Len, že jej správanie je úplne normálne, aj keď sa nám to nezdá, nič jej nie je. Transformácia prebehla v úplnom poriadku. Ona nás naozaj nepotrebuje, necíti sa k nám ničím viazaná, preto sa tak správa. Naozaj ma to mrzí, ale o Damienovi vám radšej nepoviem ani slovo,“ zaťala sa.
„Saléne! Na tom sme sa predsa nedohodli. Chceš predsa tú fotografiu. Neboj sa nepovieme, to ostatným,“ rozhodne sa neuspokojil s takou odpoveďou.
Upírka si nervózne oblizla pery.
„Vy dvaja ste neskutoční lotri. Nedokážete pochopiť, že je to prísne dôverné. To čo som videla by aj vás pripravilo o schopnosť poriadne sa vyjadrovať. Poviem vám, len to, že Damien neprestane vraždiť. Dostane sa pomerne k vysokému počtu obetí, ale to by ste tuším zistili aj bezo mňa,“ odvetila pobúrene.
„Tuším sa mi pokazil fotoaparát a fakt neviem, kam som ho založil,“ zámerne zdôraznil svoj hnev. Vedel, že Saléne ešte nedospela k tomu, aby natoľko vedela používať mobil. Potrebovala papierovú fotografiu. Také mala najradšej.
„Tak dobre, vyhrali ste. Damien bude mať pot...“ sklonila sa bližšie k nim, aby nikto iný nezachytil jej slová.
Oliver a Zacharias takisto vybuchli od smiechu. Nemohli si pomôcť. Pripadalo im to také neskutočné.
„Prestaňte sa rehotať, chcem ďalšie meno a zajtra očakávam fotografiu. Hlavne držte jazyk za zubami,“ okríkla ich nahnevane.
Dvere na pôrodnej sále sa otvorili a starší lekár pomaly podišiel k nim.
„Pán Hells,“ podišiel k Oliverovi.
„Nie, ja som len rodinný priateľ...Táto slečna je príbuzná dieťaťa,“ nemohol povedať, že ide o starú mamu. Lekár by mu to nikdy neuveril.
„Vlastne deti sú dve. Narodili sa dvojčatá, je to zvláštne, lebo sme vôbec nevideli to druhé dieťa. Nebili im srdcia...Mysleli sme si, že sú mŕtve. Jeden z tých malých ma uhryzol do prsta. Pil z neho krv... Naozaj tomu nerozumiem,“ vyplašene odvetil doktor.
„Pán doktor, ja vám to vysvetlím. Nemusíte sa báť, nič hrozné sa nestalo. Len chvíľu počkajte,“ Saléne sa obrátila k Zachariasovi.
„Musia zmiznúť, vezmeme ich domov. Zničíme všetko dokumentácia. Ak to bude nutné trochu ich vysajeme, aby im na pár minút zlyhala pamäť. Damiena pošli domov s ostatnými,“ zamrmlala tak rýchlo, že to doktor vôbec nestihol zachytiť. Vyčarila ten najkrajší úsmev, akého bola schopná a zatiahla ho do zadnej miestnosti.


***

„Ahoj, ja som Elia Hellsová, matka tohto nenapraviteľného upíra,“ tmavovlasá žena odetá v nemocničnom oblečení sa s Edgarovou pomocou usadila na zadnom sedadle. Pôsobila veľmi priateľsky, a vyzerala uvoľnene, aj napriek tomu, že na rukách držala dve hladné stvorenia, ktoré hlasno dávali najavo svoju nespokojnosť.
„Som Ann Fletcherová, veľmi ma teší,“ chladne odvetila čerstvo premenená upírka. Nemala veľkú radosť z toho, že si musela sadnúť do auta a ísť s nimi. Oliver ešte stále telefonoval z jej rodičmi. Práve preto nečinne čakali v aute.
Ann sa cítila dosť nepohodlne. Sedela na Damienových kolenách, lebo Elia potrebovala dosť miesta a inak by sa nevopchali do auta. Malí neustále vystrájali. Edgar sa nervózne hmýril na zadnom sedadle. Mrzelo ho, že sa nemohol zúčastniť na zahmlievaní pamäte.
„Tak môžeme ísť. Presvedčil som tvojho otca, ale ešte sa u vás budem musieť zastaviť. Chloe je našťastie v poriadku. Nebolo to vôbec hlboko, len sa potrebuje vyspať... Tvoji rodičia zajtra prídu domov. Ty tu nemôžeš ostať už sme o tom hovorili a dúfam, že to chápeš,“
„Áno, iste,“ otrávene odvetil Ann. Trochu sa pomrvila, aby si mohla pohodlnejšie sadnúť. Vytiahla z vrecka svoj mp3 prehrávač a nasadila si slúchadlá. Mienila ich počas celej cesty ignorovať. Napriek tomu však vedela, na čo myslí Damien. Ani slová piesne nemohli vytlačiť jeho temné úvahy.