1. časť série REAL SLASH, Tvoja cesta

Depresívne, temné, slash zatiaľ len v náznakoch. Napadlo mi, že by som mohla napísať aj jednorázovku zo svojimi vlastnými postavami. Samozrejme, že využívam aj typický fantastický motív čiže, hrdinovia majú čarodejnícke schopnosti, ale skôr také skryté a viac menej duševné ako fyzické. táto poviedka nepatrí do fanfiction HP!
Tak vám predstavujem prvú časť poviedky Real slash s mojimi hrdinami, ktorí patria len výlučne mne. Vekovaná hranica: už tradične od 18 rokov!!! Pre celú poviedku

Thomas (Tom)/Josh


Pár chvíľ ho delilo od zaklopania na dvere, ktoré mohli preňho znamenať vstup do nového života. Vedel, že na to nemá právo a tušil, že rodičia to nepochopia, ale nemohol už ďalej znášať hrozivú situáciu, ktorá panovala v ich domácnosti. Takisto aj krvavé odreniny na tele mu spôsobovali značné problémy. Ako dlho ešte mohol presviedčať spolužiakov, že spadol z bicykla, prípadne sa udrel počas cestovania v autobuse. Postupne strácali vierohodnosť. Vedel, že sa ho začnú vypytovať a napokon odhalia tú zlovestnú pravdu o jeho trpení. Stačili mu tie veľavravné pohľady počas telesnej výchovy, keď mali všetci možnosť vidieť strašné modriny, ktoré mal na tele. To, čo sa dialo za dverami ich rodinného domu hraničilo s nenormálnosťou. Každodenný boj o prežitie ho donútil odísť. Musel odtiaľ utiecť, lebo matka mu nechcela pomôcť, nemala silu pustiť z rúk pohárik a začať si všímať vyostrený konflikt medzi otcom a synom. Nepočúvala ich hádky, zatvárala oči pred bitkou, ktorú jej syn neustále dostával už od svojich šiestich rokov bol v ohrození a vždy sa našla nejaká zámienka, kvôli ktorej musel dostať poriadny výprask. Pomaly prestával rozoznávať čo je dobré a čo zlé, lebo všetko čo urobil bolo považované za trestuhodnú chybu. Taký bol život Thomasa Medisona až do chvíle, kým sa nerozhodol uniknúť z toho hrozivého kruhu násilia a bezmocnosti. Tmavovlasý muž, asi tak devätnásťročný, neuvedomujúci si svoju príťažlivosť, ktorá vyžarovala z jeho chladných hnedých očí, však stále nenachádzal odvahu vstúpiť do osobného priestoru svojho dávneho priateľa. Ošúchané džínsy z neho takmer spadli, keď sa pokúšal pozbierať veci, ktoré sa mu pritom náhlom pohybe vysypali z batoha. Nemal toho veľa a hanbil sa za svoju rodinu, za ich kruté zásady a istým spôsobom ho aj mrzelo, že musel odísť. Skôr než sa stihol konečne rozhodnúť, bezpečnostné dvere slabulinko zaškrípali a pomaly sa otvorili.
„Ahoj, Tom. Stojíš tu už dlho? Prečo si nezazvonil? Snáď sa nehneváš kvôli tej minulej nepríjemnosti. Nechcel som ťa uraziť, len by som bol rád, keby si mi požičal svoje poznámky a to snáď nie je žiadny zločin,“ o tri roky starší muž sa zhovievavo usmial. Zrejme práve vyšiel zo sprchy, lebo mal na sebe len čierny župan a z plavých vlasov mu stekali kvapky vody. Nemal ho poriadne zapnutý, čím si vyslúžil odsudzujúci pohľad svojho priateľa. Nepatril k ľuďom, ktorí zniesli takéto extrémnosti. Pohľad mu neochotne zablúdil na odhalenú hruď. Nemal by sa takto predvádzať. To nie je slušné.
„Nie, práve som prišiel. Poznámky ti samozrejme veľmi rád dám. Nechcel som ťa obťažovať, ale...“ bola to tá najťažšia chvíľa v jeho živote. Zdôveriť sa niekomu so svojím trápením predtým považoval za slabosť. Vedel, že to musí zo seba dostať za každú cenu.
„Poď ďalej, porozprávame sa v súkromí. Moji susedia sú veľmi zvedaví neustále len klebetia,“ pozval ho dovnútra svojho skromného príbytku. Z pomerne jednoducho zariadeného bytu sálal pocit bezpečia a domova. Napriek tomu, že niektoré veci boli nekoordinovane umiestnené a farebne nezladené, nepovažoval to za veľký problém. Byt napriek tomu pôsobil útulne a rozhodne spĺňal svoju funkciu. Študijné materiály a knihy boli rozložené na rôznych miestach, boli pootvárané niektoré aj počmárané a celé pokryté poznámkami. Bol viac než jasné, že tentoraz sa Josh snaží naozaj ukončiť prvý ročník. Už vystriedal niekoľko škôl a nikde sa mu nepodarilo dôjsť do konca. Tento rok zrejme považoval za prelomový. Možno preto si radšej zvolil externé štúdium a venoval sa popritom aj svojej práci.
Spokojne si prezeral obrazy, ktoré boli rozvešané na chodbe, boli to väčšinou všelijaké skice, rôznych farieb a veľkostí, ktoré nakresli Josh, počas svojich maliarskych inšpirácií. Kreslenie bolo jeho koníčkom, napriek tomu, že nikdy nenavštevoval umeleckú školu.
„Nevšímaj si ten neporiadok, práve sa učím a ty vieš, že keď mi to nejde všetky veci lietajú po izbe. Neurobil som zápočet, už zas v tom lietam,“ zahanbene sklonil hlavu.
„Vlastne by som ťa chcel o niečo požiadať, ale akosi si na to netrúfam. S tou písomkou to nie je až také zlé, ak chceš pomôžem ti z učením...“ znepokojene vyjachtal Thomas.
„Pokojne sa mi môžeš zdôveriť so všetkým,“ posadil ho na gauč a pokojne si prisadol k nemu. Konečne si zaviazal župan a začal sa tváriť čoraz vážnejšie.
„Nemám kde bývať. Mohol by som ostať u teba?“ pripadalo mu to hrozne ponižujúce, ale nemal na výber.
„Áno, samozrejme. Som rád, že si sa tak rozhodol,“ spokojne sa usmial. Nevedel čomu má vďačiť za také šťastie. Už dlhšiu dobu cítil silnú náklonnosť k svojmu spolužiakovi. Chcel byť v jeho blízkosti. Práve preto si nehľadal spolubývajúceho, dúfal, že napokon sa rozhodne odísť od svojej rodiny. Jemne mu prešiel rukou po tvári. Páčil sa mu už dlho, ale nechcel mu to povedať. Bál sa, že ho stratí.
„Potreboval by som aj ošetrenie. Mohol by si so mnou zájsť k lekárovi. Cítim veľkú bolesť a neviem vlastne ani netuším, ako som sa dostal k tvojmu bytu. Možno to bol len inštinkt a tie veci som mal už zbalené dávno,“ zúfalo si priložil ruku na hruď. Bol zvyknutý na to, že sa účinky ďalšieho výprasku prejavia v tej najhoršej chvíli.
Josh mu pomaly vyhrnul tričko. Keď zazrel to obrovské množstvo modrín neubránil sa zlosti. Mal chuť potrestať ľudí, ktorí sa naňho odvážili vztiahnuť ruku. Thomas bol šikovným študentom, ale nebol stavaný na znášanie takých násilností. Nedokázal sa brániť silnejšiemu protivníkovi.
„Ak ťa niekto napadol, mali by sme to ohlásiť. Vyzerá to veľmi zle. Nemocnica je tu blízko, len sa oblečiem a pôjdeme. Nemám informovať tvoju rodinu?“ rýchlo zamieril do spálne. Nechal otvorené dvere, aby sa mohli ďalej rozprávať. Rýchlo vybral zo skrine čisté nohavice a tričko a začal sa obliekať.
„Nie, nechcem, aby to niekto vedel. Bol to môj otec a jeho priatelia, zmlátili ma, lebo som sa náhodou dozvedel o tom, že patria k nejakému spolku. A to nie je všetko. Otec chcel, aby som sa venoval jeho priateľom po sexuálnej stránke. Odmietol som a oni ma potrestali. Ani neviem, ako to urobili, jednoducho mi spôsobovali bolesť a vôbec sa ma nedotýkali, nechápem ako to urobili. Nemôžem sa proti nemu postaviť, zabil by ma, ty ho nepoznáš. Má tajomstvo, ktoré z neho urobilo tyrana. Nemôžem ti povedať viac, len mi skús veriť, prosím ťa,“ rukou prechádzal po zranenom mieste. Cítil ako ho napĺňa bolesť.
Josh rýchlo vyšiel zo spálne a pevne objal svojho priateľa. Neovládol sa. Oveľa lepšie chápal význam jeho slov. Bolo mu jasné, prečo to s ním chceli urobiť aj čo tým zamýšľali, ale nesmel mu nič prezradiť.
„Už bude všetko dobré, postarám sa o teba,“ na malú chvíľu sa nechal unášať svojimi citmi. Nežne pobozkal pery svojho priateľa. Len sa ich letmo dotkol, akoby chcel precítiť ich chuť.
„Josh, nie!“ Thomas odmietavo pokrútil hlavou. Cítil ako mu prudko tlčie srdce.
„Myslel som si, že ti ma pochopíš. Nie, toto nechcem. Nemal som sem chodiť, radšej pôjdem...“ bolesť neustávala. Bola taká skutočná ako prítomnosť jeho priateľa. Náhle sa mu podlomili kolená a začal mrmlať akési nezrozumiteľné slová.
„Neblázni! Tom, počuješ ma?“ šikovne ho zdvihol a odniesol do postele. Ty nepotrebuješ lekára. Tieto rany by aj tak nedokázali vyliečiť, len by zbytočne kládli otázky.
Opatrne ho vyzliekol. Zbežne prehliadol to vychudnuté telo. Páčil sa mu, ale zároveň mal sto chutí ublížiť človeku, ktorý sa k nemu zachoval tak kruto.
„Uvidíš, že budeš v poriadku. Dám ti časť svojej vlastnej energie,“ ľahol si k nemu a opatrne začal rukami prechádzať po celom tele. Zároveň ho bozkával a šepkal mu slová, ktorým nikto nemohol rozumieť. Telo postupne prestávalo nadobúdať nezdravú farbu, modriny mizli a rany sa zaceľovali.
„Ako ti to mám vysvetliť? Ako ti mám povedať celú pravdu o tvojej rodine. Bude to ťažké... možno až príliš a ty na to teraz nie si pripravený,“ opatrne ho pohladil a pomaly vstal. Potreboval sprchu, poriadne studenú a okamžite. Cítil ako sa ich vnútorné energie prepojili. Bol ochotný mu poskytnúť ochranu a vedel, že jedného dňa možno bude chcieť byť jeho partnerom. Obrnil sa trpezlivosťou a láskavosťou.

Mladší muž sa nemotorne obrátil na druhý bok. Upadol do spánku a nevedel, že nad ním bdie ochranná ruka jedného z najmocnejších mladých mágov zo skutočného sveta.
Chceli by ste niekedy v blízkej budúcnosti pokráčko?