5. kapitola V.I.P Taro

varovanie: krátke,


Mini zamieril k svojej skrini. Vybral pár vecí, ktoré by sa mu mohli hodiť. Pekné biele tričko s krátkym rukávom a čierne nohavice. Nič iné momentálne nemal pri sebe. Všetko ostatné bolo špinavé. Chystal sa to hodiť do pračky, ale zatiaľ nemal čas. Pracovný odev zavesil späť na skriňu. Ruky sa mu triasli. Začínal tušiť, že z tejto záležitosti sa vykľuje poriadny problém.
„Pokojne sa prezleč,“ usmial sa na svojho mladého kolegu. Podal mu veci. Dával si pozor, aby nezistil, aký je nervózny. Sami to zvládnuť nemohli. S chlapcami rátať nemohol a šéf. Tým si zas nebol istý. Netušil, na ktorú stranu sa tentoraz postaví.
„Vieš, včera nám šéf poriadne vynadal. Takmer nás všetkých vyhodil. Zistil, čo chlapci robili s Willom. Neviem, či bude na našej strane, ale bez neho ich nedokážem zastaviť. Pokojne prídu aj sem,“ nervózne sa prechádzal po izbe. Presunul sa k oknu. Našťastie nevidel nič mimoriadne. Pre istotu vzal telefón a upovedomil ochranku, aby nevpúšťali dnu Gabriela a jeho ľudí. Dúfal, že šéf kvôli tomu nebude vyvádzať.
„On to pochopí. Veď vieš, aký je Will. Rád si užíva,“ opatrne sa vyzliekol. Pod nohavicami nemal už vôbec nič. Mini mlčky obdivoval kolegov zadoček. Keď sa počas obliekania zohol, Mini sa pre istotu trochu naklonil, aby lepšie videl. Musel uznať, že Taro je naozaj rozkošný. Nečudoval sa, že si ho chceli nechať. Chlapec niečo rozprával, ale on si to nevšímal. Myslel na to, aké by to bolo, keby sa zblížili.
„Čo tu robíte?“ Az neočakávane vošiel dovnútra. Chcel sa s ním ešte raz pozhovárať. Zaumienil si, že bude trpezlivý a neprestane ho otravovať, kým opäť nepríde k rozumu.
Taro sa tak zľakol, až mu vypadli z rúk nohavice. Nestihol si ich natiahnuť. Az ho okamžite obrátil k sebe. Päsťou ho silno udrel do tváre. Stačilo mu, ako túžobne sa naňho Mini díval. Chcel z neho vymlátiť dušu. Nikto nemal právo, pokúšať jeho partnera.
„Nechaj ho!“ Mini sa naňho okamžite vrhol. Pokúšal sa ho zastaviť. Nebolo to vôbec ľahké. Az sa nenechal len tak ľahko odradiť. Udieral Tara, až kým mu z nosa nezačala tiecť krv. Mini ho pevne chytil a konečne sa mu podarilo, odtrhnúť ho od kolegu.
„Vypadni odtiaľto!“ vysotil ho von z dverí a zamkol. Cíti z neho silný závan alkoholu.
„Počkaj, miláčik! Nechcem, aby si tam s ním ostal!“ zúrivo búchal na dvere.
„Ty si moja kurva! Zabijem ho!“ vykrikoval čoraz hlasnejšie.
Taro si pridržiaval nos. Pohľad na krv nemal veľmi rád. Okamžite sa obliekol a zamieril do kúpeľne. Zastaviť krvácanie by nemal byť taký problém.
Mini opäť vzal do ruky telefón. Vyťukal číslo bezpečnostnej služby. Kopanie do dverí bolo čoraz silnejšie.
„Taro, zamkni sa tam. Keby sa sem náhodou dostal, neviem čo urobí. Preskočilo mu,“ podal mu kľúč od svojej kúpeľne.
Taro pre istotu zamkol a ponáhľal sa k umývadlu. Okamžite sa postaral o svoj nos. Keď sa krvácanie zmiernilo, trochu si umyl aj tvár.
Mini sa vrátil k telefónu. Začínal byť naozaj znepokojený.
„Mike, prosím ťa, príď hore k môjmu apartmánu. Az je opitý. Hrozne vystrája. Sám ho nezvládnem,“ požiadal jedného člena ochranky.
„Prídem o chvíľu. Prepáč, ale práve sem idú nejaký ozbrojení chlapi...“ ochrankár musel položiť telefón.
Dvere povolili. Rozčúlený Az sa opäť dostal dovnútra. Bez rozmýšľania hodil Miniho na posteľ. Sadol si naňho a rýchlo mu spustil nohavice.
„Zapamätáš si, komu patríš!“ prenikol doňho bez akýchkoľvek ohľadov. Mini sa ešte viac stiahol. Keď sa v ňom pohol, spôsobil mu dosť hlboké poranenie. Po stehne mu stiekla krv. Zapchal mu ústa, aby nemohol kričať. Nič ho nezaujímalo. Chcel ho potrestať, aby sa viac neodvážil ani pozrieť na iného chalana. Nevšimol si, že Az si počas pádu na posteľ udrel aj hlavu. Veľmi rýchlo stratil vedomie.
Tara ešte stále zamestnával poranený nos. Začul výstrely. Opatrne podišiel k malému okienku. Vonku uvidel cudzích chlapov, ktorí sa chceli násilím dostať do budovy. Pri čiernom aute stál Gabriel a všetko pozoroval z bezpečnej vzdialenosti. Tarovi sa okamžite stiahol žalúdok. Odomkol kúpeľňu a vyšiel von.
„Ty si zošalel!“ šokovane civel na posteľ.
Az práve vstával a naťahoval si nohavice. Nepodarilo sa mu to. Ostal visieť na posteli, úplne doriadený. Podľa toho ako pekne voňal, Taro usúdil, že si vzal aj niečo oveľa tvrdšie. Mal neprítomný pohľad a namiesto toho, aby pomohol partnerovi, len si opäť ľahol a zavrel oči. Netušil, že je schopný takého hrozného činu.
„Mini!“ zdesene podišiel k posteli.
Mike práve prišiel hore. Chcel ich skontrolovať. Zatiaľ mali dostatočnú prevahu nad útočníkmi.
„Ten idiot! Prepáčte mi, nestihol som prísť načas,“ okamžite pristúpil k nim. Odhodil Aza na zem a začal sa venovať zranenému. Taro zavolal sanitku aj políciu. Nemienil nikoho kryť. Pred podnikom sa objavila sanitka a policajné autá. Gabrielovi muži sa stihli stiahnuť do bezpečia. Ich zamestnávateľ len neochotne nastúpil do auta.


****
Po 6 mesiacoch...

Taro zamieril do šatní určených špeciálne pre V. I. P. chlapcov. Okamžite ho usadili do kresla a Will sa mu začal venovať. Upravil ho, zľahka namaľoval a vybral mu vhodný odev. Rozhodol sa opäť pracovať v tejto časti podniku. Aspoň tu mohol vidieť svojho Nickyho. Výmenou za jeho ochranu, musel prisľúbiť partnerovi, že od neho neodíde a všetko bude ako predtým. Sexu mal momentálne až plné zuby. Athos ho natoľko vyťažil, že ani nemal chuť nato vôbec myslieť. Mini po zotavení podal výpoveď. Zobral si svoje veci a prakticky ušiel pred tým všetkým. Aza odsúdili a dostal sa do väzenia. Taro ho musel nahradiť. Neostávala mu žiadna iná možnosť.
„Vidíš, už to čoskoro bude. Pristane ti to,“ vzal jemný hrebeň a opatrne prečesával vlasy svojho miláčika. City k Tarovi boli čoraz silnejšie. Postupne si získal jeho dôveru a vytvoril sa medzi mini zvláštny druh vzťahu.
„Dnes tu bude plno zahraničných hostí. Musíš byť pripravený. Tí ľudia sú dosť dotieraví,“ nechcel ho pustiť do tých apartmánov. Z nových klientov nemal práve najlepší pocit. Athos akoby naschvál získal tú najväčšiu zberbu. Síce mali dostatok peňazí, ale rozhodne preferovali aj pikantnejšie zážitky.
„Ja viem, on ma varoval,“ Taro si vychutnával jeho dotyky. V poslednom čase bol stále viac a viac zamilovanejší.
Vedel, že Will je šéfov priateľ, ale nedokázal sa zbaviť myšlienok naňho. Postupne sa čoraz väčšmi zbližovali a ich rozhovory boli viac otvorenejšie. Will mu veľa prezradil aj o svojej závislosti. Pokúšal sa s ňou bojovať a podstupoval aj prísnu liečbu. Athos mu vybavil zvláštny program, v rámci, ktorého mohol aj pracovať. Bol pod prísnym dohľadom a jeho telo si chvíľu potrpelo, kvôli abstinenčným príznakom bol asi dva týždne oddelený od ľudskej spoločnosti, ale potom mu dovolili sa aspoň občas venovať práci. S Tarom bol neustále v kontakte. Gabriel a Nate sa ho stále snažili získať späť. Will sa s nimi už nestretával. Chcel celú tú vec raz a navždy uzavrieť.
To jediné im bránilo, postúpiť vzťah na vyššiu úroveň. Obávali sa, že Athos im ho vydá, ak spolu začnú chodiť. Preto potláčali svoje osobné pocity. Nebolo to vôbec ľahké. Will si čoraz väčšmi uvedomoval, že svojho súčasného partnera nemal nikdy rád. Tiež si ho len istým spôsobom kupoval. Ich vzťah bol taký už od začiatku. S Tarom to bolo iné.
„Athos mi povedal, že príde istý špeciálny klient. Mám sa s ním vyspať, alebo sa vrátiť k tým dvom. Opäť mi nedal na výber,“ smutne sklonil hlavu. Šéf niečo tušil a začínal im poriadne strpčovať život.
Will ho obrátil k sebe. Pobozkal ho na pery a chvíľu držal za ruku. Ostatní V.I.P. chlapci boli už pripravení. Nickyho si vždy nechával až na koniec.
„Nie, to nemôžeš. Ja ti to jednoducho nedovolím,“ žiarlivo si ho privinul k sebe.
„Vyhodí ma. Jasne to povedal a o našom vzťahu nesmie nič vedieť,“ bolo mu z toho zle. Ani on to nechcel.

2. kapitola Prenasledovaný

Varovanie: 18+, smrť, sex, druhá kapitola


Richardova poznámka: Keď neviete, ako si máte poradiť, improvizujte, použite všetky dostupné prostriedky a hlavne sa nenechajte poraziť.
Máriova poznámka: Aj ja sa chystám vstúpiť do deja. Nie som len icq maniak.

******


Niekoľko hodín bezradne sedel na zemi. Všade okolo neho sa kopili porozbíjané veci. Vytrhané listy z kníh sa mu lepili na chodidlá. Ani celá tá spúšť mu nepomohla zmierniť všetky obavy.
Bol na lodi s cudzím mužom, ktorí ho nemilosrdne pretiahol. Ďaleko od domova, bez peňazí a bez pasu. Dokonca nemal ani svoje vlastné šaty.
Keď sa dvere do kajuty po dlhom čase otvorili, dovnútra vošiel tmavovlasý muž. Jeho vyšportované telo, už na prvý pohľad pôsobilo dosť nebezpečne. Dokonca disponoval aj vlastnou zbraňou. Mal na sebe oblek, napriek horúčave udržiaval rovnaký strnulý postoj. Bol jedným z najvernejších služobníkov mladého pána. Prikázali mu, aby dohliadol na nového hosťa a zabezpečil mu všetko, čo bude potrebovať. Všetci jeho služobníci ho prezývali C. Jeho zmysel pre čistotu, priam diabolská pedantnosť, liezla na nervy takmer všetkým jeho podriadeným.
„Čo si to vyviedol?“ C odtisol zlomenú stoličku. Schmatol chlapca za krk a pritlačil ho k stene. Pod rebrami ho okamžite pošteklila primitívna zbraň zo zubnej kefky. Okamžite povolil zovretie. Vyrazil ju chlapcovi z ruky a sotil ho na posteľ.
„Nebudem vás poslúchať! Nech sem príde Simon. Chcem, aby videl, čo som urobil!“ zaujímalo ho, či preňho aj naďalej bude taký príťažlivý, keď začne ničiť všetko, čo sa mu dostane do rúk.
„Nebudem pána zaťažovať, kvôli neposlušnému chlapcovi,“ silnejšie ho pritisol k posteli.
„Teraz ma dobre počúvaj. Ty si len jedným z desiatich pánových chlapcov. Si úplne na spodnej hranici celého rebríčka. Okrem toho si tu nový. Z toho jasne vyplýva, že pokiaľ si nedáš pozor, tvoj zadok môže skončiť na morskom dne!“ triasol ním a celý čas príšerne kričal.
Richard sa pokúšal brániť, ale muž mal očividne viac skúseností s podobnými záležitosťami. Zvládol ho veľmi rýchlo. Okamžite mal obe ruky za chrbtom a musel počúvať.
„Máš dovolené len poslušne čakať na svojho pána. Tých vecí si sa nemal dotýkať!“ ľahol si naňho, aby sa konečne prestal mykať. Richard mu bez váhania napľul do tváre. Muž sa poriadne rozčúlil. Bolestivo ho potiahol za vlasy. Zvrátil mu hlavu dozadu a chvíľu ho držal v dosť nepríjemnej pozícií.
„Máš šťastie, že ti nesmiem poškodiť tvár, ale ja si už s tebou poradím. Ak to náhodou nevieš, mám na starosti všetky pánove hračky. Dokonca aj ich tresty sú v mojej kompetencii. Som niečo ako tvoj šéf. Budeš ma oslovovať pán dozorca, rozumieš? Pre teba som niečo ako tvoj boh. Teraz niečo uvidíš,“ vyvliekol ho von z pánových miestností. Ťahal ho po dlhšej chodbe až k miestnosti, ktorú mal najradšej. V nej prebiehali tresty pre tých, ktorí sa odmietali podriadiť. Cestou informoval svojich podriadených, aby celú izbu dali do pôvodného stavu. Okrem toho žiada aj o prípravu remencov.
Keď vyťukal prístupový kód, Richard uvidel svetlovlasého chlapca, asi tak o rok staršieho ako on. Bol celý mokrý a triasol sa. Ležal na akomsi dlhom stole, ruky aj nohy mal zapnuté v remencoch.
Uprel unavený pohľad na Richarda. Trochu sa nadvihol. Bol to naozaj veľmi pekný chlapec. Pekne tvarované telo sa poriadne naplo. Bez jediného nadbytočného chĺpka. Richard naňho len nemo civel. Keď sa pozrel na jeho ruky, ktoré boli dosť dobre udržiavané. Pozrel sa na svoje špinavé nechty. Pripadalo mu takmer nezmyselné, že sa ocitol práve na takejto lodi. Po všetkých stránkach bol obyčajný. Čo sa týkalo vzhľadu, veľmi o seba nedbal. Bolo mu jedno, čo si oblečie, hlavne aby to bolo pohodlné.
Chcel sa posadiť a to nebolo vôbec ľahké. „Už som bol dostatočne potrestaný. Môžete mi pomôcť?“ keď sa obrátil, Richard uvidel celý rad rôznych modrín.
C potisol Richarda dopredu. Musel sa postaviť k nemu. Sledoval, ako muž odpútal svetlovlasého mladíka. Richard uvidel nepatrné vpichy na bledej koži. Trochu sa triasol a ledva sa držal na nohách.
„Dali sme mu látku, ktorá spôsobuje neznesiteľné bolesti. Tri minúty takej agónie by skrotilo aj teba. Dnes ťa ešte takýmto spôsobom nepotrestám, lebo si s nami prvý deň. Nepoznáš pravidlá, ale nabudúce ťa nebudem šetriť. Vyskúšaš si len, aké je to ležať na tomto mieste,“ vyložil ho na stôl a pripútal ho.
„Je celý tvoj,“ prisunul chlapcovi stoličku a upravil mu ju tak, aby sa k nemu mohol pohodlne nakloniť. Potom ich s radosťou nechal o samote. Vedel, že mladý Ren je veľmi žiarlivý. Neznášal všetkých chlapcov, ktorý by mohli ohroziť jeho pozíciu.
„Ahoj, Richard. Ja som Ren. Potrestali ma kvôli tebe. Nechcel som, aby ťa Simon priviedol k nám. Si taký obyčajný, neupravený a úbohý,“ rukou prešiel po odhalenom tele. Sklonil sa k nemu a zľahka ochutnal jeho pery. To, čo povedal nebola úplná pravda. Hneď ako mladíka uvidel, bolo mu jasné, že má vážnu konkurenciu. Zliezol zo stoličky a posadil sa naňho.
„Nemám záujem tu tráviť svoj čas. Chcem odtiaľto vypadnúť. Nestojím o pozornosť takých bláznov,“ vôbec sa mu nepáčilo, keď jeho ruka zašla aj pod boxerky a zľahka sa dotkla penisu.
„Hej, čo...“
„Celkom dobré, ale toto už nepotrebuješ,“ odpútal mu nohy a opatrne stiahol ten nepotrebný kus látky.
„Sme na ceste domov a z tejto lode ťa nepustia. Nepokúšaj sa o útek, mohli by ťa zabiť,“ ľahol si naňho. Druhou rukou nenápadne vybral ostrý nôž.



*******


Mário niekoľko minút civel na svoj počítač. Stále čakal, že sa Richard prihlási na ICQ. Už sa mal dávno vrátiť. Nervózne sa díval na ten program a len zbežne odpisoval svojim známym. Každý večer sa mu ohlásil. Dokonca aj počas dovolenky s ním udržiaval kontakt.
Vôbec z toho nemal dobrý pocit. Neustále sa prechádzal dookola. Pomaly sa blížil čas, keď mal pridať k ostatným a ísť na chatu. Už aj tak sa plány dosť zmenili. Jeho rodičia si na poslednú chvíľu vybavili inú dovolenku. Vyzeralo to tak, že na chate bude tráviť čas len s Richardom a jeho rodinou.
„Prečo nie si online? O tretej sme sa mali stretnúť a ty si stále ešte nedorazil. Neberieš ani telefón...“ rozčúlene pobehoval po izbe.
Začul zvonenie pri dverách. Opatrne vyliezol z kresla a rýchlo zbehol po schodoch.
Keď otvoril dvere, očakával, že uvidí svojho priateľa. Sklamane hľadel na muža, ktorý ho práve poctil svojou návštevou.
„Dobrý deň, pán Tichý. Richard sa ešte nevrátil?“ vrhol znepokojený pohľad na otca svojho kamaráta. Pozval ho ďalej, ale nemal z toho dobrý pocit. Veľmi si s ním nerozumel.
„Nie. Pred pár hodinami ma informovali, že sú obaja nezvestní. Všetky ich veci zmizli, dokonca aj záznamy. Personál hotela si na nič nespomína. Dúfal som, že sa ozval aspoň tebe. Neviem, čo sa stalo,“ zložil na stôl svoj kufrík a otvoril ho.
„Nie. Neviem, čo sa mu stalo. Neozval sa, aj keď mi to sľúbil. Spomínal mi, že jeho matka si našla na dovolenke nejakú známosť. Vraj bol dosť otravný. Nejakého Simona. Priezvisko mi nespomenul...“ snažil sa spomenúť si na viac detailov.
„Nemáš náhodou fotku? Neposlal ti nejaké...“
„Áno. Počkajte chvíľu. Poslal mi pár obrázkov,“ Mário si sadol k počítaču. Rýchlo sa preklikal do zložky, kde mal uložené fotky. Na jednej z nich bola Sára a jej nový priateľ. Sedeli spolu na pláži.
„Môžeš to trochu priblížiť?“ Adam sa postavil zaňho, aby lepšie videl.
„Ak ho má tento človek, nedostaneme sa k nemu,“ skonštatoval chladne.
„Vy ho poznáte?“ šokovane sa spýtal Mário.
„Áno, stretol som sa s ním náhodou. Ponúkol mi členstvo v istom spolku. Ten chlap má až príliš veľa kontaktov. Všade má svojich ľudí. Prečo si musel zobrať môjho syna? Prečo práve on?“ zúfalo klesol na zem. Dlho nebol schopný nič povedať. Vtedy mu to bolo na smiech. Poriadne ani neveril slovám toho mladého muža. Keď si uvedomil, o čo ide, pokúšal sa od neho držať, čo najďalej.
„Vysvetlite mi to! Vy s tým tiež máte niečo spoločné? Kam ho odniesli?“ zúfalo naňho kričal.
„Simon si rád necháva pre seba chlapcov. Má ich už dosť. Možno desať, možno viac. Neviem presne. Drží ich v tajnom sídle na jednom ostrove. Raz som tam s ním bol. Pozval ma. Ja... celý život len predstieram. So ženami mi to veľmi nejde. Nie som schopný s nimi dlho vydržať. Keď som prišiel nato, čo sa tam deje, nechcel som sa s tými ľuďmi ďalej zaplietať. Nenechali by ma odísť živého, keby som im nedal isté záruky, že neprehovorím, ani keby ma niekedy vypočúvali. Viem si predstaviť, že urobia s Richardom a ver mi, že to nebude nič pekné...“ nenápadne vytiahol z kufríka akúsi taštičku.
„Dokonca mi poslal aj pozvánku na súkromné stretnutie. Čaká na mňa lietadlo. Nevedel som o čo ide, kým si mi neukázal tie fotky,“ viac sa k nemu pritisol a opatrne zabodol ihlu do jeho pleca. Chlapec si to pichnutie nevšimol. Bol až príliš zaujatý rozhovorom.
„Pôjdem s vami. Spolu ho odtiaľ nejakým spôsobom dostaneme,“ obrátil sa k nemu. Adam rýchlo schoval striekačku.
„To nie je také jednoduché. Nemal by si. Nie je isté, či nás vôbec odtiaľ pustia. Tí ľudia sú ako šialení, keď sa niekto pokúša zasahovať do ich záležitostí. Okrem toho, mohol by som ťa predstaviť, len ako svojho maznáčika,“ pomaly vstal. Pridržiaval sa o stoličku a celý čas napäto pozoroval synovho priateľa. V jeho pohľade bolo niečo nezvyčajné. Mário si všimol, ako veľmi sa zmenil za tých pár okamihov. Už nepôsobil tak vystrašene a zraniteľne.
„To nie. Nemohol by som predstierať niečo také,“ začínalo mu byť horúco. Pokúsil sa dôjsť k oknu, aby ho mohol otvoriť.


******


„Okamžite ho nechaj na pokoji!“ pri uchu mu zaznel jasný príkaz. Simon videl ten nôž a rozhodne nebol nadšený. Vykrútil mu ho z ruky a surovo udrel chlapca do tváre. Mal chuť mu polámať obe ruky a rozdrviť lebku.
„On sa k nám nehodí. Nie je taký...“ pokúšal sa presvedčiť svojho pána. Rukami si zúfalo chránil hlavu. Simon ho mlátil až kým, nezačal plakať a prosiť o zľutovanie.
„Už ťa nepotrebujem. Nie si pre mňa zaujímavý. Možno by si viac chutil rybám!“ surovo doňho kopal, aj keď už ležal na zemi.
„O tom rozhodnem ja. Vôbec ma nebaví to, ako sa neustále snažíš, niekoho ohrozovať. Richard je môj. Ja ho chcem a ostane tu!“
„Dobre, len ma už nechajte, prosím,“ zúfalo sa plazil po zemi.
„Už sa ho ani nedotknem. Prisahám,“ chytal ho za nohavice a ospravedlňoval sa.
„Neskoro. Tvoje slová ma už nezaujímajú,“ ďalej ho mlátil. Jedným úderom mu zlomil nos a o pár sekúnd skrútil ruku.
Richard sa nato už nedokázal dívať.
„Prosím, môj pane...“ Renov hlas prešiel do prosebného šepotu. Kľakol si na kolená a celý sa triasol.
Simon chytil Rena za krk a vyhodil ho z miestnosti. Plačúci chlapec sa mu stále ospravedlňoval.
„Choď za dozorcom. Nech ti to ošetrí. Večer ťa chcem vidieť na oslave. A o nič sa nepokúšaj. V mori je stále dostatok žralokov,“ prikázal mu chladne.
„Tebe nikto nebude ubližovať. Poď maličký, určite si už hladný,“ Simon ho opatrne odpútal a vzal do náručia.
Opäť ho k sebe nežne pritisol. Zjavne ho bavilo pohrávať sa s ním, ako s dieťaťom.
Richard mal srdce až kdesi v hrdle. Simon bol schopný poriadne zmlátiť človeka. Takmer toho chlapca zabil.
To mu rozhodne nezlepšilo náladu. Myslel na rozhádzanú izbu a nato, aký trest si preňho asi pripraví.
„Nepotrebujem vašu pomoc,“ hrozne sa hanbil, keď ho nahého viedol po chodbe. Ani sa nenamáhal ho niečím zakryť.
„Tak to sa veľmi mýliš. Chlapci ti budú závidieť, keď sa dozvedia, že môžeš spávať so mnou. Musíš sa nato pripraviť, ale neboj sa. Ak budú priveľmi protestovať, jednoducho sa ich zbavím,“ bezstarostne ho chytil za ruku.
Richard sa nechal odviesť späť do ďalšej miestnosti, ktorá vyzerala ako malá reštaurácia. Stôl bol plný rôznych jedál. Stôl bol nízky a namiesto stoličiek sa na zemi nachádzali vankúše. Pri stole stál mladý čašník, zjavne vycvičený na takéto príležitosti. Na hračku svojho pána sa vôbec nedíval.
„Môžem sa obliecť?“ zdesene si zakrýval svoj penis.
„Nie, oblečenie naozaj nepotrebuješ. Môžeš si vziať všetko, na čo máš chuť. Keby si chcel niečo špeciálne, môžem to okamžite zariadiť,“ nasmeroval ho na jeden z mäkkých vankúšov.
Richard si sadol. Sledoval ako si Simon umyl ruky v pripravenej miske. Čašník ju potom okamžite odniesol.
Tie isté ruky, ktoré nemilosrdne mlátili chlapca sa pustili do jedla. Simon jedol veľmi spôsobne. Nič mu nekvaplo na oblečenie.
Richard sa toho nemohol ani dotknúť. Hnusilo sa mu to. Najviac so všetkého mu liezol na nervy Simon. Napchával sa ako kráľ a považoval za samozrejmosť, že celý svoj život jednoducho chodí cez palubu a odíde s ním. Dobrovoľne sa vzdá svojej slobody. To všetko od neho požadoval.
„Ja nič z toho nechcem. Pochopte, že nepotrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Mám domov a rodinu...“ klopal rukami po stole a absolútne ignoroval akékoľvek reči.
„Sára nie je schopná ťa vychovávať. Tvoj otec za nami príde do hlavného sídla. Nemá zmysel protestovať. Pokojne sa najedz,“ požiadal ho. Richardovi nechcel ublížiť. Práve zameriaval svoju pozornosť na materské znamienko na chlapcovom pleci.
„Môj otec o tom vie? On vás pozná? “ rozhorčene buchol do stola.
„Áno. Dohodli sme sa, že skončíš u mňa. Tak to malo byť. Už vopred mi ťa sľúbil. Samozrejme, nebolo to vôbec lacné. Žiadal ma, aby mohol žiť v mojom sídle ako hosť a užívať si všetky výhody.“

******


Richard sa celý deň strávil pobiehaním po palube. Vtom ho nikto neobmedzoval. Díval sa na more, postupne spoznával celú loď. Cítil akési ťaživé napätie. Simon ho nechal na pokoji. Medzitým upravili jeho kajutu, opäť všetko dali do poriadku a Richard dostal jedlo, aj nové plavky. To jediné mohol mať na sebe.
Práve si našiel tiché miestečko na premýšľanie. Schovával sa pod prevrátených lehátkom a ticho zvažoval svoje možnosti.
Večer uvidel dozorcu a ešte nejakého neznámeho tmavovlasého muža. Obaja vyniesli von takmer zabalené telo.
„Tak hlupák je mŕtvy. Už aj predtým bol chorý a pán to prehnal. Podľahol zraneniam. To sa tu stáva akosi často,“ tmavovlasý muž sa pošmykol a na chvíľu pustil igelitové vrece. Telo sa im vyšmyklo z rúk.
Richard uvidel mladíka, ktorý naňho vytiahol nôž. Presnejšie to, čo z neho ostalo. Bezduché telo narazilo na palubu.
„Dávaj pozor, ty idiot! To nie je tvoja vec, radšej drž hubu a nestaraj sa,“ dozorca ho okamžite zakryl. Spoločne ho priviazali a prehodili cez palubu.
Richard cítil ako sa mu srdce rozbúchalo oveľa prudšie. Oni sa toho chlapca zbavili, ako nejakej veci.
Richard sa ešte viac prikrčil. Bál sa, že ho zbadajú. To telo v ňom vyvolalo prudký nával nevoľnosti. Musel si priložiť ruku k ústam.
„Povráva sa, že tie jeho hračky s ním prežijú maximálne rok dva a potom sa ich pod akoukoľvek zámienkou zbaví. Vieš, on nebol takýto... Predtým to bol normálny chlapec, ktorému som robil osobného strážcu, “ dozorca sa oprel a spoločne sa dívali na to, ako sa od nich telo vzďaľuje.
„Normálny? Tak to si neviem predstaviť, keď som preňho začal pracovať, hneď mi došlo, že je to maniak,“ tmavovlasý muž sa pre istotu poobzeral, aby sa ubezpečil, že ich naozaj nikto nesleduje.
„Táto nádherná loď Sweetheart je ako brána do iného sveta. Môžem ťa ubezpečiť, že som takto už vyhadzoval najmenej 15 ľudí. Je to presne, tak ako som povedal. Všetko sa to začalo, keď sa zoznámil s Patrickom. Jeho rodičia boli pozvaní na túto loď. Bola iná ako táto, ale tiež sa volala Sweetheart. Mysleli si, že sú len priatelia, ale nebolo to tak. Všade chodil s ním, boli priam ukážkovou dvojicou. Potom to jeho otec zistil. Pristihol ich na palube. Strhla sa riadna bitka. Možno len chcel toho chlapca zastrašiť, neviem, skrátka vymklo sa mu to z rúk a zabil ho. Patrick mal rozbitú hlavu a neprežil to...“ mal zakázané o tom hovoriť, ale vždy si prial, aby to niekto vedel. Už nemal silu to ďalej tajiť.
„Koľko mal vtedy Simon rokov?“
„Šestnásť,“ smutne odvetil dozorca.
„O pár hodín neskôr, som musel mladému pánovi pomôcť z telom jeho otca. Chlapec sa ho zbavil asi dva dni po tom incidente. Musel som si vybrať... Ohlásiť ho a prísť o prácu alebo pokračovať. Ja som si vybral.“

*****

Simon nechal chlapca priviesť späť dovnútra. Dal mu injekciu, ktorá ho okamžite uspala. Chystali sa zakotviť v prístave a chcel ho mať viac pod kontrolou.
Richard sa bránil a pár krát sa mu podarilo ho aj poriadne kopnúť. Bol hrozne vystrašený. Museli ho držať až dvaja členovia Simonovho týmu. Spoločnými silami ho napokon dostali pod kontrolu. Richardove oči sa zavreli a ostal pokojne v posteli.
Simon sedel pri ňom. Opatrne ho pohladkal po vlasoch. Bolo to veľmi príjemné. Vtisol mu bozk na čelo a ľahol si k nemu. Páčila sa mu dĺžka jeho vlasov. Mohol sa s nimi chvíľu pohrávať a poriadne ho rozstrapatiť. Chlapec mal trochu vysoké čelo, výraznejší nos a možno až príliš nežné pery. Mali pomerne pekný tvar a priam ho zvádzali k bozku.
Rukou prešiel ku krku a pomaly smeroval k bradavkám. Tešil sa na tú rozkošnú delikatesu.
Pohľadom sa upriamil na bruško, ktoré bolo trochu plnšie. Richard v poslednom čase dosť často sedel doma a nevyvíjal takmer žiadnu fyzickú aktivitu. K jazdeniu sa opäť vrátil až nedávno.
Simon mu roztiahol nohy. Obdivoval jeho penis. Zľahka sa ho dotkol. Potom ho pevne objal oboma rukami a nechal ho odpočívať vo svojom náručí. Nechal ho späť a viac sa ho už nedotýkal.

*****




Mário zastonal. Niečo mu tlačilo na dierku. Mal pocit, akoby sa mu mala hlava rozletieť na niekoľko kúskov.
Nemohol otvoriť oči. Cítil čoraz hlbšie prieniky, nejaká ruka mu láskala penis. Pokúšal sa vymotať z toho nepríjemného zovretia, ale nevládal. Niekto ho potiahol za krúžok na bradavke. Vtedy mu to došlo. Niečo rozhodne nebolo v poriadku. Nikdy by si niečo také urobiť nedal. Mal strach z takých vecí.
Na hlave mal masku, veľmi hrubú a takmer nepreniknuteľnú. Otvory na oči v nej neboli, len škára, cez ktorú mal prestrčený nos a ústa. Nejaký čudný predmet mu ich pridržiaval otvorené. Rukou šmátral po stojane, na ktorom mal opretú hlavu. Zboku doňho niekto vnikal a úst sa mu nasťahoval penis.
Do očí mu vyhŕkli slzy. Chcel toho somára aspoň poriadne uhryznúť, ale nemohol zavrieť ústa. Opäť pocítil, ako ho niekto potiahol za krúžok. Bolo mu horúco a voľnou rukou poriadne udrel niekoho po hlave. Keď si uvedomili, že sa už úplne prebral, jednoducho mu obe ruky zviazali. Vyvrcholil mužovi do dlane a potom opäť upadol do čudného stavu, plného rozkoše. Niečo prúdilo jeho žilami, bolo to čudné, mal pocit úplného a jedinečného šťastia.
Keď si s ním dostatočne užili, jeden z mužov vyšiel z tmavej miestnosti. Druhý ho opatrne odpútal. Podal mu vodu a dovolil mu, aby si vypláchol ústa, ale masku mu nerozopol. Odniesol ho do kúpeľne a starostlivo poumýval. Mário to chcel urobiť sám, ale muž mu nedovolil používať ruky.
„Pán Tichý? Ste to vy?“ opýtal sa rozrušene. Bol celý mokrý a stále sa s ním pokúšal bojovať. Muž ho zabalil do uteráka, navliekol mu akési krátke spodné prádlo a uložil ho do postele.
„Prepáč, Mário. Inak to nešlo. Vydierajú ma. Musel som im dať, to čo chcú. Zistili, že ti Richard poslal nejaké fotky. Chceli sa ťa zbaviť. Navrhol som iné riešenie. Ten muž ťa už nebude otravovať. Trvali na tom, že ťa musia vyskúšať... Nemohol som im vtom zabrániť. Uznali, že sa môžeš stať mojou hračkou. Nechám si ťa, už len pre seba,“ zozadu ho objal. Pevne ho pritisol k sebe.
„Dajte mi tú vec preč z ksichtu!“ rukou siahol na zapínanie, ale Adam mu to nedovolil.
„Nemôžem. Ešte sme v lietadle. Teraz musíš odpočívať. Potom ťa upravia a donesú nové oblečenie. Ľahni si a spi. Ak budeš príliš hlučný, nedajú nám pokoj. Simonovi ľudia sú veľmi nebezpeční.“

5. kapitola Pohotovostná veštecká ubytovňa

varovanie: 15+, násilie,


„Som rád, že aspoň niekomu to vyhovuje,“ oprel sa o kuchynskú linku. Začínalo mu byť zle. Celkom zbledol a rukou si prešiel po hlave. Ten silný otras spôsobil menšiu nevoľnosť.
Tom mu chcel pomôcť, ale deti ho predbehli. Alex použil mágiu, aby ho dostal do kúpeľne. Tom chcel ísť za nimi, ale Dammy sa podstavil dvere. Pred ním sa ako kvet, roztvorila veľká červená bariéra. Aj keď ju vytvorilo len malé dieťa, bola dostatočne účinná.
„Dammy, okamžite to zruš!“ rozptýlil do okolitého priestoru drobné čiastočky, ktoré mali bariéru po pár sekundách rozbiť.
„Prečo nie? Ty si ocka udrel. Preto sa cíti zle. Daj nám pokoj!“ chlapček ešte viac podporil bariéru. Z kúpeľne sa medzitým ozývali dosť nepríjemné zvuky. Josh mal hlavu strčenú nad záchodom a zvracal. Prišlo mu zle, od toho silného výboja energie.
„Nie, maličký. Ty tomu nerozumieš. Len sme sa pohádali. To nič neznamená,“ sledoval, ako sa drobné čiastočky pomaly dostávajú dovnútra zaklínadla. Keď sa bariéra rozplynula, vzal svojho syna na ruky. Chvíľu ho pevne držal. Chlapček sa dlho odmietal upokojiť.


***


Neskôr v noci...

Obrátil sa na druhý bok. Pritiahol si deku tesnejšie k telu. Tom večer zamkol izbu pre hostí, tak zamieril rovno na gauč. Nemohol si zo spálne zobrať ani svoje veci. Bál sa, že ho už nepustí z postele. Nechcel s ním spať. Stále sa naňho hneval. Nemienil tolerovať takéto výbuchy zlosti.
Celý deň sa venoval deťom. Tom bol stále s nimi. Využíval každú možnú chvíľu, aby sa ho mohol nejakým spôsobom dotknúť. Josh tomu vôbec nerozumel. Jeho túžba po dotykoch prechádzala až do extrému. Ani na malú chvíľu ho nenechal na pokoji. Netušil aké sú to preňho muky. Každý dotyk ho pálil kdesi hlboko v myšlienkach.
Ráno chcel vstať skôr, aby si deti nevšimli, že nespal s Tomom. Dosť dlho trvalo, kým sa obaja chlapci utíšili a prestali im klásť otázky. Musel uznať, že rodinný život rozhodne nie je ľahký.
Nad sebou začul hlas:„Josh, poď do postele. Nebuď taký tvrdohlavý,“ jeho manžel vyšiel z ich spálne. Bol už osprchovaný a skvele voňal.
„Nikam nejdem. Tu mi je dobre,“ zamrmlal. Ešte viac sa zamotal do teplej deky. Vankúše ho tlačili do hlavy, ale ani to mu neprekážalo. Tom z neho nekompromisne stiahol deku.
„Prosím, nenechávaj ma tam samého. Nemôžem zaspať a už je skoro ráno,“ dúfal, že mu začne venovať pozornosť. Keď nebol pri ňom, obával sa, že niekam ujde. Nemohol sa stále dívať dopredu. To žiadny veštec nedokázal robiť neustále.
„Daj mi pokoj, Thomas!“ zámerne ho oslovil dlhšou podobou jeho mena. Nemal záujem deliť sa s ním o posteľ.
„Neštvi ma, Joshua. Je tvojou povinnosťou spať so mnou!“
„Áno, to si presne vystihol. Len povinnosť, žiadna zábava,“ hodil doňho vankúš a naďalej odmietal, podvoliť sa jeho prianiu.
Tom ho zdvihol pomocou mágie. Jeho telo sa bezmocne hompáľalo. Chcel sa z toho dostať, ale nedokázal dostatočne sústrediť svoju silu. Začínal to chápať. Zasiahlo ho to tak tvrdo, že nemal ani čas o tom viac porozmýšľať. Jeho mágia bola iná. Dokázal síce vybrať zatúlanú kocku, ale to boli bežné, dá sa povedať aj podpriemerné kúzla. Cítil sa inak. Jeho schopnosti sa zmenili. Sila, ktorou mohol predtým bez obáv disponovať bola preč.
Tom si všimol zmenu vo výraze jeho tváre. Na malú chvíľu sa mu zdalo, že sa naňho díval ako na nepriateľa. Z jeho pohľadu priam sršala nenávisť. Tom ho opatrne spustil späť na zem. Nechcel mu spôsobiť bolesť, bola to len hra.
„Pozri, čo sa stalo? Je to tvoja vina! Nemôžem ani odraziť základný útok. Som na nič. To všetko si spôsobil ty!“ jeho aktívna moc bola preč. Bolo mu jasné, že už nikdy neodrazí útok iného mága. Cítil hlboko v sebe tú strašnú prázdnotu. Energia bola cenou za jeho život. Mágia držala jeho telo pri živote, ale jeho dar sa postupne oslaboval. Skončil na úrovni, pri ktorej sa akurát mohol spoľahnúť na ochranu svojho partnera.
„Bude to v poriadku. Rozdelím sa s tebou. Dám ti všetko, čo budeš potrebovať. Už nemusíš s nikým bojovať. Ja sa o to postarám,“ dúfal, že to nebude pravda. On sám nebol dostatočne pripravený navždy riadiť celú skupinu. Predstavoval si to veľmi jednoducho. Pokiaľ by došlo k najhoršiemu, chcel Joshovi opäť vrátiť všetky právomoci, ale aktívny boj a podobné záležitosti mienil vziať na seba. Takto by to mohlo podľa neho spoľahlivo fungovať.
„Nie. To ti nedovolím. Nechcem tvoju podporu. Nájdi si niekoho iného, ja nemôžem. To nie je všetko. Mal by si vedieť, že aj tvoje dotyky sú pre mňa záťažou. Vždy, keď ma pobozkáš cítim to oko, akoby stále po mne siahalo a vyhrážalo sa mi. To neprejde. Túto novú schopnosť si mi dal. Už ju mám navždy,“ rukou sa dotkol svojej hrude. Na chvíľu privrel oči.
„Oko sa otáča dovnútra a je zavreté, úplne chladné. Nepozeráš sa do budúcnosti ani do minulosti. Má silnú vražiacu moc, aj keď sa už úplne zavrelo,“ tie slová mu plynuli z úst celkom pokojne.
„Dokonca tú tvoju energiu aj vidím. Je tu,“ prstom ukázal na určitú časť jeho tela.
Nedotkol sa jej, aby ním opäť neprešiel bolestivý impulz.
„To je úžasné. Ty ma poznáš. Vieš, čo sa skrýva vo mne. Tá schopnosť je možno ešte lepšie, ako aktívna moc. Už to nemusím tajiť. Ty môžeš robiť neuveriteľné veci. Čítal som o takých ľuďoch. Ty si môj výnimočný Josh,“ opatrne ho chytil za ruku. Odviedol ho do spálne a uložil na posteľ. Nežne ho prikryl. Dával si pozor, aby sa nedotkol jeho tela. Bolo to preňho dosť ťažké, ale ovládol sa. Vedel, že musí byť trpezlivý.
„Sú to len dôsledky takmer smrteľných zranení. Stáva sa to každému, kto prežije niečo podobné. Nemyslím si, že ťa poznám. Práve naopak. Ten milý chlapec, ktorého poznám by ma nenútil... Je to iné, ako to, čo sa stalo s Davidom. Nechcel som to a nebolo mi to príjemné. To, čo si urobil ty bolo vedomé. Chcel si to urobiť a neľutuješ to. Všetky tvoje dotyky boli pre mňa hrozné,“ pokrčil kolená a schúlil sa do klbka.
„To prejde. Urobím všetko, aby sa ti moje dotyky páčili. Dá sa to odbúrať. Mal si mi to povedať. Myslel som si, že ma už nechceš. Chcem sa ti ospravedlniť za ten výstup. Prehnal som to. Správal som sa ako idiot. Sľubujem ti, že moje oko ťa už nebude ohrozovať. Nemal som to urobiť, ale bál som sa, že ma tu necháš samého. Nevydržal by som to. Už viem, aké to je. Chápem, čím všetkým si musel prejsť. Teraz spi, potrebuješ si poriadne oddýchnuť,“ odvrátil sa od neho, aby mal dostatok priestoru. Musel odolávať túžbe po ďalšom objatí. Josh asi o polhodinu pokojne zaspal. Keď sa ho nesnažil nijak rušiť, začal mu viac dôverovať.
Tom ho len mlčky pozoroval. Jeho neprítomnosť v posteli nebola jediným dôvodom kvôli, ktorému nedokázal zaspať. Celý čas si vyčítal to, čo sa stalo. Takto ho rozhodne nechcel privítať, späť medzi mysliacimi bytosťami.
Premáhal potrebu opäť vidieť budúcnosť. Tentoraz sa jej bál. Obával sa budúcnosti, v ktorej by už preňho nebolo miesta v srdci jeho manžela. Netušil, akým spôsobom by mal zabrániť tomu, aby Josh cítil jeho oko. Nevedel, či je to vôbec možné a jedinú osobu, ktorá by mu mohla dopriať odpovede, nenávratne vylúčil so svojho života.
Oko nechal zavreté a konečne sa odhodlal zavrieť aj oči, ktoré rozhodne patrili k hlave.
Ráno sa už cítil omnoho lepšie. Ponaťahoval sa na posteli a rukou siahol na miesto vedľa seba. Bolo prázdne. Okamžite otvoril oči a vyliezol z postele.
„Dobré ráno, Zlatko,“ okamžite ho privítala Brigitt. Pripravila deťom raňajky a dávala na nich pozor. V detskej izbe spolu pozerali Dobu ľadovú.
„Ahoj,“ nesústredene ju pozdravil.
Celá banda sedela na gauči. Valnesce hral karty s Medvedíkom a Aaronom.
„Kde je Josh? Prečo ste mu dovolili odísť!“ oboril sa na nich.
„Nemáme dôvod ho zadržiavať. Šiel sa len pozhovárať s Alainou. Veľmi sa nepotešil, keď zistil, že k nám už nepatrí,“ Medvedík sa tajomne zadíval do svojich kariet.
Aaron ho jemne objal okolo pása. Dali si malý bozk a opäť pokračovali v hre.
Valnesce usadil Toma do najbližšieho kresla.

*****

Josh dorazil až do ubytovne určenej pre veštcov, ktorí už nemali nad sebou ochranu väčšej skupiny. Ich jedinou šancou bolo práve to zvláštne miesto. Predtým stará väznica, v súčasnosti prerobená na pomerne dobre vybavené centrum pre veštcov. Nevýhodou bolo len to, že veštci museli nejakým spôsobom ďalej vykonávať prácu. Veštecká asociácia im pridelila úlohy, za ktoré ďalej dostávali svoj plat.
Alaina sedela na schodoch. Hlavu mala zvesenú a obe ruky si pritískala k telu. Chvíľu sa znepokojene kolísala.
„Ahoj, Alaina,“ Josh si k nej sadol.
„Ty ma opäť počuješ? To je skvelé. Som veľmi rada, že si sa vrátil,“ vtisla mu bozk na líce a pevne ho objala.
„Ja tiež. Toľko som toho zmeškal. Ako sa máš?“ cítil ako mu pevne stisla ruku.
„Dosť zle. Nepáči sa mi tu. Nie je to miesto vhodné pre mňa,“ rukou si odhrnula vlasy z tváre. Josh si všimol pár starostlivo zakrytých modrín. Keď jej vyhrnul rukáv uvidel ďalšie krvavé škrabance. Nepochybne boli čerstvé. Pokračoval ďalej. Rozopol jej gombíky na bunde a vyhrnul tričko.
„Kto ti to urobil?“ zdesene prechádzal po čerstvých poraneniach.
„Veštci. Sú ako... Keď sú v tom stave a nemajú pri sebe partnera, sú takmer nekontrolovateľní. Urobia všetko pre to, aby sa ich niekto dotkol. Majú bolesti, hrozne trpia. Veď vieš. Občas sa stane, že ešte nepoznajú svoju pravú silu a vyspia sa s niekým, kto to nemôže pochopiť.
Je veľká pravdepodobnosť otehotnenia. Problém nastane, keď sa otec dieťaťa odmietne starať o vytvorenie ochrannej vrstvy. Doteraz mi tu bolo dobre, všetko bolo v poriadku. Moje úlohy neboli také hrozné. Len som predpovedala budúcnosť a nič viac. Potom sem priviedli troch takých. Dá sa povedať, že nováčikov. Povedali, že sú pre nich užitoční... Ja už nie. Kvôli môjmu bratovi ma nikto do týmu nevezme. A tí, ktorí pracujú pre stranu dobra ma tiež nemôžu prijať. To mi urobili oni. Sú ako besní, keď sa ich odmietneš dotýkať. Vyhrážajú sa smrťou, neberú nie ako odpoveď. Je im to jedno, chcú len nejaké telo, ktoré sa o nich postará. Ja som už naozaj unavená...“ pevne sa ho chytila. Bola veľmi rada, že prišiel. Len on jej mohol pomôcť.
„Beriem ťa so sebou. Späť do nášho týmu,“ vzal ju do náručia. Bola ešte omnoho slabšia ako on. Už ani nedokázala otvoriť oko. Cítil ako sa všetky oči náhle upriamili naňho. Vnímal rôzne tlaky a intenzity skúmania budúcnosti. Len tri z nich sa k nemu obrátili s cieľom zaútočiť. Bol vo výhode, lebo ich videl a takisto mal so sebou zbraň. Jednu z vecičiek, ktoré používali Vyrezávači očí získal už dávno. Alaina mu ju priniesla a požiadala ho, aby ju ukryl. Vraj príde ten správny čas, keď sa im bude hodiť. Hneď ako sa prebudil, vytiahol tú vec so skrýše a šiel za ňou.
„To je od teba milé, ale oni to nedovolia. Nepustia ťa odtiaľto spolu so mnou,“ hlava jej klesla na Joshovo plece.
„Môžeš ma už pustiť. Musím stáť, ak ti mám aspoň v niečom pomôcť.“
Josh ju opatrne položil. Zachytila sa zábradlia a spolu postupovali k východu.
„Pustia nás. Tomu môžeš veriť. Aj Tom sa správa čudne. Vyhráža za. Udrel ma okom,“ krátku dýku držal pred sebou. Cítil ako absorbovala energiu, ale nechápal odkiaľ. On sám na tom nebol práve najlepšie, ale s tou zbraňou sa cítil dobre. Mal pocit, akoby mu presne zapadla do ruky.
„Nie je jediný. Niekto ovplyvňuje vnútorný zrak a...“
Svetlovlasý chlapec sa im postavil do cesty. Pokúšal sa aktivovať oko. Alaina ho zablokovala. Josh mu ukázal zbraň, ale on neustúpil.
„Choď mi z cesty, chlapče,“ prikázal mu chladne. On bol jedným z tých, ktorí jej ubližovali.
„Nemôžem. Ja ju potrebujem. Nikto mi ju nemôže vziať!“ vrhol sa naňho. Josh videl jeho odhalené brucho. Cítil to dieťa, ktoré v ňom pulzovalo a tiež sa dožadovalo pozornosti. Nemohol použiť dýku. Nedokázal doňho v takej chvíľu bodnúť.
„Pozor, Josh!“ Alaina sa ho pokúsila odstrčiť, ale nepodarilo sa jej to. Magický záblesk smerovaný z bočnej chodby, ho odhodil. Okamžite upadol do bezvedomia. Jeho telo nebolo pripravené na takúto záťaž. Zbraň mu vypadla z ruky. Alaina sa po nej okamžite natiahla.
„Zmiznite od neho! Okamžite ustúpte!“
Ďalší dvaja útočníci sa stiahli. Nanešťastie so sebou vzali aj Josha. Svetlovlasý mladík podišiel k Alaine.
„Polož tú vec a poď s nami. Ty nikam odísť nemôžeš. Nesmieš opustiť svoju rodinu.“
Alaina mu priložila dýku k bruchu. Zľahka ho škrabla, aby si uvedomil vážnosť situácie. Nemala chuť sa s nimi ďalej naťahovať.
„Ty sa mýliš, Abel. Ja nie som tvoja rodina. Ty a tvoji priatelia ma zabíjate. Ak mi nedáte Josha, tak to ukončím. Ty pôjdeš ako prvý, rozumel si?“ ešte viac zatlačila. Cítila ako sa dieťa poplašene pohlo.

1. kapitola Prenasledovateľ

Kapitoly sa snažím robiť dosť dlhé, práve preto, že budú len tri, v tejto kapitole je obmedzenie 18+!


Richardova poznámka: Neznášam dovolenky z rodičmi. Sú také...

Stíšil zvuk, až keď začul plynulú angličtinu. Vychádzala z úst príťažlivého mladého muža. Mal kratšie svetlé vlasy, peknú tvár, bol vysoký, a jeho postava zjavne vzbudzovala záujem okolia. Takých dokonale upravených ľudí najčastejšie videl len na stránkach módnych časopisov. Dokonca sa mu zdalo, že je trochu namaľovaný. Richard porozumel, že sa snaží pomôcť jeho matke. Podarilo sa mu získať od recepčného prístupové karty. Podal ich nadšenej Sáre.
„Ďakujem vám. Bez vašej pomoci by sme boli stratení,“ pokúšala sa naňho zapôsobiť svojím šarmom. Richard nervózne podupával nohou.
„Práve ste prišli. Je mojou povinnosťou vám spríjemniť tunajší pobyt. Tento hotel patrí môjmu bratovi, ale ja to tu mám momentálne na starosti...“ jeho slová Richard takmer nevnímal. Dôležité bolo len to, že hovoril aj po Slovensky. To sa jeho matke okamžite zapáčilo. Prelomenie jazykovej bariéry bolo dobrým začiatkom.
„Ďakujem vám. Ste veľmi milý. Je dobré stretnúť niekoho, kto nám aspoň trochu rozumie,“ Sára sa naňho žiarivo usmiala a hneď rozohrala svoju zvyčajnú hru. Richard ešte viac zosilnil hudbu a chvíľu sa len díval, ako sa ich ústa na prázdno otvárajú.
„Mama, môžem ísť do svojej izby?“ netrpezlivo ju poklopal po pleci.
„Áno, Riško, tretie poschodie izba číslo 236,“ podala mu kartu a úplne si ho prestala všímať. Okamžite zamieril k výťahu. Vôbec si nevšimol, ako sa naňho ten muž díva.

*****

Kufor si položil na posteľ a vybalil si len tie najnutnejšie veci. Mal pre seba celú izbu. Aspoň to ho motivovalo, aby úplne nestratil náladu. Bolo mu jasné, že matku veľmi často neuvidí. Neprekážalo mu to. Chcel si urobiť svoj vlastný program. Potešilo ho, keď na stole uvidel aj počítač pripojený na internet. Dokonca tam bola aj malá kamera. Matka zrejme myslela na všetko. Richard si zapol ICQ. Našťastie Mário bol vďaka časovému posunu už dávno online. Zapol kameru a klikol na videorozhovor. O pár sekúnd uvidel na obrazovke svojho najlepšieho kamaráta. Mário mal kratšie svetlé vlasy, trochu okrúhlu tvár a nanešťastie aj dosť výrazné akné. Postavu mal celkom peknú, bol tiež dosť nízky a jeho pokožka momentálne nenadobúdala ten správny odtieň. Trochu sa spálil počas dovolenky a ešte stále to bolo dosť viditeľné.
Mário bol od neho asi o tri roky starší. Chodili na tú istú školu a veľmi dobre si rozumeli. Richard ho mal rád viac než svojich nevlastných súrodencov.
„Ahoj, Rišo. Tak ti tam máš net? Ja som si myslel, že idete do nejakého zapadákova. Nakoniec ani ja nemôžem ísť na chatu. Trochu som to prehnal a musím počkať pár dní, kým sa budem môcť vôbec hýbať,“ posunul sa a naladil kameru tak, aby nezvýrazňovala všetky detaily.
„To som si myslel aj ja. Vyzerá to tak, že sa budem mať dobre, teda aspoň po materiálnej stránke. Matka zas niekoho stretla, mám od nej pokoj. Tým sa netráp. Aspoň pôjdeme spolu. Veľmi som sa na náš výlet tešil. To mi pripomína, že nesmiem zabudnúť na opaľovací krém.“ Trochu ho mrzelo, že nemohol ísť s ním. S Máriom mal vždy o zábavu postarané.
„Tak to som rád, že na mňa myslíš. Ja som práve doma úplne sám. Požiadali nášho suseda, aby na mňa dozeral. Akoby som bol malé decko. O pár minút sa tu zastaví, aby všetko skontroloval. Naši mi teda veria, ako vždy. Musím už ísť do kuchyne, keď zistí, že som po sebe neodpratal veci, zas bude žalovať. Je to idiot,“ uľavil si pobavene.
„Tak ahoj, ja idem do sprchy. Neskôr sa uvidíme,“ obaja ukončili rozhovor.
Richard otvoril dvere vedúce do kúpeľne. Vyzliekol si krátke modré nohavice a biele tričko. Boxerky zhodil tiež rovnako rýchlo. Nastavil vodu na príjemnú teplotu a vkĺzol do sprchy. Jeho mladé telo sa nechalo osviežiť padajúcimi kvapkami vody. Na tmavé vlasy si naniesol svoj obľúbený šampón. Venoval dôkladnú starostlivosť svojmu telu. Pripadal si príliš malý, krehký a nebol spokojný ani s drobným znamienkom, ktoré mal na stehne. Zmocnil sa ho taký čudný pocit, akoby kamera nebola vypnutá a niekto sa naňho díval. Potlačil nepríjemné nutkanie zakryť sa a pokračoval v umývaní.
Keď bol konečne hotový vyšiel, von a zahalil svoje krehké telo do uteráka. Splašene sa obzeral okolo seba. Mal pocit, akoby tam niekto bol. Prešiel celú izbu a pootváral všetky skrine. Napokon sa zvalil na posteľ a chvíľu oddychoval. Mokré vlasy mu padali do tváre. Bál sa, ako keď bol malý a pod posteľou naňho čakali príšery. Chvíľu len ticho ležal a čakal. Potom si obliekol čisté veci.
„To je hlúposť. Asi mi šibe!“ vypol počítač a rozhodol sa vyjsť na malý balkónik, ktorí bol súčasťou jeho izby. Naskytol sa mu pekný výhľad na more. Chvíľu sa opieral o zábradlie a vdychoval čerstvý vzduch.
Obul ši šľapky, aby nechodil bosí. Vzal svoj batoh a kartičku od izby. Pre istotu si dal Vonku bolo príjemne telo, preto iné oblečenie ani nepotreboval. Chcel sa len trochu poobzerať. Celé hodiny sa sám prechádzal po ostrove.
Sadol si do malej reštaurácie v blízkosti mora a objednal si veľký pohár čokoládovo- jahodovej zmrzliny. Vychutnával si nečakanú slobodu. Mohol ísť kam chcel, matka sa ho na nič nepýtala. Na ostrove bolo veľmi málo ľudí, skoro samé bohaté decká. Nikto z nich sa s ním nebavil a on to akceptoval.
Matka odišla na nákupy veľmi skoro a bolo jasné, že sa s ňou už asi nestretne. Takmer mu zabehlo, keď k nemu zamieril muž, ktorý tak veľmi zaujal Sáru. Lyžičku ledva udržal v rukách.
„Ahoj,“ prisadol si k nemu. Boli tak blízko až sa ich nohy, dotkli pod stolom.
„Dobrý deň,“ neochotne zamrmlal Richard. Trochu sa od neho odtiahol. Pohľady všetkých prítomných sa upreli na nich. Bol v nich strach. Báli sa ho, aj keď Richard nevedel pochopiť prečo. Dokonca ani personál sa netváril práve najsrdečnejšie.
„Som Simon, môžeš mi pokojne tykať. Nie som až taký starý,“ natiahol k nemu ruku. Ešte sa jeden druhému nepredstavili.
„Richard,“ odvetil zahanbene. Zmrzlina v jeho pohári sa začala ukážkovo topiť.
Simon mu stisol ruku dosť pevne. Dokonca to vyzeralo, akoby ho ani nechcel pustiť. Napokon sa ich ruky oddelili a Riško mohol pokračovať v jedení.
Nabral si na lyžičku poriadky kúsok. Lízal pomaly a vôbec sa neponáhľal. Občas sa mu zadíval do očí.
„Matka ťa dlho nechala samého. Nebojí sa o teba?“ opýtal sa po dlhšej chvíli mlčania.
„Určite nie. Okrem toho, už nie som malý. Nie je to prvý raz, čo sa na mňa vykašľala,“ veľmi nerád by prezrádzal ďalšie podrobnosti. Už sa mu párkrát stalo, že ho niekam vzala, dokonca ho raz zabudla v obchode. Celkom sám blúdil medzi policami, až kým ho nenašiel jeden z členov ochranky. Vždy si musel podariť bez jej pomoci.
„Tento ostrov nie je taký, ako sa zdá. Nemal by si sa tu túlať sám,“ venoval varovný pohľad tmavovlasému mužovi, ktorí chcel prísť bližšie k ich stolu.
„Naozaj? Čo také mi hrozí?“ opýtal sa pobavene.
„Pozvanie na rande. Je tu dosť veľa ochotných dievčat,“ Simon konečne upútal čašníkovu pozornosť. Chcel si niečo objednať, ale ten mladý muž ho vytrvalo ignoroval. Napokon to vzdal.
„To mi nehrozí. Páčia sa mi len muži,“ bez váhania sa k tomu priznal. Pred rodičmi sa o tom neodvážil hovoriť. Celkovo sa vyhýbal téme sex.
„Prepáč, Simon, ale už musím ísť,“ zaplatil za svoj pohár a čo najskôr sa stratil medzi dovolenkujúcimi. Na tom mužovi bolo niečo znepokojujúce. Chcel od neho, čo najskôr utiecť.
Do hotela sa vrátil až na večeru. Bol už trochu opálený a mierne ochromený horúčavou. Matku našiel sedieť pri stole so Simonom. Neochotne si prisadol k nim.
Sára si na seba obliekla dosť vyzývavé tričko. Prsia jej takmer vykúkali spod výstrihu. Richard znechutene krútil hlavou a jedol tak rýchlo, ako to len bolo možné. Z celodenného pobehovania po ostrove bol dosť unavený. Len čo padol na posteľ, už aj zaspal. Opäť to pocítil. Zdalo sa mu, že je niekto v izbe a díva sa naňho. Pokrčil kolená a objal si ich rukami. Opäť vstal a všetko prehľadával.

*****

„Aké máš plány s mojou matkou? Videl som vás. Stále ste spolu,“ Richard okamžite prešiel k veci. Počas nasledujúcich piatich dní všade narážal na Simona. Nech sa pohol kamkoľvek, ten muž sa tam stále nejakým spôsobom objavil. Matka ho nútila, chodiť s ním na výlety. Musel ho poslúchať, akoby bol jeho príbuzný. Už mu to začínalo robiť starosti.
„Chcem len, aby sa tu cítila dobre. Poznám tento ostrov a viem vám poradiť tie najlepšie miesta. Musela si niečo vybaviť. Požiadala ma, aby som sa ti venoval. Nemusíš byť sám,“ márne sa s ním pokúšal zblížiť. Richard si udržiaval odstup. Nebol takou ľahkou korisťou.
„Ďakujem, ale naozaj to nepotrebujem. Bavím sa celkom dobre,“ práve sa chystal ísť vykúpať na miesto, ktoré nedávno objavil. Okrem toho mal už objednanú aj jazdu na koni.
Simon sa smutne díval ako odchádza. Prechádzal pohľadom po chlapcovom tele .
Richard sa pustil do zúfalého behu. Bál sa, že pôjde za ním. Ten chlap ho začínal dosť desiť.
V sedle všetko videl z inej perspektívy. Matka mu kedysi vybavila hodiny jazdectva. Dokonca mu kúpila aj vlastného koňa. Keď narobila dlhy, musela ho predať. Spomínal ako veľmi vtedy za ním plakal. Sebaisto viedol bieleho koňa aj po cestách, ktoré len nedávno objavil. Celkom im to spolu šlo a Richard sa rozhodol, že bude jazdiť každý deň. Matka mu sľúbila, že prispeje na tieto aktivity. Keď ho šiel vrátiť, dlhšie sa zdržal pri mladíkovi, ktorý mal na starosti kone. Prehodili spolu pár slov a potom mal možnosť sám odstrojiť koňa.
Keď vychádzal zo stajní, opäť natrafil na Simona. Aj on sa práve vracal z jazdy. Viedol za uzdu krásneho čierneho koňa. Richard sa pri ňom na chvíľu pristavil. Napadla ho skvelá myšlienka, ako tomu chlapovi znepríjemniť stretnutia z jeho matkou. Už mu liezlo na nervy, ako si ho neustále chce získať.
„Nabudúce si môžeme zajazdiť spolu. Nemusíš zato ani platiť,“ ochotne by mu ponúkol aj svojho koňa.
Richard pomaly podišiel bližšie k nemu a objal ho okolo pása. Trochu sa musel natiahnuť, ale to nebolo vôbec podstatné. Prisal sa na Simonove pery a dal mu celkom nevinný bozk, samozrejme so zovretými perami.
„Richard,“ zamrmlal rozrušene. Majetnícky ho privinul k sebe. Držal chlapca len v objatí. O nič viac sa nepokúšal.
„Myslíte, že to neviem. Ste gay a zahrávate sa s mojou matkou. To je od vás podlé. Nemal by ste ju vodiť za nos. Aj, keď nakoniec ste naozaj pekný párik. Ona je zadaná a vám sa páčia muži. Ja nechodím s každým, nie som ten typ. U mňa nemáte ani najmenšiu šancu. Tak sa s tým zmierte a radšej sa ku mne ani neozývajte,“ vychutnával si svoje víťazstvo. Vykĺzol z jeho zovretia a rýchlejším krokom sa ponáhľal do hotela. Chcel to, čo najskôr porozprávať Máriovi.


*****
Richard bol stále dosť nedôverčivý a nechcel s ním tráviť všetok čas. Aj na spoločnú večeru so Sárou prišiel len veľmi neochotne. Keď za ním na druhý deň prišiel, ani ho nepozdravil. Prešiel okolo neho bez povšimnutia. To Simona nahnevalo. Chytil ho za ruku a drsne pritiahol k sebe. Stáli za hotelom, pri vchode pre personál. Každú chvíľu mohol niekto vyjsť.
„Hej, čo to robíš?“ Richardovi sa to ani trochu nepáčilo. Mal pocit, že nemôže slobodne dýchať. Otvoril dvere vedúce do jedného zo skladov. Potisol ho dovnútra.
„Nebudeš ku mne drzý. Netvár sa, že ma nepoznáš,“ kvôli tomu chlapcovi úplne stratil hlavu. Obával sa toho, že čoskoro odíde. Nedokázal sa s tým zmieriť. Možno preto sa až príliš snažil.
„Spíš s mojou matkou a ja ti mám robiť spoločnosť. Povedal som jej všetko, ale ona sa mi len vysmiala. Mám toho dosť. Stále ma prenasleduješ. Už sa chcem vrátiť domov. Teším sa, keď táto hlúpa dovolenka skončí. Nie sme priatelia, ani ťa poriadne nepoznám,“ nechcel sa s ním ďalej baviť. Vymanil sa z jeho zovretia a nechal ho samého v sklade.
„Riško, počkaj!“ snažil sa ho dobehnúť.

*****
„Zlatko, dnes si nič neplánuj. Je to náš posledný deň dovolenky. Mám pre teba prekvapenie. Simon nás pozval na svoju jachtu,“ Sára ho nadšene vytiahla z postele už o štvrtej ráno.
„Potom mi už dáš pokoj. Mám toho dosť. Ten tvoj priateľ ma prenasleduje,“ hundral Richard. Hrozne ho zožieralo, že matka si ho začala všímať, v tom najnevhodnejšom čase.
„Dobre, zlatko. Už sa s ním nemusíš stretávať. Ja sa s ním porozprávam, ale dnes nás pozval na výlet. Nemôžem tam ísť sama. Už som mu to sľúbila. Vieš, že pre nás veľa urobil. Staral sa o teba. Jeho jachta sa ti bude určite páčiť. Naozaj ti sľubujem, že potom sa už nemusíš o nič starať,“ hádali sa aj v aute, počas cesty do prístavu.
„To si hovorila aj predtým! Mama, ja viem, že mi neveríš, ale je to vážne. On si od toho veľa sľubuje,“ pokúšal sa ju presvedčiť.
„Nebuď smiešny. Správa sa k tebe ako k princovi a ty si k nemu drzý. Ublížil ti? Dotkol sa ťa?“
„Nie, ale...“ nemal z toho dobrý pocit. Ani z tej jachty. Najradšej by ušiel, ale matka ho nikam nepustila. Nekompromisne ho napchala do auta.
„Tak vidíš. Len si to namýšľaš. Je to slušný mladý muž,“ donútila ho vystúpiť.
Richard už radšej mlčal. Spoločne nastúpili na tú luxusne pôsobiacu vec. Celý čas sa mračil a odmietal sa zapájať do konverzácie.
Jachta bola naozaj veľmi pekná a pohľad na more, priam nezabudnuteľný, ale on sa aj tak necítil dobre. Chcel ísť odtiaľ preč. Nemohol sa dočkať konca toho výletu. Držal sa v pozadí a dával pozor, aby sa k nemu Simon ani na chvíľu nedostal. Našťastie sa po celý čas zhováral s jeho matkou a chlapcovi vôbec nevenoval pozornosť. Myslel už len na Mária. Tešil sa, že ho opäť uvidí a všetko bude ako predtým. Simon sa stane, len nepríjemnou spomienkou.
Richard sa prechádzal po palube. Trochu sa najedol a postupne sa upokojil. Neustále hľadel na hodinky. Zakrútila sa mu hlava. Matku zrazu nikde nevidel. Cítil sa čudne, hrozne sa mu chcelo spať.
„Chcem ísť domov. Je mi zle. Mama, pomôž mi!“ ledva sa opieral o zábradlie.
Simon ho zobral do náručia a odniesol ho do jednej z kajút. Uložil ho do postele.
„Pospi si, Zlatíčko,“ nežne ho pozakrýval a celý čas ho držal za ruku. Nechcel, aby sa tým zbytočne trápil. Všetko už bolo vybavené.
„Kde je mama?“ opýtal sa Richard. Stále sa mu niečo nepozdávalo. Simonovu tvár videl len veľmi rozmazane. Tancovala mu pred očami. Takto sa naposledy cítil, keď sa s Máriom opili na chate.
„Príde neskôr. Teraz si o ňu nerob starosti,“ nežne sa mu prihováral.
Jeho hlas ho uspával. Všetko sa s ním krútilo. Poslúchol a zavrel oči. Okamžite zaspal.

******

„Mama, prečo si ma nezobudila? Už sme mali byť v lietadle...“ obrátil sa na druhý bok. Ruky aj nohy mu poriadne oťaželi. Pretieral si oči a snažil sa premôcť bolesť hlavy. Prehrabol si rozstrapatené vlasy. Vyliezol z postele a pomaly sa vyštveral po schodíkoch.
„Kde sa tu vzali?“ šúchal si boľavú hlavu. Ani nevedel, kam presne ide. Keď sa konečne dostal von a zrak sa mu viac rozjasnil. Uvidel čajky, morský vánok mu rozhrabol vlasy a začínala mu byť zima. Vyliezol von len v boxerkách.
„Ako je to možné, že som ešte stále tu! Stal sa omyl. Vôbec tu nemám byť,“ uvedomil si, že ostali na lodi a ešte sa z toho výletu nevrátili. Nevedel, koľko času prešlo. Slnko mi silno svietilo do tváre. Hľadel na ľudí, ktorí sa starali o pohodlie svojho zamestnávateľa. Nikto sa s ním nezhováral. Vôbec ho nebrali do úvahy.
Rozhorčene sa rozbehol k Simonovi. Práve sa práve rozprával s tučným mužom, oblečeným ako kuchár. Jachta bola taká veľká a luxusná, že vyzerala ako menšia výletná loď. Mal v nej celý personál, ktorí zabezpečoval, aby mu počas plavby nič nechýbalo.
Bosými nohami čapkal po palube. Bez okolkov sa vrhol na Simona. Muž ho pevne objal a zdvihol.
„Chceš na raňajky niečo špeciálne?“ opýtal sa pobavene. Držal ho pri sebe, ako svoj najväčší poklad.
Chlapec prudko zavrtel hlavou. Chvíľu sa ešte spamätával z toho otrasu.
„Vieš, že dnes nám tu skončil pobyt. Mali sme ísť domov. Vysvetli mi, čo tu ešte robím?“ rozčuľoval sa. Začínal mať pocit, že odpoveď na túto otázku sa mu nebude vôbec páčiť.
„Ostávaš so mnou, Zlatíčko. Si môj a nikam nepôjdeš. Tvojou jedinou úlohou je poslúžiť mi v posteli. Rozumieš, alebo ti to mám zopakovať? Si môj maznáčik,“ pobozkal šokovaného chlapca na pery.
„Travis, postarajte sa o to, aby bolo jedlo úplne dokonalé. Teraz ma ospravedlňte,“ niesol chlapca späť do dolných miestností. Na palube by mohol byť až príliš nápadný.
„Moja mama ma predala?“
„Nie, ona s tým nesúhlasila. Ponúkol som jej viac peňazí, ale ani to nepomohlo. Tak som bol nútený predať aj Sáru. Mám priateľa, ktorému sa páčia podobné typy žien. On sa už o ňu dobre postará,“ pomaly schádzal po schodíkoch. Bezpečne niesol svojho nového priateľa.
Richard chvíľu vstrebával tú správu. Zhlboka dýchal a pokúšal sa upokojiť. V žiadnom prípade nechcel prepadnúť panike.
„Prečo ja?“ opýtal sa podráždene. Simon s ním prešiel do svojich osobných miestností. Bez váhania ho položil na svoju posteľ.
„Páčiš sa mi, maličký. Chcem ťa mať len pre seba,“ dychtivo ho pobozkal na odhalený krk. Oboma rukami siahol na posledný kúsok oblečenia. Považoval ho za svoj majetok a hračku, ktorú si zadovážil na pobavenie. Chcel svoj darček konečne rozbaliť.
„Počkaj, nie. Ja sa bojím. Ešte...“ pokúšal sa získať čas. Sadol si do jeho lona a kŕčovito sa ho držal.
„Chcem ťa hneď teraz. Nemá zmysel ďalej čakať. Nemusíš mať žiadne obavy. Bude to v poriadku,“ hladkal ho po vlasoch a chvíľu ho upokojoval. Začal ho opatrne bozkávať. Postupne sa ich bozky prehlbovali. Učil ho, ako to má robiť, aby sa mu to páčilo. Pomaly ho stiahol do vankúšov. Richard pocítil ako Simonova ruka definitívne stiahla boxerky. Ešte chvíľu chcel čakať. Namiesto túžby ním lomcovala zlosť a bezmocnosť. Horúčkovito uvažoval nad tým, akoby ho mohol od seba dostať. Kým sa stihol spamätať, Simon ho obrátil. Donútil ho, aby sa poriadne oprel rukami o posteľ. Bránil sa, chcel sa s ním hoci aj pobiť, ale nemal dostatok síl.
Rozšíril mu nohy. Cítil ako poriadne ponatieral jeho vstup. Bolo mu to nepríjemné a ešte viac sa stiahol. Nechcel ho do seba v žiadnom prípade pustiť.
Simon ho chytil za boky a drsne doňho vnikol. Richard zúfalo vykríkol a pokúšal sa ho zo seba vypudiť. Už to prestávala byť hra. Začínal chápať, že sa naozaj dostal do poriadnej kaše.
„Chcel som sa s tebou zblížiť, ale ty si ma odmietol. Zatiaľ bude náš vzťah len na tejto úrovni,“ odvetil spokojne. Užíval si ich tesné spojenie. Začal sa pohybovať, prispôsobil sa len svojim vlastným potrebám. Richard sa ho pokúšal kopnúť, stále sa hýbal.
„Ešte chvíľu vydrž, bude to lepšie,“ začal sa pohrávať s jeho penisom. Chlapec vôbec nebol vzrušený. Vykĺzol z neho dosť skoro. Hneď ako v ňom zanechal svoju stopu.
Richard pritiahol nohy k sebe. Objal svoje roztrasené kolená. So Simona počas sexu vyžaroval len chlad. Mal pocit, akoby sa ho dotklo niečo studené, úplne bez života. Nechcel ho prijať, nemienil sa mu podriadiť. Bol ako krásna socha, bez akejkoľvek štipky ľudskosti. Jeho kamarát Mário mu práve začínal pripadať ako ten najmilší človek na svete. Bál sa, že ho už nikdy neuvidí.
„Obráť sa, aby som sa na to mohol pozrieť,“ Simon si uvedomil, že sa až príliš poponáhľal. Najprv si myslel, že bude chlapca rozmaznávať a starať sa oňho. Ale, keď ho uvidel na palube, jeho sebaovládanie dokonale zlyhalo.
Richard sa naňho díval ako na čosi odporné. Predtým mu tiež nebol sympatický, ale za daných okolností by ho najradšej zašliapol ako švába. Simon ostal ležať v posteli s ním. Nestaral sa o jeho pocity. Mal to, čo chcel. Nič viac nepotreboval.
„Chcem sa vrátiť!“ premáhal nepríjemnú bolesť.
„Prestaň s tými hlúposťami. Nikam nepôjdeš,“ stiahol z neho prikrývku. Vďaka zvlhčeniu našťastie nekrvácal, ale aj tak to bolo dosť nepríjemné. Krútil sa v jeho rukách. Neprijímal žiadne ospravedlnenia.
„Ty o tom nerozhoduješ! Nemáš právo ma tu držať!“ rukami mu siahol na krk. Pevne ho stisol a lomcoval ním, ako pokazenou bábikou. Simon ho prudko odstrčil. Chlapec si udrel hlavu a stratil vedomie.
„Zlatíčko, nestalo sa ti nič?“ zúfalo ho objal. Nechcel mu ublížiť, ale jeho telo nad ním opäť zvíťazilo. K svojmu predchádzajúcemu milencovi bol veľmi zhovievavý, boli spolu dlho, ale ich vzťah sa skončil neúspechom. Svoju novú hračku si chcel len užívať. Nechcel pred ním prejaviť žiadnu slabosť.
„Nevolaj ma tak. Je to trápne,“ Richard sa rýchlo spamätal. Byť v jeho objatí, bolo preňho najhorším trestom. Okamžite sa od neho odsunul.
„Zvykneš si. Zatiaľ si môžeš oddýchnuť. Nevychádzaj na palubu. Všetko ti prinesú do izby. Môžeš sa aj okúpať, ak chceš,“ ukázal na dvere vedúce do kúpeľne. Loď bola veľmi dobre vybavená. Práve preto si ju kúpil, aby mohol tráviť aj dlhší čas na mori.
Keď za ním zamkol dvere, chlapec okamžite začal rozbíjať všetky veci, ktoré mu prišli pod ruku. Roztrhol plachtu, aj všetky vankúše. Celú posteľ takmer obrátil hore nohami. Potom sa pustil do kníh, ktoré boli na polici. Zhodil ju celú na zem a šliapal po nich. Vbehol do kúpeľne a vzal z police zubnú kefku. V jednom filme videl, že by sa dala použiť ako zbraň. Trochu ju zlomil, aby sa vytvoril ostrý hrot. Potom sa rýchlo okúpal. Chcel sa zbaviť každej stopy po jeho dotyku. Obliekol si čisté boxerky, ktoré našiel v kúpeľni. Bola to jeho veľkosť, preto nepochyboval, že sú preňho. Kefku mal stále v rukách ako zbraň. Tešil sa na ich ďalšie stretnutie.

4. kapitola Symbol lásky

Venované všetkým, čo to čítajú...
to je hrozné, skoro nikto nie je na icq, nemám s kým kecať, tak len píšem...

Spomenul si na bionádobu. Nádrž veľkosti ľudského tela, v ktorej bol asi tak dva roky natlačený. Na hlavu mu vtedy upevnili akýsi dýchací prístroj. Niekoľko mesiacov voľne plával v tekutine. Mágia liečila jeho telo. Bolo to veľmi bolestivé. Hlavne napravenie chrbtice mu spôsobovalo poriadne veľké problémy. Po celý čas v tej nádobe trpel. Nemohli mu dať žiadne látky na upokojenie, aby nesabotovali proces liečenia. Pohľadom ich prosil o smrť len, aby to už skončilo.
Táto procedúra bola veľmi náročná a máloktorý čarodejník sa dostal až k vyliečeniu. Bolesť nikto nedokázal znášať večne. Čím dlhšie trvala, tým to bolo ťažšie.
Josh v tej nádobe strávil takmer nekonečné hodiny utrpenia. Preklínal všetko a všetkých. Najviac neznášal osobu vďaka, ktorej sa do nej dostal. Keď za ním Tom po prvý raz prišiel, mal chuť rozbiť sklo a na mieste ho zabiť. Zastavilo ho len to, že sa nemohol pohnúť a v tej dobe už pomaly prestával myslieť. Jeho mozog to nezvládal. Tom sa vtedy už takmer spamätal s temného obdobia. Položil ruku na sklo, zisťoval aké pokroky dosahuje a odmietal možnosť odpojenia. Vtedy mal už so sebou malé dieťa. Josh si spomenul na bublanie v tej nádrži...
„Veľmi sa trápi. Neviem, ako to bude ďalej. Mozog mu prestáva poriadne fungovať. Mali by sme ho nechať odísť. Môže sa zblázniť,“ doktorov hlas počul, akoby sa to odohrávalo práve teraz. Cítil vodu v nádrži aj mágiu, ktorá mu prechádzala telom.
„Nie, to nedovolím. Povedali ste, že ak ho tam necháme ešte pár dní bude žiť. Keď ho vyberiete dnes, nezvládne to. Nemá dostatok energie, nie je pripravený. Nebudem o tom viac diskutovať. Musí to vydržať,“ odvetil chladne.
Josh obrátil hlavu a pozrel sa naňho. Tá spomienka mu na okamih zatemnila myseľ. Keď sa opäť prebral do reality, všetko už bolo omnoho jasnejšie. Začínal si vybavovať dôležité časti svojej minulosti.
Najmladší člen rodiny ho držal za ruku a staval si kocky tentoraz blízko jeho nôh. Josh ani nevedel ako sa jeho druhý syn volá. Hľadal to vo svojej pamäti. Bol si istý, že jeho meno už musel niekedy počuť.
Chlapček mu vložil do ruky kocku. Chcel, aby teraz staval on. Josh pevnejšie stisol tú malú vec, pokrytú obrázkami. Položil ju na vrchol pyramídy. Potom si pritiahol svojho syna do náručia a dal mu bozk na líce. Vrátilo sa to. Mozog zareagoval a on to už vedel.
„Damon,“ odvetil zachrípnuto.
Chlapček spokojne prikývol a oprel sa oňho.
„Ocko,“ zamrmlal nadšene. Tešil sa, že práve on ho prinútil reagovať. Objal ho oboma rukami a odmietal pustiť. Josh cítil ako ním prešla elektrizujúca vlna. Malé oko prejavilo svoju činnosť. Videl ho tak, ako ľudia zvyčajne vidia svet okolo seba. Spomenul si na staré záznamy o Vyrezávačoch očí. Hovorilo sa v nich, že človek, ktorého zasiahne pohľad vnútorného oka, získa schopnosť vidieť vnútorné oči veštcov a predvídať ich činnosť. Títo ľudia sa zvyčajne stávali najfanatickejšími členmi tejto komunity. Nerobilo im problém vystopovať veštca a odhadnúť jeho silu. Nebolo ich veľa. Podľa posledných záznamov, posledný človek s takouto schopnosťou zomrel v minulom storočí. Nebolo ľahké prežiť smrtiach pohľad vnútorného oka. O Joshovi zatiaľ ešte nikto nevedel. Teda pokiaľ by sa sám nerozhodol používať túto schopnosť. Jeho malý syn sa stával len okom, ktoré naňho hľadelo. Bolo to príšerné. Cítil ako sa tá vec v detskom tele pohybuje, prebleskujú cez ňu impulzy. Aj, keď už na prvý pohľad bolo jasné, že v skutočnosti je to len obraz oka, nie skutočné oko. Skôr nejaký uzol v magickej energii, napodobňujúci tvar oka. Pustil svojho syna a prudko vstal. To oko mi pripomenulo tú veľkú bolesť. Roztriasol sa a takmer spadol.
„On je veštec,“ skonštatoval Josh. Vôbec sa mu to nepáčilo. Toho oka sa veľmi rýchlo zľakol. Pustil svojho syna a prudko vstal. To oko mi pripomenulo veľkú bolesť. Roztriasol sa a takmer spadol.
„Neboj sa, ocko. Dammy ti neublíži. Je to len reakcia na vyžarovanie vnútorného oka,“ Alex okamžite odložil knihu a priskočil mu na pomoc. Podarilo sa mu ho nasmerovať do kresla.
„Si v poriadku?“ veľmi sa tešil, že má svojho otca späť. Dlhšiu dobu sa nemohol veľmi podieľať na jeho výchove.
„Áno, už sa mi vrátila reč a tuším aj zdravý rozum,“ stále to bolo dosť zvláštne. Nadšene objal svojho staršieho syna. On nemal oko. Bola to úľava. Mladšiemu synovi by nikdy neublížil, ale tá vec ho dosť odpudzovala.
„To je skvelé. Konečne nás môžeš vidieť aj počuť. Musím to povedať Tomovi.“
„Nie. Ostaň tu. On to nemusí vedieť,“ zamračene ho od seba odtlačil.
„Prečo? Veľmi sa o teba bál. Okrem toho sa o nás všetkých dobre stará a je to tvoj manžel,“ chlapec nechápavo pokrútil hlavou. Otec mu pripadal dosť zvláštny.
„Alex, prosím... Čože? Veď tá zmluva už nebola platná,“ vrhol ďalší zúfalý pohľad na svoj prsteň.
„Ja neviem. Tom povedal, že ste sa normálne vzali. Teda asi to bolo počas toho obdobia, keď si už vyšiel z bionádoby,“ nepamätal si nato. Bol vtedy ešte veľmi malý. Ich pozornosť sa obrátila k malému. Dammy prehltol jednu z kociek.
Josh ho rýchlo pridržal. Kocka sa objavila v jeho rukách. Svoje magické schopnosti zjavne ešte nestratil.
„Už je dobre,“ chvíľu ho nosil na rukách. Prestal, až keď začul Tomove kroky. Okamžite sa vrátil na gauč.
„Zmena plánu, chlapci. O chvíľu odchádzame,“ zložil na stôl tácku z jedlom. Kvôli malému sa museli dosť často presúvať. Pre Vyrezávačov bolo dieťa pomerne ľahkou korisťou. Vďaka ich snahám sa Dammy nemohol hrať ani s obyčajnými deťmi.
Tom si sadol k svojmu partnerovi a pobozkal ho na pery. Josh mal pocit, že sa povracia. Vnútorné oko pocítil tak blízko seba, až sa mu skoro napol žalúdok. Nechcel to. Blízkosť tej veci, ktorá ho tak veľmi zranila bola preňho neznesiteľná. Oboma rukami ho od seba odtisol. Tom bol preňho stále príťažlivý, ale spomienky na tú veci boli silnejšie ako čokoľvek iné.
„Nechaj ma!“ zavrčal Josh. Rukou si rýchlo poutieral ústa. Ten dotyk vyvolal ďalšiu z jeho mysle ďalšiu spomienku.
Niekto ho priviazal o posteľ. Cítil ako mu pod zadok podložil vankúš. Pokúšal sa ho upokojiť, ale on len kričal a zmietal sa. Vtedy nedokázal hovoriť ani myslieť, bola to dosť nepríjemná spomienka, plná zahmlených častí. Submisívnu polohu neznášal, spájala sa s nepríjemnými zážitkami, na ktoré nechcel vôbec spomínať.
„Prepáč mi, ale už to dlhšie nevydržím. Nedokážem byť ďalej trpezlivý. Chcem byť s tebou...“ ten muž ho pobozkal, presne takým spôsobom ako Tom. Oko sa krútilo a neustále pohlcovalo energiu.
„Toto je len spomienka. Musím sa upokojiť, aby som videl, to čo je dôležité,“ pokúsil sa zhlboka dýchať. Niečo studené sa dotklo jeho otvoru. Ten hlas, tá tvár... Už nemal pochybnosti. Opakovalo sa to. Nebolo to po prvý raz. Niekto s ním mal sex, aj proti jeho vôli.
„Josh, no tak. Počuješ ma?“ Tom ho chvíľu pevne pritískal ku kreslu.
„Alex, vezmi brata do kuchyne. Jedlo je už na stole,“ prikázal mu stručne. Chcel byť sám so svojím partnerom.
Starší chlapec poslúchol. Aj on si uvedomoval, že bude lepšie, keď ich nechajú o samote. Keď sa za nimi zavreli dvere, Josh bol už opäť úplne pri vedomí. Spomínanie mu začínalo liezť na nervy.
„Nechcem, aby si sa ma dotýkal a už žiadne bozky,“ stiahol si prsteň a nechal ho spadnúť na zem.
„To si nemal urobiť,“ Tom ho vytiahol na nohy a surovo sotil na zem. Oko silno zapulzovalo. Josh cítil ako v ňom narastá agresivita. Chvíľu naňho len zdesene hľadel. Kde sa stratil pravý Tom? Kam sa podel?
„Ospravedlň sa a zdvihni to!“ prikázal mu chladne. Josh márne hľadal toho citlivého a milého chlapca, ktorí kedysi zazvonil pri jeho dverách. Osobu, ktorú mal pred sebou nespoznával. Pred deťmi sa predsa správal úplne normálne. Čo to do neho vošlo?
„Neostanem tu. Už ani minútu. Odchádzam od...“ niečo ho koplo, cítil ako mu do očí vystúpili slzy bolesti. Tom použil svoje vnútorné oko, aby ho mohol udrieť. Jeho telo to nezvládlo. Takmer sa zosypal. Tom ho nechal ležať na zemi. Nepomohol mu vstať.
„Hovoril si niečo? Nepočul som ťa. Ja čakám,“ sklonil sa k nemu a pobozkal ho na líce.
„Môžeš čakať večne. Nechcem tvoj prsteň. To nie si ty,“ zašepkal rozrušene. V rebrách ho pichalo.
„Celá tá záležitosť so mňa urobila iného človeka. Vieš, nemala som to vôbec ľahké, keď si na päť rokov vypadol z hry, všetko ostalo len na mne. Nevieš si predstaviť, aké to bolo strašné. Keď som si uvedomil, čo som ti urobil. Chcel som zomrieť, keď som videl, v akom stave sa ocitlo tvoje telo. Tá prázdnota sa vo mne rozšírila. Vidieť tie veci, neustále, každý deň. Učiť sa ako zvládať oko, ktoré si robí, čo sa mu zachce. Ty o tom nič nevieš. Netušíš, aké to je. Kvôli tebe a našim deťom som musel urobiť veľa vecí. Dokonca som zabil aj pár Vyrezávačov očí. Potlačil som svoju citlivú stránku, aby som vás všetkých ochránil. Nemôžem byť rovnaký ako predtým a ty to vieš. Temné obdobie, mágia, nové veci, ktoré som sa musel naučiť. Naozaj mi je veľmi ľúto, že som ti spôsobil toľko bolesti, ale teraz ma nemôžeš len tak odhodiť! Náš vzťah je pre mňa posvätný a ty jednoducho...“ kľakol si k nemu a pokúsil sa ho objať. Veľmi ho zranilo, keď jednoducho odhodil symbol ich lásky na zem. Ich rodina bola tou poslednou vecou, ktorá mu bránila úplne podľahnúť temnote a hnevu. Pri nich bol šťastný. Mohol sa uchýliť do Joshovho objatia a nemyslieť na to večné prenasledovanie. Spolu s celou partiou sa navzájom chránili, ale on ten tlak nezvládal. Potreboval oporu svojho partnera. Tentoraz hľadal ochranu nesprávnym spôsobom.
„Teší ma, že vieš svoju silu používať. Práve si mi predviedol, ako veľmi si sa zlepšil. Tak veľmi chceš, aby som sa ťa bál. Tak to môžeš byť úplne spokojný. Mám z teba strach. Nemôžem ťa objať a nechcem, aby si na mňa siahal. Nejde to. Cítil by som sa zle a ty tiež. Nemá to význam,“ odtlačil ho od seba.
Tom si schoval hlavu do dlaní. Triasol sa. Bolo mu zle a prial si, aby všetko ostalo tak, ako predtým. Všetky potláčané emócie vyšli na povrch. Na tvári pocítil slzy. Tiekli mu po lícach čoraz silnejšie. Keď zdvihol hlavu, vyzeral na chvíľu opäť zraniteľne. V očiach sa mu však črtalo pevné odhodlanie.
„Vezmi si ten prsteň, lebo ťa budem musieť zabiť! Odtiaľto neodídeš živý!“ ruky sa mu triasli. Ani sám neveril tomu, čo povedal.
„Pamätáš si na tú bolesť? Verím, že si nezabudol. Nechám ťa umierať pomaly a postupne!“ hrozne sa hanbil za tie slová. Nechcel to povedať takým spôsobom, ale bol zúfalý. Opäť použil znížený úder, aby ho trochu postrašil. Joshovi to úplne stačilo, videl v jeho očiach, že je schopný urobiť čokoľvek. Urobil by to. On už nechcel prežívať tú istú bolesť.
Josh chvíľu váhal, ale napokon siahol po prsteni. Pomaly si ho nasadil.
„Prepáč, že som tú vec hodil na zem,“ odvetil znechutene. Vo dverách zazrel Alexa. Mal na rukách Dammyho. Obaja zrejme počuli vyhrážky, ktorými sa ho Tom snažil presvedčiť. Alex mu perami naznačil, aby nerobil žiadne hlúposti. Vyzeral dosť prekvapene. Zrejme ešte nebol svedkom takéhoto výbuchu.
„To je v poriadku, už sa nehnevám,“ Tom si k nemu ľahol a chvíľu ešte nariekal. Upokojil sa, až keď ho Josh s veľkým sebazaprením pritiahol bližšie k sebe. Nechcel ho ďalej provokovať. Veľmi dlho nedokázal premáhať nepríjemné pocity.
„Musím ísť do kúpeľne,“ pomaly Toma pustil a pokúsil sa postaviť.
„Mám ísť s tebou? Nechcem som ťa zraniť ja...“ znepokojene vyjachtal Tom.
„Nie, netreba. Zvládnem to,“ pomaly vyšiel z obývačky. Všetko v nej bolo rozhádzané. Ten takzvaný slabý nápor mágie, takmer roztrieskal aj okná. V kúpeľni sa dal trochu do poriadku. Deti čakali naňho. Alex nervózne zvieral Dammyho v náručí.
„Všetko sme počuli. Bolo to hrozné,“ starší syn tiež poriadne zbledol a musel sa pridržiavať steny. Josh si prešiel rukou po bruchu. Našťastie sa mu nič nestalo.
„Myslíš, že to spôsobuje vnútorné oko?“ šepkal, aby ho Tom náhodou nezačul. Ešte nikdy ho nevidel takého rozčúleného.
„Nie, Alaina ho má tiež a nikdy taká nebola,“ prial si, aby bola v dome celá jeho partia. Z ich pomocou by snáď dokázal Toma zvládnuť.
„Možno by sme naozaj mali odísť. On ťa chcel zabiť...“ nenápadne vzal do rúk kľúč. Aj on ho bral úplne vážne.
„Polož to. Vidí budúcnosť,“ Dammy mu tú vec vzal z rúk a tváril sa, že sa s ňou len hrá. Rozprával len málo a ešte mu to veľmi nešlo. Stihol to práve včas. Tom sa na nich prišiel pozrieť do kuchyne. Josh mu zabránil strčiť si kľúč do úst.
„Zavolal som našim, že akcia sa ruší. Dnes nás budú len nenápadne strážiť. Brigitt je nadšená, že si sa prebral. Potom to spolu oslávime.“

Sweetheart (Prológ)

Celkový počet kapitol :3+ prológ a epilóg

Prológ

Richardova poznámka: Ak niečo chceš, musíš bojovať. Všetci neustále bojujeme. O svoje miesto, na slnku o svoju obľúbenú čiapku a dokonca aj o svoj voľný čas.

*****

„Richard, zbaľ si už konečne tie kufre!“ už najmenej po stý ráz ho napomenul otec. Zabúchal na dvere Richardovej izby, ktorá bola ako na protest opäť zamknutá. Jeho syn mu rozhodne celú situáciu neuľahčoval. Tvrdohlavo odmietal čokoľvek si zbaliť.
Kufor vyhodil pred dvere svojej izby. Dokonca nechcel ani vyjsť von. Adam začínal strácať trpezlivosť. Ešte raz zabúchal na dvere a keď to nepomohlo, jednoducho ich vyrazil.
„Nikam nepôjdem! Už som sa dohodol s Máriom,“ z izby sa ozvalo ďalšie hundranie.
Tmavovlasý tínedžer otcov vpád do svojho súkromia nepovažoval za tú správnu cestu na začatie dialógu. Práve trčal pri počítači a zrejme si niečo písal na ICQ. Rýchlo zavrel okienko a obrátil sa k otcovi. Vyčítavo sa naňho zahľadel.
Richard sa veľmi tešil na spoločný výlet na chatu. Spolu s kamarátom Máriom, mali ako vždy na programe chytanie rýb a plávanie. Jeho rodina súhlasila, že sa k nim môžu s otcom a nevlastnou matkou pokojne pridať.
„Ja viem, ale tvoja matka ma požiadala, aby si išiel s ňou. Pôjdeš za ním neskôr. Dva týždne to hádam vydržíš. Pochop, že to inak nejde. Má právo ťa aspoň občas vidieť. Bude to vyzerať, akoby som jej vtom bránil. Okrem toho ťa berie na luxusnú dovolenku, všetko zaplatí... Ja si nemôžem dovoliť, poslať ťa k moru,“ pokúšal sa ho presvedčiť. Okrem neho mal ešte ďalšie dve deti so svojou súčasnou manželkou a nedávno zistil, že jeho súčasná manželka je opäť tehotná.
„A ty chceš mať pokoj. Nemáš s tým žiadny problém. Môj názor ťa absolútne nezaujíma. Máš rád len tie tvoje decká,“ smutne sklonil hlavu. Nechcel byť k nemu drzý, ale vrela v ňom zlosť, ktorú nedokázal potlačiť. Vždy musel kvôli niečomu ustupovať a meniť svoje plány.
„Moje decká? Ty si tiež moje dieťa. Mám vás všetkých rovnako rád. Nemysli si, že mi je jedno, čo s tebou bude. Ešte raz ti opakujem, že tam pôjdeš! Osobne ťa odprevadím na letisko. Môžeš si trucovať koľko chceš, ale pokiaľ nemáš osemnásť rokov si povinný, poslúchať nielen mňa, ale aj svoju matku. Máš čas do večera na zbalenie vecí. Ak si nič so sebou nezoberieš, je to tvoja vec. Zajtra ráno ťa odveziem na letisko,“ pokúšal sa nasadiť autoritatívny tón. Tentoraz nemienil ustúpiť. Chcel, aby sa syn a matka viac zblížili. Od ich rozvodu sa medzi nimi vytvorila už aj tak dosť veľká priepasť. Obával sa, že keď sa ich vzťah nezlepší, neskôr už bude neskoro na nápravu.
Richard mlčky prikývol. Nechcel sa s ním ďalej hádať. Myslel si, že ho jednoducho nechcú vziať so sebou. Nemienil sa nikomu vnucovať. Nechcel byť taký, ako jeho matka.
„Dobre, tak s ňou pôjdem,“ neochotne súhlasil.
„Pridám ti nejaké vreckové,“ nechal ho samého a dvere opäť bezpečne zatvoril.
Richard sa odhlásil z ICQ, vzal z chodby kufor a začal si doňho konečne dávať všetko potrebné.
Schválne si nechal narásť dlhšie vlasy, aj keď sa to jeho otcovi veľmi nepáčilo. Chcel, aby si ho konečne niekto všimol. Dosiaľ nikto akosi nezaregistroval, že existuje.
Hnedé oči sa zastavili na rukách, mal ich opäť popísané od fixiek a rôznych farbičiek. Pred pár hodinami kreslil a písal do svojho poznámkového bloku. Používal ho ako istú formu denníkovej výpovede. Aj zelený poznámkový blok si strčil do kufra, celkom na spodok.
Sám seba nikdy nepovažoval za veľmi pekného. Práve naopak. Dievčatá si ho nevšímali a medzi chlapcami sa cítil príliš slabý a malý. Vďaka svojmu strachu sa vždy dostal do problémov.
Všetko robil preto, aby si konečne získal svoje miesto. S Máriom mu bolo dobre. Rozumeli si, mohli sa pozhovárať úplne o všetkom, ale boli len priatelia. V cudzom svete sa cítil neistý. Nevedel, o čom bude s matkou hovoriť. Netušil, ako sa k nej má správať. Keď skončil s balením, vrátil sa do postele. Zložil hlavu na vankúš. Bol sám. Vždy proti niekomu, kto bol silnejší.

*****

Takmer celú cestu prespal. Lietadlom letel po prvýkrát, ale nebolo to až také strašné, ako si myslel. Matka bola k nemu podozrivo milá a nakoniec bol spokojný so štandardom prvej triedy.
Kým sa spamätal boli, vonku z letiska a čakalo na nich auto. Sára ho dotlačila až na zadné sedadlo a sadla si k nemu.
„Uvidíš, že sa ti tu bude páčiť. O tomto ostrove nevie až tak veľa ľudí. Budeme tu mať dostatok súkromia,“ spokojne odvetila Sára.
„Áno, samozrejme...“ Richard ju vôbec nepočúval. Vytiahol z vrecka mp3 prehrávač a nasadil si slúchadlá. Naladil svoju obľúbenú pieseň a matkine slová len tak prechádzali bez povšimnutia. Ani nevedel, kam ho to zaviedla. Trochu ho prebralo ďalšie príjemné zistenie. Auto ich zaviezlo k luxusnému hotelu, ktorý nepatril práve k najlacnejším miestam. Richard chvíľu neisto hľadel na tú budovu. Šofér im vybral všetky kufre.
„Mama, ty si vykradla banku?“ opýtal sa pobavene. Neočakával, že ho zavedie na takéto miesto. Vyzeralo to tam, ako hotel určený pre ľudí, ktorí boli na vyššej spoločenskej úrovni. Na chvíľu prestal počúvať hudbu.
„Nie, zlatko. Mám dosť peňazí, veď vieš, že môj nový partner si to môže dovoliť. Pôvodne mal ísť s nami, ale niečo mu do toho prišlo. Pre teba, chcem len to najlepšie. Viem, že som ťa dosť dlho zanedbávala a veľmi ma to mrzí. Chcem, aby sme spolu prežili niečo výnimočné,“ na chvíľu ho pevne objala.
„Mama, nie na tu,“ zahanbene vyjachtal Richard.
„Prepáč,“ ešte pevnejšie ho objala a odviedla ho dovnútra. Doviedla ho do honosnej hotelovej haly. Podišla k pultu a chcela si prebrať kľúče od izby. Opäť preskočil na ďalšiu pieseň.
Richard nesmelo postával pri nej. Neustále sa obzeral okolo seba. Všetko bolo také neskutočné, tak desivo krásne, až tomu takmer nemohol uveriť. Z výťahu práve vyšiel mladý muž. Zastavil sa pri nich. Premeral si pohľadom chlapca aj jeho matku.
Richard si ho nevšímal. Nevenoval mu pozornosť. V ušiach mu znela jeho obľúbená pieseň. O nič iné sa nestaral.
Pristavil sa pri nich. Sára preberala kľúče a hoteloví zamestnanci prevzali batožinu. Všetko im mali odniesť rovno do izby.
„Nie, nie...ja som predsa nechcela stôl. Prišla som so sy...“ Sára začínala byť dosť nervózna. Nebola príliš jazykovo zdatná a recepčný jej nerozumel. Richard to vedel, ale nesnažil sa jej pomôcť.

Sweetheart

trojdielna poviedka, s aktuálnym námetom...

Obsah: 16- ročný Richard sa na tohtoročné prázdniny vôbec neteší. Jeho matka Sára si zmyslela, že s ňou musí ísť na dovolenku k moru. Ich vzťahy sú dosť napäté a Richard by radšej ostal u svojho otca. Kvôli dobrým rodinným vzťahom nakoniec súhlasí. Po príchode sa na miesto určenia sa na nich doslova nalepí neznámy mladý muž. Pozve ich na svoju jachtu. Richard neochotne sprevádza matku. Keď sa ocitnú na šírom mori, postupne zisťuje, že jeho matka už na palube nie je... Čo tým chce muž dosiahnuť a aké s ním má plány? Ako sa vyrovná s touto skutočnosťou?


prvá časť, už čoskoro...

4. kapitola Pasca povoľnosti

nič, nie je také ako sa zdá, sex 18+, výrazný posun v deji


„Chcem ísť domov. Už ma nezaujímaš,“ rozrušene vyhŕkol Taro. Začínal mať plné zuby mužov, ktorý sa k nemu správali takýmto spôsobom. Gabriel sa očividne nezmenil. Stále bol rovnako drzý a nekontrolovateľný ako počas školských čias. S takýmito ľuďmi, ktorí si myslia, že im patrí celý svet už viac nemal trpezlivosť. Cítil sa ešte horšie, keď ho zatiahol do nejakého veľkého domu. Šoférovi povedal, že ho bude potrebovať až zajtra ráno. Taro nechcel ísť, ale jeho to očividne nezaujímalo. Dotiahol ho až do svojej izby, ktorá vyzerala ako nejaký hotelový apartmán. Všetko tam priam naznačovalo, že nemá čo robiť s peniazmi. Zložil ho na luxusne pôsobiaci gauč. Už niekoľko minút tam sedel a pokúšal sa ho presvedčiť, aby mohol konečne odísť. Netrpezlivo podupával nohami a poťahoval si šaty.
„Prepáč mi, že som bol hrubý. Najprv chcem o tebe vedieť všetko. Mohol by si trebárs začať svojím pravým menom,“ posadil sa k nemu a chytil ho za ruku.
„Nato zabudni. Nič ti nepoviem,“ zaťal sa Taro. Neželal si, aby niekto zo zákazníkov poznal jeho pravú totožnosť. Vždy sa obával, že sa do dozvie niekto so školy. Nechcel mať aj tam so života hotové peklo.
„To je naozaj škoda. Chcel som ti ponúknuť výhodnú dohodu,“ pobozkal ho na líce a pritiahol bližšie k sebe.
„O čo ide?“ vyštekol podráždene. Slovo dohoda sa mu vôbec nepozdávalo. Občas sa stávalo, že si ho zákazníci zavolali bokom a všeličo mu ponúkali. Taro vždy odmietal. Nemal chuť sa s nimi zaplietať.
„Poviem ti to, až keď mi potvrdíš svoju totožnosť. Chcem sa o teba postarať,“ stále ho odmietal pustiť. Taro prudko vstal z gauča. Odsotil ho, aby sa mohol postaviť. Aj napriek zdanlivo krehkému vzhľadu mal dostatok síl. Hlavne, keď bol rozčúlený, dokázal použiť všetky prostriedky na svoju obranu.
Taro pochopil, že má zrejme len jedinú šancu na záchranu. Povedať mu pravdu, aby pochopil koho má pred sebou. On o ňom stále uvažoval len ako o zamestnancovi Real obesession. Ich spoločná minulosť bola omnoho pestrejšia. Možno prišiel čas mu to všetko pripomenúť.
„Tak dobre. Volám sa Nicolas Nelson, ale väčšinou ma volajú Nick, prípadne Nicky. Možno ma takto nespoznávaš, ale teraz by si už mal vedieť kto som,“ odvetil namrzene. Nerád sa priznával k svojmu pravému menu. V práci ich učili, že to nemajú robiť, pokiaľ nestretnú naozaj dôveryhodného človeka.
„Som Nick, ktorého si občas v škole zmlátil. Večne sme sa hádali. Posmieval si sa mi...“ pocítil ako ho Gabriel objal ešte pevnejšie. Chvíľu ho držal v náručí tak tuho, až mal pocit, že sa zadusí.
„Hej, dosť!“ šaty sa mu poriadne krčili a trochu sa pritom nešetrnom pohybe natrhli.
„Mal som také podozrenie, ale nebol som si istý. Nicky,“ zamrmlal rozrušene. Vždy chcel za ním prísť do školy, ale bál sa, že ho pošle dočerta. Počas školských rokov sa k nemu nesprával najlepšie. Chcel si tým získať jeho pozornosť. Vtedy ešte nevedel, kto presne je a v svojom mladšom spolužiakovi videl len nepriateľa. Netušil, prečo naňho stále musí myslieť.
„Prepáč mi to,“ odvetil zahanbene. Opäť svojich ich pery a vychutnával si ten príjemný zážitok. Taro bol preňho dôležitý, ale Nicky bol aj súčasťou jeho duše. Stále k nemu niečo cítil. Najprv ho nespoznal, lebo Taro bol úplne iný. Akoby tých dvoch ľudí oddeľovala priepasť, aj keď boli jednou a tou istou bytosťou. Pred pár dňami sa dohodol s Nickyho matkou. Podpísala nejaké papiere, ktoré mu umožňovali, aby sa jej syn presťahoval k nemu. Vtedy ešte nevedel, že Nick a Taro sú tá istá osoba, chcel si ich nechať oboch. Mal pocit, že ich ľúbi úplne rovnako. Takto mu odpadol ďalší vážny problém.
„To nestojí za reč. Už mi je to jedno. Teraz buď taký láskavý a nechaj ma odísť,“ necítil sa dobre. Očakával celkom inú reakciu.
„Nikam nepôjdeš. Tvoj domov je tu,“ odvetil stručne. Mal už len tri hodiny čas. Potom musel doriešiť ešte nejaké záležitosti.
„Strieľaš si zo mňa?“ pobavene odvetil Taro. „Ty určite niečo berieš,“ absolútne ignoroval jeho slová. Postavil sa, ale Gabriel ho stiahol späť na gauč.
„Ešte sme si nepohovorili o tej dohode,“ upravil mu šaty, aby sa mu pohodlnejšie sedelo.
„Nie, netreba. Už mi je úplne všetko jasné. Neudržíš ma tu...“ zarazil sa, keď vo dverách uvidel stáť ďalšiu vysokú postavu. Dovnútra vošiel štíhly muž s trochu tvrdším výrazom tváre. Dlhé tmavé vlasy mal zviazané do chvosta.
Taro ho okamžite spoznal. Bol to Nate. Jeden z najlepších priateľov Gabriela. Niekde čítal, že teraz bývajú spolu v jednej vile, ale neveril tomu. Ukázala sa, že noviny tentoraz neklamali. Taro sa inštinktívne prikrčil. S Natom nemal vôbec dobré vzťahy. Ich posledné stretnutie takmer skončilo tragicky. Taro ostal ležať na zemi s rozbitou hlavou a tri dni ho dávali dokopy.
„Ahoj, Nicky,“ prisal si k nim a okamžite chlapca pobozkal na pery. Taro si až teraz všimol, že nemá nohavice. Okamžite to v ňom vyvolalo nepríjemné pocity.
Nate počul takmer celý ich rozhovor a celkom dobre sa bavil. Rukou mu vyhrnul sukňu a ľahol si naňho. Chlapec pocítil jeho vzrušenie.
„Daj tie ruky preč!“ zavrčal Taro. S nádejou sa pozrel na Gabriela. Dúfal, že aspoň od sa nad ním zľutuje.
Gabrielovi zazvonil mobil. Na displeji zazrel meno Athos. „Buď dobrý, Nicky. Nate bude tiež tvojím milencom. Musíš ho rešpektovať. Teraz mám dôležitý hovor, zatiaľ sa bavte,“ rýchlo vyšiel z miestnosti. Obchody boli momentálne omnoho dôležitejšie.
„Nemusíš sa ničoho báť. Bude nám spolu dobre,“ pobavene poznamenal Nate. Chvíľu chlapca držal v pevno zovretí a počkal, kým sebou prestane hádzať.
Nate chlapca vášnivo pobozkal a pomaly rozopínal jeho šaty. Nedal mu ani možnosť niečo povedať. Nežne dráždil jeho bradavky a pokúšal sa ho trochu spracovať. Chlapcovo telo sa poddalo vzrušeniu.
Taro sa uvoľnil a dovolil mu, aby preskúmal jeho otvor. Privrel oči a nechal ho, aby sa oňho postaral. Keď sa jeho úd len slabo dotkol otvoru sám ho nasmeroval na to správne miesto. Potom už úplne prestal premýšľať a odovzdal sa svojej túžbe po spojení s inou osobou. Do miestnosti sa vrátil Gabriel. Sadol si a pozoroval ich. Taro pevne objímal Nata a vôbec ho nechcel so seba pustiť. Bolo mu tak dobre, uvoľnene, niekto sa oňho zaujímal. Nič viac ho netrápilo.

***

Will sedel na gauči. Pozeral televízor. Jeho myšlienky sa neustále vracali k mladému čašníkovi. Keď ho česal a upravoval, veľa vecí pochopil.
Veľmi rýchlo si však uvedomil, že Taro preňho môže byť len dobrým priateľom. Mrzelo ho, že mu spôsobil starosti. Ten chlapec nepatril k nemu, o nič viac ako tí ostatní. Nezískal si to, čo momentálne potreboval, viac než fyzickú rozkoš. Preto sa vzoprel Gabrielovmu prianiu. Nechcel, aby sa zaplietol do tých vecí. Prívesok nebol práve najvhodnejší pre takú príležitosť. Gabriela poznal už dlho, mali veľa spoločného, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo. Napriek tomu, mu nemohol odpustiť, že aj on sa začal zaujímať o Tara. Nechcel prísť o svojho chlapca. Poslal ho na to rande, aby videl úplne zmeneného Gabriela. Dúfal, že ho to dostatočne vystraší.
Athos práve telefonoval vo vedľajšej izbe. Potom zhodil mobil na zem a vrátil sa k nemu.
Vyzeral dosť zničene, akoby sa práve dozvedel niečo veľmi vážne. Pristúpil k nemu a položil mu svoje ruky na plecia.
„Chcem, aby si odtiaľto vypadol!“ bez váhania ho odtiahol k dverám.
„Nie, počkaj, čo sa deje?“ opýtal sa rozrušene. Nechcel odísť z ich apartmánu. Bol to stále jeho domov.
„Podviedol si ma s mojimi zamestnancami. Robil si to v mojom podniku počas pracovnej doby!“ Athos zosilnil tlak na jeho plecia. Odsotil ho tak prudko, až spadol.
„To ti vadí? Veď sú tu nato, aby plnili moje priania. Tebe na tom aj tak nezáleží,“ opatrne vstal. Chytil sa dverí a odmietal odísť. Bolo mu jedno, že ho môže zmlátiť. Iný svet nepoznal. Nemal kam ísť. Netušil, že ho niekto prezradí práve v tej najnevhodnejšej chvíli.
„Zavri hubu!“ pevne ho uchopil za tričko. Takmer mu ho roztrhol.
„Dobre ma počúvaj! Poslal som svojich ľudí po Gabriela. To on ťa prezradil, ale ani to ho neospravedlňuje. Nebudem vám večne tolerovať tie vaše pochybné aktivity. Skončili ste,“ otvoril dvere a chystal sa ho násilne vyhodiť von.
„Mám prívesok, ktorý chcel darovať Tarovi. To ťa istotne bude zaujímať,“ sledoval, ako sa dvere pomaly zatvárajú. Athos ho vtiahol do spálne a hodil na posteľ. Úplne ho vyzliekol. „Daj to sem!“ nasadil si chirurgické rukavice a vyšklbol mu ho z ruky. Chvíľu si ho obzeral a potom zdesene prešiel pohľadom po svojom milencovi. Odložil prívesok do vzduchotesného obalu. Stiahol si ich a na chvíľu odišiel do kúpeľne. Keď sa vrátil, Will sa pokúšal nájsť nejaké oblečenie. Zrejme pochopil, že bude lepšie, keď niekam zmizne.
„Neopováž sa odtiaľto odísť!“ stiahol ho späť na posteľ. Pripútal mu ruky a ľahol si k nemu.
„Chcel si, aby som šiel preč...“ tlmene zastonal, keď pocítil sa ho začal dotýkať.
„Musím ťa mať,“ zo stola vzal tubu, vytlačil dovnútra trochu gélu. Penisom zatlačil na otvor. Upokojil sa, až keď sa dostal dovnútra. Will zastonal od bolesti. Pokúšal sa ho zo seba dostať. Nebolo mu to príjemné. Stále myslel na Tara, na všetko, čo by mohli spolu skúsiť.
Athos si ho nevšímal. Začínal tušiť, že prívesok odviedol poriadny kus práce. Tie Willove čudné nálady, zvýšená agresivita, halucinácie, to všetko malo jednu a tú istú príčinu. Jeho tajomstvo sa dostávalo opäť na povrch.
Will sa ani trochu neuvoľnil. Odvrátil od neho hlavu a nenechal sa ani pobozkať.
„Neznášam ťa...“ šepkal rozrušene. Neočakával, že sa ho potom všetko bude chcieť dotknúť.


***

„Čo sa to včera stalo? Kde to som?“ Taro sa chytil rukou za hlavu. Prebudil sa v izbe, ktorú nespoznával. Na udalosti zo včerajšieho dňa si vôbec nevedel spomenúť. Začínal mať pocit, že podobné náhody stávajú dosť často.
Najprv Will a potom... Pri spomienke na toho chlapa sa mu niečo začalo vybavovať.
„Nebuď nás tak skoro, ešte je čas,“ po zadku ho plesla nejaká ruka. Taro sebou šokovane trhol.
„Ja som mal včera sex!“ vyhŕkol rozhorčene. Celý očervenel a pokúšal sa vstať. Pevná ruka ho však zatlačila do postele.
„Ešte spi,“ do postele si k nim ľahol aj Gabriel. Práve bol na záchode, len preto si dovolil opustiť veľkú posteľ. Nechcel ho zobudiť.
„Musím do školy. Vyhodia ma!“ poriadne zvýšil hlas. Nemal chuť na žiadne hlúpe žarty.
„Dnes máš voľno, aj tak sme ti vybavili inú školu. Tvoja mama s tým súhlasila,“ Gabriel ho spokojne pobozkal na pery. Tešil sa, že sa bude môcť oňho postarať.
„Mama by nedovolila, aby ste sa ma dotýkali. To, čo ste urobili je zločin!“ ďalej sa rozčuľoval. Poriadne kopol do Nata. Nanešťastie zasiahol ho len do nohy.
„A čo je na tom také zlé? Chcelo sa ti, tak sme si užili,“ vykrútil mu ruky za chrbtom a pritisol ho k sebe.
„Užili?“ šokovane zopakoval Taro.
„Áno, so mnou si bol dvakrát. Potom som ťa nechal samého s Gabrielom. Vieš, my to nikdy nerobíme spolu. Bolo by to veľmi čudné. Sme len priatelia,“ Nate nahlas zazíval.
„No tak, Nate. Dávaj si pozor, ublížiš mu,“ napomenul ho Gabriel. „Okrem toho musíš ísť do práce. Ja tu s ním ostanem,“ prinútil ho povoliť zovretie.
„Máš pravdu, uvidíme sa až večer,“ obrátil k sebe nového milenca a vtisol mu bozk na tvár.
Taro sa znechutene odvrátil. Nemal ani poňatia, čo to všetko môže znamenať. Sledoval ako muž zamieril do sprchy. Potom sa obliekol a nechal ich osamote.
„Donesiem ti raňajky. Dnes budeme spolu a o všetkom sa pozhovárame. Nebudem ťa trápiť, ak si to neželáš, nemusíš si na milovanie pamätať,“ Gabriel ho chvíľu držal v objatí a šepkal mu slová, ktorým nerozumel. Niečo o láske, nejaké verše. Bol z toho len viac zmätený.
Taro bezmocne prikývol. Začínal ho považovať za blázna. Ľutoval, že sa s ním vôbec dal do reči. Keď Gabriel vyšiel z izby, okamžite sa poobliekal a vyšiel von zadným vchodom. Vedel sa celkom dobre zakrádať, počas svojej kariéry si musel dávať pozor, aby ho zákazníci z Real obsession nevideli odchádzať. Domov ísť nemohol. Bál sa, že ho tam budú hľadať. Ostávalo už len jedno miesto.

***

Mini práve skladal svoj nový pracovný odev. Zamkol sa, aby za ním Az nemohol prísť, kedy sa mu len zachce. Tým, že odmietol peniaze ho úplne dostal. Nevedel, ako si má s ním podariť. Začul ako mu niekto zabúchal na okno. Najprv to bolo pomerne slabé, ale potom búchanie ešte viac zosilnelo.
„Povedal som ti, že...“ podišiel k oknu, aby mohol vyhodiť neodbytného návštevníka. Keď uvidel ako mu na sklo klope Taro, okamžite otvoril. Ten chlapec mu bol sympatický a z výrazu jeho tváre vyčítal, že má dosť vážne problémy.
„Ahoj, čo sa ti stalo?“ mladý čašník mu takmer vletel do náručia. Mini rýchlo zatiahol žalúzie a posadil ho do mäkkého kresla.
„Všetci sa zbláznili. Potrebujem pomoc. Vyzerá to tak, že moja matka ma predala nejakým ľuďom. Z telefónnej búdky som zavolal domov a linka bola odpojená. Kontaktoval som aj maminu kamarátku. Povedala, že sa odsťahovala z mesta a zrušila všetky účty. Neviem, čo mám robiť,“ zúfalo sa triasol.
„Ako sa tí ľudia volajú?“ opýtal sa Mini. Tváril sa absolútne vážne. Vôbec to nepovažoval za žart.
„Jeden z nich je Gabriel a druhý Nate. Priezviská si už dávno nepamätám, ale... Je do toho zapletený aj náš Will,“ zúfalo stískal vankúš.
„Tak tí traja sú už dosť známi. Gabriel je závislý, on možno ani nevie, čo presne robí. Horší je Nate. Ten má veľký vplyv. Nie si prvý, ktorého takto získali. A čo sa týka Willa, ten nemal nikdy čisté ruky. Vždy sa v niečom vezie,“ pritiahol si stoličku bližšie k nemu.
„Čo sa stalo s tými ostatnými?“ začínal sa naozaj báť. Všimol si, že má na ruke pár stôp po nešetrnom vpichu.
„Neviem, odvtedy ich už vôbec nikto nevidel. Niektorí z nich boli aj odtiaľto. Preto som nechcel, aby si sa zoznámil s Willom, ale naši chlapci, ma opäť nebrali vážne,“ Mini hovoril čoraz tichšie.
„Will a Gabriel sú len závislí. Potrebujú len tú vec. Nate je iný. On ich ovláda. On určuje pravidlá. Teraz sa musíš trochu upokojiť. Niečo vymyslíme, hlavne...“ pozrel sa na jeho ruku.
„Oni ti to dali. Spomínaš si?“
„Nie, neviem, vôbec, čo sa stalo,“ zúfalo sa objal oboma rukami. „Máš tu niečo na prezlečenie? Nechcem tie veci z ich domu,“ bolo mu čoraz horšie.
„Áno, dám ti niečo pohodlné. Len sa zhlboka nadýchni a snaž sa upokojiť. Bude to v poriadku. Už sa k nim nevrátiš,“ chlácholivo ho pohladil po vlasoch.