3. kapitola Pravé meno

varovanie: uff, túto kapitolu naozaj čítajte len na vlastnú zodpovednosť a ešte raz upozorňujem, že ide o vzťah s netypickým anjelom...


Neisto sa vymotal z láskavého objatia. Už vedel, že sa tej ho nesmie beztrestne dotknúť, ale nedokázal potlačiť tie neuveriteľné pocity.
Chcel ho láskať, maznať sa s ním. Bol zmätený z toľkého prívalu nehy a náklonnosti, ktorú pociťoval čoraz intenzívnejšie.
„Malý smrteľník a také veľké prianie. Prekvapil si ma. Tvoje želanie je vskutku výnimočné...“ pobozkal ho na dlaň. Provokatívne vzal jeden z jeho prstov do svojich úst a chvíľu sa zaoberal predstavami, ktorými obklopil tú nevinnú dušu. To všetko samozrejme prebiehalo presne podľa mladíkových predstáv. Jeho myseľ bola úplne otvorená, dôverčivo mu poskytovala všetky možné informácie. Prestal sa pohrávať z mladíkovým prstom a opatrne sa od neho odtiahol.
„Bude to chvíľu trvať, kým sa to stane, ale postarám sa, aby sa tvoje želanie splnilo... Teraz už musíš ísť, späť do svojho sveta,“ opäť ho pobozkal na tvár a nechal ho skĺznuť späť po tej krehkej ceste k smrteľnému telu.
Samuel otvoril oči, prijal ruku, ktorá mu ponúkla niečo na pitie. Bratrancov dotyk bol veľmi upokojujúci. Keď dopil, poďakoval mu a pokúšal sa posadiť. Bolo mu zle. Ešte horšie než predtým. Mal pocit, akoby sa prebudil po veľmi ťažkej nehode.
„Matt, ako dlho som spal?“ prinútil svoje telo opäť reagovať. Bolo ťažké ho opäť začať ovládať. Zdalo sa mu, akoby na jeho hrudi spočívala obrovská ťažoba, niečo ho tlačilo k zemi. Neznáma bolesť prehlušila všetky príjemné pocity.
„Iba na pár minút si stratil vedomie,“ odvetil Matt. Položil si ruky na kolená a chvíľu ho prebodával poriadne prísnym pohľadom.
„Ostaneš tu so mnou? Veľmi sa bojím...ja...“ Samuel si v mysli prehrával ten rozhovor. Čo všetko nasľuboval a aký bol poddajný. Uvedomil si, že sa nechal až príliš uniesť svojimi pocitmi.
„Nikam sa neponáhľam. Neboj sa, Samuel. Už viem, čo si urobil a naozaj sa na teba nehnevám. Považoval si to len za hru a to ti nemôžem vyčítať. Porozprávaš mi o tom?“ prisadol si bližšie k nemu.
„...Bolo nám spolu dobre. Nikdy som nezažil niečo také výnimočné... Volal ma Sael a jeho dotyky boli také...“ Samuel zasnene opisoval svoj zážitok takmer celú hodinu. Nevynechal ani posledné stretnutie. Všetky príznaky zaľúbenosti sa začali vracať. Bol zrazu veselý, plný života a nadšene si vybavoval tvár svojej lásky. Netušil, ako do toho mohol tak rýchlo spadnúť.
Matt ho po celý čas pozorne počúval. Pohrával sa s mobilom, ktorý mal vo vrecku a snažil sa zachovať si neutrálny výraz tváre. Nedarilo sa mu. Po toľkom básnení o anjelskej kráse a vznešenosti sa ledva ubránil spomienkam na svoje vlastné zážitky.
„Chápem, že to bol výnimočný zážitok, ale... Neviem odkiaľ mám začať. Chcel by som ti všetko povedať, ale nie som si istý, či ti to dokážem poriadne vysvetliť. Rodičia nám zakázali o tom hovoriť. Nechceli, aby sa o tom dozvedel. Prisahali sme. Začalo sa to, počas našich desiatych narodenín. S Ryanom sme si nakreslili podobnú tabuľku, akú si mal ty. Chceli sme skúsiť to, čo nám rodičia zakazovali...“ na chvíľu sa odmlčal, akoby stále zbieral odvahu.
Samuel ho povzbudil pohľadom a znepokojeným dotykom. Chcel vedieť viac.
„Niekto sa s nami spojil. Tvrdil, že je naším anjelom a my sme ho poslúchali... Ovládol nás. Bol príliš silný a neskôr nám prezradil určité veci, ktorými si nás úplne podmanil. Získal nad nami moc a my sme mu verili. Ryan skúšal mágiu, ja tiež... Vychádzalo nám to. Žiadali nás len, aby sme pomohli vybudovať niečo ako prestupnú bránu. Nerozumeli sme tomu. Len sme plnili rozkazy, už sme sa nemohli brániť. Ryan nato doplatil. Strašne krvácal a zomieral pri mojich nohách. Nevedel som, čo mám robiť. Tak som ho len objal a prevzal časť tej neuveriteľnej ťarchy na seba. Pomohlo to. Ryan sa prebral. Dlho bol v nemocnici bol slabý a chorý, ale dostal sa z toho. Rodičia boli na nás veľmi nahnevaní. Dokonca sa s nami nerozprávali, celé týždne. Povedali nám, že ľudia z našej rodiny majú prístup len k zlu. Náš signál sa dostane len k tým najhorším bytostiam. Sme len ľudia a oni nás môžu úplne ovládnuť. Musíš si dávať väčší pozor...“ prezradil mu len časť pravdy, ktorú potreboval poznať. Nechcel ho priveľmi zaplietať do vecí, týkajúcich sa minulosti.
„Prepáč, Matt. Nechcel som vám spôsobiť problémy...“ smutne poznamenal Samuel. Nepáčila sa mu predstava zlého anjela. Stále tomu nechcel veriť. Tá bytosť, ktorá ho tak jemne držala vo svojom objatí, mu nechcela ublížiť.
„Odpočiň si. Večer s tým začneme...Čo sa týka toho sľubu, pokiaľ si ho zložil len ako Sael a nie ako Samuel, nie je pre teba záväzný. Jedine, keď ho zopakuješ aj pod svojím rodným menom...“ chcel ho trochu upokojiť.

***

„Prečo si to nespálil?“ Matt nahnevane pozrel na svojho brata. Na pulte bola ešte stále položená krabica s dosť nebezpečným obsahom.
„To nie je možné...Nechal som ju celú zhorieť...“ Ryan nedokázal odtrhnúť zrak od neporušenej krabice. Keď ju otvoril, zbadal Samuelov prívesok a písmenkovú tabuľku. Nespokojne pokrútil hlavou.
„Môžem priniesť tie tvoje písmenká? Ešte tu niekde budú...“ opýtal sa Ryan. Na chvíľu sa pritisol k svojmu bratovi. Venoval mu rýchle objatie. Celý deň žiarlivo chodil okolo dverí vedúcich do zadnej miestnosti. Samuel mu začínal poriadne prekážať. Všetku pozornosť svojho brata, chcel mať len pre seba.
„Áno, urob to. Belphegor by mal o chvíľu prísť. Zavolal som mu a ponúkol sa, že nám pomôže,“ Matt ho rýchlo od seba odohnal a zložil krabicu z pultu. Nechcel ju ani vidieť.
„Už sa nemôžem dočkať. Bel sa osobne unúva až k nám. To zas bude zážitok,“ Ryan rýchlo zamieril k schodisku, ktoré viedlo do malej podzemnej miestnosti. Pár minút mu trvalo, kým našiel písmenká. Boli dobre ukryté za obzvlášť hrubou a ťažkou knihou. Keď vošiel späť do predajne, opatrne vysypal obsah koženého vrecúška na pult. Boli v ňom drevené štvorčeky, v kt. boli zložitým ozdobným písmom vyryté jednotlivé písmená abecedy.
Začal rozostavovať písmená do kruhu. Trvalo dosť dlho, kým ich presne zoradil.
Potom Matt priviedol Samuela a ukázal mu, ako má správne položiť ruku na pult. Zakrútila sa mu hlava a trochu ho zaboleli prsty, ale vydržal to bez akýchkoľvek poznámok.
Písmená sa začali hýbať, miešať a šialene krútiť, akoby nimi pohybovala neviditeľná ruka. Samuel odtiahol ruku, ale proces triedenia pokračoval aj bez neho.
Ako prvé sa s kôpky vynorilo písmeno _ _ _ _ _ E _
„Ako to robíš?“ žasol Samuel. Nedokázal odtrhnúť zrak od pohybujúcich sa písmen.
„To je obyčajná hra. Kedysi toho zvládol urobiť aj viac...“ Matt ešte chvíľu hypnotizoval pohľadom písmenká.
Trvalo takmer 10 minút, kým niektoré poodlietali zo stola. Ryan ich starostlivo ukladal späť do vrecúška. Ostávalo už len 12 písmen.
Obchod bol zamknutý, ale niekto sa aj tak objavil pred dverami.
Ryan šiel otvoriť. Dúfal, že to bude Bel a nie nejaký ďalší zákazník. Zatvorili omnoho skôr, aby sa mohli venovať Samuelovmu problému.
Sam hľadel na písmenká. Stále nevedel, aký bude výsledok. Krútili sa tak rýchlo, že to nebolo možné odhadnúť.
Ryan prišiel k pultu.
Za ruku ho držal veľmi pekný chlapec. Plavé vlasy mu padali do očí, ale on si to nevšímal. Samuel si všimol zvláštnu čelenku, ktorá mu zdobila vlasy. Keď sa naňho lepšie zadíval, uvedomil si, že je to diadém.
Pohľadom putoval po chlapcových šatách. Bol štíhly, pristalo by mu úplne všetko, čo by si obliekol. Narozdiel od svojich rovesníkov bol až priam ukážkovo zladení. Dokonca aj reťaz, ktorú mal na krku mu veľmi pristala.
Kedysi mu Matt spomínal, že by rád naživo videl svoju obľúbenú postavu zo svojho obľúbeného anime. Samozrejme, považoval to len za žart.
Belphegor vzal jeho požiadavku vážne a vždy, keď sa u nich objavil nadobudol túto podobu. Čím samozrejme vzbudil dosť veľa pozornosti.
„Tak už som konečne tu. Prišiel som len pred chvíľou, ale toto si naozaj nemôžem nechať ujsť...“ potriasol rukou prekvapenému Samovi a sklonil sa nad písmenkami. Jedným prstom urýchlil ich triedenie.
„Nebudeme to už dlhšie zdržiavať. Ja by som vám to povedal aj sám, ale takto to bude oveľa zaujímavejšie...“ nechal ďalších 6 písmen zaujať svoje miesta. Potom odstúpil.
„Nie!“ Matt sa musel zachytiť stola, keď uvidel, aké slovo vytvorili.
Ryan rýchlo pustil Belphegora a okamžite podoprel svojho brata.
Matt poriadne zbledol a celý sa triasol. „To bude v poriadku, braček. Už je dobre,“ upokojujúco ho objal. To meno v ňom prebúdzalo len odpor a hnev zmiešaný so strachom.
Matt sťažka dýchal a celou váhou sa opieral o svojho brata. Bolo mu zle. Z toho nervového vypätia, aj z výsledku ich snaženia. Už si nebol istý, či bolo naozaj dobré dozvedieť sa to meno.
„Poďte sa aj ty pozrieť, Sam,“ vyzval ho Belphegor. Celú situáciu si vychutnával. Už dávno sa tak dobre nepobavil.
Samuel zúfalo klesol na zem. To, čo uvidel mu takmer vyrazilo dych. Srdce sa mu prudko rozbúchalo.
Písmenká vytvorili až príliš známe meno. Mal pocit, akoby sa mu tie písmená vypaľovali do duše.

L U C I F E R


„Nie, on to nemohol byť...“ Samuel zúfalo pokrútil hlavou. Počas rýchleho cúvania vrazil do police.
„Áno, Samuel. Písmenká neklamú a ja tiež nie. Asi sa ti musím ešte raz predstaviť. Som Belphegor a prichádzam z tej najhlbšej temnoty...“
„Nie, dosť!“ zastavil ho Samuel.

2. kapitola "Anjel"

nová kapitola, varovanie 15+



Vonku bola ešte tma a mladík schúlený pod perinou, cítil teplo vyžarujúce zo svojho prívesku.
Tak dobre sa ešte už dávno nevyspal. Bol úplne uvoľnený, myseľ mu lietala v príjemných predstavách. Nechcel sa prebudiť, potreboval ešte chvíľu snívať, ale zo spánku ho vytrhol nahnevaný hlas:„Ryan, kde je moja bunda!“
Ozvalo sa buchnutie dverí.
Samuel vyliezol z postele a trochu pootvoril dvere. Na očiach ešte nemal šošovky, preto videl hrozne rozmazane.
Z obývačky vyliezli obaja bratia a presunuli sa na chodbu.
„Neviem. Nemusíš tak kričať,“ Ryan priložil svojmu hlučnému bratovi ruku na ústa.
Matt sa mu vytrhol zo zovretia. Urobil to tak prudko, až takmer vrazil do steny.
Jedna zo sošiek sa začala zúfalo kotúľať. Zohol sa, aby ju mohol rýchlo zdvihnúť. Keď bola opäť bezpečne na podstavci, obrátil svoju pozornosť späť k bratovi.
„Nehnevaj sa. Dám ti tú svoju. Vieš, že pre teba urobím všetko,“ zašepkal Ryan.
„Prestaň s tým...“ nekompromisne ho od seba odohnal Matt.
„Prečo? Veď predsa nemusíme...“
Samuel zavrel dvere. Radšej nechcel vedieť, aké bolo pokračovanie ich rozhovoru.
Pochytila ho túžba, taká silná, až sa ledva dokázal udržať na nohách.
Zamieril do kúpeľne, osprchoval sa a nasadil si kontaktné šošovky. Potom sa vrátil k písmenkovej tabuľke. Sadol si na posteľ a pustil sa do ďalšej komunikácie.
Prívesok sa rozkýval. Samuel cítil zrýchlený tlkot svojho srdca.
„Môžem ťa vidieť?“
„N-I-E A-K-O A-N-J-E-L-A. S-I P-R-I-L-I-S K-R-E-H-K-A B-Y-T-O-S-Ť.“
„Môžem cítiť tvoju prítomnosť?“ chvíľu mu trvalo, kým sa odhodlal použiť takúto otázku. Stále si ho predstavoval takým ľudským spôsobom.
„M-O-H-O-L B-Y S-I. C-H-C-E-S T-O S-K-U-S-I-T?“
Samuel chvíľu hľadel na otáčajúce sa kyvadlo. Niečo v ňom ho pomaly nahlodávalo. Chcel viac, ešte bližší kontakt, ako mu ponúkal len obyčajný papier. Niečo v jeho vnútri sa proti manipulácii vzoprelo. Nebol si istý, či tomu vôbec môže veriť.
„Nie, prepáč, ale to nemôžem urobiť,“ odvetil smutne. Premohol všetky svoje tajné túžby, všetky potreby, ktoré sa priam drali na povrch.
„Nemal by som to vôbec robiť,“ ruka mu náhle oťažela a ledva sa mu podarilo pustiť kyvadlo. Predtým než ukončil spojenie pocítil hnev tej bytosti. Akoby sa niečo roztrieštilo hlboko v jej podstate. Prsty mal spálené, akoby si ich nahrieval pod plameňom sviečky a všetko ho bolelo. Dotackal sa do postele a ponoril sa do ťaživých snov.
Kráčal po dlhej chodbe a niečo ho prenasledovalo. Počul prerývaný dych toho stvorenia. Cítil horúčavu sálajúcu z toho tela. Dobehol až na koniec chodby a prešiel cez nejaké dvere. Ocitol sa vo svojej izbe. Videl svoje telo, odhalenú hruď, ktorá sa prudko dvíhala a klesala, peknú tvár poznačenú akousi zvláštnou bolesťou. Jeho ruky, sa triasli a nohy odkopli prikrývku... Videl sám seba.
Niečo ho nasmerovalo na posteľ a on sa zúfalo pokúšal prebudiť.
Začínal sa už naozaj báť. Znepokojene hľadel na tmavý tieň, ktorý sa sformoval do štíhlej a vysokej postavy. Pred ním stál mladý muž, s dlhšími tmavými vlasmi, veľmi príťažlivý, už len pohľad na jeho telo v ňom vyvolal zmes túžby a očakávania. Bol presne taký, ako osoba, ktorú si predstavoval vo svojich snoch.
Kým obdivoval dokonalosť jeho tela, prestával sa báť a postupne sa upokojoval. Počas sna mu predsa nikto nemôže ublížiť.
Muž pristúpil k nemu, vystrel ruku a dotkol sa ho. Bolo to veľmi príjemné, také podmanivé. Cítil elektrizujúcu silu toho okamihu. Ten dotyk v ňom prebudil ešte väčšiu zvedavosť. Dostal sa mu až pod kožu, ale pritom sa ho nesnažil nijakým spôsobom zraniť. Samuel zasnene hľadel pred seba. Očami sa vpíjal do tej podmanivej bytosti.
„Nepoďakoval si. To sa nerobí,“ pošepkal mu do ucha.
„Prepáčte, ja...“ iný hlas ho vytrhával so sústredenia. Hľadel na svoje telo s celkom inej perspektívy. Vyzeralo to, akoby sa úplne odpútal od seba. Vnímal silné impulzy krásy, ktorá nepochádzala zo sveta ľudí. Oproti tej nádhere mu jeho telo pripadalo, len ako dosť skromná schránka na dušu.
Druhou rukou sa dotkol mužovej tváre. Pohladil ho, aby sa ubezpečil, že to nie je len obyčajný sen. Narazil na silný odpor. Trochu sa zapotácal.
Anjel si ho pritiahol bližšie k sebe. Ocitol sa v nežnom objatí. S obavami hľadel na svoje telo, stále tam ležalo a on začínal byť nervózny. Z jeho úst vyšiel bolestný ston a na líci sa mu zjavilo drobné poranenie.
„Ja sa ťa môžem dotknúť, ale ty by si to nemal robiť. Aspoň nie z vlastnej iniciatívy. Máš šťastie, že nie si tak pevne spojený so svojím telom. Musíš počkať, kým sa trochu stiahnem, aby som ťa náhodou nepripravil o všetku životnú silu,“ ten podmanivý hlas ho mal úplne pod kontrolou. Utíšil rozbúrené zmysly a úplne si podmanil mladíkovu dušu.
Samuel sa opatrne schúlil v jeho objatí. Bolo mu dobre, nechcel, aby sa ich spojenie prerušilo. Vedel by takto vydržať možno aj celé roky.
„Páčiš sa mi. Mohli by sme spolu zažiť veľa zaujímavých vecí. Urobíš všetko, čo ti prikážem?“ skúšal ako ďaleko môže zájsť. Žasol nad naivitou ľudskej bytosti. Veriť neznámemu bolo nebezpečné aj v ich svete, tak prečo sa tak rýchlo podrobil práve jemu. Zabudol snáď na ostražitosť. Obrátil jeho tvár k sebe a zľahka sa dotkol tých nevinných pier.
„Áno,“ zasnene zamrmlal Samuel. Opieral sa o tú nádhernú bytosť. Ani sa nepozastavil nad tým, ako ho oslovil. Bol úplne očarený.
„Vieš, Sael. Tu je všetko inak. Nič nie je také, ako sa zdá. Tvoj zrak ma môže poznať len ako osobu. To si už zrejme pochopil. Niečo ti však stále nedochádza. Ja som viac než osoba. Mal by si vedieť, že sľuby dané mne sú záväzné. Viac než vtom vašom podradnom svete. Práve si mi sľúbil bezhraničnú poslušnosť a ani nevieš, kto vlastne som...“ dotýkal sa ho tak, aby mu to bolo príjemné. Snažil sa príliš neutláčať tú nežnú dušu. Samuel bol vo svojej podstate čistý nevinný a poriadne dôverčivý. Spoliehal sa nato, že silnejší sa oňho postarajú. Vezmú ho pod ochranné krídla... On bol ochotný mu ponúknuť viac, vďaka tej nekonečnej nude, ktorú vyvolával nikdy nekončiaci život. V podstate už nemal veľa skutočnej práce, aspoň nie takej, ktorá by ho pobavila.
„Ja som to tak nebral. Netušil som, že...“ rozpačito vyjachtal Samuel.
„To, že nepoznáš pravidlá ťa neospravedlňuje,“ sklamalo ho, že sa pokúšal vycúvať.
„Nie, ja...“ Samuel ďalej nedokázal rozprávať. Cítil ako ho púšťa...
„Nie!“ zakričal rozrušene.
Niečo ním triaslo. Obraz anjela sa mu strácal. Prebral sa opäť vo svojom tele. Nad sebou videl rozmazanú tvár.
„Hej, bratranček, čo to stváraš? Už sa musíš obliecť. Musíme ísť...,“ netrpezlivo doňho štuchol Ryan.
„Čo? Kam...“ nechápavo si pretieral oči.
„Do práce,“ smutne poznamenal Ryan. Vôbec sa mu nechcelo, ale tentoraz sa z toho nemohol tak ľahko vykrútiť.
„Tak skoro?“ opýtal sa Samuel. Zdalo sa mu, že prešlo len pár minút. Bol nevyspatý a úplne dolámaný. Nemal chuť nikam chodiť. Nemohol sa však spoliehať nato, že mu dovolia ulievať sa.
„Už aj meškáme. Matt bude vyvádzať. Už som si riadne dostal kvôli tomu včerajšku,“ súcitne odhrnul prikrývku.
„Mne sa chce spať. Som hrozne unavený,“ Samuel si rukou prešiel po rozstrapatených vlasoch. Nevládal sa hýbať, ale bál zmieniť o svojom nočnom zážitku.
„Dobre, už idem. Ale nechaj ma ešte chvíľku samého,“ požiadal ho namrzene. Bol hrozne slabý, potreboval trochu načerpať silu, aby sa aspoň dokázala dostať k autu.


***

Počas celej cesty vytrvalo objímal malý vankúš. Zabalil sa do Ryanovho svetra a nechal sa uložiť na zadné sedadlo. Ani sa nenamáhal otvoriť oči.
„Dnes ťa mám odniesť na rukách?“ smial sa Ryan.
„Hej, no...“ zamrmlal Samuel, bez toho, aby vedel ako znela otázka. Potom už len pocítil ako ho niekto jemne vyberá z auta.
Bratranec s ním elegantne prešiel až k vchodu pre zamestnancov. Vo dverách sa zjavil Matt. Práve sa pokúšal upevniť veľký reklamný plagát, na ktorom sa leskla čerstvá novinka so sveta kníh.
„No konečne. Kde ste trčali? Čo si s ním robil...“ kládol mu kopec otázok, ale Ryan mu len s úsmevom podal spiaceho mladíka.
„Čo sa mu stalo?“ ďalej dobiedzal Matt.
Vôbec sa mu nepáčilo, že sa nedokáže prebrať. Chvíľu sa mu prihováral, ale Samuel vôbec nereagoval. Ďalej spokojne spal, aj keď ním potriasol.
„Neviem. Jednoducho zaspal. Asi je len unavený,“ spokojne skonštatoval Ryan.
„To sa mi nezdá. Vôbec nereaguje a cítiť z neho niečo...“ dotkol sa jeho rúk, potom prešiel po čele...
„Odnesiem ho dozadu. Ty sa choď pozrieť domov Niečo sa tam stalo. Musíš prezrieť jeho izbu,“ zamračene privrel dvere pred nosom svojho brata a odniesol mladíka dovnútra.
Ryan sa rýchlo vrátil k autu. Nechcel z toho robiť drámu. Samuel vôbec nevyzeral nezdravo. Dýchal normálne, srdce mu bilo, nedusil sa, ani nemal žiadne ďalšie prejavy nejakého ochorenia.
Považoval to za zbytočné mrhanie časom. Brata však poslúchnuť musel. Už aj tak hrozilo, že sa bude musieť odsťahovať. To by ho preňho malo veľmi nepríjemné následky.
Cestou domov sa zastavil v obchode. Kúpil niečo na jedenie. Matt vôbec neraňajkoval a on vedel, že keď sa nenaje nebude s ním rozumná reč. Takisto nechcel, aby si myslel, že Samuela nechá hladovať.
Potom odstavil auto pri dome a vybehol po schodoch.
Z bytu sa šírilo niečo čudné. Nebol to zápach ani nič podobné. Mal len pocit, že došlo k niečomu nezvyčajnému. Nebolo to mať žiadne vonkajšie príčiny. Skôr mal pocit, akoby niečo vyšlo z bytu a potom sa kdesi prepojilo s nejakou vyššou mocou. Predtým si to nevšimol, lebo sa poriadne nesústredil.
Pomaly podišiel k bratrancovej dočasnej izbe. Na stole uvidel podomácky vyrobenú písmenkovú tabuľku. Bola celkom obyčajná, dokonca aj trochu nakrivo. Na zemi zbadal prívesok. Opatrne ho zdvihol. Bol ešte horúci. Nie až tak, aby dokázal niekoho popáliť, ale vyžaroval dosť silnú energiu. Ryan ho opatrne rozkýval.
Tabuľka nebola sama o sebe nebezpečná, dokonca ani ten prívesok. Boli to obyčajné veci, energia vychádzala z iného zdroja. Cítil ju, niekde mimo ľudského chápania. Cítil sa ako malý mravček, ktorý práve stretol obra.
Chvíľu ho obracal v rukách. Skúmal aj papier, ale okrem toho pocitu, nenašiel nič nezvyčajné.
Zľahka rozkýval prívesok. V jeho ruke sa prestal krútiť. Vzoprel sa mu, prešiel ním cudzí hnev. Akoby niekto očakával, že tú vec zdvihne iná osoba.
Ten krátky pohyb spôsobil rozbitie okna. Všetky žiarovky v miestnosti popraskali.
Ryan zúfalo schmatol papier. Priložil naň ruku a rýchlo rozkýval prívesok. Nechcel, aby sa susedom niečo stalo. Okrem toho vedel, že keď sa tá bytosť rozzúri, nestihne ani dôjsť ku dverám.
„Prepáčte mi, že som sa vôbec odvážil zdvihnúť tento predmet. ...“ odrecitoval pár zdvorilostných fráz a mierne sklonil hlavu. Kyvadlo sa po pár sekundách váhania opäť pohlo. Ryan si vydýchol. Nemal v úmysle niekoho provokovať.
„K-D-E J-E S-A-E-L?“
„Sael? Nikoho takého nepoznám,“ pokúšal sa to pochopiť. Bolo mu jasné, že malý Samuel s niekým komunikoval. Podľa toho, ako tá vyššia bytosť reagovala na jeho vlastnú energiu usúdil, že to bude zrejme niekto na veľmi vysokom poste.
„S-A-M-U-E-L J-E S-A-E-L. J-E-H-O E-N-E-R-G-I-A J-E S-A-E-L.K-D-E J-E?“
„Spí. Nevieme ho prebudiť. Nehnevajte sa, ale rád by som vedel, či ste bytosť pochádzajúca zo svetla?“ opýtal sa nedočkavo. Odpoveď už mal na dosah, ale potreboval to počuť od tabuľky.
„N-E-C-H-A-J-T-E H-O S-P-A-Ť. O-D-P-O-V-I-E-M S-A-E-L-O-V-I.“
„Ďakujem.“ Stručne odvetil Ryan. Poriadne sa zapotil, kým dokončil komunikáciu. Nevedel, ako má jednať s niekým takým. Nemusel ani odpovedať na položenú otázku, už to bolo viac než podozrivé.
Ryan zabalil prívesok do krabice, spolu s papierom. Nechcel, aby sa to povaľovalo na stole. Celý byt bol zamorený, cítil z neho len zlo. Mrazivá atmosféra sa šírila do celého domu.
Potom zamkol a vyšiel z domu veľmi rýchlo, akoby sa bál, že ho niečo bude prenasledovať.
Keď bol opäť v aute, zazvonil mu mobil. Radšej sa sústredil na riadenie a nezdvíhal. Aj tak už bol dosť nervózny.
Ponáhľal sa za bratom. Chcel byť čo najskôr s ním.
Upokojil sa, až keď opäť zastavil v blízkosti kníhkupectva, vzal tašky s jedlom, aj krabicu s tou vecou a rýchlo vošiel dovnútra.
Matt sedel pri Samuelovi. Nechal ho odpočívať v zadnej miestnosti. Keď uvidel Ryana, okamžite podišiel k nemu. Chvíľu si šepkali, akoby ich bratranec mohol počuť.
„Vezmi to a spáľ celú krabicu...“ požiadal ho Matt. Chvíľu si brata s obavami prezeral. Bál sa, aby si náhodou neublížil.
Ryan potichu prikývol a opäť vyšiel z obchodu.
Matt sa vrátil k mladíkovi.
„Som hladný...“ zamrmlal Samuel. V žalúdku cítil poriadne napätie a konečne sa mu podarilo, trochu sa prebrať.
Zvedavo sa poobzeral okolo seba.
„To je dobré. Veľmi dobré. Budeš v poriadku,“ prihovoril sa mu Matt. Opatrne ho posadil a pritlačil mu k ústam lyžičku. Niečo sa mu obtrelo o pery. Poslušne otvoril ústa a ochutnal ponúkanú sladkosť. Chutilo to ako nejaký zvláštny druh džemu.
Dal mu ešte pár lyžíc a potom ho poriadne pozakrýval.
Samuel sa ani nestačil poďakovať. Opäť upadol do toho čudného spánku.
Zrazu ležal na veľkej posteli, v nejakom čudnom bielo-čiernom priestore. Bol úplne nahý a telo sa mu zvláštne lesklo.
Vyzeralo to, akoby posteľ visela vo vzduchu nad nejakou poriadne hlbokou priepasťou. Zdesene hľadel na ten čudný úkaz. Niečo také nebolo v reálnom svete možné. Práve preto si začínal myslieť, že ešte stále sníva. Inak si to nedokázal vysvetliť. Chcel sa prebudiť, bojoval proti tomu, ale nemalo to žiadny efekt.
Pod prikrývkou niečo silno pulzovalo. Cítil, ako k nemu zozadu privinul priam celý vesmír. Aspoň taký efekt to malo na jeho zmysly. Chvíľu znepokojene hľadel na mužskú postavu, ktorá si opäť privlastnila jeho pery. Keď sa od seba oddelili, cítil bol ešte viac dezorientovaný.
„Prečo sme tu?“
„To robíš ty. Voláš ma k sebe, Sael. Nechceš sa ma vzdať. Povedz, Sael čo by si chcel? Môžem ti ukázať to, čo znesú tvoje oči,“ zľahka prešiel po jeho perách.
„Teba.“

11. kapitola Bojko

varovanie: 15+ Nicky- Taro opäť v akciiXD



„Nie, niečo také som vôbec nemal v pláne. Chcem len, aby sme ostali spolu. Bez akýchkoľvek ďalších podmienok. Budem sa o vás starať ako o svoje deti. Samozrejme náš Nicky a Will sú moji milenci, to nemienim nijak meniť,“ pokúšal sa pôsobiť uvoľnene a pokojne. Nechcel ich zbytočne vystrašiť. Na svoje konanie mal určité dôvody. Už dlhší čas pociťoval určitý tlak. Gabriel a Nate sa na niečo chystali a on to nedokázal zastaviť. Už to, že mali záujem o drogy považoval za provokáciu. Kedysi sa do toho biznisu zaplietol, vyrobil pár takých špeciálne vylepšených príveskov. Túto chybu neskôr oľutoval a rozhodol sa ďalej nešíriť tú zakázanú látku. Toto rozhodnutie však vyvolalo aj dostatočné množstvo negatívnych reakcií. Ďalšie zotrvanie v takomto podniku by mu prinieslo len problémy. Potreboval sa načas stiahnuť do úzadia a riadiť svoje ostatné obchody.
„Ja s tým súhlasím,“ odvetil Az. Naplnil si tanier polievkou a pustil sa do jedla.
„My si to ešte musíme premyslieť,“ Dárius chytil za ruku Setha a odviedol ho do kúpeľne.
„Ostávam,“ bez váhania súhlasil Ralph. Sadol si k stolu a tiež si nabral poriadnu porciu.
„Som rád, že ostávate. Sľubujem, že to neoľutujete,“ Athos ich poriadne vyobjímal.
„Nicky, poď. Dám ti polievku,“ obrátil sa k svojmu partnerovi. Chlapec bol stále veľmi skleslý a opäť prestával komunikovať. Chcel ho aspoň trochu povzbudiť.
Taro smutne pokrútil hlavou. Nemal chuť. Už nikde nechcel nič vziať do úst. Povedal Sethovi všetko, čo sa stalo. Tie podrobnosti zo seba dostal, aby sa mu uľavilo. To však neznamenalo, že pozbieral dostatok síl, aby dokázal opäť normálne fungovať.
„Nicky. Aspoň ochutnaj,“ Athos vstal a chystal sa ho priviesť k stolu. Keď podišiel k posteli, čakalo ho na nej nepríjemné prekvapenie. Jeho malý anjelik držal v rukách príborový nôž. Výhražne ním mieril na Athosa.
„Od teba nič nechcem. Si ako oni!“ zavrčal Taro. „Ja s tebou bývať nebudem...“ prudko sa postavil a pokúšal sa nožom zasiahnuť svojho bývalého šéfa. Athosovi sa podarilo chytiť mu ruku, našťastie nemal dostatok síl, na presnejší úder. Podarilo sa mu len poškriabať šéfovi dlaň. Pár kvapiek sa lenivo vyrojilo z drobnej ranky.
V.I.P. chlapci chceli pomôcť, ale Athos im naznačil, aby sa držali v úzadí. Odzbrojil rozzúreného mladíka a pevne ho pritisol k posteli.
„Nenávidím ťa!“ zúfalo sebou trhol. Nezniesol Athosove ruky na svojom tele. Reval tak hrozne, akoby ho niekto mučil, dokonca sa ho pokúsil uhryznúť. Athos trpezlivo pridržiaval nahnevaného mladíka.
„Nicky, si veľmi rozrušený. Skús sa trochu kontrolovať. Naozaj ti chcem len pomôcť,“ pokúšal sa ho udržať na posteli. Ranka na ruke ho štípala, ale nemienil Tara pustiť. Bál sa, že si ublíži.
„Nestojím o tvoju starostlivosť. Chcem len, aby si vykrvácal, aby ťa hodili na zem a...“ neúprosne pokračoval ďalej. Potreboval to zo seba dostať.
„Akoby sa ti páčilo, keby si cítil tú nekonečnú bolesť... Počul ako si ťa navzájom ponúkajú, ako pre nich nič neznamenáš. Si len telo, nič viac... Každý sa predsa môže pobaviť s Tarom. Som pre teba len kurva...“ triasol sa tak, až sa zdalo, akoby dostal poriadny záchvat. Chvíľu ešte zúril, potom sa triasol a opäť plakal.
Athos sa mu celý čas díval do uplakaných očí. Nedotýkal sa ho viac než bolo nutné. Nechal ho vyzúriť sa. Az a Ralph tam len stáli, držali sa za ruky a napäto počúvali. Z kúpeľne prišli aj Dárius so Sethom. Nešťastne hľadeli na Tara. Dlho mlčali a nikto sa neodvážil ani siahnuť na pripravené jedlo.
Athos ho opatrne zobral do náručia. Nechal ho kričať, zúriť aj nadávať. Nič mu viac neodopieral. Utŕžil pár ďalších škrabancov, kým krik ustal a mladík sa konečne prestal vrtieť v jeho objatí. Taro ho spokojne objal oboma rukami a apaticky hľadel pred seba. Výbuch hnevu ustal. Miestnosť sa znovu ponorila do neznesiteľného ticha.

***

Mini nedočkavo nakukol do bratovej postele. Okrem gigantického psa nevidel nič výnimočné. Počul len tichý vzlykot a nejaké zvláštne šušťanie.
Keď odhrnul prikrývku, uvidel vystrašeného mladíka. Erik sa celý triasol, oči mal plné sĺz a nedokázal zo seba dostať ani slovo.
„Čo si mu urobil?“ opýtal sa mladšieho brata. Nemal rád takéto zaobchádzanie. Považoval to za príliš kruté a nezmyselné. Okrem toho ten chlapec mu bol odniekiaľ povedomý. Mal pocit, že sa už stretli.
„Nič. Len som ho priviazal, lebo ma nechcel poslúchať,“ ľahostajne odvetil Ben.
„Nesmieš robiť také veci. Pozri sa naňho? Trasie sa a je mu zle...“ Mini si sadol na posteľ a uvoľnil mu remence, ktoré ho pútali k posteli. Urobil to veľmi pomaly a opatrne. Dával si pozor, aby mu nespôsobil ďalší zbytočný šok.
„Neboj sa, maličký. Nikto ti neublíži...“ opatrne ho k sebe pritiahol. Nechal ho, pohodlne sa oprieť.
„Prosím, ja chcem ísť domov,“ žiadal rozrušene.
„Má pravdu. Toto nie je miesto preňho. Ak dovolíš, odprevadím...“ Mini sa pokúsil mu dohovoriť. Nechcel zbytočne trápiť takého milého chlapca.
„Nikam nepôjde. Zaplatil som zaňho poriadnu kopu peňazí,“ podráždene odvetil Ben. Sadol si k nim a pokúsil sa Erika dotknúť. Chlapec sa zúfalo odtiahol. Nechcel sa naňho ani len pozrieť.
„Dominik, počkaj na chvíľu vonku. Musím sa s ním na chvíľu pozhovárať,“ požiadal ho Ben.
„Dobre, ale sľúb mi, že ho pustíš...“ trval na svojom Mini. Začínalo mu dochádzať odkiaľ ho pozná. Taro ho raz chcel navštíviť so svojím kamarátom a ostatnými chlapcami. Prišiel za nimi pred nemocnicu, ale Athos ho predbehol a prikázal svojim ľuďom, aby ich odviedli späť do podniku. Taro mu stihol predstaviť Erika. Podali si ruky a potom vypukol ten obrovský chaos.
„Dobre...“ rýchlo vyšiel z izby.
Erik sa posunul na posteli. Zúfalo si prial, aby s ním ešte ostal.
„Nechaj ma. Ja nie na predaj. To všetko je omyl. Nebudem s tebou spať... Chcem Tara!“ zúfalo zvolal Erik.
„Dobre. Môžeš pokojne odísť, ale musíš mi vrátiť všetky peniaze,“ Ben vytiahol poznámkový blok. „Doprava sem + výdavky spojené s tvojou liečbou a nemôžem zabudnúť ani ja peniaze, ktoré som dal tvojim ľuďom...“ okamžite to všetko zrátal a zamával mu papierom pred nosom.
Erik chvíľu hľadel na dosť veľkú sumu.
„Nemôžem to zaplatiť...“ potichu odvetil chlapec. Bolo mu hrozne zle. Jeho stav sa pod vplyvom stresu ešte viac zhoršil.
Ben ho prikryl a nadvihol vankúše, tak aby sa mu pohodlnejšie ležalo.
„To mi je naozaj ľúto. Nemôžeš odísť. Takto to nefunguje. Je mi jasné, že teraz sa necítiš dobre, ale keď ťa to prejde, potom urobíš, čo budem chcieť...“ opatrne ho pobozkal na líce.
Erik ho od seba zúfalo odstrčil. Podarilo sa mu ho zasiahnuť do tváre. Chcel sa popri ňom prešmyknúť von z izby, ale Ben ho stihol zachytiť. Zozadu chlapca objal.
Erik kričal a zúfalo sa mykal, ale nepodarilo sa mu vyslobodiť z pevného zovretia. Rýchlo strácal silu a napokon úplne prestal vzdorovať. Ostal bezvládne visieť v Benovom objatí.

***

„Si môj zlatý chlapček. Ľúbim ťa. Veľmi ma mrzí, že som ti ublížil. Postarám sa o teba...“ Athos ho opatrne zaviedol k stolu. Posadil ho k sebe a nabral mu polievku.
„Aj my ostaneme s tebou. Budeme ako veľká rodina, “ navrhol Seth.
„Polievka je dobrá, musíš ochutnať. Robili sme ju pre teba,“ Dárius si sadol k nemu a dohliadol, aby si pekne vzal lyžičku.
Taro váhavo začal jesť. Cítil sa s nimi dobre. Bol rád, že ho nechali vykričať so seba úplne všetko.
Chlapci sa okolo neho krútili, akoby bol princ. Athos si ošetril svoje poranenie a tiež sa pustil do jedla. Taro ho pod stolom chytil za ruku. Dával mu tým najavo, že prijal jeho ospravedlnenie.
Z kuchyne doniesli aj špagety a porozdeľovali ich do tanierov. Všetci sa oňho starali. Dávali mu najavo, že ho majú radi.
Cítil ich podporu. Mal pocit, akoby mal pri sebe svoju rodinu.
„Urobili sme aj špagety. Tie tvoje obľúbené...“ Dárius mu naložil plný tanier. Taro chvíľu odmietavo krútil hlavou, ale napokon ich zjedol.
Po dobrom jedle sa poriadne pozhovárali a dohodli sa na ďalších podmienkach. Chlapci sa celkom tešili, že budú aj naďalej spolu bývať. Mali trochu obavy, že Az začne opäť robiť problémy, ale aj on sa len potichu ospravedlnil a počas celého dňa neurobil nič neprístojné. Chlapci sa celý deň venovali Tarovi, pokúšali sa mu zlepšiť náladu.
Will sa vrátil až takmer o polnoci. Chlapci mali práve zapnutú hudbu a tancovali spolu. Taro sedel na posteli s Athosom a díval sa na nich.
„Kde si bol tak dlho?“ Athos okamžite vstal a objal svojho partnera. Will mu už začínal chýbať. Bál sa, že sa mu niečo stalo. Celý deň sa im vôbec neozval. Spolu s ním vošiel do bytu aj Mike a pár chlapcov z ochranky. Všetci mali so sebou zbrane a tvárili sa dosť vážne.
„Vojna začala. Chlapci musia ísť okamžite preč,“ unavene odvetil Will.
„Gabriel to začal?“ opýtal sa Athos. Očakával, že niečo také raz nastane, ale netušil, že sa to stane tak skoro. Mladý Gabriel už dlho pokúšal osud a jeho spôsoby sa rozhodne nepáčilo každému.
„Aká vojna?“ opýtal sa Seth.
„Teraz nemáme čas na vysvetľovanie. Vyzerá to tak, že Gabriel proti sebe poštval pár dôležitých ľudí a teraz idú aj po nás... “ vysvetlil stručne.
Chlapci okamžite pochopili vážnosť situácie. Rýchlo si obliekli bundy a potisli dopredu aj pomalého Tara.
Pred Real obsession ich čakali dve čierne autá. V jednom z nich ich čakal Mini. Vzal do svojho auta takmer všetkých V.I.P. chlapcov. Athos, Will a Az nastúpili do druhého auta.

***

Španielsko,
o týždeň neskôr...


„Počkaj, ale...“ Erik ledva tlmil spokojné vzdychy. Ružové bradavky stvrdli pod náporom skúsených dotykov.
„Už si zdravý. Teraz ťa chcem, “ Ben ho už dosť dlho ochutnával, pohrával sa s ním a nevadilo mu, že majú spoločnosť. Celý prázdninový dom bol preplnený. V. I. P. chlapci v ňom mali svoje izby, neustále niekam pobehovali, kúpali sa v bazéne a robili dosť veľký hluk. Ben si zvykol na ich prítomnosť a veľmi rýchlo sa s nimi spriatelil. Len Az si od neho udržiaval odstup. Dával si pozor, aby náhodou nepovedal niečo nevhodné a neustále sa tváril dosť previnilo. Situácia s Gabrielom sa čoraz väčšmi zhoršovala, musel svojich priateľov pozvať do svojej rodnej krajiny. Vybavil im aj dočasný pobyt, aby nemali problémy s úradmi. Athos a Will a Mini celú situáciu sledovali a dávali si pozor, aby ich náhodou niečo neohrozilo. Ráno od nich dostal nové hlásenie, ale ešte ho neotvoril. Dohodli sa, že si budú posielať správy len písomnou formou. Nemal čas sa nato pozrieť.
Mal plné ruky práce. Chcel si vziať svoju odmenu. Dohodol sa s nimi, že si Erika nechá pre seba. Trval na tom. Bola to jedna z podmienok, ktoré si stanovil.
„Ešte, nie...“ Erik ho od seba odtlačil.
„Prečo nie?“ sklamane sa spýtal Ben. Myslel si, že ho dokázal presvedčiť. Opatrne ho pustil.
„Ja nemôžem...“ Erik zahalil svoje telo a posunul sa na posteli. Potom začul čudný zvuk, niekto vošiel do ich spálne, ozvalo sa cvaknutie. Ben zastonal od bolesti a spadol naňho. Potom ten zvuk zaznel znova. Erik pocítil, ako ho niečo zasiahlo do nohy.
Všetko sa s ním krútilo, chcelo sa mu spať.
Do miestnosti vošla ďalšia postava. Stále bojoval so spánkom. Počul ako sa prihovorila útočníkovi:
„Už si skončil. Všetci sú už v aute. Akcia prebehla bez problémov. Môžeme začať druhú fázu..“ to posledné Erik nestihol zachytiť. Hlava mu klesla. Cítil len ako ho niekto odnáša.

***

Prebudil sa, až o pár hodín neskôr. Bol zakrytý dekou a spútaný. Vedľa neho ležal Taro, zviazaný tak tesne, že sa ledva dokázal pohnúť. Aj on bol prikrytý, ale na tele mal pár odrením a zúfalo sa pokúšal dostať z úst vreckovku.
„Počkaj, ja ti pomôžem,“ Erik sa k nemu naklonil, zahryzol do nej a opatrne ju vytiahol.
„Ďakujem. Konečne si sa prebral. Myslel som si, že sa tu zbláznim,“ Taro sa k nemu zúfalo pritisol.
„Čo sa stalo, Nick? Kam nás to vezú?“ keď sa okolo seba lepšie poobzeral, pochopil, že sú zavretí v nejakej dodávke. Bola stále v pohybe a občas sa otriasla.
„Neviem, Španielčinu veľmi neovládam, ale počul som spomenuli Gabriela. Zrejme s tým má niečo spoločné. Nechápem, ako nás tu mohol nájsť. Uspali nás. Neviem, kde sú ostatní a vôbec sa mi to nepáči...“ Athos im stále nič nevysvetlil. Ani poriadne nevedeli, prečo sa musia skrývať.
„Ani mne. Zviazali nás ako nejakých zločincov. Čo budeme robiť?“ panikáril Erik.
„Musíme sa pripraviť. Neviem, čo chcú, ale určite nikomu nedovolím, aby na nás siahal...“ ubezpečil ho Taro. Ledva sa trochu spamätal z toho predchádzajúceho zážitku. Nemienil nikomu dovoliť, aby ublížil jeho kamarátovi.
„Museli sa zblázniť. Zobrali zo sebou aj Bena...“ Taro ukázal na ďalšiu spútanú postavu. Mladý Soto sa ešte neprebral.
„Počkaj niečo počujem...“ z miesta vodiča zaznievali hlasy. Taro na chvíľu stíchol. Vedel, že Erik chodil do jazykovej školy a učil sa španielčinu. Dúfal, že bude aspoň niečo rozumieť. Chvíľu napäto počúval. Keď rozhovor utíchol, pritúlil sa k Tarovi a začal mu šepkať do ucha
„To nevyzerá dobre. Hovoria niečo o predaji. Vraj dobre zarobili a šéf bude spokojný, že Gabriel splnil podmienky nejakej dohody... Za tých troch vraj dostali veľa peňazí...“ Spomenuli aj to, že na nás už tiež niekto čaká...“ zúfalo zaboril tvár do Tarových vlasov.
„Tak už viem, kam mizli tí Gabrielovi chlapci. Nič im neurobil. Zrejme ich niekomu predal...“ dodal Taro.
Dodávka zastavila. Niekto vystúpil. Zadné dvere sa prudko otvorili.

1. kapitola Kyvadlo

varovanie: nová poviedka, 12+




Tmavovlasý mladík nerozhodne postával pred dverami vedúcimi do kníhkupectva Ghost. Bola to dosť veľká predajňa, zastrčená v jednej z najfrekventovanejších ulíc. Všetkých potencionálnych zákazníkov lákali plagáty so zľavami, novinkami. Knihy vo výklade boli poukladané tak, aby okamžite upútali pozornosť. Dobre vybavené kníhkupectvo mohlo aj v dnešnej dobe upútať aspoň hŕstku novodobých knihomoľov, ktorí si ešte akosi nevedeli zvyknúť na všadeprítomné e-booky.
Nízky mladík postávajúci pred kníhkupectvom nikomu nepripadal vôbec podozrivý. Ľudia sa spokojne náhlili svojou cestou Samuel si zbežne prečítal pár nápisov, znudene pohľadom po vystavených tituloch.
Hnedú bundu mal poriadne pozapínajú a na vyblednuté džínsy mu plynule dopadali kvapôčky dažďa.
Bol ešte strapatý, nevyspatý a trochu ho dráždili kontaktné šošovky. Stále si na ne poriadne nezvykol, ale rozhodol sa, že to skúsi aj s nimi. Mal veľmi slabý zrak, a preto to bolo preňho oveľa výhodnejšie.
Niekoľkokrát si prezrel pár reklamných letákov, očami preletel aj knihy vystavené vo výklade.
Znudene prechádzal prstom aj po zvláštne tvarovanej kľučke.
Stále sa neodvážil vojsť. Už takmer polhodinu prešľapoval po chodníku. V kníhkupectve sa už svietilo a napriek hustému dažďu a tme, vedel, že jeho starší bratranci, dvojčatá Matt a Ryan už určite pobehujú po obchode. Akosi nemal chuť sa k nim pridať. Hanbil sa, že neprospel v škole, neurobil ani reparát a nepripustili ho k maturitným skúškam. Rodičom chvíľu trvalo, kým to dokázali pochopiť. Napokon musel sľúbiť, že sa bude viac snažiť. Po dlhšom rozhovore s rodičmi ho čakali dosť nepríjemné prázdniny. Obaja si zrejme želali, aby skúsil aké je to zarábať si na svoje živobytie, preto mu nanútili brigádu v kníhkupectve, ktoré patrilo jeho starej mame, ale vedúcimi boli bratranci Matt a Ryan.
Samuel súhlasil. Práca mu nerobila problém, ale trochu sa obával, že ho budú považovať za hlupáka. Obaja totiž úspešne ukončili strednú školu a ďalej diaľkovo študovali na tej istej vysokej škole. Obával sa, že to nepochopia. Práve, keď sa umáral otázkou, či konečne môže vstúpiť, dvere sa otvorili a on vletel do objatia jedného z dvojčiat. Bratranec ho poriadne vyobjímal a nekompromisne vtiahol dovnútra.
„Ahoj, ehm... Matt?“ hádal Samuel. Nebol si celkom istý, či náhodou nehovorí s Ryanom. Bolo dosť ťažké ich rozoznať. Nesnažili sa jeden od druhého odlíšiť. Obaja mali dlhšie plavé vlasy, upravené skôr len veľmi miernym spôsobom, rovnaké sivé oči a mierne zahnuté nosy, ktoré boli charakteristickou črtou takmer všetkých mužov v rodine. Obaja boli dostatočne vysoký a celkom dobre stavaní. Nikdy sa nevenovali žiadnemu športu, jedli čo ich napadlo, ale napriek tomu ostávali stále rovnakí.
Aj ich vlastný otec mal občas problém ich rozlíšiť.
Medzi týmito dvojčatami bolo rozhodne veľmi silné puto.
Málokedy boli od seba oddelení a väčšinu času naozaj trávili spolu. Začínal uvažovať o tom, či si náhodou spolu nechodia aj na rande.
„Áno. Uhádol si. Ahoj, Samuel,“ Matt sa od neho opatrne odtrhol.
„Prišiel si akurát načas. Pomôžeš mi so zatrieďovaním nových kníh. Ryan dnes nepríde,“ pošúchal si čelo.
„Spolu to zvládneme,“ ochotne prisľúbil Samuel. Všimol si, že má pravú ruku obviazanú, len veľmi zľahka a dosť neodborne. Obväz sa mu už začínal pomaly odmotávať. Keď sa mu bližšie prizrel všimol si aj poranenú peru a pár modrín na tvári.
„Vy ste sa pohádali?“ opatrne ho usadil na stoličku a lepšie mu upevnil obväz.
„Nie, to nič nie je... Porezal som sa pri balení zásielok,“ vykrúcal sa Matt.
„Pobili ste sa?“ čudoval sa Samuel. Považoval ich za takmer nerozlučnú dvojicu. Ryan bol ochotný kvôli bratovi urobiť čokoľvek. Dokonca ho vždy bránil, keď sa dostal do nejakého vážneho konfliktu.
„To mi neurobil on. Našiel som si priateľa a... Je to zložité a teraz nemáme čas na hlúposti. Choď si vziať firemné tričko, si celý mokrý. Nemôžeš tu takto pobehovať medzi knihami,“ nekompromisne ho nasmeroval do zadnej miestnosti.
Samuel poslúchol. Nechcel s ním mať žiadne problémy. Samozrejme už dávno vedel, že je gay. Už dávno sa o tom rozprávali. Matt mu to už dávno vysvetlil a on to pochopil. Nemal s tým žiadny problém, obzvlášť keď si ani sám nebol istý, na ktorú stranu sa má prikloniť.
Ryan bol tiež milý, ale zdalo sa mu, akoby len kopíroval správanie svojho brata. Skôr si udržiaval odstup a najradšej trávil čas so svojím dvojčaťom. Niekedy sa zdalo, že sa priam detinsky nechce deliť o jeho pozornosť s niekým iným. Možno to bolo príčinou aj tohto nedorozumenia. Tým sa však momentálne nechcel zaťažovať.
Poslušne si obliekol tričko s logom Ghost. Bolo preňho trochu dlhé, ale to mu neprekážalo.
Keď sa konečne vymotal z tej malej miestnosti, rukou zavadil o policu z kyvadlami. Zosypali sa naňho ako hotová pohroma. Trvalo mu viac než hodinu, kým opravil polámaný stojan a opäť všetko vrátil do pôvodného stavu. Matt sa kvôli tomu nehneval, mal inú prácu a momentálne dosť zúrivo telefonoval.
„Také veci mi sem nenos! Vieš, že to nepredávame... A naozaj nemôžeme...!“ jeho hlas znel čoraz podráždenejšie.
Samuel sa radšej prechádzal medzi knihami, aby sa aspoň trochu zorientoval. Pozbieral spadnuté cenovky, vyhýbal sa len policiam s knihami, ktoré sa týkali mágie a komunikácie s vyššou inteligenciou.
Kvôli zlému počasiu v ten deň neprišlo veľa zákazníkov. Len akýsi starší muž, ktorí chcel nejaké historické knihy a malý chlapec s matkou.
Samuel bol celý čas s Mattom. Pomáhal mu a zoznamoval sa s chodom predajne. Objednali si aj obed a večer sa spolu hrali karty a dávali pozor na občasných návštevníkov. Večer, keď Matt zatváral obchod, Samuel dostal dobrý nápad.
„Mohol by som u teba prespať?... Teda pokiaľ Ryan, nebude namietať...“ nechcelo sa mu vrátiť sa domov. Oveľa radšej by sa ešte stretnutiam s rodičmi vyhol. Stále boli naňho nabrúsený a doma nesmel ničím ani pohnúť. Napriek tomu, že boli prázdniny cítil sa tam ako vo väzení. Za normálnych okolností by šiel za svojimi kamošmi, ale obaja sa vyvaľovali niekde pri mori.
„Áno, samozrejme. Môžeš ostať aj počas celých prázdnin, ak by si chcel,“ bez váhania súhlasil. Ryanov názor ho nezaujímal. On si do ich spoločného bytu vodil všelijakých ľudí a na nič sa ho nepýtal.
„Rád ostanem,“ spokojne odvetil Samuel. Tešil sa, že sa aspoň na chvíľu zbaví toho ťažkého bremena. Pokojne nastúpil do auta so svojím bratrancom.


***

Keď vošli do bytu, Ryan z neho práve vyprevádzal svetlovlasého mladíka.
Mal na sebe oblečené len nohavice a bol z neho cítiť alkohol.
„Matty, prišiel si dosť skoro,“ previnilo sa zahľadel na svojho brata.
Matt sa začal mlčky zobúvať. Svojmu dvojčaťu nepovedal ani slovo. Mlčky sa pretlačil dovnútra.
„Hej, veď počkaj? Ja vážne nie som opitý,“ pokúšal sa ísť za ním, ale nohy sa mu podlomili a napokon skončil rovno v Samuelovom objatí. Mladík ho ledva dokázal udržať.
„Ryan, no tak. Poď!“ zasyčal Samuel.
„Ahoj, Aj ty si tu?“ Ryan ho pohladkal po pleci a poriadne sa oňho oprel.
„Áno, chvíľu tu budem bývať s vami,“ mladík chvíľu bojoval o dostatočný prísun kyslíka. Bratranec ho zvieral až príliš pevne.
Napokon ho posadil na gauč a vrátil sa k dverám. Bezpečne ich uzamkol.
Potom sa vrátil do obývačky. Ryan sedel na gauči a bezmocne sa kolísal zo strany na stranu. Zjavne to z neho ešte nevyprchalo.


***

Neskôr...

Bratranci mu ukázali voľnú posteľ a bez dlhej debaty sa obaja pobrali spať. Presnejšie Matt sa zavrel vo svojej izbe a Ryan ostal na gauči.
Samuel sa nespokojne prevracal na posteli. Vôbec nemohol zaspať. Nedokázal si zvyknúť na mäkkosť cudzej postele. Bolo to lepšie, ako neustále hľadieť na tie vyčítavé tváre, ale aj tak sa necítil celkom bezpečne. V byte vládla napätá atmosféra.
Pod vankúšom ho niečo tlačilo. Našiel tam poznámkový blok a pero. Zažal svetlo a na prázdny papier nakreslil kruh.
Potom doňho pomaly vpisoval písmená a pár znakov. Nudil sa. Chcel si to len vyskúšať. Zložil si z krku prívesok, ktorý nosil pripnutý na retiazke.
Potom si papier položil na posteľ a prívesok použil ako kyvadlo. Chvíľu len hľadel na otáčajúci sa prívesok. Písmenká mu nedávali zmysel. Pár sekundách sa to chystal vzdať. Kyvadlo náhle spomalilo a prestalo sa zbesilo nakláňať nad papierom. Začalo robiť len mierne a oveľa pomalšie pohyby.
„Kto si?“ potichu sa spýtal Samuel. Vôbec necítil prítomnosť inej bytosti. Chcel sa len zabaviť.
„A-N-J-E-L,“ odvetilo kyvadlo.
„Naozaj?“ pochybovačne si premeral rukou načrtnutú tabuľku.
„Á-N-O.“
„Si muž alebo žena?“ nič iné ho nenapadlo. Pripadalo mu to hlúpe, ale potreboval to vedieť. Zaujímalo ho aká bude odpoveď.
„N-I-E S-O-M Č-L-O-V-E-K. N-E-M-Á-M T-E-L-O. T-O J-E N-E-P-O-D-S-T-A-T-N-É.“
Samuel chcel pokračovať, ale Ryan sa pohol, zrejme šiel opäť do kúpeľne. Nechcel, aby si niečo všimol.
„Dobre, tak ďakujem.“ Rýchlo schoval prívesok a tabuľku pod vankúš, zhasol a zaliezol do postele. Bál sa, že ho pritom nachytajú. Dvojčatá tieto záležitosti brali až príliš vážne. Poriadne sa prikryl, privrel oči a okamžite zaspal.

Pokušiteľ - Úvod + varovanie

základné informácie k novej poviedke. Pred čítaním kapitoly 1. Odporúčam najprv prečítať varovanie + obsah



Názov poviedky: Pokušiteľ

Pár: Samuel/"Anjel"...( ešte neprezradím)
varovanie: 18+, slash, channeling, sex s nadprirodzenou bytosťou ("anjelom")!
Obsah: Mladík si doma urobí písmenkovú tabuľku a z nudy sa pokúša niekoho kontaktovať. Robí to len pre zábavu, netuší, že práve jeho žiadosť o komunikáciu sa dostane na tie najvyššie miesta.

Celkový počet kapitol: 7


1.kapitola