Vôňa mora, hukot spenených vĺn a smiech turistov doliehal až do domu na pláži, do ktorého pred nedávno prišli noví dočasní obyvatelia. Spod veľkého slnečníka vychádzal tabakový dym.
Mladý muž meravo sedel na plastovej stoličke, fajčil aj napriek zákazu lekárov. Kruhy pod očami sa mu mierne prehĺbili, už niekoľko dní nespal. Pokožku mal bledú a neopálenú napriek silnému slnečnému žiareniu. Cítil sa naozaj veľmi zle a nebol nadšený tým, že ho rodina donútila opustiť bezpečie svojho domova a vybrať sa na cestu, ktorá mohla byť pokojne tou poslednou. Telo mal dosť vychudnuté a bol zoslabnutý po pobyte v nemocnici a dlhom liečení, ktoré aj tak nemalo žiadne pozitívne výsledky. Všetci vedeli, že zomiera, bolo im to jasné, ale tvárili sa, akoby sa nič nestalo. Mysleli si, že tým mu celú situáciu uľahčia. On by však uvítal, keby o tom hovorili. Bol rád, že matka, otec a sestra odišli na pláž a nechali ho samého... Nechcel ich vidieť. Nemali ho vziať z nemocnice. Tak by to pre nich bolo nepochybne lepšie, ako ho neustále sledovať a kontrolovať či stále ešte dýcha.
„Julian, zahas to...“ na voľnú stoličku blízko neho si sadlo tmavovlasé dievča.
Mala na sebe ľahulinké letné šaty, bielomodrej farby...Istým spôsobom bola krásna, ale na prvý pohľad to nebolo až také jasné. Ostré črty tváre pôsobili trochu prísne, ale zároveň aj nesmierne zaujímavé. Mal pocit, akoby ju už niekde predtým videl...možno v televízii...v novinách...nebol si tým úplne istý...Mala zvláštne oči...také hlboké a podmanivé... On ju však vnímal len ako sestru. Ženy sa mu nepáčili, aspoň nie tak ako si to jeho rodina predstavovala.
Už niekoľko dní za ním chodila. Vždy prichádzala nečakane a bez akéhokoľvek varovania. Lámala jeho odpor k vonkajšiemu prostrediu, ale nepodarilo sa jej donútiť ho trochu viac sa zaujímať o okolitý svet.
„Nemôže mi to ublížiš. Aj tak sa už nebudem cítiť lepšie... “ ľahostajne poznamenal Julian.
„Chcela, by som ťa s niekým zoznámiť. Môj brat sem však nepríde, keď budeš fajčiť...Neznáša to,“ netrpezlivo odvetila Sarah. Chvíľu sa naňho mračila, až kým nezahasil cigaretu a neodložil zapaľovač späť do svojho batoha. Hľadela na spenené morské vlny, akoby očakávala, že sa v nich niečo zjaví.
„Dúfam, že si mu neprezradila o našich rozhovoroch o smrti?“ podozrievavo si ju premeral.
„Nie, neboj sa. Sľúbila som predsa, že budem diskrétna. On o tom nič nevie ani o tvojej chorobe...“ usmiala sa, keď zbadala osamoteného plavca, ktorý vyliezol z vody... a pomaly kráčal smerom k nim. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že je zdravý a nič mu nechýba. Dlhšie tmavé vlasy mu voľne dopadali na chrbát...Postavu mal celkom dobrú aj keď bruško bolo trošku viac plnšie. Julian sa naňho ani nepozrel. Málokedy venoval pozornosť ľuďom a nerád sa zoznamoval.
„Ahoj, braček. Už som si myslela, že neprídeš. Kde si bol tak dlho?“ podala mu uterák, ktorý doniesla zo sebou.
„Veď vieš aký je otec. Vôbec ma nechcel pustiť a musel som si ísť aj trochu zaplávať...“ sprisahanecky na ňu žmurkol.
„Julian, toto je môj brat Sean,“ donútila ho podať mu ruku. Obaja sa na seba chvíľu dívali a držali sa trochu dlhšie, než bolo potrebné.
„Ahoj, som rád, že ťa spoznávam,“ nevrlo odvetil Julian. Vôbec to neznelo nadšene. Ten chlapec bol zdravý, nepochybne aj plný sily a stelesňoval všetko, čo on nemohol mať.
„Nechcel som vás vyrušovať, ale sestra mi spomínala, že sa tu nudíš a možno by si chcel vidieť nejaké zaujímavé miesta...“ navrhol Sean. Chcel ho trochu rozveseliť a zároveň v ňom vzbudiť záujem. Cítil, že veľmi trpí a potrebuje, aby mu niekto dodal stratenú chuť do života. Jeho nápad sa však nestretol s kladnou odozvou.
„Nevládzem sa dlhšiu dobu udržať na nohách a slnko mi škodí. Vôbec neviem, prečo ma sem vlastne rodina zatiahla. Asi si myslia, že tu budú mať väčšiu šancu odo mňa ujsť,“ uštipačne poznamenal Julian.
„Tak to som nevedel, v tom prípade musíme vymyslieť niečo iné,“ Sean si sadol bližšie k nemu. Nakreslil do piesku akési zvláštne znaky, ktoré pripomínali hieroglyfy.
„Toto je tvoj svet... tento znak ho zosobňuje...a ten ďalší predstavuje more...to, čo nám dáva...všetko potrebné...Ak chceš môžeš ísť s nami do...“ rukou zotrel tie znaky a na chvíľu si vymenil veľavravné pohľady zo sestrou. Ona však odmietavo pokrútila hlavou.
„Naozaj pôsobivé, ale ja nemám chuť na detinské hry,“ zjavne ho neupútali tieto pozvania.
„Julian, urob to pre mňa. Dnes môžeme celý deň stráviť spolu...Uvidíš, že sa ti to bude páčiť...“ presviedčala ho Sarah.
„Tak dobre, ako chceš,“ napokon súhlasil. Reči jej brata sa mu vôbec nepáčili, začínal ho považovať za čudáka, ale nechcel pokaziť radosť svojej jedinej kamarátke.
Neochotne vstal a vybral sa s nimi po úzkom chodníčku vedúcom na pláž.
Sarah vrhla zdesený pohľad na displej svojho mobilu. „Celkom som zabudla, na istú záležitosť, ktorú musím súrne vybaviť. Nehnevajte sa, ale nebudem dnes s vami. Zabudla som kúpiť tú vec pre matku, aby mohla prísť tiež za nami...“ celkom zbledla a rozbehla sa na opačný koniec pláže.
„Ak nebudeš mať nič proti tomu, vezmem ťa na prísne tajné miesto...,“ zakryl mu oči akýmsi kusom látky a jemne urobil uzol, aby mu nespadla.
„Hej, čo to robíš?“ chcel si to zložiť, ale nemohol to urobiť. Sean ho pevne chytil za ruku a niekam ho ťahal. Nemohol sa vôbec brániť. Cítila ako sa morské vlny dotkli jeho nôh...
„Povedzme, že ťa chcem uniesť,“ veselo odvetil jeho nový priateľ. Chcel sa mu vytrhnúť, ale nevládal to urobiť. Nemohol vôbec nič povedať. Sean sa ponoril a donútil ho, aby celý klesol do vody spolu s ním. Mal hrozný strach už len z toho dôvodu, že vôbec nevedel plávať. Z toľkého stresu úplne stratil vedomie. Bol chorý a prílišné nervové vypätia mu nerobili dobre. Snívalo sa mu o morských hlbinách...rybách plávajúcich okolo neho a o mužovi, ktorý medzi nimi plával vo veľkej hĺbke...O dotykoch a blízkosti spriaznenej duše a tela...
***
Prebral sa až po niekoľkých hodinách nedobrovoľného spánku. Ležal v akejsi veľkej hojdacej sieti. Pod hlavou mal pohodlne položený vankúš. Prekvapene zdvihol hlavu a pokúšal sa posadiť. Už dlho sa tak dobre nevyspal, ale mal akýsi zvláštny pocit, akoby nebolo vhodné práve teraz, márniť čas spánkom. Nachádzal sa na úplne neznámom mieste a vôbec si nedokázal spomenúť, ako presne sa tam dostal.
„Je tu niekto? Prečo ste ma sem vzali?“ pokúšal sa niekoho zavolať, ale nedostal žiadnu odpoveď. Noha sa mu zachytila v sieti, keď chcel vstať. Nevedel sa z toho vymotať.
„Počkaj, ja ťa z toho dostanem...To bude v poriadku...“ s úsmevom odvetil Sean.
„Nepribližuj sa ku mne. Môžeš my vysvetliť, ako je to možné...“ pokúsil sa vymotať, ale bolo to márne. Ešte viac sa do nej zaplietol.
„Ničoho sa neboj. Naozaj ti nechcem ublížiť, len som si myslel, že na našom ostrove ti bude lepšie. Môžeme sa tu pohybovať oveľa voľnejšie a nikto nás nebude vyrušovať. Poď so mnou do kuchyne...obed je už hotový...Svojich hostí nikdy nenechávam hladných a ty nebudeš výnimka...“ pomohol mu dostať sa zo siete.
„Ďakujem, ale ja radšej už pôjdem. Moji príbuzní sa budú o mňa báť,“ poznamenal chladne. Vôbec sa mu nepozdávalo, že ho niekam zaviedol proti jeho vôli a očividne sa ho tam snažil zdržiavať.
„Ako myslíš, ale ja tu nemám žiaden čln...Sme na ostrove dosť vzdialenom od pobrežia... Nebude ľahké sa odtiaľto dostať...“ otvoril dvere vedúce do domu a nechal ho tam stáť, aby sa sám rozhodol, čo bude ďalej robiť.
„Ako sme sa sem dostali a čo tým vlastne chceš dosiahnuť?!“ vyhŕkol nahnevane. Už vôbec ničomu nerozumel.
„Ty si stále na nič nespomínaš? Myslel som si, že keď ťa vezmem na naše miesto...budeš si na mňa pamätať...Veľmi mi chýbaš...“ Sean pristúpil bližšie k nemu a nemotorne ho objal.
Julian sa prudko mykol. Odtisol ho od seba a poriadne ho udrel po tvári. Vôbec toho muža nepoznal a nedôveroval mu. Tie jeho reči boli čím ďalej, tým čudnejšie. Zrazu sa tváril, akoby sa už dávno poznali. Okamžite sa od neho vzdialil. Nechal ho ležať na zemi a utekal čo najďalej od neho. Slová jeho spoločníka sa však potvrdili. Nemal kam odísť.... Zovšadiaľ ich obklopovalo more. Ostrov bol pomerne malý a dobre zabezpečený... Nenašiel žiadnu loď ani nijaký prístroj, ktorý by čo len pripomínal telefón. Večer sa vrátil do domu svojho únoscu...unavený a úplne vysilený. Klesol mu k nohám a ťažko dýchal...
„Julian, prepáč mi...mal som ísť za tebou...je to moja vina...ale potreboval som ísť opäť do vody...musel som...“ vzal ho do náručia a položil na svoju posteľ. Rukami sa nachvíľu dotkol jeho hrude. Vlieval doňho svoju silu, energiu, ktorá mu bola daná, aby mohol žiť ako potomok mora.
Chcel sa s ním podeliť o všetko a týmto spôsobom dosiahnuť, aby si spomenul na ich krátky vzťah, ktorý sa začal minulý rok, keď tam boli prvý krát na dovolenke.
„Nesiahajte na mňa...čo to robíte?“ zúfalo sa zmietal na posteli. Cítil sa už omnoho lepšie, a preto mal silu s ním bojovať.
„Len pokojne....to bude v poriadku...Už si naozaj nespomínaš...na náš vzťah? Nevieš, že sme boli spolu?“ Sean ho opatrne pustil a odstúpil od postele. Nedokázal pochopiť, ako mohol zabudnúť na všetko, čo sa medzi nimi odohralo. Dokonca aj na sľub, že sa opäť stretnú a budú spolu.
„Nie, vôbec vás nepoznám....pripúšťam, že sme sa možno stretli, ale ja si už vôbec nespomínam. Neviem, čo sa stalo minulý rok...Mám úplné okno týkajúce sa toho obdobia. Možno by ste mali vedieť, že zomieram...podľa lekárov mi už ostáva možno len necelý rok života...“ začínal sa obávať, že sa ocitol v rukách nejakého blázna, preto mu radšej povedal o svojej chorobe, aby si nemyslel, že si s ním môže robiť, čo sa mu len zachce.
Sean poriadne zbledol. Mierne sa zapotácal a musel sa oprieť o posteľ, aby nestratil rovnováhu.
„Tykaj mi, prosím ťa...a ničoho sa neobávaj...nie som žiaden maniak...len som chcel byť s tebou...bol som aj za tvojou rodinou, ale nedovolili mi to. Sarah ešte nepoznajú, tak som ju požiadal, aby mi pomohla,“ chcel, aby mu uveril a prestal sa naňho dívať ako na vraha.
„Čo vlastne chceš? Vôbec neviem, kto si...Možno sa poznáme a možno nie, ale v tejto chvíli ti nemôžem dôverovať,“ vstal z postele a pokúšal sa mu ujsť, ale nemohol to urobiť. Hlava sa mu zakrútila...Nedokázal urobiť ani krok, dopadol rovno do náručia svojho únoscu. Sean ho k sebe pevne pritisol. Neodolal pokušeniu a zľahka ho pobozkal na pery. Julian ho pevnejšie objal okolo pása a doprial mu aj ďalšie bozky. Začínal mať pocit, že toto už niekedy predtým zažil. Z jeho mysle sa neochotne začali vynárať spomienky... cítil akoby ho zaplavilo svetlo náhleho poznania.
„Už viem, kto si...prepáč mi, že som ti neveril, ale...“ tlmene vzdychol, keď sa ho dotkli láskavé ruky. Nebál sa a už vôbec nepociťoval žiadny odpor. Ako mohol zabudnúť na zákazy, ktoré počúval od rodičov vždy, keď spomenul meno svojho priateľa. Odmietali ho a nechceli sa z tým zmieriť. Keď stratil pamäť nič mu o ňom nepovedali...všetko pred ním zatajili.
„To nevadí, láska,“ nechcel ho už za žiadnu cenu pustiť. Sklonil sa k nemu a pomaly mu stiahol plavky. Kľakol si k nemu a nadšene vzal do úst jeho penis. Provokatívne prešiel jazykom po citlivej časti.
Julian sa spokojne díval na partnera. Už len vedomie, že to chce v ňom vyvolávalo vzrušenie. Vlhké ústa mu prinášali uspokojenie... Neskôr odmenil partnera ešte náruživejšími bozkami a stiahol ho na posteľ, aby mu dokázal, že sa oňho chce tiež pozorne postarať...
„Prepáč, ale ja nevládzem...“ Julian uspokojil svojho partnera orálne, ale na nič iné už nemal dostatok síl. Potreboval si trochu odpočinúť.
Sean mu venoval sladký bozk na líce a vrátil sa do kuchyne. Takmer zabudol na jedlo, ktoré preňho pripravil. Nepochybne už bolo aj trochu pripálené.
Len ktovie, či má poňatia o tom, že patrím k Potomkom mora...dúfam, že túto časť pravdy ešte nepoznáš. Aké zvláštne, láska? Ty máš umrieť a mňa čakajú možno aj celé ďalšie storočia bez teba.
