Univerzita II.

Názov: Univerzita

pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš

varovanie: 15+

Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...

Občasník, nemá stanovené počty kapitol, bude pribúdať podľa nálady

„Prepáčte, ale ja mám potom dohodnuté niečo iné. Už to nemôžem zrušiť.“

„Dobre, tak niekedy inokedy.“

Marek až príliš horlivo prikývol. Neveril tomu, že niečo také sa ešte niekedy zopakuje.

Pohľadom hľadal príslušný autobus, ktorý by ho mal vyslobodiť z tejto situácie. Nanešťastie práve ten, ktorý ich mal odviesť až do školy prišiel tentoraz skôr. Prestal hľadieť na hodinky a obrátil svoju pozornosť k vyučujúcemu. Nebol si istý, aký presne titul má a nie každého na vysokej škole nazývajú profesorom, preto si nebol istý oslovením. Tak sa tomu pokúsil vyhnúť. Napriek tomu, že Lukáš začal tykaním, on to neurobil. Obával sa, že by si na to nedokázal len tak ľahko zvyknúť.

„S vaším autom sa niečo stalo?“ opýtal sa Lukáša. Nemal to v úmysle, ale teraz, keď okolo nich nebol takmer nikto a napätie viditeľne stúpalo, mal neodolateľnú chuť niečo povedať. Pripadalo mu zvláštne, že práve on prišiel autobusom. Vedel, že toto nie je zvyčajný spôsob, akým cestuje do školy.

„Je v servise. Včera som mal menšiu nehodu... Bol som nepozorný.“

Marek zo seba dostal len ďalšie nesmelé prikývnutie.

Opäť musel pripustiť, že Lukáš je istým spôsobom atraktívny a páčil sa mu aj jeho hlas. Nebol to práve typ, o ktorom by sníval, ale nepochybne mal niečo do seba. Niečo, čo zrejme nikto iný nevidel. A na hodine to ani nebolo možné. Tam na takéto veci ani nebola príležitosť. Každý čušal zalezený za knižkou a pokúšal sa niečo z nej dostať. Niečo, čo by dávalo zmysel a dalo sa aj nejakým spôsobom reprodukovať.  Túto časť štúdia, nemal rád. Povedať niečo múdre a pritom si to vedieť aj obhájiť, nebolo nič príjemné.  A tárať hlúposti sa mu teda vôbec nechcelo.

Tieto myšlienky mu prechádzali hlavou, práve keď autobus prudšie zabrzdil a cestujúci sa začali valiť k dverám.

Bolo jasné, že čoskoro sa úplne zaplní a ak sa nepoponáhľa, bude musieť ísť pešo. Lukáš nastúpil a už tradične skončil pritisnutý k dverám a tentoraz aj k niekomu inému. Lukáš nastúpil za ním a v tejto pozícii boli na seba poriadne natlačení. Cestujúci sa posúvali ďalej a oni sa museli podriadiť tomu prúdu. Ich ruky sa o seba nechtiac obtreli.

Marek sa tomu pokúšal vyhnúť, ale tlak tých ostatých ho nútil zotrvať na mieste. Pokúšal sa zahnať všetky možné predstavy, ktoré by mohli byť akokoľvek nepatričné. Díval sa do jeho očí a pokúšal sa aspoň trochu držať. Na tlačenicu bol zvyknutý už od strednej školy. Aj tam sa takto pravidelne zvykli deliť o autobus, ale toto bolo iné. Lukášova blízkosť naňho mala priam magické účinky. Obával sa, že sa prejavia viac než by chcel, preto sa pokúšal trochu viac posunúť, ale spredu sa ozvalo nesúhlasné mrmlanie.

Autobus dokonca prudšie zastal a on by spadol dopredu, keby ho Lukáš nezachytil.

„Ďakujem...“ zamumlal.

Predné dvere sa otvorili a šofér vystúpil. Niečo sa zrejme dialo s autobusom. A aj s Lukášom, aj keď s úplne iného dôvodu.

„Ahoj,“ z predného sedadla mu zamávala spolužiačka Michaela. Najprv si myslel, že kýva niekomu inému, ale keď sa naňho veľavýznamne pozrela, tak sa k nej pokúsil otočiť. Nebolo to ľahké a opäť sa trochu obtrel o Lukáša.

„Ahoj, Miša...“

„Máš urobené vety na transkripciu?“

„Áno, ale neviem, či dobre.“

Autobus sa opäť rozbehol a on bol od nej oddelený, kvôli tomu, že nejaká staršia pani v kroji práve vstala.

„Mladý muž, ide tento autobus do mesta?“

„Nie, nejde, ale keď vystúpite, na ďalšej zastávke dá sa tam v pohode prejsť...“

Šofér sa vrátil, autobus sa opäť rozbehol.

Na ďalšej zastávke už mali vystupovať. Marek sa dostal von veľmi rýchlo. Miša sa k nemu pridala.

V krátkosti pozdravila Lukáša a obrátila sa k svojmu spolužiakovi.

Aj ona dochádzala a bola mu celkom sympatická, ale nerobil si ilúzie o tom, že by sa mohli spriateliť. Takéto veci mu nikdy nevychádzali.

 „Ideme si niekam sadnúť?“

„Ja ešte nejdem. Musím ísť do knižnice.“

„Tak zatiaľ obsadím miesto niekde pri učebni.“

„Dobre, uvidíme sa tam.“

Miša šla do budovy rýchlejšie. Marek sa pohrabal v taške, hľadajúc preukaz. Chcel ho mať po ruke, aby sa potom nemusel pohrávať s taškou.

Lukáš bol stále pri ňom. Až teraz si to stihol uvedomiť. Dokonca mu došlo aj to, prečo sa Miša neponúkla, že s ním pôjde do knižnice. Vo výraze jej tváre bolo čosi zvláštne, čo nedokázal presne identifikovať.

Poznámka autorky: Tento príbeh je vymyslený. Niektoré veci síce vychádzajú zo skutočnosti, ale hlavná zápletka je čisto vymyslená a nemá nič spoločné so žiadnymi skutočnými osobami atď.