10. kapitola Sladkí chlapci

varovanie: nadštandardná dĺžka, nový atavar


Athos chvíľu hľadel na peniaze, ktoré sa mu dostali do rúk. Boli pravé, poukladané do jednej kôpky. Dostal ich viac, ako očakával.
Rozhodol sa, že bude ďalej vyjednávať. Začínalo mu byť jasné, že Erika tak skoro nedostane späť. K peniazom bol pripojený krátky odkaz: Chlapca si nechám u seba dlhšie.
Očakával skôr vyhrážky a nespokojnosť. Máloktorí zákazník by sa uspokojil s takýmto obchodom.
Athosovi to pripadalo nezvyčajné. Španiel si nikdy nenechával chlapcov dlhšie, než bolo potrebné. Tento problém však musel odložiť na neskôr. Nachádzal sa v podzemnej miestnosti, ktorú používali na špeciálne účely.
Práve mal pred sebou mužov, ktorí ublížili Tarovi. Chcel sa plne sústrediť na doriešenie tejto situácie. Vstal. Pokynul svojim ľuďom, aby ich priviedli bližšie.
Opatrne prešiel pohľadom po všetkých tvárach. Celý ten proces poriadne predlžoval. Keď sa jeden z nich pokúsil pohnúť bez váhania, ho kopol do tváre.
Pokračoval ďalej, až kým sa nedostal k Jefovi. Násilne mu zdvihol hlavu a ruku položil na doráňaný krk. Všetci útočníci utŕžili množstvo zranení. Jeden z nich dokonca bezvládne ležal na zemi a jeho životná púť sa zrejme dostávala ku koncu. Tí ostatní na tom tiež neboli práve najlepšie. Athos sa chcel osobne dozrieť nato, aby si užili pomalú a bolestivú smrť. Vychutnával si ich utrpenie. Tešil sa z tej nesmiernej bolesti. Nikto nemal právo siahnuť na to, čo mu patrilo. Všetkých V.I.P chlapcov mal rád. Boli preňho ako rodina, aj keď ho dosť často nahnevali, stále ich neprestával ochraňovať. Nikoho iného nemali. Bol ich jediným spojencom. Preto sa rozhodol, že už viac nebude šetriť svojich nepriateľov.
„Pane, mám pre vás dôležité informácie...“ zachripel Jeff.
„Šéf nás sem poslal. Dal nám peniaze. Prikázal nám, aby sme našli drogu. Chceli sme sa len zabaviť. Nevedeli sme, že chlapec vám patrí,“ utieral si z tváre krv a pokúšal sa brániť pred ďalšími údermi.
„Všetci patria mne. Drzý Az, citlivý Mini, nerozluční Dárius a Seth, Ralph aj milovaný Taro. A samozrejme aj môj výnimočný Will. Mojim chlapcom nebude nikto spôsobovať bolesť. S Gabrielom si to ešte vybavím. To mi môžete veriť. Nebude za vami smútiť a drogy už nikdy neuvidí. Nie sú tu. Všetky prívesky som zničil. Pre vás je už neskoro. Zbohom,“ odvetil chladne. Vydal pokyn svojim ľuďom, aby dokončili prácu.
V kancelárii ho čakal Will. Najprv chcel ísť za ním. Zistiť, ako budú ďalej postupovať.




***


„Si v mojom dome. Nemusíš sa báť, tu ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo,“ potichu odvetil tmavovlasý mladík.
Na hrudi sa mu skvelo pomerne zložité tetovanie, ktoré prechádzalo až k bruchu. Bol to červený drak s dlhšími pazúrmi. Na krku sa mu leskla hrubá zlatá retiazka zakončená nejakým čudným symbolom. Rozhodne pôsobil ako výstredný typ a dával všetkým najavo svoju nadradenosť.
„Volám sa Ben Soto...“ opatrne mu podal ruku. Hneď mu bolo jasné, že sem neprišiel kvôli špeciálnym službám. Pôsobil až príliš nevinne a prišiel oblečený v pyžame, akoby ho odniekiaľ uniesli. Bena okamžite zaujal a chcel sa s ním aspoň poriadne pohrať.
„Som Erik,“ dostal so seba neisto. Stále bol veľmi vystrašený. Zdesene hľadel na polonahého chlapca, ktorí s ním nepochybne v posteli strávil dosť času. Problémom bolo, že si na nič poriadne nespomínal.
„Pokojne si zalez späť do postele. Nechcem, aby sa ti to zhoršilo. Dáme si spolu niečo dobré...“ stiahol ho späť na posteľ a poriadne ho prikryl. Chlapec sa síce pokúsil o slabý odpor, ale to ho nezastavilo.
„Musím sa vrátiť. Čakajú na mňa,“ namrzene poznamenal Erik. Potiahol plyšového psa bližšie k sebe, aby sa zaňho mohol schovať.
„Nie, nemusíš,“ bolo mu ľúto, že sa necíti dobre. Takto to bolo omnoho ťažšie. Presne takéhoto chlapca si vždy prial. Nemal záujem o profesionálov. Z Real obsession si objednával spoločnosť v nádeji, že možno nájde nejakého vhodného začiatočníka.
„Vy mi asi nerozumiete. Ja nie som...“ rozčúlil sa Erik. Ešte raz sa pokúsil z toho šialenstva vycúvať. Začínal vážne súcitiť so svojím najlepším kamarátom, niektorí klienti zjavne nepoznali význam slova nie.
Dve pevné ruky ho okamžite spacifikovali. Skôr než stihol odhrnúť prikrývku, ostal pripútaný k posteli. Až teraz si všimol, že pod prikrývkami sa skrýva starostlivo navrhnutý mechanizmus. Ben utiahol remence dosť silno. Erik pocítil ako sa mu bolestivo zarezali do jemnej pokožky.
„Ak budeš robiť problémy, zviažem ti aj nohy. Teraz musím ísť privítať brata, buď dobrý a hlavne nekrič,“ pritisol sa bližšie k roztrasenému klbku. Zľahka ho pobozkal na čelo a vyliezol z postele.
Erik sebou prudko trhol. Nemohol vydržal v takej nepríjemnej pozícií. Keď trochu viac zdvihol hlavu, zbadal mobil. Bol položený na stolíku. Pokúšal sa ho prisunúť bližšie. Pomocou nôh sa mu podarilo dostať ho na posteľ.


***

V.I.P. chlapci spokojne spali v šéfovom byte. po tom incidente báli, ostať vo svojich izbách. Všetci stáli obyvatelia Real obsession, prišli spať k Willovi. V šéfovom byte sa cítili omnoho bezpečnejšie. Pri dverách pre istotu hliadkovala ochranka a všetko bolo pozatvárané. Will ich ráno nechal na chvíľu samých.
Taro nedokázal zaspať. Celú noc ležal s otvorenými očami a zúfalo hľadel na strop.
Plakal. Oči mal plné sĺz. Stekali mu po lícach rovno na vankúš. Nedokázal to v sebe dlhšie udržať. Všetky pocity v ňom explodovali. Zúfalo stiahol na zem prikrývku, díval sa na svoje telo a pokúšal sa ublížiť si. Rukami sa udieral do tváre, až kým mu z nosa nevystrekla krv.
„Hej, Taro, prestaň, “ Az okamžite zapol svetlo. Do tváre ho zasiahol vankúš. Chvíľu s ním zápasil.
„Nie!“ Taro sa veľmi bál a nechcel ho k sebe pustiť.
„Prečo kričíte?“ Dárius prestal objímať Setha a okamžite sa posadil na posteli. Ten rozruch ho prebudil so spánku.
„Taro si poranil nos. Pomôž mi s ním,“ fučal Az. S jednou rukou toho veľa urobiť nedokázal. Pokreslená sadra mu začínala liezť na nervy.
„Spi. Ja sa o to postarám,“ Dárius okamžite vytiahol Tara z postele. Odviedol ho do kúpeľne a zastavil mu krvácanie.
Objímal ho a upokojoval. „Buď pokojný. My ťa z toho dostaneme. Neboj sa. Sme tu všetci s tebou. Bude to dobré...“ hladkal ho a túlil sa k nemu.
Taro sa nebál prijať jeho objatie. Vedel, že Dárius mu chce len pomôcť. Bol rád, že s ním chlapci ostali. Bál sa, že keď ostane sám úplne sa prestane ovládať.
„Ďakujem. Počkaj, ešte tu chcem chvíľu ostať. Potrebujem, aby to niekto počul. Už si spomínam, čo presne sa stalo... Prosím, potrebujem...“ zúfalo nariekal Taro.



***

„Som rád, že ťa našli. Chýbal si mi, Dominik,“ Ben silno objímal svojho staršieho brata. Tešil sa, že ho konečne našiel. Posadil sa s ním na gauč a stále ho držal za ruku. Nechcel ho ani na chvíľu pustiť.
„Prepáč mi to, braček,“ previnilo odvetil Mini. Ich stretnutie ho až natoľko nepotešilo. Vždy mal obavy, že bude musieť čeliť dôsledkom svojho zlyhania.
„Stále sme ťa hľadali. Odpustím ti, ale chcem, aby si so mnou ostal. Okrem teba už nikoho iného nemám...“ mladší brat sa jemne oprel o jeho plece.
„Čo sa stalo s rodičmi?“
„Pár obchodov im nevyšlo. Museli sme sa rozdeliť a už dlho som o nich nepočul...“ smutne odvetil Ben. „Možno sa ešte ozvú,“ pevnejšie zovrel bratovu ruku.
„Chcel by som ešte vedieť, či si v poriadku?“ dôkladne si ho poobzeral. Nezdalo sa mu, že nehoda na ňom zanechala až také zreteľné stopy.
„To teraz vôbec nie je dôležité. Netráp sa, braček. Poď do mojej izby. Ukážem ti môjho nového priateľa. Je úžasný,“ začal ho ťahať k schodom.


***
Az sa prudko obrátil na druhý bok. Spomienky ho mučili. Po Tarovom výstupe nedokázal zaspäť. Túlil sa k chlapcom, ale ani to mu nemohlo prinavrátiť pokoj. Jeho myseľ sa vrátila do väzenia...

Sedel v kúte vedľa odpadkového koša. Schovával hlavu do dlaní. Tisol sa bližšie k stene. Strach ho takmer pripravil o rozum. Mátal ho aj vlastný tieň. Nedokázal jesť ani spať. Prial si len zomrieť. Nedokázal sa prispôsobiť. Nevedel, ako prežije ďalší deň. Bolo mu zle. Smútil za svojou izbou, spomínal na vzťah s Minim. To všetko stratil kvôli svojej žiarlivosti. Hneval sa sám na seba a vyčkával na bolestivú odplatu.
Krása jeho tela bola preňho tou najväčšou hrozbou. Všetci si ho všímali. Nedokázal sa skryť pred dychtivými pohľadmi ostatných väzňov. Každý ich pohyb považoval za hrozbu. Odmietol sa podriadiť pravidlám hry a oni mu spôsobovali len nekonečnú bolesť. Jediné, čo mu ostalo bola fotka. Vec, ktorú si za žiadnu cenu nenechal vziať. Bol na nej Mini, spolu s ostatnými chlapcami. Vždy, keď mohol aspoň chvíľu pokojne sedieť, pozeral sa na ňu a spomínal. Všetko tisíckrát oľutoval.
Aj teraz, po únavnej práci sedel v kútiku a díval sa svoj jediný poklad. Predstavoval si, že ho môže objať. Držať ho v náručí a rozprávať tie nezmysly, ktoré dnes už nikoho nezaujímajú. Mini bol preňho výnimočný. Jeho úsmev v ňom prebúdzal nádej. Chcel prežiť, len kvôli tomu, aby ho mohol ešte raz vidieť. Dotknúť sa ho a povedať mu všetko, čo tak dlho v sebe dusil.
„Mám ťa veľmi rád, Mini. Odpustíš mi?“ prstom prechádzal po fotke a dotýkal sa tej usmievavej tváre.
Príjemnú predstavu náhle prerušil príchod jeho spoluväzňa. Az okamžite vstal a chcel okolo neho pokojne prejsť. Muž ho surovo schmatol za rameno a pritiahol ho k stene.
„Čo to tam máš?“ opýtal sa pobavene. Vytrhol mu z rúk fotografiu.
„To je tvoj priateľ? Tak predsa si...“ strčil si fotku do vrecka.
„Vráť mi to!“
„Nepotrebuješ to. On sa k tebe nevráti. Nechodí ťa ani navštevovať. Si nula. Taký krásny chlapec na teba nebude čakať,“ pomaly povolil zovretie.
Az to využil a vrhol sa naňho. Chcel ju späť za každú cenu. Tvrdosť mužovho protiútoku ho zrazila k zemi. Údery, ktoré nasledovali ho úplne ochromili. Krv z neho tiekla, zadúšal sa potláčanými slzami. Rukami si zúfalo chránil hlavu a snažil sa nestratiť vedomie.
„Na mňa nemáš, chlapče. Podriaď sa svojmu osudu a ja ti tú fotku možno aj vrátim. Tvojou povinnosťou je uspokojiť mňa a mojich priateľov. Naposledy ti hovorím, že si aj tak vezmeme, všetko, čo chceme...“ s celej sily doňho kopol a nechal ho tam ležať...


„Musíš niečím zaplatiť... Si taký pekný chlapec,“ starší väzeň drsne vstúpil do napätého tela. Pevnejšie zovrel mladíkove boky a nedočkavo ho priťahoval k sebe. Ostatní spoluväzni ich so záujmom pozorovali so svojich postelí. Nikto sa ho nezastal. Všetci len mlčky sledovali tú nočnú scénu.
„Och...“ Az potlačil bolestný výkrik. Keby ich takto objavili dozorcovia, poriadne by si to odskákal. Schovával si hlavu do vankúša a snažil sa zniesť hrubé zaobchádzanie spoluväzňa.
Az zúfalo unikal pred mužovým zovretím. Hnusil sa mu.


Az si k sebe pritúlil Tara. Zdravou rukou ho objal okolo pása. Opäť privrel oči a pokúšal sa oddychovať.
Dárius a Seth sa motali v kuchyni a pripravovali im jedlo. Ralph a Az strážili Tara. Takto si rozdelili úlohy, kým čakali na šéfa.

„Nie! Dosť!“ všade bola krv. Cítil ju aj vo svojich vlasoch. Jeho krik zanikal v strašidelnom smiechu...
Az potlačil nepríjemnú spomienku. Zadíval sa na dvere, ktoré sa práve otvárali.
Do bytu sa vrátil šéf. Vyzeral dosť unavene a okamžite ich požiadal, aby stíšili zvuk na televízore.

„Mám pre vás pár noviniek, chlapci. Radšej mi chvíľu venujte pozornosť...“
Dárius a Seth porozkladali na stôl taniere a hneď sa obrátili k šéfovi.
„Rozhodol som sa zatvoriť Real obsession. Nemám záujem pokračovať v tomto biznise...“
Nastalo ticho. Chlapci si chvíľu vymieňali zhrozené pohľady.
„Čo bude s nami?“ opýtal sa Seth.
„Nemáme kam ísť,“ dodal Az.
„Nemôžete nás len tak vyhodiť...“ Ralph zúfalo pokrútil hlavou.
„Nie, nie. Nepochopili ste ma. Nechajte ma dohovoriť. Ja nechcem, aby ste odo mňa odišli. Ostaneme spolu. Budem sa o vás starať, ale táto budova sa predá a ja si vás vezmem na oveľa lepšie miesto.“
„Willa som poslal, aby zohnal nový dom pre nás všetkých. Bude to tak lepšie...“ Athos opatrne pohladil nariekajúceho Setha.
„Máme žiť s tebou... Teda. Pokiaľ som to dobre pochopil, chceš si nás nechať ako svojich milencov?“ Dárius neveriacky krútil hlavou. Šéfa mal rád, ale zdieľať s ním posteľ nepovažoval za vhodné riešenie.

9. kapitola Bez krídiel

varovanie: 18+, krátke, násilie, veľa plyšových hračiek


Čakanie bolo príliš bolestivé. Pocity úzkosti sa v ňom rýchlo striedali s obrazmi, trpiacej bytosti. Strach nahlodával jeho myseľ. Nedokázal byť taký ako Athos. Len sedieť pri telefóne a poklopkávať prstom po stole. Potreboval niečo viac. Pomaly sa vymanil z objatia svojho šéfa.
„Idem na záchod,“ dostal zo seba. Ani o tom veľmi nerozmýšľal. Niečo musel povedať. To mu pripadalo ako to najlepšie riešenie. Chcel sa nenápadne prešmyknúť a zadným vchodom vyjsť na ulicu.
„Pôjdem s tebou, Nicky. Ja ťa poznám. Viem, že tam chceš ísť, ale to by nám vôbec nepomohlo... Radšej na teba dám pozor,“ chcel si ho získať. Presvedčiť ho, že aj on chce byť jeho partnerom. Maznať sa s ním a urobiť všetko preto len, aby ho mal rád tak ako Willa. Chcel si ich oboch nechať len pre seba.
„Nie. Nepotrebujem, aby ma niekto strážil,“ chlapec okamžite vyšiel z kancelárie a už sa naňho ani len nepozrel.
Vedel, že Athos tam nechal posilniť ochranu. Netušili ako Španiel zareaguje na nesplnenie požiadaviek. Začínal pochybovať aj o tom, že vôbec dostane nejaké peniaze. Preto si Taro zvolil tú najrýchlejšiu cestu.
Neostávalo mu nič iné, len zísť do takmer nepoužívaného zamestnaneckého záchodu a vyliezť von oknom. Prebehol cez núdzové schodisko a zamieril do dolných priestorov. Keď otvoril dvere a vošiel dovnútra, zazrel partiu asi piatich zákazníkov z dolnej časti. Okamžite naňho upreli oči. Boli to prevažne bezvýznamní a málo zaujímaví klienti. Nemohli si zaplatiť nič lepšie, než pozeranie sa na čašníkov, ktorí vybavovali objednávky.
„Prepáčte,“ zdesene zamrmlal Taro a pokúšal sa nenápadne vyjsť z miestnosti. Silné ruky ho však strhli medzi nich. Ocitol sa uprostred dosť nebezpečnej spoločnosti. Muži ho bez obáv rengenovali pohľadom.
„Môžete ma pustiť? Mám ešte nejakú prácu,“ pokúšal sa ich presvedčiť. Na krku mu od rozrušenia začala pulzovať žila. Zúfalo chcel uniknúť z ich dosahu, ale nesmel ukázať strach.
„Nie, nemôžeme. Pozrite sa, kto to k nám prišiel? Maličký, Taro. Naša nová hviezda z horných poschodí,“ jeden z mužov narušil mlčanlivý kruh. Bol to Jeff, dosť nepríjemný zákazník, ktorí si vždy dovoľoval viac než bolo treba.
„Nechajte ma prejsť!“ naďalej trval na svojom. Dokonca zvýšil hlas. Tým však nedosiahol absolútne nič.
Muži mladíka priam vyzliekali očami, prechádzali pohľadom po odhalených nohách. Ani jeden z nich sa však neodvážil niečo urobiť.
„Koľko by ma to stálo, keby som ťa chcel?“ opýtal sa Jeff. Položil mu ruku na plece a pomaly ňou začal prechádzať po mladíkovom tele.
„Nie som na predaj,“ pokojne odvetil Taro. Zachytil mužovi ruku a zhnusene sa od neho odtiahol.
Prudko ustúpil dozadu, ale vrazil len do ďalšieho dychtivého tela. Úplne prepadol panike, keď pocítil ako ho k sebe pritisol ešte bližšie. Nedočkavá ruka mu začala rozopínať vrchnú časť odevu.
„Dosť! Nechajte ma!“ celý sa roztriasol.
Vedel, že krik mu nepomôže. V dolných miestnostiach hrala hudba a nato zastrčené miesto, takmer nikto nechodil.
„Zhasnite svetlo a zatraste dvere, trochu si nášho mladého prezrieme,“ potichu prikázal Jeff. Jeden z mužov sa okamžite oddelil od skupiny a postavil sa k dverám. Z háčika zvesil kľúč a pomaly zamkol dvere. Keď zhasol svetlo, v miestnosti nastala úplná tma.
Taro sa ešte pokúšal kričať, ale drsná ruka mu hrubo zapchala ústa. Cudzie dotyky sa začali šíriť po napätom tele.
Postavili sa do radu a pomaly ho začali vyzliekať. Jeff roztrhol sukňu a urval z nej poriadny kúsok. Muži sa striedali, až kým z nej neostali len špinavé kusy látky, pohodené na dlážke. Taro sa zúfalo chvel. Bol už takmer odhalený. Zúfalo kopal nohami, ale to chlapov len pobavilo. Chvíľu sa smiali a potom dostal úder do brucha. Potom ho muž, ktorí mu obmedzoval pohyb na chvíľu pustil a oni z neho strhli aj vrchný diel oblečenia. Taro sa ich pokúšal odsotiť, ale opäť si vyslúžil len nemilosrdné kopnutie. Zvalil sa na zem a ruku si pritisol k bruchu. Počas tej zobliekacej procedúry sa poriadne pohrýzol do pier. Na jazyku pocítil krvavú príchuť. Napriek tomu vstal a pustil sa do tých mužov. Pokúšal sa cez nich dostať. Kopal, udieral ich a splašene mlátil okolo seba.
„Nechajte ma! Nedovolím...“ kričal. Bojoval s nimi so všetkých síl.
„Takto to nepôjde. Podržte ho,“ požiadal ich Jeff.
Muži chytili Tara a stiahli ho na zem. Mohol sa o ňu oprieť, ale viac mu nedovolili urobiť ani krok. Na krku pocítil dotyk noža. Zľahka sa mu obtrel o pokožku. Už to viac nedokázal vydržať. Pred očami sa mu zatmelo, úplne prestal myslieť. Všetko sa zlialo do následného tlaku a bolesti. Hlava mu klesla a viečka sa zavreli.


***

Mini chvíľu nechápavo hľadel dvoch ochrankárov, ktorí ho nenápadne vyviedli z bytu a odprevadili až k autu. Usadili ho na zadné sedadlo a jeden z nich ho pripútal. Potom si bez akéhokoľvek vysvetlenia zamierili na cestu.
Mini sa chvíľu nespokojne hniezdil na zadnom sedadle. Vôbec sa mu to nepáčilo. Tých ľudí už dávno poznal. Naposledy sa videli, keď mal štrnásť rokov a pokúšal sa dostať čo najďalej od svojich príbuzných. Úspešne sa mu darilo ukrývať pred žijúcim zvyškom rodiny, jeho prípad však zrejme vzbudil pozornosť a konečne sa im podarilo ho objaviť. To sa mu ani trochu nepáčilo.
„*Hej, čo to má znamenať? Okamžite zastavte!*“ prikázal im rozhorčene. Nemal náladu naťahovať sa s najatými gorilami.
„*Pán Soto mi prikázal, aby sme vás okamžite doviedli domov. Chce sa s vami pozhovárať.*,“ neochotne ho informoval nižší muž.
„*Ktorý z nich?*“ ostražito sa spýtal Mini. V hrdle mu navrela poriadna hrča. Netúžil po stretnutí s niektorým z nich. Najprv sa tvárili, že neexistuje, akoby pre nich nemal ani najmenšiu cenu. Pôvodne pochádzal z mimomanželského vzťahu, ale jeho matka sa napokon vydala za jeho otca a neskôr sa im narodil aj druhý syn. Mini si však na obnovenie ich vzťahu nikdy poriadne nezvykol. Čo najskôr od nich odišiel, pretrhol všetky putá, ktoré ho s nimi spájali. Jedným z dôvodov bola aj nehoda, počas ktorej boli jeho rodičia vážne zranení, a bratova osobnosť ostala už navždy poškodená.
Mini bol vtedy za volantom a nepodarilo sa mu zvládnuť riadenie. Hrozne sa hanbil, ušiel z nemocnice a viac sa už domov nevrátil. Nehľadali ho a on si myslel, že je to tak lepšie.
„*Váš mladší brat,* odvetil ochrankár a obrátil sa späť k svojmu kolegovi.

***

„Nepreberá sa,“ ustarostene poznamenal Will.
Zúfalo sa skláňal nad posteľou. „Nicky, budeš v poriadku. Ja sa o teba postarám...“
Nežne prikryl svojho partnera. Rukou mu prešiel po rozpálenom čele a venoval mu jemný bozk. Taro kŕčovito zvieral plyšového medvedíka, nehýbal sa a celý sa triasol.

„To nie je nič nezvyčajné. Zľakol sa. Asi to bude chvíľu trvať, kým sa dá do poriadku,“ chladne poznamenal Az. Prechádzal po izbe a pokúšal sa zakryť svoje vlastné pocity. Ruka ho stále veľmi bolela, aj keď ju mal už zafixovanú. To, čo videl mu pripomenulo nedávne udalosti vo väzení. Keď tam prišiel, okamžite vzbudil pozornosť. Sám si na tom mieste dosť vytrpel. Pohľad na chlapov, ktorí držali Tara v ňom vyvolal nekontrolovateľnú zúrivosť. Spomenul si, ako sa snažil pred nimi schovať, zúfalo preklínal svoju neskutočnú hlúposť. Sám na vlastnej koži pocítil, ako ublížil svojmu partnerovi. Bolo mu to ľúto, prial si, aby to mohol vrátiť späť. Pred ostatnými sa tváril, akoby sa nič nestalo. Ani Erikovi nechcel nič urobiť, len sa trochu zabával. Dostal svojho kolegu s tej nepríjemnej situácie. Jeho pomoc si však vyžiadala určitú cenu. Jeff mu zlomil ruku a poriadne ho zbili. Keby neprišli ďalší ľudia, asi by si s nimi neporadil. Obaja mali veľké šťastie. Mohlo sa to skončiť aj oveľa horšie.
„Naozaj mu nič neurobili?“ Will si k nemu sadol a nespúšťal z neho oči. Nechcel ho ani chvíľu nechať samého.
„Neviem ako ďaleko to zašlo. Keď som sa dostal dnu, ležal už na zemi. To nám bude musieť povedať sám,“ sadol si k nim a pomocou diaľkového ovládača zapol televíziu.
Taro pevnejšie stískal medvedíka a schúlil sa na posteli. Pohľad mal úplne sklený, akoby ani nevšímal okolitý svet.

***

Erik sa prebral v prepychovo zariadenej izbe. Police plné kníh a hračky, najmodernejší typ notebooku a rôzne iné veci, ktoré akurát mohol len obdivovať v obchodoch. Šokovane hľadel na veľkého plyšového psíka, ktorý trónil na jeho posteli.
„Kde to som?“ Mal na sebe oblečenú pyžamu s jemného materiálu, bola nová a veľmi príjemne voňala. Cítil sa už trochu lepšie, horúčka mu klesla, ale stále ešte dosť kašľal.
Trochu sa strhol, keď si uvedomil, že v posteli nie je sám. Niekto psíka odsunul nabok a prisunul sa bližšie k nemu.
Erik okamžite vyliezol z postele. Na nič si nespomínal. Netušil, ako sa tam dostal. Tá horúčka ho úplne poplietla. Vôbec sa nedokázal zorientovať.

Obľúbené a priatelené stránky

Saskya
Aemi

Mania Dardeville

Arbitrio

6. kapitola Temní veštci

Varovanie: 15+, po dlhom čase nová kapitola aj k tejto poviedke, nuž budem sa snažiť, ale tie nápady, mám ich snáď tisíc...
Pokiaľ túto poviedku ešte niekto číta, tak sa fakt ospravedlňujem za dlhú pauzu, ale múza sa raz rozhodne tak raz inak, čiže nikdy nie je isté, kedy k čomu pribudne...


„Alaina, počkaj. Nie...“ svetlovlasý mladík rozpačito sklonil hlavou. Chvíľu zahanbene hľadel na nahnevanú veštkyňu.
Už dávno si uvedomil, že ona to nedokáže zvládnuť. Také veľké odčerpanie energie jej nedávalo veľkú nádej dlhý život. Už vtedy to tušil, ale nemohol prestať. On jediný to chápal, lebo už dokázal viac kontrolovať svoje oko a otvoriť ho v tej správnej chvíli. Napriek tomu sa to všetko rozhodol ignorovať. Chcel len dostať jej dotyky, upokojiť dieťa. Na ničom inom mu nezáležalo. Zúfalo sa vrhol k jej nohám.
„Prepáč, ale ja ťa potrebujem,“ ten neuvážený pohyb oslobodil energiu, driemajúcu v čepeli.
Zbraň Vyrezávačov očí presne lokalizovala slabé miesto mladého veštca. Aktivovala sa a zaútočila rovno na chlapcovo oko. Pás nahromadenej energie postupoval smerom k tej najsilnejšej vešteckej energii. Chlapec tlmene vykríkol a okamžite sa začal zvíjať. Ozvalo sa nepríjemné puknutie. V obale, ktorý chránil dieťa sa vytvorila trhlina. Spôsobilo mu to veľmi silné kŕče. Kričal, triasol sa a prosil. Dýka prenikla jeho telom. Bezmocne ležal na zemi. Rukami šmátral po bruchu a niečo si pre seba mrmlal.
„Vybratie oka ťa nezabilo a dieťa sa čepeli vyhlo. Tak si to váž a nestavaj sa mi viac do cesty...Temný veštci zvyčajne nemajú s nikým zľutovanie,“ Alaina opatrne vytiahla dýku. Pod prstami cítila mrazivé napätie. Bolo to úžasné, priam nádherné. Keď oko jedného z nich prestalo vysielať signály, hneď sa cítila silnejšia. Už ju s ním nič nespájalo.
Obozretne ho prekročila a vydala sa za jeho priateľmi. Temné impulzy stále prechádzali jej pokožkou. Bolo to príjemné zbaviť sa takej veľkej záťaže.
Zbraň pevne držala v rukách a chystala sa poradiť si aj sa odstrániť z cesty ďalšie dve problémy. Prestali pre ňu existovať ako ľudia, už ich tak nevnímala.
Ak veštec odstráni oko inému nastáva proces, ktorý sa nazýva zatemnenie. Veštcovi sa zmení pohľad na veci a osoby. Na pár minút získa takmer hrozivú moc a povráva sa, že vtedy môže v temnotách stratiť aj svoju ľudskú podstatu.
Alaina dobehla svojich protivníkov. Veštci však vytušili možné nebezpečenstvo a schovali sa pred ňou. Zavreli sa do svojich izieb a čakali, kým si odvedie osobu, na ktorej jej záležalo.
So zbraňou v rukách bola až príliš nebezpečná aj pre takých nezvládnuteľných mladíkov.
Josha nechali ležať na zemi. Jeho telo pulzovalo, okraje magickej energie sa lámali v pravidelných intervaloch.
Alaina videla, kde došlo k prerušeniu toku síl. Smutne sa dívala na trhliny, ktoré z neho urobili omnoho slabšieho čarodejníka. Vzhľadom na tie vážne zranenia by bolo možno lepšie, keby sa úplne stal človekom. O niečom takom však nikto nemohol rozhodnúť.
„Tak vstávaj, musíme ísť,“ sklonila sa k nemu. Dýku obalila ochrannou vrstvou z kúzel a strčila si ju do vrecka.
„Hmmm, to s ty? Ala...“ zamrmlal nespokojne. Nedokázal sa ani sám postaviť. Telo mal ako v ohni.
„Áno, ja. Už nám nič nehrozí, len poď,“ podoprela ho a bezpečne viedla až k východu. Keď sa za nimi zavreli dvere, obaja pocítili zvláštnu ľahkosť.
Josh sa dokonca začal smiať. „Mala by si ma pustiť. Šialene ma to šteklí,“ držal si ruku na ústach.
„Je to len reakcia na dýku. Neboj sa, budeš v poriadku. Tvoja cesta sa ešte len začína a bude to oveľa zaujímavejšie ako predtým“ potľapkala ho po pleci a nechala ho chvíľu kráčať samého.
Dlho nevydržal. Skoro sa sklátil na zem. Okoloidúci ho podráždene obchádzali.
„Ako to myslíš? Ty tvrdíš, že by som naozaj mohol niečo robiť?“ zadychčane sa o ňu oprel. Pre istotu sa radšej opäť nechal viesť. Bolo to omnoho bezpečnejšie.
„Mohol. Nie si bezmocný, nie po všetkých stránkach. Sila mágie je len jednou z nich...“ po dlhom čase sa odvážila trochu poodhaliť tajomstvo týkajúce sa nasledujúcich dní. Oko bolo zatvorené, ale počas zhasnutia toho druhého jej niečo prešlo mysľou a potrebovala to zo seba dostať.
„Máš aj iné možnosti. Ty sám si musíš vybrať. Podľa seba. Nie je dôležité to, čo by si priali tí ostatní. Rozhodnutie prináleží len tebe, ale už dosť. Nemala by som...“ zvyšok cesty radšej neprehovorila ani slovo.
Doviedla ho až na zastávku, nastúpili do autobusu a bezpečne sa zviezli s ostatnými smrteľníkmi.


***


Neskôr...

Obklopovala ho tma. Čistá aróma strachu prechádzala jeho telom. Matne si spomínal, že sa volá Josh. Je mág a žije so svojím manželom a deťmi. Ich tváre mu prebehli mysľou. Zabárali sa hlbšie do toho čudného priestoru.
To si v hlave zrekapituloval a mozog mu konečne vydal aj ďalšie dôležité súčasti tej čudnej mozaiky.
„Kde to som?“ dostal zo seba po pár minútach premýšľania. Ruky aj nohy mu úplne oťaželi. Nedokázal ich vôbec použiť. Celé telo mal meravé a plné bolesti. Šírila sa ním ako desivá lavína. Po dlhšom čase sa mu podarilo otvoriť oči. Nič nevidel. Všetko bolo príšerne rozmazané. Ten tajomný svet plný farieb, splýval z ukážkovou bolesťou hlavy. Pokúsil sa vstať, ale pevné ruky ho zatlačili späť do postele.
„Si doma. Postarám sa o teba,“ Tom opatrne odstránil kúzlo z manželovho tela. Kvôli nemu by bol ochotný urobiť čokoľvek. Opatrne si k nemu prisadol a dával pozor, aby sa viac zbytočne nenamáhal. Bolo priskoro. Ešte nemohol vstať. Nepríjemná procedúra mu síce vrátila cit do celého tela, ale stále bol dosť zoslabnutý.
„Tom?“
„Odpočívaj, láska. Ešte nesmieš vstávať,“ opatrne pobozkal na líce. Dával si pozor, aby viac nepoškodil to krehké telo.
„Alaina... Čo je s ňou?“ ledva pohyboval perami, ale musel to vedieť. Bola až príliš dôležitá a spájalo ich viac, než si ktokoľvek dokázal predstaviť.
Opäť sa neúspešne pokúšal postaviť. Tentoraz ten pohyb sprevádzalo aj silné búšenie srdca.
„Je v poriadku. Sedí v obývačke s ostatnými,“ manžel sa ho pokúšal utíšiť a udržať na posteli. Zľahka položil ruku na jeho hruď. Vedel, že je preňho dôležitá. Vždy sa k nej správal ako k členovi rodiny. Tom mal pocit, že sa až príliš zaujíma o ich osud. Poriadne ho to znervózňovalo. On chcel len svojho partnera, nič iné ho nezaujímalo. Bál sa, že ich vzájomné puto by mohlo ešte viac zosilnieť. Práve preto obozretne volil slová. Zatiaľ nechcel, aby sa Josh dozvedel podrobnosti o ich konflikte.
Ľahol si k nemu, vkĺzol pod prikrývku a pritisol sa čo najbližšie k nemu. Našťastie nezaznamenal žiadnu negatívnu reakciu. Alaina mu pomohla zmierniť príznaky Joshovho strachu. Stačilo len pár slov od veštkyne, trocha mágie a opäť bol schopný načas potlačiť túto nepríjemnú záležitosť. Nanešťastie vedel, že tá odbúravacia metóda nebude fungovať večne.
Musel jej byť vďačný, ale to neznamenalo, že sa tak ľahko zmieril s jej opätovným prijatím do týmu.
Stále nedokázal zabudnúť na hádku počas, ktorej vyšli na svetlo dosť nepríjemné záležitosti. Spomienky na tú nepríjemnú udalosť dokázal zahnať len partnerov dotyk. Josh ho jednou rukou opatrne objal.
„Môžem ťa pobozkať?“ opýtal sa tlmeným hlasom. Už vedel, čo má povedať, nejaká neznáma sila mu to našepkávala a on sa len poddal ten neodvratnej skutočnosti.
„Áno, samozrejme. Ani sa nemusíš pýtať,“ dychtivo odvetil Tom. Nadšene sa pritúlil k svojmu partnerovi. Chcel s ním takto ostať čo najdlhšie a vychutnávať si zmierenie. Jeho telo zatúžilo aj po príjemnejších záležitostiach.
Keď sa ich pery k sebe priblížili, nedočkavo sa k nim prisal. Bol to iné ako pred rokmi, oveľa viac precítenejšie. Okrem toho už viac v sebe necítil tú hrozivú prázdnotu. Jeho partner bol s ním, bez akýchkoľvek donucovacích prostriedkov.
Chcel viac. Cítil ako sa mu zrýchľuje dych a srdce začína byť na svojom mieste obzvlášť nespokojné. Vrhli sa na seba, úplne poslúchajúc inštinkt.
Tom nedočkavo zašiel pod prikrývku a stiahol manželovi nohavice.
„Počkaj, ešte...“ Josh prijal túto výzvu a konečne ho upravil do polohy, ktorá mu pripadala oveľa príjemnejšia. Dostal sa nad neho a pokračoval v bozkávaní. Tom ho poriadne objal a pritisol na seba. Nalepení jeden na druhom pomaly strácali pojem o akomkoľvek dianí okolo seba.
Joshov penis jemne našiel tú správnu cestu a čoskoro ho obklopilo príjemné zovretie.

8. kapitola Španiel

Varovanie: 15+,opäť krátke


„Pokojne, maličký. Taro nemôže prísť. Šéf povedal, že ho ešte potrebuje,“ Seth objal vydeseného chlapca. Kolísal ho v náručí ako malé dieťa. Chcel ho upokojiť. V žiadnom prípade by si nedovolil, ublížiť mu.
„Nechaj ma!“ Erik sa začal prudko mykať. Pokúšal sa so seba striasť to nepríjemné bremeno. Neznášal také dôverné dotyky. Obzvlášť nie od cudzích ľudí. Prosebne sa díval na druhého chlapca. Dúfal, že aspoň od sa nad ním zľutuje.
„Tak dosť! Vstávaj, Seth. Nemôžeme byť predsa takí nezdvorilí,“ Dárius pochopil, že on si niečo také neželá. Nebol až natoľko spontánny a rozhodne zatiaľ ani nevedeli, či sa mu vôbec páčia chlapci.
Seth poslušne pustil chlapca a pomaly vyliezol z postele. Stihol to urobiť práve včas. Dvere vedúce do apartmánu sa otvorili.
Dovnútra vošiel Az. Kufor hodil na zem a sadol si k prekvapeným chlapcom. Ani jeden z nich nečakal, že si vyberie práve starú Miniho izbu. Šéf ich upozornil, že sa zrejme vráti do práce, ale netušili, že dokáže byť až taký chladnokrvný. Kvôli tej záležitosti ho srdce zrejme nebolelo.
Seth a Dárius si vymenili znepokojené pohľady. Ani jednému z nich sa to nepáčilo. Obaja sa toho mladíka báli. Mali pred ním veľmi veľký rešpekt.
Erik sa pokúšal nenápadne dostať z postele, ale bol ešte príliš slabý. Stratil rovnováhu a pristál rovno pri Azovi. Mladík sa spokojne uškrnul a premeriaval si svojho nového známeho. Rozopol mu pyžamu a rukou nežne stisol ružovú bradavku. Druhou mu siahol do nohavíc a začal hladkať jeho úd.
Erik sebou vydesene trhol. Tento nový útok bol ešte hrozivejší ako tie predchádzajúce. Už vôbec ničomu nerozumel. Ani jedno dievča ho nepovažovalo za príťažlivého, hovorili, že je až príliš ustráchaný a zrazu bol objektom takého veľkého záujmu. Nanešťastie ten nový vedel, ako má naňho siahnuť. Erik nešťastne zastonal a pokúšal sa tú ruku dostať preč.
Chlapci našťastie okamžite zareagovali.
„Az! Máme opäť zavolať políciu? Naozaj to chceš?“ Seth sa na chvíľu zadíval na odhalené prednosti ich mladého hosťa. Napriek tomu si však zachoval chladnú hlavu.
Darius pre istotu vytiahol mobil a začal vyťukávať číslo.
„Nie, len sa upokojte a nikam nevolajte,“ stiahol ruky zo šokovaného chlapca. Erik sa okamžite upravil a rýchlo vybehol von. Strach mu dodával silu. Chcel byť od tých nebezpečných ľudí čo najďalej. Schoval sa a nechal ich prebehnúť na druhú stranu chodby. Dárius a Seth ho zúfalo hľadali, ale on sa im neukázal. Keď sa šli pozrieť do časti určenej pre klientov, prešmykol sa von.
Na parkovisku ho zastavila neznáma žena. Niečo sa ho opýtala po španielsky, ale on tomu nerozumel. Jediné čomu rozumel bol názov Real obsession. Myslel si, že chce vedieť, či prišla na správne miesto.
„Áno, áno...“ chcel ju nasmerovať k hlavnému vchodu. Zabránil mu vtom záchvat nekontrolovateľného kašľa.
Ona sa len spokojne usmiala opäť niečo povedala a strčila ho do auta.

***

Athos si konečne rozložil veci v kancelárií. Tešil sa na ďalší pracovný čas. Hlavne pokiaľ ho mal stráviť so svojím novým asistentom. Rozhodol sa, že nedovolí, aby jeho nového priateľa niekto chytal. Práve kvôli tomu opäť prijal Aza. Chcel si mladého Tara nechať len pre seba.
Zapol notebook a zadal správne heslo. Ozvala sa jeho obľúbená melódia.
Chcel otvoriť dôležité súbory so správou o firemných účtoch. Práve keď vyhľadal príslušný súbor, do kancelárie sa nahrnul jeden z nových zamestnancov.
Svetlovlasý mladík prezývaný Ralph, ktorý bol novou posilou v týme V. I. P. chlapcov. Bez okolkov podišiel k stolu a pomaly prehovoril: „Šéfe, už hodinu čakám vonku a nikto po mňa neprišiel. Ochrankári mi oznámili, že to auto sem prišlo a niekoho vzali so sebou. Len som si na chvíľu odskočil na záchod. Mike povedal, že tá bláznivá ženská do auta naložila nejakého chlapca v pyžame,“ hundral Ralph. Vôbec sa mu to nepáčilo. Počítal s tým, že mu Španiel dobre zaplatí.
„Musím mu zavolať,“ Athos chvíľu pôsobivo menil farby. Rýchlo vyťukal číslo, ale nikto mu to nezdvíhal. Rozrušene klepol rukou o stôl.
Španiel patril k dôležitým zákazníkom a V. I. P. chlapcov si pozýval aj domov do svojej honosnej vily. Nikdy si dvakrát nevybral toho istého a bol dosť náladový. Práve kvôli nemu najímal aj dočasných pracovníkov, ktorý vlastne slúžili len na jednu noc. Posielal po chlapcov svoju zamestnankyňu, ktorá ich vždy zaviezla až k nemu. Tým si udržiaval istú dávku tajomnosti.
„Kto bol taký hlúpy, že sa nechal vtiahnuť do niečoho takého?“ opýtal sa podráždene. S tým človekom nechcel mať žiadne problémy.
„Ja neviem. Ochrankári toho chlapca nepoznajú,“ rozhorčene poznamenal Ralph.
„Zatiaľ choď pracovať do reštaurácie. Chýba nám jeden čašník. Potom sa vyrovnáme,“ požiadal ho Athos. Dúfal, že tá záležitosť nezhorší ich vzťahy s večne nespokojným klientom.

***

Taro rozrušene pobiehal po kancelárií. Potreboval najmenej polhodinu, kým sa dokázal upokojiť. Keď ho Athos odvolal od kopírovania dokumentov a oznámil mu, čo sa stalo, takmer sa z toho zosypal. Erika mal na starosti a bál sa, že mu niečo stane.
Celý zbledol a nedokázal so seba dostať žiadnu súvislú vetu.
Šéf si všimol, ako veľmi to mladíka rozrušilo.
„Poď ku mne, zlatko,“ natiahol k nemu ruky. Privinul si ho do láskavého objatia. Tým mu zabránil v ďalšom pohybe. Usadil si vystrašeného mladíka na kolená a chvíľu ho utešoval.
„Neboj sa. Poslal som tam mojich ľudí. Privedú ho späť,“ opatrne ho pohladkal po chrbte.
„Mali sme ísť s nimi,“ rozrušene zavrčal Taro.
„To nejde, Nicky. Španiel si potrpí na určitý postup. Nemôžeme ho len tak prepadnúť vo vlastnom dome. Nikdy nekomunikuje priamo so mnou. Musíme hrať jeho hru, aby sa ešte viac nenahneval.“
„Dobre, tak počkáme,“ znepokojene sa oprel o svojho partnera.