3. kapitola Incident v nemocnici 2. časť

Ann netrpezlivo prevrátila niekoľko stránok, na ktorých jej strýko básnil o svojej novej úlohe. Mal hrať mladého muža, ktorý sa náhodne dostane do domu skutočných upírov. Ďalšie zápisky, na ktoré natrafila boli už o niečo zaujímavejšie.

8. februára

Nakrúcanie začalo. Dom, v ktorom prebieha je vskutku úchvatný. Cítil z neho dávnu históriu a všetko je tam veľmi vzácne a krehké. Dlážka sa podo mnou takmer prepadla, počas jednej z veľmi decentných milostných scén. Prikrývka, ktorú som mal omotanú okolo bokov, bola hneď na zemi. Všimol som si, že ma niekto pozoruje. Ten muž, ktorý bol autorom scenára sa na mňa tak zvláštne pozeral. Doslova ma rengenoval tým svojim uhrančivým pohľadom.
Nemohol som od neho odtrhnúť zrak, mal nádherné oči, také úprimné, ale zároveň plné smútku. V ten deň ma oslovil, šli sme na pohárik do miestnej krčmy a debatovali sme o pár zmenách, ktoré mali oživiť celý príbeh... Hrala tam príjemná hudba a ja som sa cítil veľmi uvoľnene.
„Žijete tu už dlho? Váš dom má v sebe naozaj akési zvláštne kúzlo. Veľmi dobre sa tam pracuje, ale nemyslím, že je to vhodne miesto na založenie rodiny,“ potiahol som si z cigarety, ktorú som si dával už len zo zvyku.
„Celý život. Nikdy som si nevedel predstaviť krajšie miesto. Podľa mňa je vhodné aj pre rodinu, ale ja sa zatiaľ nechcem viazať. Myslím len na jedinú osobu a tou ste vy,“ bez okolkov odvetil Oliver.
Zasmial som sa. Vtedy mi to pripadalo také absurdné. Nedokázal som o niečom takom ani premýšľať.
„Vy ste gay?“ opýtal som sa bez akýchkoľvek okolkov. Aj keď mi bolo už vopred jasné, akú dostanem odpoveď. Lichotilo mi, že sa mu páčim, ale mal som priateľku. Dokonca niekoľko. Neprekážalo by mi mať aj priateľa, ale on bol skôr seriózny typ, ktorého som nemohol využiť na jednu noc. Okrem toho som mal vďaka nemu zabezpečenú prácu, tak som to nechcel pokaziť nejakým neuváženým činom.
„Mal som už aj ženy, aj mužov, ale viac sa mi to páčilo s mužmi,“ odvetil bez akejkoľvek zmienky hnevu.


„Ann, poď sem! Ann!“ hrozný krik ju vytrhol z čítania. Strčila si malú knižku do vrecka na bunde. Rýchlo zbehla po schodoch a zamierila rovno do kúpeľne. Naskytol sa jej pohľad na príšerne vydesenú Chloe. Jej sestra si nejakým nedopatrením zabodla ceruzku na oči do svojho tela. Vytŕčala z jej hrudníka a mierne sa hýbala podľa tepu srdca.
„Preboha, čo si to urobila?!“ rýchlo jej prisunula stoličku, aby sa veľmi nehýbala a siahla po svojom mobilnom telefóne.
„Chcem to vybrať. Vyber to! Možno to nie je hlboko,“ hystericky zavrčala Chloe. Pokúšala sa rukami dotknúť strčiaceho predmetu.
„Nie, nesiahaj na tú vec. Pokojne sa opri o stoličku a hlavne sa nehýb,“ rýchlo vytáčala číslo prvej pomoci. Príšerne zbledla a pery sa jej chveli. Ledva dokázala nadiktovať správnu adresu. Hlas sa jej triasol, akoby práve absolvovala náročný beh.
„Ja som si chcela dorobiť oči a práve vtedy zazvonil telefón. Ponáhľala som sa...Potkla som sa o šnúru od rádia... Chcela som sa niečoho zachytiť a nejakým spôsobom ani neviem, ako to bolo zrazu tam,“ po tvári jej tiekli slzy a ťažko sa jej dýchalo.
„Vydrž o chvíľu budú tu. Už to nebude dlho trvať,“ chlácholivo odvetila Ann. Vytáčala ďalšie číslo, aby upovedomila aj rodičov, ale nikto nezdvíhal. Mama a otec boli asi ešte stále mimo dosah signálu. Ich romantický výlet na chatu rozhodne v tej chvíli nebol tou najlepšou vecou.
„Len som si chcela dokončiť líčenie... Nevedela som, že...“ celá sa triasla a nervózne zvierala operadlá stoličky.
Ani po viac než dvadsiatich minútach sa konečne ozval zvuk zvončeka. Ann rýchlo bežala otvoriť. Sanitka vzbudila na ulici dosť veľký rozruch. Susedia sa vykláňali z okien a zvedavo si medzi sebou šepkali. Ann nasadla do sanitky spolu so svojou sestrou a ostatnými zdravotníkmi.

***

„Saléne, hlavne im neukazuj svoj najnovší občiansky preukaz. Mohli by ťa zažalovať za ukradnutie cudzej totožnosti. Na tej fotke je určite muž,“ Zacharias nikdy neprestával podpichovať. Hlavne, keď sa dozvedel že stará upírka zaryto odmieta nosiť okuliare a pritom takmer vôbec nevidí. Výsledkom boli aj ďalšie nepodarené doklady.
„Tentoraz má naozaj pravdu, starká. Na fotke je predsa Edgar,“ odvetil Damien, keď si zbežne prezrel jej nové doklady.
„Dajte to sem! To nie je vaša starosť,“ nahnevaná upírka schovala do svojej kabelky nepodarok. Vrhla na nich pohľad plný opovrhnutia a odkráčala smerom k peknému svetlovlasému lekárovi, ktorý ju zjavne zaujal.
Všetci postávali pred pôrodnou sálou a už niekoľko hodín čakali na nový prírastok. Pôrod sa dosť skomplikoval, ale inak sa nestalo nič znepokojujúce.
Oliver neustále telefonoval a nervózne pobiehal po chodbách. Zjavne stále čakal na svojho partnera.
„Idem sa prejsť. Ak sa niečo zmení pokojne mi zavolajte. Zach, dávaj pozor, na starkú a nespusti ju z očí. Nech radšej neostáva sama s tým lekárom,“ takmer nehlučne pošepkal svojmu priateľovi.
Zamieril smerom k nemocničnému bufetu. Stále mu pripadalo zvláštne cítiť vôňu jedla. Preňho bola úplne nevýrazná, ale ľudia jej nedokázali odolať. On nikdy v živote nič nezjedol. Poznal len chuť krvi.
Na lavičke zazrel povedomú tvár. Ann Fletcherová sedela na chirurgii a čítala akúsi útlu knižku. Pomaly podišiel k nej. Opäť ho zaplavil príval hnevu. Kvôli nej bol ešte stále hladný a pobyt v nemocnici bol čoraz neznesiteľnejší. Pred ostatnými sa nechcel priznať, že má problém udržať sa pod kontrolou. Preto sa šiel poprechádzať.
Chodba bola prázdna. Nikto tam nebol. Len oni dvaja. Chcel ju len pozdraviť, ale jeho sebaovládanie pomaly povoľovalo.
„Ahoj, Ann,“ odvetil s očividnou námahou. Musím zmiznúť. Nesmiem ostať tu. Má ruky od krvi.
Zdvihla zrak od knihy a pohŕdavo sa naňho zadívala.
„Čo tu robíš?“ zavrčala namiesto pozdravu. Inštinktívne sa od neho odsunula. Cítila, že sa niečo deje. Mala na sebe hrubý rolák a bundu, ale cítila sa veľmi zle, akoby nemala na sebe vôbec žiadne oblečenie a on všetko videl, dokonca aj to, čo sa nachádzalo pod povrchom.
„Moja matka je v pôrodnici. Budem mať brata alebo sestru,“ pokúšal sa donútiť svoje telo a nasmerovať ho k východu, ale nešlo to. Cítil vôňu tej krvi. Mala ju na rukách...Sadol si k nej. Takmer v zlomku sekundy bolo jej oblečenie roztrhané a jeho zuby sa prisali k jej krku. Cítila to a chcela kričať, ale vôbec to nestihla urobiť. Vždy bol veľmi rýchly a dával si pozor. Ľudia okolo nich začali prechádzať, ale nič nevideli. Nevnímali jej tiché prosby. Pokúšala sa ho odsotiť, ale on hltavo pil ďalej. Stále bola pri vedomí, neupadla do žiadneho tranzu, ako väčšina obetí. Zúfalo ho búchala do chrbta a pokúšala sa ho kopnúť. Damien prestal piť, odtrhol sa od nej. Nerozmýšľal. Vôbec neuvažoval. Mal nutkanie stvoriť ďalšieho upíra a nič iné ho nezaujímalo. Z vrecka vytiahol malú dýku a opatrne si zarezal do zápästia. Spôsobil si len povrchové zranenie. Perami oblizol krv, ktorá po chvíli vystrekla, rana sa hneď zahojila, ale jeho pery boli priam pokryté krvou. Sklonil sa k nej a hrubo ju pobozkal. Mal pocit, akoby ho niekto riadil. Nejaká vyššia inteligencia rozhodovala o jeho osude. Cítil ako jej telo chladne a srdce prestáva biť. Pokožka príliš zbledla a črty tváre sa zmenili takmer na nepoznanie. Z predtým nenápadného dievčaťa sa stal vzor chladnej krásy. Zmenila sa tak, aby zodpovedala požiadavkám druhu, ktorý začala reprezentovať.
„Nerozumiem tomu. Ja som predsa nechcel, aby sa premenila,“ šokovane hlesol Damien. Cítil silné spojenie, ktoré medzi nimi vzniklo a čudoval sa, ako veľmi sa počas toho krátkeho času zmenila.
„Ty možno nie, ale myslíš, že ti dovolím, zničiť život mojej neteri. Viem, že už nebude žiť ako normálny človek, ale aspoň som ti zabránil, aby si ju zabil,“ Edgar ho pevne chytil a odhodil ho čo najďalej od bledého dievčaťa. Uštedril mu pár silných úderov.
„Máš šťastie, že si priateľom môjho partnera, inak by som sa s tebou toľko nemaznal. Choď za svojou rodinou a povedz im, čo si urobil! Chcem, aby to vedeli,“ oči staršieho upíra nadobudli nebezpečný lesk. Mal chuť ho rozdrviť na prášok, ledva ovládol toto nepríjemné nutkanie.
Ann pokojne vstala. Rozčúlene si pritiahla k telu roztrhnuté oblečenie. Necítila žiadnu výraznú zmenu. Len slabé mravenčenie pod kožou, ktoré postupne ustupovalo.
„Strýko Edgar, čo sa vlastne stalo? Prečo nám všetci tvrdili, že si mŕtvy?“ prekvapene sa obrátila k dvojčaťu svojho otca. Stále vyzeral rovnako, vôbec sa nezmenil od tej doby, keď ho naposledy videla. Nepribudli mu ani vrásky. Stále bol mladý, krásny a príťažlivý.
„Neskôr ti to vysvetlím. Vlastne som už istým spôsobom mŕtvy,“ trochu zmiernil svoj hnev.
Pohľadom sledoval Damiena. Mladý upír rýchlo vstal a vybral sa späť na pôrodnícke oddelenie.
„Nerozumiem tomu,“ odvetila stručne.
„Ann, ja som upír, preto som ti poslal ten denník. Chcel som, aby to aspoň ty vedela. Pokojne ho môžeš čítať ďalej. Dozvieš sa veľa dôležitých vecí, ktoré ti pomôžu ďalej žiť v tejto podobe,“ opatrne si vyzliekol svoj kabát a dal jej ho, aby zakryla roztrhnuté oblečenie.
„Nie, ty si zo mňa strieľaš!? Nemŕtvy ako Angel z Buffy premožiteľky upírov? Čítam síce aj knihy z tejto oblasti, ale to neznamená, že tomu verím,“ uštipačne poznamenala Ann.
„Nie, je to až také zložité. Stačí, keď sa pozrieš na seba. Damien je upír, premenil ťa a teraz si jednou z náš, Necítiš nijakú podstatnú zmenu?“ opýtal sa ustarostene.
Ann si pamätala na to uhryznutie aj na jeho bozk, len si to nedokázala tak rýchlo utriediť.
„Nezmysel,“ nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Pozri sa na svoje ruky, nohy, prípadne si obzri aj celú tvár. Určite spoznáš rozdiel. Skontroluj si aj srdcový tep. Uvidíš, že žiadny nepocítiš. Poď odprevadím ťa k záchodu,“ navrhol ochotne.
„Ako myslíš, pôjdem sa presvedčiť,“ stále to považovala len za akýsi druh hry. Jej myseľ to nemohla tak rýchlo prijať. Cítila zvláštnu ľahkosť, akoby sa namiesto chôdze len ladne vznášala.
Vošla do nepríjemne pôsobiaceho nemocničného záchoda. Zavrela sa do kabínky a vyzliekla si strýkov kabát, okrem toho aj roztrhané kúsky oblečenia. Dlho hľadela na svoje bledé ruky, mali až nezdravú farbu, príliš vyblednutú, akoby z nej niekto vysal všetku farbu. Brucho mala úplne ploché, aj keď neznášala cvičenie a nikdy sa o svojej brušné svaly ktovieako nestarala. Veľkosť pŕs sa vôbec nezmenila, ale boli oveľa pevnejšie ako predtým. Celé telo bolo hrozne chladné, ako kus ľadu. Nepodarilo sa jej nahmatať žiadny pulz, dokonca ani nemohla dýchať, ale vôbec to nebolo neprirodzené. Nepotrebovala vzduch a nedokázala sa k tomu prinútiť. Šokovane si ohmatala tvár, bola hladká bez akejkoľvek stopy po vyrážkach.
Obliekla sa a zamierila k menšiemu popraskanému zrkadlu. To, čo videla aj takmer vyrazilo dych. Črty tváre sa zmenili na nepoznanie, vlasy mali oveľa tmavšiu farbu a mierne sa predĺžili. Nezdalo sa, že by bola krajšia, len spôsob akým sa dívala na svet sa zmenil. Dalo by sa povedať, že vyzerala inak, ale ona sama to nepovažovala za zmenu k lepšiemu.
„Kde je moja tvár? Veď takto ma nikto nespozná,“ hľadala v zrkadle aspoň nejaké známe črty. Rýchlo to však vzdala. Vybehla von zo záchodu a nervózne si premerala svojho strýka.
„Je pravda, že nemám dušu?“ spomenula si na knihu Dracula, ktorú mala možnosť kedysi prečítať.
„Máš, tebe rozhodne nechýba. Duša je našou súčasťou, keď sme sa narodili ako ľudia, niekto však má len polovičnú. Damien je práve ten prípad. Predstavím ťa môjmu partnerovi a jeho priateľom. Doma už bývať nemôžeš. Zariadim to tak, aby to tvoji rodičia pochopili,“ vôbec mu nespôsobovalo radosť, že bude musieť opäť vidieť svojho brata. Mal ho rád, ale zároveň ho chcel ochrániť pred svojou terajšou podobou.
„Nie, mne nič nie je. Môžem ostať doma,“ protestovala Ann.
„Teraz sa cítiš dobre, ale čo ak dostaneš chuť na krv. Nikto ťa nezastaví. Nemusíš sa báť, teraz u nás žije aj Saléne, je to stará mama Damiena. Má v suteréne svoju rakvu...“ chlácholivo ju potľapkal po pleci.
„Rakvu?“ neochotne zopakovala to slovo.
„Na dlhodobý spánok sú oveľa vhodnejšie. Saléne spí naozaj veľmi rada, počas vojny radšej zaliezla dovnútra, a prebrala sa až nedávno. Upírov, ktorí sú už na svete príliš dlho to občas začne nudiť. Okrem toho počas spánku nazbiera potrebné vedomosti, aby sa mohla prispôsobiť ďalšiemu storočiu. Počítač však ešte stále neovláda,“ zaviedol ju na ďalšie poschodie. Už sa nevedel dočkať reakcie svojich priateľov.
Prišiel včas, aby si vypočul hádku medzi Damienom a Oliverom.
„Dohodli sme sa, že v nemocnici to nebude robiť! Ty si teda riadne nezodpovedný, Damien! Dve obete za noc to, je až príliš,“ nemusel vôbec šepkať. Nikto si ich nevšímal. Ľudia ani nepostrehli, o čom sa rozprávajú.
„Môžem si robiť, čo sa mi len zachce. Ja som ju nechcel premeniť. Edgar ma k tomu donútil,“ namrzene zavrčal Damien.
„Nemal si sa k nej vôbec približovať. Niekedy si myslím, že by si ani nemal byť polovičný. Ešte ani Edgar nemá taký apetít ako ty!“ v žiadnom prípade nemienil poľaviť. Začínal mať pocit, že ten chlapec potrebuje lekciu slušného správania.
„Je to len moja vec, koľko obetí budem mať!“ rozčúlene odvrkol Damien.
„Prestaňte chlapci, veď sa nič hrozné nestalo. Máme nového člena, to predsa vôbec nie je zlé. Už roky ste nikoho nepremenili,“ zastávala sa ho Saléne.
„On má už na konte Zachariasa a teraz aj to dievča. Myslím, že na pár rokov by si mal dať prestávku, lebo sa kvôli nemu ešte nakoniec premnožíme,“ nebolo dobré, aby sa skupina veľmi rýchlo rozrástla. Museli by odísť do inej oblasti, aby nevzbudili pozornosť. Oliver si mohol dovoliť kritizovať, on a Zacharias pili výlučne zvieraciu krv. Ostatní však boli viac menej závislí na ľudskej. Damien by nevypil nič pochádzajúce od zvieraťa, o tom nemienil diskutovať.
„Len pokojne, už sa stalo. Nedá sa nič robiť. Musíme sa s tým zmieriť,“ Edgar bol už nasýtený, preto ako jediný uvažoval s chladnou hlavou.
„Predstavujem vám svoju neter, Ann Fletcherovú, je dcérou môjho brata...“ zmierlivo odvetil Fletcher. Všetci jej zaradom podávali ruky a vyslovovali pritom svoje mená.
„Oliver Blake,“ povzbudivo sa na ňu usmial.
„Saléne Hellsová,“ pobozkala ju na obe líca a zvedavo si ju obzerala.
„Zacharias Newstreet,“ nadšene jej potriasol rukou a podržal ju o trochu dlhšie než to bolo vhodné.
Damien sa od nich držal bokom, akoby sa ho to netýkalo. Vedel, že matka ho takisto nepochváli. Uvažoval o tom, že sa vráti do internátu. Pešo sa mu ísť nechcelo a nebol si istý, či je Oliver ochotný ho opäť odviesť. Ak ujdem, budú si myslieť, že som zbabelec.
Tok jeho myšlienok prerušila Saléne, poriadne ho potiahla za košeľu.
„Damien, poď sem. Nemôžeš sa k nej takto správať. Bude ťa potrebovať,“ zahučala mu do ucha a zatiahla ho bližšie do ich kruhu.
„Prepáčte, Saléne, ale to naozaj nebude potrebné. Ja nič nepotrebujem a obzvlášť nie od neho. Cítim sa veľmi dobre a chcem ísť za sestrou. Naozaj som vás veľmi rada spoznala, ale musím zistiť, či je v poriadku. Dovidenia, majte sa dobre,“ bez okolkov od nich odišla. Nevšímala si ani Edgarove dosť hlasné protesty.
„Ann, počkaj, nemôžeš predsa,“ pokúšal sa ju zastaviť, ale neposlúchala ho. Pre istotu šiel za ňou. Damien ho rýchlo nasledoval. Po dlhom čase ho niečo naozaj šokovalo.
„Videli ste to? Ona nás normálne nepotrebuje. Keď Damien premenil mňa, ja som sa od vás ani nepohol a ona pokojne odíde. Čo sa stalo? Necíti to spojenie?“ šokovane odvetil Zacharias.
„Neviem, nemám ani poňatia, čo to znamená. Keď premenili mňa, vášho starého otca som nechcela opustiť ani na sekundu. Ešte aj teraz mi chýba, škoda, že ho dostali lovci...“ možno aj kvôli jeho odchodu zo sveta Saléne oveľa radšej spala. Mohla sa potom častejšie vracať do minulosti, v ktorej boli spolu. Jej schopnosťou bol cestovanie v čase, mohla sa vybrať do svojej minulosti aj budúcnosti, ale využívala to len zriedkavo. Nemohla totiž ovplyvniť udalosti, ktoré sa už stali. Sledovať všetko, čo sa odohralo v budúcnosti bolo viac než zložité.
„Možno by si sa mohla pozrieť do budúcnosti a zistiť niečo viac. Aspoň by sme vedeli, či si na nás zvykne,“ navrhol Oliver.
„Tak to teda nie,“ naježila sa Saléne.
„Oliver, uvažuj trochu. Veď to nie je vôbec také jednoduché. Zabudol si, čo všetko sa môže stať. Čo ak sa náhodou pomýlim a všetko sa zmení. Narušenie slobodnej vôle je vždy nebezpečné,“ nie veľmi nadšene odvetila upírka. Nemala chuť prečerpať povolený limit cestovania, ktorý si sama určila. V minulosti mohla byť kedykoľvek so svojou láskou a nechcela premárniť ani chvíľu.
„No tak, nebuď tvrdohlavá. Veď ti tie stratené minúty zas dospíš. Viem, že chceš byť s Ivorom, ale snáď môžeš niečo urobiť aj pre naše veľké dieťa? Damiena musíme kontrolovať. Veď vidíš, čo robí?“ ďalej naliehal Oliver.
„Tak dobre, ale budem od teba chcieť, aby si mi konečne dovolil vidieť telo môjho manžela. Chcem mať prístup do jeho hrobu. Takisto mi poskytneš mená lovcov, ktorý ho zničili. Neboj sa nezabijem ich, ale mám s nimi určité plány,“ vedela, že tou najhoršou potupou pre lovcov upírov je ak sa ich deti alebo oni sami stanú upírmi.
„Tak dobre, ale nebudeš vraždiť. Spoločne s Edgarom ich navštívime, ale žiadna krv. Je ti to jasné? Do hrobu ti prístup povoliť nemôžem, viem, čo by si chcela urobiť, ale to je absolútne proti prírode,“ neochotne pristúpil na jej podmienky.
„Tak dobre, urobím to, ale aspoň mi prines jeho fotografiu. Viem, že nevyzerá dobre, ale potrebujem ho vidieť,“ poznamenala rozrušene.
Oliver spokojne prikývol. To pre ňu mohol urobiť a nebolo to vôbec nebezpečné. Vzduch okolo neho sa slabo zavlnil. Netrvalo viac než pár sekúnd, kým sa Saléne opäť vrátila do prítomnosti. Nikto si nič nevšimol, a pritom tam určite bola viac než pár hodín. Smiala sa a nemohla prestať.
„Čo si videla? Aj ja to chcem vedieť?“ zvedavo sa k nej naklonil Zach.
„Najprv chcem jedno meno,“ tvrdohlavo si prekrížila ruky na pleciach.
„Brian Wulfric, prezývaný Wulf,“ neochotne prezradil Oliver.
„Je to zložité. Celá budúcnosť je viac než zamotaná. Môžem vám povedať, len veľmi okrajové informácie. O Ann nemôžem prezradiť takmer nič. Len, že jej správanie je úplne normálne, aj keď sa nám to nezdá, nič jej nie je. Transformácia prebehla v úplnom poriadku. Ona nás naozaj nepotrebuje, necíti sa k nám ničím viazaná, preto sa tak správa. Naozaj ma to mrzí, ale o Damienovi vám radšej nepoviem ani slovo,“ zaťala sa.
„Saléne! Na tom sme sa predsa nedohodli. Chceš predsa tú fotografiu. Neboj sa nepovieme, to ostatným,“ rozhodne sa neuspokojil s takou odpoveďou.
Upírka si nervózne oblizla pery.
„Vy dvaja ste neskutoční lotri. Nedokážete pochopiť, že je to prísne dôverné. To čo som videla by aj vás pripravilo o schopnosť poriadne sa vyjadrovať. Poviem vám, len to, že Damien neprestane vraždiť. Dostane sa pomerne k vysokému počtu obetí, ale to by ste tuším zistili aj bezo mňa,“ odvetila pobúrene.
„Tuším sa mi pokazil fotoaparát a fakt neviem, kam som ho založil,“ zámerne zdôraznil svoj hnev. Vedel, že Saléne ešte nedospela k tomu, aby natoľko vedela používať mobil. Potrebovala papierovú fotografiu. Také mala najradšej.
„Tak dobre, vyhrali ste. Damien bude mať pot...“ sklonila sa bližšie k nim, aby nikto iný nezachytil jej slová.
Oliver a Zacharias takisto vybuchli od smiechu. Nemohli si pomôcť. Pripadalo im to také neskutočné.
„Prestaňte sa rehotať, chcem ďalšie meno a zajtra očakávam fotografiu. Hlavne držte jazyk za zubami,“ okríkla ich nahnevane.
Dvere na pôrodnej sále sa otvorili a starší lekár pomaly podišiel k nim.
„Pán Hells,“ podišiel k Oliverovi.
„Nie, ja som len rodinný priateľ...Táto slečna je príbuzná dieťaťa,“ nemohol povedať, že ide o starú mamu. Lekár by mu to nikdy neuveril.
„Vlastne deti sú dve. Narodili sa dvojčatá, je to zvláštne, lebo sme vôbec nevideli to druhé dieťa. Nebili im srdcia...Mysleli sme si, že sú mŕtve. Jeden z tých malých ma uhryzol do prsta. Pil z neho krv... Naozaj tomu nerozumiem,“ vyplašene odvetil doktor.
„Pán doktor, ja vám to vysvetlím. Nemusíte sa báť, nič hrozné sa nestalo. Len chvíľu počkajte,“ Saléne sa obrátila k Zachariasovi.
„Musia zmiznúť, vezmeme ich domov. Zničíme všetko dokumentácia. Ak to bude nutné trochu ich vysajeme, aby im na pár minút zlyhala pamäť. Damiena pošli domov s ostatnými,“ zamrmlala tak rýchlo, že to doktor vôbec nestihol zachytiť. Vyčarila ten najkrajší úsmev, akého bola schopná a zatiahla ho do zadnej miestnosti.


***

„Ahoj, ja som Elia Hellsová, matka tohto nenapraviteľného upíra,“ tmavovlasá žena odetá v nemocničnom oblečení sa s Edgarovou pomocou usadila na zadnom sedadle. Pôsobila veľmi priateľsky, a vyzerala uvoľnene, aj napriek tomu, že na rukách držala dve hladné stvorenia, ktoré hlasno dávali najavo svoju nespokojnosť.
„Som Ann Fletcherová, veľmi ma teší,“ chladne odvetila čerstvo premenená upírka. Nemala veľkú radosť z toho, že si musela sadnúť do auta a ísť s nimi. Oliver ešte stále telefonoval z jej rodičmi. Práve preto nečinne čakali v aute.
Ann sa cítila dosť nepohodlne. Sedela na Damienových kolenách, lebo Elia potrebovala dosť miesta a inak by sa nevopchali do auta. Malí neustále vystrájali. Edgar sa nervózne hmýril na zadnom sedadle. Mrzelo ho, že sa nemohol zúčastniť na zahmlievaní pamäte.
„Tak môžeme ísť. Presvedčil som tvojho otca, ale ešte sa u vás budem musieť zastaviť. Chloe je našťastie v poriadku. Nebolo to vôbec hlboko, len sa potrebuje vyspať... Tvoji rodičia zajtra prídu domov. Ty tu nemôžeš ostať už sme o tom hovorili a dúfam, že to chápeš,“
„Áno, iste,“ otrávene odvetil Ann. Trochu sa pomrvila, aby si mohla pohodlnejšie sadnúť. Vytiahla z vrecka svoj mp3 prehrávač a nasadila si slúchadlá. Mienila ich počas celej cesty ignorovať. Napriek tomu však vedela, na čo myslí Damien. Ani slová piesne nemohli vytlačiť jeho temné úvahy.

8. časť Predplatné na nákup zázrakov

Venované Saskyi a Natali.

„Dobré ráno, chlapci,“ rozospato zamrmlal Josh. Len s veľkou námahou sa dostal z vyhriatej postele. Bol poriadne strapatý a neupravený. Mal na sebe len biele pyžamové nohavice. Bosé nohy čľapkali po mokrej dlážke. V noci im niekto vytopil kuchyňu, ale oni si to vôbec nevšimli. Boli zaujatí úplne inými činnosťami.

Alex zhodil na zem svojho gumeného psíka, rovno pod nohy svojmu otcovi. Josh si to však vôbec nevšimol. Šliapol na gumenú hračku. Ozvalo sa desivé písknutie a detský plač zaplnil celú miestnosť. Psíkova hlava sa totiž bezpochyby oddelila od tela.

„No tak, nič sa nestalo,“ zamrmlal akési slová, ktoré zneli ako „tszr trzsp“, psia hlava sa bezpečne upevnila na svojom mieste. Opatrne pobozkal svojho syna na líce a vrátil mu hračku.

„Ako si to urobil?“ Tom opatrne pristúp k nemu. Nemal veľkú radosť z toho, že pred ním predvádzal svoje schopnosti. Mágia v ňom nevzbudzovala žiadne nadšenie.

„Je to jednoduché kúzlo, veľmi jemné...Nemusíš mať strach. Mám všetko pod kontrolou,“ povzbudivo poznamenal Josh. Pohľadom sa zastavil na tele svojho partnera, bol taký nádherný a vzbudzoval v ňom pocity, ktoré nedokázal poriadne definovať.

Tom nervózne pobehoval po kuchyni, mal na sebe červené pyžamové nohavice. Boli mu trochu veľké, ale to mu neprekážalo.

„Rýchlo sa obleč, už nemáme čas ani na raňajky. Máš predsa písomku a ja skúšku,“ pripomenul mu podráždene.

„Áno, a práve preto, by si mi mohol trochu zlepšiť náladu,“ podišiel k nemu a letmo ho pobozkal na pery.

„Samozrejme, hneď sa poponáhľam,“ Josh ho k sebe spokojne pritiahol. Chcel ho trochu rozveseliť, pôsobil dosť upäto a nervózne.

„Kam dáme Alexa? Nemôžeme ho predsa vziať do školy,“ Tom jemne odsunul svojho priateľa a opatrne ho vzal na ruky dieťa, ktoré sa opäť dožadovalo ich pozornosti.

„Zavolám Brigitt. Bude ho musieť aj tak postrážiť. Nemôžem sem pustiť nikoho iného,“ siahol po svojom mobile a rýchlo vyhľadal jej číslo.

***

Trvalo im dlho, kým sa konečne dostali z domu. Zamávali Alexovi, ktorého držala na rukách kyslo sa tváriaca Brigit.

Tom si rýchlo zapol bezpečnostný pás a posadil sa na predné sedadlo vedľa Josha. V rukách držal papiere s poznámkami a bol príšerne bledý.

„Ty to všetko už dávno vieš. Uvidíš, že to rýchlo odrecituješ,“ povzbudivo poznamenal svetlovlasý muž.

„Už som si tým vôbec nie som istý. Myslím, že som to všetko zabudol,“ nešťastne vyhlásil Tom. Zamračene si rukou prešiel po vlasoch a rýchlo obracal strany.

Josh sa musel sústrediť na šoférovanie. Chcel, aby boli v škole skôr a nemuseli sa vôbec ponáhľať. Keby to nebolo také dôležité trochu by svojho partnera povzbudil aspoň bozkami. Večer sa však dohodli, že svoj vzťah budú zatiaľ tajiť. Neboli pripravení na reakcie okolia.

„To nie je až taký hrozný problém. Po skúškach ťa začne učiť mágiu a uvidíš, že tieto tvoje knihy nie sú až také zložité. Možno si myslíš, že ja sa vôbec neučím, ale mágia je pre mňa skrátka dôležitejšia ako akýkoľvek titul. Musím byť vždy pripravený,“ skrátil si cestu, tak aby sa vyhli akýmkoľvek nepríjemným zápcham. Nenápadne používal mágiu tak, aby si to Tom vôbec nevšimol. Cítil, že jeho priateľ kúzlam veľmi nedôveruje.

„Ja neviem, tie veci sú mi také cudzie. Neláka ma to,“ konečne prestal hľadieť do svojich poznámok a začal si všímať slová svojho partnera.

„Nikdy by som ťa k ničomu nechcel nútiť, ale tentoraz nejde len o teba. Ak sa nenaučíš držať na uzde svoju moc, môžu sa stať strašné veci. Mág bez výcviku je ako časovaná bomba. Možno teraz necítiš žiadnu zmenu, ale neskôr to bude horšie. Musíš mať svoje schopnosti pod kontrolou. Mohol by som trochu obmedziť tvoju moc, aby si naraz nemusel prežívať taký veľký nápor energie,“ objasnil Josh. V žiadnom prípade ho nemienil nechať bez vedomostí o mágií. Mohol by sa dokonca zblázniť, keby svoje energie podvedome odmietal. Nedokázal pochopiť, prečo mu to vlastný rodičia urobili. Mohol s mágiou vyrastať a postupne sa učiť. Vedel, že jeho otec je schopný všetkého, ale akosi mu unikali všetky súvislosti. Medzi nimi bolo predsa pokrvné spojenie. To mágov zvyčajne spájalo a nie rozdeľovalo.

„Dôverujem ti. Pokiaľ je to nutné, tak sa budem učiť. Nechcel by som niekomu nechtiac ublížiť,“ po chvíli váhania súhlasil Tom. Stále tým nebol ktovieako nadšený.

„Možno by si mal vedieť, že aj do našej školy chodia mágovia. Predtým si to necítil, ale teraz keď sa tvoje sily prebudili budú sa ti tiež chcieť prestaviť...“ celkom zabudol na túto dôležitú informáciu.

„Je ich veľa?“ utrápene poznamenal Tom.

„Okolo päťdesiat, ale väčšinu z nich aj tak nepoznáš. Sú rozmiestnení po všetkých fakultách. Z našej fakulty by ťa mohli zaujímať akurát, Dan, Steve a Peter a ešte Andrew, skrátene nazývaní bratia Swordovci. Tí štyria patria k tým, ktorí nielenže sa považujú za mocných, ale radi si uťahujú z ostatných,“ už párkrát sa s nimi dostal do konfliktu.

„Vôbec nevyzerajú nijak zvláštne. Vždy som si myslel, že sú to celkom obyčajní študenti,“ rozpačito poznamenal Tom. On s nimi nikdy nemal žiadne problémy. Občas sa jeden druhému pozdravili, ale nijaký bližší kontakt medzi nimi nevznikol.

„Dokonalé maskovanie je jednou z najdôležitejších predností mága. Ty môj drahý, však trochu svietiš medzi ostatnými. Budú ťa dnes až príliš cítiť...“ Tom obišiel vysokú bielu budovu a zamieril rovno na parkovisko. Bezpečne svoje auto vtesnal na výhodné miesto.

„Veľa šťastia, Tom. Budem v učebni číslo 125,“ naklonil sa k nemu a povzbudzujúco ho objal. Aj on cítil magické vyžarovanie, ktoré z neho unikalo.

„Ďakujem, ty sa tiež drž,“ chvíľu zotrval v jeho pevnom objatí. Potom vystúpil z auta a vybral sa najkratšou cestou na druhé poschodie.

***

Josh zamieril rovno do triedy a našiel si miesto, čo najďalej od svojich spolužiakov. Takisto to nebral na ľahkú váhu, len nechcel zbytočne rozčuľovať Toma.

Prosím, nech to urobím...Musím to urobiť.

Vytiahol si pero a poriadne ho poťažkal v ruke.

„Hej, Grind, tak čo, si naučený?“ zamrmlal jeho najbližší sused.

„Jasné, ako vždy. Zhltol som celú učebnicu,“ spokojne odvetil Josh.

Keď dostal otázky, snažil sa toho vyplniť čo najviac a občas si aj tipoval.

Zabudol som Tomovi povedať o profesorovi Detwickovi. On je tiež jedným z našich.

3. kapitola Incident v nemocnici 1. časť

Lásku nemôžeš vynútiť

Lásku nemôžeš ovplyvniť

Láskou nemôže byť tvoje uhryznutie

Ak to ten druhý vôbec necíti

„Sľúbil som Saléne, že sa stretneme pred internátom. Nemôžem ju tam nechať. Mohla by niekoho pohrýzť,“ vedel, že je schopná nasýtiť sa kdekoľvek a kedykoľvek bez ohľadu na dôsledky. Na iných ľuďoch mu nezáležalo, ale nechcel, aby robila rozruch v okolí jeho terajšieho bydliska.

„V poriadku, pôjdeme po ňu. Edgar je tu tiež so mnou, nechcel som ho nechať doma, prežíva dosť ťažké obdobie a radšej ho chcem mať na očiach,“ ochotne súhlasil Oliver. Dúfal, že jeho partner si zas nezmyslí niekam mu ujsť. Vždy sa to skončilo vraždou nejakého človeka. Násilne premenený upír bude vždy neľútostne zabíjať a jeho túžba po krvi bude vždy zameraná len na tú ľudskú. Práve preto si nemohol dovoliť pracovať tak ako Oliver, ktorý mal svoje chúťky pekne pod kontrolou.

„Naozaj si myslíš, že je to vhodné, brať ho do nemocnice? Veď on sa nedokáže vôbec kontrolovať, keď vidí krv,“ musel si dávať pozor, aby nepovedal nič nevhodné. Oliver bol veľmi citlivý na otázky týkajúce sa jeho životnej lásky. Damien si vážil svojho staršieho priateľa, ale jeho partnera si nedokázal obľúbiť. Stále v ňom videl nespokojného človeka, ktorý odmieta veľký dar večnej mladosti.

„Musí si zvyknúť na ľudskú spoločnosť. Nemôže byť stále zavretý doma. To vôbec neprichádza do úvahy. Viem, že jedného dňa bude schopný opäť normálne žiť medzi ľuďmi. Ja som ho stvoril. Musím mu pomôcť,“ chladne odvetil Oliver. Táto téma mu očividne zhoršila náladu. Vždy sa cítil vinný, že práve on ho donútil stať sa jedným z nich, ale zároveň si uvedomoval, že s príchodom Edgara začal žiť svoj vlastný život a konečne spoznal lásku, po toľkých premárnených dňoch, počas ktorých ho zaujímala len práca a hľadanie nových obetí.

„Áno, to ti vôbec nezazlievam,“ automaticky zamieril k čiernemu autu, ktoré bolo zaparkované až celkom vzadu na dlhšom tmavom priestranstve. Na prednom sedadle takmer nehybne sedel mŕtvy muž. Ústa mal otvorené dokorán a na meravej tvári sa črtal akýsi neurčitý výraz, ktorý bol len veľmi ťažko definovateľný.

Damienove oči sa trochu zaleskli, keď zazrel krv. Ani on nebol ešte stále majstrom v sebaovládaní.

„Sadni si na zadné sedadlo. Nemôžeme už dlhšie čakať. On vie, že budeme v nemocnici. Snáď sa tam objaví, ale možno by sme mu mohli pre istotu zavolať. Skús to ty, ja pri šoférovaní nemôžem telefonovať,“ Oliver zamračene hľadel na odopnutý pás. Jeho partner zas niekam odišiel a nechal mu poriadne nepríjemné prekvapenie. Neochotne odsunul telo a vyložil ho von z auta. Našťastie vo vnútri nebola takmer žiadna krv, musel len trochu poutierať predné sedadlo.

„Pokúsim sa,“ neochotne poznamenal Damien. Nikdy sa nenaučil šoférovať, aj keď sa o to snažil. Neurobil testy a nedokázal si zapamätať všetky značky, stále sa mu plietli, preto sa do školy vždy nechal voziť prípadne chodil autobusom. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal z blízosti ďalšej načatej obete. Otvoril dvere na aute a obratne vkĺzol dovnútra, vytiahol svoj mobil a začal spamäti vyťukávať číslo. Tie dôležité si vždy pamätal, hlavne pokiaľ sa to týkalo jeho známych. Poriadne zavrel dvere a uvelebil sa na sedadle. Oliver zatiaľ naštartoval a vyrazil s autom na cestu.

„Je to zbytočné, má vypnutý mobil,“ po chvíli ticha vyhlásil Damien.

„To nevadí, radšej sa trochu poponáhľame,“ smutne odvetil Oliver. Zjavne sa mu nepáčilo, že Edgarove správanie.

Netrvalo dlho a zastali pred pochmúrne pôsobiacim internátom. Medzitým začalo pršať, dažďové kvapky pravidelne dopadali na zem.

„No konečne, už som si myslela, že ma tu necháte,“ namrzene zahundrala Saléne. Bola celá mokrá, lebo so sebou nemala dáždnik. Neochotne klesla na zadné sedadlo k Damienovi.

„Vy ste večerali bezo mňa?“ nahnevane vdýchla sladkastú vôňu krvi.

„Nebuď podráždená, samozrejme, že nie. Z tej obete sme nemali ani kvapku krvi,“ oslovil ju dosť familiárne, aby jej pripomenul, že vzhľadom na svoj vek by sa mala začať správať zodpovednejšie.

7. časť Zblíženie duší a tiel

Varovanie: sex v kapitole, od 18 rokov...slash...
„Tak veľmi som sa o teba bál...“ Josh opatrne odhrnul prikrývku. Zozadu ho láskyplne objal. Chcel zaspávať s vedomím, že nie je sám... Mal pri sebe svoju lásku, to jediné a najdôležitejšie v jeho živote. Samozrejme, že mal rád aj svojho syna. To však bol iný druh lásky...taký prirodzený a zároveň vzdialený jeho životu. Narodil sa, aj keď to nikto neočakával. Bol len výsledkom zúfalého činu chlapca, ktorý túžil uniknúť zo svojho zajatia.
Tešil sa, že sú opäť doma. V bezpečí. Na mieste, kde im vďaka mágii nemôže nikto ublížiť. Tom stále spal.
Oči mal zavreté a jeho dych bol pravidelný. Telo potrebovalo nabrať silu po toľko magickom vypätí. Josh ho opatrne obrátil, tak aby sa naňho mohol dosýta vynadívať. Jeho telo preňho predstavovalo príliš veľké lákadlo, túžil po ňom čoraz viac...
„Deje sa niečo? Ako dlho sme tu?“ Tom sa zmätene poobzeral okolo seba. Na odhalenej koži cítil chlad. Vedľa seba uvidel Josha, nahého a rozžiareného, akoby práve dostal nejaký úžasný darček.
„Všetko je v poriadku. Sme doma,“ stručne odvetil Josh. Sklonil sa k nemu a nežne ho pobozkal. Chcel si získať právo na ďalšie ochutnanie jeho pier. Spokojne zastonal, keď pocítil ako ho vpúšťa hlbšie do svojich úst. Ich jazyky sa pustili do dráždivej hry. Joshove ruky putovali nižšie, ich penisy sa v tom zhone navzájom dotýkali...
Tom ho pevne objal okolo pása... Bol trochu nervózny, ale zároveň začínal pociťovať vzrušenie. Partnerovo telo ho priťahovalo a srdce mu šlo takmer vyskočiť z hrude.
„Lúbim ťa, vieš to, však?“ opatrne ho zasypal nežnými bozkami. Ešte nikdy nevyslovil také vážne vyznanie. Predtým to nepovažoval za dôležité.
„Josh...ja...“ vyjachtal zmätene. Nebol si istý tým, že to čo k nemu cíti je skutočná láska. Bol priam preplnený pocitmi a nevedel, ktoré z nich sú pravdivé.
„To nevadí, viem...ja viem...že to nie je ľahké... Stane sa len to, čo budeš chcieť...k ničomu ťa nebudem nútiť...“ láskal ho po celom tele...skúsene sa ho dotýkal, tak aby mu spôsobil čo najväčšiu rozkoš. Chcel, aby sa úplne uvoľnil a nič mu nebránilo prejaviť svoju lásku aj po fyzickej stránke.
Chcel sa dotknúť jeho penisu, ale Tom mu chytil ruku. Nebol na to pripravený.
„Nie som si tým istý. Neviem, či to chcem...“ vážne vyhlásil Tom. Mal trochu obavy z novej situácie.
Josh sa jemne venoval jeho bradavkám... Z priateľovho hrdla sa vydral prekvapený ston...Bolo to celkom príjemné...
Josh presunul svoje bozky na jeho brucho a pomaly postupoval do zakázanej oblasti... prihováral sa mu... Vôbec to v ňom nevzbudilo hnev, len to trochu mrzelo, že má pred ním zábrany. Zámerne obišiel jeho penis. Nechcel ho nahnevať porušením jeho prianí.
Tom cítil napätie, ktoré prešlo jeho telom. Tie lákavé ústa boli tak blízko... Začínal ľutovať, že to odmietol. Obával sa však, že aj on od neho bude očakávať niečo podobné a zatiaľ si na to netrúfal.
„Urob to...prosím,“ túžba po uspokojení prelomila hanblivosť a akýkoľvek odpor.
Josh opatrne vzal do úst jeho penis, jemne ho lízal, sal a dával si pozor, aby partner náhodou nerobil príliš prudké pohyby. Nechcel mu náhodou spôsobiť zranenie.
Tom vzdychal a spokojne šepkal slová, ktoré boli rovnaký vyznaním, ako tie Joshove.
Josh spokojne prehltol všetko, čo mu ponúkol. Zjavne mu to nerobilo problémy. Šibalsky sa uškrnul a pobozkal ho na pery, aby mohol precítiť svoju vlastnú chuť. Dosť dlho sa maznali na posteli, jeden druhého sa nedokázali poriadne nasýtiť... Josh mal plné ruky práce s uspokojením ich vzájomných potrieb.
Ledva stihol nabrať trochu gélu. Tom totiž poriadne očervenel a zjavne mu chcel niečo povedať.
„Josh...“ oprel sa o vankúš a tlmene vyslovil jeho meno.
„Pokojne, láska...to bude v poriadku...neboj sa...Ak nechceš, môžem pokojne prestať,“ ubezpečoval ho. Natretým prstom opatrne prenikol do citlivého otvoru. Tom opäť vyhľadal jeho pery a pevne sa k nemu pritisol.
„Nie, pokračuj. Páči sa mi to,“ zašepkal mu do ucha. Trochu viac sa uvoľnil, aby mu uľahčil dosť zložitý začiatok. Začínal si zvykať na ten čudný pocit. Prst prenikal do jeho vnútra...
„V poriadku...cítiš sa dobre?“ opýtal sa ustarostene. Nechcel ho niečím znechutiť. Postupne roztiahol jeho otvor, aby mu čím viac spríjemnil milovanie.
Tom spokojne prikývol a povzbudivo sa usmial. Josh už viac nedokázal tlmiť svoju túžbu po ďalšom kontakte. Jeho penis vkĺzol do priateľovho tela. Trochu to zabolelo, ale nie veľmi výrazne, lebo Josh svojho partnera dobre pripravil. Doprial mu trochu času, aby si na to zvykol. Potom naplno prenikol do jeho vnútra a pohyboval sa tak, aby to bolo príjemné a znesiteľné pre oboch.
Díval sa do očí svojho milenca, boli zastreté vášňou a na krku mu trochu pulzovala žila. Na chvíľu sa prisal perami na to miesto.
„Ty...si... neskutočný...ty...si...“ vyjachtal Tom. Bol celý spotený, srdce mu divoko tĺklo a v duši sa mu priam rozlievalo šťastie. Užíval si ich spojenie...
Ich pohyby začali byť omnoho divokejšie a obaja dosť hlasno prejavovali svoju náklonnosť. Keď Tom v sebe pocítil výsledok jeho túžby, spokojne privrel oči a bozkával ho spôsobom, ktorý ho úplne vyvádzal z miery. Ostali chvíľu ležať na posteli spojení a poriadne unavení.
Josh vykĺzol z jeho tela a pevne ho objal, akoby ho už nikdy viac nechcel pustiť.
„Nevládzem si ani poriadne sadnúť...som zvedavý ako to vydržím zajtra v škole,“ frflal Tom. Jeho zadok bol potom výkone predsa len trochu citlivý.
„Trochu ťa ešte ponatieram, aby si nepovedal, že mi nezáleží na tvojom pozadí. Ale najprv si dáme sprchu, pekne vo dvojici...sľubujem, že budem dobrý,“ pomohol mu dostať sa z postele a nahnal ho do kúpeľne. Chvíľu bolo počuť len zvuk tečúcej vody a dvoch mužov, ktorý sa zrejme poriadne zabávali.
„Ty si hrozný, Joshua. Zajtra mám skúšku a musím skoro vstávať. Vieš, že kvôli tebe som sa vôbec neučil,“ Tom práve zo seba zhodil uterák a schmatol zo stola pomerne hrubú knihu. Samozrejme, že už študoval aj predtým, svojho priateľa chcel len trošku podpichnúť.
„Ja viem. Dokonca som sa ani ja nepripravil na zápočet...sakra...zápočet...“ z tváre mu vymizla takmer všetka farba.
„Ty to zvládneš. Na éčko to budeš vedieť. Poď do postele. Vezmeme si tie poznámky a trochu ti o tom porozprávam,“ vzal zo stola poznámky a ľahol si. Josh sa k nemu okamžite pritúlil. Tom mu pár ráz zdôraznil pár dôležitých vecí, niektoré dôležité body mu pripomenul, aby sa aspoň mal o čo oprieť.
„Ešteže aspoň ti sa stále bifľuješ...Neviem, čoby som si bez teba počal bez svojho nadaného partnera. Pôjdeme do školy spolu a potom si dáme dobrý obed,“ stiahol zo seba uterák, aby si Tom mohol vychutnať pohľad na jeho odhalené telo.
Plač malého dieťaťa sa ozval z odposluchu, položeného na nočnom stolíku.
„Alex asi niečo potrebuje. Bude tu bývať s nami...Teta mi to doslova prikázala,“ rýchlo siahol na džínsy, ktoré ležali na zemi.
„Počkaj, idem s tebou,“ obliekol si na seba nohavice neznámeho pôvodu.

6. časť Nevyhnutné zlo (Real slash)

Tom vydesene hľadel na silné záblesky mágie. Bola to akási priesvitná sieť svetelných vlákien, ktoré sa spájali do pevne stanovenej štruktúry. Viaceré prvky tvorili nepreniknuteľnú hradbu. Zaklínadlo malo sladkastú arómu, pripomínajúcu vôňu čerstvej krvi. Pri bližšom kontakte sa rozprsklo na drobné kvapôčky.
Rozprskli sa okolo pentagramu a zanechávali za sebou spálené stopy.
Josh zosilnil zovretie a pevnejšie objal svojho priateľa. Mal strach ako vždy, keď mal tú česť opäť vidieť Davida Hola. Muža, ktorý ho toľké roky nútil, spávať s ním... Mysľou mu chtiac-nechtiac prechádzali neodbytné spomienky.
Chlapec ležiaci na zemi...
Vedľa neho akási zvláštna tyčinka...
Z trucu milovanie s kamarátkou...
Plač dieťaťa a kruté bozky, ktoré nikdy nedokázal prijať...
súboj...veľa krvi...
útek a nový začiatok...
Po dlhom čase plnom odriekania láska k spolužiakovi...
„Musíš utkať sieť, aby si prežil,“ vyslovenie tej jednoduchej vety mu prinavrátilo rovnováhu.
V zlomku sekundy, len pomocou svojho mozgu utkal ochranné pole, ktoré zacelilo stopy po útoku na krehkú vrstvu pentagramu.
Brigitt mala veľké obavy o dieťa. Alex pokojne spal v druhej miestnosti a hrozilo, že sa každú chvíľu zobudí.
„Josh...nemôžeme tu len tak ležať... Kto sú tí ľudia?“ šokovane vyhŕkol Tom. Pripadalo mu nelogické ostať na takom podľa neho nechránenom mieste. Pokúsil sa vymaniť z jeho zovretia, ale Josh ho ešte silnejšie stisol a nedovolil mu vstať.
„Pokojne lež a nehýb sa. Dôveruj mi,“ chlácholivo sa mu prihováral. Oveľa radšej by sedel na nejakom otravnom zápočte a namáhal si mozgové závity... Súboje nemal veľmi v láske. Hlavne, keď boli okrem neho ohrození aj nevinní ľudia.
„Zmiznite odtiaľto. To si myslíš, že keď sem takto vpadneš, tak si s tebou neporadím, Hole,“ Brigitt si vyzývavo založila ruky vbok a začala okolo seba šíriť akúsi sivastú energiu. Narastala do poriadne desivých rozmerov a obkrúcala sa do zložitých útvarov, ktoré sa zabárali do ľudských postáv.
David Hole vrhol znechutený pohľad na staršiu čarodejnicu. Zničil by celý ten jej podnik len, aby sa jej pomstil. To ona pomohla Joshovi ujsť z jeho domu. Už dlhšiu dobu ju chcel zabiť, ale neodvážil sa proti nej postaviť. Ona predstavovala akési krehké spojenie medzi ním a jeho minulosťou. Vedel, že Josh za ňou bude stále chodiť a on ho vždy mohol pozorovať. Došlo však k tomu najhoršiemu. Jeho chlapec si našiel skutočnú lásku. Osobu, ktorú naozaj miloval a to považoval za neprípustné. Vedel, že ho vždy bral len ako otca, ale nedokázal sa s tým vyrovnať. Netušil to, čo cíti už nie je láska, skôr len chorobná posadnutosť. V skutočnosti miloval niekoho iného, ale odmietal si to pripustiť.
Josh nechcel hľadieť na muža, ktorý práve vyslal poriadne ničivé zaklínadlo na jeho tetu. Tak veľmi ju chcel brániť a pomstiť sa mu za všetko trápenie, ale nemohol vstať bez toho, aby ohrozil svojho priateľa. Vedel, že prerušenie pentagramu v tejto fáze zaklínania by malo hrozné následky pre všetkých. Možno aj vďaka tejto skutočnosti mágovia veľmi neútočili na ten symbol. Veľmi skoro si uvedomili, že by to pre nich mohli byť osudné. Skôr sa orientovali na ženu, ktorá sa im zatiaľ šikovne vyhýbala.
„Mrzí ma to, Brigitt. Nechcem ti pokaziť obchody, mám záujem len o tvojho synovca. Ak pôjde so mnou dobrovoľne, nič sa ti nestane,“ navonok pôsobil ako príťažlivý mladý muž s istou dávkou tajomnosti. Tmavý kabát a obyčajné džínsy dotvárali dojem mladosti a bezstarostnosti. Mal už vyše 50 rokov, ale stále vyzeral veľmi dobre. Spôsobila to dohoda s mocnosťami temnôt. Získal nesmrteľnosť a krásu výmenou za to najcennejšie, čo človek má. Jeho dušu poznačilo zlo a už viac nedokázal rozlišovať priateľov od nepriateľov. Všetko sa zlialo do jednej masy.
Čarodejnicinu tvár poznačil krutý úškľabok. Brigitt sa zúrivo vzniesla do vzduchu. Kričala tak strašne, až sa celá miestnosť opäť otriasala. Vlasy jej vstali dupkom a rukami prudko šermovala okolo seba. Z jej úst a očí vychádzalo magické svetlo. Tom cítil blízkosť temnoty. Mal dojem, akoby smrť bola blízko, len stále nebolo jasné, koho zasiahne. Dvaja mágovia, ktorý prišli s Davidom Holom dopadli na zem úplne nehybní. Hole sa ledva vyhol tej silnej mágii. Cítil silné chrupnutie v kľúčnej kosti. Akýsi slabý náznak bolesti ho na chvíľu ochromil. Plač dieťaťa náhle prenikol do uší všetkých prítomných.
Tom to všetko sledoval s čoraz väčšími obavami.
„Josh...prosím, pusť ma!“ začínal pociťovať bolesť, aj keď netušil odkiaľ presne prichádza. Drobná čiastočka zaklínadla prenikla cez obranné kúzla. Zotrela pár znakov a celá časť pergamenu začínala horieť.
„To je v poriadku...vydrž!“ pomaly sa s ním postavil a snažil sa nehľadieť na horiaci symbol, ktorý sa okolo nich uzatváral. Nevnímal ani ďalší nápor mágie, ktorý vyslala Brigitt. Súboj pokračoval bez ďalších prekvapení. Okolo nich sa valila mágia ako obrovská prílivová vlna. To si značne odskákala celá budova. Na stenách sa začali objavovať praskliny.
Tom cítil ako mu niečo prešlo po ramene. Bolesť spôsobila okamžité bezvedomie. Prechádzal cez akúsi sivastú hmlu a postupne sa dostával do čoraz hlbších vrstiev. Cítil dusivý tlak na pľúcach. Mával rukami, akoby sa chcel oslobodiť, ale nebolo to vôbec ľahké.
Hole utŕžil ďalšie nepríjemné zranenie. Brigitt bojovala bez akýchkoľvek zábran. Bola pripravená mu poriadne osladiť túto nečakanú návštevu.
„Ja sa ešte vrátim...nevyhrala si,“ vyprskol nahnevane. Zmenil sa na akýsi trblietavý pás energie, ktorý sa bez problémov prešmykol cez škáru vo dverách.
Brigitt okamžite šla po dieťa a Josh opatrne zotrel pergamen a uhasil oheň mávnutím ruky. Zložil svojho priateľa na gauč. Starostlivo mu skontroloval pulz a jemne prezrel jeho telo.
„To bude v poriadku. Prepáč mi, že som ťa do toho zatiahol. Ešte si chvíľu pospíš. Tie telá by si nemal vidieť,“ jemne ho pohladil po tvári a ošetril mu ranu.
***
„Tie telá musíme odpratať,“ znechutene odvetila Brigitt. Na rukách kolísala vystrašeného Alexa. Dieťa si nervózne cmúľalo prst a zvedavo hľadelo na telá bez tvárí, uložené vedľa seba.
„Nemala si vraždiť. Nie pred ním,“ Josh opatrne zložil svojho priateľa na gauč. Musel jej to vyčítať. Mal strach, že sa príliš rýchlo zoznámi s negatívnou stránkou mágie.
„Inak to nešlo. Zabili by nás. Prišli s nami skoncovať. Nešlo im o priateľskú výmenu názorov. Ty by si to mal vedieť. Nie si predsa jeden z tých dobrých mágov. Uznávaš sily čiernej mágie a používaš ich. Videla som to už mnohokrát,“ pripomenula mu to, čo sa snažil pred všetkými zatajiť. Už dlhší čas nevyhľadával súboje a venoval sa skôr chodeniu do školy a chráneniu svojho majetku.
„Nemusíš mi to stále pripomínať. Nechcem, aby to Tom vedel. On neuznáva takéto veci. Je trochu precitlivený kvôli otcovi a veľmi rýchlym zmenám. Tak ťa prosím, aby si mu o tom nič nehovorila. To, že som vrah, mu chcem vysvetliť neskôr,“ rýchlo podišiel k telám. Sklonil sa k nim a pravidelne opakoval slová akéhosi neznámeho zaklínadla. Telá sa rozpustili na drobné čiastočky, ktoré takisto postupne mizli. Bolo jasné, že do zoznamu nezvestných pribudnú ďalší stratení mágovia.
„Teraz bude lepšie, keď sa vrátim domov. Beriem si zo sebou aj svojho syna. Pokiaľ ho tu naozaj nechceš, tak asi nemám na výber,“ vzal jej z rúk dieťa.
„Tak to bude najlepšie. Potrebuje ťa a ty ho dokážeš najlepšie ochrániť aj pomocou kúzel. Som rada, že chceš konečne prevziať zodpovednosť. Viem, čo si o mne myslíš. Podľa teba som úplne chladná a na ničom mi nezáleží, ale to nie je pravda. Ja ťa mám naozaj rada a budem ťa vždy podporovať, nech sa stane čokoľvek,“ jemne ho pobozkala na líce. Vedela, že už dlhšiu dobu sa neustále hádajú, ale to nemohlo zmeniť nič na jej láske k nemu. Po smrti matky bola jedinou osobou, ktorej dôveroval a vždy si to nesmierne cenila. Bola pripravená mu kedykoľvek pomôcť. Nerada však navonok prejavovala svoje city, a preto sa väčšinou tvárila neprístupne.
***
Mladý muž pomaly utieral dlážku. Vynakladal všetok svoj hnev na túto prácu. Ruky mu začínali krvácať. Drobné zádery od pút sa znovu otvorili. Voda prinášala dosť štipľavú bolesť. Kľačal na kolenách a slzy mu stekali po tvári. Kedysi by sa za ne nesmierne hanbil. Muži predsa neplačú. Tak mu to doma vraveli a on sa podľa toho riadil. Nikto však nemal potuchy, aké strašné je ocitnúť sa v rukách zlého mága a stať sa jeho hračkou... Nedobrovoľným milencom a zároveň aj sluhom. To zlomilo jeho vôľu rovnako ako mučenie. Prestal byť Aaronom Thomasom. Slobodným mužom a stal sa len akýmsi tieňom svojej vtedajšej osobnosti. To všetko len preto, že nebol dostatočne mocný a nedokázal mu uniknúť. Veľa ráz si vyčítal, že neposlúchol svoju matku. Mal radšej odísť do oblasti, kde nežije také veľké množstvo mocných mágov, ale on ostal. Cena za toto rozhodnutie bola až príliš vysoká.
Podvedome sa striasol, keď zbadal pás svetla, ktorý práve prenikol dovnútra cez dvere. Vedel, že je to on a vôbec ho to nepotešilo. Keby zomrel, mohol by odísť.
„Pomôž mi, odnes ma na posteľ!“ prikázal mu mág, len čo nadobudol ľudskú podobu. Držal sa za hrudník a ledva rozprával.
Aaron pustil z rúk handru. Pomaly podišiel k svojmu pánovi. Podoprel ho a viedol do izby.
„Mali by ste ho nechať na pokoji. Vy ste mu ublížili. On za nič nemôže,“ nebál sa trestu, keď bol v takomto stave. Odhrnul prikrývku a hodil ho na posteľ.
„Teraz ma nechaj...nechcem o ničom premýšľať. Ľahni si ku mne,“ prikázal mu. Chcel cítiť blízkosť jeho tela. Potreboval to. Vôbec si neuvedomil, že nestihol poriadne zaistiť dvere. Mal ich hneď po vstupe opäť zapečatiť, aby jeho milenec nemohol ujsť. Kúzlo sa pri vstupe vždy narušilo, inak by ani on nemohol prísť do svojho domu.
Aaron sa spokojne usmial. Všimol si chybu v kúzle, ktorá mu prišla veľmi vhod.
„Nie, už nikdy ma nebudeš trápiť. Ak sa ku mne priblížiš, budeš ma musieť zabiť, lebo s tebou už do tejto postele nikdy nevleziem,“ silno ho udrel do hlavy. Bolo mu jedno, čo sa s ním stane. Vedel, že len na jednom mieste môže nájsť priateľov, ktorý mu pomôžu a chystal sa ich za každú cenu vyhľadať.

5. časť Kliatba zdržanlivosti

„Chcem, aby si teraz ostal pokojne ležať. Nesmieš sa ani pohnúť a už vôbec sa ma nesnaž od seba odsotiť. Je možné, že na teba uvalili kliatbu zdržanlivosti. Pokúsim sa to zistiť,“ opatrne si naňho sadol. Rukami putoval po jeho tele, akoby ho chcel celé preskúmať. Tom nervózne privrel oči. Tie dotyky sa mu vôbec nepozdávali. Musel vynaložiť veľké úsilie, aby udržal ruky pri tele.
„Áno, už to cítim,“ tlmene zašepkal Josh. Vnímal obrovskú silu vyžarujúcu z toho zaklínadla. Vedel, že ak by urobil nejaký neočakávaný pohyb, jeho priateľ by sa začal proti tomu brániť. Bol absolútne zablokovaný. Vedel, že bude potrebovať poriadne silné zaklínadlá, aby ho zbavil tejto nepríjemnosti. Začínal čoraz väčšmi nenávidieť jeho otca, vedel, že len on mohol niečo také spôsobiť. Tá kliatba trvala už hrozne dlho a bola naňho uvalená len pár dní po jeho narodení.
„Ty mi chceš nahovoriť, že nejaký mág ma dokáže prinútiť, aby som nenávidel ľudské dotyky?“ premohol triašku, ktorá sa ho zmocnila, keď mu Josh priložil ruku na hruď.
„Áno a niektorí toho dokážu ešte omnoho viac. Už je mi jasné, prečo si nechcel byť s nikým. Ty necítiš túžbu a takto sa nemôžeš ani zamilovať. Duša je zablokovaná kúzlom,“ zamyslene si prešiel rukou po vlasoch. Nemal doma knihy týkajúce sa tejto problematiky a neodvážil sa robiť nejaké pokusy bez podrobného návodu. Vedel, že je to veľmi citlivá oblasť. Ak by niečo pokazil mohol by mu navždy poškodiť dušu a schopnosť normálne cítiť.
„Pôjdeme spolu na jedno zaujímavé miesto. Moja Teta Brigitt má s týmto viac skúseností,“ opatrne vstal a začal sa obliekať.
„Snáď nemyslíš, že s tebou pôjdem do toho baru, v ktorom pracuje?“ Tom pomaly vstal. Vedel veľmi dobre, aká spoločnosť sa tam schádza...
„Tom, neboj sa moji priatelia tam teraz nebudú. Cez deň je to normálna reštaurácia,“ vedel, že tieto stavy úzkosti takisto pominú po vykonaní odklínacieho obradu. Tomova povaha sa bude môcť prejaviť naplno. Zistí, čo sa mu vlastne páči a vyjasní si svoje city.
Tmavovlasý chlapec sa neochotne prezliekol a vzal si svoju obľúbenú bundu.
Niekoľko hodín sa len bezstarostne prechádzali po meste. JOsh musel pre istotu pár ráz obísť, nechcel zbytočne vystavovať svoju tetu nebezpečenstvu. Vedel, že im hrozí nebezpečenstvo až od dvoch temných mágov a nemienil nič riskovať.
Cestou zašli do knižnice, lebo si potrebovali vziať niečo na blížiace sa skúšky a Josha čakal opravný termín zápočtu.
„Všetky knihy sú už vypožičané. To snáď nie je vôbec možné,“ nervózne vyťukával do počítača názvy a autorov.
„Moje poznámky sú dosť podrobné. Nemusíš sa toho obávať,“ povzbudivo odvetil tom. Veľmi si prial, aby Josh s ním aj naďalej chodil do školy. Nechcel prísť o najlepšieho priateľa. Začínal si pomaly uvedomovať, že bez neho by sa cítil veľmi osamelý.
„Máš pravdu, ale nechcel som ťa zbytočne zaťažovať. Takisto sa predsa musíš veľa učiť,“ vrhol pohľad na svoje náramkové hodinky. Bol najvyšší čas ísť do podniku s názvom Mystérium. V knižnici sa držali dlhšie ako plánovali, vonku sa už zotmelo a začínal padať dážď.
Zamierili do bočnej uličky, ktorú si väčšinou všimli len mágovia. Vykročili po úzkych schodoch a prešli cez jednu poriadne tmavú bočnú uličku. Napokon zazreli svietiaci pútač s nápisom Mystérium. Blikali na ňom dve objímajúce sa mužské postavy. Josh nahmatal zvonček a diskrétne ho stisol.
„Joshua AleK Grind, nesľúbil si mi snáď, že nestretneme žiadneho z tvojich priateľov? Nechcem, aby si mysleli, že spolu chodíme a nikdy nechodím do takýchto barov,“ nervózne zavrel dáždnik a venoval svojmu priateľovi dosť vyčítavý pohľad.
„Musíme sem ísť ešte dnes. Chcel som ťa sem zaviesť skôr, ale trochu sme zabudli na čas. Okrem toho som dostal správu, aby sme prišli radšej v rovnakom čase ako ostatní zákazníci, aby to nebolo podozrivé,“ stručne objasnil Josh. Už sa nebudeš báť, láska moja. Tvoj strach a všetky pochybnosti budú preč, keď nájdeš svoje skutočné pocity. Pre teba sa tým otvorí nový svet. Dúfam, že v ňom ostane miesto aj pre mňa.
Dvere sa rýchlo otvorili a vtiahli ich dnu aj s mokrými dáždnikmi.
„Poďte chlapci, mám tu dnes plno ľudí,“ privítala ich staršia žena s kratšími hnedými vlasmi. Na rukách mala dieťa, ktoré bezstarostne cmúľalo hrkálku.
„To sa nám teda vôbec nehodí. Potrebuje poriadny magický obrad. Môžeš mi vysvetliť, čo tu robí Alex? Nemohla si zavolať opatrovateľku?“ nevrlo hľadel na to malé dieťa.
„Nie, nemohla s ním vôbec vydržať. On už nechce bývať so mnou a dokonca by som ti mala pripomenúť, že je to tvoj syn. Mal by ostať s tebou,“ zaviedla ich do zadných miestností. Tom jej zato bol neskutočne vďačný. Trochu ho šokovalo, že Josh má dieťa a jemu o tom dosiaľ nepovedal.
„Vieš, že to nie je možné! Neprišiel som sem vybavovať tieto záležitosti. Toto je Tom, môj priateľ a chcem, aby si ho zbavila kúzla zdržanlivosti,“ netrpezlivo poznamenal Josh.
Staršia žena pomaly vložila dieťa do rúk tmavovlasého chlapca.
„Som rada, že si konečne prekonal minulosť. Hodíte sa k sebe a verím, že budete spolu tvoriť veľmi pekný pár. Musíte počkať až do záverečnej, obávam sa, že skôr to nepôjde...Zatiaľ mi postrážite, Ala,“ nedopriala im žiadny čas na námietky. Zaviedla ich do detskej izby a nechala ich tam, bez akýchkoľvek ďalších rečí.
Tom sa opatrne prechádzal po izbe s chlapčekom v náručí.
„Podobáte sa na seba, aj keď on nemá svetlé vlasy,“ vždy si prial mať mladšieho brata, ale vedel, že to nebude možné. Deti mu vôbec neprekážali.
„Prepáč, že som ti o ňom nepovedal, ale nie som pripravený tomu čeliť. Dúfal som, že bude žiť s matkou, ale ona zomrela po pôrode a vyzerá to tak, že napokon bude musieť ostať u mňa,“ nevyzeral ktovieako nadšene.
„Ja ti dôverujem, možno by si mal aj ty veriť tomu, že patríte k sebe,“ podišiel k nemu a podal mu dieťa.
Obaja a hrali s malým a dávali naňho pozor. Joshovi sa páčilo, že Tom venuje pozornosť jeho synovi.
***
Tom ležal uprostred obrovského pentagramu, nakresleného pomocou prášku do pečiva zmiešaného s akýmsi zvláštnym roztokom. Oči mal doširoka otvorené a ruky pripútané pomocou kúzla. Brigitt a Josh okolo neho neustále prechádzali, šepkali nejaké slová a neustále opakovali tie isté kroky akéhosi nezmyselného tanca.
Joshove oči nadobúdali nebezpečnú sýtočervenú farbu. Pomaly prekračoval časti pergamenu, z ktorých začala unikať akási tmavá hmota.
Celý pentagram zahorel akousi magickou žiarou. Tom cítili ako z jeho tela uniká čoraz viac energie. Potláčaná mágia vyprskla na povrch. Zaplavila celú izbu. Strop sa triasol, veci vypadávali z políc, okná sa s rachotom rozbili, ale črepiny ostali primrznuté na oknách, akoby ich tam niečo zdržiavalo.
Josh musel svoju tetu stiahnuť na zem, aby ju nezasiahol rozpadajúci sa stôl.
„Prepáčte, ja som nechcel. Ste v poriadku?“ chcel vstať, ale nohy ho vôbec neposlúchali.
„Neblázni a ostaň tam. Ešte sme neskončili,“ zúfalo zavrčal Josh. Preplazil sa k nemu a opatrne si ľahol tak, aby bol na jeho úrovni.
Opatrne ho chytil za ruku. Ten dotyk v ňom prebudil dosiaľ nepoznané pocity. Cítil sa zvláštne, akoby náhle videl iný svet a jeho citové prežívanie už nebolo ničím obmedzované bolo v norme, ako u ostatných ľudí.
Tom opatrne objal Josha a vtiahol ho do svojho pentagramu. Nežne ho pobozkal na pery. Vedel, že to už dlho chcel, ale nemohol sa k tým pocitom dostať. Pergamen prestal svetielkovať. Obaja sa oddali vášnivým bozkom. Úplne zabudli na staršiu ženu, ktorá napokon nebadane vyliezla spod stola.
„Som rada, že sa kúzlo podarilo a si zbavený svojho prekliatia, ale teraz naozaj nie je čas na žiadne láskyplné prejavy. Thomas je mág a jeho dlho potláčaná sila sa musí dostať pod kontrolu,“ vzápätí strnula uprostred pohybu. Vo dverách sa zjavili tmavé postavy. Ohnivá guľa preletela cez celú miestnosť a zapálila záclony.

4. časť Série REal Slash- 2x nevstúpiš do...

K tejto poviedke dostávam dosť málo komentárov, tak sa ďalšia kapitola objaví až keď tu bude min. 5 komentárov, inak bude menšia pauzička a pribudnú iné.

„Ja sa to asi nikdy nenaučím!“ Tom rozčúlene hodil na zem knihu o filozofii. Literatúra mu šla veľmi dobre, ale začínal mať pocit, že sa trochu prerátal, keď si vybral aj tento dosť ťažký predmet.„Len pokojne, ty si pomohol mne, ja zas trochu morálne podporím teba. Stačí len povedať, s čím máš problém,“ venoval mu pomerne jemný bozk na čelo.„Napríklad taký milétsky prírodní filozofi. Je to rozhodne najľahšie, ale aj tak sa mi to stále pletie,“ rozčúlene odvetil Tom.„Nie je to až také zložité. Stačí, keď si zapamätáš, že sa prikláňali k teoretickému spôsobu myslenia. Nie na základe nejakých legiend, alebo božstiev.... Opúšťali nábožensko-mytologické predstavy o živote. Chceli pochopiť, človeka, prírodu...“ pozrel sa na knihu a posunkom ruky ju privolal späť.Zo stránok sa začali vynárať zahmlené obrazy, akýchsi zvláštnych mužom.„Toto je Táles Milétsky,“ ukázal sa krútiacu sa masu akýchsi priesvitných bodiek, ktoré sa vzápätí sformovali do ľudskej postavy.„Za prvopočiatok považoval vodu. Predstavuje ju ako princíp podľa, ktorého môžeme pochopiť svet. Táto tekutina je životne dôležitá. Bez nej by sme nemohli dlho existovať, možno len pár dní...“ „Áno to je jasné, a takisto sa zapojil do rozhovoru. Anaximandros riešil ten istý problém, ale nepovažoval za prvopočiatok vodu. Vychádzal z predpokladu, že z ničoho nič nevzniká. Za prvopočiatok na rozdiel od svojho kolegu, Tálesa považoval apeiron akúsi pralátku,“ okamžite sa zapojil do rozhovoru.„Áno, presne tak. A túto trojicu uzatvára Anaximenes, žiak Anaximandrosa, ktorý za prvopočiatok označil...“ veľavýznamne sa odmlčal, aby mu dal priestor vyjadriť sa.„Vzduch,“ na krku pocítil ďalší bozk, dotyk jazyka jeho priateľa v ňom vyvolal zvláštne pocity.„Nie, to radšej nerob, lebo sa nebudem môcť sústrediť. Pokračuj. Ja som si veľmi neobľúbil ani takých Pytagorovcov, aj o nich si niečo pamätáš? Ak áno možno by si mi mohol trochu poradiť,“ odsunul jeho ruku ďalej od svojich spodných nohavíc.„Pytagorovská filozofia, tam sa všetko točí okolo čísel, číslo je prvopočiatok, základ. Tento náš chlapík odmieta tvrdenia milétskych filozofov...7, je podľa neho najdokonalejšie číslo, Okrem toho si Pytagorovci začali uvedomovať skutočnosť, že svet existuje na základe protikladov, napr. dobré zlé...“šibalsky sa uškrnul a vrátil ruku späť na jeho stehno. Jemne postupoval smerom nahor.„Len to neprežeň s tým ohňom. Ty Herakleitos,“ Tom podráždene schmatol jeho ruku.„Isteže, temný filozof, naňho predsa nemôžeme zabudnúť“ z knihy sa vynorila ďalšia zvláštna postava staršieho muža...Pohoršene si premerala dvoch študentov. Okamžite vliezol späť do knihy, na tvári sa mu pohrával záhadný úsmev.„Tento sympaťák nám nadväzuje na milétskych prírodných filozofov. Prvopočiatok je oheň, jeden zo 4 živlov. Ale pozor! Nie vo forme takého bežného ohňa, ktorý si mi prestavujeme. Je to skôr vesmírny oheň,“ opäť využil jeho nepozornosť, cez látku jemne pomasíroval jeho penis.Tom zahanbene sklopil zrak.„K nemu patrí aj to 2x nevstúpiš do...“ vychutnával si rozpaky svojho priateľa. Určite si učenie nepredstavoval takouto formou.„Veru to sa mi veľmi páči. A nezabudni aj na eleátov, Xenofana a jeho jediné bytie, Zenona a základné apórie pohybu, Parmenidovo jedno a jeho dve cesty, cesta pravdy a cesta mienenia...“Tom mimovoľne zívol a pomaly si oprel hlavu o vankúše. Reči o tých dávno mŕtvych ľuďoch ho uspávali. Niežeby nepovažoval filozofiu za zaujímavú, ale mal pocit, že sa mu hlava rozletí na kúsky od toľkých informácií.„Jasné a čo taký Empedokles, láska, ktorá všetko spája a svár, ktorý všetko rozkladá...“ neprítomne zamrmlal Tom.„Nuž to je už trochu zložitejší problém. Je to sila, ktorá nám poslúži, no veď vieš ako...predsa potom vznikajú bytosti, plodenie skrátka,“ opäť nenápadne pohladil citlivé miestečko.„Ty si koleduješ o poriadny malér? To, že som súhlasil s tým, že budeme spať v jednej posteli, neznamená, že ti dovolím, aby si zašiel príliš ďaleko. Mne sa muži nepáčia!“ podráždene odvrkol Tom. Proti tomuto tvrdeniu dôrazne zaprotestoval jeho penis. Bolo jasne vidieť, že jeho slová vôbec nie sú pravdivé.„Nehnevaj sa. Nechcem, aby si bol kvôli mne sklamaný. Mrzí ma to, ale páčiš sa mi a veľmi ťažko sa s tým bojuje,“ neochotne odvetil Josh. Nechcel sa priznať k oveľa hlbším citom, ktoré k nemu prechovával.„Ja nie som pripravený na žiadny vzťah a neviem si to s tebou prestaviť. Sme predsa priatelia a možno aj niečo viac, ale ja neviem... Nechcem to všetko pokaziť a vlastne si ničím nie som istý,“ chcel sa odsunúť ďalej od neho, ale nenašiel v sebe dostatok síl to urobiť. Bolo celkom príjemné opierať sa oňho.Josh potlačil sklamanie, ktoré sa ho zmocnilo. Pevnejšie ho objal a pritisol sa bližšie k nemu. Nechcel ho stratiť za žiadnu cenu. Preto nenaliehal a ľutoval, že sa nechal uniesť túžbou. Chcel, aby mu dôveroval a pochopil, že mu pomôže aj keby sa medzi nimi nemalo nič stať. Nerobil to len kvôli tomu, aby získal nejakú cennú trofej. Mal ho rád aj ako človeka a zaujímala ho takisto aj jeho duša, nielen telo.Nedokázal prijať porážku. Uzavrel sa do svojho vnútorného sveta a nedal najavo žiadne city. Jeho oči ostali chladné aj keď pociťoval nezvyklú vnútornú bolesť. Odmietnutie od milovaného človeka každý prijme len veľmi ťažko.„Mal si nejakú priateľku, s ktorou si sa dostal ďalej než k bozkávaniu?“ vedel, že nemá takmer žiadne skúsenosti, ale zaujímalo ho, či aspoň túžil po takomto zážitku. Vedel, že ak sa mu páčia len ženy, bude sa s tým musieť zmieriť.„Nie, nikdy sa to nestalo. Preto mi všetci vraveli, že so mnou niečo nie je v poriadku. Možno mi niečo urobili, neviem, nespomínam si,“ mal pocit, akoby tie slová vyslovil niekto iný, nejaký neznámy vnútorný hlas.

3. časť Série Real slash, Dôkazy a akt, ktorý sa nesmie opakovať (Real)

varovanie na známosť sa dáva: slash čiže vzťah dvoch milencov rovnakého pohlavia, tentoraz mužského. (ako vždy) erotické scény,smrť, depresívne,
*Josh ma v spomienkach 15 rokov!!! (to len pre informáciu)
a ešte varovanie do 18 rokov neprístupnééé.
„To musí byť nejaký omyl. Kto vám dal právo starať sa do môjho života? Vôbec vás nepoznám, ale majte na pamäti, že svoju lásku budem chrániť. Ak sa o niečo pokúsite, budete mať veľké problémy...“ zdôraznil každé slovo. Chcel sa ubezpečiť, že ho ten človek dokonale pochopil. Nedokázal si spomenúť, odkiaľ pozná ten hlas. Bol si istý, že ho pozná, ale nepamätal si na žiadnu takúto známosť.
„Ja viem, že ma už nepoznáš, odmietol si spomienky na mňa, ale určite pochopíš, kto som, keď ti pripomeniem tú noc v obchode tvojho otca. Bol si taký sladký a nevinný, prosil si ma, aby som ťa nechal odísť, ale ja som si ťa vzal...Hladil som tvoje zmietajúce sa telo, bozkával každučkú čiastočku a napokon som vnikol do...“ urobil veľavýznamnú pauzu. Jeho hlas znel akosi zvláštne, takmer vzrušene.
Z hĺbky tých najhorších nočných môr sa vynorila predstava muža s dlhšími tmavými vlasmi. Pôsobil ako klamlivý prízrak, ale zároveň aj desivé svedectvo minulosti.
Nie, to bolí. Pusti ma! Na lícach pocítil akési zvláštne šteklenie. Prvý raz sa mu po nich skotúľal náznak bolesti. Horúčosť vypustenej mágie naplnila jeho telo.
Pevne stisol telefón a sťažka dýchal, akoby práve prebehol hrozne veľkú vzdialenosť. Poháre v drese praskli a roztrieštili sa na drobné kúsky. Voda nadobudla nebezpečne vysokú teplotu a rozliala sa po dlážke. Bosou nohou šliapol na mokrú dlážku. Pocítil prudké pálenie. Na koži sa vytvorila červenkastá popálenina.
„Bolo ti tak dobre, viem, že sa ti to nesmierne páčilo. Vzdychal si a chcel si viac a viac...“
„Už sa nikdy neodvažuj vytočiť toto číslo. Ja sa ťa nebojím, nemám strach z minulosti. Teraz je všetko iné, už ma nikto neprekvapí ako kedysi. Už si spomínam. Ty si môj nevlastný otec, ale to neznamená, že ťa musím ušetriť,“ znechutene položil telefón. Odhodil ho do kúta. Vysilene klesol na zem. Silná nenávisť zaplavovala každú čiastočku mladého tela. Tak veľmi ho neznášal a chcel sa mu pomstiť, ale vtedy nemal dostatok síl. Neskôr už nepociťoval potrebu vracať sa do minulosti. Bral to ako uzavretú záležitosť.
Mal by som sa postarať, aby mi prestal znepríjemňovať život. On mi už nesmie spôsobovať utrpenie.
Jemne objal svoje kolená a stiahol sa do klbka v akomsi obrannom geste. Veľmi dlho dokázal udržať svoje spomienky na uzde, niekedy však stačí len krátky okamih a to najhoršie vyplávala na povrch.
„Josh, čo sa ti stalo s nohou?“ jeho spolubývajúci zarazene hľadel na neporiadok, rozbitý mobil a bledého muža, ktorý sa nekontrolovane triasol.
Tom si opatrne prisadol k nemu. Musel si obliecť jeho veci, lebo si zo sebou nestihol zobrať oblečenie. Vlastne len rýchlo vzal veci potrebné do školy a dôležité doklady. Oblečenie zo sebou vôbec nebral. Nechcel, aby si mysleli, že od nich niečo potrebuje. Joshove veci mu celkom dobre padli, aj keď modré tričko bolo trochu dlhšie a nohavice trochu širšie.
Opatrne sa k nemu sklonil a pomohol mu vstať.
„Poď si sadnúť na gauč, tá noha nevyzerá dobre, tuším si sa poriadne popálil,“ posadil ho na pohovku a znepokojene sa mu prihováral.
„To nevadí, poznám zaklínadlá, ktoré to napravia. Len si pokojne sadni. Chcem, aby si poznal môj príbeh. Potom možno pochopíš, kvôli čomu si musel opustiť svoj domov. Mne sa stalo to isté. Len v oveľa horšej podobe. Môj otec zomrel a matka si vzala iného, lenže ten muž vôbec nemal záujem o ňu. Túžil po jej synovi...Bol to mág, pomerne mocný a skúsený. Vôbec som nezistil, že to on jej spôsobil smrť. Vtedy som o mágii nemal ani potuchy...“ zahĺbil sa do rozprávania. Chcel, aby o ňom vedel všetko. Mienil mu otvoriť svoju dušu a konečne sa zbaviť minulosti, ktorá spočívala na jeho pleciach.

Pred niekoľkými rokmi

„Mami,“ chlapec pevne zovrel smrteľne bledú ruku. Mladá žena ležala na zemi, pod ňou sa hromadilo kaluž krvi. Už niekoľko hodín sa snažil dostať do jej izby, ale dvere boli zvláštnym spôsobom zamknuté. Nikto ich nedokázal otvoriť dokonca ani zámočník, trvalo im niekoľko hodín, kým sa dostali dovnútra. Naskytol sa im hrôzostrašný obraz.
Bola bledá ako porcelánová bábika. Nemala už v sebe ani štipku životodarnej sily. Prázdne oči hľadeli na syna s veľkým smútkom. Mala ich otvorené a rozšírené, akoby sa niečoho zľakla. Nohy mala mierne pokrčené a celé doškriabané. Vedľa nej ležal zakrvavený nôž.
„Odveďte ho odtiaľ. Toto nie je pohľad určený deťom,“ niekto oslovil Josha a chcel ho odtrhnúť od mŕtveho tela, ale on sa nevládal ani pohnúť. Vôbec nereagoval. Nedokázal pochopiť, ako je možné, že len pred malou chvíľou šiel na výlet zo spolužiakmi, mama mu zaželala šťastnú cestu a dala mu všetko potrebné, aby sa cítil dobre a zrazu ho opustila.
Cítil ako ho niekto pevne objal. Na svojom tele pocítil pevné ruky.
„Má pravdu. Pôjdeme von Josh, všetko bude v poriadku, musíme zavolať na políciu, aby to prešetrili... Neboj sa, som tu s tebou,“ vzal ho do náručia a opatrne vyniesol von.
„Nie, pusti ma, chcem ostať s ňou! Ona len spí! Určite sa preberie! Mama!“ zmietal sa v jeho náručí a zdesene kričal. Cítil jemné pohladenie, ktoré ho malo upokojiť.
„Ty si ju zabil! Urobil si to!“ zúfalo zvrieskol Josh. Úplne sa prestal ovládať.
„Nie, láska moja. Niečo také by som nikdy neurobil. Ako si to môžeš myslieť?“ pevne ho držal a nedovolil mu, aby sa vymanil z jeho náručia.

Prešlo pár dní počas, ktorých vôbec nebral do úvahy svoje okolie. Bol zavretí v izbe a odmietal komunikovať. Vôbec sa mu nepáčilo, že ho zverili do starostlivosti matkinho manžela. Neustále za ním chodil a vždy si našiel nejakú zámienku, aby sa ho mohol dotknúť. Vždy dokázal vojsť do jeho izby, napriek tomu, že bolo zamknuté.
Celé noci nedokázal pokojne spať kvôli strachu, že sa mu niečo stane. Cítil silnú mágiu, ktorá prenikala do jeho tela a vyvolávala v ňom tie najhoršie obavy. Napriek tomu, že vtedy nevedel presne definovať svoje ťažkosti, vnímal príchod blížiaceho sa nebezpečenstva. Na perách pocítil akýsi neurčitý dotyk. Niečo vlhké opatrne prechádzalo po citlivom mieste. Zaplavila ho zvláštna ťažoba, akoby mal na sebe pritisnuté nejaké ťaživé bremeno. Mužské ruky mu náhlivo zobliekli spodný diel modrého pyžama. Majetnícky skĺzli na miesto, ktoré im neprináležalo.
„Prestaňte!“ vyplašene sebou začal zmietať. Pocítil v sebe ľudský prst a to ho dokonale šokovalo.
„Nemusíš sa ničoho báť. Bude to príjemné a ty mi nemôžeš odolať. Možno si už o nás počul, vlastne by si to mal vedieť. Tvoja matka bola tiež jednou z nás. Ty máš jej talent, môžem ťa učiť. Máš pravdu. Nezomrela prirodzenou smrťou. Zbavil som sa jej, aby sme mohli byť spolu. Ty vieš, že nám len zbytočne stála v ceste. Môžeš byť mocným mágom a spolu toho veľa dokážeme, ale ona sa bála a nechcela, aby som ti prezradil pravdu,“ pridal ďalší prst a opatrne rozťahoval to nepoznané miesto. Chlácholivo ho k sebe pritískal. Nemohol sa dočkať telesného spojenia a len horko-ťažko zakrýval svoju túžbu.
„Vypadni, ty podliak!“ zavrčal zhnusene. Chcel ho zabiť. Rád by mu spôsobil čo najväčšiu bolesť. Telo mu však ochablo. Zmohol sa len na akýsi neprirodzený ston.
„Nemôžeš sa brániť. Je to jednoduché kúzlo na ovládnutie partnera. My ho často používame, keď nám chcú naši milovaní vzdorovať. Inak by si nezvykli na zvláštnosti, ktoré sa dejú v našich domoch. Tie príšerné zvuky, nebezpečenstvo a neustále sa kaziace prístroje v nich vyvolávajú znepokojenie. Tvoja matka to nezvládla viac počúvať. Zrušil som kúzlo, ktoré ju chránilo a ona to urobila. Sama a dobrovoľne,“ opäť uväznil jeho pery v tom najnežnejšom bozku.
Josh nemohol nič urobiť. Nedokázal sa ubrániť, nevládal sa pohnúť.
Neviditeľný bábkar poťahoval za nitky. Ovládol celé telo a nebolo možné zachrániť sa. Musel prijať dotyky, ktoré mu boli odporné.
Nenávidel ho. Jeho duša pociťovala tie najhoršie muky. Nepociťoval žiadne uspokojenie. Aspoň nie žiadnu skutočnú slasť. Všetky reakcie tela boli vynútené. S celej sily sa tomu snažil brániť, ale predtým nikdy vedome nepoužil svoju moc.
Neodbytné prsty čoskoro vystriedal penis.
Muž spokojne vzdychol a uväznil ho v posteli tým, že ešte viac pritlačil jeho telo do prikrývok.
Pohyboval sa v ňom. Dráždil ho, slastne vzdychal a upriamoval svoju pozornosť, len na bytosť, ktorú nekonečne zbožňoval.
V tej chvíli oči mladého mága nadobudli temný odtieň. Neznáma sila uchopila muža. Opustil telo svojho nedobrovoľného milenca. Preletel cez zavreté okno a ostal nehybne ležať na dlážke.

Josh niekoľko minút lapal po dychu. Rukami nervózne putoval po šálke od nedopitej kávy. Rozprávanie toho príbehu ho veľmi unavilo. Nevládal pokračovať ďalej, aspoň nie hneď.
„Poď ku mne, už na to nemysli,“ inštinktívne ho zozadu objal. Celkom opatrne, akoby sa sám čudoval, že sa na niečo také odhodlal.
„To je moja minulosť. Stále sa vracia, aj keď si to neželám,“ oprel sa oňho a pomaly privrel oči.
„Ty si to nezapríčinil. On nemal právo ťa nútiť. Budem s tebou a postarám sa, aby ťa nechal na pokoji. Ako je možné, že mne nevadia žiadne zvláštne zvuky, cítim sa tu veľmi dobre?“
„Nie som si tým istý, ale mám taký dojem, že buď takisto disponuješ magickými schopnosťami, alebo si imúnny voči magickým vplyvom. Mohol by si ma trochu vyskúšať z literatúry. Tebe to ide perfektne, ale ja si zas neviem spomenúť na viaceré podrobnosti. Z teba určite bude dobrý profesor, dokonca si ma prinútil počúvať “ pohodlnejšie sa uvelebil v jeho náručí.

2. časť série Real Slash, Umývanie starého riadu (spolužitie nie je ľahké)

Počul zvuk tečúcej vody. Do uší sa mu dostal aj krik prichádzajúci z preplnenej ulice. Krik dvoch rozčúlených mužov, ktorý zaznieval cez otvorené okno. Plač dieťaťa prichádzajúci z vedľajšieho bytu bol takisto znakom, že sa začal ďalší náročný deň.
Mladý muž nahlas zívol, rukou si prešiel po rozstrapatených vlasoch. Zobudil sa v cudzej posteli, úplne nahý a bezbranný. Dokonca vedľa seba našiel spať svojho priateľa. Josh ho bezstarostne objímal okolo pása, oči mal privreté a pôsobil veľmi spokojne.
„Daj tie ruky zo mňa preč!“ nasrdene zvolal Tom.
„Nemusíš sa kvôli tomu hnevať. Bolo nutné, aby som sa ťa dotýkal. Rany by sa inak nezahojili. Ja som tvoj priateľ, nikdy ťa nebudem k ničomu nútiť,“ vedel, že bude potrebovať čas, aby si zvykol na život s ním.
„Ja viem, ale to skrátka nie je vhodné. Nepáči sa mi to a žiadam ťa, aby si s tým prestal. Neznesiem nijaké dotyky. Nezvládnem to,“ mysľou mu prebleskli spomienky na hrozné správanie otcových priateľov. Siahali naňho a on pritom prežíval hotové muky. Napriek všetkému však musel uznať, že priateľove dotyky nepovažuje za nepríjemné, len mu to nechcel dať najavo. Niečo také považoval za hrozne nebezpečné, ale istá časť jeho osobnosti chcela ostať v posteli a ešte sa chvíľku k nemu bezstarostne túliť. Vychutnávať si bezpečie a po dlhom čase necítiť bolesť z nekonečných bitiek. Nevedel ako sa má zachovať. Nikdy predtým nikoho neľúbil a dokonca nemal ani žiadnu uspokojujúcu skúsenosť. Napokon si predsa len zvolil príjemnejšiu alternatívu. Schúlil sa do náručia svojho priateľa a opäť privrel oči. Nechcelo sa mu vstávať. Nemal chuť zaoberať sa neodbytnými myšlienkami. Nič ho nebolelo a telo mal uvoľnené, to mu úplne stačilo. Zahnal aj posledné náznaky nepríjemných pocitov.
„Mal by si ešte oddychovať. Včera si sem prišiel vo veľmi zlom stave. Nemusíš sa ponáhľať. Si doma,“ musel sa ovládať, aby v ňom opäť neprevládla túžba. Nechcel ho opäť vyviesť z miery.
„Mne môžeš dôverovať. Všetko ti vysvetlím, ale nie dnes. Musíš to prijať postupne. Zatiaľ ti poviem len to, že som prežil niečo podobné ako ty,“ oči mu náhle potemneli. Nerád spomínal na tie hrozné udalosti. Odhrnul prikrývku a ukázal mu poriadne škaredú jazvu.
„Ako je možné, že to vieš? Kto ti to urobil a prečo sa odvážili vykonať niečo také?“ šokovane si prezeral jazvu, ktorú mal Josh na bruchu. Tiahla sa až celkom dole k odhalenému penisu. Tom sa mierne začervenal a preorientoval svoj pohľad na iné partie priateľovho tela.
„Chcem, aby si mi povedal celú pravdu. Potrebujem ju poznať,“ naklonil sa bližšie k nemu. Rukou jemne putoval po dosť škaredej jazve. Josh tlmene zastonal. Jeho penis prejavil horúčkovitú aktivitu.
„Nedá sa to nejakým spôsobom odstrániť?“ zahanbene odtisol ruku.
Zvuk zvončeka pri dverách prerušil ich rozhovor. Zvonenie čoskoro nahradilo nepríjemné búchanie.
„JOSHUA, OTVOR DVERE!“ podmanivý hlas akéhosi neznámeho muža bol čoraz silnejší.
Dvere zrazu nadobudli priesvitnú farbu a rovno cez ne prešla vysoká mužská postava.
„Mohol si chvíľu počkať. Veď vidíš, že nie som oblečený,“ rozpačito odvetil Josh. Nemal veľkú radosť z tejto návštevy.
„Ako ste to urobili Veď to predsa nie je normálne!“ vydesene zamrmlal Tom.
„Prepáč, nevedel som, že tu máš spoločnosť, ktorá nič nevie o mágoch. Dúfam, že som nič nepokazil, vieš, že si vážim tvoju autoritu,“ vyzliekol si dlhý kožený kabát a bezstarostne ho zložil na stoličku. Dlhé vlasy mal upravené do jednoduchého chvosta a zviazané čiernou gumičkou. Pomaly si zložil okuliare a kľakol si na kolená. Úslužne sklonil hlavu.
„Dostali ste výzvu na súboj, preto som musel prísť. Ešte raz sa ospravedlňujem,“ snažil sa zakryť úsmev. Musel uznať, že si vybral veľmi zaujímavého mladého muža.
„Samozrejme, že si prišiel ako vždy vhod, Brille a povedal si toho viac než bolo treba. Toto je Tom, môj priateľ. Ešte nič nevie o našom spoločenstve a som naozaj šťastný, že si mu to prezradil takýmto spôsobom. Lepšie si to už urobiť nemohol,“ ledva premáhal zlosť. Vedel, že by nebolo dobré, keby sa dopustil nejakých násilností. Brille bol dobrý chlap a verný priateľ, problémom bolo, že málokedy používal mozog. Nevyznačoval sa veľmi výraznou inteligenciou, ale v oblasti mágie sa celkom dobre vyznal. Povrávalo sa, že to bol veľký mág, ale nejaká nehoda údajne narušila jeho myseľ. To však boli len legendy a nikto si nebol istý ich pravdivosťou.
„Mágovia? Vy si myslíte, že tomu naozaj uverím. Veď to sú rozprávky. Snáď mi nechcete nahovoriť, že postavy z Harryho Pottera naozaj existujú?“ posmešne odvetil Tom. Tie knihy občas čítal svojmu malému synovcovi, preto ich dôverne poznal.
„Tak na túto otázku ti naozaj neviem odpovedať. Nikdy som žiadneho z nich nestretol, ale môžem ťa uistiť, že mágia je súčasťou každej ľudskej bytosti. Dôležité je, že nie u všetkých sa prejaví ako nejaká výnimočná schopnosť. Je to určitý druh vrodeného talentu. Ja som jedným z nich, mal by si mi veriť a tvoj otec tiež,“ nebolo preňho ľahké o tom hovoriť. Už raz sa dožil veľkého sklamania, priatelia ho opustili, kvôli tejto zvláštnosti. Musel im zastrieť spomienky, aby ho nepovažovali za blázna.
„To nemôže byť pravda. Neverím tomu, snáď odo mňa nechceš, aby som...“ zmĺkol, keď zacítil ako ho niečo zdvihlo z postele. Neznáma sila ho nežne prevrátila a pomocou akejsi zvláštnej látky zahalila jeho intímne partie.
„Jednoduché levitačné kúzlo ťa snáď presvedčí,“ pohľadom ho presúval po celej miestnosti. V očiach sa mu odzrkadľoval zvláštny lesk, akoby v nich tancovali akési živé kúsky nejakej farebnej reklamy.
„To vôbec nie je vtipné. Radšej ma dajte dolu!“ Tom zdesene hľadel na oboch mužov. Brille sa zdvihol zo zeme a rozpačito sa uškrnul.
Tom pomaly klesol späť na posteľ, rovno do mágovho náručia.
„To mi budeš musieť vysvetliť. Neviem ako si to urobil, ale určite je to len nejaký lacný trik. Ty si zo mňa robíš žarty? Ja sa nenechám tak ľahko nachytať!“ naďalej tomu odmietal uveriť.
„Je to pravda, myslím, že nepotrebuješ viac dôkazov, ale ak ti to pomôže, nech ti niečo ukáže Brille,“ navrhol chladne.
Starší muž rozpačito rozprestrel ruky. Zvolil si oveľa pôsobivejšie zaklínadlo. Celé telo pokryla zvláštna zelená farba, na rukách začali vyrastať kvety, z ktorých vyliezali priezračné motýle.
Niečo sa deje. On predsa takéto veci neovláda. Okrem toho nemá na zápästí tie isté hodinky, ktoré som mu dal. Josh urýchlene vytvoril akúsi ochrannú stenu, ktorá ich oddelila od toho muža. Jeho telo sa skrúcalo, trhalo sa a vytváralo akési hrozivé obrazy. Rozpolilo sa na dve rovnaké časti. Vyšľahli z nich plamene, ktoré vytvorili dve identické bytosti podobné ľuďom, ale zároveň pripomínajúce akési neľudské príšery.
„Čo sa deje?“ šokovane hlesol Tom.
„Ostaň pri mne a nič sa ti nestane. Tvoj otec nám poslal pôsobivý pozdrav,“ pevnejšie uchopil svojho priateľa. Vstal z postele a ťahal ho smerom k obývačke. Tom sa ledva hýbal. V plameňoch, ktoré šľahali z tých postáv videl otcovu tvár, jeho pery šepkali skryté vyhrážky.
„Konečne odhaľ svoju pravú tvár. Brille bol pre mňa dôležitý a pokiaľ si ho zabil, nebudem mať s tebou zľutovanie. Mal by si radšej zmiznúť z tohto domu. Ja nie som žiadne začiatočník. Týmto ma vôbec neohúriš,“ ako protiútok si zvolil pomerne účinnú magickú vlnu, ktorá poriadne silno zasiahla obe postavy. Zmietali sa v akomsi bludnom kruhu. Nemohli sa dostať z pasce, ktorú okolo nich uzatváral mladý mág.
„Pusti môjho syna. Nesmieš si ho tu nechávať. On patrí mne,“ známy hlas zaznieval z dvoch otvorených úst.
„Nebudem ťa poslúchať. Ja sa ťa nebojím a Tom rozhodne nepatrí nikomu a už vôbec nie tebe,“ veľavýznamne hľadel na rozpadajúce sa kúzlo. Príliš ľahké víťazstvo mu pripadalo veľmi podozrivé.
„Tá výzva stále platí, na poli smrti sa uvidí, kto je silnejší,“ desivé hlasy sa navzájom dopĺňali, postavy napokon stratili svoju silu a zviezli sa na zem. Spojili sa do jedného ľudského tela.
„Odpustite, ja som to nechcel. To on ma ovládol,“ starší muž vydesene kontroloval stav svojho tela.
„Bude lepšie, keď odídeš a to okamžite,“ nevrlo odvetil Josh. Bol rád, že sa mu nič nestalo, ale nestál o ďalšie nepríjemné prekvapenia. Brille zahanbene sklopil zrak, opäť prešiel cez dvere, ktoré po chvíli nadobudli svoju zvyčajnú pevnosť.
„Idem sa osprchovať. Už radšej nechcem nič vedieť o tvojich aktivitách,“ pokojne odvetil Tom. Zamieril rovno do priateľovej kúpeľne. Potreboval na seba naliať studenú vodu, aby sa uistil, že naozaj nesníva.
„V poriadku, chápem ťa. Zatiaľ sa postarám o riad, ktorý ostal včera v kuchyni,“ mrzelo ho, že sa s ním nemôže ísť sprchovať. Pritom by mu vôbec neprekážalo, že to stihol urobiť už skoro ráno. Uvítal by trochu uvoľnenia po takom náročnom súboji.
Hodil na seba džínsy a košeľu a túžobne hľadel na dvere kúpeľne. Počas rána sa musel o seba postarať. Bol taký vzrušený prítomnosťou tela svojej lásky. Už dávno mal Toma radšej než ostatných, ale nechcel mu to prezradiť. Bál sa, že aj on ho odsúdi a začne ho nenávidieť. Práve preto si tak dlho udržiaval odstup. To však pominulo vo chvíli, keď si uvedomil, že jeho priateľ nemá žiadnu vážnu známosť a o dievčatá vôbec nejaví záujem. Myslel na toho rozkošného mladého muža, ktorého mal možnosť ošetrovať. Vyvolával v ňom tie najpríjemnejšie predstavy. Pomocou jednoduchých kúzel umyl špinavý riad. Predstavoval si aké by bolo krásne, keby mohol ísť k nemu, bozkávať ho a neprestajne ho ubezpečovať, že je tou jedinou bytosťou, ktorú chce mať po svojom boku. Napriek tomu, že neovláda mágiu a nemá s tým svetom takmer nič spoločné.
Z hrdla sa mu vydral tlmený povzdych. Bál sa však odmietnutia, preto radšej pustil studenú vodu a strčil hlavu pod kohútik. Takisto sa potreboval trochu schladiť, ale obával sa, že to nepomôže. Vibrovanie mobilu vo vrecku v ňom vyvolalo ďalšiu negatívnu reakciu. To číslo poznal len Tom. Nikomu inému ho nedával. Nemal rád tieto výdobytky modernej technológie, kúpil si ho len preto, aby sa s ním mohol skontaktovať v prípade potreby.
„Kto ste a odkiaľ máte toto číslo?“ zavrčal do telefónu.
„Viem, že tam máš jedného z nich a chcem, aby odišiel. Ty si môj milenec, ak neodíde budem vás musieť oboch zabiť.“

1. časť série REAL SLASH, Tvoja cesta

Depresívne, temné, slash zatiaľ len v náznakoch. Napadlo mi, že by som mohla napísať aj jednorázovku zo svojimi vlastnými postavami. Samozrejme, že využívam aj typický fantastický motív čiže, hrdinovia majú čarodejnícke schopnosti, ale skôr také skryté a viac menej duševné ako fyzické. táto poviedka nepatrí do fanfiction HP!
Tak vám predstavujem prvú časť poviedky Real slash s mojimi hrdinami, ktorí patria len výlučne mne. Vekovaná hranica: už tradične od 18 rokov!!! Pre celú poviedku

Thomas (Tom)/Josh


Pár chvíľ ho delilo od zaklopania na dvere, ktoré mohli preňho znamenať vstup do nového života. Vedel, že na to nemá právo a tušil, že rodičia to nepochopia, ale nemohol už ďalej znášať hrozivú situáciu, ktorá panovala v ich domácnosti. Takisto aj krvavé odreniny na tele mu spôsobovali značné problémy. Ako dlho ešte mohol presviedčať spolužiakov, že spadol z bicykla, prípadne sa udrel počas cestovania v autobuse. Postupne strácali vierohodnosť. Vedel, že sa ho začnú vypytovať a napokon odhalia tú zlovestnú pravdu o jeho trpení. Stačili mu tie veľavravné pohľady počas telesnej výchovy, keď mali všetci možnosť vidieť strašné modriny, ktoré mal na tele. To, čo sa dialo za dverami ich rodinného domu hraničilo s nenormálnosťou. Každodenný boj o prežitie ho donútil odísť. Musel odtiaľ utiecť, lebo matka mu nechcela pomôcť, nemala silu pustiť z rúk pohárik a začať si všímať vyostrený konflikt medzi otcom a synom. Nepočúvala ich hádky, zatvárala oči pred bitkou, ktorú jej syn neustále dostával už od svojich šiestich rokov bol v ohrození a vždy sa našla nejaká zámienka, kvôli ktorej musel dostať poriadny výprask. Pomaly prestával rozoznávať čo je dobré a čo zlé, lebo všetko čo urobil bolo považované za trestuhodnú chybu. Taký bol život Thomasa Medisona až do chvíle, kým sa nerozhodol uniknúť z toho hrozivého kruhu násilia a bezmocnosti. Tmavovlasý muž, asi tak devätnásťročný, neuvedomujúci si svoju príťažlivosť, ktorá vyžarovala z jeho chladných hnedých očí, však stále nenachádzal odvahu vstúpiť do osobného priestoru svojho dávneho priateľa. Ošúchané džínsy z neho takmer spadli, keď sa pokúšal pozbierať veci, ktoré sa mu pritom náhlom pohybe vysypali z batoha. Nemal toho veľa a hanbil sa za svoju rodinu, za ich kruté zásady a istým spôsobom ho aj mrzelo, že musel odísť. Skôr než sa stihol konečne rozhodnúť, bezpečnostné dvere slabulinko zaškrípali a pomaly sa otvorili.
„Ahoj, Tom. Stojíš tu už dlho? Prečo si nezazvonil? Snáď sa nehneváš kvôli tej minulej nepríjemnosti. Nechcel som ťa uraziť, len by som bol rád, keby si mi požičal svoje poznámky a to snáď nie je žiadny zločin,“ o tri roky starší muž sa zhovievavo usmial. Zrejme práve vyšiel zo sprchy, lebo mal na sebe len čierny župan a z plavých vlasov mu stekali kvapky vody. Nemal ho poriadne zapnutý, čím si vyslúžil odsudzujúci pohľad svojho priateľa. Nepatril k ľuďom, ktorí zniesli takéto extrémnosti. Pohľad mu neochotne zablúdil na odhalenú hruď. Nemal by sa takto predvádzať. To nie je slušné.
„Nie, práve som prišiel. Poznámky ti samozrejme veľmi rád dám. Nechcel som ťa obťažovať, ale...“ bola to tá najťažšia chvíľa v jeho živote. Zdôveriť sa niekomu so svojím trápením predtým považoval za slabosť. Vedel, že to musí zo seba dostať za každú cenu.
„Poď ďalej, porozprávame sa v súkromí. Moji susedia sú veľmi zvedaví neustále len klebetia,“ pozval ho dovnútra svojho skromného príbytku. Z pomerne jednoducho zariadeného bytu sálal pocit bezpečia a domova. Napriek tomu, že niektoré veci boli nekoordinovane umiestnené a farebne nezladené, nepovažoval to za veľký problém. Byt napriek tomu pôsobil útulne a rozhodne spĺňal svoju funkciu. Študijné materiály a knihy boli rozložené na rôznych miestach, boli pootvárané niektoré aj počmárané a celé pokryté poznámkami. Bol viac než jasné, že tentoraz sa Josh snaží naozaj ukončiť prvý ročník. Už vystriedal niekoľko škôl a nikde sa mu nepodarilo dôjsť do konca. Tento rok zrejme považoval za prelomový. Možno preto si radšej zvolil externé štúdium a venoval sa popritom aj svojej práci.
Spokojne si prezeral obrazy, ktoré boli rozvešané na chodbe, boli to väčšinou všelijaké skice, rôznych farieb a veľkostí, ktoré nakresli Josh, počas svojich maliarskych inšpirácií. Kreslenie bolo jeho koníčkom, napriek tomu, že nikdy nenavštevoval umeleckú školu.
„Nevšímaj si ten neporiadok, práve sa učím a ty vieš, že keď mi to nejde všetky veci lietajú po izbe. Neurobil som zápočet, už zas v tom lietam,“ zahanbene sklonil hlavu.
„Vlastne by som ťa chcel o niečo požiadať, ale akosi si na to netrúfam. S tou písomkou to nie je až také zlé, ak chceš pomôžem ti z učením...“ znepokojene vyjachtal Thomas.
„Pokojne sa mi môžeš zdôveriť so všetkým,“ posadil ho na gauč a pokojne si prisadol k nemu. Konečne si zaviazal župan a začal sa tváriť čoraz vážnejšie.
„Nemám kde bývať. Mohol by som ostať u teba?“ pripadalo mu to hrozne ponižujúce, ale nemal na výber.
„Áno, samozrejme. Som rád, že si sa tak rozhodol,“ spokojne sa usmial. Nevedel čomu má vďačiť za také šťastie. Už dlhšiu dobu cítil silnú náklonnosť k svojmu spolužiakovi. Chcel byť v jeho blízkosti. Práve preto si nehľadal spolubývajúceho, dúfal, že napokon sa rozhodne odísť od svojej rodiny. Jemne mu prešiel rukou po tvári. Páčil sa mu už dlho, ale nechcel mu to povedať. Bál sa, že ho stratí.
„Potreboval by som aj ošetrenie. Mohol by si so mnou zájsť k lekárovi. Cítim veľkú bolesť a neviem vlastne ani netuším, ako som sa dostal k tvojmu bytu. Možno to bol len inštinkt a tie veci som mal už zbalené dávno,“ zúfalo si priložil ruku na hruď. Bol zvyknutý na to, že sa účinky ďalšieho výprasku prejavia v tej najhoršej chvíli.
Josh mu pomaly vyhrnul tričko. Keď zazrel to obrovské množstvo modrín neubránil sa zlosti. Mal chuť potrestať ľudí, ktorí sa naňho odvážili vztiahnuť ruku. Thomas bol šikovným študentom, ale nebol stavaný na znášanie takých násilností. Nedokázal sa brániť silnejšiemu protivníkovi.
„Ak ťa niekto napadol, mali by sme to ohlásiť. Vyzerá to veľmi zle. Nemocnica je tu blízko, len sa oblečiem a pôjdeme. Nemám informovať tvoju rodinu?“ rýchlo zamieril do spálne. Nechal otvorené dvere, aby sa mohli ďalej rozprávať. Rýchlo vybral zo skrine čisté nohavice a tričko a začal sa obliekať.
„Nie, nechcem, aby to niekto vedel. Bol to môj otec a jeho priatelia, zmlátili ma, lebo som sa náhodou dozvedel o tom, že patria k nejakému spolku. A to nie je všetko. Otec chcel, aby som sa venoval jeho priateľom po sexuálnej stránke. Odmietol som a oni ma potrestali. Ani neviem, ako to urobili, jednoducho mi spôsobovali bolesť a vôbec sa ma nedotýkali, nechápem ako to urobili. Nemôžem sa proti nemu postaviť, zabil by ma, ty ho nepoznáš. Má tajomstvo, ktoré z neho urobilo tyrana. Nemôžem ti povedať viac, len mi skús veriť, prosím ťa,“ rukou prechádzal po zranenom mieste. Cítil ako ho napĺňa bolesť.
Josh rýchlo vyšiel zo spálne a pevne objal svojho priateľa. Neovládol sa. Oveľa lepšie chápal význam jeho slov. Bolo mu jasné, prečo to s ním chceli urobiť aj čo tým zamýšľali, ale nesmel mu nič prezradiť.
„Už bude všetko dobré, postarám sa o teba,“ na malú chvíľu sa nechal unášať svojimi citmi. Nežne pobozkal pery svojho priateľa. Len sa ich letmo dotkol, akoby chcel precítiť ich chuť.
„Josh, nie!“ Thomas odmietavo pokrútil hlavou. Cítil ako mu prudko tlčie srdce.
„Myslel som si, že ti ma pochopíš. Nie, toto nechcem. Nemal som sem chodiť, radšej pôjdem...“ bolesť neustávala. Bola taká skutočná ako prítomnosť jeho priateľa. Náhle sa mu podlomili kolená a začal mrmlať akési nezrozumiteľné slová.
„Neblázni! Tom, počuješ ma?“ šikovne ho zdvihol a odniesol do postele. Ty nepotrebuješ lekára. Tieto rany by aj tak nedokázali vyliečiť, len by zbytočne kládli otázky.
Opatrne ho vyzliekol. Zbežne prehliadol to vychudnuté telo. Páčil sa mu, ale zároveň mal sto chutí ublížiť človeku, ktorý sa k nemu zachoval tak kruto.
„Uvidíš, že budeš v poriadku. Dám ti časť svojej vlastnej energie,“ ľahol si k nemu a opatrne začal rukami prechádzať po celom tele. Zároveň ho bozkával a šepkal mu slová, ktorým nikto nemohol rozumieť. Telo postupne prestávalo nadobúdať nezdravú farbu, modriny mizli a rany sa zaceľovali.
„Ako ti to mám vysvetliť? Ako ti mám povedať celú pravdu o tvojej rodine. Bude to ťažké... možno až príliš a ty na to teraz nie si pripravený,“ opatrne ho pohladil a pomaly vstal. Potreboval sprchu, poriadne studenú a okamžite. Cítil ako sa ich vnútorné energie prepojili. Bol ochotný mu poskytnúť ochranu a vedel, že jedného dňa možno bude chcieť byť jeho partnerom. Obrnil sa trpezlivosťou a láskavosťou.

Mladší muž sa nemotorne obrátil na druhý bok. Upadol do spánku a nevedel, že nad ním bdie ochranná ruka jedného z najmocnejších mladých mágov zo skutočného sveta.
Chceli by ste niekedy v blízkej budúcnosti pokráčko?

2. časť Slzy v piesku (Summmer slash)

Ty zhasínaš sviečku

Knôt už dohorieva

Tvoje srdce planie ďalej

Tým istým plameňom

Ostali ti len slzy v piesku

A láska nový zmysel naberá

Potomok mora sa musel každú noc ponáhľať do náručia zdroja svojej sily. Spenené vlny ho lákali do svojho láskavého náručia. Potreboval more ako útechu, ktorá nejatrila jeho rany.

Sean sa ponoril a prenikal čoraz hlbšie do svojho sveta, len aby sa zbavil tej hroznej ťažoby. Vedel, že Julian hrozne trpí. Každá chvíľa života bola vykúpená trpkými reakciami unaveného tela. Napriek tomu celých šesť mesiacov boli spolu relatívne šťastní a žili si svoj život. Julianova rodina s tým nikdy nesúhlasila a snažili sa ho všemožnými spôsobmi nájsť, ale on s nimi nechcel ostať.

Sarah im dopriala dostatok súkromia a vždy im pomáhala, aby bolo v domácnosti dostatok všetkého. Čas sa však krátil. Neúprosne ukrajoval z ich spoločného života.

Aj keď to Julian nedával najavo, čakanie mu spôsobovalo bolesť. Bol neustále unavený, podráždený a zatváral sa v ich spoločnej spálni. Odháňal ho od seba, keď začal pociťovať neznesiteľné bolesti. Tlmiace lieky odmietal brať a lekárov vôbec neprijímal.

Láska, keď odchádzaš

môj svet sa rúca

Chápem, že nesmrteľnosť

Je len pasca

Sean plával čoraz rýchlejším tempom. Už bol v tej hĺbke poriadne dlho. Mal iné pľúca ako ostatní ľudia, trochu viac prispôsobené na potápanie a práve preto sa ani nenechal vyšetrovať lekármi.

Tvoj úsmev nenahradí

Ani tisíc iných

Krajších tiel

Tvoj dotyk nenahradí

Žiadny klamlivý cieľ

Keď sa vynoril, na brehu zazrel kľačiacu postavu. Okamžite vyšiel z vody a rozbehol sa čo najrýchlejšie k mužovi, ktorý ležal na horúcom piesku.

„Julian, čo tu robíš? Nemal si vstávať...“ láskavo ho zdvihol do náručia. Cítil ako sa jeho telo chveje. Tentoraz nie od bolesti, ale od strachu.

„Ty si tam bol tak dlho. Hrozne som sa bál...“ majetnícky ho objal okolo krku a pobozkal na pery.

„Nemusíš mať strach. Mne to neuškodí. Potrebujem more, preto som nemohol prísť za tebou...Dlho by som bez slanej vody nevydržal...“ objasnil stručne.

„Vezmi ma dovnútra, chcem sa s tebou milovať, chcem to urobiť teraz,“ opatrne privrel oči a svoje telo zveril úplne do rúk partnera.

Túžba nás vždy spája

Túžba nás vždy pristihne

Túžba nás vždy nechá

Vyhrávať i prehrať zároveň

Sean ho bez váhania zložil na posteľ. Bola to rozhodne tá najkrajšia žiadosť, ktorú od partnera počul. Cenil si to viac než akékoľvek iné vyznania.

Láskavo sa prisal na jeho pery, chcel mu dotykmi prejaviť všetku svoju lásku. Nikam sa neponáhľal. Počúval tlkot jeho srdca, akoby sa bál, že ak ho príliš stisne nebude viac dýchať.

Chceme byť milovaní

Chceme nebyť podvádzaní

Chceme to, čo nemôžeme mať

Po dlhšej príprave roztúžene prenikol do jeho otvoru. Dával si pozor, aby mu nespôsobil ani najmenšiu bolesť. Vychutnával si zovretie tela svojho milenca, takisto bol spokojný aj s tým, že spolu s ním prežíval to kúzelné spojenie. Obaja sa prispôsobovali svojim momentálnym potrebám. Neskôr sa k sebe nežne pritúlili a ostali ležať v pevnom objatí.

***

Keď strácame, sme zraniteľný

Keď hľadáme potrebujeme nádej

Keď odchádza, ten ktorý nám možno bol súdený

Nechceme ísť ďalej

Sean cítil akýsi nezvyklý chlad. Telo v jeho náručí ochablo, bolo také studené priam neľudské. Rukou skontroloval pulz. Julian nedýchal, vôbec sa nemohol a bol bledý, ako ešte nikdy predtým.

„Miláčik, prosím...nie,“ zúfalo sa sklonil k nemu a začal mu dávať umelé dýchanie.

***

Hľadel na spenené morské vlny. Opieral sa o zábradlie a tichučko utápal svoj žiaľ vo fľaši s whisky. Julian bojoval tak dlho a tak urputne, bráni sa smrti a chcel byť s ním, ale telo to už dlhšie nevydržalo. Sean bol s ním, dokonca aj počas jeho posledných chvíľ, držal ho za ruku a rozprával mu záhadnom svete pod morskou hladinou. Posledný raz hľadel na svoj ostrov, a lúčil sa s morom, ktoré mu bolo blízke. Bol pripravený odísť do krajiny bez mora, odmietol úplnú nesmrteľnosť.

Koniec