1. kapitola Nechápem zlo

prvá kapitola zo série Real slash.


„Nestavaj sa mi do cesty, Dereq!“ pohŕdavo odvrkol Josh. Čudná pokrútená zbraň v jeho rukách mu nenaháňala strach. Mohla ublížiť len veštcovi. Napriek tomu podozrievavo sledoval pohybujúcu sa čepeľ. Zbraň vyrezávačov očí. Najdokonalejší a najchladnokrvnejší výtvor ľudských rúk. Na prvý pohľad vyzerala ako krátka dýka s čepeľou utvorenou z čistej mágie. Sledoval jej pohyb, ktorý pripomínal divoký tanec. Mala silu, ale rozhodne nie takú, aby mohla ohrozovať mága bez vešteckých schopností. Primárne bola určená na vylúpnutie vnútorného oka - vďaka, ktorému veštci videli to, čo bolo a to, čo bude. Joshovi pripadalo dosť podozrivé, že na nich chce zaútočiť prostredníctvom tejto zbrane. Jemu mohla tak prinajmenšom spôsobiť malé škrabnutie, ale nič viac. Svetlovlasý muž nemohol používať svoje magické schopnosti, keď tú vec držal vo svojich rukách. Josh s ním už pomaly strácal trpezlivosť.
„Chceš mi snáď nahovoriť, že si ho tu chcete nechať? To je nemožné. Mne je jedno akú mágiu bude používať. Na tom mi vôbec nezáleží. Dôležité je len to, že je to môj partner. Priprav sa, že nebudem brať ohľad nato, čo sa s tebou stane,“ malá iskrička mágie sa dotkla dlážky. Pomaly prešla okolo Dereqa. Prestal sa hýbať. Náhle stuhol, akoby sa zastavil čas.
„Poď, musíme ísť. Čoskoro sa preberie. Buď rozumný a poslúchni ma,“ nechcel zbytočne plytvať svojim silami. Takisto netúžil po vzbudení prílišnej pozornosti. Otec mu sľúbil, že sa do toho nebudú miešať žiadne vyššie zložky, ale aj tak sa naňho nechcel úplne spoliehať. Tá ich dohoda sa mu hnusila, ale nemal na výber. Presvedčiť ich, aby ho vpustili do svojho priestoru nebolo vôbec ľahké. Musel uznať, že David má na určité veci talent a viac trpezlivosti než on.
„Prosím, dôveruj mi. Všetko ti vysvetlím, Tom. ale teraz bude lepšie, keď odtiaľto vypadneme. Tí ľudia, ti nechcú pomôcť,“ nežne ho pobozkal na pery.
„Tak dobre, pôjdem s tebou,“ napokon súhlasil. Ten zúfalý výraz v jeho tvári ho úplne obmäkčil. Chcel ostať s ním. Byť v jeho náručí a nemyslieť na nič iné. Napokon vybehli von a nasadli do auta. Tom zmierlivo položil ruku na Joshove koleno.
„Prepáč mi to. Ani neviem, prečo som chcel ostať. Ako sa má Alex? Mrzí ma, že sme spolu nestrávili Vianoce,“ zapol si pás a pokúšal sa trochu viac preniknúť do svojich vlastných spomienok. Všetko bolo poriadne zmätené. Cítil, ako sa v ňom niečo otvára.
„Bol veľmi mrzutý a stále plakal. Vieš, čarodejnícke deti sú trochu viac citlivé. Prijal ťa za svojho otca a chce ťa mať pri sebe. Už niekoľko dní má zvýšenú teplotu. Brigitt stále tvrdí, že si to privodil pomocou mágie. To zvyčajne maličkí robia, keď im nechceme vyhovieť,“ sústredil sa na cestu. Začínal mať taký nepríjemný pocit. V aute sa roztvárala mágia, ktorú nespoznával.
„Josh, cítim sa zle. Môžeš na chvíľu zastaviť?“ poriadne zbledol a chytil sa za brucho.
Josh zastavil na prvom vhodnom mieste, ktoré uvidel. Opatrne pomohol partnerovi vystúpiť.
„Ublížili ti? Dotýkali sa ťa?“ podoprel ho, keď si všimol, že ledva stojí na nohách. Pre istotu kontaktoval aj svoju skupinu. Chcel, aby ich prišli odprevadiť.
„Neviem, niečo so mnou urobili, ale už si neviem spomenúť. Cítil som bolesť, ale už si naozaj...“ zosypal sa do jeho náručia. To teplo, ktoré cítil bolo priam neznesiteľné. Zrazu videl všetko. V zrýchlených momentoch vnímal akési záblesky predstáv, ktorým nerozumel.
Potom ho niečo vytrhlo z partnerovho náručia. Vzniesol sa do vzduchu. Začal rýchlo stúpať a videl toho čoraz viac.
Pri Joshovi sa náhle objavila mladá žena. Použila prechod medzi priestormi, aby sa k nemu dostala, čo najrýchlejšie.
„Hneď ho dostanem pod kontrolu. Nemusíš sa báť. Nie je to nič vážne,“ Alaina si vysúkala rukávy.
„Ja ho chytím. Ty ho stiahni dolu, ale rýchlo. Nech to nikto neuvidí,“ postavil sa ho vhodnej pozície. Stále nechápal, čo presne to má znamenať. Mágia sa takto deštruktívne zvyčajne neprejavovala.
Alaina natiahla ruky a začala si potichu mrmlať akúsi zvláštnu melódiu. Tomovo telo sa pomaly spúšťalo stále nižšie a nižšie.
„Tak poď, ešte,“ Josh ho napokon opäť zovrel v náručí. Aj on už cítil teplo vyžarujúce z jeho tela. Spoločne ho odniesli do auta a pohodlne uložili na zadné sedadlo. Museli sa poponáhľať.
„Čo mu je?“
„Obávam sa, že Tom je veštec,“ pre istotu zafixovala jeho telo jednoduchým zaklínadlom. Pod hlavu mu strčila Alexov vankúš.
„Vnútorné oko ho trošku potrápilo. Vždy, keď sa úplne otvorí tak, je to dosť nepríjemné. Hlavne pre takých, ktorí ešte len objavili svoje schopnosti. Neboj sa. Budem v poriadku,“ na čelo mu nakreslila uzatváracie znaky. Jej vnútorné oko naňho reagovalo. Vysielalo k nemu upokojujúce signály.
„Keby sa to stalo tam vnútri. Nedostal by som ho odtiaľ. Vyrezávači očí by...“ vybral tú najkratšiu cestu domov. Už sa nemohol dočkať toho, ako sa uchýli do bezpečia. Jeho magické schopnosti stále ešte neboli úplne pod kontrolou. Mohlo sa stať čokoľvek.
„Obávam sa, že už to vedia. Keď Dereq vytiahol tú vec, nechcel ňou ublížiť tebe. Ty si mu len stál v ceste. Nechcem ťa rušiť, ale mal by si sa radšej poponáhľať. Niekto sa nás snaží dobehnúť a to, čo vidím v našej budúcnosti nie je práve najpríjemnejšie,“ svoje vnútorné oko napojila práve na túto situáciu. Tentoraz prekročila zvyčajné pravidlá. Obávala sa, že ich budú prenasledovať, preto sa radšej aspoň čiastočne dívala do budúcnosti. V očiach sa jej zaiskrilo, keď toho uvidela možno aj viac než chcela. Musela rýchlo privrieť svoje vnútorné oko. Nenápadne vyhrnula Tomovi oblečenie a položila mu ruko na brucho.
„Bude potrebovať aj lekára. Má tu. No neviem, ako ti to mám povedať,“ pre istotu sa zahľadela aj do jeho vnútra. To, čo tam videla jej takmer vyrazilo dych.
„Áno, jasné. Doktor nás bude čakať doma. Už som ho upovedomil,“ pomohol si kúzlami, aby sa tam dostali rýchlejšie. Cestou nenápadne odrazil pár magických útokov.
„Okrem toho, že je veštec, má aj nejaký iný problém?“ opýtal sa, keď ho konečne vyberali z auta.
„Vyzerá to tak, že Alex bude mať mladšieho brata. Viem, že to znie neuveriteľne, ale veštci môžu byť aj tehotní. Dokonca za istých podmienok aj mladí muži, nestáva sa to veľmi často, ale tentoraz vám to vyšlo,“ vyjachtala znepokojene.
„On bude mať? Veď to predsa...“ chvíľu nedokázal poriadne rozprávať. Keď sa trochu spamätal vzal svojho partnera a odniesol ho dovnútra. Alaina šla s ním a dávala pozor, aby ich náhodou niečo neohrozovalo.
„Ale veď to dieťa sa nemá ani kde vyvíjať. Ako môže?“ neustále ju bombardoval otázkami.
„Celý ten proces riadi mágia a malý je do nej zabalený. Dá sa povedať, že aj to prispelo k tomu, že máš teraz problémy so svojimi schopnosťami. Vaše dieťa si ich čiastočne vzalo, aby malo dostatok priestoru. Keď sa narodí, opäť budeš v poriadku,“ chlácholivo ho pohladila po ramene. Nehovorilo sa jej o tom práve ľahko. Niečo také ešte nikdy nevidela. Písalo sa o tom v tajných knihách, ale sama sa s takým niečím ešte nestretla.
Začuli hlasné vzdychy. Búrlivý krik sa niesol z obývačky. Dvere boli otvorené a vnútri sa práve odohrávala dosť pekná sexuálna scénka.
„Ahojte, už sme sa báli, že nás budete potrebovať,“ z gauča sa nenápadne zdvihol Eliot.
Ozvalo sa mľasknutie. Práve sedel na Aaronovi a zrejme sa spolu veľmi dobre zabávali. Ani jeden z nich neľutoval, že im Josh zakázal podieľať sa na záchrannej akcii.
„Čau, Josh,“ rozpačito poznamenal Aaron. Okamžite si zapol košeľu a pokúšal sa nevšímať si smejúceho sa Eliota. Ešte stále na ňom sedel.
„Pokojne pokračujte, nebudem vás rušiť,“ zahundral Josh. Navonok sa tváril prísne, ale páčilo sa mu, že sa trochu zblížili. Samozrejme nepovažoval za vhodné, aby to vykonávali práve v jeho byte.
„Teda, chlapci. Takto strážite?“ Alaina nenápadne privrela dvere. Chcela im dať čas, aby sa mohli trochu spamätať. Zamierila do kuchyne. Chcela sa trochu napiť.
Odniesol Toma do spálne. Zložil svoje sladké bremeno do postele. Tom sa už trochu spamätal. Chytil ho okolo pása a vtiahol do postele. Josh cítil na sebe váhu jeho tela.
„Si v poriadku, Tom?“
„Áno, nič mi nie je. Chcem sa s tebou milovať,“ zamrmlal roztúžene.

1. kapitola Gabriel

Varovanie: 18+ slash, chcela som pridať atavar, ale net mi nedovolí, lebo sa zbláznil...grrr



Ruky sa mu trochu triasli. Srdce mu bilo oveľa prudšie než zvyčajne. Nebol zvyknutý až na taký osobný kontakt so zákazníkom. Uľavilo sa mu, keď dostal potvrdenie objednávky. Vyšiel von a o pár minút sa už vracal aj s jedlom a pitím. Všetko pekne poukladal na stôl. Na zákazníka sa neodvážil ani pozrieť.
„Želáte si ešte niečo?“ vyjachtal rozrušene. V apartmáne sa naplno zažalo svetlo. Prinútil sa zdvihnúť zrak. Nesmelo sa usmial. Takmer mu vyrazilo dych, keď si uvedomil, že toho mladého muža pozná. Tie oči, ústa, výraz jeho tváre, postava. To všetko mu bolo známe. Nemohol sa pomýliť. Bol to on. Gabriel. Jeden z jeho bývalých spolužiakov. Keď nastúpil na strednú, Gabriel bol už štvrták. Podarilo sa mu znepríjemniť mu život. Neustále medzi nimi vládlo napätie a občas sa aj pobili. Vždy tvrdil, že je slaboch, zámerne ho strápňoval. Ten istý Gabriel, akurát už o trochu starší sedel teraz na gauči a prebodával ho pohľadom. Chuť opustiť miestnosť sa podstatne zvýšila. Vtedy sa tváril ako pán sveta, dnes z neho skôr vyžaroval smútok. Aj on predstieral, že je všetko v poriadku. Krátke tmavé vlasy mal trošku rozstrapatené, drsné črty tváre ešte viac zvýraznili tmavé okuliare. Nosil moderný oblek, ktorí bol zrejme súčasťou jeho práce. Bol až príliš štíhly, oblečenie na ňom tak trochu viselo. Vrchné gombíky na bielej košeli mal voľne rozopnuté. Vôbec nevyzeral ako zvyčajní návštevníci V. I. P. časti. Rozhodne bol jedným z najmladších.
Všimol si aj ďalšiu podstatnú záležitosť, ktorá mu predtým zrejme unikla.
Gabriel je gay. Tak to je sila. V myšlienkach sa odvážil pripustiť aj túto možnosť. Rozpačito si stiahol sukňu trochu nižšie. Cítil sa pred ním až príliš odhalený. Očakával, že sa začne smiať, bál sa, že všetkým spoločným známym prezradí, kde teraz pracuje. Mysľou mu prešli takmer všetky nepríjemné predstavy.
V Gabrielovej hlave sa odohrával úplne iný príbeh. Pozorne si obzeral svojho chlapca. Pohľadom priam hltal každú časť jeho tela.
Mejkap mu dodával trošku starší výzor, ale stále pôsobil ako nevinný anjelik. Gabrielovi sa na ňom páčilo takmer všetko. V hnedých očiach sa zračil strach a očakávanie. Plné pery ho takmer zvádzali k bozkom. Bol na svoj vek dosť nízky, ale to mu nevadilo. Chcel by ho preskúmať celého.
Hneď si všimol, že je nervózny a pripadalo mu to veľmi roztomilé. Páčilo sa mu, že nie je až taký suverénny profesionál.
„Poď si ku mne sadnúť. Chcem, aby si mi dnes robil spoločnosť,“ prikázal stručne. Taro nereagoval. Až príliš sa ponoril do svojich myšlienok. Spamätal sa, až keď sa nejakým záhadným spôsobom ocitol na Gabrielových kolenách. Dotyky. To bola prvá vec, pre ktorú sa nikdy neponáhľal do V. I. P. zóny. Vedel, že aj keď sex nie je dovolený, bozky a obchytkávanie je úplne bežnou záležitosťou. Takisto aj sedenie na kolenách, hladkanie a podobne. Vo verejnej časti nebolo dovolené ani to.
Gabriel opäť trochu stlmil svetlo a nechal do miestnosti prúdiť príjemnú hudbu.
Bez okolkov obrátil jeho tvár k sebe a začal ho bozkávať. Taro najprv vôbec nereagoval. Bol úplne stuhnutý. Napokon sa prinútil odpovedať na jeho bozky. Nechal ho trochu sa vyblázniť. Keď mu chcel siahnuť pod sukňu, zadržal jeho ruku.
„Jedlo vám vychladne,“ pripomenul mu.

***

Tesne po polnoci konečne odchádzal z apartmánu. Gabriel ho takmer nechcel pustiť. Neustále mu dával návrhy, bol dosť dotieravý a veľa toho vypil. Ledva sa ho zbavil. Potreboval si aspoň na chvíľu oddýchnuť. Cestou dostal správy o ďalších objednávkach. Očividne to bola dosť úspešná noc. Všetci V. I. P. chlapci pobehovali z jedného apartmánu do druhého. Ruky mali plné práce.
Ja toho Miniho asi zabijem. Keď ešte raz nepríde do práce, už ma sem nikto nedostane. Neochotne prebral ďalšiu objednávku od staršieho muža v apartmáne 11/C. Našťastie tento zákazník sa chcel len pozhovárať. Strávili takmer polhodinou debatou o všelijakých bežných veciach. Tento zákazník bol opitý ešte viac než Gabriel, počas rozhovoru dokonca tvrdo zaspal. Taro sa trochu upokojil a nálada sa mu zlepšila. Ešte ani nestihol dôjsť do hlavnej miestnosti, keď mu jeden ryšavý chlapec vtisol do ruky tácku.
„Môžeš to hodiť tomu chlapovi na osmičku. Ja už naozaj nestíham a on si nevybral nikoho konkrétneho len zadal objednávku,“ vychŕlil naňho a zmizol skôr než stihol niečo povedať.
Taro rozhorčene zamieril do ďalšieho apartmánu. Začínal byť dosť unavený, ruky a nohy ho boleli a v sukni mu začínalo byť trochu horúco.
Keď otvoril už v poradí tretie dvere trochu sa mu aj krútila hlava. V poslednom čase bol dosť prepracovaný, v škole neustále zaspával a nič nestíhal. Táto noc mu tiež dávala zabrať. Len čo otvoril dvere, zákazník ho doslova zhodil na gauč. Tácka mu z rúk vypadla. Všetko skončilo na koberci. To tomu mužovi očividne neprekážalo. Hrubo sa prisal na jeho pery. Taro sa spod neho nedokázal dostať. Začínal pomaly prepadávať panike. Cítil ako mu sukňa úplne povolila. Mužovi sa podarilo mu ju vyzliecť.
„Pane, toto naozaj nemôžete!“ kričal naňho. Vzpieral sa. Bola tam úplná tma. Cítil zrýchlený dych toho muža.
„Ja som spoločníkom majiteľa. Môžem si robiť, čo uznám za vhodné. Pre mňa pravidlá neplatia. Táto izba je tak trochu špeciálna, iná ako tie ostatné. Mám tak akosi právo na všetkých, ktorí tu pracujú aj na teba,“ zašepkal mu do ucha. Zobral ho do náručia a odniesol do zadnej časti miestnosti. Otvoril nejaké ďalšie dvere. Taro sa vzpieral, kričal, pokúšal sa mu ujsť, ale ten muž bol oveľa silnejší. Svojimi pohybmi len urýchlil ďalšie vyzliekanie.

***

„Ako ste to mohli urobiť?“ svetlovlasý chlapec rozrušene schytil za golier svojho kolegu. Keď zistil, že zaňho nahor poslali náhradu, chcel sa ubezpečiť, že je všetko v poriadku. Mini bol už trochu starší, pracoval v reštaurácii takmer päť rokov. Bol to skôr kamarátsky typ a komunikatívny typ. Napriek slabému hlasu si vedel vydobyť dosť dobré postavenie. a rešpekt. V. I. P. chlapci ho považovali za prílišného dobráka.
„Ty teda máš čo hovoriť. Dnes si bol na rade. Vieš, že vždy, keď príde Athosov tichý spoločník, niekto sa oňho musí postarať. On pracoval namiesto teba, nemysli si, že náš mladý je nejakou výnimkou,“ ryšavý chlapec prezývaný Az sa pobavene uškrnul. Tomu novému to celkom doprial.
„Mám toho dosť. Idem za šéfom. Musí to skončiť,“ pobral sa k dverám, ale niekto ho zozadu udrel do hlavy.
„Odpracte ho, aby nenarobil ešte viac škody,“ prikázal jeden z chlapcov.
Az ho odtiahol do miestnosti určenej na občerstvenie. Vzal ho na ruky a sadol si s ním do kresla. Nechcel ho udrieť, ale bál sa. Odhalenie určitých tajomstiev nebolo možné. Už dávno zradil šéfovu dôveru. Bál sa, že ak všetko vyjde najavo bude musieť zaplatiť.
„Prepáč mi to, ale on nás má v hrsti. Nemôžeme sa proti nemu postaviť.“

***

Taro sa zobudil v posteli. Celý čas bol skrčený v tej istej polohe. Trochu si ponaťahoval nohy a nahlas zívol. Dve hodiny popoludní. To videl na svojich hodinkách.
„Prečo nezvonil mobil? Sakra, mal som byť v škole,“ na chvíľu objal mäkký vankúš. Chcelo sa mu ešte spať. Rukou vrazil do cudzieho tela. Niekto ho k sebe pevne pritisol. Myslel si, že je doma, ale keď sa lepšie poobzeral pochopil, že sa tam vôbec nedostal.
„Vidíš, nebolo to až také zlé,“ pri uchu mu zaznel posmešný hlas. Tmavé očami, ktoré si ho pobavene premeriavali. „Dnes na školu zabudni, ešte budeme pokračovať,“ stiahol z neho prikrývku.
Taro ho silno udrel po tvári. Pozbieral všetku svoju silu, aby týmto jasne vyjadril svoj postoj.
Muž, s ktorým „strávil noc“ pokojne ležal vedľa neho. Bol asi tak o desať rokov starší než Taro. Dlhé vlasy mu voľne padali do tváre a čo bolo asi tak najhoršie bol milencom ich šéfa. Jeho miláčikom, na ktorého nedal dopustiť. Všetci vedeli, že Athos ho slepo miluje. Samozrejme nemal ani poňatia o týchto aktivitách. Will sa stal postrachom celej reštaurácie. Všetci sa ho báli, lebo vedeli, že má až príliš veľký vplyv. (Will je tiež len prezývka)
„Nič sa nestalo. Pokiaľ viem, zaspal som, čiže ako milenec asi zrejme tiež nestojíte za nič. Úprimne ľutujem nášho šéfa,“ keď večer zistil, že už sa z toho nevykrúti, zavrel oči a úplne sa prestal hýbať. Potom už veľmi rýchlo od únavy zaspal a nič viac nevnímal.
„To si ku mne nebudeš dovoľovať. Ešte sme spolu neskončili,“ udrel ho tak silno, až sa mu zatmelo pred očami. Bol takmer úplne mimo niekoľko ďalších minút. Keď opäť začal vnímať okolitý svet, cítil ako jeho otvor ho vyplňuje Willov penis. Už ho to nebolelo, kým si uvedomil realitu, zvykol si naňho. Zdesene vykríkol. Nohy mal pokrčené a odtiahnuté ďalej od seba. Cítil ako doňho preniká, čoraz intenzívnejšie. Oboma rukami ho chytil okolo krku.
„Zlatko, nepodceňuj ma,“ jednu nohu mu trochu viac nadvihol, aby získal viac priestoru.
Willova ruka takmer našla jeho penis. Posteľ sa pod nimi už poriadne prehýbala. Taro sa trochu natiahol. Na zemi zazrel kľúče od auta. Povolil zovretie Willovho krku a opatrne sa naťahoval za nimi. Pre istotu ho pobozkal na pery, aby si nič nevšimol.
„Ty si radšej daj pozor na mňa,“ ostrou stranou kľúča mu poškriabal tvár. Rana bola dosť hlboká. Rozhodne ho nešetril. Will ho pomaly pustil a rukami si chytil tvár. Taro využil situácii a oddelil sa od jeho tela.
„Ja nie som žiadna hračka, rozumieš! Nebudeš na mňa klásť tie tvoje špinavé ruky!“ netušil, kde sa v ňom vzala toľká sila a agresivita. Rýchlo vzal svoju košeľu a v druhej izbe našiel aj sukňu. Bosí bežal po chodbách so zakrvavenými rukami.
Zastavil sa až, keď prišiel domov. Matka samozrejme nebola doma, našťastie sa s ňou nestretol. Veľmi dlho bol v sprche. Donekonečna sa celý drhol. Upokojovalo ho len to, že ten cvok si nestihol takmer vôbec užiť. Tvár mal už starostlivo očistenú od mejkapu, vybral si kontaktné šošovky a chystal sa obliecť sa zas ako Nick Nelson. Do práce sa vrátiť musel. Jeho matka vôbec nemala peniaze. Topili sa v dlhoch a ledva dokázali vyžiť. Boli závislí od jeho platu.

Prológ

Taro pracuje ako čašník v reštaurácii Real obsession. Je to podnik určený skôr pre mužov... Chodia tam skôr takí bohatší muži...
a majú tam takú časť pre VIP zákazníkov, hamblivý Taro (Nick Nelson) má zaskakovať za kolegu, ktorí neprišiel...
o pároch a o varovaniach budem písať neskôr, teraz ešte ani presne neviem....


„Taro, sadni si, učešem ťa,“ mladá žena s dlhými ryšavými vlasmi, okamžite vzala do rúk svoje obľúbené nástroje. Posadila mladíka do kresla a obrátila ho k zrkadlu. Stiahla mu z hlavy mokrí uterák.
Volala sa Lucy a mala na starosti všetkých čašníkov, ktorí sa chystali do práce. Väčšina z nich už opustila šatňu, určenú na prezliekanie a úpravu. Chlapci sa pomaly chystali na svoje miesta. Všetci boli zamestnancami tejto luxusnej reštaurácie menom Real obsession. Oficiálne to bola len obyčajná reštaurácia, hlavne cez deň. Večer sa z nej stával pomerne známy podnik, ktorí navštevovali bohatí ľudia, preferujúci súkromie a dokonalú starostlivosť.
„Poponáhľaj sa. Už aj tak trochu meškám. Nestihol som autobus,“ trochu sebou trhol, keď zapla fén. Stále si nemohol zvyknúť na takúto starostlivosť. Pracoval tam ešte len tri mesiace. Bol takpovediac čerstvým nováčikom. Tam vonku sa volal Nick Nelson a bol študentom strednej školy.
Tu sa volal Taro a stal sa jedným z obľúbených chlapcov. U zákazníkov zatiaľ vyvolal len priaznivé dojmy, boli s ním spokojní a radi sa nechali obslúžiť. Samozrejme nebol to žiadny podnik poskytujúci sexuálne služby. Majiteľ, ktorý si zvolil prezývku Athos im neustále zdôrazňoval, že sem prišli len obsluhovať, konverzovať a zabávať zákazníkov. Sex na pracovisku nebol vôbec povolený. Mali len vytvoriť dojem pohostinnosti a pochopenia. Taro sa díval do zrkadla. Sledoval ako sa nesmelý Nick pomaly stráca. Lucy mu upravila účes, poriadne ho pritom potiahla za vlasy.
„To je v poriadku. Dnes nebudeš v zóne pre verejnosť. Musím ťa poriadne upraviť, lebo ideš do V.I.P. sekcie,“ asi po polhodine ho konečne prestala trápiť a uznala, že účes je konečne v úplnom poriadku. Potom sa začala venovať úprave tváre. Taro nemal vôbec rád mejkap. Cítil sa čudne vždy, keď mu to dali, ale zákazníkom sa to očividne páčilo. Okrem toho to bolo dobré maskovanie. To jediné ho upokojovalo.
„Čože? Prečo ja? Som tu predsa nový,“ tak poskočil, až mu na líci pribudla tmavá škvrna.
„Taro, nehýb sa, lebo budem musieť začať odznova. Mini dnes neprišiel, niekto ho musí zastúpiť,“ zasyčala mu do ucha. Nasadila si slúchadlá a počas ďalších úprav už len počúvala tú svoju hudbu. Nemal vôbec možnosť nič viac dodať. Keď s ním skončila, vložila mu do rúk uniformu pre V.I.P. chalanov. Chvíľu neveriacky hľadel na pekne priliehavú košieľku a... Tmavovlasý chlapec chvíľu váhal. Už len pohľad na tú vec nebol vôbec príjemný.
„Náhodou tá sukňa je veľmi pekná. Zákazníkom z V.I.P. sa budeš určite páčiť,“ povzbudila ho.
Taro sa neochotne začal prezliekať. Lucy mu stále nedala pokoj. Neustále ho naprávala a napomínala. Pobiehala okolo neho ako neriadená strela a dávala pozor, aby si všetko obliekol správne a nepokazil si účes. Sukňu mu stiahla trochu nižšie a pomohla mu aj pozapínať vrchné gombíky.
„Tak a si hotový. Výborne, vyzeráš skvele. Choď za ostatnými. Už asi dostávajú objednávky. Držím ti palce,“ priam ho vystrčila z dverí, aby si to náhodou nerozmyslel. Taro ešte raz túžobne pozrel pohľadom na šatňu. Našťastie si mohol nechať aspoň svoje topánky. Tie vyzerali ešte dosť dobre a hodili sa k čiernej sukni. Bolo to zvláštne, mal pocit voľnosti, ale zároveň sa neustále pohoršoval nad jej dĺžkou.
Prešiel do chodby určenej pre zamestnancov. Prešiel skratkou okolo kuchyne a pomaly sa dostal do takzvanej hlavnej miestnosti. V. I. P. chlapci postavali pred monitormi. V. I. P. priestory boli výlučne súkromné. Hostia si podľa krátkej obrazovej prezentácie mohli vybrať obsluhu pomocou zadania príkazu do počítača. Objednávky sa prijímali rovno v apartmánoch. Taro sa postavil k voľnému monitoru. Dúfal, že ho nikto nezavolá. Na izby sa chodiť bál.
V. I. P. chlapci si ho nevšímali, ďalej sa potichu zhovárali a nevenovali svojmu mladému kolegovi vôbec žiadnu pozornosť. Tarovi skoro zabehlo, keď videl svoju obrazovú prezentáciu. Na pravej časti obrazovky nepretržite prebiehali všetky prezentácie. Fotky chlapcov sa striedali, tak aby aj oni mohli vidieť ako vyzerajú práve, keď si ich profily prezerajú klienti. Jeho fotky boli práve dočasne zaradené do ponuky V. I. P. chlapcov. Na monitore sa objavila stručná prezentácia zložená z jeho fotiek.
Rozrušene si zahryzol do pier. Radšej sa na tie svoje ani nepozrel. Keď sa ozvalo krátke pípnutie, prinútil sa zdvihnúť zrak. Našťastie nezavolali jeho. Spokojne si vydýchol. Asi po tridsiatich minútach uvidel, že si ho objednali do apartmánu 5/A.
Tak a teraz je po mne. Pomyslel si zdrvene. Pomaly vyšiel z hlavnej miestnosti. Pomocou výťahu sa musel dostať na druhé poschodie. Mapu budovy vedel naspamäť. Všetci čašníci museli poznať každú miestnosť. Aj keď tam nikdy nebol, nerobilo mu problémy zorientovať sa. Po chodbe už len prebehol, lebo sa bál, že keď opäť spomalí, neprinúti sa tam ísť. S ťažkým srdcom otvoril dvere vedúce do posledného apartmánu. Siahol na kľučku a pomaly vošiel dovnútra. Zákazníci si niekedy priali tlmené svetlo a tento bol zrejme jedným z nich. Videl štíhlu postavu pohodlne sediacu na gauči.
„Dobrý večer, pane...“ chcel pokračovať v odriekaní zvyčajných zdvorilostných fráz, ale zastavil ho pánov hlas. Bol dosť mladý a už na prvý pohľad bolo jasné, že to bude zaujímavá noc.
„Ostaň tam, Taro. Donesieš mi 1, 5, 7 a 10, všetko dvakrát a na pitie 12,“ jedálny lístok a nápojový lístok bol zostavený podľa čísel, ktoré museli ovládať naspamäť. Bolo to súčasťou ich práce. Taro si v duchu zopakoval čísla, aby to náhodou nepoplietol.
Dosť ťažko sa mu rozprávalo. Stále bol veľmi nervózny. Začínal mať akúsi malú nádej, že ho nebude dlhšie zdržiavať. Možno na niekoho čaká a on bude opäť prešľapovať v hlavnej miestnosti. Pristúpil k monitoru, určenému pre personál. Bol dobre schovaný na jednej zo stien. Naťukal požadovanú kombináciu čísel. Vedel, že mu to všetko veľmi rýchlo prichystajú. Už sa nevedel dočkať odchodu. Stále na sebe cítil jeho pohľad.