16. kapitola Posadnutosť

Varovanie: 15+, anjeli, démoni
Poznámka k textu: rohatý/í (výraz označujúci démona skupinu démonov, opak nebeského/kých)


Sael stále upokojujúco hladil rozrušeného démona.
Belphegor sa rozhodne nemienil upokojiť. Podozrievavo hľadel na archanjela a dokonca aj jeho svetlé vlasy začínali postupne tmavnúť. Vyzeralo to, akoby dostal nejakú zvláštnu alergiu.
Líca sa mu nadúvali a dokonca aj nos sa poriadne predĺžil.
„Bolí,“ namrzene mrmlal a pokúšal sa opäť dostať z postele.
Opatrne Belphegora objal a poslal do jeho tela trochu liečivej energie. Prekvapilo ho, keď sa energia len neškodne odrazila od démona a vrátila sa k nemu.
Vôbec z nej nemohol čerpať.
„Pomôž mi!“ nariekal Belphegor.
„Čo mu je?“ Saela to veľmi vystrašilo. Bál sa, že sa démon priamo pred ním rozpadne.
Našťastie momentálne nešlo o problém takéhoto charakteru.
„Zrejme je poznačený. Rohatí, ktorí sú Luciferovými spoločníkmi príliš dlho, sú zvyčajne poznačení tak, aby sa k ostatným archanjelom nemohli ani priblížiť. Jednoducho nedovolí, aby ste obdivovali niekoho iného, ale to poznačenie má aj iné funkciu. Dáva sa tým, o ktorých sa predpokladá, že ho budú sprevádzať celú večnosť. Mal by si okolo neho vytvoriť ochrannú vrstvu, hneď mu bude lepšie,“ obozretne navrhol Gabriel.
Sael si Belphegora pevnejšie privinul k sebe a obklopil ho, priesvitnou vrstvou svojej ochrany.
Belphegor sa spokojne uvelebil v jeho objatí. Prestal tmavnúť a nariekať, ale rožky a chvost si aj naďalej ponechal.
Sael pocítil potrebu dozvedieť sa o tom ešte oveľa viac.
„Keby som pustil zo seba dvojčatá, tiež by sme mali takúto reakciu?“ so záujmom sa spýtal Sael.
S niečím takým sa ešte nestretol. Netušil, že démoni môžu na archanjelov reagovať takýmto nepríjemným spôsobom.
Nikto mu to nespomenul.
Gabriel prstami jemne prešiel po jeho čele. Chvíľu ho zamračene skúmal, ale napokon so seba dostal jednoznačnú odpoveď.
„Nie ste poznačení, ale vaše podstaty a predtým aj duše prepadli peklu. Aj, keď ste spojení a obzvlášť, keď ste oddelení ste jeho majetkom, ale je tu ešte niečo...“ trpezlivo prechádzal po Saelovom čele.
Keď objavil ďalšiu spomienku, spokojne ju vytiahol na svetlo.
Sael ponáral sa čoraz hlbšie do svojej mysle.
Gabriel ho viedol a držal, bezbolestne otváral temnotu a nechal svetlo prúdiť na spomienku...
Padal. Zranená podstata ho pálila. Malý padlý anjel po prvý raz cítil ľudské pocity. To bol trest. Všetko si musel uvedomiť, až kým nepríde koniec.
Padlý prehrali. Boli navždy vyhnaní.
Všetko bolo stratené a ich trestom bolo odlúčenie od neba.
Sael neprehral. On proti nikomu nebojoval, a predsa padal.
Spomenul si na tú stávku. Áno, Lucifer sa stavil z jedným zo svojich verných anjelov.
Povedal, že dokáže získať aj lásku nepatrného strážneho anjela a prebudiť zlo aj v tej najčistejšej ledva stvorenej bytosti.
On podľahol.
Získal si ho a neskôr ho surovo odhodil. Povedal mu, že to všetko bola iba hra. Pripomenul mu, že ho dostane opäť. Nech by sa akokoľvek snažil bude vždy len jeho hlúpou hračkou.
Nestál oňho a chcel ho zničiť rovnako ako ostatných strážnych anjelov.
Sael bol potrestaný za svoju lásku k nemu. Nebo ho už nemohlo prijať.
Zmätená myseľ mu poskytovala len, slabnúce obrazy.
Cítil strach, bolo mu zima a zadúšal sa tým čudným pocitom.
Bol zranený až do takej hĺbky, že už viac nechcel existovať.
Zem bola blízko a nerozumel jej, nevedel, čo má urobiť.
Padlí nemali čas, vedel, že ich všetkých zničia, keď niečo neurobí.
Na svojej podstate mu už nezáležalo. Bola už aj tak takmer stratená, cítil v nej len bolesť a zlo, ktoré túžilo ničiť. Potrestať všetkých, čo ešte dokážu cítiť lásku.
Počul nárek odchádzajúcich a lámajúcich sa podstát. Ten, koho zasiahli padol k zemi príliš rýchlo a rozplynul sa...
Sael vedel, že to je horšie, ako smrť.
Spomenul si na tú milovanú bytosť. Na to ako ho rozbila na kúsky, na to ako uveril, že bude môcť navždy ostať pri ňom. Na to ako dovolil, aby sa ho úplne zmocnil.
Ako spolu trávili čas, tajne sa zhovárali a on pociťoval ho počúval.
Bodavá bolesť ním prechádzala, cítil, ako zvnútra horí. Chcel ešte jednu šancu. Chcel začať iný život, bez Lucifera, bez svojej poškodenej podstaty...
Lucifer doňho niečo ukryl, niečo vďaka čomu nemohol zabudnúť... Chcel sa toho zbaviť... Musel...

Cítil, že za tou spomienkou je ukryté ešte niečo oveľa podstatnejšie, ale nestihol sa tam dostať.
Niekto s ním zľahka potriasol. Keď si uvedomil, že spomienka bola násilne prerušená, bol už pekne usadený v Luciferovom objatí.
Stihol zazrieť, ako Azazel odviedol Belphegora a zahalil ho novou ochrannou vrstvou.
Chcel sa okamžite postaviť, ale Lucifer mu to nedovolil. Jeho energia ho pevne zvierala. Uzatvárala mu myseľ a nútila ho pekne sedieť a mlčať.
„Zašiel si priďaleko, Gabriel. Nedovolím ti, aby si sa hrabal v hlavách mojich služobníkov! Vráť sa do neba a odkáž Michaelovi, že prídeme na návštevu, ale až vtedy, keď to ja uznám za vhodné,“ dodal ľadovým tónom, ktorý nezniesol žiadny odpor.
Sael musel na chvíľu zavrieť oči. Cítil, že tá spomienka nebola úplne pravdivá. Opäť to bol len nejaký pospájaný nezmysel.
Zdalo sa mu, akoby to celé len niekto poskladal z rôznych nesúvisiacich kúskov.
Keď sa konečne spamätal, Gabriel bol už preč.
Lucifer ho zložil na posteľ. Pevne ho k sebe privinul a bozkával ho, až kým spomienka úplne nevybledla.
Sael položil ruky na jeho hruď. Zatlačil naňho a dúfal, že ho pustí. Chcel použiť svoju silu, ale nemohol. Všetko v ňom bolo zablokované. Dokonca si nedokázal ani stiahnuť krídla. Bol bezmocný, ako ktorýkoľvek smrteľník.
Lucifer priam žiaril spokojnosťou. Zdalo sa, že ho to všetko vôbec nenahnevalo, akoby na tom vôbec nezáležalo.
„Chcú z teba uvoľniť spomienky. Zistiť niečo viac o mojich plánoch. Aké pohodlné, ale musím ťa upozorniť, že väčšina z toho, čo som do teba dostal sú lži. Pravda je zamknutá hlboko pod rôznymi nezmyslami. Si niečo také, ako moja najmilšia hračka.
Naplnil som ťa už pre dávnymi vekmi. To bola tvoja úloha. Nosiť to v sebe. Si moja hračka a vložím do teba, všetko, čo budem chcieť. Nespoliehaj sa na tie záblesky. Pod nimi je niečo, čo nechceš vidieť.
Aj táto tvoja spomienka, ktorú Gabriel odkryl nie je pravdivá. Nič z toho, nie je pravda, ale ja ti ju poviem, keď po nej tak veľmi túžiš.
Vyprázdnil som z teba všetko, tvoju podstatu som nanovo vyplnil podľa svojej vôle. Ešte v nebi som si z teba urobil určitú poistku, na horšie časy.
Opäť som ťa rozložil kvôli zlu, ktoré som do teba ukryl. Chcel som vedieť, či tá časť ešte stále žije. Buď pokojný, je v tebe a ja rozhodnem, či sa prejaví alebo nie,“ urobil ľahký posunok, ktorým uvoľnil Saelovu podstatu.
Sael sa zúfalo pokúšal odstrčiť Lucifera. Nemohol to prijať.
„Ja nie som zlý,“ nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Ak ti prikážem, aby si bol, tak budeš,“ opravil jeho tvrdenie Lucifer.
„Nie, nikomu neublížim,“ neisto odvetil Sael.
„Kvôli mne to urobíš,“ ďalej ho dráždil.
„Neurobím,“ stále trval na svojom Sael. Pritisol sa k jeho bokom, zúfalo túžiac po dotyku.
Lucifer sa k nemu naklonil a niečo mu pošepkal. Jeho hlas znel veľmi slabo, ale Sael jasne zaregistroval dve slová mučiť a zabiť. To ostatné už pochopil. Vedel, čo od neho žiada a zlo, ktoré v ňom spalo sa prebudilo.
Sael sa opäť rozdelil.
Stáli tam už všetci traja. Samuel, Matt a Ryan, všetci traja poznačení Luciferovým príkazom.

15. kapitola Tretí archanjel

Varovanie: 15+, Samuelov návrat, návšteva z neba....




Najdlhšie v objatí podržal dvojčatá. Nechcel ich pustiť. Matt a Ryan sa spojili do jednej bytosti, aby bolo objímanie oveľa jednoduchšie.
Samuel si prekvapene obzeral túto novú podobu. Závidel im také spojenectvo. Aj on niečo také veľmi potreboval.
Strácal sa v ich objatí a opatrne ich začal bozkávať.
Chcel potlačiť sám seba, zničiť to, čím bol a stať sa len súčasťou celku, ktorý by mu nespôsoboval takú veľkú bolesť.
Dvojčatá mu na bozk váhavo odpovedali, ale vyzeralo to, akoby ho tak úplne neprijali.
Samuel si oprel hlavu o ich hruď a sťažka oddychoval. Potom si opäť privlastnil ich pery. Bolo to príjemné na nič nemyslieť a oddať sa len vlastným túžbam.
„Samuel, si v poriadku?“ oslovili ho neisto.
„Nie,“ odvetil smutne.
Taká bola pravda. Aj, keď si želal, povedať, im, že to všetko nič neznamenalo.
Celá tá záležitosť ho čoraz viac sťahovala ku dnu. Myslel si, že tam ostane navždy.
Každá minúta bola preňho utrpením. Nič mu nemohlo pomôcť, všetko v ňom umieralo. Bol by ochotný obetovať čokoľvek, aby sa odtiaľ dostal.
Všetko načo si spomenul, ho bolelo. Každý pohyb, každá myšlienka.
Myslel si, že zošalie.
Potom ho Lucifer odtiaľ pustil.
Vrátil sa opäť k nim. K svojej rodine.
Určite boli viac než rodina a teraz to už vedel.
Tak trochu sa bál, že ho neprijmú medzi seba. Obviňoval sa z toho, že nakreslil tú hlúpu tabuľku a použil kyvadlo. Celý čas ho to zožieralo. Nemal sa mu tak rýchlo poddať. Prečo uveril tomu, že mu na ňom záleží?
Pokušiteľ ho nebude milovať. Odhodí ho, kedykoľvek sa mu len zachce.
To ho zranilo viac, než si dokázal predstaviť. To ako ho Luciferov hnev zničil, bolo horšie než smrť.
Hlboko v sebe cítil len prázdnotu, akoby už ani neexistoval.
Samuel cítil ako mu ubližuje, aj nespokojná duša, ktorá tvorila jeho krídla. Zabodávala sa doňho, vždy, keď sa mu zdalo, že bolesť už konečne pominula.
Samuel to nedokázal kontrolovať a spôsobovalo mu to čoraz väčšie podráždenie.
Dvojčatá si všimli nie veľmi príjemný výraz jeho tváre.
„Už na teba dáme pozor. Neboj sa. Nechceli sme ťa nechať samého,“ hladkali ho a upokojovali.
„Tak prečo ma nechcete?“ vyprskol rozhorčene. Nepáčilo sa mu, ako sa od neho rýchlo odtrhli počas bozkávania. Považoval to za odmietnutie.
Dvojčatá sa od neho opatrne odtiahli.
„Niečo také si predtým nerobil, mysleli sme si, že nás považuješ len za svoju rodinu,“ vysvetlili opatrne. Pokúšali sa mu pomôcť. Chceli, aby sa cítil dobre, ale nebolo to vôbec jednoduché.
„Tak sa so mnou milujte,“ bez váhania navrhol Samuel. Túžil po dotykoch. Na tom hroznom mieste bol celý čas sám. Nikto sa k nemu ani len nepriblížil.
Chcel sa dotknúť tých, ktorí by mali byť jeho súčasťou. To, že boli oddelení začal vnímať ako ťažkú stratu.
Dvojčatá ho jemne položili na posteľ. Stále boli ešte prekvapené.
Mysleli si, že len žartuje.
Samuel ich vyzývavo pritiahol k sebe a žiadal si ďalší bozk.
Dvojčatá mu mlčky vyhoveli. Ich pery sa dotkli len na krátky okamih.
„A mňa už nechceš?“ hneval sa Belphegor. Potreboval sa pripojiť k maznaniu.
„Chcem aj teba,“ Samuel ho nežne pohladil po vlasoch.
Belphegor sa naňho vyzývavo posadil a začal sa s ním bozkávať. Ich jazyky sa nemilosrdne prepletali.
Samuel si ho privinul do objatia.
Dvojčatá spolu s Azazelom využili situáciu a vyliezli z postele.
Azazel si pochybovačne založil ruky vbok a tváril sa, ako nestranný pozorovateľ.
Dvojčatá sa od seba oddelili a znepokojene postávali pri posteli.
Niečo cítili. Nevedeli, čo presne to je, ale nepáčilo sa im to.
„Prosím, poďte k nám,“ pokúšal ich Samuel.
„Prepáč, ale to nejde,“ Ryan chytil za ruku Matta a chcel ho nenápadne odviesť do bezpečia. Svojho brata si chcel nechať len pre seba.
Zastavil ho mohutný príval energie. Celá izba priam vzplanula.
Samova podoba sa vzniesla do vzduchu a vyžarovala čoraz viac nebezpečného ohňa.
Matt stihol zazrieť, ako sa Samuelova podstata začala výrazne meniť.
Belphegora našťastie stihol ochrániť Azazel, ale aj tak schytal poriadny zásah do tváre.
Démon sa triasol v anjelovom objatí a zúfalo si upravoval svoju podobu.
Azazel sa okamžite premiestnil k bratom a vytvoril okolo nich ochrannú bariéru.
Matt pevne objímal rozrušeného Ryana. Okamžite sa opäť prepojili do spoločnej podoby.
„Pomôž mu. Veď ho to musí bolieť,“ zúfalo sa obrátili k Azazelovi.
Belphegor takisto naliehal. „Musíme niečo urobiť. Viem, že nám nechcel ublížiť,“ stále si utieral tvár a pokúšal sa obnoviť svoju správnu podobu, ale od rozrušenia, jeho hlava momentálne vyzerala ako tekvica.
Azazel ho upokojujúco hladil po vlasoch.
„Neudrží svoju podobu. Dostal len klasický záchvat zlosti, lebo ste mu nechceli vyhovieť. Možno by ste ho mali vziať dovnútra,“ padlý anjel ešte viac rozšíril ochranu.
„Dobre, urobíme to, ak mu to naozaj pomôže,“ nechceli ho nechať trpieť.
Opatrne vyliezli spod ochrannej vrstvy a čo najrýchlejšie si vzali k sebe Samuela.
Podarilo sa im bezpečne sa spojiť do jedného celku.
Rozbúrená energia prestala prúdiť po miestnosti.
Na posteli sedela len jedna útla postava.
Sael.
Strážny anjel.
Hriešne nádherný a provokatívne nevinný.
Nedotknuteľné pokušenie.
Azazel a Belphegor sa vrátili k posteli.
Belphegor stále nahnevane prskal. Napriek tomu neprotestoval, keď ho Azazel usadil vedľa toho nádherného anjela.
Tá bytosť na seba okamžite natiahla prikrývku. Zakryla sa až po hlavu.
„Prepáč, Bel,“ ospravedlňoval sa a zúfalo sa k nemu túlil.
Belphegor sa chvíľu nechal prosiť, ale napokon sa aj on spokojne privinul k Saelovi.
„Už ti je lepšie?“ opýtal sa Azazel.
Cítil jeho anjelsku podstatu a stále mu to nešlo do hlavy. Ani po spojení sa nemali opäť stať anjelom. Nebolo to úplne prirodzené, skôr to vyzeralo ako zásah vyššej moci.
Začínal uvažovať o tom, ako Lucifer Samuela potrestal. Možno to nebol len obyčajný trest, ale len prostriedok, ako opäť prebudiť jeho anjelsku časť.
„Áno, je to omnoho lepšie. Naozaj som to nechcel. Prepáčte, nezranil som vás?“ opýtal sa ustarostene.
„Nie, to je v poriadku,“ Azazel si k nim prisadol.
„Lucifer dnes nepríde?“ opýtal sa Belphegor.
„Myslím, že nie. V pekle dnes robia takú zvláštnu vec. Škoda, že sme tam nemohli ostať. Mohli sme si to pozrieť,“ znudene odvetil Azazel. Ten krátky výbuch bol preňho síce rozptýlením, ale byť v posteli s „dvoma“ nádhernými chlapcami a nemôcť sa ich dotknúť, to bolo poriadne frustrujúce.
Jeho pozornosť upútal pás svetla, ktorý sa zhmotnil blízko okna.
Sformoval sa do postavy neznámeho mladého muža s bledou, takmer alabastrovou pokožkou.


Oblečeného v pohodlných džínsach a čiernom tričku.
Dlhé svetlé vlasy mal previazané čiernou stuhou a končiace komplikovane zauzlenou mašľou.
Možno na niekom inom, by to pôsobilo trochu detinsky, ale jemu to tak rozhodne pristalo.
„Vitaj, Gabriel,“ spokojne ho oslovil Azazel. Vyliezol z postele a okamžite ho objal.
Belphegor sa poplašene schoval pod posteľ. Zjavne ho prítomnosť tohto anjela nepotešila.
Na hlave sa mu objavili štýlové čierne rožky, patriace k drsnejšiemu dizajnu démona. Nanešťastie na Belphegorovi pôsobili skôr ako nevinná ozdoba.
„Kto je to?“ šeptom sa spýtal Sael.
Podvedome si siahol na hlavu, akoby aj on očakával, že sa mu na nej objavia rohy.
Cítil, že dvojčatá sa chcú od neho oddeliť, ale tvrdohlavo potláčal ich odpor. Chcel byť s nim spojený čo najdlhšie.
„Archanjel Gabriel,“ potichu odvetil ešte stále rohatý Belphegor.
Sael sa chcel ešte niečo spýtať, ale nestihol. Azazel priviedol Gabriela rovno k nim.
„Tak ty si ten malý Sael?“ Gabriel s neskrývaným záujmom prešiel pohľadom po nanovo spojenom anjelovi.
„Myslím, že áno,“ odvetil neisto.
Netušil, že Gabriel sa s nimi ešte vôbec rozpráva. Prekvapilo ho to.
Gabriel sa naňho povzbudivo usmial a naďalej sa zdvorilo držal pri Azazelovi.
Sael pracne vytiahol Belphegora spod postele. Nechcel tomu skúmavému pohľadu čeliť sám.
Belphegor sa na Gabriela ani len nepozrel. Pevne sa držal Saela.
„Priniesol si nám nejakú správu?“ opýtal sa Azazel.
„Prišiel som ťa niekam pozvať,“ stručne odvetil Gabriel.
„Michael, chce, aby sme si spolu niekam vyšli. Pozvanie platí aj pre nášho malého Saela a Belphegora,“ dodal spokojne.
„Ďakujeme, ale...“ Sael sa chystal zdvorilo odmietnuť, ale Azazel mu skočil do reči.
„Radi by sme šli, ale ako vidíš, Lucifer tu dnes nie je. Musím sa ho najprv spýtať, či týchto dvoch pustí,“ pobavene poznamenal Azazel.
Nedovolil si ich odviesť na návštevu k nebeským bez vedomia princa pekiel.
„Zatiaľ si urob pohodlie,“ usadil ho na posteľ a zamieril k bráne.
Gabriel ochotne klesol do vankúšov. Pôsobil tak uvoľnene a vyžarovali z neho len priateľské impulzy.
Vyzeralo to, akoby ho netrápilo, že leží na posteli, ktorá susedí so súkromnou pekelnou bránou.
Sael sa naňho nedokázal prestať dívať. Keď Gabriel zavrel oči, stále cítil tú hrejivú energiu.
To svetlo, ktorého len zľahka pohládzalo.
„Toto je tvoja prirodzená podoba?“ opýtal sa nesmelo.
Nevedel presne, o čom by sa mal zhovárať s mocným archanjelom. Nechcel sa dotknúť žiadnej citlivej témy.
A Belphegor mu veľmi nepomáhal. Stále sa za ním skrýval a odmietal čokoľvek povedať. Zdalo sa, že okrem rohov mu pribudol aj chvost.
„Túto mám najradšej, ale môžem nadobudnúť akúkoľvek podobu,“ pokojne odvetil Gabriel.