1. kapitola Výbuch

varovanie: od 15 rokov, slash, vzťah dvoch mužov (homosexuálny)


Tom vzal na ruky svojho malého zverenca. Alex sa k nemu spokojne pritúlil. Veľmi rýchlo si naňho zvykol. Obľúbil si ho viac než svojho vlastného otca. Snažil sa mu strčiť do rúk autíčko a upútať tak, jeho pozornosť. Druhou rukou ho poťahoval za vlasy a nespokojne mrnčal.
„Alex, naozaj by si už mal ísť spať. Už je dosť neskoro,“ nervózne sa díval na hodinky. Opatrne vymotal detskú rúčku zo svojich vlasov.
Chlapec sa k nemu pritisol ešte pevnejšie. Pustil autíčko na zem a objal ho okolo krku. Bol nervózny a večer nechcel vôbec nič zjesť. Ani počas nákupov sa nesprával práve najrozumnejšie. Pomocou mágie strhával ľuďom mikulášske čiapky, rozbíjal drobné ozdoby a nenápadne vopchal jednu z hračiek do vrecka neznámemu mužovi.
Toma trápilo len predvolanie na súd. Starí rodičia sa opäť pokúšali dostať do výchovy svojho vnuka. To sa mu vôbec nepáčilo. Považoval za hlúposť, aby sa niekto snažil miešať do ich života. Okrem toho Alex nebol úplne obyčajným dieťaťom. Mohli by zistiť, že niečo nie je v poriadku. Okrem toho si naňho už príliš zvykol. Chcel ho mať pri sebe, akoby to bolo aj jeho dieťa.
Pri dverách sa ozval buchot. Niečo sa zachytilo do Joshových zaklínadiel. Silné vibrácie vychádzali spoza dverí. Rozozvučali sa všetky poplašné mechanizmy. Tom opatrne pristúpil k dverám.
„To som ja, Aaron. Zasekol som sa tu. Môžeš mi pomôcť? Naozaj som ti neprišiel ublížiť.“
„Neviem, či ťa môžem pustiť. Josh mi tvrdil, že šiel za tebou...“ opatrne podišiel k dverám. Zadíval sa na zmodravené časti kúzla. Bolo v nich zachytené telo. Pomaly postupoval až dovnútra tej bytosti. Strácal sa v jej myšlienkach. Predieral sa hustou zmesou myšlienok. Obranná mágia a podobné záležitosti mu nešli, ale veľmi rýchlo sa naučil rozoznávať, či mágovia používajú nejaké maskovanie alebo nie. To sa mu podarilo takmer na prvý krát.
„Nie, tak to sa musel zmýliť. Mne povedal, že sa tu môžem zastaviť, keď budem potrebovať pomoc, ale dnes za mnou naozaj neprišiel. Prosím, pusti ma dnu,“ zúfalo sa zachytával dverí. Obranné zaklínadlá sa ho chystali nemilosrdne odhodiť.
Zašepkal pár slov, ktorého ho naučil Josh. Dieťa v jeho náručí sa mierne zachvelo. Kúzla pretisli muža cez imaginárne dvere. Aaron spadol na podlahu. Nohy sa mu podlomili a chvíľu prudko dýchal.
„Ďakujem,“ odvetil spokojne. „Opäť ma našli. Nemohol som nič robiť. Musel som vyskočiť z okna. Moja ruka...asi nie je v poriadku,“ ukázal mu nehybnú končatinu. Tom sa jej opatrne dotkol.
„Je to zlomené,“ skonštatoval nahnevane. Myšlienkami sa upieral k Joshovi. Ako mu mohol klamať? Za kým vlastne šiel? Má niekoho iného? Tie otázky ho bodali ako dotieravý hmyz.
„Dúfam, že som neprišiel nevhod,“ horlivo sa ospravedlňoval.
„Hneď sa ti budem venovať, len dám malého spať,“ odvetil chladne.
Musel odísť do detskej izby, aby sa mohol trochu upokojiť. Dosť dlho mu trvalo, kým Alex konečne zavrel oči. Jeho nervozita prešla aj na dieťa.
„Tak trochu vám závidím. Si veľmi zlatý, keď držíš toho malého. Pristane ti to,“ pochválil ho, keď sa konečne ukázal vo dverách obývačky.
„Ty by si mal myslieť na iné veci. Vôbec ťa netrápi, že ten blázon sa ťa snaží dostať? Chceš sa snáď k nemu vrátiť?“ potreboval uvoľniť vnútorné napätie.
„Nie, ja som ťa nechcel uraziť. Nehnevaj sa. Možno som sem nemal chodiť, ale...“ stále si pridržiaval zranenú ruku. Cítil sa zle.
„To nie je tvoja vina. Pokojne si sadni,“ chcel mu pomôcť posadiť sa. Aaron bez dovolenia nikdy niečo také neurobil. Ešte stále v ňom pretrvávali zvyky z väznenia. Musel sa opäť učiť, že niektoré normy, ktoré ho násilím naučil jeho milenec nie sú vôbec v živote potrebné.
Mladý muž sebou prudko trhol. Bolesť ruky náhle zosilnela. Zakolísal sa a takmer spadol. Tom ho stihol zachytiť. Aaron sa ocitol v jeho objatí. Chvíľu na seba zmätene hľadeli. Spájala ich rovnaká bezmocnosť a túžba, ktorú nedokázali naplniť. Obaja sa báli, že stratia to, čo tak veľmi milovali. Aaron si však musel vybrať medzi svojimi citmi a osobnou slobodou, ktorá bola takisto nepochybne veľmi dôležitá.
Josh pomaly prešiel cez zaklínadlo. Nenamáhal sa ani otvoriť dvere. Susedia by si aj tak nič nevšimli. Ostali by pokojní, aj keby dovnútra vtrhlo stádo kyklopov.
„Ahoj...“ pozdravil veselo. Podarilo sa mu cestou aj nakúpiť. Dúfal, že prežijú príjemný večer a bude mu môcť povedať o svojom trápení.
„Čo to robíte?“ videl ako sa na poslednú chvíľu od seba odpojili. Nebozkávali sa, teda aspoň si nič taká nevšimol, ale aj tak to v ňom vyvolalo prudký nával zlosti.
„Josh, on nič neurobil. Len som ho...“

Prológ k druhej sérii Real slash

O rok neskôr,
týždeň pred Vianocami

Druhá séria poviedky Real slash. Varovanie, ako všade od 18 rokov, vzťah muž-muž teda konktérne Tom/Josh

Ak ste nečítali real slash prvú sériu, tak radšej začnite s ňou, lebo neviem, či by vám to dávalo zmysel.

„Sústreď sa, Tom,“ mladý mág pobavene hľadel na svojho partnera. Bol tak nádherne rozstrapatený a celý spotený. Tričko sa naňho lepilo, akoby práve vyšiel z posilňovne.

Tom ležal na zemi a ledva lapal po dychu. Ledva sa dokázal sústrediť
„Áno, tebe sa to ľahko povie, ale ten tlak sa nedá zniesť. Nedokážem to ovládnuť,“ márne sa pokúšal vstať, ale nohy sa mu opäť podlomili.
„To je len začiatočnícka chyba, uvidíš, že to čoskoro pominie. Telo si len musí zvyknúť na určitú záťaž,“ opatrne ho zachytil a na chvíľu ho podržal vo svojom objatí.
„Ja by som vedel o niečom lepšom. Najprv pôjdeme spolu do kúpeľne a potom...“ nadšene mu prezradil všetky svoje predstavy.
„Dnes to asi nepôjde. Musím si vonku niečo vybaviť...“ nechcelo sa mu nechať partnera samého, ale čakalo ho dosť nepríjemné stretnutie týkajúce sa mágie.
„Kam ideš?“ podozrievavo sa opýtal Tom.
„Aaron ma požiadal, aby som ho občas prišiel navštíviť. Musím mu pomôcť posilniť zaklínadlo,“ musel mu klamať. Nechcel, aby si zbytočne robil starosti.
„Tak dobre, som ochotný ťa pustiť, keď sa mi budeš ešte chvíľu venovať,“ nežne ho pobozkal. Chcel použiť jazyk, ale rozmyslel si to, keď ucítil slabý záchvev energie.
„Ty priam elektrizuješ... Tuším si zas jedol čokoládu. Pred lekciou nesmieš jesť nič sladké,“ pobavene poznamenal Josh.
„Bola horká,“ poznamenal spokojne. Myslel na nahé telo svojho partnera. Chcel ho okamžite vziať do postele. Maznať sa s ním...
„Nemôžem ísť s tebou?“
„To nejde. Ešte nie si dostatočne pripravený na vplyv mágie. Vlastne, ak by som mal byť presný, neurobil si žiadne pokroky. Už takmer pol roka stojíš na tom istom mieste a bojíš sa vykročiť vpred. To nemôžem riskovať. Okrem toho náš syn nemôže ostať doma sám,“ pripomenul mu rozrušene. Stále sa nedokázal zmieriť z odporom, ktorý pociťoval voči mágii.
„Je to čudné. Nedokážem si na to zvyknúť. Tie veci sa mi vôbec nepáčia,“ pomaly sa od neho odtiahol.
„To prejde,“ pomaly si obliekol bundu. Večer s rodinou bol vždy príjemnejší ako akékoľvek iné aktivity.
Vzal si kľúče. Pomaly ich zastrčil do vrecka. Ako je možné, že on to cíti? Ako to môže vedieť?
Svoje auto nechal stáť v garáži. Rozhodol sa použiť len magický spôsob prepravy. Vždy, keď odchádzal, skontroloval, či fungujú všetky zabezpečenia. Kvôli svojmu partnerovi získal dvojnásobný počet nepriateľov. Nepáčilo sa im, že oslobodil jeho moc. Obávali sa novej neznámej sily, ktorá sa nechtiac dostala do ich sveta.
Josh dostával oveľa viac provokatívnych výziev. Musel sa postaviť viacerým mocným mágom. Nie vždy z boja vyviazol bez následkov. Jedno oko mu vypovedalo službu a videl len veľmi slabo, ale pred partnerom to tajil. Nechcel, aby si všimol, že sa niečo deje.
Zaklínadlo ho v oku poriadne tlačilo, ale nikto z mágov zaoberajúcich sa medicínou mu nemohol pomôcť. Báli sa to nejakým spôsobom narušiť. Kliatba by sa mohla dostať do iných orgánov. Cítil bolesť a ledva sa ráno dokázal vyškriabať z postele. Práve sa ponáhľal na jednu z kontrol, ktorá mu mala zabezpečiť aspoň pár pokojných dní. Pomocou rýchleho magického záblesku sa presunul rovno do ordinácie svojho osobného lekára.
George práve telefonoval. Kýval sa na stolička a rukou poklopkával po stole. Dlhé tmavé vlasy mu padali do tváre. Ledva cez ne videl.
„Ahoj, Josh. Mám tu pre teba nový elixír, uvidíš, že sa ti po ňom ešte viac uľaví,“ zamrmlal rozpačito. Pomaly zložil telefón a nasmeroval ho na koberček, ktorý mal tvar trojuholníka a uprostred neho boli pokreslené obrázky, ktoré každý dôverne pozná, slnko, dom, dieťa, rodina, srdce...Všetky bežné symboly.
Josh si pomaly vyzliekol tričko a netrpezlivo stepoval po koberčeku.
„To nevyzerá dobre, kliatba sa rozšírila aj na plecia...“ George si nasadil špeciálne okuliare a nútil ho, aby sa dookola otáčal. Koberček pritom nadobúdal rôzne farby.
„Ruky sú už tiež ohrozené. Chce to ďalší zábal, ale musím ťa upozorniť, aby si so svojím partnerom...no Nesexujte spolu, kým nenájdem nejakú protilátku. Mohlo by ho to zasiahnuť... Vlastne, najlepšie bude, keď obmedzíš aj bozkávanie...“ smutne poznamenal George. Cez okuliare videl rozsah kliatby.
„Ten mladý Valnesce, má teda silu. Vystreliť niečo také a udržať to pod kontrolou, to chce zručnosť. Už ti to nemôžem stláčať udržiavať v oku. Tvoj mozog by mohol explodovať. Len sa ďalej otáčaj,“ vytiahol zo stola pár kameňov a rozložil ich do pravidelných radov.
„Ako dlho sa Toma nesmiem dotýkať?“ zavrčal Josh. To ho naozaj nepotešilo. Nevedel, ako mu to vysvetlí.
„To neviem. Ešte musíme urobiť pár vyšetrení, ale neboj sa. Budem sa snažiť to, čo najskôr vyriešiť.“
Josh sledoval ako do kameňov prechádza jeho moc, čistí sa od účinkov kliatby a vracia sa späť do jeho tela. Bolo to dosť bolestivé, akoby mu kožou prechádzali drobné ihly.
„Valnesce je idiot. Myslí si, že takýmto spôsobom každého zastraší. Ten mladý si o seba, asi myslí, že je tu jediný mág, ktorý to s kúzlami naozaj vie. Prekvapil ma a musím uznať, že je dosť silný, ale vôbec netuší, ako to u nás chodí. Ak nebude rešpektovať pravidlá, skončí veľmi zle.“

Real slash info

Real slash bude mať ešte 2 dalšie série.

6. kapitola Zmierenie a chyby

„Ty si Damienova priateľka?“ pôvabne sa uklonil a pobozkal jej ruku. Pritom ho takmer uhryzlo jedno z dvojčiat.
„Nie, to ani omylom,“ úprimne dúfala, že na ňu nedýchol. Tá jeho schopnosť ho úplne zbavovala upírskej príťažlivosti.
„Tak to som veľmi rád. Ty si tiež z ich rodiny, však? Vidím, že máš v sebe niečo z Hellsovcov... Škoda, že tu nemôže byť môj drahý priateľ Ivor,“ posadil sa k nej. Vzal na ruky jedno z detí a odbremenil ju tým od ďalšej fľaštičky. Dieťa stále nemalo dosť. Začalo mu cmúľať prst, ale našťastie sa už nepokúšalo zahryznúť.
„Nepatrím k nim. Prišla som sem kvôli môjmu strýkovi...“
„Výborne. Tak to sa mi páči. Vieš, potreboval by som v tomto svete nejakú spoločnosť. Nemal by si záujem ma bližšie spoznať?“ pokúšal sa dotknúť jej ruky.
„Vôbec sa nepoznáme. Nemyslím si, že by to bolo vhodné. Vlastne o upírov záujem nemám. Ja chodím výlučne so smrteľníkmi,“ odbila ho chladne.
„Smrteľníci sú nudní a ich životnosť je veľmi krátka... Možno by si mohla vyskúšať niečo iné... Oveľa trvalejšie...“
„Čo tu robíš, Kartachus? Oliver a Edgar už na teba čakajú. Vyčistili tvoju masku a trvajú na tom, aby si ju okamžite nasadil na svoj ksicht,“ zavrčal Damien.
„Už idem, Damien. Nemusíš sa vôbec báť. Svoj dych mám úplne pod kontrolou. Môžeš mi veriť. Len jediný človek mi môže prikázať, aby som niečo vypustil do ovzdušia... Neboj sa... Nič ti nehrozí, chlapče,“ vložil mu do rúk upírske dieťa a opatrne ho pritom pohladil po pleci.
„Radšej si drž ruky pri tele, mohol by si o ne ľahko prísť,“ Damien sa ledva zdržiaval. Keby nemal v rukách brata, hneď by zaútočil. Neznášal, keď sa ho niekto bez dovolenia začal dotýkať. Obzvlášť nie cudzí upír.
Dieťa šokovane zamrnčalo. Z plienky sa vyvalil priam nebezpečný smrad. Páchlo to ako krv zmiešaná z niečím nedefinovateľným.
„Akurát vtedy sa musí posrať, keď ho mám na rukách. Tak kde sú tie nové plienky?“
„Sú v tej zelenej taške. Saléne ich bola kúpiť,“ dievčatko konečne prestalo drviť jej ruku a odmietlo ďalej sať. Ann sa úprimne potešila, lebo jej úž tŕpli obe ruky.
Damien jednou rukou vytiahol čistú plienku. O bratovo pohodlie sa postaral behom niekoľkých sekúnd. Využíval svoje schopnosti na urýchlenie celého procesu.
Náhle pocítil prudkú bolesť. Niečo prešlo jeho telom a usadilo sa v ňom. Chvíľu mu poriadne dunela hlava.
Upokoj sa ,Damien. Hlavne nič nevrav. To som ja Ivor. Na pár hodín si musím súrne požičať tvoje telo.
„Damien, kam ideš?“
„Do toho sa nestaraj,“ zavrčal rozčúlene.

***

„Zane, neposielaj ma, preč... Nemôžeš ma predsa len tak ľahko opustiť. Som tvoj partner,“ bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby mu odpustil ten malý prehrešok. Nevedel si predstaviť, že sa ho po toľkých rokoch bude musieť úplne vzdať. Zúfalo si pridržiaval ranu na líci. Vedel, že urobil niečo veľmi zlé. Bolo mu jasné, že na to vôbec nemal dôvod. Len sa chcel pomstiť za to, že iným bolo dopriate šťastie a on musel len biedne čakať na omrvinky priateľovej priazne.
„Ako si si vôbec dovolil niečo také urobiť? Našu nemoc nesmieme rozširovať! Vieš si predstaviť, čo teraz bude s tou ženou!“ po milovaní sa mu ešte trochu krútila hlava. Nebol zvyknutý na takú náhlu premenu, okrem toho už dlho bol hladný.
„Prepáč mi to. Sľubujem, že niečo také už nikdy neurobím. Ale dovoľ mi, aby som tu mohol odstať. Neodstrkuj ma od seba. Priznaj si, že ti nie som ľahostajný. Cítil som, ako veľmi ma chceš,“ zotrel si z tváre krv. Pre upíra bol taký úder len pohladením. Vôbec ho to nebolelo. Ľudskej bytosti by to však zlomilo sánku.
„Dobre, ako myslíš, ale o tú ženu sa budeš musieť postarať. Tvojou prioritou je naučiť ju kontrolovať silu, ktorú teraz má. Nevyhodím ťa odtiaľto. V jednej veci máš pravdu. Nechcem, aby si ostal s niekým iným. Prešli tie dlhé roky a ja som si na teba už zvykol. Môžeš tu ostať,“ toho mladého pána si predsa len istým spôsobom obľúbil. Nemalo žiadny zmysel odpierať si rozkoš. Mohol ho mať len pre seba a to mu dávalo silu ďalej bojovať.
„Postarám sa o ňu. Budem ju učiť... Ešte raz ti chcem zdôrazniť, že to čo sa stalo v minulosti ma veľmi mrzí. Vždy som chcel, aby sme boli spolu, bránil som sa tomu. Nechcel som byť iný, ale teraz už viem, že som urobil veľkú chybu. Premárnil som veľa času...“ zmĺkol, keď na svojich perách pocítil dravý bozk.
„To je v poriadku. Som ochotný zabudnúť na minulosť, ale znamená to pre tebe veľký problém. Budeš musieť byť mojím oficiálnym priateľom, to ťa zrejme odnaučí hrýzť cudzích ľudí,“ pošepkal mu spokojne. Začínal chápať, že nemôže myslieť na nikoho iného. Nemohol by ho len tak ľahko vymazať zo svojho života, aj keď to pôvodne chcel urobiť.
Nad sebou zazrel niečo poriadne rozčúlené. Udrelo ho to a použilo na to prostriedky, ktoré ho mohli zabiť.

***

Neskôr...

Wulf cítil silnú bolesť. Niečo ho muselo poriadne udrieť. Po tvári mu tiekla krv, bol to zázrak, že vôbec žil. Premena na upíra mu pomohla. Cítil ako sa rany rýchlo hoja. Oči však nenadobudli svoju zvyčajnú funkciu. Vôbec nič nevidel. Videl toho, kto to urobil. Vedel, že to Ivor Hells potrestal svojich vrahov prostredníctvom svojho vnuka. Tomu chlapcovi tým podpísal ortieľ smrti. To ho však zrejme vôbec netrápilo.
„Zane, láska, kde si?“ rukami šmátral pred seba. Využíval ostatné zmysly. Napokon našiel to, čo tak úporne hľadal. Telo jeho priateľa sa taktiež dávalo do poriadku. Bolo ťažké zabiť upírov netopierieho typu. Ich húževnatosť a vnútorná sila, ich pevne pútala k životu.
Chytil ho za ruku. Pomocou svojej krvi urýchľoval jeho liečenie.
„Mladý Hells mi zato zaplatí... Ak sa ti niečo stane, zbláznim sa...“ bez krvi by sa nedokázal tak rýchlo vyliečiť. Vzhľadom nato, že neprijímal potrebné živiny, bol oveľa slabší.
„Wulf,“ tlmene zakašľal a natiahol k nemu ruku. Videl, že už nemá oči. Hells ho o ne pripravil. Bol to desivý pohľad, ale on sa nebál. Také niečo sám obnoviť nemohol.
Tisol sa bližšie k nemu. Potreboval teplo jeho tela, aj jeho krv, aby to mohol vydržať.
„Neboj sa, ja nie som pripravený odísť... Budem tu, kým budeš žiť aj ty,“ vtisol mu bozk na zakrvavené líca.
„Vidíš, čo sa stalo s mojou tvárou?“ chcel si na ňu siahnuť, ale on mu to nedovolil. Pevne mu stisol obe ruky.
„Je to v poriadku, len ma drž. Ničoho sa neboj, opäť budeš vidieť... Postarám sa o to. Poznám človeka, ktorý ti pomôže. Len si v žiadnom prípade nesiahaj na tvár. Rozprávaj sa so mnou a zachovaj pokoj,“ bál sa, že upadne do šoku a tým spomalí svoje uzdravovanie.
„Áno, samozrejme. Urobím to, čo povieš. Ten mladý nás dostal, ako nejakých začiatočníkov. Ako to vyzerá z tvojimi zraneniami?“ pomohol mu oprieť sa.
„Noha sa hojí pomerne dobre, hrudník nebol našťastie zasiahnutý, ale ľavá ruka nevyzerá dobre. Zrejme sa už nevylieči. Skús mi vo pravom vrecku nahmatať mobil. Musíme zavolať pomoc...“ pokúsil sa pohnúť prstami, ale bolo to veľmi bolestivé.
Wulf ho opatrne prehmatal a našiel našťastie neporušený mobil. Bol v prednom vrecku, preto sa našťastie nerozbil. Zane rýchlo navolil číslo...
Po pár mesiacoch liečenia sa obaja zotavili. Ostali spolu a naďalej vykonávali svoje netypické povolania.

***

„Damien musel ujsť z mesta.. Jeho matka naňho zaútočila... Poslúchla svoje inštinkty, ktoré ju nútia nenávidieť nás. Budem sa musieť postarať o tvoje oboznámenie s našim svetom. Obávam sa, že ste mali pravdu. Ivor je pre tento svet až príliš nebezpečný... To on ho priviedol do vyhnanstva. Mrzí ma to, ale budem sa musieť vzdať myšlienky na jeho oživenie,“ Saléne odniesla deti do kolísky. Bolo to pre ňu veľmi ťažké, ale musela zabrániť ďalšiemu zbytočnému krviprelievaniu.

Koniec

5. kapitola Znovuzrodení

Ann po dlhšom čase konečne otvorila oči. Pohla sa a nohou stihla zakopnúť do niečoho poriadne tvrdého. Mala pocit, akoby sa prebudila v nejakej obrovskej škatuli plnej akéhosi zvláštneho tepla. Niekto ležal vedľa nej. Steny boli mäkké vystlané jemným materiálom a cítila aj zvláštnu bylinkovú vôňu, ktorá vôbec nebola nepríjemná. Podarilo sa jej nájsť malý vypínač. Vo vnútri bolo nainštalované červené svetlo. Saléne si to dala nastaviť, aby mohla čítať po ležiačky. Keď ho stlačila, mala možnosť vidieť celé vnútro toho zvláštneho priestoru.
„Bože, som v rakve!“ vykríkla rozhorčene.
„Nekrič!“ hrozivo zavrčal Damien. Nepáčilo sa mu takéto náhle prebudenie. Ešte chcel spať.
Vtom úzkom priestore boli k sebe pritisnutí tak tesne, až mala pocit, že sú súčasťou toho istého žijúceho organizmu. Problém bol v tom, že ani jeden z nich nedýchal.
„Ja tu nechcem ostať. Mohol by si ma pustiť?“ zašepkala znepokojene.
„Nie, ešte sa mi nechce. Zavri oči a spi,“ zosilnil zovretie a lepšie sa uvelebil na mäkkej podložke.
„Som hladná. Takto už viac nemôžem...“ v žalúdku cítila nepríjemné chvenie.
Damien stiahol do tajnej priehradky. Našiel fľašu so zvieracou krvou. Bola pevne uzavretá a preňho absolútne nevhodná. Jedným prudkým trhnutím odstránil uzáver a priložil hrdlo fľaše k jej perám. Ann zacítila krv. Sladkastá vôňa sa dostávala do nosných dierok.
Ostré zuby sa bleskurýchlo vysunuli. Spokojne začala hltavo piť. Nenásytne nasávala tú životodarnú silu.
„Stvoril som ťa ja a chutia ti takéto druhotriedne krvné vzorky. Si snáď prvá, ktorá sa po mojom uhryznutí hneď nevrhla na človeka. Tá milá Saléne, ktorá nám požičala svoju rakvu sa tiež riadne rozbesnila. Celý mesiac sa nemohla poriadne zastaviť,“ pravú ruku položil na jej brucho. V ľavej stále držal fľašu. Musel ju pridržiavať. Nebolo pohodlné piť po ležiačky. Upírom to síce veľmi neprekážalo, ale pre Ann to musel byť úplne nový zážitok. Svoj prídel však vypila veľmi rýchlo. Fľaša sa čoskoro vyprázdnila. Damien otvoril rakvu a nenápadne vyhodil von prázdne svedectvo neskrotného hladu.
„Ako to všetko vlastne chcú vysvetliť rodičom a sestre? Snáď im nepovedia, že som sa zmenila. Ostala sama v nemocnici... Nemala som ju tam nechať...“ kým sa po tele šírila príjemná vlna novej energie, duša bola tak zvláštne preplnená obavami a pochybnosťami.
„Nemohla si ostať pri nej. Ešte nie je isté, či dokáže dlho zotrvať v ľudskej spoločnosti. To, že zatiaľ nemáš chuť na ľudskú krv neznamená, že sú s tebou v bezpečí. Zach skoro zabil svojich starých rodičov. Po premene najprv pôsobil úplne normálne, ale po pár dňoch sa to zvrtlo a musel som ho trochu krotiť,“ chcel, aby si dávala veľký pozor a radšej ostala pod ochranou starších upírov.
„Ja taká nebudem, Damien. Nikto ma neprinúti ublížiť ľuďom, na ktorých mi záleží,“ pritúlila sa k nemu. Nejaká zvláštna sila ju nútila zotrvať v tesnom prepojení s jeho telom. Bolo to príjemné odpočívať v náručí svojho stvoriteľa.
„Ešte stále môžem mať deti?“ opýtala sa potichu. Obávala sa, že s nikým iným by sa na túto tému nedokázala zhovárať.
„Je to dosť komplikované, ale pokiaľ nemáš iné problémy, tak sa to dá. Je to však dosť zložitá záležitosť. Najideálnejšie je mať dieťa s človekom, tak ako to urobil môj otec,“ spokojne sledoval ako sa výraz v jej očiach dramaticky zmenil. Hlad postupne doznieval.
„Ty si nedáš?“ ponúkla mu krv.
„Nie, tieto zvieracie náhrady nikdy nepoužívam. Nenapijem sa len ľudskej krvi. Najviac sa špecializujem na krv mladý dievčat. Jedna obeť mi vystačí aj na dlhšiu dobu. Tento mesiac som to trochu prehnal. Budem musieť nejaký čas prestať loviť,“ nerád by sa nechal prichytiť lovcami.
„Ako to môžeš robiť? Veď ich tým zabíjaš! Nechal si aspoň jednu z obetí nažive?“ pokúsila sa rukami nahmatať veko. Chcela ísť von, ten upír ju až príliš desil.
„Nie, ja nikoho nažive nenechám,“ vyhlásil chladne.
„Edgar sa tiež správa tak, ako ty? Aj on...“ chcela to vedieť. Potrebovala poznať aj túto časť strýkovej osobnosti.
„On sa vôbec neovláda. Lovci si ho nevšímajú len preto, lebo je Oliverovým milencom. Nechcú si znepriateliť jedinú istotu vo svete upírov, ale ani on nie je úplne bez viny. Každý z nás už niekoho zabil. Nikto nemá úplne čisté ruky,“ chcel, aby o tom vedela. Nemienil nič pred ňou zatajovať.
„Idem von, chcem ísť von...“ zavrčala podráždene.
„Musíš stlačiť gombík. Sama to asi neutiahneš...“ podpichol ju nespokojne.
„Tak mi pomôž!“ nechtami nespokojne prešla po dreve. Naozaj to bolo príliš ťažké. Nevedela to nijak zdvihnúť.
„Ani ma nehne,“ vyhlásil ostro.
„Tak ťa donútim,“ prestala sa naťahovať a opäť sa k nemu obrátila.
„To by som bol naozaj zvedavý ako to chceš urobiť?“ začínal byť poriadne nahnevaný. Už dávno mu nikto neodporoval. Všetci ho rešpektovali.
„To nie je žiadny problém. Ty nenávidíš zvieraciu krv tak uvidím, čo urobíš keď...“ sklonila sa k nemu a pobozkala ho na pery. Stále z nej bolo cítiť to, čo vypila. Obyčajní človek by to vôbec nezaregistroval, ale on to priam vnímal na svojich ústach. Chcel sa odtiahnuť, ale poriadne sa ho chytila. Rakva sa s nimi začala triasť. Damien sa obával, že by sa mohla poškodiť. Saléne by poriadne zúrila, keby sa rozlomila.
„Tak čo, chceš ešte?“ s námahou sa od neho oddelila.
„Ty si teda trúfaš, provokovať staršieho upíra...“ pevne ju chytil za hlavu. Stiahol ju trochu nižšie. Musela si naňho ľahnúť, aby jej ten tlak nezlomil chrbticu.
„Neprekročil si ani tridsiatku. Si ešte len malý upírik,“ vôbec sa nebránila. Pokojne očakávala to, čo sa malo stať. Nezáležalo jej na tom, čo s ňou urobí.
„Mlč, už! Moja trpezlivosť nie je nekonečná!“ nechal jej hlavu na pokoji a chvíľu bezmocne hľadel na svoje ruky.
Ann sa spokojne uvelebila v jeho náručí. Vedela, že jej zrejme nechce ublížiť vďaka tomu, že je Edgarovou príbuznou.
„Čo sa týka tvojho bozku, mala by si sa trochu zlepšiť. Takto žiadnu obeť nezhypnotizuješ...“
„Tak ma to nauč,“ po dlhšom čase sa odvážila prehovoriť.
„Mohol by som sa o to pokúsiť,“ chcel jej názorne predviesť, akoby to malo podľa neho prebiehať. Zastavil ho však buchot.
„Deti, poďte von!“ Saléne opäť zaklopala.
Damien okamžite našiel správny gombík a veko sa samo odsunulo. Nemohol však zabrániť tomu, aby ich videla v objatí.
„Mrzí ma, že vás ruším, ale nemôžete tu ostať. Bola som v minulosti a okrem svojho manžela som videla aj niečo iné... oveľa horšie... Musíte ísť obaja so mnou,“ nedočkavo ich poťahala za oblečenie. Ivor mi vravel, že pod týmto domom je pochovaný Kartachus. Dnes by sa mal opäť prebudiť,“ len čo vyšli z rakvy, zdvihla ju a vyložila si ju na plecia.
„Ivorov starý priateľ. Ten upír s morovým dychom?“ v hlase mu zaznievali obavy.
„Áno, je to on. Oliver práve našiel podzemnú chodbu s príšerne prehnitou rakvou. Teda v niečom takom by som nechcela zaspať,“ ako prvá poriadne zrýchlila. Rakva na pleciach ju vôbec neťažila.
„No pridajte, poďte sa pozrieť. Už ho vyťahujú!“ zakričala za nimi.
Damien kráčal pokojne ako človek. Ann sa držala pri ňom. Ani jeden z nich netúžil vidieť upíra, ktorý prinášal smrť už len svojou prítomnosťou.
„Nemôže nám to ublížiť?“ opýtala sa ustarostene.
„Tak to netuším. Nikdy so sa s ním nestretol,“ poznamenal chladne. Dosť neochotne ju vyviedol z domu.
V záhrade niečo ukrutne páchlo. Stará truhla bola vyložená na chodníku. Oliver podopieral vychudnuté stvorenie s dlhými vlasmi svetlými vlasmi. Upírsky chlapec mal sklonenú hlavu a drmolil čosi nezrozumiteľné. Polovicu tváre mal schovanú v akejsi starodávnej maske.
„Saléne, zaveď ho do kúpeľne. Potrebuje sa osprchovať,“ navrhol Oliver.
„Veru, babička, len mu vysvetli kde je teplá voda a kde studená, aby sa nám neupiekol,“ Edgar ju zatiahol bližšie k nemu. Saléne trochu ustúpila. Zrejme neočakávala, že sa z neho bude šíriť až taký hrozný smrad.
„Tak to nie vážení. Vy ste muži, vy mu pomôžete. Damien, pôjdeš aj ty,“ horlivo zháňala dobrovoľníkov.
„Babička, oni to zvládnu. Jeden druhého umývajú každý deň. Ďalšieho chlapa si ani nevšimnú,“ vôbec nemal chuť podieľať sa na očistení poriadne dlho špinavého jedinca.
„Len pekne poď, Damien. Ty si tiež muž. Z tohto sa nevyvlečieš,“ prísne vyhlásil Oliver. Vzal upíra Oliverovi a nanútil ho Damienovi. Okamžite ho pevne zovrel okolo krku. Zrejme bol dezorientovaný a od toľkého spania mu poriadne stuhli svaly.
„Keď na mňa dýchneš, polámem ti kosti,“ varovne zasyčal do ucha Kartachusovi.
Spoločnými silami ho napokon dostali do domu.
„Dúfam, že sa k nemu budú správať slušne. Kartachus je veľmi citlivý chlapec,“ ustarostene poznamenala Saléne.

***

„Kde je ich matka?“ Ann držala fľašu pri ústach sajúceho dieťaťa. Nedokázala pochopiť, prečo sa nechala nahovoriť na kŕmenie malých upírov. Dievčatko stiahlo celú fľašku a s plačom si pýtalo ďalšiu. Chlapec sa opieral o jej kolená a dožadoval sa druhej ruky, ktorá mu pridržiavala modrú fľaštičku s krvou.
„Premenila sa na upíra netopierieho typu. Oliver už kontaktoval lovcov. Vraj je v poriadku, ale zatiaľ sa k nám nemôže vrátiť. Malé upírčatá toho potrebujú sať veľmi veľa... Zdá sa, že ty sa im páčiš. Odo mňa si vziať nechceli, ale pri tebe sa upokojili,“ Saléne neustále hľadela na dvere vedúce do časti kde mali spálňu Oliver a Edgar. Chlapci sa stále nevrátili. Už boli s ním vo vode skoro tri hodiny.
Ann rýchlo položila prázdnu fľašu a dala dievčatku ďalšiu. Malá upírka začala opäť sať.
„Odpratala som rakvu, už len musíme počkať. Keď dojedia mala by si im niečo prečítať, aby skôr zaspali... Pokúsim sa niečo nájsť,“ vyšla z detskej izby a okamžite sa pobrala do knižnice.
„Ahoj, veľmi ti to pristane.“
Ann bola tak sústredená na deti, že si nevšimla príchod svetlovlasého upíra. Vlasy mal trochu podstrihnuté a konečne sa z neho prestal šíriť ten hrozný zápach. Príjemne voňal a mal na sebe dlhú košeľu a Damienove džínsy
„Ahoj,“ upírka opatrne zdvihla hlavu. Tento nový návštevník bol úplne iný ako Damien. Vyžarovala z neho jemnosť a elegancia. Jeho hlas mal silný hypnotický podtón.

Shirogane

Trošku som sa pustila do kreslenia.
Tak tu máme Shiroganeho z anime Monochrome factor.

moje výtvory

8. kapitola druhá časť

Varovanie:
slash, od 18 rokov, celá poviedka, táto kapitola od 15!!!

„Dám vám D (trojka), je vidieť, že ste veľmi nervózny a ledva reagujete na otázky,“ profesor pomaly vzal do rúk jeho zelený index. Tom už od začiatku každému ukázal, že sa dokáže naučiť aj na oveľa lepšiu známku. Napriek tomu sa nedokázal poriadne sústrediť. Niečo mu bránilo dostať zo seba oveľa lepší výkon. Dlane ho pálili a cítil sa dosť čudne, akoby ho niekto práve poriadne udrel po hlave. Okolo neho priam prebleskovali akési čudné vibrácie. Ledva v rukách udržal pero. Vôbec tomu nerozumel.
„Mali by ste dostať oveľa horšiu známku, ale je mi jasné, že neviete dostať pod kontrolu svoju vnútornú mágiu. Preto vám tentoraz nedám skúšku opakovať. Možno to ešte neviete, ale ja som tiež mág a veľmi dobre vás chápem. Ste si naozaj istý tým, že sa naďalej chcete priateliť s pánom Grindom?“ Dean Detwick patril skôr k mágom patriacim k strane dobra. Na pôde školy všetci dodržiavali prímerie, ale osobne nemal veľmi v láske mága, ktorý sa venoval aj temnejším stránkam tejto tajuplnej vedy.
„Áno, som presvedčený o tom, že Josh mi nechce nijakým spôsobom ublížiť. Okrem toho je to môj jediný priateľ a dôverujem mu,“ mierne očervenel, keď si spomenul na ich spoločnú noc, túžil po ďalších bozkoch a nežnostiach. Mal pocit, akoby sa v ňom rozhorel priam neuhasiteľný oheň.
„Vtom prípade musíte byť pripravený na možné nepríjemnosti, ak ostanete po jeho boku hrozí vám nebezpečenstvo. On je vrah, porušuje zákony týkajúce sa života a smrti. Nikdy nebudete v bezpečí. Váš otec ho už niekoľkokrát vyzval na súboj, tentoraz výzvu prijal,“ odvetil chladne. Nebol presvedčený o tom, že Thomas Medison patrí k prívržencom zla. Ešte stále si nezvolil svoju cestu a jeho schopnosti boli príliš nezvládnuteľné, preto bol v tomto štádiu ľahko ovplyvniteľný.
„Prepáčte, pán profesor, ale necítim sa dobre. Radšej už pôjdem. Dovidenia,“ rýchlo vzal svoj podpísaný index a vybehol z miestnosti. Chcel byť čo najskôr s Joshom. Jeho telo po ňom túžilo, ale myseľ bola zamestnaná novými informáciami.
Netrpezlivo sa prechádzal okolo triedy, v ktorej jeho priateľ ešte stále písal zápočet. Díval sa na hodinky a celý čas nervózne prechádzal pohľadom po rozvrhu. Čas sa neúprosne vliekol, čakanie mu pripadalo čoraz neznesiteľnejšie.
Napokon s triedy nesmelo vyšiel prvý študent, postupne začali vychádzať aj ďalší. Josh vyšiel z triedy ako posledný. Hneď zamieril k svojmu partnerovi. Za normálnych okolností by neodolal túžbe pobozkať ho, ale keďže okolo nich prechádzali študenti a učitelia rozhodol sa utlmiť toto nutkanie. Z Toma priam vyžarovala potláčaná sexuálna energia, preto ho radšej chcel čo najskôr dostať von zo školy.
„Ahoj, ako sa ti darilo?“ opýtal sa opatrne. Hneď mu bolo jasné, že niečo nie je v poriadku,“ ustarostene si premeral svojho partnera.
„Chcem sa s tebou vážne pozhovárať, Grind,“ zámerne ho oslovil priezviskom. Otvoril dvere vedúce do záchodu a vtiahol ho dovnútra. Toalety na tejto strane chodby, boli pokazené, preto nehrozilo, že ich tam bude niekto otravovať.
Pritisol ho k sebe a nežne prenikol jazykom do jeho úst. Chcel mu klásť otázky, ale nedokázal odolať výzvam svojho tela. Potreboval ho tak veľmi, až to bolelo. Rukou mu siahol pod košeľu.
„Tom, viem, ako sa cítiš, ale tu je to naozaj nebezpečné. Mohli by sem vojsť trebárs upratovačky,“ jemne ho od seba odtisol.
Dvere sa prudko otvorili. Naskytol sa im pohľad na bledého chlapca, v obnosenom oblečení.
„Pomôžte mi, on ma prenasleduje. Nedovolí mi ostať na slobode,“ zúfalo klesol na kolená.
„Ustúp, Tom,“ prikázal Josh. Podišiel bližšie k utrápenému chlapcovi a opatrne ho postavil na nohy. Cítil, že je niekde blízko a bude schopný kedykoľvek zaútočiť.
„Vezmeme ho na bezpečné miesto. Musíme čo najskôr zmiznúť. Nechcem s ním bojovať, keď ste pri mne len vy dvaja,“ podišiel bližšie k Tomovi.
„Chyťte sa za ruky, trochu sa prevetráme,“ stiahol ich oboch bližšie k sebe. V dlážke sa vytvorila imaginárna diera a vtiahla ich dovnútra. Tom pevne zavrel oči a podvedome očakával nepríjemný pád.

Koniec prvej série

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Real slash bude mať najviac tri série. Prvá z nich práve skončila. Ďalšie budú nasledovať, keď sa opäť zredukuje počet poviedok.

4. kapitola Lovci upírov

Varovanie: naznačený sexuálny styk medzi mužmi !!! (čo neznamená, že ja som muž :D), radšej veková hranica od 18 rokov.

Starší muž si omotal okolo tváre šatku, odhodlane vstúpil do svojho bytu. Dvere nechal otvorené a pokúšal sa čo najdlhšie zadržať dych. Rýchlo pootváral všetky okná. Z kuchyne sa totiž valil hustý dym.
Vošiel do izby svojho dávneho priateľa. Roztiahol záclony a pootváral okná aj tejto zatuchnutej miestnosti. Nedočkavo pristúpil k posteli. Ležal na nej celkom pekný mladý muž. Keď z neho strhol prikrývku na malú chvíľu ho zaplavili veľmi nepríjemné pocity. Spal nahý, aj keď ho výslovne žiadal, aby bol vždy pripravený vyraziť, ak by sa niečo udialo. Krátke hnedé vlasy mu mierne odstávali a v spánku pôsobil takmer nevinne až na nôž, odpočívajúci v jeho rukách. Nikto netušil, že pod príťažlivým zovňajškom sa skrýva 500 ročný lovec upírov. V minulosti syn grófa a bohatý dedič, v súčasnosti lovec upírov, najčastejšie spájaný so zničením Ivora. Upíra, ktorého nikto predtým nedokázal poraziť. Kvôli došlo k mnohým masovým úmrtiam, ktoré boli pripisované rôznym chorobám.
„Wulf, ty blázon! Chceš sa zadusiť?“ z celej sily s ním triasol. Chvíľu trvalo, kým mladý muž nadobudol vedomie a otvoril oči.
„Zane, čo robíš v mojej izbe? Je snáď možné, že si porozmýšľal o mojom návrhu?“ lišiacky sa uškrnul a pevnejšie zovrel jeho ruku.
„Skôr rozmýšľam o tom, že sa budeš musieť presťahovať niekam inam. Tvoje hráčske dlhy ma v tomto storočí už vôbec nezaujímajú. Namiesto chodenia do kasína si nájdeš aj ďalšiu prácu a takisto aj nové bývanie,“ orieškovo hnedé oči mierne potemneli. Napriek toľkým rokom spoločných akcií a nebezpečenstiev nedokázal zabudnúť na toho mladého muža, ktorý bol k nemu neskutočne krutý. V tých dávnych časoch, keď bol ešte sluhom sa mu vysmieval a ponižoval ho. Napriek tomu, že sa mu snáď tisíckrát ospravedlnil za svoje správanie a dokázal mu, že už nie je tým rozmaznaným tvorom bez štipku citu, nemohol ho brať ani ako svojho priateľa. Istá časť jeho osobnosti ostávala aj napriek novým skúsenostiam rovnaká.
„To mi nemôžeš urobiť. Musíme byť spolu, aby sme sa mohli brániť pred upírmi. Zane, upokoj sa veď som len trochu spálil raňajky,“ zahanbene poznamenal Wulf. Nechcel od neho odísť. Bol jediným človekom, s ktorým si mohol dovoliť ostať samým sebou. Nemusel sa pretvarovať ani si nič vymýšľať.
„Myslel som si, že aspoň nezdemoluješ môj byt, kým budem vybavovať letenky do Londýna. Práve si na nás upozornil polovicu susedov. Áno iste, ale kvôli tomu si nemusel celú miestnosť zamoriť plynom. Rob si čo chceš, veď to vlastne nie je ani moja vec. V Londýne treba potlačiť vzburu upírov. Ja odchádzam. Len som ti priniesol letenku, ak chceš môžeš sa pridať k ostatným lovcom, ale mňa radšej ani nevyhľadávaj,“ znechutene ho pustil a opatrne vybral zo svojej izby pomerne ľahkú batožinu. Čo najrýchlejšie si vzal pas, a ostatné dôležité veci. Práve, keď sa chystal odísť niekto poriadne silno udrel po tvári a pritlačil k zemi. Cítil ako sa mu zranenie, ktoré ukrýval pod košeľou poriadne otvorilo. Z rán začala presakovať krv.
„Zane, ty si zranený? Mal si mi to povedať,“ Wulf ho opatrne položil na posteľ. Netušil, že mu tým spôsobí také nepríjemnosti. Chcel len, aby sa trochu upokojil.
„Asi sa mi roztrhli stehy,“ zavrčal podráždene. Odsunul ho od seba a pomaly si stiahol zakrvavenú košeľu.
„Zavolám lekára. Vieš, že aj ty si riadny šialenec? Chceš bojovať proti nesmrteľným zo zašitým hrudníkom,“ ustarostene poznamenal Zane. Pridržal mu ranu, aby trochu zmiernil krvácanie. Bolelo to, ale musel to urobiť. Druhou rukou siahal na svoj telefón.
„Neopováž sa! Nesmú vidieť v akom stave je moje telo. V nemocnici by sa na všetko prišlo. Moje rany neznesú obyčajné stehy, mohlo by to byť podozrivé. Prines mi lekárničku,“ zaprskal podráždene a z celej sily odstrčil ruku, ktorá mu spôsobovala bolesť.
„Ty krvácaš, lebo máš nedostatok... je to tak ... chýba ti to?“ rozbehol sa do kuchyne. Absolútne ignoroval jeho priania. Bolo mu viac než jasné, čo potrebuje, aj keď si to zrejme nechcel priznať. Zamieril rovno do chladničky a vybral vzorky, ktoré im ostali z minulého testovania. Vzal skúmavku označenú so svojím menom. Vytiahol uzáver a nalial celý obsah do pohára.
Rýchlo sa vrátil k svojmu priateľovi. Krvavá stopa sa medzitým rozšírila a hrudník vyzeral ako po útoku rozdivočeného medveďa.
„Viem, že to nebude príjemné, ale musíš si dať. Vypiješ to všetko,“ zdvihol mu hlavu a násilne priložil pohár k perám. Pevne ho uchopil za vlasy, aby mu zabránil protestovať. Bolo mu jasné, že krv do neho dostane len veľmi ťažko. Infúzia vzhľadom na vážnosť stavu nebola možná, musel to vypiť, aj keď sa mu to protivilo.
„Buď rozumný, je to len moja krv, nie žiadneho nevinného človeka,“ nedovolil, aby ani kvapka vyšla nazmar.
Obaja boli nesmrteľní a tiež patrili k určitému druhu upírov. Ich pocity však boli omnoho viac ľudské. Zahryznúť do niekoho im pripadalo hrozne nepríjemné a krv v nich takisto vzbudzovala skôr odpor. Napriek tomu však boli občas nútení prijať aj túto obeť.
Zane rozčúlene zakašľal...
„Len to pekne dopi,“ prestal mu tlačiť hlavu k poháru, až keď bol úplne prázdny. Uľahčene si vydýchol a prisadol si k nemu. Hruď sa začínala pomaly zaceľovať, rany mizli tak rýchlo, že to ledva stihol kontrolovať. Po niektorých ostávali tenké jazvy.
„Ako dlho sa už takto mučíš?“ niektoré z nich boli viackrát zašívané zrejme jeho vlastnou rukou. Zrejme napriek liečivým zložkám aj tak povolili.
„To nie je tvoja starosť,“ rozčúlene zaboril hlavu do vankúša. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal z nepríjemného zážitku.
„Ak stále chceš ísť do Londýna, pôjdem s tebou. Nemôžeš sa sám vystavovať nebezpečenstvu,“ vytiahol zo skrine novú košeľu. Opatrne ho obliekol a pomohol mu vstať. Chvíľu ho držal v objatí. Využil to, že sa nemohol poriadne hýbať. Nežne sa prisal na jeho pery. Tak dlho čakal na okamih úplného zblíženia. Veľmi ho mrzelo všetko, čo mu v minulosti urobil. Opatrne ho zložil na posteľ a nenútene pokračoval v bozkávaní.
Zane sa prudko mykol a pevne ho schmatol za ramená. Jeho dotyk však ešte stále nemal patričnú silu.
„Zmizni. Už ťa tu nechcem vidieť,“ odvetil stále slabým hlasom. Viečka mu pomaly klesli a veľmi rýchlo upadol do bezvedomia.
Wulf si uľahčene vydýchol. Ostal ležať úplne bez pohybu pri svojom partnerovi.
„Máš právo ma vyhodiť a takisto sa aj na mňa hnevať. Vtedy som bol príliš mladý a myslel som si, že ty ma môžeš ohroziť. Teraz ti dám ďalší dôvod, aby si so mnou prestal hovoriť...“ sklonil sa bližšie k jeho tvári a zašepkal mu do ucha slová, ktoré fungovali ako spúšťací mechanizmus. Prebúdzali k životu upírsku súčasť jeho vedomia. Tú, ktorú vždy zatláčal niekam do úzadia.
Wulf si rýchlo zobliekol nohavice a hodil ich na zem. Nechal sa objať tým krvilačným stvorením. V ňom sa takisto prebúdzala divoká šelma, ten prirodzený mechanizmus privítal aj trošku bolesti. Najhoršia však bola tá duševná, spomienky, ktoré ním prechádzai počas ich spojenia. Videl ako kruto ponižoval svojho niekdajšieho služobníka. Ako ním pohŕdal kvôli tomu, že nemohol mať sex so ženami. V ušiach mu zneli údery jeho vlastného biča, žartíky, ktoré boli tak nesmierne kruté, rovnako aj vlastné pocity, ktoré mu prinášali čoraz väčšiu bolesť. Týral človeka, ktorého miloval. Nie fyzicky, ale po psychickej stránke a takmer sa mu podarilo dohnať ho k samovražde. Taká strašná bola jeho minulosť, desivá. Naberala priam obludné rozmery. Bitku, ktorá bola súčasťou trestu nebral ako týranie. V jeho rodine to bolo bežné, aj on dostával, keď neposlúchal. Sám ho vydal do rúk smrti a jedinou záchranou boli stať sa upírmi.
Z hrdla sa mu vydral tlmený povzdych. Chcel to všetko vymazať. Vrátiť späť, napriek toľkým rokom to však stále bolo živé, akoby sa to stalo len pred pár mesiacmi. Príliš neskoro pochopil, že je rovnaký ako ten, ktorému tak veľmi ubližoval. Tým všetkým chcel len zakryť svoje vlastné pocity... Po premenení na upírov mu bol neustále v pätách, spoločne absolvovali výcvik, ktorý z nich urobil takmer dokonalých lovcov bez štipky zľutovania. Wulf za sebou spálil všetky mosty. Jedného večera uzavrel svoju minulosť tým najhroznejším činom. Zabil celú svoju rodinu, lebo neovládol túžbu po ich zničení. Zistil, že krv mu nespôsobuje potešenie, ale skôr utrpenie. Od tej chvíle začal radšej svoju energiu orientovať na upírov, ktorý nemali s krvou taký veľký problém.
„Zane,“ tlmene zašepkal jeho meno a nechal sa pritláčať pevnejšie k posteli.
Počítač položený na stolíku zo seba vydal nepríjemný zvuk. Na monitore sa objavilo meno upíra, ktorý porušil dohodnutú normu. Bol to najnovší detektor odhaľovania činnosti upírov.

DAMIEN HELLS : PREMENY NAD NORMOU. OBETE VYSOKO NAD NORMOU.

Pod základnými údajmi o upírovi sa zjavili aj ďalšie informácie. Vrátane súhrnu mien obetí.

Charakteristický znak:
ENORMNÉ LIKVIDOVANIE OSOB ŽENSKÉHO POHLAVIA.

Označenie: nebezpečný a sledovaný, priamy príbuzný Ivora Hellsa, odmietanie zvieracej krvi

Prvé hlásenie prekročenia normy zaznamenané pred troma týždňami.

Za tento mesiac:150 obetí, z toho 100 mŕtvych, 50 nezvestných. (povolený limit 0 mŕtvych, 10 vysatých nie celkom)

Dnes v noci: dvojité prekročenie povolenej normy 10 obetí za noc.

Premeny: 20 za tento mesiac

Dnes v noci: 1 premena (nedobrovoľná)

Výsledný posudok: určený na okamžitú likvidáciu!!!


Nový prvok v databáze:

Upírka: Ann Fletcherová

Označenie: podozrivá (stvoriteľ Damien Hells) , príbuzná Edgara Fletchera (milenca Olivera Blaka, upírskeho vyjednávača)
Zaradená do databázy, zatiaľ splňujúca všetky normy
Výsledný posudok: bezproblémová


Wulf sa pevnejšie privinul k svojmu milencovi. Pohyboval sa v dráždivom rytme nedbajúc na piskot vychádzajúci z počítača. Zabíjanie mohlo pokojne počkať. Chcel si vychutnať tých pár ukradnutých okamihov. Po dlhom čase ho mal možnosť pobozkať ho na pery, bez toho, aby si za to vyslúžil poriadne nepríjemný úder. *Upíry netopierieho typu, medzi ktorých nepochybne patrili neboli vzhľadovo veľmi príťažliví, aspoň nie vo svojej krvilačnej podobe.
Tentoraz povolil uzdu svojmu sebaovládaniu a aj on nechal prevládnuť svoju temnú stránku. Doprial si slastné uvoľnenie všetkých pocitov. Utŕžil pár poranení, ale to bola len malá cena za trochu partnerovej pozornosti. Veľmi rýchlo sa opäť zaceľovali. Cítil v sebe partnerov penis, každý jeho pohyb v ňom vyvolával príjemné pocity.
„Ľúbim ťa a mrzí ma, že mi trvalo tak dlho, kým som sa odvážil ti to povedať. Prešlo 520 rokov od našej premeny. Nechcem, aby si sa na mňa aj naďalej hneval,“ začul nepríjemné zavrčanie. Zane nešetrne vykĺzol z jeho rozpáleného tela. Nedosiahol vyvrcholenie ani potom veľmi netúžil. Wulf sklamane zastonal. Vedel, že ak by ešte chvíľu zotrval v tejto činnosti obaja by si to ešte viac užili.
„Ako si sa odvážil? Už nikdy v živote sa ma nedotýkaj! Kašlem na tvoje city, vôbec ma to nezaujíma,“ poriadne naňho kričal, ale zároveň sa postupne menil do ľudskej podoby.
„Páčilo sa ti to, nesnaž sa to popierať. Bolo ti so mnou dobre a k ničomu som ťa nenútil,“ podráždene vyprskol Wulf. Pevnejšie partnera objal, aby mu tým dal najavo, že ich vzájomná blízkosť im spôsobuje len príjemné pocity.
„My dvaja sme spolu skončili! Vypadni odtiaľto, lebo ti naozaj ublížim a nebude mi to vôbec ľúto,“ poriadne silno ho odsotil na zem.

Dom profesora Olivera Blaka

„Saléne, dnes večer rozhodne nikam nepôjdeš!“ autoritatívne poznamenal Oliver. Práve sa mu podarilo takmer všetkých usadiť v obývačke. Bol to dosť bravúrny výkon, vzhľadom na nechuť zo strany jeho priateľov a partnera.
Dvojičky práve dopíjali ďalšiu dávku krvi. Drobné rúčky neúnavne zvierali detské fľaše. Elia ich opatrne kolísala. Bola až neprirodzene bledá a nebolo to spôsobené len pôrodom.
Edgar sedel pri Oliverovi a zamyslene mu rukou prechádzal po kolene. Stále celkom nerozumel tomu, čo sa odohralo pred malou chvíľou.
„V mojej rakve sa usídlili tí dvaja. Nemám kde spať,“ nervózne zamrnčala Saléne. Chcela nabrať trochu sily, aby mohla opäť odísť do minulosti.
„Len ich nechaj. Nech si trochu oddýchnu. Obaja zrejme prežili náročný deň,“ ospravedlňujúco poznamenal Edgar. Opatrne sa oprel o svojho partnera, aby mu trochu vynahradil predchádzajúce nepríjemnosti. Vedel, že sa naňho ešte stále hnevá kvôli tomu úteku.
„Ak chceš môžeme ti objednať novú rakvu,“ pokúšala sa ju uchlácholiť Elia. Pociťovala veľmi silnú nevoľnosť. V tele sa jej šíril chlad a srdce pomaly prestávalo tĺcť. Ruky jej náhle klesli. Opatrne zložila deti na gauč a rukou sa chytila za srdce. Jej veľké tajomstvo malo byť prezradené a ona na to nebola pripravená.
„Elia, čo sa deje?“ Saléne bleskurýchle zareagovala. Sadla si k nej a pevne ju chytila za obe ruky.
„Máme ťa opäť odviesť k lekárovi?“ ustarostene sa spýtal Oliver. Obával sa, že ide o popôrodné komplikácie.
„Nie, lekára, nie. Asi to spôsobilo to uhryznutie. Mením sa, musíte ma niekam zavrieť, preč od detí preč od vás.... Bol to Brian Wulfric...“ vyhŕkla bolestne. Cítila ako sa jej telo mení do nie veľmi lichotivej podoby.
Oliver a Edgar okamžite zareagovali. Obaja ju ledva stihli zachytiť. Bola veľmi silná a dokonca aj Saléne im musela rýchlo pomôcť. Podrazila jej nohy, aby im nedokázala tak rýchlo uniknúť. Dvojčatá upriamili pozornosť na bojujúcich upírov
Zacharias sa práve vrátil z pivnice, v rukách držal ďalšiu fľašu krvi. Na prvý pohľad vyzerala ako neškodné víno, ale to bolo len maskovanie. Veselo popíjal a nechápavo si premeriaval svojich priateľov.
„Zach, nalej krv do pohára,“ zúfalo zastonala Saléne.
„Vydržte, už to bude,“ poslušne vykonal jej príkaz. Keď jej priložil k nosu krv, prestala sa vzpierať.
Saléne nechtiac vstúpila do prúdu času. Niečo ju volalo späť do minulosti. Nemohla tomu zabrániť. Musela sa poddať tomu náhlemu inštinktu. Ruky jej klesli, počula ako Oliver nahlas zanadával. Elia sa im vyšmykla dostala sa von cez otvorené okno.


Minulosť: obdobie života Ivora Hellsa

Dopadla na dlážku a poriadne si udrela obe kolená. Cítila ako jej opäť bije srdce, zabolelo ju to a dokonca mala taký zvláštny pocit, akoby bola náhle veľmi krehká a zraniteľná. Dostala sa do minulosti, ktorá nepatrila k jej obľúbeným spomienkam. Na krku ju pálili ranky po uhryznutí. Celá sa triasla a vedela, že to bude musieť prežiť znova. Ten pocit, ktorý sa v jej mysli nespájal s ničím príjemným. Vtedy bola ešte veľmi mladá, chudobná a nevzdelaná. Nevedela ani poriadne písať a čítať a žila na ulici, lebo nepoznala ani mená svojich rodičov. Živila sa drobnými krádežami a spávala na miestach, ktoré neboli rozhodne vhodné pre mladé dievča. Nebola vôbec pekná, skôr zafúľaná.
Jediné, čo vtedy poznala bola prezývka Saléne, ktorú jej dali kamaráti z ulice. To považovala za svoje jediné skutočné meno.
„Ty si ma chcela okradnúť. To bolo od teba naozaj veľmi nerozvážne. Ešte si o mne nepočula? Nevieš ako vyzerá Peklo?“ chladný hlas v nej vyvolával tie najhoršie obavy. Jej myseľ prenesená do predchádzajúceho tela však zaplavovali pocity eufórie a lásky. Bola s ním. S mužom, ktorého považovala za svoju životnú lásku, aj keď mu to nikdy nepovedala priamo. Nemohla sa však vymknúť zo zvyčajného scenára, musela hovoriť a cítiť to isté, ako vtedy.
„Mne na tom nezáleží. Chcela som ten prívesok predať, bola som len hladná. Netušila som, že si to všimnete,“ hľadela do príťažlivej tváre zla. Mala pred sebou tú najzáhadnejšiu bytosť, o ktorej kolovali tie najhoršie legendy. Košeľu mal vyzlečenú, mramorovo biela pokožka niesla na sebe stopy jej krvi.
Saléne sa zhlboka nadýchla a srdce sa jej bláznivo roztĺklo. Nemohla ovládnuť svoje zmysli natoľko, aby sa necítila ohrozená. On bol vtedy upír a na ňom závisel jej život.
„Hlad. Nás tuším trápi oboch. Je neprekonateľný a nemôžeme sa tomu brániť. Ešte sa chcem napiť tvojej krvi, ale viem, že ak to urobím zabije ťa to a náš rozhovor stratí svoj zmysel. Tak mi povedz, čo ťa priviedlo k Ivorovi Hellsovi, prečo ťa predo mnou nikto nevaroval? Ešte aj miestne prostitútky vedia, že odo mňa sa zľutovania nedočkajú,“ opatrne sa chytil postele, akoby sa snažil oddialiť to, čo malo nenávratne prísť.
„Ja neviem, vôbec to netuším. Nikto mi o vás nič nepovedal,“ ani na chvíľu sa neprestala triasť. Bolo to nepríjemné byť takmer odhalená pred cudzím mužom. Jej mladšie ja to tak pociťovalo.
„Ako sa voláš? Chcel by som poznať aspoň tvoje meno, aby som mal istotu, že som si zvolil správne,“ sklonil sa bližšie k nej a opatrne sa zameral na jej krk. Jazykom prešiel po ranách, ktoré jej spôsobil.
„Saléne,“ zašepkala zdesene. Cítila ako sa zuby opäť zadreli na bolestivé miesto. Bolo to takmer neznesiteľné. Pokúšala sa vyslobodiť z jeho náručia, ale bolo to márne. Nemala silu pohnúť s tým chladným stvorením. Takmer mesiac spolu spali v objatí a vôbec sa nepohli až kým neboli pripravení, opäť začať normálne fungovať. Tie dni prebiehali v jej mysli tak rýchlo, akoby to boli len sekundy. Keď sa prebrala ležal pri nej, oči mal zavreté a pevne ju pritískal k sebe. Postupne sa však prebúdzal. V temných očiach sa zjavil náznak láskavosti.
„Si tu opäť so mnou, akoby sa vôbec nič nestalo. Dúfam, že moje zaklínadlo fungovalo a nemusíme začínať zas od začiatku. Chýbaš mi, chcem, aby bolo všetko také ako predtým. Pomôž mi vrátiť sa k tebe,“ vášnivo ju pobozkal.
„Ty sa na mňa nehneváš? Viem, že sa to všetko stalo len kvôli tomu že som chcela otehotnieť, aj napriek tomu, že si ma kvôli tomu musel brániť pred lovcami. Mrzí ma to,“ opatrne ho pohladila po tvári. Na svojho syna sa stále hnevala, kvôli tomu, že žil oddelene od ostatných a nechcel s nimi mať vôbec nič spoločné. Napriek tomu bola rada, že sa narodil, ale zároveň chcela mať pri sebe aj svojho manžela. Bez neho bola večnosť len trpkou skúsenosťou.
„Nie je to tvoja vina. Nemal som sa nechať uniesť svojimi slabosťami. Ty si zato nebola zodpovedná. Mohol som prežiť, keby som dodržiaval určité pravidlá, ale ja som Hells a len veľmi ťažko sa dokážem ubrániť túžbe po krvi. Mal som byť opatrnejší a nepodceňovať svojho nepriateľa,“ nechcel ju pustiť späť do budúcnosti.
„Ivor, ja už musím ísť. Oni ma potrebujú. Ostane tu so tebou moje mladšie ja,“ nemotorne sa vymanila z jeho náručia. Vedela, že tak skoro ho nebude môcť navštíviť. Musela vstúpiť do prúdu času, lebo už nemala dostatok síl na ďalšie zotrvanie v minulosti.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

* upír netopierieho typu: môj výmysel, aby som ich odlíšila od bežných upírov, vyznačujú sa agresivitou voči bežným upírom. Preto sú veľmi vhodní na kariéru nesmrteľných lovcov upírov.

3. kapitola Incident v nemocnici 2. časť

Ann netrpezlivo prevrátila niekoľko stránok, na ktorých jej strýko básnil o svojej novej úlohe. Mal hrať mladého muža, ktorý sa náhodne dostane do domu skutočných upírov. Ďalšie zápisky, na ktoré natrafila boli už o niečo zaujímavejšie.

8. februára

Nakrúcanie začalo. Dom, v ktorom prebieha je vskutku úchvatný. Cítil z neho dávnu históriu a všetko je tam veľmi vzácne a krehké. Dlážka sa podo mnou takmer prepadla, počas jednej z veľmi decentných milostných scén. Prikrývka, ktorú som mal omotanú okolo bokov, bola hneď na zemi. Všimol som si, že ma niekto pozoruje. Ten muž, ktorý bol autorom scenára sa na mňa tak zvláštne pozeral. Doslova ma rengenoval tým svojim uhrančivým pohľadom.
Nemohol som od neho odtrhnúť zrak, mal nádherné oči, také úprimné, ale zároveň plné smútku. V ten deň ma oslovil, šli sme na pohárik do miestnej krčmy a debatovali sme o pár zmenách, ktoré mali oživiť celý príbeh... Hrala tam príjemná hudba a ja som sa cítil veľmi uvoľnene.
„Žijete tu už dlho? Váš dom má v sebe naozaj akési zvláštne kúzlo. Veľmi dobre sa tam pracuje, ale nemyslím, že je to vhodne miesto na založenie rodiny,“ potiahol som si z cigarety, ktorú som si dával už len zo zvyku.
„Celý život. Nikdy som si nevedel predstaviť krajšie miesto. Podľa mňa je vhodné aj pre rodinu, ale ja sa zatiaľ nechcem viazať. Myslím len na jedinú osobu a tou ste vy,“ bez okolkov odvetil Oliver.
Zasmial som sa. Vtedy mi to pripadalo také absurdné. Nedokázal som o niečom takom ani premýšľať.
„Vy ste gay?“ opýtal som sa bez akýchkoľvek okolkov. Aj keď mi bolo už vopred jasné, akú dostanem odpoveď. Lichotilo mi, že sa mu páčim, ale mal som priateľku. Dokonca niekoľko. Neprekážalo by mi mať aj priateľa, ale on bol skôr seriózny typ, ktorého som nemohol využiť na jednu noc. Okrem toho som mal vďaka nemu zabezpečenú prácu, tak som to nechcel pokaziť nejakým neuváženým činom.
„Mal som už aj ženy, aj mužov, ale viac sa mi to páčilo s mužmi,“ odvetil bez akejkoľvek zmienky hnevu.


„Ann, poď sem! Ann!“ hrozný krik ju vytrhol z čítania. Strčila si malú knižku do vrecka na bunde. Rýchlo zbehla po schodoch a zamierila rovno do kúpeľne. Naskytol sa jej pohľad na príšerne vydesenú Chloe. Jej sestra si nejakým nedopatrením zabodla ceruzku na oči do svojho tela. Vytŕčala z jej hrudníka a mierne sa hýbala podľa tepu srdca.
„Preboha, čo si to urobila?!“ rýchlo jej prisunula stoličku, aby sa veľmi nehýbala a siahla po svojom mobilnom telefóne.
„Chcem to vybrať. Vyber to! Možno to nie je hlboko,“ hystericky zavrčala Chloe. Pokúšala sa rukami dotknúť strčiaceho predmetu.
„Nie, nesiahaj na tú vec. Pokojne sa opri o stoličku a hlavne sa nehýb,“ rýchlo vytáčala číslo prvej pomoci. Príšerne zbledla a pery sa jej chveli. Ledva dokázala nadiktovať správnu adresu. Hlas sa jej triasol, akoby práve absolvovala náročný beh.
„Ja som si chcela dorobiť oči a práve vtedy zazvonil telefón. Ponáhľala som sa...Potkla som sa o šnúru od rádia... Chcela som sa niečoho zachytiť a nejakým spôsobom ani neviem, ako to bolo zrazu tam,“ po tvári jej tiekli slzy a ťažko sa jej dýchalo.
„Vydrž o chvíľu budú tu. Už to nebude dlho trvať,“ chlácholivo odvetila Ann. Vytáčala ďalšie číslo, aby upovedomila aj rodičov, ale nikto nezdvíhal. Mama a otec boli asi ešte stále mimo dosah signálu. Ich romantický výlet na chatu rozhodne v tej chvíli nebol tou najlepšou vecou.
„Len som si chcela dokončiť líčenie... Nevedela som, že...“ celá sa triasla a nervózne zvierala operadlá stoličky.
Ani po viac než dvadsiatich minútach sa konečne ozval zvuk zvončeka. Ann rýchlo bežala otvoriť. Sanitka vzbudila na ulici dosť veľký rozruch. Susedia sa vykláňali z okien a zvedavo si medzi sebou šepkali. Ann nasadla do sanitky spolu so svojou sestrou a ostatnými zdravotníkmi.

***

„Saléne, hlavne im neukazuj svoj najnovší občiansky preukaz. Mohli by ťa zažalovať za ukradnutie cudzej totožnosti. Na tej fotke je určite muž,“ Zacharias nikdy neprestával podpichovať. Hlavne, keď sa dozvedel že stará upírka zaryto odmieta nosiť okuliare a pritom takmer vôbec nevidí. Výsledkom boli aj ďalšie nepodarené doklady.
„Tentoraz má naozaj pravdu, starká. Na fotke je predsa Edgar,“ odvetil Damien, keď si zbežne prezrel jej nové doklady.
„Dajte to sem! To nie je vaša starosť,“ nahnevaná upírka schovala do svojej kabelky nepodarok. Vrhla na nich pohľad plný opovrhnutia a odkráčala smerom k peknému svetlovlasému lekárovi, ktorý ju zjavne zaujal.
Všetci postávali pred pôrodnou sálou a už niekoľko hodín čakali na nový prírastok. Pôrod sa dosť skomplikoval, ale inak sa nestalo nič znepokojujúce.
Oliver neustále telefonoval a nervózne pobiehal po chodbách. Zjavne stále čakal na svojho partnera.
„Idem sa prejsť. Ak sa niečo zmení pokojne mi zavolajte. Zach, dávaj pozor, na starkú a nespusti ju z očí. Nech radšej neostáva sama s tým lekárom,“ takmer nehlučne pošepkal svojmu priateľovi.
Zamieril smerom k nemocničnému bufetu. Stále mu pripadalo zvláštne cítiť vôňu jedla. Preňho bola úplne nevýrazná, ale ľudia jej nedokázali odolať. On nikdy v živote nič nezjedol. Poznal len chuť krvi.
Na lavičke zazrel povedomú tvár. Ann Fletcherová sedela na chirurgii a čítala akúsi útlu knižku. Pomaly podišiel k nej. Opäť ho zaplavil príval hnevu. Kvôli nej bol ešte stále hladný a pobyt v nemocnici bol čoraz neznesiteľnejší. Pred ostatnými sa nechcel priznať, že má problém udržať sa pod kontrolou. Preto sa šiel poprechádzať.
Chodba bola prázdna. Nikto tam nebol. Len oni dvaja. Chcel ju len pozdraviť, ale jeho sebaovládanie pomaly povoľovalo.
„Ahoj, Ann,“ odvetil s očividnou námahou. Musím zmiznúť. Nesmiem ostať tu. Má ruky od krvi.
Zdvihla zrak od knihy a pohŕdavo sa naňho zadívala.
„Čo tu robíš?“ zavrčala namiesto pozdravu. Inštinktívne sa od neho odsunula. Cítila, že sa niečo deje. Mala na sebe hrubý rolák a bundu, ale cítila sa veľmi zle, akoby nemala na sebe vôbec žiadne oblečenie a on všetko videl, dokonca aj to, čo sa nachádzalo pod povrchom.
„Moja matka je v pôrodnici. Budem mať brata alebo sestru,“ pokúšal sa donútiť svoje telo a nasmerovať ho k východu, ale nešlo to. Cítil vôňu tej krvi. Mala ju na rukách...Sadol si k nej. Takmer v zlomku sekundy bolo jej oblečenie roztrhané a jeho zuby sa prisali k jej krku. Cítila to a chcela kričať, ale vôbec to nestihla urobiť. Vždy bol veľmi rýchly a dával si pozor. Ľudia okolo nich začali prechádzať, ale nič nevideli. Nevnímali jej tiché prosby. Pokúšala sa ho odsotiť, ale on hltavo pil ďalej. Stále bola pri vedomí, neupadla do žiadneho tranzu, ako väčšina obetí. Zúfalo ho búchala do chrbta a pokúšala sa ho kopnúť. Damien prestal piť, odtrhol sa od nej. Nerozmýšľal. Vôbec neuvažoval. Mal nutkanie stvoriť ďalšieho upíra a nič iné ho nezaujímalo. Z vrecka vytiahol malú dýku a opatrne si zarezal do zápästia. Spôsobil si len povrchové zranenie. Perami oblizol krv, ktorá po chvíli vystrekla, rana sa hneď zahojila, ale jeho pery boli priam pokryté krvou. Sklonil sa k nej a hrubo ju pobozkal. Mal pocit, akoby ho niekto riadil. Nejaká vyššia inteligencia rozhodovala o jeho osude. Cítil ako jej telo chladne a srdce prestáva biť. Pokožka príliš zbledla a črty tváre sa zmenili takmer na nepoznanie. Z predtým nenápadného dievčaťa sa stal vzor chladnej krásy. Zmenila sa tak, aby zodpovedala požiadavkám druhu, ktorý začala reprezentovať.
„Nerozumiem tomu. Ja som predsa nechcel, aby sa premenila,“ šokovane hlesol Damien. Cítil silné spojenie, ktoré medzi nimi vzniklo a čudoval sa, ako veľmi sa počas toho krátkeho času zmenila.
„Ty možno nie, ale myslíš, že ti dovolím, zničiť život mojej neteri. Viem, že už nebude žiť ako normálny človek, ale aspoň som ti zabránil, aby si ju zabil,“ Edgar ho pevne chytil a odhodil ho čo najďalej od bledého dievčaťa. Uštedril mu pár silných úderov.
„Máš šťastie, že si priateľom môjho partnera, inak by som sa s tebou toľko nemaznal. Choď za svojou rodinou a povedz im, čo si urobil! Chcem, aby to vedeli,“ oči staršieho upíra nadobudli nebezpečný lesk. Mal chuť ho rozdrviť na prášok, ledva ovládol toto nepríjemné nutkanie.
Ann pokojne vstala. Rozčúlene si pritiahla k telu roztrhnuté oblečenie. Necítila žiadnu výraznú zmenu. Len slabé mravenčenie pod kožou, ktoré postupne ustupovalo.
„Strýko Edgar, čo sa vlastne stalo? Prečo nám všetci tvrdili, že si mŕtvy?“ prekvapene sa obrátila k dvojčaťu svojho otca. Stále vyzeral rovnako, vôbec sa nezmenil od tej doby, keď ho naposledy videla. Nepribudli mu ani vrásky. Stále bol mladý, krásny a príťažlivý.
„Neskôr ti to vysvetlím. Vlastne som už istým spôsobom mŕtvy,“ trochu zmiernil svoj hnev.
Pohľadom sledoval Damiena. Mladý upír rýchlo vstal a vybral sa späť na pôrodnícke oddelenie.
„Nerozumiem tomu,“ odvetila stručne.
„Ann, ja som upír, preto som ti poslal ten denník. Chcel som, aby to aspoň ty vedela. Pokojne ho môžeš čítať ďalej. Dozvieš sa veľa dôležitých vecí, ktoré ti pomôžu ďalej žiť v tejto podobe,“ opatrne si vyzliekol svoj kabát a dal jej ho, aby zakryla roztrhnuté oblečenie.
„Nie, ty si zo mňa strieľaš!? Nemŕtvy ako Angel z Buffy premožiteľky upírov? Čítam síce aj knihy z tejto oblasti, ale to neznamená, že tomu verím,“ uštipačne poznamenala Ann.
„Nie, je to až také zložité. Stačí, keď sa pozrieš na seba. Damien je upír, premenil ťa a teraz si jednou z náš, Necítiš nijakú podstatnú zmenu?“ opýtal sa ustarostene.
Ann si pamätala na to uhryznutie aj na jeho bozk, len si to nedokázala tak rýchlo utriediť.
„Nezmysel,“ nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Pozri sa na svoje ruky, nohy, prípadne si obzri aj celú tvár. Určite spoznáš rozdiel. Skontroluj si aj srdcový tep. Uvidíš, že žiadny nepocítiš. Poď odprevadím ťa k záchodu,“ navrhol ochotne.
„Ako myslíš, pôjdem sa presvedčiť,“ stále to považovala len za akýsi druh hry. Jej myseľ to nemohla tak rýchlo prijať. Cítila zvláštnu ľahkosť, akoby sa namiesto chôdze len ladne vznášala.
Vošla do nepríjemne pôsobiaceho nemocničného záchoda. Zavrela sa do kabínky a vyzliekla si strýkov kabát, okrem toho aj roztrhané kúsky oblečenia. Dlho hľadela na svoje bledé ruky, mali až nezdravú farbu, príliš vyblednutú, akoby z nej niekto vysal všetku farbu. Brucho mala úplne ploché, aj keď neznášala cvičenie a nikdy sa o svojej brušné svaly ktovieako nestarala. Veľkosť pŕs sa vôbec nezmenila, ale boli oveľa pevnejšie ako predtým. Celé telo bolo hrozne chladné, ako kus ľadu. Nepodarilo sa jej nahmatať žiadny pulz, dokonca ani nemohla dýchať, ale vôbec to nebolo neprirodzené. Nepotrebovala vzduch a nedokázala sa k tomu prinútiť. Šokovane si ohmatala tvár, bola hladká bez akejkoľvek stopy po vyrážkach.
Obliekla sa a zamierila k menšiemu popraskanému zrkadlu. To, čo videla aj takmer vyrazilo dych. Črty tváre sa zmenili na nepoznanie, vlasy mali oveľa tmavšiu farbu a mierne sa predĺžili. Nezdalo sa, že by bola krajšia, len spôsob akým sa dívala na svet sa zmenil. Dalo by sa povedať, že vyzerala inak, ale ona sama to nepovažovala za zmenu k lepšiemu.
„Kde je moja tvár? Veď takto ma nikto nespozná,“ hľadala v zrkadle aspoň nejaké známe črty. Rýchlo to však vzdala. Vybehla von zo záchodu a nervózne si premerala svojho strýka.
„Je pravda, že nemám dušu?“ spomenula si na knihu Dracula, ktorú mala možnosť kedysi prečítať.
„Máš, tebe rozhodne nechýba. Duša je našou súčasťou, keď sme sa narodili ako ľudia, niekto však má len polovičnú. Damien je práve ten prípad. Predstavím ťa môjmu partnerovi a jeho priateľom. Doma už bývať nemôžeš. Zariadim to tak, aby to tvoji rodičia pochopili,“ vôbec mu nespôsobovalo radosť, že bude musieť opäť vidieť svojho brata. Mal ho rád, ale zároveň ho chcel ochrániť pred svojou terajšou podobou.
„Nie, mne nič nie je. Môžem ostať doma,“ protestovala Ann.
„Teraz sa cítiš dobre, ale čo ak dostaneš chuť na krv. Nikto ťa nezastaví. Nemusíš sa báť, teraz u nás žije aj Saléne, je to stará mama Damiena. Má v suteréne svoju rakvu...“ chlácholivo ju potľapkal po pleci.
„Rakvu?“ neochotne zopakovala to slovo.
„Na dlhodobý spánok sú oveľa vhodnejšie. Saléne spí naozaj veľmi rada, počas vojny radšej zaliezla dovnútra, a prebrala sa až nedávno. Upírov, ktorí sú už na svete príliš dlho to občas začne nudiť. Okrem toho počas spánku nazbiera potrebné vedomosti, aby sa mohla prispôsobiť ďalšiemu storočiu. Počítač však ešte stále neovláda,“ zaviedol ju na ďalšie poschodie. Už sa nevedel dočkať reakcie svojich priateľov.
Prišiel včas, aby si vypočul hádku medzi Damienom a Oliverom.
„Dohodli sme sa, že v nemocnici to nebude robiť! Ty si teda riadne nezodpovedný, Damien! Dve obete za noc to, je až príliš,“ nemusel vôbec šepkať. Nikto si ich nevšímal. Ľudia ani nepostrehli, o čom sa rozprávajú.
„Môžem si robiť, čo sa mi len zachce. Ja som ju nechcel premeniť. Edgar ma k tomu donútil,“ namrzene zavrčal Damien.
„Nemal si sa k nej vôbec približovať. Niekedy si myslím, že by si ani nemal byť polovičný. Ešte ani Edgar nemá taký apetít ako ty!“ v žiadnom prípade nemienil poľaviť. Začínal mať pocit, že ten chlapec potrebuje lekciu slušného správania.
„Je to len moja vec, koľko obetí budem mať!“ rozčúlene odvrkol Damien.
„Prestaňte chlapci, veď sa nič hrozné nestalo. Máme nového člena, to predsa vôbec nie je zlé. Už roky ste nikoho nepremenili,“ zastávala sa ho Saléne.
„On má už na konte Zachariasa a teraz aj to dievča. Myslím, že na pár rokov by si mal dať prestávku, lebo sa kvôli nemu ešte nakoniec premnožíme,“ nebolo dobré, aby sa skupina veľmi rýchlo rozrástla. Museli by odísť do inej oblasti, aby nevzbudili pozornosť. Oliver si mohol dovoliť kritizovať, on a Zacharias pili výlučne zvieraciu krv. Ostatní však boli viac menej závislí na ľudskej. Damien by nevypil nič pochádzajúce od zvieraťa, o tom nemienil diskutovať.
„Len pokojne, už sa stalo. Nedá sa nič robiť. Musíme sa s tým zmieriť,“ Edgar bol už nasýtený, preto ako jediný uvažoval s chladnou hlavou.
„Predstavujem vám svoju neter, Ann Fletcherovú, je dcérou môjho brata...“ zmierlivo odvetil Fletcher. Všetci jej zaradom podávali ruky a vyslovovali pritom svoje mená.
„Oliver Blake,“ povzbudivo sa na ňu usmial.
„Saléne Hellsová,“ pobozkala ju na obe líca a zvedavo si ju obzerala.
„Zacharias Newstreet,“ nadšene jej potriasol rukou a podržal ju o trochu dlhšie než to bolo vhodné.
Damien sa od nich držal bokom, akoby sa ho to netýkalo. Vedel, že matka ho takisto nepochváli. Uvažoval o tom, že sa vráti do internátu. Pešo sa mu ísť nechcelo a nebol si istý, či je Oliver ochotný ho opäť odviesť. Ak ujdem, budú si myslieť, že som zbabelec.
Tok jeho myšlienok prerušila Saléne, poriadne ho potiahla za košeľu.
„Damien, poď sem. Nemôžeš sa k nej takto správať. Bude ťa potrebovať,“ zahučala mu do ucha a zatiahla ho bližšie do ich kruhu.
„Prepáčte, Saléne, ale to naozaj nebude potrebné. Ja nič nepotrebujem a obzvlášť nie od neho. Cítim sa veľmi dobre a chcem ísť za sestrou. Naozaj som vás veľmi rada spoznala, ale musím zistiť, či je v poriadku. Dovidenia, majte sa dobre,“ bez okolkov od nich odišla. Nevšímala si ani Edgarove dosť hlasné protesty.
„Ann, počkaj, nemôžeš predsa,“ pokúšal sa ju zastaviť, ale neposlúchala ho. Pre istotu šiel za ňou. Damien ho rýchlo nasledoval. Po dlhom čase ho niečo naozaj šokovalo.
„Videli ste to? Ona nás normálne nepotrebuje. Keď Damien premenil mňa, ja som sa od vás ani nepohol a ona pokojne odíde. Čo sa stalo? Necíti to spojenie?“ šokovane odvetil Zacharias.
„Neviem, nemám ani poňatia, čo to znamená. Keď premenili mňa, vášho starého otca som nechcela opustiť ani na sekundu. Ešte aj teraz mi chýba, škoda, že ho dostali lovci...“ možno aj kvôli jeho odchodu zo sveta Saléne oveľa radšej spala. Mohla sa potom častejšie vracať do minulosti, v ktorej boli spolu. Jej schopnosťou bol cestovanie v čase, mohla sa vybrať do svojej minulosti aj budúcnosti, ale využívala to len zriedkavo. Nemohla totiž ovplyvniť udalosti, ktoré sa už stali. Sledovať všetko, čo sa odohralo v budúcnosti bolo viac než zložité.
„Možno by si sa mohla pozrieť do budúcnosti a zistiť niečo viac. Aspoň by sme vedeli, či si na nás zvykne,“ navrhol Oliver.
„Tak to teda nie,“ naježila sa Saléne.
„Oliver, uvažuj trochu. Veď to nie je vôbec také jednoduché. Zabudol si, čo všetko sa môže stať. Čo ak sa náhodou pomýlim a všetko sa zmení. Narušenie slobodnej vôle je vždy nebezpečné,“ nie veľmi nadšene odvetila upírka. Nemala chuť prečerpať povolený limit cestovania, ktorý si sama určila. V minulosti mohla byť kedykoľvek so svojou láskou a nechcela premárniť ani chvíľu.
„No tak, nebuď tvrdohlavá. Veď ti tie stratené minúty zas dospíš. Viem, že chceš byť s Ivorom, ale snáď môžeš niečo urobiť aj pre naše veľké dieťa? Damiena musíme kontrolovať. Veď vidíš, čo robí?“ ďalej naliehal Oliver.
„Tak dobre, ale budem od teba chcieť, aby si mi konečne dovolil vidieť telo môjho manžela. Chcem mať prístup do jeho hrobu. Takisto mi poskytneš mená lovcov, ktorý ho zničili. Neboj sa nezabijem ich, ale mám s nimi určité plány,“ vedela, že tou najhoršou potupou pre lovcov upírov je ak sa ich deti alebo oni sami stanú upírmi.
„Tak dobre, ale nebudeš vraždiť. Spoločne s Edgarom ich navštívime, ale žiadna krv. Je ti to jasné? Do hrobu ti prístup povoliť nemôžem, viem, čo by si chcela urobiť, ale to je absolútne proti prírode,“ neochotne pristúpil na jej podmienky.
„Tak dobre, urobím to, ale aspoň mi prines jeho fotografiu. Viem, že nevyzerá dobre, ale potrebujem ho vidieť,“ poznamenala rozrušene.
Oliver spokojne prikývol. To pre ňu mohol urobiť a nebolo to vôbec nebezpečné. Vzduch okolo neho sa slabo zavlnil. Netrvalo viac než pár sekúnd, kým sa Saléne opäť vrátila do prítomnosti. Nikto si nič nevšimol, a pritom tam určite bola viac než pár hodín. Smiala sa a nemohla prestať.
„Čo si videla? Aj ja to chcem vedieť?“ zvedavo sa k nej naklonil Zach.
„Najprv chcem jedno meno,“ tvrdohlavo si prekrížila ruky na pleciach.
„Brian Wulfric, prezývaný Wulf,“ neochotne prezradil Oliver.
„Je to zložité. Celá budúcnosť je viac než zamotaná. Môžem vám povedať, len veľmi okrajové informácie. O Ann nemôžem prezradiť takmer nič. Len, že jej správanie je úplne normálne, aj keď sa nám to nezdá, nič jej nie je. Transformácia prebehla v úplnom poriadku. Ona nás naozaj nepotrebuje, necíti sa k nám ničím viazaná, preto sa tak správa. Naozaj ma to mrzí, ale o Damienovi vám radšej nepoviem ani slovo,“ zaťala sa.
„Saléne! Na tom sme sa predsa nedohodli. Chceš predsa tú fotografiu. Neboj sa nepovieme, to ostatným,“ rozhodne sa neuspokojil s takou odpoveďou.
Upírka si nervózne oblizla pery.
„Vy dvaja ste neskutoční lotri. Nedokážete pochopiť, že je to prísne dôverné. To čo som videla by aj vás pripravilo o schopnosť poriadne sa vyjadrovať. Poviem vám, len to, že Damien neprestane vraždiť. Dostane sa pomerne k vysokému počtu obetí, ale to by ste tuším zistili aj bezo mňa,“ odvetila pobúrene.
„Tuším sa mi pokazil fotoaparát a fakt neviem, kam som ho založil,“ zámerne zdôraznil svoj hnev. Vedel, že Saléne ešte nedospela k tomu, aby natoľko vedela používať mobil. Potrebovala papierovú fotografiu. Také mala najradšej.
„Tak dobre, vyhrali ste. Damien bude mať pot...“ sklonila sa bližšie k nim, aby nikto iný nezachytil jej slová.
Oliver a Zacharias takisto vybuchli od smiechu. Nemohli si pomôcť. Pripadalo im to také neskutočné.
„Prestaňte sa rehotať, chcem ďalšie meno a zajtra očakávam fotografiu. Hlavne držte jazyk za zubami,“ okríkla ich nahnevane.
Dvere na pôrodnej sále sa otvorili a starší lekár pomaly podišiel k nim.
„Pán Hells,“ podišiel k Oliverovi.
„Nie, ja som len rodinný priateľ...Táto slečna je príbuzná dieťaťa,“ nemohol povedať, že ide o starú mamu. Lekár by mu to nikdy neuveril.
„Vlastne deti sú dve. Narodili sa dvojčatá, je to zvláštne, lebo sme vôbec nevideli to druhé dieťa. Nebili im srdcia...Mysleli sme si, že sú mŕtve. Jeden z tých malých ma uhryzol do prsta. Pil z neho krv... Naozaj tomu nerozumiem,“ vyplašene odvetil doktor.
„Pán doktor, ja vám to vysvetlím. Nemusíte sa báť, nič hrozné sa nestalo. Len chvíľu počkajte,“ Saléne sa obrátila k Zachariasovi.
„Musia zmiznúť, vezmeme ich domov. Zničíme všetko dokumentácia. Ak to bude nutné trochu ich vysajeme, aby im na pár minút zlyhala pamäť. Damiena pošli domov s ostatnými,“ zamrmlala tak rýchlo, že to doktor vôbec nestihol zachytiť. Vyčarila ten najkrajší úsmev, akého bola schopná a zatiahla ho do zadnej miestnosti.


***

„Ahoj, ja som Elia Hellsová, matka tohto nenapraviteľného upíra,“ tmavovlasá žena odetá v nemocničnom oblečení sa s Edgarovou pomocou usadila na zadnom sedadle. Pôsobila veľmi priateľsky, a vyzerala uvoľnene, aj napriek tomu, že na rukách držala dve hladné stvorenia, ktoré hlasno dávali najavo svoju nespokojnosť.
„Som Ann Fletcherová, veľmi ma teší,“ chladne odvetila čerstvo premenená upírka. Nemala veľkú radosť z toho, že si musela sadnúť do auta a ísť s nimi. Oliver ešte stále telefonoval z jej rodičmi. Práve preto nečinne čakali v aute.
Ann sa cítila dosť nepohodlne. Sedela na Damienových kolenách, lebo Elia potrebovala dosť miesta a inak by sa nevopchali do auta. Malí neustále vystrájali. Edgar sa nervózne hmýril na zadnom sedadle. Mrzelo ho, že sa nemohol zúčastniť na zahmlievaní pamäte.
„Tak môžeme ísť. Presvedčil som tvojho otca, ale ešte sa u vás budem musieť zastaviť. Chloe je našťastie v poriadku. Nebolo to vôbec hlboko, len sa potrebuje vyspať... Tvoji rodičia zajtra prídu domov. Ty tu nemôžeš ostať už sme o tom hovorili a dúfam, že to chápeš,“
„Áno, iste,“ otrávene odvetil Ann. Trochu sa pomrvila, aby si mohla pohodlnejšie sadnúť. Vytiahla z vrecka svoj mp3 prehrávač a nasadila si slúchadlá. Mienila ich počas celej cesty ignorovať. Napriek tomu však vedela, na čo myslí Damien. Ani slová piesne nemohli vytlačiť jeho temné úvahy.

8. časť Predplatné na nákup zázrakov

Venované Saskyi a Natali.

„Dobré ráno, chlapci,“ rozospato zamrmlal Josh. Len s veľkou námahou sa dostal z vyhriatej postele. Bol poriadne strapatý a neupravený. Mal na sebe len biele pyžamové nohavice. Bosé nohy čľapkali po mokrej dlážke. V noci im niekto vytopil kuchyňu, ale oni si to vôbec nevšimli. Boli zaujatí úplne inými činnosťami.

Alex zhodil na zem svojho gumeného psíka, rovno pod nohy svojmu otcovi. Josh si to však vôbec nevšimol. Šliapol na gumenú hračku. Ozvalo sa desivé písknutie a detský plač zaplnil celú miestnosť. Psíkova hlava sa totiž bezpochyby oddelila od tela.

„No tak, nič sa nestalo,“ zamrmlal akési slová, ktoré zneli ako „tszr trzsp“, psia hlava sa bezpečne upevnila na svojom mieste. Opatrne pobozkal svojho syna na líce a vrátil mu hračku.

„Ako si to urobil?“ Tom opatrne pristúp k nemu. Nemal veľkú radosť z toho, že pred ním predvádzal svoje schopnosti. Mágia v ňom nevzbudzovala žiadne nadšenie.

„Je to jednoduché kúzlo, veľmi jemné...Nemusíš mať strach. Mám všetko pod kontrolou,“ povzbudivo poznamenal Josh. Pohľadom sa zastavil na tele svojho partnera, bol taký nádherný a vzbudzoval v ňom pocity, ktoré nedokázal poriadne definovať.

Tom nervózne pobehoval po kuchyni, mal na sebe červené pyžamové nohavice. Boli mu trochu veľké, ale to mu neprekážalo.

„Rýchlo sa obleč, už nemáme čas ani na raňajky. Máš predsa písomku a ja skúšku,“ pripomenul mu podráždene.

„Áno, a práve preto, by si mi mohol trochu zlepšiť náladu,“ podišiel k nemu a letmo ho pobozkal na pery.

„Samozrejme, hneď sa poponáhľam,“ Josh ho k sebe spokojne pritiahol. Chcel ho trochu rozveseliť, pôsobil dosť upäto a nervózne.

„Kam dáme Alexa? Nemôžeme ho predsa vziať do školy,“ Tom jemne odsunul svojho priateľa a opatrne ho vzal na ruky dieťa, ktoré sa opäť dožadovalo ich pozornosti.

„Zavolám Brigitt. Bude ho musieť aj tak postrážiť. Nemôžem sem pustiť nikoho iného,“ siahol po svojom mobile a rýchlo vyhľadal jej číslo.

***

Trvalo im dlho, kým sa konečne dostali z domu. Zamávali Alexovi, ktorého držala na rukách kyslo sa tváriaca Brigit.

Tom si rýchlo zapol bezpečnostný pás a posadil sa na predné sedadlo vedľa Josha. V rukách držal papiere s poznámkami a bol príšerne bledý.

„Ty to všetko už dávno vieš. Uvidíš, že to rýchlo odrecituješ,“ povzbudivo poznamenal svetlovlasý muž.

„Už som si tým vôbec nie som istý. Myslím, že som to všetko zabudol,“ nešťastne vyhlásil Tom. Zamračene si rukou prešiel po vlasoch a rýchlo obracal strany.

Josh sa musel sústrediť na šoférovanie. Chcel, aby boli v škole skôr a nemuseli sa vôbec ponáhľať. Keby to nebolo také dôležité trochu by svojho partnera povzbudil aspoň bozkami. Večer sa však dohodli, že svoj vzťah budú zatiaľ tajiť. Neboli pripravení na reakcie okolia.

„To nie je až taký hrozný problém. Po skúškach ťa začne učiť mágiu a uvidíš, že tieto tvoje knihy nie sú až také zložité. Možno si myslíš, že ja sa vôbec neučím, ale mágia je pre mňa skrátka dôležitejšia ako akýkoľvek titul. Musím byť vždy pripravený,“ skrátil si cestu, tak aby sa vyhli akýmkoľvek nepríjemným zápcham. Nenápadne používal mágiu tak, aby si to Tom vôbec nevšimol. Cítil, že jeho priateľ kúzlam veľmi nedôveruje.

„Ja neviem, tie veci sú mi také cudzie. Neláka ma to,“ konečne prestal hľadieť do svojich poznámok a začal si všímať slová svojho partnera.

„Nikdy by som ťa k ničomu nechcel nútiť, ale tentoraz nejde len o teba. Ak sa nenaučíš držať na uzde svoju moc, môžu sa stať strašné veci. Mág bez výcviku je ako časovaná bomba. Možno teraz necítiš žiadnu zmenu, ale neskôr to bude horšie. Musíš mať svoje schopnosti pod kontrolou. Mohol by som trochu obmedziť tvoju moc, aby si naraz nemusel prežívať taký veľký nápor energie,“ objasnil Josh. V žiadnom prípade ho nemienil nechať bez vedomostí o mágií. Mohol by sa dokonca zblázniť, keby svoje energie podvedome odmietal. Nedokázal pochopiť, prečo mu to vlastný rodičia urobili. Mohol s mágiou vyrastať a postupne sa učiť. Vedel, že jeho otec je schopný všetkého, ale akosi mu unikali všetky súvislosti. Medzi nimi bolo predsa pokrvné spojenie. To mágov zvyčajne spájalo a nie rozdeľovalo.

„Dôverujem ti. Pokiaľ je to nutné, tak sa budem učiť. Nechcel by som niekomu nechtiac ublížiť,“ po chvíli váhania súhlasil Tom. Stále tým nebol ktovieako nadšený.

„Možno by si mal vedieť, že aj do našej školy chodia mágovia. Predtým si to necítil, ale teraz keď sa tvoje sily prebudili budú sa ti tiež chcieť prestaviť...“ celkom zabudol na túto dôležitú informáciu.

„Je ich veľa?“ utrápene poznamenal Tom.

„Okolo päťdesiat, ale väčšinu z nich aj tak nepoznáš. Sú rozmiestnení po všetkých fakultách. Z našej fakulty by ťa mohli zaujímať akurát, Dan, Steve a Peter a ešte Andrew, skrátene nazývaní bratia Swordovci. Tí štyria patria k tým, ktorí nielenže sa považujú za mocných, ale radi si uťahujú z ostatných,“ už párkrát sa s nimi dostal do konfliktu.

„Vôbec nevyzerajú nijak zvláštne. Vždy som si myslel, že sú to celkom obyčajní študenti,“ rozpačito poznamenal Tom. On s nimi nikdy nemal žiadne problémy. Občas sa jeden druhému pozdravili, ale nijaký bližší kontakt medzi nimi nevznikol.

„Dokonalé maskovanie je jednou z najdôležitejších predností mága. Ty môj drahý, však trochu svietiš medzi ostatnými. Budú ťa dnes až príliš cítiť...“ Tom obišiel vysokú bielu budovu a zamieril rovno na parkovisko. Bezpečne svoje auto vtesnal na výhodné miesto.

„Veľa šťastia, Tom. Budem v učebni číslo 125,“ naklonil sa k nemu a povzbudzujúco ho objal. Aj on cítil magické vyžarovanie, ktoré z neho unikalo.

„Ďakujem, ty sa tiež drž,“ chvíľu zotrval v jeho pevnom objatí. Potom vystúpil z auta a vybral sa najkratšou cestou na druhé poschodie.

***

Josh zamieril rovno do triedy a našiel si miesto, čo najďalej od svojich spolužiakov. Takisto to nebral na ľahkú váhu, len nechcel zbytočne rozčuľovať Toma.

Prosím, nech to urobím...Musím to urobiť.

Vytiahol si pero a poriadne ho poťažkal v ruke.

„Hej, Grind, tak čo, si naučený?“ zamrmlal jeho najbližší sused.

„Jasné, ako vždy. Zhltol som celú učebnicu,“ spokojne odvetil Josh.

Keď dostal otázky, snažil sa toho vyplniť čo najviac a občas si aj tipoval.

Zabudol som Tomovi povedať o profesorovi Detwickovi. On je tiež jedným z našich.

3. kapitola Incident v nemocnici 1. časť

Lásku nemôžeš vynútiť

Lásku nemôžeš ovplyvniť

Láskou nemôže byť tvoje uhryznutie

Ak to ten druhý vôbec necíti

„Sľúbil som Saléne, že sa stretneme pred internátom. Nemôžem ju tam nechať. Mohla by niekoho pohrýzť,“ vedel, že je schopná nasýtiť sa kdekoľvek a kedykoľvek bez ohľadu na dôsledky. Na iných ľuďoch mu nezáležalo, ale nechcel, aby robila rozruch v okolí jeho terajšieho bydliska.

„V poriadku, pôjdeme po ňu. Edgar je tu tiež so mnou, nechcel som ho nechať doma, prežíva dosť ťažké obdobie a radšej ho chcem mať na očiach,“ ochotne súhlasil Oliver. Dúfal, že jeho partner si zas nezmyslí niekam mu ujsť. Vždy sa to skončilo vraždou nejakého človeka. Násilne premenený upír bude vždy neľútostne zabíjať a jeho túžba po krvi bude vždy zameraná len na tú ľudskú. Práve preto si nemohol dovoliť pracovať tak ako Oliver, ktorý mal svoje chúťky pekne pod kontrolou.

„Naozaj si myslíš, že je to vhodné, brať ho do nemocnice? Veď on sa nedokáže vôbec kontrolovať, keď vidí krv,“ musel si dávať pozor, aby nepovedal nič nevhodné. Oliver bol veľmi citlivý na otázky týkajúce sa jeho životnej lásky. Damien si vážil svojho staršieho priateľa, ale jeho partnera si nedokázal obľúbiť. Stále v ňom videl nespokojného človeka, ktorý odmieta veľký dar večnej mladosti.

„Musí si zvyknúť na ľudskú spoločnosť. Nemôže byť stále zavretý doma. To vôbec neprichádza do úvahy. Viem, že jedného dňa bude schopný opäť normálne žiť medzi ľuďmi. Ja som ho stvoril. Musím mu pomôcť,“ chladne odvetil Oliver. Táto téma mu očividne zhoršila náladu. Vždy sa cítil vinný, že práve on ho donútil stať sa jedným z nich, ale zároveň si uvedomoval, že s príchodom Edgara začal žiť svoj vlastný život a konečne spoznal lásku, po toľkých premárnených dňoch, počas ktorých ho zaujímala len práca a hľadanie nových obetí.

„Áno, to ti vôbec nezazlievam,“ automaticky zamieril k čiernemu autu, ktoré bolo zaparkované až celkom vzadu na dlhšom tmavom priestranstve. Na prednom sedadle takmer nehybne sedel mŕtvy muž. Ústa mal otvorené dokorán a na meravej tvári sa črtal akýsi neurčitý výraz, ktorý bol len veľmi ťažko definovateľný.

Damienove oči sa trochu zaleskli, keď zazrel krv. Ani on nebol ešte stále majstrom v sebaovládaní.

„Sadni si na zadné sedadlo. Nemôžeme už dlhšie čakať. On vie, že budeme v nemocnici. Snáď sa tam objaví, ale možno by sme mu mohli pre istotu zavolať. Skús to ty, ja pri šoférovaní nemôžem telefonovať,“ Oliver zamračene hľadel na odopnutý pás. Jeho partner zas niekam odišiel a nechal mu poriadne nepríjemné prekvapenie. Neochotne odsunul telo a vyložil ho von z auta. Našťastie vo vnútri nebola takmer žiadna krv, musel len trochu poutierať predné sedadlo.

„Pokúsim sa,“ neochotne poznamenal Damien. Nikdy sa nenaučil šoférovať, aj keď sa o to snažil. Neurobil testy a nedokázal si zapamätať všetky značky, stále sa mu plietli, preto sa do školy vždy nechal voziť prípadne chodil autobusom. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal z blízosti ďalšej načatej obete. Otvoril dvere na aute a obratne vkĺzol dovnútra, vytiahol svoj mobil a začal spamäti vyťukávať číslo. Tie dôležité si vždy pamätal, hlavne pokiaľ sa to týkalo jeho známych. Poriadne zavrel dvere a uvelebil sa na sedadle. Oliver zatiaľ naštartoval a vyrazil s autom na cestu.

„Je to zbytočné, má vypnutý mobil,“ po chvíli ticha vyhlásil Damien.

„To nevadí, radšej sa trochu poponáhľame,“ smutne odvetil Oliver. Zjavne sa mu nepáčilo, že Edgarove správanie.

Netrvalo dlho a zastali pred pochmúrne pôsobiacim internátom. Medzitým začalo pršať, dažďové kvapky pravidelne dopadali na zem.

„No konečne, už som si myslela, že ma tu necháte,“ namrzene zahundrala Saléne. Bola celá mokrá, lebo so sebou nemala dáždnik. Neochotne klesla na zadné sedadlo k Damienovi.

„Vy ste večerali bezo mňa?“ nahnevane vdýchla sladkastú vôňu krvi.

„Nebuď podráždená, samozrejme, že nie. Z tej obete sme nemali ani kvapku krvi,“ oslovil ju dosť familiárne, aby jej pripomenul, že vzhľadom na svoj vek by sa mala začať správať zodpovednejšie.

7. časť Zblíženie duší a tiel

Varovanie: sex v kapitole, od 18 rokov...slash...
„Tak veľmi som sa o teba bál...“ Josh opatrne odhrnul prikrývku. Zozadu ho láskyplne objal. Chcel zaspávať s vedomím, že nie je sám... Mal pri sebe svoju lásku, to jediné a najdôležitejšie v jeho živote. Samozrejme, že mal rád aj svojho syna. To však bol iný druh lásky...taký prirodzený a zároveň vzdialený jeho životu. Narodil sa, aj keď to nikto neočakával. Bol len výsledkom zúfalého činu chlapca, ktorý túžil uniknúť zo svojho zajatia.
Tešil sa, že sú opäť doma. V bezpečí. Na mieste, kde im vďaka mágii nemôže nikto ublížiť. Tom stále spal.
Oči mal zavreté a jeho dych bol pravidelný. Telo potrebovalo nabrať silu po toľko magickom vypätí. Josh ho opatrne obrátil, tak aby sa naňho mohol dosýta vynadívať. Jeho telo preňho predstavovalo príliš veľké lákadlo, túžil po ňom čoraz viac...
„Deje sa niečo? Ako dlho sme tu?“ Tom sa zmätene poobzeral okolo seba. Na odhalenej koži cítil chlad. Vedľa seba uvidel Josha, nahého a rozžiareného, akoby práve dostal nejaký úžasný darček.
„Všetko je v poriadku. Sme doma,“ stručne odvetil Josh. Sklonil sa k nemu a nežne ho pobozkal. Chcel si získať právo na ďalšie ochutnanie jeho pier. Spokojne zastonal, keď pocítil ako ho vpúšťa hlbšie do svojich úst. Ich jazyky sa pustili do dráždivej hry. Joshove ruky putovali nižšie, ich penisy sa v tom zhone navzájom dotýkali...
Tom ho pevne objal okolo pása... Bol trochu nervózny, ale zároveň začínal pociťovať vzrušenie. Partnerovo telo ho priťahovalo a srdce mu šlo takmer vyskočiť z hrude.
„Lúbim ťa, vieš to, však?“ opatrne ho zasypal nežnými bozkami. Ešte nikdy nevyslovil také vážne vyznanie. Predtým to nepovažoval za dôležité.
„Josh...ja...“ vyjachtal zmätene. Nebol si istý tým, že to čo k nemu cíti je skutočná láska. Bol priam preplnený pocitmi a nevedel, ktoré z nich sú pravdivé.
„To nevadí, viem...ja viem...že to nie je ľahké... Stane sa len to, čo budeš chcieť...k ničomu ťa nebudem nútiť...“ láskal ho po celom tele...skúsene sa ho dotýkal, tak aby mu spôsobil čo najväčšiu rozkoš. Chcel, aby sa úplne uvoľnil a nič mu nebránilo prejaviť svoju lásku aj po fyzickej stránke.
Chcel sa dotknúť jeho penisu, ale Tom mu chytil ruku. Nebol na to pripravený.
„Nie som si tým istý. Neviem, či to chcem...“ vážne vyhlásil Tom. Mal trochu obavy z novej situácie.
Josh sa jemne venoval jeho bradavkám... Z priateľovho hrdla sa vydral prekvapený ston...Bolo to celkom príjemné...
Josh presunul svoje bozky na jeho brucho a pomaly postupoval do zakázanej oblasti... prihováral sa mu... Vôbec to v ňom nevzbudilo hnev, len to trochu mrzelo, že má pred ním zábrany. Zámerne obišiel jeho penis. Nechcel ho nahnevať porušením jeho prianí.
Tom cítil napätie, ktoré prešlo jeho telom. Tie lákavé ústa boli tak blízko... Začínal ľutovať, že to odmietol. Obával sa však, že aj on od neho bude očakávať niečo podobné a zatiaľ si na to netrúfal.
„Urob to...prosím,“ túžba po uspokojení prelomila hanblivosť a akýkoľvek odpor.
Josh opatrne vzal do úst jeho penis, jemne ho lízal, sal a dával si pozor, aby partner náhodou nerobil príliš prudké pohyby. Nechcel mu náhodou spôsobiť zranenie.
Tom vzdychal a spokojne šepkal slová, ktoré boli rovnaký vyznaním, ako tie Joshove.
Josh spokojne prehltol všetko, čo mu ponúkol. Zjavne mu to nerobilo problémy. Šibalsky sa uškrnul a pobozkal ho na pery, aby mohol precítiť svoju vlastnú chuť. Dosť dlho sa maznali na posteli, jeden druhého sa nedokázali poriadne nasýtiť... Josh mal plné ruky práce s uspokojením ich vzájomných potrieb.
Ledva stihol nabrať trochu gélu. Tom totiž poriadne očervenel a zjavne mu chcel niečo povedať.
„Josh...“ oprel sa o vankúš a tlmene vyslovil jeho meno.
„Pokojne, láska...to bude v poriadku...neboj sa...Ak nechceš, môžem pokojne prestať,“ ubezpečoval ho. Natretým prstom opatrne prenikol do citlivého otvoru. Tom opäť vyhľadal jeho pery a pevne sa k nemu pritisol.
„Nie, pokračuj. Páči sa mi to,“ zašepkal mu do ucha. Trochu viac sa uvoľnil, aby mu uľahčil dosť zložitý začiatok. Začínal si zvykať na ten čudný pocit. Prst prenikal do jeho vnútra...
„V poriadku...cítiš sa dobre?“ opýtal sa ustarostene. Nechcel ho niečím znechutiť. Postupne roztiahol jeho otvor, aby mu čím viac spríjemnil milovanie.
Tom spokojne prikývol a povzbudivo sa usmial. Josh už viac nedokázal tlmiť svoju túžbu po ďalšom kontakte. Jeho penis vkĺzol do priateľovho tela. Trochu to zabolelo, ale nie veľmi výrazne, lebo Josh svojho partnera dobre pripravil. Doprial mu trochu času, aby si na to zvykol. Potom naplno prenikol do jeho vnútra a pohyboval sa tak, aby to bolo príjemné a znesiteľné pre oboch.
Díval sa do očí svojho milenca, boli zastreté vášňou a na krku mu trochu pulzovala žila. Na chvíľu sa prisal perami na to miesto.
„Ty...si... neskutočný...ty...si...“ vyjachtal Tom. Bol celý spotený, srdce mu divoko tĺklo a v duši sa mu priam rozlievalo šťastie. Užíval si ich spojenie...
Ich pohyby začali byť omnoho divokejšie a obaja dosť hlasno prejavovali svoju náklonnosť. Keď Tom v sebe pocítil výsledok jeho túžby, spokojne privrel oči a bozkával ho spôsobom, ktorý ho úplne vyvádzal z miery. Ostali chvíľu ležať na posteli spojení a poriadne unavení.
Josh vykĺzol z jeho tela a pevne ho objal, akoby ho už nikdy viac nechcel pustiť.
„Nevládzem si ani poriadne sadnúť...som zvedavý ako to vydržím zajtra v škole,“ frflal Tom. Jeho zadok bol potom výkone predsa len trochu citlivý.
„Trochu ťa ešte ponatieram, aby si nepovedal, že mi nezáleží na tvojom pozadí. Ale najprv si dáme sprchu, pekne vo dvojici...sľubujem, že budem dobrý,“ pomohol mu dostať sa z postele a nahnal ho do kúpeľne. Chvíľu bolo počuť len zvuk tečúcej vody a dvoch mužov, ktorý sa zrejme poriadne zabávali.
„Ty si hrozný, Joshua. Zajtra mám skúšku a musím skoro vstávať. Vieš, že kvôli tebe som sa vôbec neučil,“ Tom práve zo seba zhodil uterák a schmatol zo stola pomerne hrubú knihu. Samozrejme, že už študoval aj predtým, svojho priateľa chcel len trošku podpichnúť.
„Ja viem. Dokonca som sa ani ja nepripravil na zápočet...sakra...zápočet...“ z tváre mu vymizla takmer všetka farba.
„Ty to zvládneš. Na éčko to budeš vedieť. Poď do postele. Vezmeme si tie poznámky a trochu ti o tom porozprávam,“ vzal zo stola poznámky a ľahol si. Josh sa k nemu okamžite pritúlil. Tom mu pár ráz zdôraznil pár dôležitých vecí, niektoré dôležité body mu pripomenul, aby sa aspoň mal o čo oprieť.
„Ešteže aspoň ti sa stále bifľuješ...Neviem, čoby som si bez teba počal bez svojho nadaného partnera. Pôjdeme do školy spolu a potom si dáme dobrý obed,“ stiahol zo seba uterák, aby si Tom mohol vychutnať pohľad na jeho odhalené telo.
Plač malého dieťaťa sa ozval z odposluchu, položeného na nočnom stolíku.
„Alex asi niečo potrebuje. Bude tu bývať s nami...Teta mi to doslova prikázala,“ rýchlo siahol na džínsy, ktoré ležali na zemi.
„Počkaj, idem s tebou,“ obliekol si na seba nohavice neznámeho pôvodu.