3. kapitola Zmluva na tri prísahy, temné obdobie

varovanie: trojka, 18+, hnev, vražda, časový skok,






„Má pravdu. V našich kruhoch to vôbec nie je také jednoznačné,“ v ich spálni sa objavil David. Spokojne sa usmieval a držal v rukách nejaký poriadne veľký kus papiera.
„Čo tu robíš?“ Josh okamžite prikryl svojho partnera. Nechcel, aby ho videl nahého. Začínal mať podozrenie, že to nebude len priateľská návšteva. Zaviazal sa síce, že s ním bude spolupracovať a súhlasil so zlúčením skupín. To však nezahŕňalo vstup do osobných priestorov. Josh okamžite vstal a chystal sa ho vytlačiť z miestnosti. Uvedomoval si, že bude dosť ťažké vysvetliť partnerovi, že David nie je ich nepriateľom. Ruku ho však odmietli poslúchnuť. Namiesto toho, aby naňho zaútočil, musel ho objať.
„Mám zmluvu na tri prísahy. Ty vieš, čo to znamená, však Joshua?“ zasyčal mu do ucha. Na chvíľu ho od seba odsunul a strčil mu do ruky akýsi papier. Mladý mág okamžite spozornel. Prešiel očami celý dokument. Josh bledol čoraz viac a David sa len spokojne usmieval.
„Čo to má znamenať?“ Tom si okolo seba omotal prikrývku a takisto vstal. Bol celý červený od zlosti.
„Tento papier je svadobná zmluva, podpísaná na špeciálnu čarodejnícku prísahu. Je tu Aaronovo meno aj jeho krv. Podľa tohto dokumentu sa zaviazal, že svojho manžela nikdy neopustí. Aj keď pochybujem, že Aaron vie toto prečítať. Je to písané v jazyku, ktorému rozumejú len majstri mágie. Dá sa to tak povedať, že je to dokument, ktorý sa tvári ako neškodný, ale po jeho podpísaní sa obsah úplne pozmení. Je tu aj starý dodatok, ktorý sa už normálne nevyužíva. Citujem : „Kto prísahu túto zhatí a ponúkne jemu ochranu, ten súčasťou zmluvy sa stáva, keď dovŕši lehota táto. Stáva sa zmluva, navždy ukotvená ako zmluva ďalších prísah...“ V normálnej reči to znamená, že my dvaja sme bránili napĺňaniu podmietok zmluvy. Aaron tu podpísal, že bude jeho majetkom, že neopustí ich domov atd. My sme ho ochraňovali, tým pádom sa z nás tiež stávajú predmety zmluvy. Ako mohol podpísať takú hlúposť. Teraz sa sem pridali aj naše mená,“ šokovane hľadel na ten papier. Chcel by ho zničiť, ale vedel, že tým nič nedokáže zmeniť. Mal chuť ho zabiť. Spáliť ho na tom mieste, ale nemohol proti nemu urobiť vôbec nič. Zmluva bola potvrdená čiernou mágiou, ktorá by ich mohla zničiť, pokiaľ by sa postavili proti jej naplneniu. Hneď ako ju dočítal zmizla mu z rúk.
„Som rád, že si to tak rýchlo pochopil. Presťahujete sa ku mne a vynahradíte mi čas, ktorý som musel stráviť bez svojej lásky. Varoval som vás, ale vy ste ma nepočúvali. Teraz obaja patríte mne,“ pritiahol si k sebe Toma. Nežne ho pobozkal na pery. Stiahol z neho prikrývku a položil ho na posteľ.
Josh zdesene sledoval ako si David rozopol opasok a stiahol nohavice. Úplne si ich nevyzliekol. Obaja sa stali jeho majetkom. Nesmel sa bez jeho príkazu ani pohnúť. Ruky aj nohy mal hrozne ťažké.
Daj mu pokoj. Čaká dieťa. Oslovil ho len v myšlienkach.
prebúdzala sa v ňom temnota, ktorú dlho v sebe potláčal. Chcel ho zabiť. Zničiť ho za to, že siahol na niečo, čo mu nepatrí.
David jemne prešiel rukou po vypuklom bruchu. Tom chcel niečo povedať, ale vôbec sa nedostal k slovu.
Áno, tak náš partner je veštec. O to viac ma teší, že patrí aj mne. Neboj sa, budem veľmi nežný. Poď k nám Josh, nechcem ťa vynechávať z hry. Odpovedal mu rovnakým spôsobom.
Pohladil ho po stehnách a dal jeho nohy viac od seba. Dôkladne ho pripravil prstami. Celý čas sa mu díval do očí.
Josh si ľahol k nim. Nechcel to urobiť, ale nemal na výber. Bol úplne pod vplyvom Davidovej vôle. Oprel sa o posteľ a bezmocne sledoval, ako David opatrne obrátil k sebe. V jeho očiach videl totálne zdesenie a znechutenie.
David použil kúzlo, ktoré ho trochu nadvihlo a pohodlne nasmerovalo do polohy, ktorú potreboval. „Neboj sa. Bude sa ti to páčiť,“ zašepkal mu do ucha.
Sledoval ako David opatrne prenikol do uvoľneného otvoru. Tomovo telo úplne spolupracovalo. Ani nepotreboval žiadnu mimoriadnu starostlivosť.
David použil kúzlo, ktoré ho trochu nadvihlo a pohodlne nasmerovalo do polohy, ktorú potreboval. „Neboj sa. Vezmeme si ťa obaja,“ zašepkal mu do ucha.
Tom pevne privrel oči. Nechcel to a už vôbec nie takto. Pocítil v sebe Davidov penis. Sedel na ňom a penis sa vnáral hlbšie do jeho tela. Potom pocítil trochu silnejší tlak. Josh spokojne zastonal. Kúzlo ho držalo tak, aby sa aj Josh mohol pokojne dostať dovnútra. David ho bozkával a masíroval jeho penis. Tom šokovane vzdychol. Striedali sa, akoby to mali už vopred premyslené. Začínalo ho to trochu bolieť. Zmietal sa medzi zdanlivou rozkošou a silným odporom. Nechcel to. Pripadal si ako nejaká hračka, ktorú môžu kedykoľvek použiť. Hromadil sa v ňom hnev. Každý dotyk, ktorý ho mal potešiť v ňom vzbudzoval čoraz väčší odpor. Rezignovane čakal, kým to celé skončí. Dieťa nasávalo energiu so svojho otca, ale tú, ktorú mu dával David odpudzovalo. Keď obaja skončili, Josh ho chcel obrátiť k sebe, ale on ho odstrčil. Cítil, že opäť má svoje telo pod kontrolou. Silno udrel Davida do tváre. Ešte raz a znova, až kým nezačal krvácať.
Pocítil zvláštne chvenie v bruchu. Malé oko, kdesi hlboko v jeho tele sa otvorilo. Bolo to ako úder do brucha. Okamžite sa mu zatmelo pred očami. Malé oko našťastie nemalo takú silu, aby ho donútilo lietať. David odletel na druhý koniec miestnosti. Nohavice mu obhoreli a nebyť magickej ochrany, určite by dosť utrpelo aj jeho telo. Oko malého veštca malo už dosť veľkú moc. Zaútočilo, lebo dieťa sa cítilo ohrozené. Nábytok sa pohol, v miestnosti nastal poriadne veľký chaos. Keď sa všetko upokojilo, posteľ bola prázdna. Tom zvládal už aspoň jednoduché kúzla. Zrejme sa stihol naučiť, ako sa nenápadne dostať z bytu. Jeho šaty tiež chýbali.
„Vidíš, čo si urobil? Tam vonku bude v nebezpečenstve!“ Josh sa rýchlo obliekol pomocou mágie. Musel ísť za ním. Bál sa, že ho nájdu Vyrezávači očí.
„Bolo to skvelé. Veľmi sa mi to páčilo,“ pobavene sa uškrnul.
Josh sa k nemu znechutene obrátil. „Naše spojenectvo neplatí. Ty si prvý zradil mňa. Myslím, že toto je koniec,“ využil narušenie zmluvy. Vedel, že keby ešte dlhšie čakal, opäť by bol otrokom jeho vôle. Pritisol ruku k Davidovej hlave. Biele svetlo ňou prešlo a roztrieštilo lepku.

***

Tom sa pomaly vliekol po ulici. Nedokázal sa dostať veľmi ďaleko od ich bytu. Poriadne si zapol bundu, aby aspoň čiastočne zakryl svoje brucho. Nevedel kam pôjde, ale k Joshovi sa vrátiť nechcel. Mal pocit, akoby videl svojho otca. Spomenul si, že aj vtedy, keď ho chcel ponúknuť svojim priateľom, podarilo sa mu ujsť pomocou mágie. Predtým si na to nespomínal, ale ten pocit sa vrátil, hneď ako sa ho David dotkol. Nechcel byť súčasťou nejakej hlúpej dohody. Svet mágie ho unavoval. Nenachádzal v ňom dostatok slobody. Obával sa, že ho môžu veľmi rýchlo objaviť. Použil skratku, aby sa rýchlejšie dostal k autobusovej zastávke. Už vedel kam pôjde. Trochu zrýchlil. Bol si istý cieľom svojej cesty.
„Tom!“ Josh prebehol cez cestu a blížil sa k nemu. Ľutoval, že to nemôže nijak urýchliť, ale pred ľuďmi nemohol používať mágiu. Už aj tak sa všetci obracali, keď ho začuli kričať.
Tom sa zamiešal medzi ľudí, ktorý práve vystupovali z autobusu. Pretlačil sa dovnútra. Dvere sa zavreli. Autobus sa pohol. Josh práve dobehol na zastávku.
Tom si sadol na uvoľnené miesto a dal si na hlavu kapucňu. Kúzla typu ako skryť tvár tiež nepatrili k tým zložitejším. Po krátkom zaváhaní sa mu podarilo vytvoriť okolo seba nádych nevšímavosti. Nikto mu nevenoval pozornosť. Po pár sekundách nečinnosti mu vo vrecku zazvonil mobil. Bez záujmu sa zahľadel na displej. Nemal chuť sa s ním hádať. Aj tak ho nemienil počúvať. Zvonenie neprestávalo a bolo čoraz silnejšie. Nemohol ho zrušiť. Neochotne stlačil prijať.
„Daj mi pokoj. Nevrátim sa k tebe. Je mi jedno, čo povieš,“ snažil sa hovoriť čo najtichšie.
„Ak nevystúpiš na ďalšej zastávke vezmem ťa odtiaľ násilím. Je mi jedno, že náhle zmizneš a bude to podozrivé. Ohrozuješ seba aj naše dieťa!“ Josh sa pokúšal upokojiť, ale príliš sa oňho bál. Kričal naňho, aj keď si to poriadne neuvedomoval.
„Nebudem ťa poslúchať. Som dospelý, môžem ísť kam chcem. Nezaujíma ma, čo sa stane s tvojím deckom. Spriahol si sa s ním. To mi úplne stačí. Povolil si mu prístup do domu. Urobili ste so mňa svoju kurvu! Tak si ho nechaj. Obaja ste rovnakí. Pre mňa žiadna zmluva neexistuje. Dieťa sa nenarodí. Nechcem, aby ma niečo spájalo s tebou,“ otvoril kryt a vytiahol baterku z mobilu. Displej konečne zhasol. Cestujúci si ho vďaka kúzlu stále nevšímali. Blížili sa k ďalšej zastávke. Začínala mu prekážať závislosť na Joshovi. Už sa ani nebol istý, či ho má ešte stále rád. Vyrezávači očí mali v jednej veci pravdu. Josh ako jeho učiteľ zlyhal. Nedokázal ho považovať len za svojho žiaka a oddeliť to od súkromných záležitostí. Tom to pochopil, ale chcel ešte chvíľu počkať. Dúfal, že sa to časom zlepší. Tom znechutene zamieril k dverám. Nechcel spôsobiť problémy nevinným ľuďom. Opatrne vystúpil z autobusu. Josh ho okamžite pevne objal. Zatiahol ho trochu ďalej od zastávky a pokúšal sa ho pobozkať.
„Prestaň!“ Tom ťažko znášal aj to objatie.
„Prepáč mi to, urobím všetko, čo budeš chcieť. David nás už nebude obťažovať, už nikdy sa ťa nedotkne,“ pokúšal sa mu to vysvetliť, ale sám ledva nachádzal slová.
„Prijímam tvoje ospravedlnenie,“ pokojne povedal Tom. Nenápadne si z čela zotrel znaky, ktoré držali jeho vlastné oko uzavreté.
„Ľúbim ťa, zlatko,“ chytil ho za ruku. Chcel sa s ním vrátiť domov. Nevšimol si zmenu vo výraze jeho tváre. Nemal ani poňatia, že jeho partner práve vstúpil do temného obdobia. Bolo to niečo ako čarodejnícka puberta, aj keď z oveľa strašnejšími následkami. Jedným z príznakov bolo odpútanie sa od všetkého, čo spája mága s rodinou. Takisto aj prudký nával nekontrolovateľného hnevu a dosť veľká citlivosť na sexuálne zážitky. V tomto stave bol mág dosť citovo rozkolísaný. Josh si to nevšimol, netušil, že to prichádza práve teraz. Za svoju chybu okamžite zaplatil. Pred ním nestál milý a naivný Tom, ale jeho najhoršia verzia, ktorú musel na pár rokov vypustiť do sveta.
„Ja teba tiež,“ pozrel sa na svojho partnera pomocou vnútorného oka. Keď sa na malú chvíľu celé otvorilo. Josh pocítil silné puknutie. Niečo ho zasiahlo do chrbtice. Ten spaľujúci pohľad trápil jeho telo. Tom sa tentoraz nevzniesol do vzduchu. Zlosť mu dávala silu udržať oko v stabilnej polohe. Ani nevedel, odkiaľ vie o tejto technike. Vo svojom bruchu pocítil silné napätie.
„Prepáč mi, ja som nechcel...“ opakoval jeho slová. Bez váhania doňho kopol.
„Tom, čo si to urobil?“ pocítil ako ho niekto pevne chytil. Nemohol sa pohnúť. Cítil sa ako vo zveráku.
Počul Alainin hlas. To ona mu opäť zavrela oko. Medvedík, Aaron a Valnesce ho stiahli k zemi. Celú oblasť zaplnili nevšímavosťou a okoloidúcim museli poupravovať pamäť.
„Pustite ma! Nechajte ma! Chcem slobodu!“ rozčúlene sa mykal. Cítil ako mu rozopínajú nohavice. Prestal, keď ho úplne ochromila bolesť. Dieťa upadalo do šoku a on tiež. Hrozilo, že jeho ochranná vrstva praskne.
„David Hole to naplánoval. Dostal nás ako nejakých začiatočníkov! Kvôli veštcovi, ktorý preňho pracuje som nič nevidela...“ Alaina rozhorčene priložila ruky na jeho brucho. Musela to zastaviť. Ak by plod vyskočil predčasne a ešte nevyvinutý, mohol by ho roztrhnúť zvnútra. Dieťa ešte nevedelo použiť mágiu, aby sa dostalo von. Tlačila doňho celomesačnú zásobu magickej energie.
„Neboj sa malý, musíš to vydržať... Ešte nechoď von,“ privrela oči, aby sa mohla lepšie sústrediť. Dieťa bolo veľmi smutné. Tá láska, ktorá ho živila sa postupne vytrácala.
Medvedík pustil Toma a presunul sa k Joshovi. Nevyzeral vôbec dobre. Pri živote ho držala len ochranná energia, ktorú stihol v poslednej chvíli vytvoriť.
„Bude v poriadku?“ opýtal sa Valnesce.
„Tom, áno. Teda pokiaľ sa nám podarí, udržať ho pod kontrolou,“ podarilo sa jej utíšiť malého. Po dlhšom naliehaní zaspal a prestal panikáriť.
Joshovo telo ležalo na zemi. Krvácal, chrbticu mal ohnutú do neprirodzeného uhla. Niektoré kosti prerazili cez mäso. Bol pri vedomí. Pokúšal sa niečo povedať. Medvedík jeho telo zafixoval do magickej energie. Sami mu pomôcť nedokázali, potreboval svojho lekára. Pevne ho chytil a o pár sekúnd zmizli. Okoloidúci nevideli vôbec nič. Život na ulici pokračoval, akoby sa nič nestalo.
„Odneste ho do postele. Malý už zaspal a nebude robiť problémy. Ja idem za Medvedíkom,“ prikázala im stručne.
Valnesce opatrne vzal Toma do náručia. „Temné obdobie práve teraz. Asi ho budeme musieť priviazať, “ naďalej okolo seba šírili kúzlo nevšímavosti.
„Je to moja vina! Mal som Joshovi povedať o tej zmluve. Bál som sa, že ma pošle späť k Davidovi,“ rozplakal sa. Úplne ho to položilo.
„Nenariekaj, máme prácu, ideme cez urýchľovač...“ spoločne sa vyparili z miesta, na ktorom stáli.
Po odomknutí pečate vošli do bytu. Zložil svoje bremeno na posteľ. Valnesce použil magické putá. Zviazal mu ruky aj nohy a na oko uvalil silné zatváracie zaklínadlo.

O päť rokov neskôr...

Josh opatrne pohol rukou. Fascinovane sledoval bielu obrúčku, ktorú mal na prstenníku. Zrak sa mu pomaly vyjasňoval. Mozog sa dostával opäť do bežnej činnosti. Uvedomil si plynutie, času. Prešlo dlhé obdobie nečinnosti. Spomínal si na zdĺhavé liečenie, na to ako ho niekto nútil, aby sa hýbal. Na barle, ktoré používal. Všetko robil automaticky, prijímal podmety z vonkajšieho prostredia, ale akosi nedošlo k spracovaniu a pochopeniu. Mozog sa dlho spamätával z takej ťažkej rany. Posledná vec, ktorú jasne vnímal bola bolesť. Pád na zem. Potom už bolo všetko dosť zmätené. Pamätal si, ako mu Tom ublížil, ako sa pomsty kvôli tej záležitosti s Davidom.
Jeho zmysly začínali opäť fungovať. Cítil mäkkosť gauča, tlak na kolenách. Počul zvuk pripomínajúci kopanie. Uvedomil si, že má na kolenách svojho syna. Alex už rozhodne necikal do plienok, bol omnoho starší, rozprával a túlil sa k nemu. Ako prvé sa mu vrátilo vnímanie priestoru, času a ľudí, ale nemohol ešte rozprávať.
Na koberci sedel Tom. Tiež bol o niečo starší, mal na sebe džínsy a tričko a na ruke znak vešteckej asociácie. Zrejme už dávno dokončil štúdium. Hral sa s malým tmavovlasým chlapčekom, ktorý bol zrejme ich mladším synom. Chlapček staval pyramídu s kociek a dával pozor, aby sa mu nezosypala. Dosť sa podobal na Josha. Hneď mu bolo jasné, že je to dieťa, na ktoré sa vtedy tak veľmi tešil. Chlapček naňho chvíľu hľadel. Potom pokračoval v skladaní. Malý veštec nemienil všetko hneď odhaliť.
Josh musel uznať, že Tom je nádherný. Páčil sa mu ešte viac než predtým. Temné obdobie mal zrejme šťastne za sebou, mágia v ňom bola vyrovnaná. Ešte stále sa na nich díval neprítomným pohľadom. Čakal na ďalšie zlepšenie. Tom mal na prste mal tiež obrúčku, takú istú ako on. Usmieval sa. Bol spokojný. Trápenia z mágiou zrejme pominuli a už ho to neťažilo.
„Ocko, kedy spolu pôjdeme na výlet. Sľúbil si, že už nebudeš toľko pracovať,“ Alex sa trochu pomrvil v Joshovom objatí a nenútene pokračoval v konverzácii. Z gauča si vzal knihu mágie pre deti a začal si ju prezerať. Josh videl základné zaklínadlá, určené len na dosiahnutie magickej úrovne.
„Zajtra vyzdvihnem ďalšiu dávku liekov. Potom nás čakajú už len prázdniny. Budeme si chvíľu užívať. Tvoj ocko ich potrebuje. Stále sa to zlepšuje, vylieči sa,“ nechal malého zhodiť pyramídu.
„Nemal by náhodou dostať ďalšiu dávku?“ Alex sa zadíval na hodinky. Opatrne vstal. Sadol si na koberec k svojmu bratovi.
„Áno, takmer som zabudol. Postráž na chvíľu svojho brata,“ Tom pomaly vstal. Opatrne postavil Josha. Pomohol mu dostať sa do kuchyne. Opatrne mu vyzliekol košeľu aj nohavice. Josh sa cítil nepríjemne. Chcel už rozprávať. Potreboval to. Nedôveroval Tomovi. Nedokázal pochopiť, prečo sa oňho stará. Starostlivo ho natrel nejakým krémom. Nevynechal ani kúsok jeho tela. Dotýkal sa ho veľmi nežne. Túžobne sa zadíval na jeho penis, ale nechcel deti nechať dlho bez dozoru.
„Ešte chvíľu vydrž. Už to bude...“ vytiahol z vrecka fľaštičku s nejakými tabletkami. Nabral vodu do pohára. Jednu z nich rozpustil vo vode. Potom vložil do pohára slamku a priložil mu ju k ústam. Josh nechcel piť. Nevedel, čo vtom je, ale bol až príliš smädný. Všetko vypil. Tom ho starostlivo poobliekal.

Katastrofa

nezvyknem písať na blog nič o mne, ale teraz už musím, teda musím to niekam napísať aspoň, tak to pre istotu hádžem na všetky moje blogy. Nuž, keď máte odvahu čítajte, varovanie, výlevy, skôr, neodporúčam čítať, pokiaľ sa ešte len chystáte na VŠ...




Všetky skúšky mi ostali na posledný týždeň, teda takmer všetky zatiaľ (3), nejak sa mi nepodarilo ich urobiť, no hrôza a des. Asi sa ten posledný týždeň zbláznim nuž čo... Napätie treba do poslednej chvíle, aby som sa nenudila... To bude peklo. Teda niežeby som sa doteraz nič neučila, ale je nejak málo termínov a kým som jedno dokončila už začalo druhé, aj tak nestíham všetky skúšky urobiť... Krátke skúškové, veľa skúšok. Ale vedela som už dopredu, že všetko nestihnem. To mi bolo jasné.
A čo je katastrofa? Je mi to tak trochu jedno. Vôbec ma to nevzrušuje. Mám toho dosť a nejak ma to už neberie. Rozmýšľam, či bolo vôbec na dačo dobré isť na vysokú školu, hlavne, keď sa človek potom cíti ako... ehm... A pritom je to jedno, či sa snažím či nie stále je to rovnaké no to moje šťastie, no comment.
Koniec sveta? Jasné, že nie. Svet kvôli tomu samozrejme neskončí a ja tiež nie. Skrátka bojuje sa ďalej, až do posledného týždňa.

3. kapitola Bábika

varovanie: nuž 12+, všimnite si nový atavar (aspoň ten sa mi podaril), medvedíka, ktorý je na ňom už určite poznáte



„To sa dozvieš neskôr. Dnes ti nechcem pokaziť náladu. Otvor si to, až keď budeš sám,“ vložil mu krabičku do vrecka. Chlapec zúfalo stonal pod jeho rukami. Will sa spokojne uškrnul, keď mu konečne vyvrcholil do dlane.
„Šikovný chlapec. Ak dovolíš pôjdem si umyť ruky,“ pochválil ho. Vtisol mu bozk na krk a jemne ho od seba odtlačil. Rýchlo vbehol do kúpeľne. Ledva to stihol. Nickova matka niesla podnos s občerstvením.
„Bastard,“ zamrmlal Taro. Zapol si zips a pokúšal sa odstrániť ďalšie stopy. Rýchlo si sadol, keď vo dverách zazrel matku. Takmer sa prepadával od hanby. Keby vošla o pár minút skôr. Nachytala by svojho syna v dosť intímnom okamihu.
„Nick. Musím nachvíľu zájsť za svojou priateľkou. Zatiaľ sa tu bavte a najedzte sa,“ rýchlo zložila podnos na stôl.
„Dobre, mami,“ už sa s ňou nepokúšal hovoriť. Aj tak to odmietala pochopiť. Rezignovane si sadol na gauč a čakal na návrat svojho údajného priateľa.
Will cestou z kúpeľne začul zadrnčanie zvončeka. Prebral poriadne veľkú zásielku. Požiadal jedného zo zamestnancov, aby všetko dopravil na túto adresu. On sám chcel dať chlapcovi ďalšie darčeky.
Vložili mu do rúk tri veľké škatule, nejaký list a okrem toho aj rozkošnú plyšovú mačičku. Okolo krku mala previazanú červenú mašľu. V ľavej ruke držal obrovskú kyticu kvetov a ešte k tomu aj nejaké elegantne zabalené sladkosti. S celým tým nákladom sa dotrepal až do obývačky. Všetko rozložil na stôl.
„Čo to je?“ podozrievavo sa Taro. Hneď vzal do ruky plyšovú hračku. Díval sa na ňu ako na votrelca.
„To všetko je pre teba Nicky. Posiela ti to Gabriel. Včera si ho zrejme veľmi zaujal a hneď sa rozhodol konať. Dostaneš ešte veľmi veľa darčekov. Tí bohatí si myslia, že si môžu kúpiť všetko...“ pustil sa do rozbaľovania jednotlivých krabíc. V tej najväčšej boli jednoduché čierne šaty, trošku širšie, dĺžka asi po kolená. Niesli jasné známky štýlu Lolita.
„Budeš v nich rozkošný, ako bábika,“ odvetil spokojne. Opatrne ich vybalil z papiera. Ihneď k nim vytiahol aj vhodné topánky. Usmieval sa ako malé dieťa, ktoré sa chystá obliecť svoju obľúbenú bábiku.
„To si neoblečiem. Nie som dievča,“ chlapec rozhorčene pokrútil hlavou. Sukňu si tiež obliekol len s veľkým sebazaprením. Medzi obyčajných ľudí by sa takto oblečený asi neodvážil. Zúrivo držal v rukách mačičku.
Will vytiahol elegantný, kozmetický kufrík. Obsahoval všetko potrebné na dokonalú úpravu.
„Choď sa pekne osprchovať. Ja ťa potom učešem a upravím. Uvidíš, že to bude zábava,“ popohnal ho do kúpeľne. Chlapec nespokojne zahundral, ale napokon zaliezol dovnútra. Will sa zatiaľ trochu najedol a všetko si prezrel. Pripravil pre svojho chlapca stoličku, zrkadlo a medzitým objavil aj schopný fén. Keď vyšiel zo sprchy okamžite ho vzal do parády. Obliekol mu šaty, dokonca našiel aj tmavé podkolienky, ktoré mu naťahoval neskutočne dlho. Nechal ho ísť bez spodných nohavíc. Nedovolil mu, aby si ich dal. Potom ho usadil na stoličku a pohral sa z jeho vlasmi a dokončil jemný mejkap.
„Vyzerám otrasne,“ zúril Taro. Až príliš sa podobal na dievča, nespoznával samého seba.
„Si rozkošný, takmer mám chuť nikam ťa nepustiť,“ Will ho postavil na zem a obul mu topánky. Vytiahol z vrecka svoj mobil a odfotil si ho na pamiatku. Celý čas sa priam diabolsky usmieval.
„Nikam nejdem. Vôbec som nepovedal, že to pozvanie prijímam,“ Taro rozčúlene pobehoval okolo neho.
„Chceš radšej ostať so mnou? Upozorňujem ťa, že je to nebezpečné,“ objal ho okolo pása.
„Nie, pusti ma! Idem na to rande, či čo to vôbec je,“ zavrčal Taro.
Willov mobil začal vibrovať. Okamžite sa pozrel na displej.
„Už po teba prišlo auto. Dobre sa zabav,“ chytil ho za ruku a ťahal von. Taro takmer spadol. Musel sa ho pridržiavať. Taro zamkol dvere. Prebehli spolu takmer na koniec ulice. Taro nariekal kvôli nepohodlným topánkam.
Z čiernej limuzíny vystúpil šofér a pridržal Tarovi dvere. Chlapec sa začervenal a radšej sklonil hlavu.
„Ahoj,“ pípol rozrušene. S obavami si sadol vedľa Gabriela. Cítil na sebe jeho upretý pohľad. Radšej dal nohy bližšie k sebe.
„Ahoj, Taro,“ jemne ho pobozkal na pery. Limuzína sa pohla. Okná boli zavreté a oni tam ostali takpovediac úplne sami. Šofér ich ani nemohol počuť. Chvíľu mlčky sedeli vedľa seba.
„Som rád, že si prijal moje pozvanie,“ zašepkal mu do ucha. „Už ti to dali? Máš to pri sebe?“ pevne ho objal. Chcel viac, ale musel sa ovládať.
„Neviem presne, čo tým myslíš,“ spôsob akým sa s ním zhováral mu pripadal dosť zvláštny.
„Will ti mal odovzdať aj Nešťastie. Dostal si to, však?“ tváril sa takmer dychtivo.
„Čože?“ vymanil sa z jeho objatia a trochu sa posunul. Počas práce v bare sa naučil všímať si reakcie ľudí. Ak cítil, že sú až príliš rozrušení, dával si väčším pozor, aby to nezašlo príliš ďaleko.
„Máš ju so sebou?“
Taro znepokojene pokrútil hlavou. Prečo sa zaujíma o nejakú hlúpu krabičku. Už to pomenovanie Nešťastie sa mu vôbec nepozdávalo.
„Nie. Je to hlúposť. Prečo chceš tú vec?“ pred sprchovaním vybral krabičku zo svojho vrecka a otvoril ju. Bola v nej tenká retiazka s nejakým znakom. Akýsi tvár, ktorý mu pripomínal pentagram. Nemal záujem o niečo podobné. Hneď to zahodil do koša.
„To ti nemôžem povedať. Nesmiem o tom hovoriť. Prosím, pomôž mi. Potrebujem to. Prosím,“ chytil ho za ruky.
„Nemám to! Vyhodil som to a nechcem s tým mať nič spoločné. Mal som ostať doma. Tie tvoje reči sa mi prestávajú páčiť,“ zamrmlal rozrušene. Začínal sa od neho čoraz viac odťahovať.
Na tvár mu dopadol úder. Niečo doňho vrazilo. Bola to priam neskutočná bolesť. Zatmelo sa mu pred očami. Na pár sekúnd úplne stratil vedomie.
Cítil ako ho Gabriel zdvihol a opäť pevne objal. Hladkal ho a potichu sa ospravedlňoval. On sa ani nepohol. Považoval za oveľa rozumnejšie tváriť sa, že je v bezvedomí.
Udrel ma bez toho, aby pohol rukou.. To je šialené. Chcem, aby ma pustil. Pomyslel si rozrušene.
„Prepáč mi, nechcel som to urobiť,“ pobozkal ho na líce. Taro ledva potlačil zhnusenie. Nepatril k ľuďom, ktorý sa nechajú len tak otĺkať. Každý úder vždy vrátil späť, ale tentoraz si nebol istý, či by to zvládol. Na perách opäť pocítil jemný dotyk. Tvár ho zabolela.
„Ty si cvok. Neviem, čo si, ale mňa sa už viac nedotkneš,“ rozhorčene sebou trhol. Práve zabočili do nejakej tmavej uličky a limuzína zastala. Taro okamžite tvoril dvere a vybehol von. Zobul si nepohodlné topánky a pustil sa do behu. Nevedel kam ide, nič nevnímal, chcel sa od neho dostať, čo najďalej. V šatách mal veľmi sťažený pohyb a podkolienky sa mu začali sťahovať. Niekto ho zrazil k zemi. Spadol a poriadne sa udrel. Úplne sa zamotal do šiat.
„Mňa sa nemusíš báť. Naozaj ma to veľmi mrzí, ale tú vec potrebujem. Ten neschopný blázon ti to mal dať na krk. To si s ním ešte vybavím,“ Gabriel ho vzal do náručia. Objavil sa tak nečakane, mal z neho veľký strach.
„Nechaj ma na pokoji! Nič také by som si na seba nevzal,“ pokúšal sa dostať opäť na zem.

***



Mini si opatrne previazal ranu na hlave. Navrela mu poriadna hrča. Pre istotu kvôli tomu zavolali aj lekára. Hlava ho stále trochu bolela, ale nebolo to nič vážne. Rukou si prešiel po modrobielych vlasoch. Boli ešte trošku rozstrapatené a totálne pomotané.
Bol urazený, kvôli tej záležitosti s Tarom. Stále sa hneval a odmietal ospravedlnenia ostatých V. I. P. chlapcov. Ostal vo svojom apartmáne a odmietal ísť s nimi na pravidelné večerné posedenie. Nemal svoj vlastný byt. Žil spolu s ostatnými v horných miestnostiach. Mal už takmer dvadsaťsedem rokov, stále bol slobodný, úplne bez rodiny a takmer o nič sa nestaral. Celý jeho život tvorilo pobiehanie po podniku. Považovali ho za miestneho anjela. Každému vždy dohováral a staval sa na stranu slabších. S Gabrielom ani raz nespal. Tvárili sa, že aj on bol často v jeho izbách, ale k ničomu nedošlo. Az zaplatil Gabrielovi, aby mu dal pokoj. Nechcel dovoliť, aby niekto mal to, čo patrí jemu.
Mini si musel konečne vybrať svoje peniaze z trezoru. Po matkinej smrti sa ich ani nedotkol, ale tentoraz už mal toho všetkého dosť. Musel sa vrátiť k svojmu pravému menu. K tomu, ktoré nechcel už nikdy vysloviť.
„Už sa nehnevaj. Bolo to pre tvoje dobro. Vieš, aký je Athos,“ Az vošiel do jeho izby. Sebavedome sa usadil na posteľ. Pred pár mesiacmi si od neho požičal peniaze. Bol vtedy dosť chorý a nezvládal pracovný nápor. Mal dopravnú nehodu a takmer nevládal stáť na nohách. Okrem toho sa mu starí priatelia vyhrážali, že prezradia jeho rodine, kde sa nachádza. Potreboval ich niečím umlčať. V deň prvej splátky nemal dostatok peňazí na zaplatenie. Az si žiadal jeho telo. Robil si s ním, čo sa mu len zachcelo a on to už nedokázal znášať.
„Prečo nie si s ostatnými?“ Mini vybral z vrecka potrebnú sumu peňazí, ktorá ešte chýbala do splatenia dlhu. Už viac mu nechcel dovoliť, aby naňho siahal. Pripadalo mu to ponižujúce.
„Oni ma nezaujímajú. Chcem teba. Vieš, ja ťa...“ pokúsil sa k nemu priblížiť. Slová sa mu zasekli v hrdle. Povedať niečo také bolo tak ťažké. Nedokázal to zo seba dostať.
Mini ho chytil za ruku a vložil mu do dlane pár bankoviek.
„Nie, to už viac nebudem robiť. Tu máš svoje peniaze a vypadni!“ sledoval ako mu z tváre mizne úsmev. Nikdy ho nemal rád. Len veľmi ťažko pretrpel jeho dotyky. V poslednom čase to bolo horšie. Az zámerne predlžoval ich stretnutia. Čoraz viac si to užíval.
„Nemusíš mi ich dávať. Naozaj to nie je potrebné,“ nechcel ich prijať. Nežne ho privinul k sebe.

2. kapitola

nová už dávno napísaná kapitola, ale hádžem to až dnes, 15+



„Ja nie som žiadna hračka, rozumieš! Nebudeš na mňa klásť tie tvoje špinavé ruky! V hlave mu zneli tie slová. Tie príšerné slová, ktoré nikdy viac nechcel počuť. Hračka. Špinavé ruky. Všetky jeho špinavé túžby a rovnako pokazený život. On tiež prosil, kedysi bolo v jeho očiach tiež toľko nevinnosti. Triasol sa. Pritisol k sebe vankúš a spustil ruky. Krv nechal voľne tiecť.
„Špinavé ruky? Čo ti o tom vieš? Prišiel si sem do tohto pekla. A všetko, čo si chcel bude zničené, všetko!“ triasol sa.
Počul len kroky odchádzajúceho mladíka. Chcel, aby sa vrátil. Veľmi si želal opäť ho držať v pevnom objatí. Spomenul si, aký bol, keď ho prvý raz uvidel. Stál v šéfovej kancelárii, červenal sa koktal. Mal na sebe oblečenú hrozivú kombináciu vecí. Starý vyblednutý sveter a sivé nohavice. Nosil okuliare s tmavým rámom. Neustále mu padali z nosa. Naprával si ich, zhadzoval veci. Skrátka bol priam rozkošne nemožný. Už vtedy upútal Willovu pozornosť. Možno práve tým, že nepatril vôbec k vhodným uchádzačom...Vtedy zasiahol. Musel vycítiť, že práve on môže byť tým, čo ho dokáže opäť prebrať k životu.
Neisto sa dotrepal až k nim. Rozprával prerušovane, neustále koktal a červenal sa. Ledva z neho dostali pár slov. Will si nevšímal to, čo hovoril, sústredil sa hlavne na jeho tvár, oči, pohybujúce sa ústa. Chcel mu dodať viac sebadôvery, trochu ho povzbudiť, ale nedokázal sa ani pohnúť. Už vtedy to vedel. Bol s tým oboznámený, ale nedokázal nič urobiť.
„Taký si bol vtedy, ale dnes ťa nespoznávam!“
Zúfalo sa schúlil do klbka. Pokrčil nohy a pokúšal sa upokojiť. Minulosť bola rovnako bolestivá ako prítomnosť. Tie záblesky sa stále vracali. Boli stále silnejšie. Nesmel o tom hovoriť, to ho asi dráždilo najviac. Ani on nesmel vedieť, že ho považuje za vhodného.
„Prečo on? Prečo to musí byť on?“ zamieril do malej kúpeľne. Potreboval sa trochu upraviť.

***


Dlho ležal na posteli a spomínal na udalosti, ktoré sa odohrali počas tej nekonečnej noci. Bál sa. Strach ho takmer prinútil schovať sa pod prikrývku. Znechutene privrel viečka. Vlastné telo mu pripadalo odporné. Niekoľkokrát odbehol do kúpeľne. Na hlavu si priložil mokrý obklad a opäť zaľahol do postele. Nemal vôbec silu vstať. Chystal sa zavolať svojmu kamarátovi Erikovi. Dúfal, že mu opäť pomôže s úlohami. Dovtedy sa musel dať aspoň trochu do poriadku.
Will sa ho dotýkal. Dostal ho a on sa nechcel nachytať. Dalo by sa povedať, že došlo aj k sexu, aj keď to nebolo úplne dotiahnuté do konca. Nemohol na to zabudnúť. Cítil zvláštne napätie. Akoby sa náhle stalo niečo nevysvetliteľné. Toho muža takmer nepoznal, nemal k nemu vôbec dobrý vzťah. Napriek tomu cítil, že ich niečo spája. Rovnakou mierou ich to aj rozdeľovalo.
Práve, keď sa márne pokúšal zahnať tú spomienku, zazvonil mu mobil. Veselá melódia ho okamžite podráždila. Lenivo ho vybral z vrecka, stisol prijatie hovoru a priložil si telefón k uchu.
„No prosím,“ zatiahol zachrípnuto.
„Ahoj, Nicky. Prekvapil si ma. Musím uznať, že máš odvahu,“ Willov hlas rozhodne nepatril k tým, ktoré túžil počuť. Mal pocit, akoby bol blízko pri ňom a to ho desilo.
„Čo chceš?“ Taro pevnejšie stisol mobil. Pokúšal sa udržať pod kontrolou svoje rozbúrené emócie. Vôbec sa mu nepáčilo, že zistil jeho meno a číslo. Začínal sa obávať, že si pozrel celú pracovnú zmluvu.
„Nemal si ma provokovať, Nicky. Musíš pochopiť, že tam v práci som pánom len ja. Je to môj biznis. Bude to ešte horšie,“ skonštatoval chladne.
„Sklapni už! Kašlem nato, čo si myslíš. Ty nie si majiteľ. Máš len malý podiel, ktorí si môžeš strčiť do tej tvojej luxusnej riti. Daj mi pokoj a ja zabudnem, že existuješ. Obaja si ušetríme zbytočné problémy!“
Spojenie sa prerušilo. Taro hodil mobil o stenu. Nezaujímalo ho, že sa rozdelil na dve časti. Jediné, čo ho trápilo, bol ten chlap. Matka nevedela, kde presne pracuje. Nikto o tom nemal ani poňatia. Všetci si mysleli, že je čašníkom v celkom bežnej reštaurácii. Nechcel, aby sa to niekto dozvedel. Zaľahol do postele a zavrel oči. Bolo mu stále horšie. Nedokázal udržať oči otvorené.

***
Ostrý zvuk zvončeka ho definitívne vytiahol z postele. Obozretne sa približoval k dverám.
„Kto je?“ opýtal sa ostražito.
„Nick, otvor mi. Zabudla som si kľúče a mám so sebou nákup.“
„Áno, mami,“ značne sa mu uľavilo. Ochotne otvoril dvere a vzal z je rúk tašky. Keď uvidel muža, ktorý prišiel s ňou, takmer sa mu podlomili kolená. Musel sa oprieť o stenu, aby nespadol. Hneď mu pripadalo podozrivé, že matka niečo kúpila. Zvyčajne nemala dostatok peňazí ani na cestovný lístok. Žili bez otca už dlhé roky. Manželstvo jeho rodičov netrvalo dlho. Otec takmer nefiguroval ani v jeho spomienkach. Nevedel o ňom vôbec nič. Jeho matka otehotnela veľmi skoro už v osemnástich. Bola až príliš výrazná a zhovorčivá. S každým sa spriatelila a dôverovala aj ľuďom, ktorých Taro považoval za nadmieru podozrivých. Aj tentoraz priviedla do domu muža, ktorého nikdy predtým nevidela. Celkom bez problémov mu povolila vstup do ich domu. Nad tým sa už ani nepozastavil.
„Nebuď taký prekvapený, zlatko. Už dávno si sa mohol pochváliť, že máš bohatého priateľa,“ nenápadne pošepkala do ucha svojmu synovi. Taro sa odtiahol a niečo nesúhlasne zamrmlal. Matka uviedla hosťa dovnútra.
„Ale, mami. Toto nie je môj...“ opäť sa nebezpečne zakolísal. Ťažký nákup ho ťahal k zemi.
„Stále to nechce priznať. Povedal som mu, že sa za náš vzťah nemusí hanbiť,“ Will mu s úsmevom vzal z rúk tašky. Zatiaľ vychádzalo všetko podľa plánu. Ten chalan bol k nemu drzý. Odvážil sa mu vzdorovať a postavil sa proti nemu. To považoval za výzvu. Najprv ho chcel len trochu postrašiť, ale usúdil, že bude oveľa lepšie, keď ho navštívi. Nechcel, aby sa jeho hlavička príliš trápila zbytočnými otázkami. Mal preňho dar a potreboval mu ho odovzdať.
„Tento chlap je...“ pokúšal sa niečo povedať, ale opäť ho nepustili k slovu.
„No tak, nebuď taký nahnevaný. Mne to nevadí. Tvoj priateľ sa mi páči,“ matka ho súcitne pohladila po ramene.
„Choď do obývačky, Nick. Hneď tam prídeme za tebou,“ nechala ho stáť uprostred chodby. Zaviedla Willa do kuchyne, aby mohol odložiť tašky.
Zbláznila sa. Moja drahá mamička musela úplne stratiť rozum. Ten chlap má byť môj priateľ? Tak to ani za milión rokov.
Neochotne napochodoval do obývačky. Najradšej by zdrhol, ale uvedomil si, že keby sa odtiaľ vzdialil, Will by mal možnosť porozprávať sa s ňou.
Nechápal, čo chce dosiahnuť tou trápnou komédiou. Usadil sa do kresla a zamračene si prechádzal rukou po zodratom operadle. Nohy si provokatívne vyložil na malý stolík.
Dvere nechal otvorené. Will po pár minútach vošiel dovnútra. Sebavedome podišiel až k nemu. Schmatol ho za plecia a postavil na nohy.
„Musíš zaplatiť za tie zranenia na mojej tvári,“ pevne ho objal oboma rukami. Umlčal ho drsným bozkom. Takmer mu nedovolil voľne dýchať. Taro sa pokúsil vykrútiť z jeho zovretia. Veľmi rýchlo to však vzdal. Jeho bozky sa mu páčili, aj keď si to vôbec nechcel priznať. Niečo ho k nemu priťahovalo.
„Ty si začal,“ pripomenul mu chladne. Chcel ho od seba odsotiť, ale nedokázal kontrolovať náhly príval silných pocitov. Prisal sa na jeho pery. Zahanbene ich ochutnával. Dotlačil ho do kresla a sadol si naňho. Chvíľu mu dychčal do tváre a poťahoval ho za dlhé vlasy. Bolo mu čoraz horšie a to napätie v rozkroku takmer nedokázal zniesť. Starí nábytok pod ich váhou trošku zaškrípal.
„Čo to má znamenať? Ja to nemôžem vydržať. Je to neznesiteľné. Ako to robíš?“ Taro sa neustále vrtel.
„Nie, to ty. Nemal si chodiť do Real obsession. Teraz sa už z toho len tak nevyvlečieš. Mám pre teba dar,“ z vrecka vytiahol malú čiernu krabičku. Na prvý pohľad bola dosť nevýrazná a celkom obyčajná. Malé kúsky akéhosi kameňa boli poprepletané do zložitého vzoru, ktorý bol rozmiestnený do kruhu.
„Čo to je?“ chladne sa opýtal Taro. Nemal náladu na žarty. Jeho chúlostivý problém začínal naberať na intenzite.
„Táto vec sa volá Nešťastie,“ nenápadne rozopol zips a rukou mu vkĺzol do nohavíc. Cítil, že potrebuje trochu potešiť. Matka im ešte robila čaj a pripravovala niečo na jedenie. Neočakával, že sa tak skoro objaví.
„Ty si zo mňa strieľaš. Aké Nešťastie?“ chlapec ho silnejšie potiahol za vlasy.

2. kapitola Spoznaj ma

varovanie: 18+, sex, akcia

„Nemáme veľa času, ale rád ti vo všetkom vyhoviem,“ taká sladká žiadosť sa Joshovi veľmi páčila. Odmenil ho nežným bozkom. Rukou urobil krátke gesto, ktoré uzamklo miestnosť. Netúžil po žiadnych prekvapeniach. Byt bol plný ľudí z jeho partie, nerád by im ukazoval svoj nahý zadok.
Potom sa už venoval len svojmu miláčikovi. Spoločne sa zbavovali oblečenia, ktoré im už naozaj začínalo prekážať.
„Ľúbim ťa,“ spokojne zamrmlal Tom. Rozopínal mu všetko, čo mu prišlo pod ruku a zasypával ho nedočkavými bozkami. Keď bol s ním, ani nahota mu nevadila. Cítil sa veľmi prirodzene a v žiadnom prípade sa nehanbil.
„Počkaj chvíľu. Tá moja mágia sa mi opäť akosi darí, mohol by som to využiť,“ Josh mierne pokrčil prsty, akoby sa chystal niečo podržať. Na prstoch sa mu objavila mazľavá hmota.
„Tak toto by si ma mal naučiť!“ protestne zamrmlal Tom. Takéto riešenie mu vyhovovalo.
„Niečo také zvládneš, až keď dosiahneš aspoň základnú úroveň. Zatiaľ si ešte len môj malý žiačik,“ on sám sa počas jeho výuky priveľmi neponáhľal. Vyhovovalo mu, že o ich svete vie tam málo. Jeho vedomosti a schopnosti boli stále na úrovni malého dieťaťa, teda aspoň čo sa týkalo mágie. Josh nemal ich hodiny rád, lebo sa takmer k ničomu nedostali. Tom dúfal, že keď ho začne učiť kúzla, ktoré viac zodpovedajú jeho zameraniu, dosiahne aspoň nejaký pokrok. Musel si priznať, že nezvolil práve ten najvhodnejší prístup.
Keď spokojne navlhčil jeho otvor, žiadne teoretické ani praktické otázky ho nezaujímali. Opatrne vstúpil do jeho tela. Ich spojenie bolo veľmi zaujímavé. Vnímal slabé impulzy odchádzajúcej mágie. Ten malý tvor si odkrojil len kúsok. Zrejme už malo dostatok energie, aby sa udržalo v tele bez väčších problémov. Josh si uvedomil prítomnosť dieťaťa. Mierne očervenel a pokúšal sa nato radšej ani nemyslieť.
„Ešte,“ nespokojne zamrmlal Tom.

***


Alaina ostražito hľadela na mladého mága. Valnesce sedel v kuchyni a tváril sa ako kôpka nešťastia. Rozrušene zatínal päste. Ešte stále nebol úplne zmierený s tým, že musel vstúpiť práve do tejto skupiny. Obzvlášť mu vadilo, že jeho drahý medvedík očividne nemal záujem pokračovať v ich vzťahu. Videl ho ako sa vešal na Aarona a musel to celý čas znášať. Zamračene hľadel na dno prázdneho pohára. Nepáčilo mu, že sa oňho postarali. Bol zarytým odporcom akejkoľvek spolupráce. Za pomoc sa však musel nejako odplatiť. Nemohol sa tváriť, že sa nič nestalo. Poklepkával rukou po stole. Trčal v Joshovom byte, lebo momentálne nemal aj tak nič iné na práci. Okrem toho ich vodca ešte stále neodvolal plnú pohotovosť.
„Ahoj, Reg,“ Alaina vzala prázdny pohár a naplnila ho minerálkou. Potom si prisadla k nemu.
„Ahoj,“ zamrmlal rozpačito. Stále nevedel, ako sa k nim má správať. Rozpačito odvrátil zrak a snažil sa nedívať na ňu.
Chytila ho za ruku. Obrátila ju dlaňou nahor. Prstami prešla po takmer jemnej pokožke. Mágovia sa očividne poriadne nenarobili. Ich ruky boli úplne jemné.
„Čo to robíš? Neželám si, aby si mi povedala, čo sa stane v budúcnosti!“ odvrkol chladne, ale ruku nevymanil z jej zovretia.
„Nie, neboj sa. Nechcem ti nič prezrádzať,“ počkala, kým sa odvážil zdvihnúť zrak. Ich oči sa prepojili. Zrazu videli jedným zrakom.
„Čo to má byť? Valnesce vyskočil. Stolička dopadla na zem. Neviditeľná sila ho schmatla za krk. Do očí mu vyhŕkli slzy. Alaina vrazila do stola. Niečo tam bolo a obaja to pocítili naraz. Zhromaždil silu v rukách. Priam kričal, aby ju zo seba dostal. Ešte stále bol dosť zoslabnutý. Stiahol ju k zemi a prevrátil stôl. Tá vec bola vedľa nich a ešte stále sa ich pokúšala zraniť.
„Vyrezávači?“ opýtal sa znepokojene. Mladá veštkyňa sa triasla v jeho náručí. Pokúšala sa pohnúť rukou a odvrátiť nebezpečenstvo.
„Oni,“ zachrčala rozrušene. Opäť to dorážalo aj na jej hrdlo. Syčala a pokúšala sa brániť.
„Odíď,“ vyhŕkol Valnesce. „Odíď!“ opakoval žiadosť, akoby sa nič nestalo. Musel konať rýchlo. Zdvihol Alainu a nasmeroval ich spojené ruky k zdroju toho čudného pohybu. Akoby sa priestor lámal a ukazoval im svoju chladnejšiu tvár. Svoju silu nasmerovali do jediného bodu. Tam, kde Alaina cítila srdce. Tá vec zrevala, krv vystrekla rovno na nich. Valnesce ďalej útočil.
Alaina mu udávala smer. Ona vedela predvídať pohyby toho stvorenia. Navigovala ho. Keď skončili na zemi ležala akási skrvavená hmota.



***


Tom tlmene vykríkol, keď si všimol, ako sa mu nenápadne zväčšilo brucho. Dieťa si očividne rozširovalo svoje teritórium.
„Čo to...“ zdesene prešiel rukou po tej čudnej vrstve. Brucho sa ešte o pár centimetrov zväčšilo. Priam cítil ako rastie. Našťastie to veľmi rýchlo prestalo. Pred očami sa mu mihli záblesky, v ktorých videl detskú tvár.
„Vieš, Tom. Niečo ti musím povedať. Neviem, ako začať, ale...“ privinul ho k sebe a opatrne ho pohladil po bruchu.
„To oni. Niečo mi urobili? Povedz mi to, prosím ťa,“ celkom zbledol a prestával sa kontrolovať. Celý sa chvel.
„Budeme mať dieťa,“ potichu vyhlásil mág. Pokúsil sa pôsobiť prirodzene, ale akosi sa mu to nedarilo. Mal určité vedomosti aj z tejto oblasti, ale boli len veľmi útržkovité. Preňho to nebolo nič výnimočné, ale obával sa reakcie svojho partnera.
Tom sa k nemu ešte viac pritisol. Na chvíľu nedokázal od prekvapenia zavrieť ústa. Úplne stuhol a zadíval sa na svoj penis. Okamžite ho chytil do ruky, akoby sa bál, že nie je pravý.
„Ja som muž. Však som ešte muž? Ja nerozumiem...Nie, to predsa...Ja nemám maternicu, mám snáď...nemám...ja...“ chvíľu jachtal. Sťažka dýchal a zúfalo gúľal očami. Začínalo mu byť zle.
„Áno, zlatko. Si muž. O tom nemám ani najmenšie pochybnosti. Zistili sme, že si veštec a oni sú tak trochu... Nuž majú istú schopnosť, o ktorej síce neradi hovoria, ale skrátka dokážu byť tehotní, ale nie vždy, stáva sa to len výnimočne. Musím ťa sklamať maternicu nemáš, nuž ja sám to neviem tak presne vysvetliť, ale dieťa sa uzavrelo do akéhosi magického obalu, z ktorého čerpá energiu,“ trpezlivo vysvetľoval Josh.
„To, že som veštec znamená, že budem chodiť v smiešnych šatách a predpovedať ľuďom budúcnosť?“ nervózne sa spýtal Tom. Nechal sa upokojujúco hladiť partnerom, ale stále si to nechcel pripustiť. Predstavil si tarotové karty, guľu a iné pomôcky.
„Nie, zlatko. Oblečenie tohto druhu nie je vôbec povinné a tie pomôcky už vôbec nie. Veštci nepoužívajú nič, dokonca ani knihy. Len svoje vnútorné oko. Je to akési centrum vešteckej moci. Oko, ktoré sa otvára a dovoľuje im nazrieť do budúcnosti. Tí ľudia, u ktorých som ťa našiel neboli pre teba práve najvhodnejší. Radšej sa od nich drž, čo najďalej. Sú už od malička vedení k tomu, aby pomocou zbrane, ktorú si mal možnosť vidieť likvidovali veštcov. Slúži na vyrezanie vnútorného oka a ver mi, že im je jedno, či sú dobrí alebo zlí. To pre nich nemá žiadnu cenu. Tvoja moc sa predtým ešte neprejavovala, preto nevedeli, že by z teba mohla byť vhodná obeť,“ nežne ho chytil za ruku. Cítil tú zmenu, už si tým bol istý.
„Bojím sa toho všetkého. Ani neviem, čo vlastne chcem. Ešte stále tomu celkom nerozumiem. Ako môžem byť len tak veštec. Veď ani obyčajnú mágiu nemám pod kontrolou,“ nariekal Tom.
„S magickými schopnosťami to nemá takmer nič spoločné. To sa skrátka nedá naučiť. Je to vrodený talent, ktorý sa prejaví u každého v inom veku. Alaina ťa bude tiež učiť. Pomôže ti. Môžeš jej dôverovať. Pracuje pre mňa. Aj zvyšok mojich ľudí ti je plne k dispozícií. Uvidíš, že to bude v poriadku. Zvykneš si,“ upokojoval ho ďalšími bozkami.
Tom sa schúlil do jeho objatia a pokúšal sa to všetko poriadne pochopiť. Stále mal veľmi veľa otázok a to dieťa. Nevedel, aké ma k tomu zaujať stanovisko.
„Akí ľudia?“ opýtal sa vyplašene. Stále nevedel, prečo by mu mali pomáhať. Josh o nich nikdy predtým nehovoril.
„Moja skupina. Ľudia z nášho sveta. Tí, ktorí poznajú mágiu. Nepredstavil som vás, lebo som nechcel, aby si o nich vedel. Väčšinou moji žiaci. Priznávam, že som ti o tom všetkom nepovedal takmer nič. Viem, že som sa k tomu mal odhodlať, ale nedokázal som to. Teraz ti poviem všetko, zodpoviem na každú tvoju otázku,“ upokojujúco položil ruku na jeho brucho. On nebol vôbec zmätený, vedel, čo chce. Celkom sa mu páčila predstava, že malý Alex bude mať brata. Ich spoločné dieťa vôbec nepovažoval za príťaž. Chvíľu ho zamyslene hladkal.
Tom dlho mlčal. Trvalo mu takmer celé veky, kým sa odvážil prehovoriť. Partnerova ruka ho dráždila. Keď pominul prvotný šok, začínal si uvedomovať mnohé úskalia tohto stavu. On rozhodne nebol schopný pochopiť niečo také.
„Akú funkciu máš v tom vašom svete? Hovoria o tebe, akoby si bol...Ani neviem, ako to vyjadriť...“ odtisol jeho ruku. Nechcel, aby sa ho takto dotýkal. Najprv potreboval odpovede.
„Oficiálne som predstaviteľ zla. Mág vyššej kategórie. Áno, moje schopnosti sú trochu preceňované a vznikajú rôzne príbehy a dohady. Normálne nemusím pre nikoho pracovať, môžem učiť, zhlukovať okolo seba iných čarodejníkov, ale kvôli momentálnej slabosti som sa musel prispôsobiť. Túto stránku mojej povahy nepoznáš a ja sám sa tomu snažím vyhnúť. Chcem pre teba ostať taký úplne bežný občan. Len tvoj partner...“ chytil ho za ruku.
Tom mlčky prijal túto odpoveď. Nebolo to až také strašné ako očakával. Hlavu mal tak preplnenú možnými kombináciami otázok, že ani nevedel, čo by vlastne ešte chcel počuť. Úplne sa zasekol počas vyjadrenia: som predstaviteľ zla. Svojho Josha si nikdy nepredstavoval ako osobu, ktorá niekomu ubližovala. Takisto si ho nevedel spojiť s tými temnými záležitosťami.
„Ja neznesiem tvoj spôsob mágie. Nepáči sa mi to. Mám k tomu odpor. Znamená to, že sme teraz nepriatelia?“ aj keď Vyrezávači očí neboli práve najlepšou voľbou, cítil, že aspoň v jednej veci mali pravdu. On na čiernu mágiu nemal žalúdok a nechcel sa niečoho takého zúčastňovať.
„Ty si veštec, zlatko. Tým sa vôbec nemusíš trápiť. Nemusíš si vyberať svoju stranu. Veštci sa v zásade nedelia na dobrých a zlých. Okrem toho aj, keby si ním nebol, vyriešil by som to. Neobetoval by som náš vzťah kvôli inému chápaniu mágie. Ja s tou tvojou nemám problém. Chceš také zaklínadlá, tak dobre, ale mal by si vedieť, že oni tiež nie sú úplne čistí. Všetko robia tak akosi s eleganciou a tvária sa, že oni nič zlé neurobili, ale všetci si musíme vyberať. Aj oni občas volia medzi menším a väčším zlom. Nie je to vôbec také jednoduché. To, čo je zlé pre teba môže byť dobré pre iného,“ upokojujúco ho pohladil po chrbte. Napravil vankúš tak, aby sa im lepšie ležalo. Tom ho napäto počúval ako vzorný žiak. Konečne sa im podarilo vytvoriť priaznivú atmosféru na získavanie informácií.