Univerzita I.

Názov: Univerzita (prerobená verzia)

pár: učiteľ/učiteľ, kolegovia na VŠ Marek/Lukáš, Marek/Adam... a iné kombinácie

varovanie: 15+, romantika, spomienky na školské časy (bývalí spolužiaci)

Obsah: Marek a Lukáš boli na škole nerozlučnými priateľmi a možno aj niečo viac, ale  stačí to na to, aby ich vzťah niečo znamenal, aj keď sú tie časy už dávno preč...

poznámka: Je to prerobená verzia pôvodnej poviedky univerzita. Bude mať spolu 10 častí a bude vychádzať každú stredu. Akékoľvek komentáre, prípadne iné čitateľské prejavy sú vítané. Ide o romantickú poviedku zo školského prostredia, takže to neberte príliš vážne.

poviedka prešla AP, ale môžu sa vyskytnúť chyby, aj tak, keďže nemám beta-readera.

Súčasnosť

Marek sedel za počítačom a nahadzoval do systému výsledky posledných písomiek. Potreboval to urobiť ešte dnes. No nerád sa zdržiaval vo svojom kabinete. Znelo to zvláštne, ale od istého času by bol radšej, keby tento priestor používal, čo najmenej. Dôvod bol jednoduchý, chcel sa vyhnúť istej osobe. Pokiaľ by mal byť konkrétny, tak tá osoba s ním zdieľala práve túto miestnosť. A nebol to nikto iný, než jeho kolega Lukáš.

Vrhol previnilý pohľad na vedľajší stôl, na seminárne práce úhľadne uložené na stole. Na veci, ktoré bežne používal.

Na jeho bundu prevesenú cez stoličku. To všetko mu pripomínalo každodennú prítomnosť. Predtým to bolo iné, sedel tu s nimi aj starší kolega, ale bol dlhodobo chorý, a bolo viac než jasné, že sa tak skoro nevráti. Lukáš musel prevziať aj jeho hodiny, čo mnohých študentov nepochybne vôbec nepotešilo.

Jeho pôsobivý kolega ich dokázal poriadne potrápiť. Nemal by takto o ňom zmýšľať, ale bola to už taká menšia školská legenda, ktorá o ňom kolovala. Lukáš bol považovaný za mimoriadne náročného vyučujúceho.

Marek oproti tomu mal povesť pohodového učiteľa, s ktorým takmer nič nezamáva. Nehovoriac o tom, že zvyčajne bol naklonený skôr tomu nechať študentov prejsť, pokiaľ to bolo len trochu možné. No to, že mali obaja úplne opačné štýly vyučovania nebolo dôvodom, prečo si želal v tejto miestnosti stráviť čo najmenej času. Ako vždy sa do všetkého miešala nevyriešená minulosť. Predtým reči o tom, ako sa ľudia nevedia vyrovnať s tým, čo sa im stalo považoval za hlúposti, za niečo čím sa ani len netreba zaoberať, ale ukázalo sa, že v praxi to nebude až také jednoduché.

Stále ho zaujímalo, či vtedy, keď nastúpil na fakultu a oficiálne sa s ním zoznámil, či vtedy Lukáš vedel o koho ide, či si ho pamätal, aj keď chodili do tej istej školy len v prvom ročníku. Pravdou bolo, že spolu aj istý čas bývali ako spolubývajúci na priváte, ale nebolo to dlhšie než prvé tri mesiace.

Stala sa vtedy tá vec a ... Ak by mal byť presný, stalo sa viac vecí, na ktoré nerád spomínal.

Dlho potom spolu neboli v kontakte, obaja viedli úplné iné životy, na túto školu nastúpil ako zamestnanec len minulý rok.

Zmenil miesto, zmenil bývanie a dalo by sa povedať, že jeho život nabral úplne iný smer. Neplánoval to tak, viac – menej k tomu prispela zložitá rodinná situácia jeho sestry, to že jej chcel pomôcť, aby spolu s deťmi začala nový život. Vedel, že sama by takéto dobrodružstvo nepodstúpila, preto sa rozhodol, že jej vtom trochu pomôže, ak to bude možné. Tak sa dostal sem, na túto školu k týmto novým starostiam.

Lukáš sa teraz tváril, akoby sa zoznámili po prvý krát, aj keď to nebola pravda. Niekedy si nahováral, že si na to už skrátka nespomína. Nechystal sa to riešiť ani tomu pripisovať nejakú výraznú dôležitosť, ale zaujímalo ho, či je ešte stále taký impulzívny ako vtedy... No nič tomu nenasvedčovalo. Bol omnoho vážnejší, omnoho nervóznejší a mal v sebe tak málo s toho spontánneho chlapca, ktorého poznal. Bavili sa spolu normálne, vychádzali celkom dobre, ale stále sa nad nimi vznášala tá otázka, ktorá mu nedala pokoj, aj keď sa snažil na to nemyslieť. Nevyslovené otázky bývajú zrejme najhoršie, o tom už vedel svoje.

Chcel sa na to spýtať, už snáď tisíckrát, ale vždy si to rozmyslel, kvôli dobrým vzťahom, kvôli tomu, že teraz boli kolegovia a v neposlednom rade, aj kvôli tomu, že na to nemal žiadny racionálny dôvod. Bol to len akýsi pocit, ktorý mu nedal pokoja. A nedovolil mu uvoľniť sa v jeho prítomnosti.

Bezvýhradne a celkom nečakane sa celý jeho svet zmenil, hneď ako sa dvere otvorili a jeho kolega vošiel dovnútra. Pristavil sa pritom, že odtrhol oči od jeho stola a zadíval sa naňho. Na toho  obyčajného muža so svetlými vlasmi, priateľského a komunikatívneho, so schopnosťou vidieť veci z lepšej stránky, ale aj popudlivého a nervózneho, ak mal jednu z tých svojich nálad.

Nie natoľko príťažlivého, aby vzbudzoval záujem celého davu obdivovateľov, ale niečo na ňom bolo, niečo v jeho pohľade, niečo vtom ako vystupoval, čo on sám považoval za príťažlivé, aj keď teraz už stál nohami pevne na zemi a nikdy by mu ani slovkom nenaznačil, že v ňom niečo také vyvolal. Mal skúsenosti s tým, že ťahať niečo také do svojej práce by mohlo vyvolať viac škody než úžitku. Nech by to dopadlo akokoľvek zrejme by to opäť skončilo odmietnutím. No tá možnosť bola stále lákavá.

Možno to bolo tým, že v podstate bol jeho prvou láskou.  No niečo také by nikomu len tak bez váhania nepriznal. A čo je to láska? O tom tiež mohol dosť polemizovať, keďže doteraz ani predtým ani potom nestretol nikoho, kto by o nej vedel viac než on sám. Mal milenca, s ktorým vychádzal, ktorý mu vyhovoval, ale ich vzťah bol založený skôr na tom, aby z neho obaja vyťažili čo najviac potešenia. Milan bol príjemný spoločník, dbal na to, aby sa s ním cítil dobre, ale nikdy nepatril len úplne jemu. Tušil, že zrejme žije s nejakou ženou, len aby to dobre vyzeralo. On sám do toho žiadnu nešťastnicu zatiahnuť nechcel. Okrem svojej sestry, ktorá ako jediná vedela o jeho orientácii, ale nikdy mu nič nevyčítala. Mala dosť vlastných starostí.

Lukáš bol tou prvou osobou, pri ktorej si uvedomil, že si niektoré veci vôbec nenahovára, a že sa pred nimi nemôže schovať. Myslel si, že sa už cez to preniesol, cez všetky tie nepríjemné pocity spojené s tým, že sa ani neodvážil priznať, že sa poznali zo školy. Myslel si, že sa tým raz a navždy prestane zaoberať a zrejme by sa jeho myseľ k týmto túžbam nevrátila, keby jeho partner nezačal vymýšľať.

Pokúšal sa mu naznačiť, a vôbec nie jemne, že ich sexuálny život by si mohli oživiť ďalším do páru, vyskúšať niečo nové. A odvtedy nemohol prestať myslieť na to, že existuje jedna osoba, ktorú by do ich vzťahu prizval. Samozrejme povedal mu, že o niečom takom neuvažuje a pokiaľ sa mu to nepáči, tak nech si niekoho nájde, že mu vtom nemieni ani chvíľu brániť. To bola jedna z výhod vzťahu, v ktorom nebol citovo zainteresovaný, žiadna bolesť, žiadne záväzky.

No teraz sa tým nechcel zaoberať. Nemalo žiadny zmysel tú otázku opäť otvárať. Pokúšal sa to potlačiť do úzadia, tak ako to robil s mnohými inými vecami, ktoré nedokázal hneď vyriešiť.

Boli v práci, mal pred sebou svojho kolegu a bola to už veľmi stará záležitosť, ktorá ho nahlodávala už len zo zvedavosti.

„Máš veľa práce?“ opýtal sa Lukáš. Naklonil sa bližšie k nemu. Okamžite to vyvolalo trhliny v jeho sebaovládaní. Milan ho už dávno takto nepodnecoval, niežeby im to sexuálne spolu neklapalo, ale neboli to také impulzy, do ktorých sa dostával len vďaka zvuku hlasu toho muža.

„Už budem končiť...“  prstom putoval po zozname, zrazu sa vtom stratil, nevedel pri ktorom mene prestal.

„Ja mám dnes konzultácie...  už je všetko pripravené...“ povedal ešte niečo, ale tomu už nevenoval pozornosť.  Nechcel myslieť na to, aké by to bolo ocitnúť sa v jeho rukách... A nechať všetky zábrany padnúť...

Lukáš ešte niečo hovoril, a on konečne našiel miesto, kde prestal. Začal opäť nahadzovať výsledky.

Bojoval sám so sebou, aby náhodou nepovedal nejakú hlúposť. To skrátka nemôže urobiť. Nech je to akokoľvek lákavé, nemôže.

Automaticky prikývol. Nevedel ani s čím to vlastne súhlasí. Nevedel, čo by mal na to povedať, hlavne nie keď sa k nemu stále ešte tak ukážkovo nakláňal. Dokonca položil ruku na jeho chrbát. A zľahka po ňom prešiel. Bolo to takmer ako pohladenie.

„Príliš sa hrbíš. Narovnaj sa!“ napomenul ho.

Marek sa okamžite vystrel. Neuvedomil si, že sa nad počítačom nakláňa až tak veľmi, ale zjavne to bola pravda, lebo mu trvalo dlhšie, kým dostal svoje telo do lepšej pozície.

Značne sa mu uľavilo, keď sa Lukáš vrátil k svojmu stolu. Po chvíli si uvedomil, že jeho kolega ho stále uprene pozoruje. Srdce mu z toho poskočilo a začínal sa cítiť dosť nepohodlne.

Mal už takmer tridsať, ale vyzeral mladšie na svoj vek, dokonca si ho často mýlili so študentom. Bol pomerne chudý, menšej postavy, mal kratšie hnedé vlasy, hnedé oči a tak trochu a pôsobil trochu nevyspelo, aspoň čo sa týkalo jeho výzoru. Zvykol o sebe tvrdiť, že mu nerobí problém infiltrovať sa medzi mladších študentov. Nikdy sa priveľmi nezaťažoval, bral veci také aké sú a považoval sa za celkom obyčajného chlapca, ktorému sa náhodou podarilo ukončiť vzdelanie a začať svoju kariéru na akademickej pôde. Z nesmelého mladíka sa postupom času stával pomerne vzdelaný mladý človek, ktorého svet kníh fascinoval zrejme viac než to čo sa dialo na svete.

Lukáš bol jeho pravým opakom, svetlovlasý, vysoký, jeho zeleným očiam nič neuniklo, dokázal byť veľmi príjemným spoločníkom, pokiaľ nešlo o skúšanie a veci tomu podobne, lebo vtedy sa z neho stával chladnokrvný profesionál, ktorého nič nemohlo obmäkčiť. Marek mal rád jeho príjemnejšiu stránku, tú od ktorej si sľuboval to, že sa nikdy nebude nudiť. No práve teraz by sa zaobišiel bez toho, aby mu tie zelené oči pripomínali všetky tie nesplnené túžby.

 „Marek?“

„Áno?“ konečne sa mu podarilo nájsť miesto kde prestal a už opäť nahadzoval známky. Pokúšal sa sústrediť na mená študentov a nemyslieť na to, čo by spolu teoreticky práve teraz mohli robiť.

„Nemáš chuť dnes niekam zájsť...“

„Čože?“ opýtal sa pomedzi zapisovanie ďalšieho B a C. Začínal sa vtom opäť strácať, a to všetko kvôli tomu, akým spôsobom to vyslovil. A kvôli tomu, čo povedal. Prečo mu musel hovoriť také veci, keď uvažoval o tom, o čom si uvažovať zakázal? Zhlboka sa nadýchol a ďalej usilovne klikal.

„Na obed... Je najvyšší čas. Vieš, že nerád obedujem sám...“

„A čo Adriana?“

Spomenúť jeho snúbenicu, to bola takmer povinnosť a ďalšia vec, kvôli ktorej som nemohol ani len uvažovať nad tým, že by sa vrátili staré dobré časy. Bolo mu to jasné hneď ako ju po prvý raz uvidel, príjemnú mladú ženu, ktorá si s ním plánovala život. Hneď od prvej chvíle, ako ich uvidel spolu, ich považoval za jeden z tých dobre fungujúcich vzťahov. On sám by si prial raz zažiť niečo také, ale nie so ženou, o tom už vedel svoje. Nebol ako on, nefungovalo by to.

„Má nejaké povinnosti. Okrem toho dnes by som si radšej chcel dať obed s tebou...“ schválne to posledné zdôraznil.

Začínal to vážne zvažovať. Nemalo by mu to ublížiť, len priateľský obed, jedlo, pobyt na verejnosti a nič nemravné. To by malo byť v poriadku vo všetkých ohľadoch. Uvedomoval si, že by s ním nemal tráviť čas, ale bolo ťažké mu odolať, keď sa naňho díval tak prosebne.

„No dobre, ale musíš ešte chvíľu vydržať. Ešte som nedokončil ani polovicu zoznamu.“

Nemohol už ďalej odolávať. Pravdupovediac bol hladný, ale obával sa, či sa vedľa neho vôbec dokáže najesť, a to všetko bola len jeho vina, lebo bol vždy taký záhadný a tváril sa, akoby nič.

Lukáš opäť zbežne prezrel práce.

„Počkám, to nie je problém... Zas dávaš také dobré známky?“

„Áno, iste a ty zas tie najhoršie?“ podpichol ho.

„Snažím sa polepšiť.“

„Nejde ti to... Počul som, že študenti sa k tebe boja chodiť na hodiny...“

„Až taký zlý som?“ opýtal sa pobavene.

„Hrozný, ale odo mňa to nemáš.“

„Isteže nie, ty si pán v pohode prejdem.“

Zamračil sa. Bola to pravda, ale nepočúvalo sa to práve najlepšie. Naozaj si želal, byť prísnejší, ale tá jeho povaha... Bol už raz taký beznádejný prípad. No napriek tomu sa rozhodol to poprieť.

„Až taký nie som. Viem aj pritvrdiť, ak je to nutné...“

„Áno, s tým mám bohaté skúsenosti...“

Ruka sa mu zastavila, predtým než naťukal ďalšie písmeno, jeho srdce urobilo neobvyklú otočku a mozog mu posielal zmätené signály o blížiacom sa konci jeho sebaovládania. To všetko sa však ako inak odohrávalo len v jeho vnútri, navonok pôsobil, akoby sa ho nič z toho absolútne nedotklo.

Pred niekoľkými rokmi...

Tmavovlasý mladík si znudene podopieral hlavu.  Autobus mal odísť až o desať minút. On už pohodlne sedel a držal na kolenách svoje veci.

Chcelo sa mu spať. Hlava mu neúprosne klesala a nemal sa o koho oprieť. Bolo ešte príliš skoro. V autobuse po zhasnutí svetiel zavládla tma a on si bez váhania urobil pohodlie. Včera sa veľmi nevyspal. Stále mu chodili po rozume akési veci a momentálne ho prepadala akási počiatočná panika, že celá tá námaha, akosi stráca svoj zmysel.

Nikdy tú školu nedokončí.

Nedokončí ju v žiadnom prípade.

Ešte len začal a už má všetkého dosť.

Tieto myšlienky ho však opustili, hneď ako si vedľa neho prisadol spolužiak.

„Ahoj,“ zamumlal zahanbene. Opäť mal ten pocit, že má pred sebou toho chlapca...

Nerieš to stále. Čo to s tebou je? Má príjemný hlas, vskutku je veľmi milý, ale je to obyčajný chalan...

„Ty tiež bývaš v ...“

„Áno, ale našiel som si privát. No mám ešte doma plno vecí. Niektoré z nich potrebujem.“

„Ja si niečo hľadám tiež, ale nemôžem si dovoliť nič príliš drahé...“

„Tak to ani ja. Našiel som však dobré miesto, je tam síce aj pekáreň, ale dá sa to vydržať... Hľadám ešte jedného spolubývajúceho, ak by si mal záujem, bol by som rád... Každého to odradilo, tá pekáreň aj to, že je to trochu ďalej od školy, ale je to lepšie, ako cestovať stále domov...“

„Rozhodne mám záujem...“ vyhlásil nadšene, práve niečo také potreboval, dobrú správu.

„Dobre, tak zajtra ti to tam ukážem a uvidíme, čo sa dá robiť...“

„Okej.“

Potom sa už svetlá zhasli. Autobus sa pomaly dostával na svoju trasu a oni sa už viac nezhovárali.

Spokojne sa zabalil do vetrovky. Bolo mu teplo, cesta bola pomerne príjemná. Takmer  okamžite upadol do stavu polospánku, spokojný s tým, že aspoň jednu časť svojich problémov sa mu podarilo uspokojivo vyriešiť.

Na istom úseku sebou autobus trochu trhol a on pocítil na kolene ruku.  Očakával, že sa odtiaľ okamžite dostane, ale nestalo sa tak. Tvrdohlavo ostala na mieste o niečo dlhšie. Pomaly sa presúvala stále vyššie, ledva dokázal dýchať, srdce mu prudko bilo... Krv sa mu nahrnula do...

Marek sa tej ruky dotkol. Chcel ju dostať, čo najskôr preč, kým nebude neskoro. No nedokázal sa ani len pohnúť.

Nie, niečo také sa predsa nemohlo stať. Prečo by jeho spolužiak, ktorého pozná maximálne dva týždne, urobil niečo také?

Náhle akýkoľvek pohyb ustal. Lukáš sa stiahol späť na svoje miesto. A po zvyšok cesty medzi nimi zotrvalo napäté ticho.

II.