Názov: Univerzita
pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš
varovanie: 15+
Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...
Občasník, nemá stanovené počty kapitol, bude pribúdať podľa nálady
I.
Tmavovlasý mladík si znudene podopieral hlavu. Autobus mal odísť až o desať minút. On už
pohodlne sedel a držal na kolenách svoje veci.
Chcelo sa mu spať. Hlava mu neúprosne klesala a nemal sa
o koho oprieť. Bolo ešte príliš skoro. V autobuse po zhasnutí svetiel
zavládla tma a on si bez váhania urobil pohodlie. Včera sa veľmi nevyspal.
Stále mu chodili po rozume akési veci a momentálne ho prepadala akási
počiatočná panika, že celá tá námaha, akosi stráca svoj zmysel. Nikomu sa s tým
nezdôveril. Presnejšie povedané nikomu známemu. Jediný, s kým o svojich
momentálnych obavách hovoril bol lukas_01/il.
Nedávno získaný kamarát, ktorý mu betoval jeho poviedky.
Jeho povzbudivé slová mu trochu vylepšili náladu, ale v poslednom čase sa
komunikácii s ním vyhýbal. Zdalo sa mu, že sa až priveľmi uvoľnil a prezradil
toho príliš veľa. A ich posledný rozhovor bol až priveľmi intímny. Začali
sa spolu baviť aj o veciach, ktoré pred všetkými tvrdohlavo tajil. O skrytých
túžbach, ktoré momentálne tvorili ďalšiu časť jeho vnútorného zmätku a nepokoja.
Marek sa začal obávať, či toho náhodou neprezradil príliš veľa. Preto rýchlo
ukončil komunikáciu a už pár dní sa nedokázal odhodlať k tomu, aby mu
napísal. Utešoval sa tým, že na to aj tak nemá čas.
Musel riešiť aj iné, oveľa akútnejšie problémy, ako
internetového priateľa. Akosi nemal potrebu ozvať sa na cvičeniach a hlavne
jeden vyučujúci mu stále dával pocítiť, že ho nepustí na skúšku, ak sa nejakým
spôsobom neprejaví. A zhodou okolností sa aj on volal Lukáš. Napriek tomu, že bol ešte pomerne mladý, pripadal mu prísny
a akosi sa na jeho hodinách ani nedokázal poriadne sústrediť. Obával sa,
že takýmto tempom sa na skúšku nedostane.
Práve, keď sa pokúšal spomenúť si, o čom bol text,
ktorý mali čítať a medzitým už aj kvalitne driemal, začul nejaký hlas: „Je
tu voľné?“
Nedbalo prikývol a ani sa nenamáhal otvoriť oči. Zabudol
na text a spokojne sa zabalil do vetrovky. Bolo mu teplo, cesta bola
pomerne príjemná. Takmer celú cestu prespal v sladkej nevedomosti.
Na istom úseku sebou autobus trochu trhol a on pocítil
na kolene cudziu ruku. Očakával, že sa
odtiaľ okamžite dostane, ale nestalo sa tak. Tvrdohlavo ostala na mieste o niečo
dlhšie.
Marek sa tej ruky dotkol. Chcel ju dostať, čo najskôr preč.
Na niečo takéto nebol vôbec pripravený. A niekto cudzí by sa ho rozhodne takto
dotýkať nemal. Obzvlášť, keď na ruke nahmatal prsteň.
Už-už sa chystal
niečo povedať, ale neznámy sa napokon váhavo odtiahol. Svetlá sa zažali a Marek
mal možnosť si pozrieť svojho spolucestujúceho. Veci mu takmer vypadli z rúk. Bol to
Lukáš, nie ten skvelý internetový, ten otravný seminárový. Prsteň nahmatal z jednoduchého
dôvodu. Spomínaný Lukáš sa nedávno oženil. Z čoho vyplývalo zrejme aj to,
že ten dotyk musel byť len dielom náhody. Jeho manželka bola pomerne atraktívna
mladá žena. Marek ich spolu videl v kaviarni. Takmer by im závidel, ale
predmetom jeho záujmu boli skôr muži. Preto to nepovažoval až za také dôležité.
„Dobrý deň...“ hlesol neisto.
„Ahoj, ty si, Marek, však?“
Nervózne prikývol a pokúšal sa hľadieť na svoje
topánky, akoby na nich bolo niečo zaujímavé. Čoskoro by už mali vystúpiť.
Dovtedy to musel nejakým spôsobom vydržať. Na stanici chcel prejsť inými
dverami, ale pod vplyvom ostatných cestujúcich bol nahnaní aj tak k tým predným.
Ešte bolo veľmi skoro a na zastávke sa ocitli len oni dvaja. Marek
nevedel, čím si zaslúžil to, že tam nikto iný nebol. Všetci sa nahrnuli do
autobusu a on sa tam už tradične nezmestil. Ostal stáť na zastávke a bez
váhania čakal na ďalší. Lukáš ostal pri ňom.
„Máš hodinu?“
„Hm... ešte nie, idem najprv niečo vrátiť do knižnice.“
Kniha ho už poriadne ťažila v batohu a bol najvyšší
čas ju vrátiť. Potom si chcel zapnúť ipad a pozrieť sa, či mu prišli
nejaké komentáre k novej kapitole, ale to mu samozrejme nemienil vešať na
nos. Neskorším autobusom by sa už na hodinu nedostal, preto prišiel o niečo
skôr a dúfal, že nájde bezpečné miestečko, kde si bude môcť pozrieť svoj
blog. Ukázalo sa, že tentoraz to nebude také jednoduché ako zvyčajne.
„Ja tam idem tiež. Nedal by si si potom kávu?“
Marek ledva zakrýval prekvapenie. Nechápal, prečo musí mať
práve dnes takú smolu. Nevedel si ani len predstaviť, o čom takom by sa s ním
akurát mal rozprávať. A nechápal ani to, prečo je k nemu taký milý. Na
hodinách pôsobil doslova zastrašujúco. Marek ho označil ako svojho Severusa
Snapa.
Nebol si istý tým, čo by mal povedať. Nechcel, aby to
vyznelo neslušne, ale úplne mu stačilo to, čo sa dialo na hodine. Nechcel s ním
tráviť ešte ďalší čas.
