Univerzita IV. (dokončené)

Názov: Univerzita (prerobená verzia)

pár: učiteľ/učiteľ, kolegovia na VŠ Marek/Lukáš, Marek/Adam... a iné kombinácie

varovanie: 15+, romantika, spomienky na školské časy (bývalí spolužiaci, vydieranie 

Obsah: Marek a Lukáš boli na škole nerozlučnými priateľmi a možno aj niečo viac, ale  stačí to na to, aby ich vzťah niečo znamenal, aj keď sú tie časy už dávno preč...

poznámka: Je to prerobená verzia pôvodnej poviedky univerzita. Bude mať spolu 10 častí a bude vychádzať každú stredu. Akékoľvek komentáre, prípadne iné čitateľské prejavy sú vítané. Ide o romantickú  poviedku zo školského prostredia, takže to neberte príliš vážne.

„Marek.“

Strhol sa, keď za sebou začul hlas, ani si nevšimol, kedy presne vošiel. Tak dlho tam sedel v úplnom tichu a čakal. Obával sa každej ďalšej minúty. Keby sa s ním vyspal, tak by sa šiel hoci aj udať, boli to len bozky, objatia a pár dotykov, ale to neznamenalo, že to video nebolo nebezpečné, stačil len jeden chybný krok a celý jeho život by bol zničený navždy.

„Tak to si ty...“ smutne pozrel na svojho kolegu. Lukáš dnes voňal mimoriadne dobre, bol pekne oblečený a pôsobil tak spokojne a vyrovnane. Aj on si prial mať svoj život tak pevne v rukách.

„Ten večierok na katedre. Snáď si nezabudol...“

„Budem tam...“

Samozrejme, že na niečo také mu len tak nevypadlo z hlavy. Prišiel mu mail, aj všetko ostatné, ale pôvodne sa tam chcel zastaviť len na pár minút, potriasť si rukami s dôležitými osobami a čo najskôr vypadnúť.

„Marek, ja...“ opäť vyslovil jeho meno, akoby sa  k niečomu odhodlával. Otočil ho spolu aj so stoličkou, nebránil sa tomu, zaujímalo ho, čo má v pláne. Bola pravda, že už dlhšiu dobu sa mu ani len nepozrel do očí, vyhýbal sa mu, ako sa len dalo. A po celý čas, keď museli byť náhodou spolu v kabinete sa niečím vždy zamestnával, aby mu neostal čas na žiadne rozhovory.

Preto práve teraz neočakával, že bude k nemu naklonený tak nebezpečne blízko. Ani to, že sa ich pery dotknú, aj keď dvere nie sú zavreté a niekto môže kedykoľvek vojsť. Nepohol sa, nereagoval. Zotrval chladný voči akejkoľvek ďalšej hre. Dokonca pozbieral všetky sily na to, aby sa od neho odtiahol. Bolo to ťažké, ale už viac nemienil dovoliť, aby sa mu veci vymkli z rúk, ešte aj v práci.

„Pozri, neviem, o čo ti ide, ale o tomto sme už predsa hovorili... Dal si mi jasne najavo...“

„Áno, viem, že dal, ale veci sa zmenili...“ díval sa naňho takmer prosebne. Nebyť toho, že sa stal otrokom s neviditeľným obojkom na krku, možno by tomu dával šancu, ale takto to bola len ďalšia katastrofa, do ktorej by sa strmhlav zrútil.

Pochybovačne nadvihol obočie, vstal zo svojho bezpečného miesta a presunul sa k oknu. Obrátil sa mu chrbtom.

Lukáš zamieril k dverám, myslel si, že chce odísť, ale on ich len zamkol. Nahnevalo ho to. Opäť niekto prevzal kontrolu nad jeho životom a robí si s ním čo chce, kedykoľvek mu to vyhovuje. 

„Porozprávajme sa. Nemusí to byť takto...“

„Čo tvoja snúbenica? Ako sa jej darí?“

„O ňu nejde. Mám vážne problémy a...“ pristúpil k nemu a položil mu ruku na plece, striasol ju.

„Naozaj? Aké vážne? Niekto na tvoj článok napísal zlú recenziu?“

„Nie, nejde o prácu. Ja... urobil som chybu...“

Marek sa k nemu neochotne obrátil, znelo to tak zúfalo, tak vystrašene, ale on mu rozhodne nemohol pomôcť vyriešiť jeho problémy s pochybnosťami týkajúcimi sa svadby. Nebol na to tou vhodnou osobou.

„Prosím, aspoň ma vypočuj...“

„Tak dobre, že si to ty...“  rozprávať bolo rozhodne lepšie, ako odolávať jeho bozkom, nebol natoľko imúnny, aby nezatúžil po zakázanom ovocí, hneď pri prvej príležitosti.

„Pred nedávnom som bol v bare, ja potreboval som rozptýlenie a tak... Už od začiatku na mňa tak zvláštne pozeráš a celé ma to úplne deptá... Aj minule na tej našej lavičke, mal som čo robiť, aby som ti povedal tie veci... Predvčerom som stretol istého muža... Skrátka vieš... podľahol som tomu, malo to byť len raz a on... celé si to nahral, chce to ukázať mojej snúbenici... Povedal, že to neurobí, ak budem vykonávať jeho príkazy... Vyhrabal na mňa aj nejaké staré veci, čo som chcel ututlať, čo je to policajt, či čo...“

Marek mal pocit, akoby ho niečo plnou silou zasiahlo do žalúdka.

„Ako sa ten muž volá?“

„Svoje priezvisko mi nepovedal. Nejaký Adam. Povedal, že ťa pozná, že takto to bude zaujímavejšie... Si to do toho tiež zapojený...“

„Nie, tak ako si myslíš...Žiadny policajt, ale zato dosť nepríjemný človek... Máš jeho číslo... Máš číslo toho muža?“ zopakoval netrpezlivo.

„Áno, on mi ho dal...“ zobral svoj mobil a ukázal mu ho. Nebolo už žiadnych pochýb, šlo o jeho nočnú moru osobne.

„Čo od teba chcel?“

„Povedal, že som ťa odmietol, a to sa mu nepáči... Mám vraj na výber, buď sa pridám k vám alebo dopadnem veľmi zle.“

„Povedz Adriane, že si... povedz jej všetko a vysloboď sa z toho nezmyslu. To jediné ti pomôžem poradiť. A pokiaľ sa s tebou bude chcieť stretnúť Adam nechoď tam. Totálne ho ignoruj.“

„Aj na teba niečo má?“

„Rozhodne áno a...“

Prerušilo ich zvonenie telefónu, toho druhého drahého mobilu, nie starého, ktorý bol ešte v oprave.

Iba dve osoby mali toto číslo a ani jedného z nich nechcel počuť.

Marek ho zdvihol. Adamovo meno a fotka sa ukázali na displeji.

„Prosím?“

„Predpokladám, že už ti všetko povedal. Tak príďte do izby, ktorú sme vám vybrali...“

„Ako prosím?“

„Poznáš pravidlá, rozkazy tu vydávam len ja. Milan sa mi zdôveril, že ho chceš, tak pekne poslúchaj a nikomu sa nič nestane...“

„Nechaj ho ísť! On s tým nemá nič spoločné...“

„Ale má, chceš ho, prečo by som ti neurobil menšiu službu. Mne sa páči tiež... Hodí sa pre nás, tak si ho vezmeme. Zober ho do našej obľúbenej budovy budeme sa dívať, dostaneš ďalšie pokyny...“

Urob to, lebo si nájdem inú hračku a ty možno skončíš vo väzení... Rozhodne chápal, čo to jediné urob to znamená a preklínal svoju túžbu zdôverovať sa.

Pomaly položil mobil späť na stôl. Nechápal, ako sa bude dívať, ale vedel, že čo sa týka neho už ho zrejme nič neprekvapí.

Nebolo to až také zlé, to čo od neho chcel. A kým nevymyslí spôsob ako sa dostať z jeho rúk, nemá na výber...

„Poď musíme ísť.“

„Kam?“

„Ešte neviem. Pošle nám pokyny, ale možno nebudeme musieť, ak teraz pôjdeš za snúbenicou a všetko jej povieš si z toho vonku, tak ako sa rozhodneš?“

„Idem s tebou.“

„Mal by si...“

„Idem s tebou...“ zopakoval odhodlane.

„Má na teba aj niečo horšie však?“

Lukáš zvesil hlavu a pomaly prikývol.

Obaja sme boli stratení.

§§§

Ďalšie pokyny ich zaviedli do izby, pripravenej výlučne pre nich. Bola zariadená tak, aby mali dostatok pohodlia, ale tušil, že bude zrejme monitorovaná aj keď kameru nevidel. Lukáš šiel s ním, tváril sa dosť skepticky, keď uvidel kožené obojky a masku položené na posteli. Nehovoriac o tom, že hneď ako tam vošli , dvere sa za nimi automaticky zamkli. Do tejto izby nikdy predtým nevkročil, Milan tvrdil, že nie je ešte zrekonštruovaná, údajne tam mali byť len nejaké staré spisy. Rozhodne neočakával rozličné druhy nástrojov, ktoré ho výrazne znepokojovali.

Druhý vchod sa otvoril a dovnútra prišiel muž v maske, teraz by ho už spoznal aj medzi tisícimi rovnakých. Už len pohľad naňho, v ňom vyvolával odpor. No musel uznať, že jeho telo stále stojí za hriech, hlavne teraz, keď ho opäť videl nahého, ale to nič nemenilo na tom, čo by mu rád urobil.

„Vyzleč ho, Marek a nasaď mu to...“ ukázal na obojky, vynímajúce sa na posteli.

Brunet tú vec neochotne zdvihol, bola hladná, nie nepríjemná na dotyk, ale rozhodne to bol obojok a teraz nešlo o žiadnu metaforu s neviditeľnosťou, ale o skutočný predmet na materiálnej rovine.

Adam sa usadil na posteľ a čakal.

Neostávalo mu nič iné, než začať. Pomaly a veľmi opatrne rozopol Lukášovu letnú košeľu. Postupne odhaľoval jeho telo, rozhodne nevyzeral najhoršie na to, že väčšinu času trávil za katedrou, nepochybne chodil aj cvičiť, tak ako sa mu k tomu pri istej príležitosti priznal, aj keď jeho brucho nebolo až také tvrdé ako to Adamovo. Marek provokatívne zhodil jeho nohavice, rovno aj s tým, čo bolo pod nimi. Neočakával, že niečo také môže v jeho priateľovi vyvolať vzrušenie, ale bolo viac než očividné, že naňho táto hra pôsobí. Ruky sa mu mierne chveli, keď bral do rúk obojok a pomaly mu ho zapínal, tak aby sa doňho zmestili ešte dva prsty, niekde čítal, že takto by sa mal obojok zapínať, aby nebol utiahnutý príliš tesne.

„Výborne, teraz poď ku mne...“ vyzval ho Adam. Nechcel ísť, omnoho radšej by sa jemne dotýkal svojho priateľa, tak len veľmi neochotne pristúpil k posteli. Bol na ňu stiahnutý a vyzlečený tak rýchlo, že ani nestihol zaregistrovať, kedy sa to presne odohralo. Adam si ho posadil na seba...

Adam siahol na druhý obojok a umiestnil mu ho na krk, nechcel, ale on to aj tak urobil. Prudko ho odsotil od postele, dopadol na zem, a bol okamžite zobratý do Lukášovho náručia. Privinul si ho k sebe a objal ho. To ho trochu upokojilo, bol v bezpečí jeho objatia a všetko bolo omnoho znesiteľnejšie.

„Nebudete sa k nemu takto správať,“ varoval ho Lukáš.

„Urobím s ním, čo sa mi len zachce. Patrí mi...“

A okamžite ich aj presvedčil o tom, že je to tak. Dovnútra vstúpil ďalší muž v maske a oddelil ich od seba.

Pred niekoľkými rokmi...

Ahoj, Marek.

Kedy ti končí škola? Napíš mi, či máš o piatej čas. Máme doma takú malú oslavu. Mám narodeniny. Dúfam, že si nezabudol, či? Príď do reštaurácie objednali sme to v... , aby si to stihol.

Pa, Jana.

„Sakra!“ Marek chvíľu nahnevane hľadel na svoj mobil. Úplne zabudol, že jeho nevlastná sestra má narodeniny. Dokonca jej ani nič nekúpil. Na tieto veci vždy zabúdal, dátumy mu akosi nič nehovorili a keďže Jana absolútne odmietala byť na facebooku a rovnako zavrhovala aj akékoľvek iné formy internetovej komunikácie, nemalo mu čo pripomenúť, že oslava sa koná už dnes večer. Nechcel ju sklamať. Nikomu inému sa nezdôveril s tým, že si je už úplne istý, svojou orientáciou. Doma o tom nemohol povedať nikomu.  Obával sa, že niečo také by nikto iný z rodiny jednoducho nepochopil. A on s nimi nechcel úplne stratiť kontakt. Na niečo také nebol ešte pripravený.  Úplne stačila celá tá aféra s otcovým druhým dieťaťom. Ešte aj dodnes si spomínal, ako matka ťažko niesla to, keď sa dozvedela o Janinej existencii. Medzi jeho rodičmi sa tým vytvoril takmer neprekonateľný múr a Marekova mama dodnes neakceptovala Janu ako člena rodiny. Uspokojila sa s tichou ignoranciou a na domácej pôde sa o tejto veci nemohli nikdy hovoriť.  A takisto ani o iných veciach, ktoré boli omnoho závažnejšie. Marek sa radšej pokúšal nemyslieť na to, ako mu kedysi povedala, že jeho otca nenávidí a radšej sa vôbec nemali stretnúť. Nechcel, aby sa s rovnakou nenávisťou dívala aj naňho.

Chvíľu bezradne hľadel na svoj mobil, ale napokon sa odhodlal odpísať. Radšej nepotvrdil jej podozrenia. Zmohol sa len na krátku odpoveď, že  sa príde aspoň ukázať. Peter, Janin prvý manžel, otec jej malého syna, zomrel pred  rokom, bolo to prvý raz čo sa vážne chystala niečo oslavovať. Rozhodne tam nemohol chýbať, ale nevedel, či sa dovtedy bude cítiť lepšie. A nemal ešte ani poriadny darček.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ho Lukáš.

„Zabudol som na sestrine narodeniny... Nemám ani darček...“

„Niečo vymyslíme, povieš mi čo má rada a ja už pre teba niečo vyberiem. Ty si zatiaľ oddýchneš... a uvidíme... Ak sa nebudeš cítiť dobre, tak jej zavoláš, že nemôžeš prísť...“

Súčasnosť

Boleli ho kolená od kľačania na studenej zemi. Za svoj odpor voči obojku bol potrestaný, ešte stále cítil na tele pálivú bolesť, a to čo prišlo potom, úplne prekonalo akékoľvek predstavy. Nechával ho vstúpiť do svojich úst čo najhlbšie nebránil sa ani trochu, keď sa takmer dotýkal jeho hrdla... Chcel, aby to čo najskôr skončilo, aby ho pustili, no jeho telo mu na to odpovedalo len vzrušením, ktoré nedokázal pochopiť.

Po roku...

 „Marek, si v poriadku...“

Lukášova si prisunul stoličku k nemu.

„Nič to nie je som len unavený...“

Objal ho. Hladil a bozkával. Bol s ním šťastný, už nejaký čas spolu chodili. Pokiaľ sa to teda dalo tak nazvať.

Strhol sa. Plecia ho boleli po treste, ktorý dostal. Pamätal si ako prosil Adama, aby pokračoval, aby neprestával... Bolo to absolútne šialené, nepochopiteľné, ale po istom čase cítil určité majetníckej pocity aj voči nemu, hlavne, keď si vymenili úlohy a on si s Adamom mohol robiť, čo sa mu len zachcelo. Bolo to iné ako na začiatku, teraz si už patrili navzájom. Nahrávky boli zničené, Adam ich pred nimi už pred nejakým časom zničil a dal im slobodu, ale už nedokázali od neho odísť nešlo to, nech sa o to akokoľvek snažili. No mal jednu podmienku, nechcel, aby do toho ešte niekedy zaplietli ich rodinu. Ján napokon doňho prestal dobiedzať, už ho to dávno prestalo baviť, vrátil sa k svojej priateľke a o tom všetko mlčal, keďže sa zrejme hanbil za svoje ponuky. Potom im už nič nestálo v ceste v hre na pánov a otrokov, ktorá bola pre nich úplne neobmedzenou zábavou.

„Ak nechceš dnes ostať doma, môžeš... Na niečo sa vyhovoríme...“ znelo to takmer ako pozvanie, na ktoré tak dlho čakal, hlavne potom, ako sa Lukáš definitívne vzdal Adriany. Rozišli sa, z iného dôvodu, nikdy jej nepovedal svoje pravé dôvody.

 „Nie, pôjdeme, už sme dlho neboli spolu...“

§§§

Nastúpili do čierneho auta, ktoré naňho čakalo na dohodnutom mieste. Nebolo nijak výrazne nápadné, celkovo pôsobilo pomerne bezpečne a nenáročne, žiadna sklápacia strecha, žiadne zbytočné výstrednosti. Mladý muž za volantom sa na nich vyzývavo usmial. No s tým nemohol urobiť absolútne nič.

„Dobrý deň,“ pozdravili napäto.

„Ahojte.“

Dočkali sa dôvernejšieho pozdravu od svojho pána.

Marek nastúpil dopredu,  zapol si pás, aby mohli vyraziť. Nestaral sa, kam ho vezme, chcel to mať čo najskôr za sebou. Lukáš bez ďalších komentárov zapadol na zadné sedadlo. Ich pán nesmel vedieť, že väzby medzi nimi ešte viac zosilneli.

Adam ich dostal späť na cestu, rýchlo prekľučkoval na miesto, ktoré mu najviac vyhovovalo. Počas ich krátkeho rozhovoru mu len naznačil, že sa musí na niečo pozrieť, ale zišla by sa mu spoločnosť, preto sa môžu stretnúť okamžite. Marek položil ruku na jeho koleno, pohladil ho cez nohavice.

„Láska, tam sa ma nedotýkaj, lebo sa nikam nedostaneme,“ s úsmevom ho varoval Adam.

 „Kam to vlastne ideme?“ opýtal sa Lukáš...

„Na moju chatu. Musím sa tam pozrieť, minulý týždeň mi tam narobili neporiadok nejaký zlodeji. Ideme to skontrolovať, ale potom sa budem venovať len vám dvom...“

koniec

Poznámka: pôvodne malo byť 10 častí, ale podľa mňa na letný špeciál stačia aj 4. 

 

Miniaplikace