14. kapitola Eden

Varovanie: 15+, spomienky, nebo a ďalšie anjelske záležitosti...





Ryan sa ďalej sústredil na túto zvláštnu spomienku.
Vždy chcel vidieť, ako to tam vyzerá. Poznať to miesto, aj keď už dávno vedel, že sa tam zrejme nedostane.
Snažil sa všetko si zapamätať, ale všetka tá nádherná energia sa začala strácať.
Videl jedného z mocných, archanjela, ktorý rozhodne nepatril do jeho kategórie.
Vnímal silnejúci hnev, ktorý so seba vyžaroval.
Snažil sa naňho príliš nedívať. Niečo nebolo v poriadku a Sael by bol radšej, keby mal pri sebe aj niekoho ďalšieho.
Bol to on. Ten, ktorý mal veľkú moc, ale s nimi, najmenšími si nemal toho veľa povedať.
Sael bol len na úrovni strážneho anjela a vedel, že na ich pracovisko takýto anjeli veľmi často nechodia.
Niečo nebolo také, akoby by malo byť.
To, čo si predtým neuvedomoval bolo viac než očividné. Hovorilo sa o otvorenej vzbure, o pochybujúcich anjeloch...
Saela to vtedy nezaujímalo. Nechcel tomu veriť.
Chystal sa opäť dozerať na ľudí, ale zrazu sa niečo stalo. Keď chcel použiť svoju moc a pozrieť sa ako sa majú, nemohol. Niečo ho surovo odhodilo.
Podstatou mu prešla priam mučivá bolesť. Odhodlane sa priblížil k archanjelovi a podarilo sa mu povedať:
„Prečo to robíte? Veď je to moja práca, musím na nich dávať pozor.“
„To, že vás stvoril, bola chyba. Nemali by ste existovať,“ potichu odvetil archanjel.
„Kde sú ostatní?“ Sael si uvedomil, že je na pracovisku až príliš dlho sám. Okrem neho boli stvorení aj iní anjeli, ktorí tu mali teraz byť.
Zacítil stopy po anjelskych podstatách. Obklopovali Lucifera ako mrazivá žiara. Ich energie pomaly vyhasínali. Tisíce stratených energií, ho zdravilo svojimi poslednými zábleskami.
Nemohol ujsť a boj by bol nezmyselný, napriek tomu musel niečo urobiť.
Rozhodol sa, že sa tomu postaví, nech bude cena akákoľvek. Lucifer ho nechal, aby sa k nemu priblížil.
Ľahostajne mu dovolil, aby sa ho dotkol. Nemohlo mu to ublížiť.
Napriek tomu na niečo také nebol pripravený. Sael ho nežne pobozkal. Vedel, že sa to nesmie. Nebolo to dovolené len tak urobiť a hlavne nie v nebi.
Sael chcel len vedieť, či v ňom ešte niečo ostalo, či pod tými mŕtvymi podstatami, ešte stále môže nájsť aj kúsok svetla.
Potom Ryan začul nejaký hlas. Do jeho spomienky niečo vstupovalo a odvádzalo ho to preč. Uvidel svojho bratranca, stojaceho na vrchole akéhosi útesu.
Bol bledý a jeho podoba sa zvláštne chvela.
Ryan sa k nemu pokúšal priblížiť, ale nemohol. Niečo ho odvádzalo od neho.
Samuelov hlas sa mu vkrádal do mysle.
„Ryan, to sme my, ale prosím ťa, preber sa. Nemôžeme to vidieť...“
Uvidel aj Matta, ktorého vnímal ako malý záchvev energie, stojaci v hlbokej priepasti.
„Neviem, ako to mám urobiť,“ nariekal Ryan.
Chcel ich poslúchnuť, ale spomienka ho nemilosrdne ťahala ďalej.
Hlbšie do toho strašného zmätku. Už nepočul hlasy, ktoré na chvíľu odlákali od spomienok.
Opäť bol nútený vrátiť sa k spomienke na Lucifera.
Ich bozk sa predlžoval. Boli pritisnutý k sebe a napokon skončili v pevnom objatí.
Sael nepoznal násilie. Spoliehal sa len na svoju schopnosť utíšiť hnev.
Ten bozk považoval len za pokus o zmierenie.
Luciferove bozky boli iné, úplne ho ovládli a jeho podstata sa k nemu zúfalo pritískala. Bolo mu dobre, ale tušil, že toto objatie pomaly prestáva byť bezpečné. Zúfalo ho potreboval, ale uvedomoval si, že nemôže získať jeho náklonnosť.
Luciferova energia sa chystala roztrhnúť jeho podstatu.
Cítil to. Počas každého ďalšieho bozku a pohladenia sa v ňom narastal strach.
Trhliny sa začínali šíriť jeho podstatou a on cítil, že odchádza.
Postupne sa zmenšoval až k bolestivému jadru.
Neznesiteľná bolesť prúdila z už takmer neexistujúcej podstaty. Trvalo to veľmi dlho, bolo to takmer nekonečné.
Vyzeralo to, že sa už konečne rozplynie.
Sael by tú možnosť uvítal viac, ako ďalej trpieť tú vražednú nehu.
Lucifer ho stále zvieral v náručí. Bol nádherne desivý, ale medzi nimi sa odohralo aj niečo iné. Zdalo sa, akoby svoje rozhodnutie chce vziať späť.
Aspoň tak to vyzeralo, ale Sael sa z toho príliš netešil. Bol zranený, stratil dôveru a už nevedel ani, či je naozaj v nebi.
„Nie tvoje svetlo mi nestačí, ale nechcem ťa pustiť... Ešte nie...“ Lucifer prestal tlačiť na jeho podstatu.
Pocítil ako sa celý ten proces začína obracať. Bol opäť celistvý a všetka bolesť zmizla. Potešilo ho, keď uvidel ako sa mŕtve podstaty opäť spájajú. Strážni anjeli sa zúfalo tisli bližšie k sebe. Utvárali okolo nich kruh zložení z mlčania.
Lucifera zasiahol silný záblesk energie. Niečo mu zlomilo obe krídla. Nepríjemný zvuk trpko prenikol do ticha.
Sael vedel, že je to ozdoba, ktorú anjeli nosia so cťou. Zranenia v tejto oblasti boli obzvlášť bolestivé.
Jeho vlastné krídla sa poplašene roztiahli. Bol pripravený na čokoľvek, pokiaľ sa práve pred ním rozpínali najmocnejšie sily.
Ešte otrasený, mrzuto skláňal hlavu.
Archanjel Michael sa naňho láskavo díval. Bol nádherný, ako všetci anjeli.
Sael sa naňho nedokázal vynadívať.
Videl v podobe príťažlivého plavovlasého bojovníka, staršieho ako Lucifer.
Naplneného pokojom a svetlom. To všetko z neho vyžarovalo.
Lucifer si vzdorovito premeriaval brata.
Podobnosť medzi ich podstatami bola úplne zjavná, dokonca si zvolili aj veľmi podobné vonkajšie podoby.
Sael pohľadom prechádzal po nádhere, ktorá sa ho len zľahka dotýkala.
Lucifera sa bál.
Z Michaela vyžarovala bojová energia.
Obaja boli desivo nádherní a on sa nechtiac zaplietol do ich konfliktu.
Sael zdesene pokrútil hlavou. Chcel odtiaľ odletieť, ale bál sa pohnúť.
„Pokojne sa vráť na svoje miesto...“ Michael mu venoval ľahký energický dotyk.
Sael spokojne prikývol.
„Nikam nepôjde!“ tvrdohlavo vyhlásil Lucifer.
„Nemáš tu čo robiť, Lucifer,“ varovne si ho premeral Michael.
Sael sa obozretne ukryl za Michaela. Napäto sledoval rozhovor dvoch mocných archanjelov.
„To nie je tvoja starosť,“ odvrkol nahnevane. Napätie medzi nimi bolo čoraz viditeľnejšie.
„Pošliapal si úplne všetko. Teraz pokojne ničíš aj malých anjelov. Čo sa to s tebou stalo? Nespoznávam ťa,“ prísne ho karhal Michael.
Lucifer neodpovedal. Absolútne ho ignoroval.
Potom sa okolo nich rozvírila ďalšia bolestivá dávka svetla. Sael nevedel, kam má uhnúť. Niekto ho pritiahol k sebe.
Cítil ako ho niečo ťahalo do inej časti nebies a on s tým nemohol nič urobiť...
Keď sa všetko upokojilo, Sael si uvedomil, že ho do chrbta niečo tlačí. Energia mu stekala po jeho krídlach. Zľakol sa, že sú zlomené. Prudko sa obrátil.
Luciferove krídla stále bolestne krvácali. Archanjel nehybne prijímal svoj trest. Jeho podstata sa utrápene chvela.
Sael nevedel, prečo ho zobral so sebou. Netušil, čo ho k tomu viedlo...
Celkom nečakane sa všetko rozkrútilo. Obrazy, zvuky a hlasy doňho udierali šialenou rýchlosťou. Potom to vyzeralo, akoby sa to všetko opäť prehrávalo odzadu.
Uvidel pár zábleskov úplne iných spomienok.
Nanešťastie neboli dosť zreteľné, aby dokázal rozoznať niečo konkrétne.
Cítil len bolesť malého anjela, ktorý bezmocne sledoval, ako Lucifer mizne v priepasti. Nedávalo to zmysel, akoby ho zároveň miloval aj nenávidel...
Prebudil ho jemný bozk na čelo. Pár minút sa ešte spamätával z toho príšerného kruhu spomienok. Bolo mu zle. Oveľa horšie, ako vtedy, keď ešte žil v normálnom ľudskom tele.
„Si úplne zelený. Poď musím ťa dostať späť do bezpečia. Nevedel som, že máš takéto spomienky,“ Padlý anjel ho starostlivo zabalil do deky. Zohrieval ho svojou energiou a zľahka ho držal za ruku.
„Je mi veľmi zle...Asi budem...“ Ryan sa predklonil. Ústami z neho okamžite unikla prijatá energia.
Azazel ho opatrne pohladkal po chrbte. Držal ho a šepkal mu slová útechy.
„Neboj sa to prejde. Samuel, Matt a Belphegor prídu za nami. Práve mi oznámil, že sa môžete stretnúť. Prekvapil si ma. Nevedel som, že ty...“ Azazel ho jemne zdvihol do náručia.
Opatrne sa presunuli do hotelovej izby. Nekompromisne uložil trasúceho sa Ryana do veľkej postele. Ponaprával vankúše, aby sa mu dobre ležalo a ustarostene si sadol na kraj postele.
„Nie, počkaj, nechcem ostať tu...“ pokúšal sa dostať z Luciferovej postele. Momentálne to nebolo práve vhodné miesto na zotavovanie.
Azazel ho odmenil upokojujúcim dotykom a donútil, aby ostal zakrytý.
„Nebeskí ti ich poslali, aby ťa zastrašili. Už na to nemysli. Všetko bude v poriadku,“ spokojne ho držal za ruku.
Ryan sa nedôverčivo schúlil do postele.
„Neverím ti. Prečo sme išli s ním, keď sa tak správal. Boli sme hlúpi a opäť sme mu naleteli...“ rozhorčene nadával Ryan.
Azazel ho namiesto odpovede pobozkal na pery. Celou váhou sa oňho oprel a dal mu pocítiť aj iný druh energie. Ich nahé podoby sa dotýkali tak intímne, až ho to vydesilo.
Ryan sa pokúšal dostať z jeho zovretia, ale nemohol. Azazel ho poriadne zamestnával rozpaľujúcimi dotykmi. Hneď mu bolo lepšie, ale stále sa cítil previnilo. Jeho bozky až tak veľmi nepotreboval, túžil viac po iných.
„Nemá zmysel o tom hovoriť. Patríš peklu, Ryan a to sa nikdy nezmení. Nebo už nikdy neuvidíš a ani si ho nemal vidieť...“ pošepkal mu do ucha. Vkĺzol pod prikrývku a ďalej sa pohrával s jeho napätým telom.
Ryan žalostne zastonal. „Nie, počkaj toto nerob!“ rozhorčene kričal.
„Vidím, že sa zabávate bez nás,“ zamračene si založil ruky v bok Belphegor. Práve sa objavil pri posteli a ponáhľal sa do nej.
„Bel, pomôž mi... On...“ zasyčal Ryan. Snažil sa dostať horúce ústa od svojej až príliš spokojnej podoby.
„Azazel, to sa predsa nerobí! Nechaj ho,“ Belphegor chytil padlého anjela za vlasy a donútil ho vynoriť sa spod prikrývok.
„Nechápem, prečo sa sťažujete. Len som chcel, aby si sa trochu uvoľnil,“ Azazel si urazene ľahol vedľa Ryana.
Belphegor sa spokojne uvelebil na jeho hrudi. Radšej si ľahol medzi nich, aby zabránil ďalším nežným útokom.
„Kde je Matty?“ zahanbene sa spýtal Ryan.
„Tu som, braček,“ o pár sekúnd sa na posteli objavil aj Matt.
Ryanova nevoľnosť okamžite pominula. Vkĺzol do jeho objatia a spokojne privrel oči.
Ako posledný sa na posteli objavil Samuel.
„Chýbali ste mi. Poďte ku mne,“ rozprestrel náruč a všetkých vyobjímal.

13. kapitola Prvá brána

Varovanie: 18+, násilie, pohľad na pekelnú bránu...táto kapitola je skôr „Ryanovitá a silne Azazelovitá“ a mierne vysvetľovacia (vysvetlenie nadväzujúce na kapitolu 11 Privítaj temnotu)


Ryan mlčky prikývol. Nedokázal ďalej odporovať. Bolo naozaj ťažké odolať tej zvodnej príchuti anjelského dotyku.
Lucifer naňho neútočil, láskavosť bola priam odzbrojujúca a mladý démon hltal každé jedno slovo.
Cítil ako sa ich podstaty k sebe približujú. Nebolo nič príjemnejšie, ako blízkosť temného anjela. Napriek tomu ho stále zaujímali nebeskí a ich čudné slová, ktoré si nevedel poriadne vysvetliť. Pred Luciferom sa o týchto veciach neodvážil zmieniť. Bolo mu jasné, že otázky týkajúce sa nebeských anjelov, bude musieť prebrať s niekým iným.
Lucifer si ho ďalej premeriaval skúmavým pohľadom.
„Mrzí ma, že nás už nechcete. Nemôžem sa zmieriť s tým, že je preč. Samuel k nám patrí a veľmi nám chýba...“ Ryan smutne sklonil hlavu. Cítil ako sa mu do očí tisnú slzy. Prial si, aby im aspoň tentoraz vyhovel. Potrebovali len, aby sa k nim Samuel vrátil.
Po lícach mu začali tiecť slzy.
Ľudské slzy už produkovať nemohol. Bola to len unikajúca energia.

„Chcem vás o tom nikdy nepochybuj. Neplač,“ opatrne mu zotrel z tváre energické slzy.
Ryan sa márne pokúšal ovládnuť. Podarilo sa mu to len s veľmi veľkým úsilím.
Lucifer ho ešte chvíľu upokojoval, ale napokon pokračoval v načatom rozhovore.
„Nemysli si, že takto každému vysvetľujem, ako to u nás chodí. Nie je zvykom, aby som vodil za ruky malých previnilcov. Ty sa od ostatných nijak nelíšiš. Máš určitú slobodu, tú si vychutnávaj, ale keď niekoho z vás zavolám, hocikoho, démona akejkoľvek úrovne,“ jeho hlas náhle prešiel do zvláštneho tónu. Zdalo sa, akoby niečo oznamoval úplne všetkým démonom.
„...prídete, vždy a za každých okolností,“ vyzeralo to, akoby sa jeho hlas šíril celým peklom. Pridal ešte pár pripomienok a keď sa k nemu dostala súhlasná spätná väzba, opäť sa sústredil len na Ryana.
„Pôjdeš k hlavnej pekelnej bráne. To bude teraz tvojou úlohou. Počul som, že ťa to miesto veľmi zaujíma...“
Ryan sa automaticky postavil k Mattovi.
Začínalo to vyzerať tak, že si budú môcť nenápadne pohovoriť so Samuelom.
Lucifer okamžite zmaril všetky jeho nádeje.
„Nie, s ním tam nepôjdeš. Azazel ti bude robiť spoločnosť.“
„Chceli by sme ostať spolu. Prosím, dovoľte nám to,“ pokúšal sa ho prehovoriť Matt.
Tiež si už zvykol na bratovu prítomnosť a nebolo ľahké sa od neho odlúčiť.
„Pre teba som si pripravil niečo iné, Matt. Belphegor ťa odprevadí do pekla,“ spokojne dodal Lucifer.
Dvojčatá sa tentoraz mlčky podriadili jeho rozhodnutiu.
Matt poriadne vyobjímal Ryana, vášnivo sa pobozkali a potom poslušne zamierili k svojim sprievodcom.
Matt neisto chytil za ruku Belphegora.
Svetlovlasý démon bol už oveľa pokojnejší a zjavne mu nevadilo, že dostal takú nepríjemnú úlohu. Spoločne prešli do cez neoficiálnu bránu.
„Poď, Ryan,“ Azazel ho odviedol späť do ľudského sveta, až k miestu, ktoré bolo známe ako Hlavná pekelná brána.
Ťahal ho za sebou a vyzeralo to, akoby sa len zľahka vznášali.
Ryan si vždy myslel, že vchod bude niekde hlboko, možno pod zemou.
Prekvapilo ho, keď sa presunuli do luxusného obchodu s oblekmi.
Objavili sa uprostred pomerne veľkej miestnosti, plnej oblekov a kravát.
Ryan prekvapene hľadel na skúšobné kabínky.
Všetko vyzeralo úplne normálne, až na nezvyklé ticho a čudnú arómu, ktorá sa šírila okolo nich.
Do tejto predajne nikto nevstupoval. Ľudia ju obchádzali, akoby tam ani nebola.
„A kde je tá brána?“ opýtal sa Ryan. Stále tam žiadny priechod do pekla nevidel. Dokonca nezazrel ani nijaké nariekajúce duše.
„Práve na nej stojíme,“ upozornil ho Azazel.
„Prečo je v obchode?“ začudoval sa Ryan.
„Toto miesto bolo predtým iné. Nepatrí nám, lebo žiadne pozemské veci, nemôžeme oficiálne vlastniť. Ľudia si tu postavili obchodné centrum, tak sme sa museli prispôsobiť,“ trpezlivo vysvetľoval Azazel.
Ukázal na dlhý rad dlaždičiek, ktoré boli prepájané s rozličnými symbolmi. Ľudia ich nemohli vidieť, ale Ryan mal možnosť obzrieť si tajomné prepojenia. Tvorili sieť husto popísaných symbolov a zľahka sa hmýrili po podlahe.
„Prečo tu nikto nie je?“ ďalej sa vypytoval Ryan. Nebolo to presne to, čo chcel vedieť, ale položiť tú otázku, sa ešte stále neodvážil.
„Sú tu strážcovia, ktorí majú službu. Musíme ich najprv pozdraviť,“ Azazel ho odtiahol k skúšobným kabínkam.
Hneď ako sa priblížili k tomu miestu, zaregistrovali pohyb cudzej energie.
Z kabínky vyšiel mrzuto pôsobiaci démon s dlhšou bradou. Na neforemnej postave mal navlečený dlhý neforemný odev.
„Čo ťa sem privádza, Azazel?“ nespokojne si premeriaval padlého anjela.
Bolo priam bolestné dívať sa na ostatné slobodné bytosti.
Bránu strážili väčšinou démoni a anjeli, ktorí sa nejakým spôsobom znepáčili Luciferovi. Démoni a anjeli, ktorí strážili zvyčajne nesmeli používať ani svoje pravé mená.
Ich úlohou bolo udržiavať poriadok a nevzdialiť sa od brány.
„Poslal ma sem, aby som videl odchádzajúcich,“ bez záujmu odrecitoval Azazel.
„Tak vitajte, anjeli...“ bradatý démon ich oslovil dostatočne úctivo. Napriek tomu bolo jasné, že mu ich prítomnosť prekáža.
Nepriateľsky zazeral hlavne na Ryana.
„Ja nie som anjel,“ rozpačito dodal mladík.
Tentoraz si dokonca ani nevytiahol krídla, aby si ho náhodou nepomýlili s anjelom.
Bradatý démon pobavene pokrútil hlavou.
„Ja viem, kto si. To nedokážeš poprieť,“ démon sa ďalej spokojne uškŕňal.
Ryan netrpezlivo pokrútil hlavou. „Nie, mýlite sa. Som démon, ako vy...“
„Si Sael...,“
„Ako to myslíte?“
„Kedysi dávno v nebi prebýval jeden malý anjel, volal sa Sael a bol jedným z mnohých, ktorý boli stvorení ako nebeská armáda. Bol nežný a krehký, vyžarovalo z neho dobro. Nikto nevie, prečo sa Sael pridal k Luciferovi, nikdy si neboli veľmi blízki, ale aj on sa stal súčasťou veľkej vzbury.
Skončila sa prehrou padlých a Lucifer bol uväznený v tej najhlbšej priepasti. Nebo neodpustilo padlým ich prehrešky. Nikdy viac sa nesmeli vrátiť domov. Boli zmätení, utrápení a úplne dezorientovaní v cudzom svete. Vedeli, že niekto z nich sa bude musieť obetovať, aby nebeskí stratili ich stopu. Potrebovali čas, aby sa dokázali prispôsobiť. Bola to jediná možnosť na prežitie. Malý anjel menom Sael im pomohol vytvoriť spoľahlivú ochranu. Vypustil svoju energiu do sveta po malých kúskoch... Nikto ho k tomu nenútil. Rozhodol sa tak úplne sám a dobrovoľne.
Celá jeho podstata sa rozpadla a vytvorila okolo nich clonu, ktorá sa nebeským postavila do cesty a padlí sa mohli bezpečne ukryť. Sael zomrel, ale časť z neho ostala v ľudskom svete a postupne sa miešala s energiami smrteľníkov. Postupne sa prenášala do niekoľkých generácii, až kým sa anjelove schopnosti nevpísali hlboko do ľudí. Saelove energie sa spojila do troch celkov a narodili sa traja ľudia, ktorí mali možnosť pohltiť všetku energiu, ktorá ostala po Saelovi...
Samuel, Matt, Ryan, ste Sael a keď jedného dňa začali dvaja z vás používať mágiu, upútali našu pozornosť. Potom už nebolo ťažké otvoriť bránu a nájsť aj tretieho,“ bradatý démon ukončil svoje rozprávanie.
„Lucifer vás na niečo potrebuje, preto sa k vám správa láskavo, ale nemyslite si, že vás to zachráni... Skončíte ako...“
Azazel démona umlčal jednoduchým pokynom ruky. Nechcel, aby pokračoval. Nebolo im dovolené o tom hovoriť a nikto z anjelov o to nestál. Tie spomienky predstavovali ešte stále príliš citlivú tému.
Ryan neveriacky pokrútil hlavou. Predstava, že Lucifer ich drží pri sebe, len kvôli nejakej inej bytosti, ktorá už nejestvuje, ho poriadne podráždila.
Ten Sael, o ktorom hovoril bol možno anjel, ale on s ním nemal absolútne nič spoločné.
Nebol anjelom a ešte sa nestal ani poriadnym démonom.
Nervózne prechádzal pohľadom po obchode. Nechcel o tom hovoriť. Potreboval sa pozrieť do Luciferovej tváre a sám sa presvedčiť, ako to všetko vlastne prebiehalo. Démoni boli príliš závistlivý, neveril im, ani teraz, keď sa čiastočne stal jedným z nich.
Azazel ho odsunul na bok a začal si vybavovať účty s neposlušným strážcom.
„Nemal si mu to hovoriť. Budeš zato potrestaný,“ pritiahol ho až k pekelnej bráne a silno ním triasol.
Bradatý démon naňho vypustil zvláštnu energiu, omotala sa okolo Azazela, ale nedokázala mu nijak ublížiť.
„Prestaňte sa hádať. Nemá zmysel, aby ste tu bojovali. Ospravedlň strážcu, Azazel. Je dnes nejaký precitlivelý, kvôli tomu, že dostal ďalších dvadsať rokov...“ ďalšia postava sa priblížila k nim.
Ryan si všimol krídla, ktoré neochotne vytŕčali spoza dlhého rúcha.
Padlý anjel s popálenou tvárou zamieril k nim. Dotykom ruky ich od seba oddelil.
Vyzeral dosť krehko a pohyboval sa len veľmi pomaly. Mal ženské rysy, ale podľa tváre a podoby sa nedalo úplne zistiť, aké pohlavie si zvolil za vonkajšiu masku.
Priblížil sa k Ryanovi a opatrne ho chytil za ruku. Ryan sebou prudko trhol, akoby ho to zabolelo.
„Ahoj, volám sa Ryan,“ rozpačito odvetil mladík.
Padlí anjel ho pozdravil jemným kývnutím hlavy.
Čoskoro nebolo možné viesť akýkoľvek rozhovor, lebo miestnosť sa začínala podozrivo rýchlo meniť.
Otváranie pekelné brány sprevádzali nepríjemný tlak. Do obchodu začali prúdiť duše, priťahovala ich ako magnet. Dlhý zástup sivých bytostí sa hromadil pri otvárajúcej sa priepasti.
Azazel ochraňujúco objal Ryana.
Mladík sa v jeho náručí nespokojne pomrvil. Pohltila ho neznáma bolesť a uvidel záblesky nejakého zvláštneho miesta.
Zdalo sa mu, že je v nebi.
Cítil to silné vyžarovanie lásky a dobra. Niečo strážil, niekto ho potreboval a cítil, že je doma. Bolo to iné, ako v ľudskom svete, nebol to presne taký pocit, skôr niečo ako vnútorná vyrovnanosť a pocit spokojnosti.
Bol medzi nimi, bol anjelom.
Nebo nebolo miesto. Pochopil, že to nesprávne definoval. Neboli tam žiadne ploty, žiadne obmedzenia týkajúce sa priestoru a času.
Bol veľmi spokojný a nevedel si predstaviť iný život. Bol príliš malý nato, aby mal možnosť riadiť nejaké dôležité veci, ale všetko ho zaujímalo.
Ryan cítil, akoby bol až teraz plne spojení so všetkými svojimi súčasťami.