Epilóg

Slovensko
(Nemenovaná chata)
Večer

Richard a Mário spolu sedeli pri ohni. Ich spoločný výlet konečne začínal byť oveľa normálnejší a pokojnejší. Máriovi rodičia už museli ísť do práce, ale dovolili im, ostať na chate až do konca prázdnin. Obom sa to veľmi páčilo. Mohli si trochu oddýchnuť pred nástupom do školy a v prírode sa lepšie vyrovnať so všetkými nepríjemnými zážitkami.
Chata Máriových rodičov bola umiestnená pri vode. Krb sa nachádzal až úplne dole pri brehu, občas ho aj zaplavila voda, ale momentálne im to vôbec nehrozilo. Obaja sedeli na malej lavičke. Kochali sa pohľadom na pokojnú vodnú hladinu, krájali chlieb a cibuľu a dávali si pozor, aby ich nikto nenachytal počas bozkávania. Pripravili si špekáčiky. Mário ich zručne opekal a dával pozor, aby sa priveľmi nepripálili.
„Bude to veľmi dobré,“ tešil sa Richard. Po toľkých útrapách mu to pripadalo ako nejaká výnimočná špecialita. Nenápadne sa pritískal k svojmu priateľovi. Rozhodli sa, že svoj vzťah budú zatiaľ pred rodičmi tajiť. Nebolo vhodné ich dráždiť. Okrem toho zatiaľ sa do ničoho neponáhľali. Mário sa stále pokúšal vybaviť zrušenie zväzku so Simonom, ale ten muž to stále odmietal. Sedel síce vo väzení, ale ani to mu nebránilo robiť problémy. Richard nato ani nechcel myslieť. Oveľa lepšie bolo, tváriť sa, že sa nič nestalo. V noci mal síce ešte stále problémy. Často sa budil a najradšej zaliezol do postele k Máriovi.
Pobyt na chate mu však rozhodne vylepšil náladu. Do školy sa vôbec netešil. Ich prípad bol mediálne známy, okrem toho sa bál posmeškov so strany spolužiakov. Mário už zmaturoval a podal si prihlášku na vysokú školu. Mrzelo ho, že nebudú až tak často spolu. Desil sa toho, že odíde a nechá ho samého. Taká bola realita. On ju ešte nechcel poznať. Sústredil sa len na prítomnosť. Na svojho Mária a ich vzájomný vzťah.
Mário si všimol, že Richard náhle zosmutnel. Opatrne zložil špekáčiky na chlieb. Sledoval ako šťava kvapká do chlebíka.
„Bude to veľmi dobré. Okrem toho tu mám pre teba aj jedno prekvapenie. Potom si pozrieme filmy, ktorý si chcel vidieť. Môžeš si vybrať,“ nenápadne ho pobozkal na krk. Ich vzťah sa ešte po sexuálnej stránke nenaplnil. Obaja prekonali dosť ťažké obdobie a nemali chuť privolávať vnútorných démonov. Dúfali, že sa im to spoločne podarí prekonať.
„Skrotená hora? To by sa celkom hodilo. Chcel som to pozerať, ale doma som sa neodvážil...“ Mário mu podal hotový chlebík aj so špekáčkou.
Richard to vďačne prijal. Opatrne si z neho ujedal. Celý deň boli vonku, večer si chceli urobiť trochu viac pohodlia.
„Máš aj niečo iné?“ tešil sa na pozeranie filmu a túlenie sa k priateľovi.
„Čokoľvek budeš chcieť. Na každý večer mám niečo iné...“ pre istotu si so sebou zobral aj svoj nový notebook. Matka bola taká šťastná, že sa vrátil, až mu dovolila ho vziať aj na chatu. Hoci zvyčajne nemala veľké pochopenie voči tomu, aby si so sebou bral do prírody počítač.
„Queer as folk, trebárs. Z toho som už niečo videl... Teda ten Brian,“ veľmi rýchlo si spomenul na svoju obľúbenú postavu. Nanešťastie nemal možnosť pozerať všetky časti.
„Brian? Hádam sa ti nepáči?“ Mário na chvíľu prestal jesť. Objal svoju priateľa okolo pása a pevnejšie ho pritisol k sebe.
„Ja mám radšej Mikeyho,“ pošepkal mu do ucha.
„Na Briana nemá,“ nesúhlasil Richard.
Keď dojedli. Mário odniesol spokojného Richarda dovnútra. Chcel mu dokázať, že nemusí myslieť len na nejakú imaginárnu postavu.
Otvoril niečo na pitie. A zložil ho do pohodlnej postele. Na chate nemali televízor, preto sa museli uspokojiť s notebookom.
Mário si požičal otcov projektor. Všetko nastavil tak, aby sa zväčšený obraz objavoval na stene. Otec síce nebol nadšený, ale keď povedal, že chce svojmu kamarátovi urobiť radosť, napokon súhlasil. Trval na tom, aby s tým zariadením zaobchádzali opatrne.
„To je skvelé. Ako v kine,“ spokojne poznamenal Richard. Počas filmu si neodpustil pár trefných poznámok. Mal pocit, akoby sa tie pravé prázdniny ešte len začínali.

3. kapitola Tajné sídlo 2. časť

varovanie: druhá časť záverečnej kapitoly, menej sexuálna a kratšia. Pripomínam, že konce naozaj nemám rada. Považujem ich za najťažšie na celej poviedke. A tento koniec práve teraz mením už piaty raz.
Po tejto kapitole ešte bude samozrejme nasledovať epilóg.




Máriova poznámka: Prečo sa o mňa zaujímajú len maniaci?
Richardova poznámka: Ehm, žeby som bol aj ja maniak? * pomyslí si a červená sa

Máriova poznámka: Prečo sú úvodné poznámky ružové?* znechutenie
Richardovo poznámka: Asi preto, lebo autorka sa nudí.


Streda
(niekoľko minút po polnoci)

„Naozaj si ma s niekým pletiete,“ obozretne poznamenal Mário. Opäť sa snažil vykrútiť z mužovho zovretia. Ani trochu sa mu to nepáčilo. Nechcel byť v takej tesnej blízkosti únoscu.
Dotyky cudzích mužov mu boli čoraz viac odpornejšie. Simonove ruky mu takisto nerobili dobre. Začal sa rozrušene kolísať. Prebudilo to v ňom spomienky na nedávny incident so strážcami. Začal sebou prudko hádzať. Pokúšal sa Simona udrieť. Dostať ho od seba, akýmkoľvek spôsobom.
Simon vycítil, že s ním nie je niečo v poriadku. Vložil ho do postele k Richardovi. Nepáčila sa mu taká prudká reakcia. Začínal tušiť, že jeho zamestnanci mu opäť budú musieť vysvetliť veľa závažných vecí.
„Oddýchnite si, zlatíčka. Zajtra vás vezmem na pekný výlet. Uvidíte, že sa vám to bude páčiť. Prepáčte mi, že som bol k vám taký hrubý, už sa to nestane. Vyspite sa, zajtra sa uvidíme, “ zľahka pobozkal Mária na líce, pohladil Richarda po vlasoch a pomaly vyšiel z izby. Na perách sa mu pohrával šťastný úsmev. Keď za sebou zavrel dvere, obaja si poriadne vydýchli.
„Zošalel,“ znechutene vyhlásil Mário. Utieral si líce, akoby sa ho dotklo niečo poriadne špinavé. Pre istotu sa odtiahol aj od svojho kamaráta. Dostal sa takmer na kraj postele. Takmer z nej spadol. Richard zabránil tomu, aby sa zosypal z postele.
Poriadne ho pozakrýval a pevne ho pritiahol k sebe.
„Pokojne si pospi. Zajtra nás čaká ťažký deň. Nedovolím, aby ťa niekto otravoval,“ chvíľu mu šepkal do ucha upokojujúce slová. Potom ho nesmelo privinul k sebe. Napravil vankúš tak, aby sa Máriovi lepšie ležalo, a uložil ho vedľa seba. Už dávno ho chcel zavolať do svojej postele, ale obával sa, že si to zle vysvetlí. V žiadnom prípade si neželal, aby sa pri ňom cítil nepríjemne. Ešte nevedel, ako mu má povedať o svojich citoch. Zatiaľ mu stačilo to, že si spolu rozumeli. Potom všetkom, čo prežili si chcel dopriať dostatok času.
„Nie, už nechcem spať. Teraz nemôžem,“ jeho hlas znel akosi čudne. Obe ruky si pritisol na tvár. Kolená stiahol až k brade a jeho mu ovládla triaška. Chcel byť silný, nepodliehať tým pocitom. Napriek tomu stačil jeden dotyk a všetko sa mu zrazu vrátilo.
„Oni sa môžu vrátiť. Prídu sem a...“ hlas sa mu opäť zlomil. Nedokázal to v sebe už dlhšie potláčať. Zasiahlo ho to, aj keď si to nechcel priznať. Pevne stisol priateľovu ruku. Jeho sa nebál. Dotyk tej hrejivej dlane mu bol príjemný. Keď sa ich prsty preplietli, cítil sa v bezpečí. Zavrel oči a nechal sa ukolísať tými pocitmi.
„Nikto nepríde. Nikomu ťa nedám,“ pošepol mu Richard.



*****
Štvrtok
(8:00)


Richard stále objímal svojho kamaráta. Takmer zabudol nato, že ešte nie sú úplne slobodní.
Po prebudení si dokonca na chvíľu myslel, že sú už doma. Takmer sa nechal ovládnuť príjemným snom. Zdalo sa mu, že sa vrátili z opekania a spolu zaspali na Máriovej posteli. Už sa im to predtým párkrát stalo. Ani jeden z nich to nepovažoval za výnimočnú záležitosť. Nanešťastie to bol len sen. Krátky okamih šťastia vystriedala bolestivá skutočnosť.
Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel vysoký muž v bielom plášti. Taký obyčajný, nenápadný. S dlhšími mastnými vlasmi a totálne prázdnym výrazom. Večer Richarda ošetril. Nekládol žiadne otázky, nič ho nezaujímalo. Tentoraz so sebou ťahal akési čudné nástroje. Richard niečo také nikdy predtým nevidel. Nepáčilo sa mu to.
„Čo to je?“ opýtal sa potichu.
„Simon prikázal, aby ste boli obaja označení. Tento malý predmet vám obom vpichnem pod kožu. Dostanete to, aby ste sa náhodou niekam nestratili.
Nemusíte sa ničoho báť. Nebude to vôbec bolieť,“ vozík s tým čudným nástrojom si prisunul bližšie k posteli.
Richard pevnejšie objal svojho priateľa. Začínal sa naozaj báť. S tými vecičkami by sa im zrejme len ťažko podarilo ujsť. Mária ten silný stisk prebudil. Pretrel si oči a takisto nepriateľsky hľadel na lekára.
„Hej, toto nám teda dávať nebudete!“ kričal naňho. Pokúšal sa chrániť svojho kamaráta. Richard sa k nemu zúfalo tisol a odmietal tú vec, rovnako ako on.
„No tak, chlapci. Nenúťte ma, aby som zavolal asistentov,“ lekár siahol po telefóne, určenom na privolanie ochranky.
Po vyťukaní príslušného kódu, vošli dovnútra strážcovia. Boli to pomerne nebezpečne pôsobiaci chlapi. Našťastie to neboli tí, ktorí predtým otravovali Mária.
Lekár sa k nim obrátil a vydal príslušné pokyny. Odtrhli chlapcov od seba. Mária chytili traja muži a ťahali ho von. Doktor šiel s nimi.


******

Po pár dňoch...

„Kde to som?“ Mário sa prebudil uprostred úplne neznámeho priestoru.
Z reproduktorov vychádzala hlasná hudba. Všade okolo neho ľudia tancovali, bozkávali sa a popíjali. Všetci sa zdržiavali v blízkosti bazénu.
Na sebe mal oblečené modré plavky. Ponevieral sa medzi nimi a v ruke držal chladený nápoj.
Netušil, ako sa tam dostal, ani prečo je súčasťou takéhoto cirkusu. Na žiadne oslavy rozhodne nemal náladu. Začal sa predierať davom ľudí. Strkal do nich, robil všetko preto, aby mu uhli z cesty. Za sebou počul hundranie a nadávky.
„Čo sa tu do pekla stalo?“ ešte stále mal dosť obmedzené videnie. Pretieral si oči a v dave zabávajúcich sa hostí sa pokúšal nájsť Richarda. Studený nápoj stále držal v rukách. Podarilo sa mu dostať z dosahu oslavujúcich ľudí. Hodil nápoj na zem. Sledoval ako sa kvapky ľadu roztápajú na drahej dlažbe. Nepodarilo sa to. Nestihli tomu bláznovi ujsť. Tak dlho to plánoval a nakoniec mu to pokazilo jedno hlúpe pichnutie. Spomenul si na tú vec, ktorú mu vsunuli pod kožu. Mal chuť si rozdriapať plece. Od samej zlosti celkom očervenel.
Zastal, až keď na pleci pocítil niečiu ruku. Nejaký muž ho zozadu objal a niečo mu pošepkal do ucha: „Tak ako sa ti páči oslava?“
Dostal aj príliš dôverný bozk na krk. Prudko sa strhol a pokúšal sa mužovi ujsť. Jeho snaha bola odmenená ešte pevnejším objatím.
Mário znechutene hľadel na Simona. Vždy si želal, aby už niekoho zaujal, ale nemyslel si, že to bude takýmto spôsobom. Rozhodne netúžil potom, aby ho porovnávali s mŕtvym chlapcom.
„Neznášam to tu. Pošli tých ľudí preč,“ pokúšal sa aspoň tváriť, že ten človek nie je totálny blázon. Mal pocit, že keby tú možnosť ešte raz pripustil, mohol by tiež úplne zošalieť. Tak si radšej predstavoval, že Simon nie je psychopat. Bolo to oveľa znesiteľnejšie.
„Nemusíš byť taký vyplašený. Sú to moji priatelia a neublížia ti,“ jemne ho chytil za ruku. Zaviedol ho do prázdnej miestnosti.
„Kde to sme?“ oboril sa naňho. Mal dosť tých hier.
„Predsa doma. Toto je môj druhý dom určený, len pre teba. Vedel som, že sa ku mne vrátiš, keď ich obetujem. Všetci tí chlapci, boli splátkou, aby si sa mohol vrátiť. Obeť bola vykonaná a teraz ťa môžem mať pri sebe. Už si mi odpustil. Mohol si prísť späť. Požiadal som doktora, aby ti dal niečo špeciálne. Malo to na chvíľu zlomiť tvoju vôľu. Viem, že som to nemal robiť, ale potreboval som, aby si podpísal tie papiere. Teraz máš svoje pravé meno a budeme stále spolu,“ Simon zasnene obrátil jeho tvár k sebe. Pobozkal ho. Najprv nežne, potom oveľa vášnivejšie. Mladík ho od seba zadychčane odtlačil.
„Aké papiere?“ opýtal sa zdesene.
„Vedel som, že budeš chcieť svoje pravé meno. Teraz sa opäť voláš Patrick, ako predtým. Tak je to lepšie. Okrem toho som už dávno plánoval našu svadbu. Všetko som rýchlo vybavil. Ty si nato, asi nespomínaš, ale včera sa to celé oficiálne uzavrelo. Patríme k sebe...“ nadšene vysvetľoval Simon. Úplne sa utápal vo svojich predstavách.
Mário sa vytrhol z jeho zovretia a ušiel. Nechtiac sa mu podarilo vytiahnuť mu z vrecka akýsi kľúčik. Najprv ho chcel zahodiť, ale napokon si ho radšej nechal. Mal taký pocit, že ho bude potrebovať. Bežal ako zmyslov zbavený. Chcel nájsť Richarda a vypadnúť z toho hrozného miesta. Nezáležalo mu na žiadnych dohodách...
Po dlhšom hľadaní našiel svojho priateľa.
Richard sedel pri bazéne. Pravú ruku mal reťazou pripútanú k jednému zo stĺpov, ktoré boli v záhrade. Mal na sebe len červené plavky, namáčal sa nohy a tváril sa dosť nešťastne.
„Riško, poď vypadneme odtiaľto,“ pomocou toho kľúča oslobodil svojho kamaráta. Vôbec nerozmýšľal. Prvé, čo ho napadlo bol okamžitý a úplne bezhlavý útek.
Chytili sa za ruky spoločne prebehli cez veľkú záhradu. Richard ho zatiahol do kríkov. Vytiahol z nich malý batoh, ktorí si už predtým starostlivo pripravil. Vedel, že keď sa Mário preberie bude chcieť odísť. Ani jednému z nich neprekážalo, že ich aj tak dokážu rýchlo vystopovať.
Podarilo sa im dostať až k plotu. Mário sa chytil za bok a chvíľu prudko dýchal.
V hlave mu stále hučalo a nedokázal to všetko poriadne pochopiť. Jednoducho poslúchol svoj inštinkt a rozhodol sa utiecť z kamarátom. Obaja celkom zabudli na drobné veci, ktoré im pulzovali pod kožou. Neuvedomovali si, že ich môžu všade sledovať.
Richard preliezol cez plot, ale Máriovi sa to vôbec nedarilo. Poškriabal si obe ruky, drôt sa mu mierne zarezal aj do stehien. Našťastie Richard si zachoval chladnú hlavu a podarilo sa mu ho bezpečne dostať na trávu.
Stále sa nachádzali na tom istom ostrove. Boli však v civilizovanejšej časti, do ktorej Simon púšťal aj návštevy. Tam mal svoje druhé sídlo, ktoré si pripravoval pre svojho partnera.
Chlapcov však momentálne nezaujímal nádherný dom, ani pekne vydláždená prístupová cesta. Chceli sa dostať do hustého lesného porastu. Do cesty sa im však prekážka v podobe mužov oblečených do nenápadných uniforiem.
„Okamžite stojte!“ z oboch strán ich obkľúčila nová Simonova ochranka. Najal si špeciálne vycvičený oddiel. Nechcel, aby ešte niekto siahal na jeho chlapcov. Tvorili ho len profesionálne vyškolení muži, ktorí nemali problém do bodky splniť jeho rozkazy. Nepatrili k nespokojnej bande, ktorá sa okolo neho dosť často motala.
Do tvárí im namierili zbrane a postupne okolo nich utvárali čoraz tesnejší kruh.
Richard a Mário sa pevne objali a zúfalo sa túlili k sebe.
„Nebojte sa, chlapci. Pokojne poďte s nami dovnútra. Neublížime vám,“ požiadal ich veliteľ špeciálneho oddielu.
Chlapci sa neochotne vydali späť k domu. Stále sa držali za ruky a smutne kráčali vedľa seba. Prešli cez záhradu a dostali sa až do domu, ktorý bol pre nich len ďalším väzením. Ochrankári ich odprevadili až po Simonovej spálne a zamkli dvere.
Obaja klesli na zem. Mário upokojoval rozrušeného Richarda. Mladší chlapec neznášal zbrane, veľmi sa ich bál.
Mário ho hladkal ho po vlasoch a pokúšal sa byť pri ňom, čo najbližšie. Srdce mu prudko tĺklo. Tak veľmi sa ho chcel dotýkať.
„Viem, že to bola hlúposť. Nemali sme šancu, ale nabudúce vymyslíme niečo oveľa lepšie. Ja... Chcem, aby si vedel, že ťa... Nuž... páčiš sa mi a chcel by som, aby sme...“ úplne ignoroval svoj momentálny zväzok so Simonom. Považoval ho len za dočasnú záležitosť.
„Nemusíš byť taký nervózny. Aj ja ťa veľmi chcem,“ pomohol mu Richard. Tesnejšie sa privinul k svojmu priateľovi. Nežne ho pobozkal na pery.
Telom mu prebehli príjemné impulzy. Tisol sa k nemu. Nežne mu šepkal do ucha všetko, čo on sám túžil počuť.
Nenápadne sa presunuli na posteľ. Richard sa spokojne uvelebil na Máriových kolenách.
Vychutnávali si vzájomnú blízkosť. Mário držal svojho miláčika pri sebe a neodvážil sa ho ani na chvíľu pustiť. Práve, keď si ďalej precvičovali bozkávanie, dvere vedúce do spálne sa otvorili.
Dovnútra vošli ďalší ozbrojení muži. Tentoraz to však boli policajti. Sáre sa podarilo nasmerovať ich na ostrov.
„Oblečte sa chlapci. Prišla si po vás matka,“ požiadal ich jeden z nich.
Sára zorganizovala záchrannú akciu. Využila všetky svoje presvedčovacie schopnosti, aby chlapcom pomohla. Chcela, aby sa vrátili späť na Slovensko.
„Dobre, hneď to bude,“ súhlasil Mário. Obaja sa rýchlo poobliekali. Potom ich jeden z mužov vyviedol von. Videli ako Simonovi nasadzujú putá. Polícii sa konečne podarilo zozbierať dostatok dôkazov. Vďaka Sáre mohli byť vinníci zatknutí. Richardovho otca však na ostrove nenašli, ale aj naňho bol vystavený zatykač.
Muži odetý v policajných uniformách im prikázali, aby sa obliekli. Potom ich vyviedli z domu a previezli na loď. Tam ich už čakala Sára. Okamžite ich odviedla so sebou na loď.
„Prepáčte mi to. Nevedela som, že ťa chcú uniesť,“ zúfalo objala oboch chlapcov. Bola rada, že sa jej podarilo dostať ich odtiaľ.
„Ja viem. Jednoducho si sa nechala oklamať, to sa stáva, ale aj tak sa na teba veľmi hnevám,“ Richard ju neochotne vyobjímal. Naďalej sa držal len v blízkosti Mária.
„Keď sa vrátime domov, mohol by som bývať u Máriových rodičov. Teda pokiaľ by súhlasili...“
„Porozprávam sa s nimi. Ešte raz prepáč, zlatko. Naozaj som ti nechcela ublížiť...“ pohladila ho po vlasoch.
Spoločne zaujali svoje miesta a čakali, kým polícia dokončila akciu. Všetci traja netrpezlivo čakali na návrat domov. Po dlhšej plavbe a vybavovačkách na úrade sa im podarilo odletieť späť na Slovensko.


koniec
odporúčam pokračovať na epilóg

6. kapitola Štrajk nočných anjelov

Varovanie: Už dlho som nejako nezablúdila k tejto poviedke a Nicky-Taro mi začal vážne chýbať. Možno preto, ho dnes nebudem ktovieako trápiť. 18+

„Nedovolím mu, aby ťa vyhodil. Poď, Nicky,“ Will nežne chytil svojho mladého priateľa za ruku. Vyviedol ho zo šatní. Spoločne kráčali po V.I.P. chodbe. Drahý koberec im šuchotal pod nohami. Nemienil ho ani na chvíľu pustiť. V žiadnom prípade nechcel dovoliť, aby sa všetkému podriadil. Aj on sám mal dosť tej pretvárky. Nemal dôvod sa skrývať ako nejaký zločinec.
„Jednoducho odtiaľto zmizneme,“ zaviedol ho až k východu pre personál. Vôbec ho netrápilo, že kvôli tomu bude mať problémy s Athosom. Už dávno to chcel ukončiť, ale on ho stále pri sebe držal. Vždy sa mu ho podarilo presvedčiť.
Všimol si, že jeho partner poriadne zbledol a bol veľmi napätý. Bál sa a práve to, chcel zmeniť. Opäť ho pritiahol k sebe a pobozkal. Potom ho zaviedol na parkovisko a posadil do svojho auta. Potom neochotne pustil jeho ruku. Sledoval ako si Taro rýchlo zapol bezpečnostný pás. Will pocítil jeho ruku na svojom kolene. Diabolsky sa uškrnul a nasmeroval ju o pár centimetrov vyššie.
„Pôjdeme si dať niečo dobré. Sľúbil som Minimu, že ho prídeme navštíviť. Dokonca by sme mohli uňho načas bývať. Kúpil si veľký dom a momentálne nemá kde...“ chcel naštartovať, ale vyrušil ho nečakaný pohyb v blízkosti vozidla. Keď stiahol okienko, uvidel dvoch ďalších V.I.P chlapcov. Setha s ohnivočervenými vlasmi a mimoriadne krikľavým mejkapom a takisto aj Dáriusa, menšieho chlapca s dlhými plavými vlasmi. Obaja boli ešte veľmi mladí a svoj vek zakrývali dosť výstredným odevom. Sethova sukňa bola taká krátka, že mu ledva zakrývala stehná a Dárius mal zas až príliš extravagantné krátke nohavice a priesvitné, dosť roztrhané tričko.
„Čo chcete?“ opýtal sa ostro. Patrili skôr k tým namyslenejším a dosť často dávali najavo svoju nadradenosť. Pracovné odevy oboch chlapcov boli dosť pokrčené a vpredu aj poriadne roztrhnuté. Obaja si objímali takmer nahé hrude.
„Ideme s vami,“ jednoducho odvetil Seth. Znelo to skôr ako príkaz. Ani ho nenapadlo, pýtať sa, či môže ísť. Jednoducho sa do auta pozval úplne sám.
„A čo práca?“ Will nervózne prešiel rukou po volante. Nelákala ho predstava vziať so sebou chalanov, ktorý očividne nemali radi jeho miláčika. Na ticho sediaceho Tara sa ani nepozreli. Vôbec ich nezaujímal.
„Ulievate sa a my ideme tiež. Ak nás nevezmeš, povieme šéfovi, že...“ Dárius ho okamžite začal presviedčať pomocou svojich zvyčajných metód. Nemal vôbec chuť pracovať za takých podmienok. Na tom sa nedohodli. Nebol zvyknutý, aby sa naňho zákazníci vrhali ako na nejakého prostitúta.
Seth začal vyťahovať svoj príšerne drahý mobil. Prstom zablúdil na dotykový displej.
„Tak poďte! Strčíte sa na zadné sedadlo a nebudete otravovať,“ neochotne súhlasil Will. Radšej by bol s priateľom sám. Nemali na seba vôbec čas, ale vedel, že tí dvaja by svoje vyhrážky splnili. Dovolil im nastúpiť do auta. Díval sa ako spokojne prijali jeho nedobrovoľné pozvanie.
„Tak vidíš. Vedel som, že sa dohodneme,“ Seth sa spokojne usmial. Galantne otvoril svojmu kolegovi dvere. Nasúkali sa na zadné sedadlo a spôsobne si sadli. Seth bezpečne zatvoril dvere a oprel sa o Dária. Obaja boli ticho a správali sa slušne. Začali sa venovať jeden druhému. Navzájom si fúkali poranenia od zákazníkov. Ani jeden z nich sa nedal zlákať do postele. Od takej divej svorky sa radšej držali, čo najďalej.
Will ich ešte chvíľu pozoroval. Keď usúdil, že nevyvedú žiadnu hlúposť, konečne sa mu podarilo uviesť auto do pohybu. Pocítil Tarovu ruku na svojom kolene. Chvíľu sa nezbedne posúvala. Sústredil sa na riadenie, ale to jemné pohladenie v ňom prebúdzalo príjemné pocity.
Práve, keď sa Will chystal zvýšiť rýchlosť, Taro uvidel niekoho kráčať po prístupovej ceste. Bola už takmer tma, ale on ho napriek tomu spoznal. Vycítil, že je to on.
„Zastav,“ požiadal svojho priateľa.
„Ako si želáš,“ Will neochotne šliapol na brzdu. Aj on zvedavo hľadel na osamelú postavu, ktorá sa dostala do blízkosti podniku. Bolo to dosť nebezpečné, hlavne počas nočných hodín. Niektorí zákazníci sa správali dosť nedisciplinovane a nerobili priveľké rozdiely medzi zamestnancami a náhodnými okoloidúcimi.
Taro sa odpútal a vystúpil z auta. Začínalo pršať. Cítil ako mu jemné kvapky zmáčali tvár. Postava na chodníku zastala a rozbehla sa k nemu. Objali sa.
„Čo tu robíš, Erik?“ Taro sa chvíľu túlil k svojmu kamarátovi. Už dlho sa nevideli a nemal možnosť mu všetko vysvetliť. Ani sa neodvážil za ním ísť. Bál sa, že to nepochopí.
„Prepáč, ja... Nemal som kam ísť. Povedali mi, že tam už nebývaš... tak som...“ rozprával veľmi ťažko. Zrejme bol chorý, ledva sa držal na nohách a celou váhou sa oprel o svojho kamaráta. Mal na sebe školskú uniformu a na pleci mal stále tašku.
„Začína pršať. Vezmem ťa do auta. Potom mi všetko porozprávaš,“ odvetil nežne. Svojho kamaráta si veľmi vážil. Len vďaka nemu sa mu podarilo až doteraz akosi zvládnuť školu. Chcel mu pomôcť. Spoločne, čo najrýchlejšie došli k autu. Taro ho celý čas podopieral. Bál sa ho pustiť, aby náhodou nespadol.
Pobavene sledoval Willa, ktorý tiež vystúpil z auta. Žiarlil. To bolo jasné, hneď na prvý pohľad. Tentoraz nato vôbec nemal dôvod.
„Will, toto je Erik. Je to môj kamarát so školy. Niečo sa mu stalo. Môžem ho vziať so sebou?“ opýtal sa nesmelo.
„Dobre, daj ho dozadu, aby mal dosť miesta. Tí dvaja sa už nejako potlačia,“ najprv nechcel, ale keď sa lepšie zadíval na toho chlapca, pochopil, že sa naozaj necíti dobre. Celý sa triasol a očividne ledva vládal kráčať.
„Ahoj, dúfam, že aj my budeme dobrý priatelia. Nemusíš sa ničoho báť. Dáme na teba pozor,“ prisľúbil svojmu novému známemu. Chcel, aby sa s ním Tarovi priatelia vždy cítili dobre.
„Ďakujem,“ zachripel mladík. Takmer sa pri predstavovaní zrútil do mužovho náručia. Will ho radšej zdvihol a sám položil do auta. Z kufra vytiahol teplú deku a zakrútil ho do nej. Malý vankúš, ktorý používal na spanie vybral tiež. Chcel, aby mal chorý chlapec dostatok pohodlia. V.I.P chlapcom sa okamžite zapáčil. Hneď ho prijali medzi seba.
„Ja som Seth. Ty sa teda trasieš, zlatko. Mali by sme s tebou zájsť k lekárovi,“ pomohol mu zložiť si batoh.
„Ja som Dárius a môžeš si pokojne dať hlavu na moje kolená,“ ochotne si na ne položil vankúš. Keď si ľahol, Dárius ho začal jemne hladkať po vlasoch.
Will sa nestačil čudovať. Akí boli zrazu milí a úslužní. Uvažoval o tom, kam sa podeli malé vydieračské beštie.
Vrátil sa na sedadlo vodiča. Taro nastúpil dopredu a opäť si zapol bezpečnostný pás. Dážď začínal byť oveľa intenzívnejší.
„Tak najprv pôjdeme k lekárovi a potom sa zložíme u Miniho. Ty len odpočívaj, maličký, hneď tam budeme,“ párkrát ťukol do rádia a zapol príjemnú hudbu. Tarova ruka sa vrátila späť na jeho koleno. Hneď sa cítil oveľa lepšie.
Zozadu sa ozval Dárius. „Mini ostal v meste?“ tiež ho už veľmi dlho nevidel.
„Áno, je tu, ale chcel si to všetko urovnať v hlave. Možno to vyzeralo ako útek, ale on proti nám nič nemá. Skôr mu prekáža Az. Radím vám obom, aby ste mu o ňom nepodávali nijaké správy. Nezaslúži si to,“ predtým si myslel, že Mini to dokáže zvládnuť. Neveril tomu, žeby to mohlo zájsť až do takých extrémov.
„Okej, šéfko,“ zozadu sa okamžite ozvala zborová odpoveď.

***
O pár hodín neskôr...

Athos stál na prázdnom parkovisku. Dážď mu stekal po tvári. Zmáčal mu aj oblečenie. Takmer bez pohnutia hľadel na prázdne parkovacie miesto.
Partnerovo auto tam už nebolo. Chýbali aj zamestnanci. Athos jednoducho nechal zavrieť podnik a všetkým vrátil peniaze.
Bolelo to. Aj, keď si to nechcel priznať, cítil sa kvôli tomu mizerne. Tentoraz ho až natoľko nepodráždila strata možného zisku ani nahnevaní klienti.
S tým si vedel poradiť. Všetko sa dalo nejako zariadiť. Horšie to bolo v citovej oblasti. Darmo sa tváril, že ho žiadne city nezaujímajú. Už dlho kráčal proti prúdu, bojoval so svojimi vlastnými pocitmi. Všetko len kvôli nemu. Svojmu partnerovi, ktorého tak veľmi potreboval. Keď si uvedomil, že ho natrvalo stráca, nedokázal potlačiť tú neskutočnú bolesť.
Jedinou výhodou toho zmätku bolo, že už vedel, kto sa mu pokúša vziať jeho lásku. Už viac toho zradcu chrániť nechcel. Práve on sa rozhodol odviesť osobu, na ktorej mu záležalo.
Cez telefón vydal pár krátkych pokynov.
Bolo mu jedno, či tí ľudia mladíkovi ublížia. Chcel naspäť svojho partnera a nič iné ho nezaujímalo. Pre toho malého zradcu v podniku už nebolo miesto. Rovnako sa mienil vykašľať na každého, kto sa k nemu pridá.
Vrátil sa späť do svojej kancelárie a čakal. Vedel, že ho privedú o pár hodín. Najprv chcel mať toho drzého fagana. Vybaviť si to s ním. Čakanie sa vyplatilo. Asi tak o ďalšie dve hodiny sa vo dverách objavili najatí ľudia. Hodili mu k nohám trasúce sa klbko. Mladík bol zviazaný, oči mal zaviazané a ústa prelepené páskou.
Muži v maske mu ho hodili k nohám. Jeden z nich podišiel bližšie k Athosovi.
„Splnili sme úlohu, pane. Máme aj tých ostatných. Dáriusa, Setha a nejakého cudzieho chlapca sme zavreli do apartmánu. Chytili sme ich práve, keď chceli odísť z nemocnice. Ten maličký je očividne chorý, nechali sme mu deku a lieky. Váš partner spí vo vašej posteli. Dali sme mu niečo na upokojenie...“ natiahol k nemu ruku, očakával hotovosť.
„Výborne. Som s vami veľmi spokojný. Zaslúžite si aj špeciálny bonus,“ zo zásuvky vybral obálku s peniazmi.
„Môžete nás zavolať kedykoľvek. Sme vám úplne k službám,“ spokojne poznamenal muž. Peniaze si ani neprepočítal. Vedel, že šéf im vždy dobre zaplatí. Dával im aj viac než si zapýtali, preto ho vždy uprednostňovali pred ostatnými zákazníkmi.
Muži opustili miestnosť. Nechali nahnevaného šéfa samého s chlapcom. Athos zdvihol trasúceho sa chlapca. Najprv si myslel, že bude lepšie ho vyhodiť z podniku, ale našiel iné riešenie. Will by odišiel s ním. Nezastavil by ho a použitie násilia by ešte viac skomplikovalo ich vzťah. Opatrne odstránil pásku s Tarových sladkých úst. Rozviazal mu aj nohy, ale ruky nechal naďalej pevne stiahnuté.
„Kde to som? Pustite ma, prosím,“ žiadal ho Taro. Pokúšal sa mu uniknúť, ale Athos ho
pritisol ho bližšie k svojimi bokom. Stiahol ho do pevného objatia.
„Si v Real obsession. Nemysli si, že len tak môžeš odísť z práce. Teraz zato budeš niesť zodpovednosť. Už viem, že chceš môjho partnera. To je ešte omnoho horšie,“ uvoľnil chlapcovu sukňu a spustil ju na zem. Vyložil chlapca na stôl. Potom si rozopol nohavice. Schválne to predlžoval, aby to chlapec počul.
„Athos, prosím to... Ja ho ľúbim. Nechcel som to, ale stalo sa...“ pokúšal sa mu to vysvetliť, ale nenachádzal žiadne slová.
„To ma nezaujíma. Will ostane so mnou. Je to môj partner...“ Athos sa posadil do kresla, dal ho trochu vyššie. Z dolnej zásuvky vytiahol gél a potrel si ním penis. Potom chlapca stiahol na sebe. Taro cítil ako jeho tvrdosť prenikla do otvoru. Trochu to bolelo. Vykríkol a pokúšal sa ujsť, ale šéf ho pevne držal. Prisal sa na jeho pery, stískal mu bradavky a začal pomaly prenikať hlbšie do ťažko prístupného otvoru. Kreslo sa pod nimi priam prehýbalo. Athos začal uplatňovať svoj talent. Taro mu pod rukami stonal, jeho telo sa úplne rozpálilo a začal sa s ním aj bozkávať. Ich jazyky sa spájali a telá rýchlo našli spoločnú reč.
Z kancelárie sa ozývali hlasné vzdychy. Okoloidúci zamestnanci sa okamžite vzdialili od toho miesta. Vo vnútri kancelárie práve prebiehal dosť búrlivý sex. Všetko zo stola priam odlietavalo.
Taro ostal ležať na šéfovi. Sťažka dýchal. Penis toho muža bol stále hlboko v jeho otvore.
„Mohol som im prikázať, aby ťa zaškrtili a zbavili sa tvojho tela... To by možno bolo najlepšie riešenie, ale som rozumný človek a mám pre teba iné riešenie. Nasťahuješ sa k nám. Budeš žiť s nami...“ ešte stále predýchaval ten rýchly zážitok. Prisal sa na chlapcove pery, aby mu dal ešte pár sekúnd na rozmyslenie. Už pred pár týždňami chlapca odkúpil od Gabriela a Nata. Dal im dostatok peňazí, aby sa oňho prestali zaujímať. Teraz mali doma úplne iného chlapca, o ktorého sa mohli starať. On si už zrejme našiel svojho druhého miláčika.
„Okej,“ spokojne vyhlásil Taro. Bol celý spotený, opieral sa o mužovu hruď a sťažka dýchal.
„Mám jednu podmienku...“ odvetil prísne.
„Akú?“ opýtal sa Athos. Opatrne z neho vykĺzol, ale stále ho zvieral vo svojom objatí.
„Chcem, aby platili staré pravidlá. Nech zamestnanci len obsluhujú...“ dúfal, že pre nich môže aspoň niečo urobiť. Pochopil, že jeho šéf má príliš veľký vplyv a rozhodne ich nenechá len tak odísť. Bolo to jediné riešenie, vďaka ktorému by mohli byť spolu.
„Okej, som ochotný im poskytnúť staré privilégia,“ súhlasil Athos. Obliekol chlapcovi sukňu a odviedol ho do svojho apartmánu. Taro sa nadšene rozbehol do postele k Willovi. Zababušil sa pod prikrývku a pevne objal svojho milovaného priateľa. Pod jeho vplyvom sa konečne prebral.
„Nicky?“ Will si pretrel oči. Zobudil sa v Athosovej posteli, ale veľa neho ležal nahý Taro. To mu pripadalo skôr ako sen.
„Áno, som tu s tebou. Už sa nemusíme ničoho obávať,“ pritisol sa k nemu a pobozkal ho.
Will pocítil ako sa posteľ ešte viac prehla. Athos si ľahol k nim. Momentálne mal dvoch partnerov a začínalo sa mu to páčiť. Oboch odmenil bozkom na dobrú noc. Potom neochotne vstal z postele.
„Zatiaľ sa tu bavte. Musím sa ešte pozrie na toho chorého chlapca...“
„Celkom som zabudol na Erika. On je len trochu nachladený. Môže tu pár dní ostať. Pohádal sa s rodičmi a nemá kam ísť...“ požiadal ho znepokojene.
„Dobre, ale aj tak ho musím vidieť. Hneď sa vrátim,“ Athos vyšiel von z apartmánu a zamkol za sebou dvere.

3. kapitola Tajné sídlo 1. časť

varovanie: 15+, násilie, tak toto je upravená verzia, pridala som aj niečo nové, dúfam, že je to už zrozumiteľnejšie...
Upravovala som skoro celú kapitolu...

Richardova poznámka: Neznášam, keď ma volajú Riško!

Máriova poznámka: Neznášam, keď mi hovoria maznáčik, miláčik a pod.



„Hej, pustite ma odtiaľto. Títo ľudia ma uniesli!“ Mário sedel v na stoličke v súkromnom kaderníctve. Nikto mu nevenoval pozornosť. Všetci sa len ďalej rozprávali o tom, akoby ho mohli vylepšiť.
Keď mu zložili masku, ocitol sa vo veľkom dome, ktorý vyzeral ako vystrihnutý z nejakého časopisu o prominentoch. Už len celý ich skromný príbytok, by sa doňho zmestil niekoľkokrát. Strážcovia ho doviedli do časti domu, ktorú nazývali Centrum krásy. Doslova ho vopchali do miestnosti, ktorá by mohla konkurovať poriadne drahému kaderníctvu. Bez akéhokoľvek vysvetlenia ho strčili dovnútra. Prevzal si ho nejaký čudný chlapík s výstredným účesom. Zaviedol ho do jednej z kúpeľní. Musel sa zobliecť a ešte raz sa poriadne poumývať. Potom mu priniesli oblečenie. Všetko samozrejme čisté, ale boli to veci, ktoré zvyčajne nenosil. Obzvlášť preto, lebo vyzerali dosť kvalitne a draho. Okrem toho k sebe perfektne ladili. Od hora až dole bol zladený ako nejaký model, ktorý sa chystá na prehliadku. Dokonca aj topánky dotvárali dojem dokonalosti. Takto vyparádeného ho odviedli do miestnosti, v ktorej bolo „súkromné“ kaderníctvo.“
Ruky mal priviazané k operadlám pomocou obyčajných pút. Dvaja muži naňho dávali pozor. Kým tam sedel, premietal si celú tú situáciu v hlave. V myšlienkach opäť prešiel všetky svoje nové zážitky. Znechutene si premeral mužov, ktorí ho nespúšťali z očí.
Strážcovia sedeli na gauči a pobavene ho sledovali. Bol priviazaný len preto, lebo odmietol spolupracovať. Nechcel žiadne zmeny a odmietal sa podrobiť skrášľovacej procedúre.
„Pozeraj sem,“ vizážista mu omotal okolo tela uterák a donútil ho skloniť hlavu. Mal pocit, akoby mu krk nasúkali do akéhosi goliera. Nechcel sa úplne zakloniť, jeden z mužov vstal a pridržal ho. Vizážista pustil vodu a dal mu šampón na vlasy. Najprv bola trochu studená, ale neskôr ju upravil na požadovanú teplotu. Chvíľu sa pohrával s jeho vlasmi. Šampón nechal pôsobiť a potom ho opatrne zmyl.
„Výborne, pustiť ho,“ obrátil sa k mužovi, ktorý držal Richardovu hlavu.
Muž bez slova poslúchol a vrátil sa k svojim kolegom.
„Hej, no tak. Som so Slovenska, viete vôbec kde to je?“ chcel nadviazať kontakt s vizážistom. Pokúšal sa hovoriť po anglicky dosť zreteľne a pomaly, ale muž ho totálne ignoroval.
„Slovensko, to je taká malá krajina v Európe. Viete, čo je Európa, však? Tam sa chcem vrátiť...“ ďalej doňho dobiedzal.
„Nehovoriť, Xavier sústredí,“ odvrkol chladne.
Spolu s kreslom ho presunul na iné miesto. Chvíľu ho otáčal na stoličke, vytiahol pár katalógov a začal v nich horlivo listovať.
Potom sa začal venovať jeho vlasom. S nožnicami priam kmital. Mário ani nestíhal sledovať, čo sa deje. Po dokončení strihania ho začal česať.
Keď zapol fén a začal mu účes upravovať do konečnej podoby, Mário si všimol, ako naňho obaja strážcovia dychtivo hľadia. Jednému z nich určite počas letu vyfajčil, ale nevedel to takto odhadnúť. Oboch považoval za poriadne svine. Takisto mu prekážal aj Adam Tichý. Od neho vôbec nečakal takúto zradu. Myslel si, že chce nájsť svojho syna. Adama našťastie pustili dovnútra iným vchodom. Od príchodu do Tajného sídla ho nevidel. Predstavoval si ako ho odvážajú policajti. Hneď sa cítil lepšie, keď mu prešla hlavou taká sladká predstava. On na lavici svedkov a Adam ako obžalovaný.
Do jeho myšlienok zasiahlo neodbytné hučanie fénu. Začal sa vrtieť na stoličke. Vyzážista ho za trest potiahol za vlasy.
Mário odmietal ticho sedieť. Liezlo mu to na nervy. Nemal rád prílišnú pozornosť. Začal sa vrtieť na stoličke. Musel pretrpieť ešte pár nekonečných minút.
Keď bol ten mučiteľ už konečne hotový, nedovolil mu pozrieť sa do zrkadla. Jeho kreslo sa presunulo k ďalšiemu stolíku.
Zo zadnej miestnosti sa vynoril ďalší čudný muž. Na stolíku si rozložil samé kozmetické záležitosti. Mário ich okamžite spoznal. Niektoré z nich vlastnila aj jeho mama. Aj keď pochopiteľne neboli také drahé, ako tieto.
„Tak to teda nie! To nechcem!“ Mário poriadne protestoval. Také veci považoval za ženskú záležitosť.
Okrem toho mu to dosť prekážalo. Kreslo na kolieskach sa pod ním len triaslo. Odpútali ho z kresla a pritiahli zo zadnej miestnosti niečo oveľa horšie. Bolo to podobné kreslo s tým rozdielom, že na mieste, kde by sa mal nachádzať krk, bol pripnutý akýsi typ obojku. Obaja vizážisti sa dosť natrápili, kým ho na tú čudnú sedačku dostali. Bol celý pripútaný. Okrem obojka mal putá aj na nohách aj na rukách, dokonca aj pás mu niečo obopínalo. Nedokázal sa vôbec pohnúť.
Druhý vizážista sa pustil do práce. Keď sa nemohol hýbať, hneď to bolo jednoduchšie. Mário cítil ako sa mu po tvári rozbehli všelijaké čudné veci. Radšej zavrel oči.
Výsledný efekt bol priam neuveriteľný. Mário sa v zrkadle nespoznával. Dokonca aj strážcom sa táto zmena veľmi páčila. Všimol si, že okrem krúžku na bradavke, dostal aj niečo iné. V ľavom uchu mal náušnicu. Veľmi jemnú a takisto dostatočne zladenú so všetkým čo mal na sebe. Ucho ho trochu bolelo. Jeden z vizážistov mu ho trochu ponatieral. Potom ho oslobodili so škrtiaceho kresla.
„To je príšerné. Vyzerám ako nejaká baba...“ Mladík si znechutene premeriaval svoj obraz v zrkadle. Nepáčilo sa mu to. Ani trochu. Pripadal si až príliš vyzývavý.
„Výborne, skončili sme. Maznáčik je pripravený. Ja ho vezmem za jeho pánom,“ jeden zo strážcov ho odviazal. Vliekol ho sebou po chodbách. Na oboch rukách mu ostali poriadne modriny. Spôsobil ich silný stisk. Muž s ním prešiel po viacerých chodbách. Priam utekal, akoby sa niečoho bál. Nechcel, aby sa v dome ešte zorientoval. Mário stále robil problémy a nevyrovnal sa s tým, že bude žiť v tomto dome. Bez zaklopania vošiel do nejakých dverí a vtisol mladíka dovnútra.
Adam sedel v izbe a práve čítal čerstvé noviny. Hneď ako uvidel svojho miláčika, vypadli mu z rúk. Bol šokovaný takou výraznou zmenou. Musel uznať, že napriek tým problémom s pleťou, bol priam na zjedenie.
Okamžite ho zovrel do pevného objatia. Chlapec krásne voňal a bol tak pekne oblečený. Nedokázal sa naňho vynadívať.
„Pán Tichý, takto to nemôže ďalej...“ Mário sa snažil vymaniť z jeho objatia. Začínala mu dochádzať trpezlivosť. Chcel sa vrátiť domov k svojej rodine. Možno boli trochu paranoidní a ešte sa celkom nezmierili s jeho sexuálnou orientáciou, ale začínal si ich viac vážiť.
Adam ho pevnejšie objal okolo pása a pritiahol ho bližšie k svojmu telu. Mladík sa vôbec nebránil, len naňho šokovane civel. Na krku pocítil jeho dych a pár nežných bozkov.
„Prečo nie? Budeme si len užívať,“ pošepol mu do ucha.
Mário znechutene odvrátil hlavu. Bol totálne zhnusený. Mal pocit, akoby sa ho práve dotýkal ten najhorší netvor. Opäť si predstavoval ako ho odvádzajú policajti, len to ho dokázalo upokojiť.
Jediný, kto si to užíva si ty. Pomyslel si smutne. Jeho dotyky mu boli neskutočne odporné. Nedokázal ich ďalej znášať. Rozhodol sa bojovať.
„Nechajte ma!“ odsotil ho od seba. Vkĺzol pod veľkú posteľ a odmietal vyjsť von. Už to nechcel. Túžil len potom, aby mohol byť na chate so svojím kamarátom. Dokonca mu chýbal aj jeho starší počítač, s ktorým mal vždy problémy. Všetko s nálepkou domov bolo preňho momentálne nedosiahnuteľné, ale jeho túžba sa nekonečne znásobila. Predstavil si, chatu. Pokoj, bezpečie a les. Tmavý a hlboký. Mohol byť v izbe spolu s Richardom, večer by sa spolu sedeli pri ohni. Celý deň by sa túlali po lese, vozil by ho na člne... Sledoval by, ako sa šťastne usmieva. Spolu by mohli opäť chodiť do tých potravín, ktoré boli snáď na samom konci sveta...
Po tvári mu stiekli slzy. Rýchlo si ich utrel, schúlil sa do klbka a stále sa triasol. Už to viac nedokázal vydržať. Prečo by mal byť vždy silný. Veľmi sa chcel vrátiť domov. Objať Richarda a povedať mu o tom, čo všetko pred ním tak dlho skrýval. To jediné považoval za správne riešenie. Ani tie drahé handry a starostlivosť, nemohla z jeho tváre vymazať smútok. Bál sa, že už nebude mať možnosť všetko mu objasniť.
Krčil sa pod posteľou a pevne objímal svoje telo. To, ako ho použili mu tiež nepripadalo vtipné. Nebol zvyknutý sa niekomu podriaďovať. Uvažoval nad tým, čo také urobil, že si niečo také zaslúžil. Veľmi sa bál o Richarda.
„Zlatko, poď von. Nemusíš sa ničoho báť,“ Adam si kľakol k nemu. Bolo mu ľúto, že to tak dopadlo. Nechcel, aby sa ho niekto iný dotkol, ale tí ľudia mali zbrane a nedávali mu veľmi na výber. Aj on si s nimi užil dostatok hrozných chvíľ. Mierili mu na hlavu, neustále ho provokovali a musel ich počas cesty zabávať dosť nepríjemným spôsobom. Najprv si myslel, že to všetko zvládne. Vydieranie, dlhy, nečakané priateľstvo so Simonom...
Úplne mu podľahol, hneď pri prvom stretnutí. Myslel si, že stretol niekoho výnimočného...
Mário ho nepočúval. Odmietal vyliezť a nechcel s ním vôbec komunikovať.
„Čoskoro príde Richard a budete tu spolu. Uvidíš, že si zvykneš...“ Adam nadvihol prikrývku a pokúsil sa k nemu dostať. Mário sa ešte viac stiahol do klbka a odmietal akúkoľvek pomoc.
„Nechaj ma! Choď si kam chceš a o mňa sa nestaraj!“ zavrčal podráždene.
Ostal tam, až kým Adam nezavolal strážcov. Nadvihli posteľ a vytiahli ho von. Bránil sa. Muži ho spútali a vyvliekli z izby.
„On ostane tu!“ Adam sa im postavil do cesty.
„Vy tu nerozkazujete!“ odvrkol jeden z nich. Odsotil ho tak prudko, až stratil vedomie. Zavreli za ním dvere. Nikomu na jeho názore nezáležalo.
Jeho dvaja kolegovia pevne držali Mária. Doviedli ho do jedného z prázdnych apartmánov. Nemal možnosť sa proti nim ubrániť. Kričal a udieral ich, ale boli oveľa silnejší.
„Teraz, keď sme pristáli môžeme si užívať ďalej. Ten hlupák si ťa vôbec nezaslúži,“ štebotavo sa zasmial jeden z nich. Rozopol si nohavice a nechal ich skĺznuť až na zem.
„Ja som Peter,“ predstavil sa mu. Mário si vystrašene premeral silného muža, s krátkym účesom vojenského strihu. Svoju zbraň práve odložil do bezpečnej vzdialenosti.
„Toto je Jack,“ ukázal na plavovlasého muža s rovnakým účesom. Menovaný mu namiesto pozdravu stisol bradavku. Mário prudko zalapal po dychu a pokúšal sa zabrániť tomu, aby mu stiahli nohavice.
„A nakoniec Sam,“ ďalší plavovlasý muž podobného typu opatrne rozopol gombík na drahých nohaviciach.
„Spolu sa dobre zabavíme. Už sa nebudeš skrývať pod posteľou. Tvoj pán si ťa nevie skrotiť, ale my ti ukážeme, ako sa má správať skutočná hračka,“ s úsmevom odvetil Peter. Sklonil sa k chlapcovi a vtisol mu násilný bozk.
Mário cítil ako ho zbavili oblečenia. Urobili to veľmi pomaly a opatrne, aby ho nezničili. Nechceli mať problémy so šéfom. Mladík sa im stále vzpieral. Na penise pocítil horúci dych. Sam mu ho zľahka oblizol a napokon celý vzal do úst.




******
„Budeš robiť to, čo ti poviem!“ Simon schmatol chlapca za hlavu a udrel mu ju o stenu. Richard cítil ako mu po hlave stiekol pramienok krvi. Začal ho bezhlavo mlátiť. Bez akéhokoľvek dôvodu si na ňom vylial zlosť.
Richard sa vymaniť z jeho zovretia a vyšiel von. Mal rozbité ústa, z hlavy mu tiekla krv a stále sa potácal.
Simon šiel za ním. Tak prebiehali priam nekonečné dni. Bolesť, bitky, boj o moc...
Richard strávil celý týždeň so Simonom. Čím viac ho spoznával, tým viac sa ho bál. Bol až príliš nepredvídateľný a ľahko sa dokázal rozčúlil. Jediné, čo ho zaujímalo bol nespútaný sex. Svoju hračku jednoducho hodil na posteľ a nezaujímalo ho, či má chuť alebo nie.
Neznášal všetkých, svojho otca, svoju matku a obzvlášť nenávidel ľudí na lodi. Bolo mu z nich zle. Už niekoľko minút sa tváril, že spí. Po rýchlom sexe s dosť nepríjemne naladeným Simonom sa cítil ešte horšie.
Simon sa k nemu naklonil a pošepkal mu do ucha: „Už zajtra budeme doma. Uvidíš, ako sa ti tam bude páčiť. Taký nádherný dom si ešte nevidel. Mám tam centrum krásy, centrum zábavy, poriadnu stajňu. Všetko je to postavené na mojom súkromnom ostrove...“
Richard priložil ruky k ušiam. Tie táraniny ho vôbec nezaujímali. Podstatné bolo, že ho bolel zadok, na zápästiach mal modriny a cítil sa ako nejaká lacná šľapka. Nádherný dom vnímal ako prepychové väzenie, ďalší stupeň utrpenia.
„Chcem vypadnúť!“ vo svojom vnútri zúfalo kričal, ale nikto ho nepočúval. Nikomu nezáležalo na tom, čo si myslí. Dôležitá bola len posteľ a to, čo sa v nej odohrávalo. Napokon horko-ťažko zaspal. Celý čas sa mu snívali zlé sny o mŕtvolách plávajúcich nad hladinou. Zdalo sa mi, že ho volajú. Jedna z nich mala jeho tvár. Celý spotený sa prebral až nad ránom. Simon už vedľa neho nebol. Nechal ho zamknutého v tom pekelnom väzení.
Richard ticho ležal na posteli a neodvážil sa ani pohnúť. Srdce mu prudko tĺklo.
Upokojila ho len spomienka na Mária. V hlave si neustále prehrával ich spoločné rozhovory. Považoval ho za brata, za priateľa, za všetko, čo potreboval. Aspoň to si predtým myslel. Svoje city však začínal prehodnocovať. Každá spomienka sa mu zrazu zdala iná, akoby to bolo úplne nové skúsenosti.
Mário, s ktorým chodil na výlety.
Mário, s ktorým sa smial.
Mário, ktorého miloval.
Začínal si byť istý. Všetky tie city boli oveľa hlbšie, ako predtým. Mal pocit, akoby sa narodil taký práve taký, kvôli nemu. Aby mohol byť s ním. Začal to viac chápať, až keď sa od seba na dlhší čas odlúčili. Celý čas to v sebe potláčal a nahováral si, že ho má rád len ako brata. Sám seba presvedčil, že je to jediná a konečná pravda. Myšlienky naňho mu dodávali silu. Len vďaka tým spomienkam neskočil do mora, hneď ako mu došlo, že sa k nemu budú správať ako k podradnému tovaru.
Opäť zaspal. Tentoraz sa mu snívalo, že je s ním. Takmer sa ho dotýkal, ale keď sa pozrel do jeho tváre, videl ho mŕtveho. Niekto ho zhadzoval do mora a on nemohol nič robiť.
„Vstávaj, zlatíčko,“ Simon si vzal mladíka do náručia. Práve sa vrátil dovnútra. Všetko prebehlo podľa plánu a konečne zakotvili v jeho tajnom prístave. Tešil sa na svoje hračky.
Opatrne vyniesol von svoju novú korisť. Richard sa ešte spamätával so zlého sna. Všetko sa s ním kolísalo a radšej zavrel oči. Stále mu dávali nejaké lieky, bol z toho len zbytočné ospalý a bolela ho hlava. Boli v jedle, vo vode, vo všetkom čo mu dali. Richard už ani neprotestoval. Cítil sa slabý a všetko ho bolelo.
Ocitli sa na ostrove, pomerne peknom a takmer neobývanom. Simon odniesol chlapca až do svojho Tajného sídla. Tešil sa na svoj domov. Už tak dlho si nemohol dopriať pokoj svojho sídla.
Vošli spolu do priestrannej haly, ktorá bola dlhá a taká rozsiahla, že takmer nevideli na jej koniec. Schodisko sa tiahlo nahor, ako obrovský had. Simon sa kochal pohľadom po nových umeleckých dielach, ktoré jeho poskokovia objavili. Steny boli zas ovenčené niečím novým. Jeho rozjímanie prerušil chlapcov hlas.
„Je mi zle,“ Richard sa chytil za brucho.
Náhle sa dostavila bolesť v oblasti žalúdka. Bola taká silná, priam nekonečná. Začal sa triasť. Počul ako jeho telo zhodil na zem. Nos zaboril do koberca. Bolestne stonal. Bol zničený, telesne aj duševne. Vedel to a cítil len svoju vlastnú bezmocnosť. Ten týždeň ho zmenil. Bola z neho len poddajná kôpka nešťastia.
Povracal sa rovno na podlahu. Bolo mu tak zle, že ledva vládal dýchať. V hrdle cítil silné pálenie. Vrhol prosebný pohľad na svojho pána.
Simon videl len zamazaný koberec, nevšímal si Richarda. Pripadal mu odporný a taký chorý.
Chlapec dosiahol najvyšší stupeň bledosti a zvracal ako o závod.
Zakryl si ústa vreckovkou a vôbec sa naňho nedíval. Pripadalo mu to odporné.
Simon bol úplne šialený. Občas mu prejavoval náklonnosť, ale nedokázal ho vnímať ako ľudskú bytosť. Zachádzal až za hranice jeho možností. Možno preto bol jeho dom taký tichý a takmer bez života. Len málo chlapcov zvládlo takéto zaobchádzanie. Nazýval ich Vyvolenými a dovolil im žiť vo svojom dome. Vyzeralo to tak, že Richard nebude patriť medzi nich. Nechal ho zvíjať sa na podlahe. Neznášal chorých. Nezaujímalo ho, že trpí.
„Pomóc, bolí to...“ zúfalo nariekal Richard. Bolesť bola takmer nepredstaviteľná, mal pocit, že praskne. Netušil, že ho pozorujú aj iné oči. Stále ho napínalo, ale už zrejme skončil. Dával si pozor, aby mu hlava neklesla do zvratkov.
„Pošlem niekoho, aby to upratal! Simon vyšiel po schodoch svojho honosného sídla. Úplne mu zmizol z dohľadu. Niekto vyšiel spod schodiska. Richard cítil ako sa k nemu sklonil. Videl krásneho chlapca, toho najkrajšieho na celom svete... Jeho tvár sa mu premietala pred očami. Dotkol sa ho, ako anjel prinášajúci uzdravenie. Už ho to až tak veľmi nebolelo. Bol s ním, on ho ochráni. To si chcel myslieť. Poznal ju. Pod vrstvou mejkapu bolo niečo, dôverne známe.
„Riško, vydrž,“ jeho hlas k nemu prichádzal len veľmi prerušovane. Počul svoju rodnú reč. To ho upokojovalo.
„Mário, ty si naozaj krásny...vieš, to aký si krásny...“ mrmlal rozrušene. Ruku si stále pritískal k žalúdku.
Starší mladík mu láskyplne poutieral ústa do vreckovky.
*****
O niekoľko hodín neskôr...

„Mário, nenechávaj ma tu samého!“ keď ho lekár zbavil bolestí, stále sa cítil dosť neisto. Bál sa, že opäť ostane sám v tom neznámom svete. Richard držal pred sebou vrecko na zvracanie. Už mu nič nebolo, ale pre istotu si ho nechal.
„Budeš, v poriadku, kamoš,“ Mário ho pevne držal za ruku. Počas celého procesu liečenia bol s ním.
„Pôjdeme preč odtiaľto. Simon je blázon. Nemôžeme tu ostať...“ Richard vydesene zvieral jeho ruku. Odmietal svojho najlepšieho kamaráta pustiť. Stále sa naňho nedokázal prestať dívať. Chcel mu povedať, ako veľmi ho potrebuje, ale neodvážil sa. Bál sa, že to nepochopí.
„Áno, už mám plán, ale musíš ešte pár dní vydržať. Uzdravíš sa a potom to vyriešime,“ pošepkal mu do ucha. Nenápadne mu vtisol bozk na líce, aby to nevyzeralo až tak podozrivo.
Richard ho pritiahol bližšie k sebe. Mrzelo ho, že zvracal. Nebola to práve chvíľa vhodná na nežnosti. Musel sa uspokojiť len s tým nepatrným dotykom.
Počúval len Máriov hlas. Znel tak upokojujúco.
„Vieš, je to tu veľké a z ostrova sa dostaneme len veľmi ťažko... Musíme si to dobre premyslieť. Okrem toho tvoj otec to ešte viac zamotal. Mohol by tvrdiť, že som ťa odviedol proti tvojej vôli. Vieš, ešte nie si plnoletý, ale máme na svojej strane tvoju matku. Našiel som ju a súhlasila, že nám pomôže...“ nechal sa od svojho priateľa objať. Richard ho k sebe zúfalo pritískal. Spomenul si na telo jedného z hračiek. Videl ho pred sebou tak jasne.
„Môj otec v tom ide tiež? To som nevedel. Vlastne už ani nemám kam ísť. Simon je vrah. On zabíja ľudí. A otec s ním spolupracuje,“ uvedomil si, že práve toto nechcel vedieť.
„Vo štvrtok v noci odchádzame. Priprav sa nato. Správaj sa prirodzene a nevzbuď žiadne podozrenie. Dovtedy to musíme vydržať...“

*****
Streda
(niekoľko minút pred polnocou)

Do izby Richardovej izby vošiel Simon. Neskôr si uvedomil, že nemal nechať chlapca samého. Pochopil, že naozaj potreboval pomoc. Zamestnanci sa mu priznali, že mu dávali priveľa liekov.
Tvrdili mu, že veľmi vystrájal a stále len pobiehal po lodi. Vraj ho nevedeli iným spôsobom zastaviť. To sa hneď odrazilo na ich tohtoročných odmenách. Rozhodne s nimi nebol vôbec spokojný.
Keď sa pozrel na posteľ, mal pocit akoby sa celý svet pohol.
Ten druhý chlapec, ktorý spal na zemi vedľa postele mu pripadal dosť povedomý. Sadol si k nemu a vzal ho do náručia. Zdalo sa mu, akoby sa náhle zastavil čas a on sa k nemu opäť vrátil. Bol už trochu starší, ako predtým, ale mal podobné črty tváre, podobnú postavu.
Simon mal pocit, akoby sa vrátil do tých čias, keď si myslel, že dokáže k niekomu cítiť lásku.
Jemne pohladil Mária po vlasoch. Bol to krásny pocit. Srdce mu bilo, dýchal a bol v jeho náručí. Ako kedysi. Veril tomu, že jeho láska sa k nemu vrátila. Úplne mu to zatemnilo myseľ. Nevšímal si pár nepodstatných rozdielov.
„Hej, prestaňte!“ Mário sa prebral a začal sa brániť.
„Neboj sa. Neublížim ti. Už sa ti nič nestane. Prepáč mi, že som ťa nedokázal ochrániť. Mrzí ma to, ale som šťastný, že si sa ku mne vrátil,“ pred očami mal len osobu zo svojich predstáv. Bola s ním a to, že tentoraz prišla v podobe živého človeka, mu neprekážalo.
„O čom to hovoríte?“ díval sa naňho ako na blázna. Dával si pozor, na každé slovo. Nechcel ho zbytočne rozčúliť.
„Vrátil si sa ku mne, Miláčik. Konečne budeme opäť spolu...“ na Simonovej tvári sa usadil čudný výraz. Vyzeralo to, akoby sa čoraz väčšmi utápal v šialenstve.
„Ty si tam zomrel, ale vrátil si sa ku mne. Dosiahol som to. Opäť ťa mám pri sebe. Patrick, ty...“ díval sa kamsi poza neho a rozprával z cesty. Obaja chlapci sa ho báli.
Richard sa skryl pod prikrývku a celý sa triasol. Nespal. Tešil sa na ich útek a zároveň sa bál.

Koniec prvej časti...