Zatiaľ ešte žiadne varovanie nedávam, lebo v tejto kapitole nie je nič nevhodné. Je trochu krátka, lebo asi tak vyzerá stav mojej múzy a v poslednom čase nič nestíham ako vždy :(
Nesmrteľnosť
Tvoj dar
Tvoja kliatba
Tvoja večná otázka
Ako sa mohla opovážiť?
Stať sa nepriateľom temných
Cítil silnú bolesť v oblasti žalúdka. Potreboval životodarnú krv, ktorá ho mohla nasýtiť viac než ktorýkoľvek iný nápoj. Od zvieracej si už odvykol, nemala v sebe to isté čaro, ako ľudská. Okrem toho nemienil naháňať nejaké špinavé mestské stvorenia, ktoré v sebe niesli pocit nečistoty.
Mohol som sa napiť, ale tá potvora ma zastavila. Ako mohla vedieť kto som? Ako sa mohla opovážiť?
Hnev sa odrážal na mladej tvári, planul ako nebezpečný oheň schopný zabíjať. Prial si ju mať opäť pred sebou a môcť nechať prevládnuť živočíšne pudy. Mohol si vziať jej krv do poslednej kvapky. Nemohol som. Prečo? Veď tam bola takmer sama a bezbranná...
Nebezpečne ostré zuby boli vo svetle pouličnej lampy ešte výraznejšie. Ruky sa mu chveli od potláčanej nervozity.
Pokúšal sa ovládnuť svoje túžby, tak aby mohol opäť vyjsť medzi ľudí. On nikdy nepohrýzol prvého človeka, ktorého stretol. Vždy si starostlivo vyberal a najčastejšie si zvolil tak, aby mal z lovu aj určitý pôžitok. Nestačilo mu len dosiahnuť, aby sa napil chcel svoju obeť úplne omámiť.
Tackavo vstal zo zeme a opäť sa s veľkou námahou dostal na chodník. Neustále myslel na Ann Fletcherovú. Veľmi dobre si zapamätal jej meno a mienil sa čoskoro opäť vrátiť do toho domu. Vo vrecku zacítil nepríjemnú vibráciu svojho mobilu. Neochotne siahol do vrecka a vybral z neho svojho malého pomocníka.
„Richard, teraz naozaj nemám čas. Potrebuješ niečo súrne?“ nechcel, aby ho hlas spolubývajúceho pokúšal k návratu na internát. V takomto stave rozhodne nemohol byť medzi toľkými mladými ľuďmi.
„Damien, mal by si sa vrátiť, prišla za tebou nejaká sexi kočka. Vraj sa volá Saléne,“ dychtivo vyslovil to zvláštne znejúce meno.
Mladý muž okamžite pridal do kroku a zamieril k miestam s oveľa lepších signálom. Nedokázal pochopiť, prečo 500- ročná upírka merala takú dlhú cestu až z opačného konca krajiny, len preto, aby mohla navštíviť svojho najmladšieho vnuka. Okrem toho kvôli nemu prerušila jedno z období liečivého spánku.
„Dobre ma počúvaj, v žiadnom prípade sa jej nedotýkaj. Je to moja príbuzná a nechcem, aby si na ňu siahal!“ zavrčal rozčúlene. To posledné čo potreboval, bola čerstvo prebudená a poriadne hladná príslušníčka rodu upírov.
„Daj mi ju na chvíľu k telefónu, prosím ťa,“ musel sa ubezpečiť, že mu neublíži. Nemienil riešiť odpratávanie tiel zo svojej vlastnej internátnej izby. Niečo také považoval za dosť riskantné.
„Áno, jasné, nemusíš sa báť, nič jej nehrozí,“ posmešne poznamenal Richard. Nemal ani najmenšie tušenie, že on si skôr robí starosti o to, aby v jeho izbe nedošlo k nejakému krvavému zápasu. Jeho milovaná príbuzná väčšinu svojho dlhého života prespala a budila sa len počas krátkych intervalov.
„Damien, potrebujem ťa. Tvoj otec už o všetkom vie a nechcem, aby sa objavil v nemocnici. Ponáhľaj sa, Eliu už odviezli a vyzerá to tak, že dieťa bude podobné otcovi, presne tak ako ty,“ nemohla sa vyjadriť jasnejšie, lebo nebola úplne sama.
„Hneď prídem, ale radšej ma počkaj vonku. Nevedel som, že je tehotná,“ nervózne odvetil Damien. Nemal ani najmenšiu chuť riešiť matkine problémy. Vôbec netušil, že bude mať súrodenca. Už dlhšiu dobu s ňou nežil a aj cez víkendy ostával na internáte. Takmer pol roka už nebol doma a netušil ani, že bola tehotná. Keď ju videl naposledy zdala sa mu trochu čudná, ale nevšimol si nijakú podstatnú zmenu.
Začul kroky nejakej živej bytosti. Bol to klepot vysokých podpätkov. Mladá žena pomaly prechádzala k zdanlivo opustenej zastávke. Bez akéhokoľvek varovania podišiel bližšie k nej, díval sa na ňu tým podmanivým spôsobom, jeho oči si bez akejkoľvek zmienky násilia podmaňovali.
Nechala sa objať, akoby ho už dávno poznala. Vyzerali ako zamilovaný párik, ktorý mal vopred dohodnutú schôdzku. Nikto si nevšimol bolestný povzdych, ktorý sa jej vydral z hrdla, keď sa zahryzol do tej citlivej časti. Kvapky krvi lenivo stekali po jej kabáte, ale ona to už necítila. Bola úplne ochromená mocou upíra. Damien cítil ako z nej veľmi rýchlo uniká život, pil príliš rýchlo a vôbec nedbal na veľkú stratu krvi. Nechal telo padnúť na zem, neprekážalo mu, že to ľudia uvidia. Len máloktorí z nich mali ten dar všimnúť si niečo. Keď upír používal svoju moc, ostatní pred sebou videli úplne inú scénu. To dievča považovali za jeho priateľku a v ich mysliach to bola nepopierateľná pravda.
Len jedna postava sa oddelila z radu náhliacich sa ľudí. Pomerne mladý muž odetý v čiernom kabáte nenápadne podišiel bližšie k Damienovi.
Mal podmanivé tmavé oči, mierne zahnutý nos a plné pery, ktoré neboli pre upírov až také typické. Dlhšie čierne vlasy lemovali bledú tvár, ktorá už na prvý pohľad spĺňala kritéria vonkajšej krásy. Práve tieto charakteristické rysy len zvýrazňovali čaro osobnosti, ktoré z neho vyžarovalo.. Bola to však len prirodzená vlastnosti, ktorú oni sami nepovažovali za nijak výnimočnú. Príťažlivý výzor im pomáhal získať viac obetí, bola to len určitá súčasť ich schopnosti. Oni sa nepovažovali za krásnych, v ich ponímaní vyzerali úplne rovnako ako obyčajní ľudia. Oliver Blake patril k upírom, ktorí už toho veľa prežili. Mal už takmer 600 rokov, pod viacerými menami napísal veľké množstvo rôznych kníh o histórii, príbehy o upíroch a okrem toho aj množstvo vedeckých štúdií. Vychodil niekoľko vysokých škôl len vďaka tomu, aby mal čo robiť, keďže kritéria na povolania sa počas storočí menili. V súčasnosti bol profesorom histórie, prednášal na univerzite a venoval sa svojmu mladému partnerovi. Nemal však rád, keď ho priveľmi často doma nazývali profesor. Na toto povolanie si ešte celkom nezvykol a od svojich priateľov nechcel o škole ani len počuť. Bol skôr dôverníkom Damiena a mnohých ďalších mladých členov komunity.
„Je od teba dosť nezodpovedné, robiť to na verejnosti, Damien. Nikdy nepodceňuj ľudí, nemôžeš vedieť či sa medzi nimi nenájdu lovci. Okamžite prestaň! Dnes nie je čas na zabíjanie. Predpokladám, že ťa už vyhľadala Saléne. Musíme sa poponáhľať, Zacharias mi volal, že v nemocnici sa deje niečo veľmi zlé, “ on nesúhlasil zo zabíjaním obetí. Už niekoľko rokov žil zo zvieracej krvi a takzvaných dobrovoľných darcov. Dokázal svojich ľudských priateľov presvedčiť, aby mu priniesli v ampulkách svoju krvi a neskôr na to úplne zabudli.
„Áno, viem si to veľmi dobre predstaviť. Zacharias určite vypije celú krvnú banku, ako minule, keď sme ho nechali samého v nemocnici,“ sarkasticky poznamenal Damien. Už niekoľkokrát oľutoval, že sa nechal presvedčiť a pomohol svojmu bývalému spolužiakovi stať sa upírom. Od tej doby ho mal stále na blízku. Dokonca sa k nim aj nasťahoval a správal sa ako člen ich rodiny. Damienova mama tým nebola veľmi nadšená, musel si vypočuť pár poriadne dlhých prednášok, kým si zvykla na jeho nového brata.
Zacharias sa neustále usmieval a vždy si zo sebou domov priviedol nejaké dievča, podľa možnosti aj chlapca.
„Mám tu auto, môžem ťa odviesť...“ navrhol Oliver.
„Výborne, aspoň sa nebudeme zbytočne zdržiavať. Ako si vlastne vedel, že som tu?“ opatrne odsunul dievča a konečne prestal venovať pozornosť jej krvi, ktorá začala vytekať aj na zem.
„To nebolo ťažké. Cítil som tvoj hlad už na diaľku a vedel som, že ti rád zabíjaš, napriek tomu, čo všetko som ti povedal o rizikách takéhoto správania,“ pokynul mu, aby šiel za ním. Obaja prešli cez cestu a zamierili k zdanlivo opustenému parkovisku.
Nesmrteľný upír
Nesmrteľný sen
Nesmrteľná pochybnosť
O vernosti tvojej voči
