7. kapitola Padlý menom Sael

Varovanie: Samuel spoznáva aké je to byť démonom, 18+
Na Vianoce sa mi veľmi písať nedarilo, ale múza je už opäť tu.
Všetkým prajem veselého Silvestra a šťastný nový rok 2010.




Samuel sa zľahka dotýkal dvojčiat. Bez nich by si nevedel predstaviť nekonečnú existenciu.
Boli neľudskí, spojení svojimi pocitmi, ale láska bola stále ich súčasťou. Možno preto mali krídla. Ich duše postúpili na vyššiu úroveň, ale stále mali v sebe aj časť svojho vlastného dobra. Počas premeny necítili bolesť, úplne ich ovládlo šťastie z ich spojenia. Stačilo im byť spolu a všetko trápenie bolo oveľa znesiteľnejšie. Práve preto ich tak obdivoval, temnota ich úplne nepoznačila, stále boli istým spôsobom nevinní.
„Sú krásne. Aj ja chcem také,“ závistlivo poznamenal Samuel. Pohládzal tie nežné krídla, zložené so silnej energie. Dvojčatá sa pritom priam zadúšali od smiechu. Šteklilo ich to a začali sa opatrne odťahovať. Samuel ich ešte chvíľu trápil, potom začal venovať pozornosť nespokojného Belphegorovi.
„Nebuď smutný. Ja tiež žiadne nemám. Moje diadémy sú oveľa krajšie ako tie šteklivé nezmysly,“ Belphegor ukázal na skrinku, ktorá sa rýchlo otvorila. Ukázal im kompletnú zbierku tých najkrajších diadémov. Jeden z nich sa vysunul z police a pristál na Samuelových tmavých vlasoch. Bol úplne maličký, takmer matný, ale veľmi mu pristal. Vyzeral rozkošne, ako malý princ z nejakej čarodejnej rozprávky.
„Ďakujem ti, Bel, ale je to veľká škoda, pristali by ti,“ Samuel sa len nesmelo dotkol jeho pleca. Stále nevedel ako sa má k nemu správať. Považovať ho za milenca nebolo celkom presné a netušil, čo všetko mu Lucifer dovolí urobiť.
„Nehanbi sa,“ Belphegor ho frustrovane pritiahol bližšie k sebe, vášnivo spojil ich pery a rukou netrpezlivo siahol na Samuelov penis.
„Hej, to už stačí!“ pokúšal sa ho zastaviť Matt. Nepáčilo sa mu, že s ním jednal ako so svojím majetkom.
„Nemiešaj sa do toho!“ varoval ho Belphegor. Rozhodne nechcel dovoliť, aby mu niekto zakazoval dotýkať sa Samuela. Schválne sa naňho prilepil a jeho šikovné ruky, čoskoro urobili dobrú prácu. Samuel bol tvrdý až ho to bolelo.
Matta to nahnevalo. Vôbec sa mu nepáčilo, že naňho siaha pred všetkými.
„Je to aj tvoj bratranec. A ty prečo nič nepovieš?“ zamračene drgol do Ryana.
Ryan spokojne sedel na Mattovi, jednou rukou ho objímal a zľahka sa oňho obtieral krídlami.
„Prepáč, ale zrejme sa mu to páči,“ odvetil nesústredene. Zrejme ho opäť zaujímalo len telo dvojčaťa a o nič iné sa nestaral.
Matt stratil trpezlivosť, stiahol Belphegora so Samuela. Ukázalo sa, že to nebol až taký dobrý nápad. Svetlovlasý démon sa naňho zúrivo vrhol. Oči mu sčervenali a tvár sa začínala pod vplyvom hnevu meniť. Potom radikálne zmenil svoju podobu a začal zúrivo poletovať po miestnosti, v podobe zvláštneho bieleho svetla. Začal sa zúrivo krútiť okolo zúfalého Matta.
Ryana tá sila takmer odhodila z postele. Lucifer ho stihol včas zachytiť. Ich pohľady sa na chvíľu stretli.
Ryan vystrašene prijal pánovo objatie. Cítil tlak tej ničivej sily.
Belphegor prestal dorážať na Matta.
Všetky pohľady sa upreli na Lucifera. Démoni sa k nemu poslušne obrátili vedení, inštinktom, ktorý ich nútil poslúchnuť každý pánov príkaz.
„Tak dosť, Belphegor. Tvoj hnev by mohol rozbiť túto bránu. Ak sa neupokojíš, budem ťa musieť odvolať späť do pekla,“ prísne sa zadíval na svetlovlasého mladíka.
Belphegor sa okamžite stiahol. Nadobudol svoju podobu sladkého chlapčeka, pokojne usadil na posteľ. Zmierlivo sa oprel o Matta a privinul si k sebe aj Samuela. Pozval ho do svojej dierky, stiahol ho na seba bez ohľadu na bolesť. Samuel sa vnoril hlboko doňho. Nádherne splynul z jeho telom.
Matt chcel opäť protestovať, ale Lucifer mu to nedovolil. Jeho podmanivý hlas zaplnil celú miestnosť.
„A ty sa tiež nemusíš ničoho obávať. Samuel a Belphegor sa spojili. Nie je to také silné, ako to vaše puto, ale Belphegor ho teraz potrebuje. Zmierte sa, milujte sa, ale nesnažte sa to tu zničiť...“
Matt sa pohodlne oprel, neostalo mu nič iné, len sledovať ako sa Samuelovo telo pohybuje vtom dráždivom rytme. Nedovolil si odporovať želaniam svojho pána. Radšej upriam svoj pohľad na Ryana a prestal si všímať Samuelov blažený výraz. Ich rýchly pohyb začínal dráždiť aj Matta. Cítil sa rozpoltený medzi vernosťou k bratovi a túžbou pridať sa k nim.
„Nepustíte ma k nim?“ Ryan sa nespokojne vrtel v pánovom objatí.
„Nie,“ odvetil Lucifer. Rukou prešiel po mladíkovej hrudi.
Ryan cítil ostrosť toho dotyku, akoby bolo jeho úlohou preniknúť až pod pokožku. Keď sa dostal až na brucho, Ryan sa strhol a poplašene sa vpíjal pohľadom do svojho brata. Chcel, aby to robil on. Naťahoval sa k nemu, ale neodvážil sa odmietnutím uraziť Lucifera. Dúfal, že ho len pohladká a nejako už pretrpí tú chvíľkovú pozornosť. Mýlil sa.
Úplne stuhol, keď pocítil tlak pánovho penisu.
„Nie,“ zamrmlal potichu. Niečo také si naozaj neprial. Lucifer bol výnimočný, ale on myslel, len na Matta.
„Mne nemôžeš odporovať, si môj a urobíš to, čo chcem...“ Luciferov hlas si opäť podmanil jeho myšlienky, prechádzal sa v nich, akoby spoznával neprebádanú krajinu. Potom zľahka vstúpil do Ryana.
Mladík sa tomu vzoprel. Stiahol sa hlbšie do seba. Poplašene sa zadíval na Matta.
„Ste môj pán, ale toto vám naozaj nedovolím,“ Matt od seba odsunul Samuela a Belphegora. Boli tak zaujatý novou polohou, že si vôbec nič nevšímali. Ich energie splynuli do jedného a všetko na okolo nich stratilo význam.
„Poď sem a zopakuj to,“ vyzval ho Lucifer. Prekonal Ryanovu obranu a začínal sa úplne spájať s jeho vedomím.
Matt sa okamžite dostal k nim. Chcel niečo urobiť, ale dokázal len pobozkať Lucifera na pery a privinúť sa k nim. Všetci milovali pána a to sa nedalo zmeniť. Nesmeli sa postaviť proti jeho želaniam.
Matt presunul všetku svoju pozornosť na Ryana, keď sa brat dostatočne upokojil, zozadu doňho vstúpil. Všetci traja rozohrali svoju vlastnú milostnú hru.
Ryan sa pokojne poddal rozkoši. Bratovo nevšedné riešenie ho upokojilo, takto sa cítil oveľa lepšie. Privrel oči a nechal sa pohltiť túžbou.
Keď konečne všetci uspokojili svoje túžby, dlho ležali spolu v posteli.
Lucifer bol spokojný s takýmto vývojom udalostí. Démoni ho poslúchali, ale mali aj svoj vlastný názor. Okrem toho sa mu podarilo dostať do spojenia dvojčiat a ešte viac pochopiť to ich magické puto. Obaja práve ležali vedľa neho, tisli sa k sebe, ale nechali sa aj objímať.
Samuel žiarlivo stískal Belphegora. Tentoraz začínal byť rozčúlený on.
„Toto sa mi vôbec nepáči. Ja som tvoj milenec,“ hundral rozhorčene. Veľa nechýbalo a aj on by začal lietať po miestnosti ako predtým Belphegor.
Lucifer mu to vysvetlil tak komplikovane, že ani sám nevedel, čo si o tom mám myslieť.
„Musíte spoznať moju energiu a mali by ste vedieť, že ste mohli vzniknúť len za určitým účelom a tým je moje uspokojenie. Zatiaľ vám nemôžem dať inú úlohu, musíte ju plniť, lebo inak by ste stratili všetko, čo som vám už dal. Teraz pôjdeme tam, kam patríte, musíte spoznať aj krutú stránku tohto spojenia,“ ich telá sa náhle zmenili na svetlo, ktoré pomaly prešlo do iného sveta.



Po pár týždňoch...

Samuel zľahka dopadol na zem. Podarilo sa mu získať povolenie na výlet do ľudského sveta. Dlho sa na to tešil a chcel ísť úplne sám. Potreboval sa prejsť po miestach, ktoré boli preňho dôležité.
Cítil ako sa všetky farby sveta zachveli. Všetky neviditeľné bytosti sa od neho odvrátili. Šepkali si o ňom. Triasli sa v posvätnom tichu.
Na zem prišlo zlo a oni to dokázali spoznať. Samuel si na túto časť jeho premeny zvykal dosť ťažko. So sebou vždy prinášal len plaziacu sa temnotu.
Prechádzal sa medzi ľuďmi. Nebol už jedným z nich a vnímal ich iným spôsobom.
Mohol by si ich získať. Opantať ich sladkými rečami, prísť k nim pomocou kyvadiel alebo magických rituálov.
Stali sa preňho symbolom slobody, ktorú si žiadna iná bytosť nemohla dopriať. Samuel bol démonom. Stal sa Saelom, služobníkom zla. Nemal už inú voľbu, možnosť návratu neexistovala.
Bol pripútaný k svojmu pánovi. Nebolo dôležité zlo ani dobrom. Už si medzi nimi nedokázal voliť. Bol obdarený, ale zároveň zatratený. Bol milovaný, ale aj nenávidený.
Dôležité bolo len to, že existoval nezávisle od všetkých časov a mohol čerpať vedomosti nekonečnou rýchlosťou.
Ľudia. Ich kroky, ich láskanie a nežnosti. To všetko vnímal len ako pozorovateľ. Ich rozkoš bola nedokonalá, pominula skôr než si vôbec nejakú stihli vychutnať. Napriek tomu občas túžil opäť patriť medzi nich. Prežiť to, čo bolo umožnené len ľudskej bytosti.
Démoni so sebou prinášali nenávisť, nedokázali skutočne milovať ani nenávidieť. Poslúchali len hlas svojho pána, obracali sa k nemu a postupne napredovali na jednotlivých úrovniach. Samuel to znášal veľmi ťažko. Odlúčenie od pána bolo ako nekonečná bolesť, ktorú mu prinášalo svetlo. Bez dotyku jeho energie nemal nič. Nezáležalo mu na ničom len na ich rozhovoroch.
Spoločne s Belphegorom a dvojčatami sa učili, napredovali veľmi rýchlo a čoskoro boli schopní sa aj sami zorientovať vo svete, do ktorého patrili. Tam kde neexistoval čas, neboli dôležité žiadne zväzky so zemou. To všetko ho istý čas dokázalo uspokojiť, ale postupne sa mu vracali spomienky na nekonečnú bolesť. Nato ako veľmi túžil ostať človekom. Preto sa vrátil späť na Zem. Potreboval byť chvíľu s nimi. Smrteľníci mu dávali nádej, že raz možno bude môcť niekoho z nich osloviť. Tak ako Belphegor stretol dvojčatá. Zo strachu pred poškodením ich duší si však držal odstup.
Počúval ich rozhovory. Tešil sa z každej podnetnej myšlienky. Keď sa do sýtosti poprechádzal a nenápadne ponavštevoval všetky temné duše, ostal sedieť na schodoch pred svojou bývalou školou. Díval sa na schod, na ktorom si kedysi takmer udrel koleno, počúval zmes hlasov a čerpal informácie, ktoré potreboval.
Práve, keď sa chystal odísť, niekoho uvidel. Najprv si myslel, že sa mu to len zdá, ale potom uvidel bytosť, ktorá ho uchvátila.
Niekto si k nemu prisadol. Bol to chlapec, mal približne osemnásť rokov a jeho myseľ vysielala zmätené signály.
Chcem sa s niekým vyspať. Nenávidím svoje telo. Už nechcem byť panic. Chcem, aby sa mi prestali posmievať.
To všetko okolo seba šíril. Nevedel o tom, ale pre démona tieto veci neostávali vôbec ukryté. Usmial sa. Pred sebou mal dušu, ktorá túžila po objavovaní. Zahalenú v nie príliš príťažlivom tele, ale viac nebezpečnú ako nevinnú.
„Ahoj, hľadáš niekoho?“ oslovil ho, aj keď už dávno vedel, že príde. Dohodli sa na tom počas jedného rituálu.
„Teba. Som pekelný démon, služobník samotného Lucifera,“ pokojne odvetil Samuel.
Odvrátil sa od neho. Nechcel s ním nadviazať kontakt. Tá duša k nemu prišla z určitého dôvodu. Belphegor mu povedal, že ich bude k sebe priťahovať. Prídu za ním tí, ktorí túžia po zakázaných rozkošiach. Jedine také bytosti dokázali nadviazať kontakt s démonmi.
„Som Andy. Konečne si tu so mnou. Už som sa nemohol dočkať,“ sebaisto vybral z vrecka svoje podomácky vyrobené kyvadlo.
„Prišiel som, ale veľa si od toho nesľubuj,“ znudene odvetil Samuel. Odkedy sa stal jedným z démonov, mágovia rôznych kategórií ho dosť často vyvolávali, bol označený ako bytosť z nižšou silou a obmedzenými schopnosťami, preto sa až tak veľmi nebáli s ním nadviazať kontakt. Zatiaľ však nemal vymedzené právomoci, jeho úlohou bolo len robiť spoločnosť pánovi. Mal dovolené len komunikovať s ľudskými bytosťami.

Poznámka autorky: v ďalšej kapitole by som chcela nejakým spôsobom opísať peklo, aj keď to bude len z môjho pohľadu...
Teda, pokiaľ sa mi to podarí.
Dvojčatá a ich spojenie prípadne, kým skutočne sú o tom sa tiež dočítate zrejme v ďalšej kapitole, keďže tam sa skôr budem zaoberať duševnými vecami ako fyzickými...
Taktiež chcem poznamenať, že veci týkajúce sa démonov neberiem so žiadneho zdroja, dá sa povedať, že aj čo sa týka toho pekla, čo bude v ďalšej si to len s múzou tak vymýšľame...
Aj, keď kyvadlo a automatické písanie o tom som trochu čítala, len na nete.

Merlin

Keďže mám merlinovský dizajn, tak by sa patrilo aspoň niečo o tom napísať, tento článok sa týka len seriálu Merlin...Je to len krátke info...



Merlin

Stručný obsah

Do kamelotu prichádza mladík, ktorý sa má stať legendou. Volá sa Merlin a je to mladý (nevyučený) čarodejník. Stáva sa osobným sluhom mladého princa Artuša, následníka trónu...


Môj pohľad na vec:

Pár Merlin/Artuš veľmi sa k sebe hodia a sú spolu zlatí, i keď tento seriál nepatrí medzi vyslovené gay veci, ale rozhodne neoľutujete, keď si to pozriete.
Oni sa k sebe skrátka hodia... Navzájom sa dopĺňajú...
Sú jeden pre druhého ako stvorení. I keď je to len môj názor, nikomu ho samozrejme nevnucujem.
V celku je to veľmi príjemný seriál, občas aj s rozprávkovými prvkami, plný mágie...
Odlišuje sa od ostatných filmov o Artušovi a Merlinovi.


Dostupnosť u nás

Tento seriál zatiaľ do našich končín oficiálne nezavítal. Môžete si ho pozrieť len v angličtine so slovenskými alebo českými titulkami. (Veď- viete-ako- to- myslím.)
Zatiaľ boli odvysielané prvé dve série (každá mala trinásť častí, približne 50 min.), tretia séria sa pripravuje na jeseň 2010.

13. kapitola Hlas

Varovanie: násilie, smrť



Taro od strachu ledva dýchal. Únosca s ním vošiel do dodávky, zavrel dvere a ostal vo vnútri. Ten druhý opäť naštartoval a dodávka sa opäť pohla.
Prešla ďalšia hodina, kým sa opäť zastavili. Bál sa tých mužov, upokojovalo ho len to, že jeho telo v nich nevzbudzovalo túžbu.
„Je to veľká škoda, chlapče. Dostaneš sa do tých najhorších rúk,“ chladne poznamenal únosca.
Šéf drogovej siete osobne požadoval, aby mu priviedli Athosovu kurvu. Dokonca bol ochotný štedro sa im odmeniť, len aby nezabudli komu majú chlapca predať. Pán mal špeciálne požiadavky.
„Neviem o čom to hovoríte,“ smutne pokrútil hlavou Taro. Šokovane sebou trhol, keď mu muž upevnil na krk kožený obojok. Mal jasnočervenú farbu a bol zakončený známkou s vyrytými iniciálkami.
Bol celý červený a mal známku, akoby mal byť určený pre psa. Na jeho nahej koži sa tá vec priam leskla.
Potom mu únosca obliekol priesvitnú sukienku, siahala vysoko nad kolená a bola viac než vyzývavá. Celý čas sa ho dotýkal, čo najmenej. Taro sebou aj tak dosť zmietal. Nepáčilo sa mu to.
Potom ho niekam odniesli. Prebiehalo to tak rýchlo, že takmer vôbec nič nevidel. V nočnej tme bolo všetko rovnaké.
Strčili ho do tmavej miestnosti a hodili na zem. Niekto mu k obojku pripevnil reťaz. Potom ho nechali samého a dvere sa za nimi prudko zabuchli.
Keď sa zažali svetlá, Taro uvidel červenú deku, ktorá bola pohodená na zemi a misku z jedlom a vodou. Nedotkol sa toho aj, keď bol už hladný a smädný. Pripadalo mu ponižujúce jesť takýmto spôsobom, okrem toho tým ľuďom vôbec nedôveroval. Neisto sa zahalil do deky. Pripadal si hrozne zraniteľný, tentoraz mu bolo do plaču a vôbec neskrýval svoj strach.
Pritiahol kolená k sebe, objal svoje telo a snažil sa potlačiť triašku. Bolo mu zle, žalúdok sa mu prudko chvel.
Bol ochotný radšej zomrieť ako podriadiť sa hre nejakého zvráteného šialenca. Želal si, aby poňho prišiel Athos a vzal ho domov k Willovi. Obaja sa oňho starali a nikomu inému na ňom nezáležalo.
Potom si spomenul aj na ostatných chlapcov. Dúfal, že sú všetci v poriadku. Bolo im spolu dobre a nechcel ich stratiť.
Vedel, že oni by sa oňho postarali. Nenechali by ho samého na takom hroznom mieste. Predstavoval si ako ho zúfalo hľadajú.
Všimol si kameru, ktorá bola umiestnená dosť vysoko, aby na ňu nedokázal dosiahnuť.
Bola obrátená priamo k nemu. To v ňom vyvolalo ešte väčší strach. Niekto ho pozoroval a on bol úplne bezmocný.
Z reproduktora zaznel tichý hlas. „Vitaj, Nicky. Už sme sa ťa nemohli dočkať. Mňa osobne veľmi nepriťahuješ, ale mám pre teba pripravené prekvapenie... Prajem ti príjemnú zábavu.“
Taro sa pokúšal postaviť na nohy, ale reťaz bola príliš krátka. Strhlo ho to opäť na zem. Dvere sa pomaly otvorili. Okamžite sa odplazil čo najďalej od nich.
Hrdlo sa mu zovrelo, keď uvidel mohutného muža s maskou na tvári. Zakrývala skôr hornú časť tváre, ústa mal úplne odhalené.
Mladík sa pokúšal dosť čo najďalej. Unikal pred pohľadom tých divých očí.
„Nepribližujte sa ku mne!“ Vykríkol Taro.
Muž schmatol reťaz a silno ňou trhol. Pritiahol si dusiaceho sa mladíka. Tarovi vyhŕkli slzy, zúfalo si šúchal hrdlo. Veľmi rýchlo pochopil, že nedokáže uniknúť.
Muž v maske ho ťažkopádne objal. Silné ruky okolo neho vytvorili nepreniknuteľnú hradbu.
„Vy ste ma kúpili?“ opýtal sa šokovane. Muž vyzeral skôr ako nejaký otrok. Bol svalnatý a pekne stavaný a na krku mal podobný obojok ako Taro. Nepôsobil ktovieako inteligentne. Skôr vyzeral ako stroj, ktorí všetko robí len na príkaz svojho pána.
Taro veľmi rýchlo oľutoval to, že si ho začal obzerať zblízka. Muž nemal na sebe nohavice, keď sa pozrel nižšie mal možnosť si prezrieť jeho penis. Chlapec zúfalo zalapal po dychu a pokúšal sa s ním pozhovárať. Nechcel, aby sa medzi nimi niečo stalo. Všetko v ňom sa proti tomu búrilo. Obával sa, že keby sa mu ešte raz stalo niečo podobné, asi by to nevydržal.
Muž zúfalo pokrútil hlavou. Pokus o rozhovor ho očividne úplne vyviedol z miery. Ostal stáť ako primrznutý, ale stále pevne zvieral chlapca.
Taro trpezlivo pokračoval. Vycítil, že má aspoň malú nádej.
„Nie, tak potom ste tu aj vy uväznený?“ zašepkal Taro. Snažil sa veľmi nepohybovať perami. Nechcel, aby k nemu poslali niekoho iného. Tento nekonal z vlastnej vôle.
Maskovaní prikývol ešte razantnejšie. Jeho ruka začala bojazlivo prechádzať po chlapcovom stehne. Mladík ju rýchlo zakryl tou svojou. Muž sa triasol viac než on. Nebol to žiadny násilník. Taro vycítil jeho neistotu a strach.
„Pustite ma a všetko bude v poriadku,“ požiadal ho pokojne.
Muž zaváhal. Chvíľu sa nedialo absolútne nič. Taro bezradne spočíval v jeho objatí. Potom ho muž zľahka pobozkal na krk a nenápadne mu pošepkal do ucha:
„Nemôžem. Prikázali mi to. Musím poslúchnuť. Ak to neurobím zabijú nás. Pán má viac takých ako sme my...“ mrmlal vystrašene.
Presvedčil muža, aby ho aspoň pustil na zem. Nechal ho stáť, chvíľu ešte váhal. Z reproduktorov sa opäť ozval ten istý hlas: Nebudem od vás vyžadovať žiadne násilie. Pokojne si robte, čo chcete, užite si to.“
Taro zamračene zagánil na reproduktor. Stisol päste a zúrivo sa obrátil do kamery.
„Neurobím to!“ zavrčal podráždene.
Dvere sa opäť otvorili a dovnútra prišli traja ozbrojení muži. Dvaja z nich chytili Tara a tretí mu priložil ku krku nôž.
Hlas z reproduktoru ho zadržal: Nie, nie. Začnite od prstov. Najprv nech trpí...“
Nôž sa presunul k Tarovej ruke. Chlapec zúfalo sledoval, ako sa blížil k malíčku. Zalial ho studený pot.
„Neurobím to...“ zopakoval Taro. Hlas sa mu ani trochu nezachvel. Napäto sa díval na nôž. Zomrie. Tak nech sa to stane, ale už nikdy sa nechcel prebudiť s pocitom, že ho niekto môže len tak využiť a odhodiť, akoby jeho život nemal žiadnu cenu.
Nôž ho neporanil. Muži čakali na pánov príkaz a ten neprišiel. Napokon sa hlas opäť ozval.
„Si odvážny chlapec. Máš charakter. Páči sa mi, že bojuješ. Bola by škoda ti takto ublížiť...“
Potom niečo prikázal po španielsky. Taro sa pokúšal tomu porozumieť, ale nemal dostatočnú slovnú zásobu.
Muži ho nechali ležať na zemi. Obklopili jeho vystrašeného spoločníka. Všetci traja sa naňho vrhli. Mlátili ho, kopali doňho. Potom ho zahnali do kúta. Taro zdesene sledoval ako mu jeden z nich jedným prudkým seknutím podrezal hrdlo. Krv sa rýchlo valila. Muž sa potácal smerom k Tarovi.
V jeho očiach bolo toľko strachu a bolesti. Zrútil sa na kolená, dostal sa až k nemu.
Taro to nedokázal zniesť. Pokúšal sa mu pomôcť, ale nedalo sa nič robiť. Rana bola príliš hlboká.
Taro pri ňom sedel. Cítil váhu jeho tela a bol celý od krvi. Začal sa zúfalo kolísať a potom hrozne kričal. Rukami udieral do dlážky a z hrdla sa mu dral strašný nárek.
Potom ten hlas opäť prehovoril. Odpratali ho a priviedli ďalšieho muža.
„Neurobím to,“ pokrútil hlavou Taro. Už to neznelo až tak presvedčivo. Netúžil vidieť umierať ďalšieho človeka.
Mal pocit, že ak niečo neurobí zošalie z toho. Bol úplne zbavený akýchkoľvek zábran.
„Neurobím to!“ opakoval celkom zbytočne. Už ani sám nevedel, prečo to hovorí. Cítil, že sa čoraz väčšmi ponára do temnoty. Nemohol sa na tú krv ani pozrieť. Bolesť ho úplne premohla, akoby on sám utŕžil smrteľný úder. Potácal sa dopredu, rukami prechádzal po stenách. Smial sa a plakal. Sám nevedel, čo sa to s ním vlastne stalo.
„Neurobím to... Neurobím to...“ držal sa tých slov, aj keď prestával rozumieť ich významu. Už nevedel čo tam robí, ani prečo sú tam tí ľudia.
Taro zdesene sledoval ako si s ďalším mužom poradili. Donútili ho ďalej sa dívať.
Potom telo opäť niekam odpratali a priviedli ďalšieho. Tentoraz nemal na tvári masku. Bol to Dárius. Celý sa chvel a pohľad mal úplne prázdny, akoby preňho všetko prestalo existovať.
„Nechajte ich chvíľu o samote. Budeme pokračovať zajtra, myslím, že to bude zatiaľ stačiť,“ chladnokrvne oznámil hlas. Muži okamžite opustili miestnosť.
Taro sa okamžite vrhol na Dária. Hodil sa mu okolo krku tak, prudko až ho reťaz na chvíľu zbavila možnosti voľne dýchať. Musel ho potiahnuť so sebou, aby sa mohol opäť voľne nadýchnuť. Dárius nereagoval. Stál tam ako socha, hľadel do prázdna a Tara vôbec nespoznával.
„Dárius, si v poriadku?“ triasol ním.
„Neviem. Myslím, že áno, ale bolia ma nohy...“
„To bude v poriadku. Hlavne sa tam nedívaj a sadni si,“ zabalil sa s ním do prikrývky a zúfalo sa tisol k jeho telu.
Pár hodín len ticho sedeli. Neodvážili sa ani pohnúť. Navzájom si dodávali odvahu len dotykmi.


***

Athos držal na rukách plačúceho Setha.
„Pokojne, zlatko. Čoskoro budeme doma,“ upokojujúco ho pohladil po vlasoch.
Mladík ho pobozkal na pery a ovinul ruky okolo jeho krku.
Athos si vychutnal sladkosť tých nežných pier. Potom mu ešte pošepkal pár upokojujúcich slov.
Museli sa ponáhľať. Ešte ich čakala dlhá noc.
Kvôli rýchlejšiemu hľadaniu chlapcov sa museli rozdeliť.
Mini si vzal na starosť druhú skupinu a Athos sa uspokojil s polovicou ľudí. Bolo to tak jednoduchšie a všetci chceli čo najskôr nájsť chlapcov.
Athos spolu so svojimi mužmi odviedol do auta.
Trval na tom, aby ho Will pekne počkal v aute. Nechcel, aby ho niekto ohrozoval. Ľudia, s ktorými jednali boli dosť nebezpeční a posledné čo potreboval bolo, stratiť aj jeho. Zrýchlil krok a muži, ktorí ho sprevádzali mu pomohli dostať bezpečne k autu.
Athos otvoril dvere na aute a vložil Setha do partnerovho náručia.
„Výborne, si skvelý,“ pochválil ho Will.
Najprv sa mu nepáčilo, že má ostať s mobilom v aute, ale potom pochopil, že Athos si potrebuje zachovať chladnú hlavu. Keby sa musel zaoberať aj jeho bezpečnosťou, nedokázal by tak rýchlo jednať.
„Tak poďte. Nestrácajte čas,“ Athos popohnal svoju skupinu. Muži nastúpili a konečne boli opäť na ceste za vyslobodením ďalšieho V. I. P. chlapca.
Vzal si svoj mobil, ešte raz skontroloval e-maily a opäť začal vydávať príkazy.
Najprv sa mu nepáčilo, že má ostať s mobilom v aute, ale potom pochopil, že Athos si potrebuje zachovať chladnú hlavu. Keby sa musel zaoberať aj jeho bezpečnosťou, nedokázal by tak rýchlo jednať.
„Tak poďte. Nestrácajte čas,“ Athos popohnal svoju skupinu.
Vzal si svoj mobil, ešte raz skontroloval e-maily a opäť začal vydávať príkazy.
Will zatiaľ prezliekol Setha do náhradného oblečenia. Pre istotu mal so sebou plnú tašku vecí, ktoré by mohli v prípade potreby pomôcť chlapcom. Ošetril mu aj drobné odreniny a postaral sa, aby mal dostatok pohodlia.

Krásne Vianoce 2009

Vianočné prianie od Merope... ehm, prípadne také niečo o tom ako asi vyzerá tajomná tetka múza...Čítať len na vlastnú zodpovednosť!!!



Prajem všetkým krásne Vianoce, veľa darčekov a v novom roku ešte viac slashu/yaoi a veľa nových nápadov...

Rozprava o múze

Pôvodne som chcela niečo napísať, prípadne pridať aspoň kapitolku k Real obsession, ale múza sa rozhodla, že sa na Vianoce niekam presťahuje asi do takej krajiny, kde múzy oslavujú a neráčila zatiaľ prísť.
Pretože neprišla ani na zavolanieXD tak vám ju aspoň opíšem. Moju múzu si predstavujem ako:
starú babku s takým drdolom na hlave, a má také fialové šaty- blúzku + dlhú sukňu... A dokonca ani vôbec nie je pekná, ale keď tu nie je, tak sa skrátka nedá nič rozumné vymyslieť.
A naozaj netuším, prečo si myslím, že tak vyzerá, ale jednoducho to tak je. Keď si predstavím múzu vybaví sa mi taká osôbka.
Momentálne je celkom namotaná na Pokušiteľa. Nič iné pre ňu neexistuje a keď chcem písať niečo iné, tak nedovolí. Preto mi stojí dlho aj Real slash.
Ale, aby som sa nehnevala, že tu nie je poslala mi aspoň pár nápadov. Aj, keď bez múzy to fakt nie je ono.

6. kapitola Svetlo

Varovanie: skôr kapitola zameraná na rozprávanie... Ďakujem všetkým, ktorí klikli na anketu, eh a som rada, že čítate Pokušiteľa. (Aj, keď je to trošku netradičný slash)




Samuel sa cítil čoraz horšie.
Postupne začínal na vlastnej koži pociťovať všetky útrapy, ktoré súviseli s premenou.
Posteľ bola preňho ako horúce väzenie, ruky a nohy ho vôbec neposlúchali.
Zrak sa mu zúžil na minimum a telo sa neustále chvelo.
Teplo sa striedalo so zimou, hlava sa mu krútila a po pár hodinách neznesiteľnej bolesti.
Uvelebil sa na posteli a pokúšal sa to vydržať. Nebolo to vôbec ľahké. Bol úplne vysilený a čoskoro už len bezvládne ležal.
Hrdlo sa mu stiahlo, nemohol dýchať. Pery mu napuchli a zmodraveli.
„Pomôžte mi...“ naťahoval ruky smerom k neviditeľným postavám, ktoré ho obklopovali. Občas zazrel maličký diadém a svetlé vlasy, ale myseľ mu nefungovala správne. Nedokázal si to k ničomu priradiť, strácal schopnosť hovoriť, a postupne sa naladil len na pocity.
Cítil, že dvojčatá sú blízko. Ich vedomia sa k sebe tisli, dávali si navzájom sladkú útechu. Boli silnejší ako tá bolesť. Ich láska prekonávala tú prázdnotu a trápenie sa stávalo znesiteľnejším.
Spali takmer nič necítili a on musel bdieť. Aj, keď zavrel oči už viac nemohol zaspať. Cesta snov sa pred ním uzavrela, nedokázal sa viac natoľko uvoľniť.
Závidel im to záhadné spojenie. Prial si, aby ho niekto objímal a dodával mu silu.
Potom prišla bolesť, pohlcujúca celé jeho vnútro. Kričal, tiekli mu slzy, ale nič nedokázalo prehlušiť to strašné utrpenie.
Ostal vysilene ležať ako prázdna nádoba, potom dlho ani nič necítil, nič nepotreboval.
Upadol do úplnej tmy a úplne sa podriadil tomu bolestivému procesu. Dlho ležal na posteli ako mŕtvy, neschopný pohybu, uvažovania cítenia ani myslenia. Všetko, čo z neho robilo človeka bolo náhle preč.
Prázdne oči sa upierali na strop a všetko náhle stratilo svoj význam. Nebola to smrť. Neodpojil sa od svojho tela, ale ani si nijak zvlášť neuvedomoval svoju existenciu. Nevedel ani ako dlho trvalo, kým opäť pohol rukami a nohami.
Po studenom tele začali blúdiť hojivé impulzy. Všetko sa začínalo vracať, akoby niekto rozprúdil život v jeho studenom tele. Myslenie, pocity, vnímanie a prežívanie. To všetko ho pomaly opäť naštartovalo.
Samuel konečne dokázal otvoriť oči, pohnúť sa. Bolo to ako zázrak. Bol už iný. Uvedomoval si to. Pamätal si aj na bolesť aj na ten zvláštny stav úplnej prázdnoty.
Spomínal si na Belphegorov dotyk a Luciferovu chladnú prítomnosť. Hneval sa, že ho zmenili bez jeho súhlasu, ale nedokázal sa odpútať od myšlienky na nich.
Keď sa pri jeho posteli objavila tmavá postava, zaplavila ho radosť.
„Môj anjel,“ to vyslovil ako prvé. Donútila ho k tomu túžba, ktorá sa rozliala po tele. Premena mu dopriala možnosť dívať sa naňho bez strachu, že jeho telo takú záťaž nevydrží.
Lucifer pokojne stál pri posteli. Okúzľujúca temnota, ktorá ho sprevádzala sa zhromažďovala v celej miestnosti.
Z čiernych krídiel kvapkala krv. Dlhé vlasy zľahka dopadali na obnažené plecia. Okúzlený Samuel nevedel kam sa má dívať skôr. Pocítil dotyk niečoho ostrého. Prerezalo mu to kožu, ale prešla ním len sladká bolesť. Rana sa okamžite zacelila a neostala po nej žiadna viditeľná stopa. S očakávaním hľadel na svojho pána.
Cítil sa zvláštne ľahký, akoby ho nič na svete nedokázalo viac zaťažiť. Už mu nepripadalo výnimočné, že sa pred ním objavil najobávanejší nepriateľ ľudstva.
„Svetlo je bolesť, Sael. Týždeň si bojoval o svoju dušu a prehral si. Už viac neuvidíš to, čo oni nazývajú nebom. Ja ti ponúkam len tmu,“ objal mladíka okolo pása, cítil, že jeho telo sa zmieta v túžbach, ktoré mohol naplniť len on. Samuel bol stále okúzľujúci dokonca aj ako posol temnoty.
„Iba týždeň? Mne sa zdalo, akoby to trvalo oveľa dlhšie,“ pokrútil hlavou Samuel.
Obdivoval svojho anjela, skláňal sa pred jeho mocou, ale nemienil sa ešte úplne podrobiť. Okolo neho sa zovrela moc, ktorá by človeku dokázala spôsobiť smrteľné muky. Samuel len pokojne stál a díval sa naňho.
Temné krídla sa ešte viac roztiahli. Potlačili do seba všetku moc.
Nechal sa poriadne objať, ale stále tomu poriadne nerozumel. Potreboval počuť dôkladnejšie vysvetlenie.
Lucifer sa rozhodol uspokojiť jeho hlad po informáciách.
„Táto izba je brána, ktorú vytvorili dvojčatá. Je zachytená niekde medzi všetkými časovými pásmami a čas tu plynie nezávisle od toho, ako v iných svetoch. Tu prešiel len týždeň, na Zemi uplynulo tridsať rokov. Pre teba to už nemá žiadny veľký význam. Úradne tam dole už neexistujete, ani ty, ani dvojčatá. Belphegor sa o to postaral,“ ich telá sa dotýkali a Samuel sa opäť nespokojne pomrvil. Tridsať rokov? To bola predsa celá večnosť.
„Som mŕtvy?“ opýtal sa rozrušene. Rukou sa mrzuto dotkol pevných krídiel. Boli zvláštne, také neprirodzene jemné, ale zároveň ostré, ako tie najmocnejšie zbrane.
Nedýchal. Nebilo mu srdce. To dokázal pochopiť aj sám, ale jeho telo nenieslo žiadne známky rozkladu. Cítil sa celkom normálne až na pár zlepšovákov, ktoré mu teraz pripadali úplne prirodzené.
„Nie si človek. Nemôžeš byť mŕtvy v takom zmysle ako to chápu oni. Tvoja ľudská existencia sa síce skončila, ale to ťa nijak neobmedzuje. Teraz si démon nižšieho rádu. Zatiaľ sa s tým musíš uspokojiť. Aj tak je to už dosť veľká pocta, vzhľadom na tvoj pôvod,“ Lucifer sa prisal na jeho pery, dráždivo ich ochutnal.
Samuelovi sa podlomili nohy, ešte stále nedokázal poriadne udržiavať rovnováhu. Pevné ruky ho našťastie nepustili.
„A kde mám krídla?“ opýtal sa namrzene. Na chrbte okrem pánových rúk, nič mimoriadne nepociťoval.
„Nie si ani anjel. Okrem toho tie takzvané krídla mám len preto, lebo to dobre vyzerá. Sú to len pásy mojej energie...“ vysvetlil to dosť nezrozumiteľne. Pásy energie? Pod tým pojmom si Samuel predstavil poletujúce čierne stužky.
Lucifer sa mu to ani nesnažil lepšie vysvetliť. Ešte dlho ho držal pri sebe. Mladík sa stále trochu chvel a v hlave mu vírilo snáď tisíc otázok. Zvedavý démon. Niečo také sa len tak nevidí.
„Už nikdy sa tam nemôžem vrátiť? Myslím do nášho mesta...“ ospravedlňujúco pobozkal pána na hruď. Nechcel ho otráviť prílišnými otázkami, ale toľko toho potreboval vedieť.
„Môžeš, ale už to nebude také ako predtým. V prvom rade ťa nikto nebude ani spoznávať. Akoby si predtým ani neexistoval. Také sú pravidlá,“ objasnil neochotne.
Samuel si všimol, že jeho tvár sa stiahla ešte viac do temnoty. Samuel tentoraz strčil jazyk do jeho úst, aby mu vynahradil toľké vypytovanie. Lucifer zjavne nemal dostatok trpezlivosti so svojím malým démonom.
Zistil, že nemusí používať len slová, s pánom mohol hovoriť aj ďalej, pomocou svojich myšlienok. Ten spôsob komunikácie bol pre nich oveľa jednoduchší.
„A tá hrozná bolesť?“
„To bol zápas medzi zatratením a spásou. Mal si možnosť výberu, na ktorú stranu sa napokon prikloníš.“

Ich telá sa k sebe vinuli, navzájom sa opäť objavovali, ale rozhovor mohol pokračovať ďalej bez toho, aby nejakým spôsobom narušili prežívanie rozkoše. Takto bol pán oveľa spokojnejší a odpovedalo sa mu oveľa ľahšie a bol odmenený nežnými dotykmi nového démona.
Samuel pána bozkával na bruchu, zľahka nežne smeroval k miestu, ktoré sa chcel opäť objaviť.
„Kde sú dvojčatá aj oni...“
„Áno, Sael. Ich premena nebola až taká ťažká, ako tá tvoja. Neskôr ich uvidíš,“ temný anjel pocítil vzrušujúcu odpoveď svojho vlastného nadpozemského tela.
„Čo sú to tie pečate?“
„Pečate sú všetky možné dôvody, ktoré vás teda ľudí poznačia, keď podľahnete zlu. Niekedy miznú, niektoré sú trvalé a niektoré spôsobujú bolesť. My ich môžeme nájsť a otvoriť. Nerobí sa to často, ale je to ten najjednoduchší spôsob ako vás zmeniť,“ jemne ho zastavil, predtým než sa dotkol jeho penisu.
Mladý démon sa až príliš chvel, stále ešte potreboval trochu času, aby sa dokázal úplne spamätať.
„Ešte nemôžeme. Zatiaľ viac nevydržíš,“ upozornil ho chladne. Stiahol svoje krídla a posadil sa s ním na posteľ.
V izbe sa objavil Belphegor. Najprv ako vždy venoval dlhý pozdrav svojmu pánovi a potom sa pripojil k nim. Z vedľajšej izby sa vynorili dvojčatá. Držali sa za ruky a tiahli za sebou tenkú auru prepojenej moci. Boli celý v bielom, ale z tvarí im tiež vyžarovala nekonečná temnota.
„Vy máte krídla. Neschovávajte to. Videl som ich,“ zamračil sa Samuel.
Chcel vyskočiť z postele, ale pán mu to nedovolil.
„Kde? Ja nič nevidím,“ Ryan nežne pobozkal Matta na odhalený chrbát, privinul sa k nemu, hladkal ho po temných krídlach a dával si pozor, aby priveľmi nevytŕčali.
„Len také malé, ale ako sa máš ty? Už ťa nič nebolí,“ zahováral Matt.
„Nie, cítim sa skvele. Dúfam, že sa nehneváte, že som ušiel s Belphegorom?“ previnilo sa chúlil k pánovi a odmietal sa im pozrieť do očí.
„Na teba sa predsa nemôžeme hnevať,“ odvetili naraz. Posadili sa k nim a chvíľu sa objímali so Samuelom.
Nechali ho, aby si poobzeral ich novovytvorené krídla.

5. kapitola Prebudenie

varovanie: nová kapitola, 15+, tentoraz bez sexu :(
Mimochodom rada, by som zistila, koľko ľudí číta túto poviedku. Preto vás poprosím, pokiaľ aj nechcete dať koment, prípadne vás nič nenapadá (ako mňa) tak mi aspoň kliknite na anketu. (pls) Nachádza sa pri odkazovníku, v menu!!! Nie tu v článku.


„Ľúbim ťa, Matty,“ Ryan opatrne pobozkal svoje dvojča na líce.
Poslušne mu sedel na kolenách, nohavice mal spustené a cítil sa pohodlne.
Pred pár minútami jeho pokožku láskali tie najnežnejšie ruky. Dávali mu všetku lásku, ktorej boli schopné. Stále ho veľmi chcel. Túžil po ďalších milostných hrách. Nedokázal sa nasýtiť bratovej pozornosti. Ľutoval, že v obchode nemajú dostatočne pohodlnú posteľ. Hneď by sa do nej zvalil. Nanešťastie ich byt stále niesol stopy magickej aktivity. Matt už na tom pracoval. Objednal si človeka, ktorý sa takými vecami zaoberal a požiadal ho, aby im dal do poriadku porušené energie v byte. Dúfal, že to nebude trvať príliš dlho. Zadný priestor bol príliš veľkým pokušením. Netušil, že môže tak rýchlo stratiť svoje sebaovládanie. Stačil len jediný bozk a všetky zábrany padli, akoby ani nikdy neexistovali.
„Nemal by si to hovoriť. Máme iné starosti. Už ťa nepustím, to by si chcel?“ zahundral Matt.
Spojenie s bratovým telom v ňom prebudilo potláčané túžby, všetko čo chcel, bolo držať ho pri sebe a nikdy viac nepustiť. Bez neho bol príliš nevýrazný, takmer nič necítil. Chcel ho držať za ruku a nič netajiť, ale vedel, že to nie je možné. Preto ho chcel chrániť aj pred svojou láskou. Bál sa, že ich porazia, presne tak ako v tú noc, keď ležal na zemi a bolesť mu bránila hýbať sa. Nemohol zato. Bol to dôsledok Mattovej obete, podarilo sa mu bratovi zachrániť život, ale tým sa to všetko vôbec neskončilo. Bol to len začiatok.
Spomenul si, ako malý Ryan vždy plakal, keď sa ho rodičia snažili presvedčiť, aby sa aspoň trochu odpútal od svojho dvojčaťa. Práve on trval na tom, aby im vždy kupovali rovnaké veci, rovnaké hračky.
Dokonca nechcel dovoliť, aby sa Matt hral aj s inými deťmi. Žiarlil naňho a voči ostatným sa správal agresívne.
Zašlo to až tak ďaleko, že sa rodičia rozhodli presťahovať ho do inej izby.
Ryan odmietol poslúchnuť. Slzy mu prudko tiekli po tvári, Povedal mame a otcovi, že ich nenávidí. To ich ešte viac utvrdilo vtom, že bude lepšie, keď prestane byť až natoľko závislý na svojom bratovi.
Matt sa musel dívať ako ho násilím odnášajú. Jeho plač mu trhal srdce. Chcel ísť za ním, utíšiť ho, ale vedel, že nesmie.
Rozhodol sa povedať pravdu. To jediné ich mohlo zachrániť pred neznesiteľným utrpením.
Bežal za matkou. Pokúšal sa jej to vysvetliť, ale vôbec ho nepočúvala. Musel sa vrátiť do izby a ďalej potichu trpieť.
Počas tej noci plnej bolesti a plaču sa rozhodol, že svojho brata už nebude ohrozovať. Nechcel, aby si o ňom niekto myslel, že má nejakú duševnú poruchu. Vždy mu pomáhal a nikto zato nič nežiadal, dokonca ani jeho lásku. Držal si odstup a tak to aj malo ostať. Vždy však podľahol jeho bozkom a nechal sa zatiahnuť do vášnivej hry. Stali sa milencami, žili spolu, ale Matt s tým stále nebol úplne zmierený. Chcel ho viac než čokoľvek, ale zábrany, ktoré si v sebe vystaval mu prinášali len pocit viny.
„Áno, veľmi to chcem. Už žiadne experimenty. Budeme spolu len my dvaja a postaráme sa aj o Samuela,“ oddane si oprel hlavu o jeho hruď. Bolo mu dobre, utápal sa v slastných pocitoch. Narozdiel od Matta ho nič z toho netrápilo. Nezáležalo mu na tom, či ho ľudia milujú alebo nenávidia.
Miloval len svoje dvojča a vedel, že to nič nedokáže zmeniť. Samozrejme sa tiež istý čas pokúšal nájsť si iného milenca, ale nedopadlo to dobre. Vždy myslel len na Matta. Iní muži ho po čase začali nudiť, ale sila, ktorá ho priťahovala k bratovi bola priam neúprosná.
„Belphegor mi nerobí starosti, skôr ma zaujíma Lucifer. Neznesie ľudí, prečo si vybral nášho Samuela?“ Matt mal pravú ruku voľne položenú na papieri, opatrne držal pero a čakal.
Automatické písanie nemal o nič radšej ako kyvadlo. Našťastie túto schopnosť poriadne neovládal a bol naladený len na Bephegora, preto mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.
Jeho ruka sa pohla, sama začala rýchlo prechádzať po papieri.
Matt odvrátil zrak. Nechcel vidieť, čo napísal. Na chvíľu prestal písať a opäť vôľou ovládol svoju ruku. Triasol sa pritom. Príliš mu to pripomínalo nevydarené pokusy s mágiou.
„Ešte chvíľu vydrž, Matt. Neprerušuj spojenie,“ Ryan sa nespokojne pomrvil v jeho náručí. Jednu ruku položil na Mattovo stehno a druhú pevne omotal okolo jeho pása. Občas sa stávalo, že Matt podľahol svojmu strachu a jednoducho prerušil spojenie, skôr než prišiel odkaz.
Belphegora to vždy poriadne nahnevalo a niekoľko dní sa im potom odmietal ozvať.
Mattovi sa podarilo opäť rozbehnúť pero po papieri. Nebolo to až také zlé, keď mal pri sebe svoje dvojča. Sústredil sa na blízkosť jeho pokožky, na jeho hlas a prestal sa báť. Po pár sekundách sa na papieri objavil stručný odkaz.
Príďte do apartmánu č. 999, hotel Devil.
„Vieš kde to je?“ opýtal sa Ryan. Chvíľu prechádzal prstom po papieri, akoby očakával, že sa uprostred objaví nejaká tajná šifra.
„Áno viem. Možno na tom mieste, nájdeme to, čo sme tak dlho hľadali.“


***

Samuel nadobudol vedomie až na ďalší deň. Podarilo sa mu otvoriť oči až po vynaložení obrovského úsilia. Každý pohyb v ňom prebúdzal zvláštne pocity.
Bol poriadne ubolený, cítil každý sval na svojom tele. Rukou si prešiel po nahej hrudi, nechtiac si tým spôsobil poriadne veľkú bolesť, bradavky ho pálili a pokožka bola príliš horúca.
Bol celý lepkavý, keď ruku opäť dostal spod prikrývky a prinútil svoju hlavu, aby sa pohla, zazrel na nej mazľavú hmotu. Mal ju poroztieranú po celom tele, tiahla sa po ňom ako druhá koža. Vydesilo ho to. Nechápal, ako sa mu mohlo niečo také stať.
„Čo ste mi to urobili?“ s veľkými ťažkosťami dokázal niečo povedať. Bolelo to.
Spod prikrývky sa vynorila strapatý svetlovlasý mladík. Po celý čas chránil pánovho milenca. Dával naňho pozor a strážil ho ako svoj najcennejší poklad.
Belphegor bol stále nahý, pritískal sa k Samuelovi.
Musel potlačil svoju túžbu po ďalších rozkošiach. Samuel ešte nebol pripravený, potreboval viac času na zotavenie.
„Neboj sa. Je to len bylinkové kúzlo, ktoré pomôže tvojmu telu, nedotýkaj sa toho,“ nežne mu odtiahol ruky od tela. Pripravil ho s pomocou dvojčiat, lebo potreboval krv rodinného príslušníka, aby bolo kúzlo účinnejšie. Našťastie prijali jeho pozvanie a prišli do hotela. Potešil sa, že mu dôverovali a odmenil ich mimoriadne sladkým spánkom. Uložil ich do jednej z náhradných postelí. Našiel pečate ukryté v ich telách a spustil proces, ktorý mal navždy zmierniť ich utrpenie.
Keď sa vrátil k Samuelovi, Lucifer bol už preč. Ostala po ňom len silná aura moci a stopy po zapečatení chlapcovho tela.
Mladík dlho spal a teraz, keď sa už konečne prebudil začínal pociťovať dôsledky svojho spojenia s temnotou.
„Ďakujem, ale tu nemôžem ostať. Bratranci sa budú o mňa báť,“ pošepkal mu Samuel. Mal pocit, akoby mu vytrhli dušu, bol slabší ako ktorýkoľvek tvor a cítil v sebe len túžbu po temnom anjelovi. Mrzelo ho, že neostal s ním. Nestál mu ani zato, aby sa s ním opäť pozhováral tak ako predtým.
Začínal ľutovať, že sa tak rýchlo podvolil jeho prianiam. Bol zničený, telo ho neposlúchalo a duša prestávala byť taká, ako predtým. Niečo sa s ňou dialo.
„To je v poriadku. Viem, že sa necítiš dobre. Teraz nemôžeš za žiadnych okolností vstať. Sľubujem, že to všetko prejde. Matt a Ryan sú tu s tebou. Pozval som ich. Ostanú s nami, nemusíš sa ničoho obávať,“ Belphegor ho trochu ukrivdene pozoroval. Nepáčilo sa mu, že jeho myšlienky patrili len pánovi. Dúfal, že aj medzi nimi vznikne jedinečné spojenie.
„Trhá sa to. Niečo vo mne, nemôžem...“ pokrútil hlavou Samuel.
„Dotkol sa ťa anjel zla. Nebudeš už taký ako predtým. Dal ti dar a ty ho musíš prijať...“ bolo ťažké mu to vysvetliť tak, aby to nepovažoval za stratu. Bephegor s týmto nemal veľa skúseností. Ešte nikdy sa ho nedotkla ľudská bytosť, tak hlboko nič nepreniklo do jeho podstaty. To spojenie mohli pochopiť len dvojčatá a oni vedeli, aké to môže byť utrpenie.
„Nechcem to. Prosím, nech to prestane,“ Samuel sebou prudko trhol. Neprechádzala ním len bolesť, ale aj niečo iné, oveľa hlbšie a silnejšie. Svojimi ľudskými zmyslami to nedokázal naplno pochopiť. Klamali ho a búrili sa. Videl všetko farebne, potom opäť čiernobielo, niečo mu zvieralo orgány a vysielalo signály, ktoré boli v rozpore so všetkým, čo doteraz poznal.
„Oddal si sa pánovi. Si náš a už sa to nedá zastaviť. Uvoľni sa. Vôbec tomu neodporuj. Tvoje telo sa teraz musí najesť. Potrebuješ to,“ Belphegor pritiahol k posteli podnos z jedlom.
Objednal kopu palaciniek s čokoládou a so šľahačkou.
Samuel sa na ne vrhol, akoby ešte nikdy neochutnal ľudské jedlo. Pomáhal si len rukami, príšerný hlad ho nútil hltavo sa pustiť do všetkého, čo mu pripravili.
Prstami trhal palacinky, zabáral do nich zuby, akoby mal tesáky a bojoval s tým silným nutkaním. Čokoládová zmes a šľahačka kvapkali aj na odhalené telo temného anjela.
Keď Samuel všetko zjedol, pustil sa do lízania.
Každé miesto, na ktoré kvapla čokoláda osobne preskúmal. Belphegor slastne stonal, zvrátil hlavu dozadu a vychutnával si milencovu pozornosť.
Keď sa jeho jazyk prestal dotýkať tých nežných miest, Belphegor opäť uložil Samuela do postele. Nechcel ho priveľmi vysiliť. Vedel, žeby to čakal trest, keby priveľmi odčerpal energiu z mladíkovho tela.
„Povedz mi už konečne, čo sa to so mnou deje? Stále ti nerozumiem,“ frustrovane zastonal Samuel. Sexuálnu túžbu nikdy predtým necítil tak intenzívne. Bol úplne vydaný na milosť najzákladnejším pudom.
„Tvoje telo sa prispôsobuje potrebám nášho pána. Bude to trvať dosť dlho, kým sa to ustáli. Pán našiel v tvojom tele utajenú pečať. Roztvoril ju a opäť uzavrel, aby si sa mohol vrátiť k svojej pravej podstate.
Myslím, že vo vašom čase prejde ešte takých tridsaťrokov, kým sa dokážeš opäť úplne ovládať. Tvoje telo prestane starnúť, ostaneš taký, aký si teraz... Tvoja myseľ, telo aj duša patria pánovi. Musíš ho poslúchať a rešpektovať tak, ako my. To jediné potrebuješ vedieť, ostatné ukáže až čas,“ Belphegor mu povedal všetko, čo mohol. Nič podstatné pred ním nezatajil.
„Ja chcem ostať človekom. Nie, to...“ márne protestoval Samuel. To, čo sa v ňom trhalo bolo jeho ľudskosť, odpútaval sa od sveta, ktorý poznal. Spomienky, rodičia, škola to všetko ho opúšťalo.
„Nemôžeš. Náš pán by nikdy nepripustil, aby niečo pocítil k človeku. Nemohol by to dlho zniesť, ver mi, že takto to bude lepšie,“ pokúšal sa ho upokojiť, ale mladík tomu stále vzdoroval. Nevybral si tú cestu sám, aspoň nie takýmto spôsobom.
Znechutene sa odvrátil od Belphegora. Už nevidel len krásneho mladíka, okrem toho obalu mal možnosť pozrieť sa aj dovnútra, do temnoty, ktorá bola takmer nekonečná. Spod postele sa lenivo priplazili putá a uväznili jeho ruky aj nohy. Samuel od seba odsotil Belphegora.
Zreval ako divé zviera. Lomcoval nimi a vrhal na svojho väzniteľa pohľady plné nenávisti.
„Ja musím ešte niečo zariadiť. Ty podstúpiš premenu, už sa to začalo a nikto to nezastaví. Len si to ešte viac sťažuješ,“ Belphegor opatrne prešiel na druhú stranu.

4. kapitola Bephegorov kúpeľ

varovanie: 18+, sexuálne scény! nevhodné pre začiatočníkov. Poprosím, aj nejaké komentíky, aby som vedela, či ste to "prežili".



Samuel sa pomaly zosunul na zem. Triasol sa a srdce mu prudko tĺklo. Oboma rukami objal svoje telo. Mal pocit, akoby bolo nečisté, poznačené niečím, čo ani zďaleka nepripomínalo nádherného anjela. Napriek tomu nedokázal zabudnúť na ten podmanivý dotyk. Bol pri ňom, iní ako ostatné bytosti, takí nezávislý od celého sveta.
Dokázal v ňom vzbudiť chuť na doteraz nepoznané zážitky.
„Ja som sa bozkával s Luciferom...“ vyhlásil rozrušene.
„On sa ma dotýkal a ja som si myslel...“ rukou si prešiel po perách.
„Nehnevaj sa, Samuel. Nechcem ťa trápiť,“ Belphegor ho opatrne odtisol od police s knihami. Objal ho a nalakovanými nechtami mu upokojujúco prechádzal po chrbte.
Páčilo sa mu to. Bolo to príjemné sledovať, ako tie ľudské bytosti strácajú kontrolu nad svojimi emóciami. Krehké telesné schránky sa mihali vo víre farieb. Pozoruhodne si medzi sebou vymieňali svoje energie.
Dvojčatá na seba pôsobili upokojujúco, Samuela trápilo sklamanie zmiešané so strachom. Nedokázal sa tak rýchlo spamätať. Nechal sa hladkať. Pritískal sa bližšie k tomu štíhlemu telu.
„Ja som naozaj nevedel, netušil som...“ ospravedlňujúco zamrmlal Samuel. Rozpačito sa díval na dvojčatá a jeho telo sa inštinktívne ďalej túlilo k mladíkovi.
Dvojčatá mali na tvári rovnaký výraz, neboli pobúrení ani vystrašení, skôr si ho len zvedavo premeriavali.
„Neboj sa, bude to ok,“ pokúsil sa ho upokojiť Matt.
„Zvládneme to,“ spokojne dodal Ryan.
Dával najavo, ako veľmi sa mu tá blízkosť páči. Akékoľvek nepríjemné pocity sa strácali pod vplyvom bratovho dotyku.
Bol vďačný za takú príležitosť. Nenásytne sa zahľadel na bratove pery a pobozkal ho. Zľahka a veľmi opatrne, akoby sa bál, že mu tým môže ublížiť. Vedel, že tým spustí nezadržateľnú túžbu po bližšom kontakte. Práve preto ho Matt od seba odháňal. Nechcel podľahnúť tomu silnému pokušeniu. Ryan pocítil silu Mattovej túžby. Pochopil, že toto nie je vhodné miesto, ale nedokázal tomu zabrániť. Odovzdal sa jeho objatiu.
Matt ho rýchlo potlačil k dverám vedúce do zadnej miestnosti.
„Bel, ty si naozaj hrozný. Neopováž sa...“ pokúšal sa mu niečo povedať, ale keď zacítil bratovu ruku na zipse, okamžite ho vtiahol do zadnej miestnosti. Dvere sa za nimi zabuchli.
Belphegor ustúpil od Samuela. Prstom poklopal po dverách a zvuky vychádzajúce spoza nich zrazu úplne ustali.
„Zaslúžia si viac súkromia,“ poznamenal spokojne.
Samuel dlho hľadel na dvere. Chvíľu mu trvalo, kým spracoval túto novú skutočnosť.
„Oni dvaja sú naozaj milenci?“ opýtal sa rozrušene. Toto nové prekvapenie ho úplne prebralo so šoku. Jeho myseľ sa sústredila len na dvojčatá. Predstavoval si ich, ako sa tajne milujú... Do tváre sa mu nechtiac nahrnula červeň. Ich vzťah ho fascinoval. Nedokázal by ich odsúdiť, ale ani podporiť. Ocitol sa na hranici svojich možností. Chcel, aby boli spolu, ale zároveň sa toho bál. Svet by sa na ich vzťah nepozeral práve s porozumením.
Tušil, že to pre nich musí byť dosť ťažké. Možno práve preto sa tak veľmi vzďaľovali od ostatných členov rodiny. Málokedy sa objavovali na rodinných oslavách, vždy sa snažili byť nenápadní.
Ďalšie Samuelove úvahy prerušil nádherne usmiaty Belphegor.
„Áno, sú. Nemôžu sa zbaviť toho, čo spojilo ich duše. Je to záhada. Skutočné spojenie dvojčiat. Mohol by som ti o tom rozprávať, ale teraz máme inú prácu. Teba musím v prvom rade pripraviť a nesmieme strácať čas,“ potlačil ho smerom k východu. Diadém, ktorý mal na vlasoch sa pritom pohybe posunul.
„Nemali by sme na nich počkať. Mali by ostať so mnou...“ namietal Samuel. Netúžil behať po uliciach s nápadne oblečeným démonom, tak nadpozemsky krásnym, žeby zjavne vzbudil toľko pozornosti ako nejaká filmová hviezda.
„Nie, nemajú čas. Nechaj ich. Nech si to užijú,“ Belphegor ho nemilosrdne schmatol za ruku.
Samuel pocítil silnú nevoľnosť. Celý svet sa pokrivil, utvorila sa brána a oni zľahka vkĺzli dovnútra.
Keď sa konečne spamätal, ocitli sa v luxusne zariadenej hotelovej izbe.
Belphegor ho posadil na gauč. Odložil knihy, noviny a časopisy, ktoré sa mu kopili na konferenčnom stolíku a ponúkol Samuelovi elegantne zabalené červené cukríky.
„Nie, neprosím si,“ pokrútil hlavou Samuel.
„To je škoda. Sú naozaj výborné,“ Belphegor rozbalil jeden z nich, pootvoril svoje nežné pery a opatrne dostal cukrík dovnútra.
„Dokonale sladké, tá chuť je priam hriešna,“ Belphegor ešte chvíľu cucal cukrík a rukou sa pohrával so svojou reťazou. Vyzeral pritom priam neodolateľne.
Samuel mierne očervenel. Pokúsil sa upriamiť svoj pohľad na veľkú televíznu obrazovku. Pochopil, čo znamená skutočné pokušenie. Trvalo dlho, kým sa dokázal opäť pozrieť na tú nádhernú bytosť.
„Najprv by som ti mal asi povedať, že sme v apartmáne, ktorý pán používa, keď sa objaví v ľudskom svete. Ostaneš tu pár dní. Stráviš ich so mnou a ja ti všetko povysvetľujem. Hlavne sa nesnaž nahnevať nášho pána. Nemá so smrteľníkmi zľutovanie,“ poučil ho Belphegor. Zrazu sa tváril až príliš vážne.
„Urobím všetko, aby bol spokojný,“ prisľúbil Samuel.
„Som rád, že si to už pochopil. Ver mi, že bude pre teba oveľa lepšie, keď nebudeš odporovať pánovi. Pripravím ti špeciálny kúpeľ a potom zavolám dvojčatám. Nechcem, aby si o teba robili starosti,“ Belphegor spokojne pokrčil obal s cukríka a bezstarostne ho nechal zmiznúť. Potom sa postavil a zamieril do kúpeľne. Vybral akési vrecúško plné voňavých byliniek.
„Zatiaľ si urob pohodlie a nikam nechoď,“ pripomenul mu nadšene. Kúpeľ patril k veciam, ktoré si počas svojho pobytu v ľudskom svete stihol obľúbiť. Nič nebolo príjemnejšie ako ponoriť svoje telo do príjemne teplej vody. Okamžite sa stratil v kúpeľni a nechal Samuela chvíľu bez dozoru.
Mladík sa pohodlne uvelebil na gauči, chvíľu skúmal elegantne zariadenú bielo čiernu izbu, ale napokon začal listovať v starej knihe, plnej obrázkov. Boli v nej maľby nahých milencov, ich telá sa preplietali, tvorili nezvyčajnú a neodškriepiteľnú jednotu. Samuel bol tými obrazmi uchvátený, mali v sebe neskutočnú hĺbku. Aj keď neodkrývali až tak veľa nahoty, lebo ich intímne partie boli tak šikovne zakomponované, aby ich nebolo vidieť, ale napriek tomu boli úchvatné. Samuel nikdy nerozumel maľbám, toto umenie preňho zostávalo navždy jednou veľkou neznámou.
Obzvlášť pozorne sa díval na tú najkrajšiu bytosť. To, čo on považoval za krásne sa pred ním rozvinulo.
Rukou prešiel po maľbe nádherného anjela s dlhými svetlými vlasmi, bol nežný, nádherný a láskavý. Jeho oči dokázali na všetko hľadieť s láskou, ale zachytil v nich aj náznak temnoty. Bol poriadne ukrytý v tých nadpozemsky nádherných očiach a tá krása, ktorá z nich vyžarovala bola neopísateľná. Vnímal ju ako nadpozemskú silu, nádheru toho, čo nikdy nemalo byť poškvrnené.
Samuel rukou prešiel po striebristých krídlach, ktoré sa zľakla spájali s jemnou pokožkou na chrbte. Bol to ľudský obraz, spôsob akým ľudské oči dokázali vyjadriť niečo netelesné. Bol to on. Jeho milovaný anjel.
Samuel nedokázal rozlúštiť znaky, ktoré ho obklopovali, ale napriek tomu pocítil niečo zvláštne. Varovalo ho to, aby neotáčal stránku, ale on nechcel, aby niečo pred ním ostalo utajené.
Keď opatrne prešiel na ďalšiu stranu, uvidel iný obraz, nádheru odetú v temnote, svetlé vlasy stmavli, oči potemneli, nádherné krídla získali ostré okraje, dlhé tmavé vlasy boli ako zlovestná aura zložená z hnevu a bolesti. Nádherné, ale
nebezpečné ako žiara temného slnka.
Samuel sa díval do tých očí, trpeli, nenávideli, preklínali, v tých tmavých hĺbkach videl len hrozbu, nenávisť k svojmu rodu a moc takú intenzívnu, až mu to vyrážalo dych. Hlavu zdobili tmavé a ostré rožky, keď sa ich Samuel dotkol takmer pocítil pichnutie.
„Stále si krásny, ale...“ prstami prešiel po krvavých symboloch, ktoré boli namaľované na mužnej hrudi. Obrázok ho vzrušoval, ale zároveň v ňom vzbudzoval strach.
Dlho tam len sedel a hladil svojho temného anjela. Túžil opäť vidieť nekonečnú lásku v tých zastretých očiach.
Spamätal sa, až keď ho Belphegor poklopal po pleci.
„Je to pripravené, poď so mnou,“ odvetil spokojne. Opatrne mu vzal knihu a položil ju na stolík.
Samuel poslušne vstal. Nasledoval Belphegora do kúpeľne ladenej do bielych farieb. Všetko bolo zladené do najmenších detailov a z vane sa šírila príjemná bylinková vôňa.
„Vyzleč sa,“ požiadal ho Belphegor.
„Ostávaš tu so mnou?“ spýtal sa Samuel. Pred obyčajným mladíkom, aby sa nehanbil, ale démonické oči v ňom vyvolávali neistotu.
„Áno, samozrejme. Nebude to fungovať, keď sa neokúpeme spolu. Tento kúpeľ ti posilní to tvoje krehké telíčko a moja sila ti pomôže prispôsobiť sa,“ odvetil netrpezlivo.
Samuel so seba opatrne zhodil oblečenie. Chvíľu zaváhal, počas sťahovania posledného kusu.
Belphegor si takisto začal pomaly zobliekať svoje veci. Opatrne ich ukladal na kôpku. Čoskoro odhalil svoje telo. Pokojne stál pri Samuelovi a vôbec sa nezakrýval.
Samuel nedokázal spustiť oči z nežných ružových bradaviek, pomaly prechádzal až k pevnému brušku, ktoré priam vyzývalo k dotyku. Nižšie sa už pozrieť radšej neodvážil.
Belphegor tiež pohľadom prechádzal po jeho tele. Mladosť mu dodávala priam chrumkavú príchuť, Belphegor cítil ako z neho vyžaruje hlbšia krása, nielen tá fyzická, ale aj niečo iné oveľa silnejšie lákadlo. To, čo dokonca aj jeho pána prinútilo venovať chlapcovi pozornosť. Niečo nedefinovateľné v ňom, čo Belphegora neskutočne priťahovalo.
Svojho mladého priateľa by zhodnotil ako sladkú bytosť, nežnú a naivnú, plnú rozkošných miest, ktoré by potrebovali skúsené dotyky, aby ich dokázali rozpáliť. Takéto lekcie však neprináležali jemu.
„Si zaujímavý, mladý muž,“ odvetil pobavene. „Tak poď,“ vyzval ho nadšene. „Musíme to tam chvíľu vydržať,“ vyzval ho spokojne.
Samuel vošiel do vane a pohodlne sa usadil. Bolo mu dobre, príjemné teplo sa šírilo do celého tela. Belphegor si ľahol k nemu. Oprel sa o jeho hruď. Samuel cítil ako mu zlatisté vlasy šteklia krk. Blízkosť mladíkovho tela bola priam mučivá. „Sú všetci démoni takí nádherní ako ty?“ opýtal sa úplne opojený mladíkovou vôňou.
„Niekedy, áno. Podľa toho akú podobu si zvolia. Mne sa nateraz páči táto, ale zjavoval som sa aj v oveľa nepríjemnejších podobách...“ odpovedal Belphegor.
„Ty budeš vždy úžasný, ja to viem,“ Samuel premáhal horúčkovitú túžbu siahnuť na tú úžasne jemnú pokožku. Priam sa triasol od žiadostivosti.
Belphegor ho zľahka pohladil po tvári. Ten dotyk ho ešte viac rozohrial.
„Máš tu na zemi alebo tam u vás nejakého milenca?“ Samuel trochu viac rozkročil nohy, bolestivo si uvedomoval túžbu po uvoľnení. Chcel, aby ho tá nežná ruka poláskala...
„Nie,“ pokrútil hlavou Belphegor. Pocítil vo svojom vnútri chlad. Pevnejšie objal Samuela, tisol sa k nemu, akoby ho chcel ochrániť.
Blížil sa. Pokušiteľ osobne vošiel do ich sveta. Jeho neopísateľná krása zasiahla Samuela, ako to najsilnejšie pokušenie. Nemohol prestať sledovať svojho pekelného anjela. Vzrušenie, ktoré doteraz pociťoval sa znásobilo. Nedokázal sa tomu ubrániť.
„Vitajte, môj pane,“ úctivo zašepkal Belphegor. Nenápadne prihrial vodu v kúpeli a pridal ešte pár zaklínadiel, ktoré mali Samuelovmu telu pomôcť. Rukou sa nechtiac dotkol mladíkovho penisu. Samuel zastonal. Belphegor už ruku nedokázal odtiahnuť. Nemohol. Chcel ho potešiť, ale stále váhal.
„Pokračuj, Belphegor. Postaraj sa o nášho hosťa, necítiš ako veľmi to potrebuje,“ prikázal mu temný anjel.
Samuel stále hľadel na Lucifera. Sledoval ako sa aj on zbavuje nepotrebného odevu, ktorí zrejme považoval za nutnosť v ľudskom svete.
„Ste nádherný,“ túžobne zamumlal Samuel. Pohľadom sa vpíjal do každej čiastočky tej temnej bytosti.
Nežná ruka ho zatiaľ hladila a on úplne podliehal rozkoši.
Túžba ho spaľovala, nedokázal potlačiť ďalší nežný ston.
„Toto je len začiatok, môj malý Sael,“ Lucifer sa pridal k nim. Elegantne si ľahol do kúpeľa a sledoval ako jeho telo zahalila tá nadpozemská vôňa.
Belphegor urobil miesto svojmu pánovi. Zároveň však udržiaval ochrannú vrstvu, aby nedošlo k poškodeniu ľudského tela. Ďalej láskal napätý úd. Dráždil ho tak, aby zámerne oddialil vyvrcholenie, chcel si ho poriadne vychutnať. Blízkosť pánovej energie ho tiež vydráždila na maximum. Keď mu Samuel vyvrcholil do ruky, takmer sa pristihol pritom, ako aj on túži po podobnej starostlivosti.
„Si môj, Samuel?“ Luciferov hlas takmer prenikol aj do jeho myšlienok.
Samuel nadšene prikývol a úplne sa oddal tomu pevnému objatiu. Bez zábran sa nechal ďalej dráždiť, dotýkal sa ho všade, trpel, keď sa ich energie príliš stretli, ale tým viac prosil o ďalšie láskanie. Jeho telo bolo pripravené.
„Prosím, urob to...“ vysilene žiadal Samuel.
Lucifer náhle zmizol. Jeho podoba sa rozplynula a opäť sa objavila za Samuelovým chrbtom.
Belphegor sa prisal na mladíkove pery, úplne stratil sebakontrolu. Spredu ho objímal a obtieral sa oňho, ledva sa udržiaval pri zmysloch. Tá silná vášeň otriasla celou jeho podstatou.
Samuel pocítil v sebe sladkosť naplnenia. Najprv len ľahký dotyk a neskôr preniknutie. Otváral sa v ustretí tej sile, ktorá sa ho podmanila. Ponárala sa hlbšie do jeho nežného tela. Luciferovo spojenie s ním bolo priam magické. Cítil to tak intenzívne, akoby nič iné na svete viac neexistovalo.
Lucifer donútil Samuela prežívať rozkoš, ktorá až hraničila z ľudskými možnosťami. Keď zrýchlil svoje pohyby a ich telá sa spolu preplietli v mučivej slasti, Samuel šepkal tie dráždivé nezmysli. Na jazyk sa mu drali slová, ktoré by sa neodvážil použiť.
Lucifer doňho drsne vnikal, Samuel si vychutnával ich zovretie a
čoraz vášnivejšie bozkával Belphegora, dával mu rozkoš, ktorú sám dostával. Dokonca sa odvážil obkrútiť mu napätú dierku. Prstom ju skúmal a rozširoval. Belphegor úplne šalel, uvoľňovali sa z neho silné pocity, takisto sa pohyboval na hranici svojich možností, na chvíľu dokonca povolil bariéru a ich duše spolu bolestivo splynuli. Našťastie rýchlo obnovil ochranu a Luciferova moc nestihla mladíkovi spôsobiť žiadne poranenia. Ospravedlňujúco sa opäť začal venovať jeho údu, tentoraz ho vydráždil takmer do nepríčetnosti.
Samuel to vôbec nepocítil. Bol príliš zaujatý rozkošou, hrou ich tiel, ktoré sa k sebe neúprosne približovali. Samuel prestal myslieť na čas, úplne sa odpútal od seba. Cítil len ich telá, chcel ich potešiť, milovať.
Nedokázal by opustiť to spojenie. Zdalo sa mu, že to trvá večnosť a stále ho to neprestalo baviť.
Keď ho obaja tesnejšie objali, temný anjel do jeho tela rozptýlil teplo. Potom z neho opatrne vykĺzol. Samuel vyvrcholil o pár sekúnd neskôr. Nechal sa objať tými nádhernými bytosťami. Belphegor ešte chvíľu stonal od rozkoše a šepkal mu niečo do ucha.
Samuel sa o nich oboch oprel, nedokázal sa ani pohnúť. Bol unavený a oči sa mu zatvárali. Zaspal. Obe bytosti sa k nemu spokojne pritískali, držali sa ho, akoby sa báli prerušiť ich spojenie.
„Nie, je to človek. Nemôže byť,“ Lucifer hladil chlapca po vlasoch. Ich spojenie preňho tiež veľa znamenalo, aj keď si to nechcel pripustiť.
„Možno nie je, nerozumiem tomu. Bariéra padla. Aj moja energia je preňho prisilná, je v poriadku?“ Belphegor nevedel posúdiť rozsah poškodení. To nebolo súčasťou jeho moci.
„Zvládol to. Prijal tvoju energiu, akoby si k nemu patril,“ vysvetlil Lucifer.
Presunul ich z kúpeľne do pohodlnej postele. Belphegor zahalil Samuela do prikrývok a posilnil duševnú bariéru. Mladík naďalej pokojne spal a Belphegor si konečne spomenul na dvojčatá. Pomocou mysle im vyslal krátku správu a opäť venoval pozornosť svojmu pánovi.
„Nespusti ho z očí a daj mu všetko, čo si zažiada,“ prikázal Lucifer.
Belphegor poslušne prikývol. Uvelebil sa veľa mladíka a pevne ho držal za ruku. Ani na chvíľu s ním neprerušil kontakt.
Lucifer chytil chlapca za druhú ruku, vnímal teplo, ktoré ním začalo prúdiť, keď sa ich prsty preplietli, díval sa naňho opäť láskavo, akoby v ňom prebudil nevinného anjela, ľahol si do postele, nikdy nepotreboval spánok, ale bolo príjemné len tak zavrieť oči a ponoriť sa do chlapcovej mysle. Prebudila sa v ňom nenásytnosť.
Belphegor priložil svoje pery na pánove, ochutnal ich a tým spustil ďalšie prúdenie mrazivého tepla.
Nevinnosť spala obklopená temnými anjelmi. Čakala, kým sa opäť spoja.

12. kapitola Soto

varovanie :15+, opäť nová kapča, pôvodne mala byť dlhšia, ale vyšlo to takto...


Dovnútra nazreli dvaja maskovaní muži, odetí v čiernom oblečení.
Jeden z nich opatrne zdvihol spiaceho Bena. Vzal ho do náručia a vyšiel s ním von z dodávky a zabuchol za sebou dvere.
„Čo s ním urobia?“ zúfalo hlesol Erik.
„Bude to v poriadku. Nič sa mu nestane,“ utešoval ho Taro. Trvalo pár minút, kým sa muži vrátili a dodávka sa opäť pohla. Bena k nim už viac nepriniesli. Bolo im jasné, že ho niekomu odovzdali. Mučivé minúty sa neskutočne vliekli. Trvalo takmer tri hodiny, kým sa opäť zastavili.
Erik sa zúfalo prikrčil. Dvere sa však nemilosrdne otvárali. Obom im zalepili ústa, rozviazali im nohy a niečo si medzi sebou šepkali.
Potom ich odviedli von. Čakalo na nich luxusné auto. Stálo zaparkované na opustenej ceste.
„Hlavne sa nezľakni. Po tej nehode nevyzerá veľmi dobre, zdrž sa akýchkoľvek komentárov, ak nechceš aby sa nás zbavil,“ muž, ktorí držal Tara poučoval druhého únoscu.
„Vydržím to len, aby sme sa už konečne zbavili tých chlapcov. Dúfam, že si vezme aspoň jedného...“ posmešne poznamenal jeho spoločník. Popohnal ho bližšie k okienku, ktoré sa začalo sťahovať.
Po krátkom rozhovore, z auta vystúpili dvaja nebezpečne pôsobiaci ochrankári. Keď sa ubezpečili, že ich pánovi nič nehrozí, pridal sa k nim.
Bol to pomerne mladý muž, s dlhšími plavými vlasmi, mohol by byť veľmi zaujímavý a dokonca aj príťažlivý, keby nemal škaredo popálenú tvár.
„Ukážte mi ho. Chcem sa ho dotknúť,“ pokynul smerom k Erikovi. Chlapec poriadne zbledol a zúfalo sa pokúšal dostať zo zovretia únoscu. Nechcel, aby sa ho tá odporná bytosť dotýkala.
Druhý muž zatiaľ odviedol Tara späť do auta. Klienta zatiaľ nezaujal a nechcel, aby si to rozmyslel. Zbaviť sa toho uplakaného chlapca bolo preňho prvoradé.
Erik sa zúfalo pokúšal vymotať z pevného objatia. Muž si ho k sebe privinul. Po krátkej prehliadke ho k sebe pritisol ešte silnejšie. Erik sa od neho odťahoval, zatváral oči, len aby sa naňho nemusel pozrieť.
Muž si to nevšímal. Rýchlo si ho obzrel a dotykmi preskúmal jeho telo, potom pokynul svojim ľuďom, aby vybrali peniaze. Po vybavení celej záležitosti sa chcel vrátiť do auta spolu s Erikom.
„Bolo nám cťou s vami obchodovať, pán Soto,“ únosca vzal do ruky svoju odmenu a pomaly cúval od auta.
Chlapec poriadne vystrájal a nechcel sa utíšiť. Soto? Prečo sa tak volá. Zradili nás, alebo je to len zhoda mien? Pomyslel si Erik. Stále sebou mykal a odmietal sa nechať posadiť do auta. Chcel sa vrátiť k Tarovi. Keď sa mužovi prizrel zblízka, našiel určitú podobnosť medzi ním a Benom. Rozhodne boli isté znaky, ktoré ich spájali. Oči toho to muža však boli oveľa nemilosrdnejšie. Bena postupne presvedčil, aby ho rešpektoval, ale tento muž mal v sebe niečo, čo v ňom vzbudzovalo len strach a zdesenie. Nebolo to ani tou tvárou skôr spôsob, akým sa naňho díval mu naháňal hrôzu. Zaprel sa nohami a stále odmietal nastúpiť.
Muž ho surovo zovrel za krk. Erikove oči sa prekvapene rozšírili. Neočakával, že ho napadne. Stále dúfal, že si uvedomí aká je to hlúposť. Nemohol si predsa kúpiť človeka, to by nešlo.
Chvíľu zadržiaval slzy bolesti. Nemohol sa poriadne nadýchnuť, až kým ho popálená ruka neprestala zvierať. Prudko dopadol na zem. Ostré kamienky ho poškriabali na boku.
„Som Damien Soto, tvoj pán. Budeš ma poslúchať,“ muž doňho surovo kopol, keď sa pokúšal vstať. Zatlačil mu tvár do blata.
Erik si pritisol ruku k bruchu a zúfalo sa skrútil do klbka. Ešte nikdy sa tak hrozne nebál. Prial si byť opäť v dome s Tarom a ostatnými. Takto si to vôbec nepredstavoval.
„Teraz otvorím dvere a ty vlezieš dovnútra. Neopováž sa robiť hlúposti,“ varoval ho Damien.
Erik pomaly prikývol. Tentoraz jeho nový pán vyhral, ale on sa nemienil vzdať.
Musím nejakým spôsobom skontaktovať Athosa. Nesmiem sa vzdať. Ujdem mu a všetko bude v poriadku.
Pomaly si sadol na mäkké sedadlo a nechal sa zahaliť do prikrývky. Keď auto opustilo parkovisko, želal si, aby sa niečo stalo. Čokoľvek. Len, aby nemusel sedieť vedľa toho muža.
„Kam teraz?“ opýtal sa jeden zo Sotových mužov.
„Pôjdeme rovno domov, Louis,“ prikázal mu Damien.
Potom dlho študoval papiere, ktoré mu dali obchodníci. Chcel sa o svojom chlapcovi dozvedieť čo najviac. Takmer polhodinu vôbec neprehovoril. Erik sa díval von z okna a snažil sa niečo vymyslieť.
Keď Damien skončil so študovaním údajov, opatrne si ho posadil na kolená. Poutieral mu tvár a opatrne mu stiahol pásku s úst.
„Máš veľmi pekné meno. Páči sa mi,“ pošepkal mu do ucha.
„Je celkom obyčajné,“ nesústredene zamrmlal Erik. Ruku si pritláčal k boľavému miestu. Nemal chuť sa s ním zhovárať. Keď pocítil ako a mužove pery, dotkli jeho krku celý sa roztriasol.
„Ste príbuzní Bena Sota?“ opýtal sa neisto.
„Áno, ale nestretávame sa spolu,“ stručne odvetil Damien. Vôbec nemyslel na svoju vzdialenú rodinu. Ovplyvňovali ho oveľa zaujímavejšie predstavy. „Možno by vás zaujímalo, že ho tiež niekomu dali...“ znechutene dodal Erik.
„To je naozaj nepríjemné, ale nie je to moja starosť,“ obrátil ho k sebe, odviazal mu ruky a pobozkal ho. Očakával, že ho Erik poslušne objíme a poučení predchádzajúcou skúsenosťou sa neodváži protestovať.
Chlapec mal iné plány. Nemienil dovoliť, aby naňho niekto siahal. Stačilo mu vidieť utrápeného Tara. Nechcel, aby mu ublížili tak, ako jemu. On by to nezvládol.
Erik oboma rukami zatlačil na jeho ramená. Podarilo sa mu odsunúť ho od seba.
„Neostanem s vami, nebudete sa ma dotýkať!“ bolo jasné, ako veľmi sa mu hnusí. Díval sa na muža s takou nenávisťou, že to v ňom pochopiteľne vyvolalo hnev.
Damien chlapca pevne pritisol k sedadlu. „Takto spolu nebudeme dobre vychádzať, Erik.“ zdôraznil prísne. „Dovolíš mi robiť si s tebou, čo budem chcieť....“ stisol mu pravú ruku tak, akoby sa ju chystal zlomiť. Pomaly ho pustil a dovolil mu trochu si vydýchnuť.
„Teraz mi patríš. Nemôžeš nič urobiť...“ opäť sa k nemu prisunul, ale Erik sa aj tentoraz vyhol priamemu kontaktu. Nevadilo mu ani to, že pri takom prudkom pohybe sa zošmykol so sedadla a opäť sa poriadne udrel.

***

Nate sa dlho pohrával s mobilom. Na veľkom displeji čítal Obraz Doriana Graya. Potreboval sa aspoň niečím rozptýliť. Už niekoľko dní nevedel nič o Gabrielovi. Neozval sa mu, nezavolal ani sa k nemu nepozval na večeru.
To sa vôbec nepodobalo na jeho snaživého priateľa. Našiel si našiel nové bývanie, ale napriek tomu mu prešľapoval pred dverami takmer každý druhý deň. Nate ho podozrieval, že namiesto toho, aby sa venoval svojej hračke radšej pozerá romantické filmy s ním.
Z kuchyne sa ozvalo pípnutie. Nate vstal, položil mobil na stôl a vybral si jedlo z mikrovlnky. Francúzske zemiaky už naňho čakali.
Sadol si k stolu, pritiahol si stoličku tak, aby sa mu sedelo čo najpohodlnejšie. Vidličkou napichol zemiaky a tešil sa na tú lahodnú chuť. Sám ich pripravil podľa svojho vlastného receptu.
Lyžička sa zastavila na pol ceste k ústam. Prerušilo ho agresívne zvonenie a búchanie. Niekto sa dobíjal do jeho bytu, práve keď si chcel vychutnať svoje jedlo. Zamračene zložil lyžičku a pomaly prešiel ku dverám.
Keď ich otvoril do náručia sa mu vrhlo trasúce sa telo. Gabriel bol celý mokrý, na chrbte mal batoh a za ruku držal svoju najnovšiu hračku. Tmavovlasý chlapec pokojne stál pri ňom. Nejavil žiadne známky akejkoľvek emócie. Stál pri svojom pánovi a voľnou rukou si pridržiaval roztrhané oblečenie.
„ Čo sa stalo, Gab?“
„Nič, len mi to prosím dovoľ ostať. Nemáme kam ísť,“ v priateľovom hlase zaznieval len strach. Bolo jasné, že niečo nebolo v úplnom poriadku.
„Áno, samozrejme, že môžete ostať. Musíte sa osušiť,“ pripomenul im Nate. Doviedol ich do spálne a prikázal im, aby sa vyzliekli. Gabrielov batoh uložil na bezpečné miesto a zo skrine vybral čisté utierky a keď boli konečne suchí strčil ich do postele.
„Prinesiem vám niečo na pitie a na jedenie...“ odvetil znepokojene. Podľa výrazu tváre svojho priateľa tušil, že sa zaplietol do niečoho vážneho.
„Si moje zlatko. Milujem ťa,“ vrúcne odvetil Gabriel. Na chvíľu si to pritiahol k sebe a pobozkal ho na pery.
Nate prijal tento prejav náklonnosti. Napriek tomu sa neprestal tváriť podozrievavo. Gabriel sa k nemu takto nesprával. Nebolo to súčasťou ich hry. Už dávno ho nevidel takého roztraseného a citlivého.
„Áno, jasné. Ja ťa tiež veľmi ľúbim,“ odvetil pobavene.
Gabriel ho pevne chytil za ruku a pobozkal ho ešte vášnivejšie. Nate sa od neho oddelil len s vynaložením všetkých síl.
„Gab, máš niečo v sebe?“ opýtal sa znepokojene.
„Nie, nič som si nevzal...“ o drogách nechcel už ani počuť. Kvôli nim sa zaplietol do poriadnych problémov. Nevedel ako si s tým má poradiť.
„Dobre, tak najprv to jedlo. Idem do kuchyne, ak dovolíš.“
Gabriel spokojne prikývol. Už takmer dva dni nemal nič v ústach. Krútila sa mu hlava a necítil sa práve najlepšie.
„Poď sem, Oliver,“ pritiahol si chlapca bližšie k sebe. „Už sme v bezpečí...“ opatrne ho hladkal po vlasoch.
Chlapec si toho dosť vytrpel. Hodili ho na stôl, priviazali a Gabrielovi ukazovali, ktoré časti tela mu odrežú, ako prvé, keď odmietne s nimi spolupracovať. Od toho dňa Oliver vôbec nerozprával. Napriek tomu, že sa ho snažil nejakým spôsobom upútať, nedokázal z neho dostať ani slovo.
Nate postupne priniesol jedlo. Naservíroval im to do postele. Potom oboch poriadne nakŕmil.
Gabriel sa oňho opieral a postupne mu začal rozprávať o problémoch s tými ľuďmi. Predtým to pred ním tajil, ale už viac nedokázal zniesť toľký tlak.
„Chcú tú Athosovu drogu. Potrebujú presný postup prípravy, ale ja ho nepoznám...“ zúfalo sa opieral o Nata.
„Musel som im o ňom povedať všetko. Oni vedia o tebe, o našich obchodoch. Keby som s nimi nespolupracoval, všetci by sme si to odniesli,“ popíjal teplý čaj a túlil sa k nim.
„Athos bude zúriť,“ poznamenal Nate. „Snáď si do toho nezatiahol aj jeho chlapcov. Vieš, aký je na nich háklivý.“
„Nedali mi na výber. Len sa pozri,“ ukázal mu obviazané ruky. „Povedali mi, že moju smrť pokojne vyhlásia za samovraždu. Dali mi lieky, prebudil som celý zakrvavený... Takmer som tam zomrel...“ nariekal Gabriel.
„Neboj sa. Vyriešime to. Odpočívaj a o nič sa nestaraj. Zavolám Athosovi...“

***


Španielsko

Athos vystúpil z auta. Bol oblečený, akoby sa chystal na vojnu a poriadne vyzbrojený. Tváril sa vážne ako nejaký generál a neustále vydával rozkazy. O únose chlapcov sa dozvedel, práve, keď boli všetci na ceste do Benovho domu. Ešte stále sa z toho nespamätal a bol taký zúrivý, že aj dlhoroční členovia ochranky rodiny Sotovcov ho len bez slova poslúchali.
Dlho telefonoval a keď skončil, dozvedel sa presne to, čo potreboval. Nate mu mailom poslal približný zoznam záujemcov o jeho chlapcov. Podarilo sa mu presvedčiť Gabriela, aby poskytol pár spoľahlivých informácii. Dúfal, že tým sa mu podarí zmierniť Athosov hnev.