Oznam

Na tento blog som naozaj nezabudla, viem, že to teraz tak vyzerá, ale postupne sa chcem vrátiť aj k tomuto. Momentálne pracujem na poviedkach Elixír moci a Chata, ktoré mám na meropesvete, ale postupne sa vrátim aj k týmto, ktoré sú tu.
Problém je vtom, že teraz opravujem jeden taký svoj príbeh a s niektorými tunajšími nedokončenými poviedkami som úplne prerušila kontakt, čiže si ich musím prečítať zas, aby som plne pochopila všetky postavy, ale pokúsil sa postupne všetko dorobiť.

18 kapitola Raj hriešnikov 3

varovanie: 15+, dokončenie kapitoly

18. kapitola Raj hriešnikov 2. časť

varovanie: 15+, krátke
kapitola je tentoraz rozdelená do troch častí

18. kapitola Raj hriešnikov 1. polovica

17. kapitola Ohnivý archanjel

15+, démoni, anjeli...

16. kapitola Posadnutosť

Varovanie: 15+, anjeli, démoni
Poznámka k textu: rohatý/í (výraz označujúci démona skupinu démonov, opak nebeského/kých)


Sael stále upokojujúco hladil rozrušeného démona.
Belphegor sa rozhodne nemienil upokojiť. Podozrievavo hľadel na archanjela a dokonca aj jeho svetlé vlasy začínali postupne tmavnúť. Vyzeralo to, akoby dostal nejakú zvláštnu alergiu.
Líca sa mu nadúvali a dokonca aj nos sa poriadne predĺžil.
„Bolí,“ namrzene mrmlal a pokúšal sa opäť dostať z postele.
Opatrne Belphegora objal a poslal do jeho tela trochu liečivej energie. Prekvapilo ho, keď sa energia len neškodne odrazila od démona a vrátila sa k nemu.
Vôbec z nej nemohol čerpať.
„Pomôž mi!“ nariekal Belphegor.
„Čo mu je?“ Saela to veľmi vystrašilo. Bál sa, že sa démon priamo pred ním rozpadne.
Našťastie momentálne nešlo o problém takéhoto charakteru.
„Zrejme je poznačený. Rohatí, ktorí sú Luciferovými spoločníkmi príliš dlho, sú zvyčajne poznačení tak, aby sa k ostatným archanjelom nemohli ani priblížiť. Jednoducho nedovolí, aby ste obdivovali niekoho iného, ale to poznačenie má aj iné funkciu. Dáva sa tým, o ktorých sa predpokladá, že ho budú sprevádzať celú večnosť. Mal by si okolo neho vytvoriť ochrannú vrstvu, hneď mu bude lepšie,“ obozretne navrhol Gabriel.
Sael si Belphegora pevnejšie privinul k sebe a obklopil ho, priesvitnou vrstvou svojej ochrany.
Belphegor sa spokojne uvelebil v jeho objatí. Prestal tmavnúť a nariekať, ale rožky a chvost si aj naďalej ponechal.
Sael pocítil potrebu dozvedieť sa o tom ešte oveľa viac.
„Keby som pustil zo seba dvojčatá, tiež by sme mali takúto reakciu?“ so záujmom sa spýtal Sael.
S niečím takým sa ešte nestretol. Netušil, že démoni môžu na archanjelov reagovať takýmto nepríjemným spôsobom.
Nikto mu to nespomenul.
Gabriel prstami jemne prešiel po jeho čele. Chvíľu ho zamračene skúmal, ale napokon so seba dostal jednoznačnú odpoveď.
„Nie ste poznačení, ale vaše podstaty a predtým aj duše prepadli peklu. Aj, keď ste spojení a obzvlášť, keď ste oddelení ste jeho majetkom, ale je tu ešte niečo...“ trpezlivo prechádzal po Saelovom čele.
Keď objavil ďalšiu spomienku, spokojne ju vytiahol na svetlo.
Sael ponáral sa čoraz hlbšie do svojej mysle.
Gabriel ho viedol a držal, bezbolestne otváral temnotu a nechal svetlo prúdiť na spomienku...
Padal. Zranená podstata ho pálila. Malý padlý anjel po prvý raz cítil ľudské pocity. To bol trest. Všetko si musel uvedomiť, až kým nepríde koniec.
Padlý prehrali. Boli navždy vyhnaní.
Všetko bolo stratené a ich trestom bolo odlúčenie od neba.
Sael neprehral. On proti nikomu nebojoval, a predsa padal.
Spomenul si na tú stávku. Áno, Lucifer sa stavil z jedným zo svojich verných anjelov.
Povedal, že dokáže získať aj lásku nepatrného strážneho anjela a prebudiť zlo aj v tej najčistejšej ledva stvorenej bytosti.
On podľahol.
Získal si ho a neskôr ho surovo odhodil. Povedal mu, že to všetko bola iba hra. Pripomenul mu, že ho dostane opäť. Nech by sa akokoľvek snažil bude vždy len jeho hlúpou hračkou.
Nestál oňho a chcel ho zničiť rovnako ako ostatných strážnych anjelov.
Sael bol potrestaný za svoju lásku k nemu. Nebo ho už nemohlo prijať.
Zmätená myseľ mu poskytovala len, slabnúce obrazy.
Cítil strach, bolo mu zima a zadúšal sa tým čudným pocitom.
Bol zranený až do takej hĺbky, že už viac nechcel existovať.
Zem bola blízko a nerozumel jej, nevedel, čo má urobiť.
Padlí nemali čas, vedel, že ich všetkých zničia, keď niečo neurobí.
Na svojej podstate mu už nezáležalo. Bola už aj tak takmer stratená, cítil v nej len bolesť a zlo, ktoré túžilo ničiť. Potrestať všetkých, čo ešte dokážu cítiť lásku.
Počul nárek odchádzajúcich a lámajúcich sa podstát. Ten, koho zasiahli padol k zemi príliš rýchlo a rozplynul sa...
Sael vedel, že to je horšie, ako smrť.
Spomenul si na tú milovanú bytosť. Na to ako ho rozbila na kúsky, na to ako uveril, že bude môcť navždy ostať pri ňom. Na to ako dovolil, aby sa ho úplne zmocnil.
Ako spolu trávili čas, tajne sa zhovárali a on pociťoval ho počúval.
Bodavá bolesť ním prechádzala, cítil, ako zvnútra horí. Chcel ešte jednu šancu. Chcel začať iný život, bez Lucifera, bez svojej poškodenej podstaty...
Lucifer doňho niečo ukryl, niečo vďaka čomu nemohol zabudnúť... Chcel sa toho zbaviť... Musel...

Cítil, že za tou spomienkou je ukryté ešte niečo oveľa podstatnejšie, ale nestihol sa tam dostať.
Niekto s ním zľahka potriasol. Keď si uvedomil, že spomienka bola násilne prerušená, bol už pekne usadený v Luciferovom objatí.
Stihol zazrieť, ako Azazel odviedol Belphegora a zahalil ho novou ochrannou vrstvou.
Chcel sa okamžite postaviť, ale Lucifer mu to nedovolil. Jeho energia ho pevne zvierala. Uzatvárala mu myseľ a nútila ho pekne sedieť a mlčať.
„Zašiel si priďaleko, Gabriel. Nedovolím ti, aby si sa hrabal v hlavách mojich služobníkov! Vráť sa do neba a odkáž Michaelovi, že prídeme na návštevu, ale až vtedy, keď to ja uznám za vhodné,“ dodal ľadovým tónom, ktorý nezniesol žiadny odpor.
Sael musel na chvíľu zavrieť oči. Cítil, že tá spomienka nebola úplne pravdivá. Opäť to bol len nejaký pospájaný nezmysel.
Zdalo sa mu, akoby to celé len niekto poskladal z rôznych nesúvisiacich kúskov.
Keď sa konečne spamätal, Gabriel bol už preč.
Lucifer ho zložil na posteľ. Pevne ho k sebe privinul a bozkával ho, až kým spomienka úplne nevybledla.
Sael položil ruky na jeho hruď. Zatlačil naňho a dúfal, že ho pustí. Chcel použiť svoju silu, ale nemohol. Všetko v ňom bolo zablokované. Dokonca si nedokázal ani stiahnuť krídla. Bol bezmocný, ako ktorýkoľvek smrteľník.
Lucifer priam žiaril spokojnosťou. Zdalo sa, že ho to všetko vôbec nenahnevalo, akoby na tom vôbec nezáležalo.
„Chcú z teba uvoľniť spomienky. Zistiť niečo viac o mojich plánoch. Aké pohodlné, ale musím ťa upozorniť, že väčšina z toho, čo som do teba dostal sú lži. Pravda je zamknutá hlboko pod rôznymi nezmyslami. Si niečo také, ako moja najmilšia hračka.
Naplnil som ťa už pre dávnymi vekmi. To bola tvoja úloha. Nosiť to v sebe. Si moja hračka a vložím do teba, všetko, čo budem chcieť. Nespoliehaj sa na tie záblesky. Pod nimi je niečo, čo nechceš vidieť.
Aj táto tvoja spomienka, ktorú Gabriel odkryl nie je pravdivá. Nič z toho, nie je pravda, ale ja ti ju poviem, keď po nej tak veľmi túžiš.
Vyprázdnil som z teba všetko, tvoju podstatu som nanovo vyplnil podľa svojej vôle. Ešte v nebi som si z teba urobil určitú poistku, na horšie časy.
Opäť som ťa rozložil kvôli zlu, ktoré som do teba ukryl. Chcel som vedieť, či tá časť ešte stále žije. Buď pokojný, je v tebe a ja rozhodnem, či sa prejaví alebo nie,“ urobil ľahký posunok, ktorým uvoľnil Saelovu podstatu.
Sael sa zúfalo pokúšal odstrčiť Lucifera. Nemohol to prijať.
„Ja nie som zlý,“ nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Ak ti prikážem, aby si bol, tak budeš,“ opravil jeho tvrdenie Lucifer.
„Nie, nikomu neublížim,“ neisto odvetil Sael.
„Kvôli mne to urobíš,“ ďalej ho dráždil.
„Neurobím,“ stále trval na svojom Sael. Pritisol sa k jeho bokom, zúfalo túžiac po dotyku.
Lucifer sa k nemu naklonil a niečo mu pošepkal. Jeho hlas znel veľmi slabo, ale Sael jasne zaregistroval dve slová mučiť a zabiť. To ostatné už pochopil. Vedel, čo od neho žiada a zlo, ktoré v ňom spalo sa prebudilo.
Sael sa opäť rozdelil.
Stáli tam už všetci traja. Samuel, Matt a Ryan, všetci traja poznačení Luciferovým príkazom.

15. kapitola Tretí archanjel

Varovanie: 15+, Samuelov návrat, návšteva z neba....




Najdlhšie v objatí podržal dvojčatá. Nechcel ich pustiť. Matt a Ryan sa spojili do jednej bytosti, aby bolo objímanie oveľa jednoduchšie.
Samuel si prekvapene obzeral túto novú podobu. Závidel im také spojenectvo. Aj on niečo také veľmi potreboval.
Strácal sa v ich objatí a opatrne ich začal bozkávať.
Chcel potlačiť sám seba, zničiť to, čím bol a stať sa len súčasťou celku, ktorý by mu nespôsoboval takú veľkú bolesť.
Dvojčatá mu na bozk váhavo odpovedali, ale vyzeralo to, akoby ho tak úplne neprijali.
Samuel si oprel hlavu o ich hruď a sťažka oddychoval. Potom si opäť privlastnil ich pery. Bolo to príjemné na nič nemyslieť a oddať sa len vlastným túžbam.
„Samuel, si v poriadku?“ oslovili ho neisto.
„Nie,“ odvetil smutne.
Taká bola pravda. Aj, keď si želal, povedať, im, že to všetko nič neznamenalo.
Celá tá záležitosť ho čoraz viac sťahovala ku dnu. Myslel si, že tam ostane navždy.
Každá minúta bola preňho utrpením. Nič mu nemohlo pomôcť, všetko v ňom umieralo. Bol by ochotný obetovať čokoľvek, aby sa odtiaľ dostal.
Všetko načo si spomenul, ho bolelo. Každý pohyb, každá myšlienka.
Myslel si, že zošalie.
Potom ho Lucifer odtiaľ pustil.
Vrátil sa opäť k nim. K svojej rodine.
Určite boli viac než rodina a teraz to už vedel.
Tak trochu sa bál, že ho neprijmú medzi seba. Obviňoval sa z toho, že nakreslil tú hlúpu tabuľku a použil kyvadlo. Celý čas ho to zožieralo. Nemal sa mu tak rýchlo poddať. Prečo uveril tomu, že mu na ňom záleží?
Pokušiteľ ho nebude milovať. Odhodí ho, kedykoľvek sa mu len zachce.
To ho zranilo viac, než si dokázal predstaviť. To ako ho Luciferov hnev zničil, bolo horšie než smrť.
Hlboko v sebe cítil len prázdnotu, akoby už ani neexistoval.
Samuel cítil ako mu ubližuje, aj nespokojná duša, ktorá tvorila jeho krídla. Zabodávala sa doňho, vždy, keď sa mu zdalo, že bolesť už konečne pominula.
Samuel to nedokázal kontrolovať a spôsobovalo mu to čoraz väčšie podráždenie.
Dvojčatá si všimli nie veľmi príjemný výraz jeho tváre.
„Už na teba dáme pozor. Neboj sa. Nechceli sme ťa nechať samého,“ hladkali ho a upokojovali.
„Tak prečo ma nechcete?“ vyprskol rozhorčene. Nepáčilo sa mu, ako sa od neho rýchlo odtrhli počas bozkávania. Považoval to za odmietnutie.
Dvojčatá sa od neho opatrne odtiahli.
„Niečo také si predtým nerobil, mysleli sme si, že nás považuješ len za svoju rodinu,“ vysvetlili opatrne. Pokúšali sa mu pomôcť. Chceli, aby sa cítil dobre, ale nebolo to vôbec jednoduché.
„Tak sa so mnou milujte,“ bez váhania navrhol Samuel. Túžil po dotykoch. Na tom hroznom mieste bol celý čas sám. Nikto sa k nemu ani len nepriblížil.
Chcel sa dotknúť tých, ktorí by mali byť jeho súčasťou. To, že boli oddelení začal vnímať ako ťažkú stratu.
Dvojčatá ho jemne položili na posteľ. Stále boli ešte prekvapené.
Mysleli si, že len žartuje.
Samuel ich vyzývavo pritiahol k sebe a žiadal si ďalší bozk.
Dvojčatá mu mlčky vyhoveli. Ich pery sa dotkli len na krátky okamih.
„A mňa už nechceš?“ hneval sa Belphegor. Potreboval sa pripojiť k maznaniu.
„Chcem aj teba,“ Samuel ho nežne pohladil po vlasoch.
Belphegor sa naňho vyzývavo posadil a začal sa s ním bozkávať. Ich jazyky sa nemilosrdne prepletali.
Samuel si ho privinul do objatia.
Dvojčatá spolu s Azazelom využili situáciu a vyliezli z postele.
Azazel si pochybovačne založil ruky vbok a tváril sa, ako nestranný pozorovateľ.
Dvojčatá sa od seba oddelili a znepokojene postávali pri posteli.
Niečo cítili. Nevedeli, čo presne to je, ale nepáčilo sa im to.
„Prosím, poďte k nám,“ pokúšal ich Samuel.
„Prepáč, ale to nejde,“ Ryan chytil za ruku Matta a chcel ho nenápadne odviesť do bezpečia. Svojho brata si chcel nechať len pre seba.
Zastavil ho mohutný príval energie. Celá izba priam vzplanula.
Samova podoba sa vzniesla do vzduchu a vyžarovala čoraz viac nebezpečného ohňa.
Matt stihol zazrieť, ako sa Samuelova podstata začala výrazne meniť.
Belphegora našťastie stihol ochrániť Azazel, ale aj tak schytal poriadny zásah do tváre.
Démon sa triasol v anjelovom objatí a zúfalo si upravoval svoju podobu.
Azazel sa okamžite premiestnil k bratom a vytvoril okolo nich ochrannú bariéru.
Matt pevne objímal rozrušeného Ryana. Okamžite sa opäť prepojili do spoločnej podoby.
„Pomôž mu. Veď ho to musí bolieť,“ zúfalo sa obrátili k Azazelovi.
Belphegor takisto naliehal. „Musíme niečo urobiť. Viem, že nám nechcel ublížiť,“ stále si utieral tvár a pokúšal sa obnoviť svoju správnu podobu, ale od rozrušenia, jeho hlava momentálne vyzerala ako tekvica.
Azazel ho upokojujúco hladil po vlasoch.
„Neudrží svoju podobu. Dostal len klasický záchvat zlosti, lebo ste mu nechceli vyhovieť. Možno by ste ho mali vziať dovnútra,“ padlý anjel ešte viac rozšíril ochranu.
„Dobre, urobíme to, ak mu to naozaj pomôže,“ nechceli ho nechať trpieť.
Opatrne vyliezli spod ochrannej vrstvy a čo najrýchlejšie si vzali k sebe Samuela.
Podarilo sa im bezpečne sa spojiť do jedného celku.
Rozbúrená energia prestala prúdiť po miestnosti.
Na posteli sedela len jedna útla postava.
Sael.
Strážny anjel.
Hriešne nádherný a provokatívne nevinný.
Nedotknuteľné pokušenie.
Azazel a Belphegor sa vrátili k posteli.
Belphegor stále nahnevane prskal. Napriek tomu neprotestoval, keď ho Azazel usadil vedľa toho nádherného anjela.
Tá bytosť na seba okamžite natiahla prikrývku. Zakryla sa až po hlavu.
„Prepáč, Bel,“ ospravedlňoval sa a zúfalo sa k nemu túlil.
Belphegor sa chvíľu nechal prosiť, ale napokon sa aj on spokojne privinul k Saelovi.
„Už ti je lepšie?“ opýtal sa Azazel.
Cítil jeho anjelsku podstatu a stále mu to nešlo do hlavy. Ani po spojení sa nemali opäť stať anjelom. Nebolo to úplne prirodzené, skôr to vyzeralo ako zásah vyššej moci.
Začínal uvažovať o tom, ako Lucifer Samuela potrestal. Možno to nebol len obyčajný trest, ale len prostriedok, ako opäť prebudiť jeho anjelsku časť.
„Áno, je to omnoho lepšie. Naozaj som to nechcel. Prepáčte, nezranil som vás?“ opýtal sa ustarostene.
„Nie, to je v poriadku,“ Azazel si k nim prisadol.
„Lucifer dnes nepríde?“ opýtal sa Belphegor.
„Myslím, že nie. V pekle dnes robia takú zvláštnu vec. Škoda, že sme tam nemohli ostať. Mohli sme si to pozrieť,“ znudene odvetil Azazel. Ten krátky výbuch bol preňho síce rozptýlením, ale byť v posteli s „dvoma“ nádhernými chlapcami a nemôcť sa ich dotknúť, to bolo poriadne frustrujúce.
Jeho pozornosť upútal pás svetla, ktorý sa zhmotnil blízko okna.
Sformoval sa do postavy neznámeho mladého muža s bledou, takmer alabastrovou pokožkou.


Oblečeného v pohodlných džínsach a čiernom tričku.
Dlhé svetlé vlasy mal previazané čiernou stuhou a končiace komplikovane zauzlenou mašľou.
Možno na niekom inom, by to pôsobilo trochu detinsky, ale jemu to tak rozhodne pristalo.
„Vitaj, Gabriel,“ spokojne ho oslovil Azazel. Vyliezol z postele a okamžite ho objal.
Belphegor sa poplašene schoval pod posteľ. Zjavne ho prítomnosť tohto anjela nepotešila.
Na hlave sa mu objavili štýlové čierne rožky, patriace k drsnejšiemu dizajnu démona. Nanešťastie na Belphegorovi pôsobili skôr ako nevinná ozdoba.
„Kto je to?“ šeptom sa spýtal Sael.
Podvedome si siahol na hlavu, akoby aj on očakával, že sa mu na nej objavia rohy.
Cítil, že dvojčatá sa chcú od neho oddeliť, ale tvrdohlavo potláčal ich odpor. Chcel byť s nim spojený čo najdlhšie.
„Archanjel Gabriel,“ potichu odvetil ešte stále rohatý Belphegor.
Sael sa chcel ešte niečo spýtať, ale nestihol. Azazel priviedol Gabriela rovno k nim.
„Tak ty si ten malý Sael?“ Gabriel s neskrývaným záujmom prešiel pohľadom po nanovo spojenom anjelovi.
„Myslím, že áno,“ odvetil neisto.
Netušil, že Gabriel sa s nimi ešte vôbec rozpráva. Prekvapilo ho to.
Gabriel sa naňho povzbudivo usmial a naďalej sa zdvorilo držal pri Azazelovi.
Sael pracne vytiahol Belphegora spod postele. Nechcel tomu skúmavému pohľadu čeliť sám.
Belphegor sa na Gabriela ani len nepozrel. Pevne sa držal Saela.
„Priniesol si nám nejakú správu?“ opýtal sa Azazel.
„Prišiel som ťa niekam pozvať,“ stručne odvetil Gabriel.
„Michael, chce, aby sme si spolu niekam vyšli. Pozvanie platí aj pre nášho malého Saela a Belphegora,“ dodal spokojne.
„Ďakujeme, ale...“ Sael sa chystal zdvorilo odmietnuť, ale Azazel mu skočil do reči.
„Radi by sme šli, ale ako vidíš, Lucifer tu dnes nie je. Musím sa ho najprv spýtať, či týchto dvoch pustí,“ pobavene poznamenal Azazel.
Nedovolil si ich odviesť na návštevu k nebeským bez vedomia princa pekiel.
„Zatiaľ si urob pohodlie,“ usadil ho na posteľ a zamieril k bráne.
Gabriel ochotne klesol do vankúšov. Pôsobil tak uvoľnene a vyžarovali z neho len priateľské impulzy.
Vyzeralo to, akoby ho netrápilo, že leží na posteli, ktorá susedí so súkromnou pekelnou bránou.
Sael sa naňho nedokázal prestať dívať. Keď Gabriel zavrel oči, stále cítil tú hrejivú energiu.
To svetlo, ktorého len zľahka pohládzalo.
„Toto je tvoja prirodzená podoba?“ opýtal sa nesmelo.
Nevedel presne, o čom by sa mal zhovárať s mocným archanjelom. Nechcel sa dotknúť žiadnej citlivej témy.
A Belphegor mu veľmi nepomáhal. Stále sa za ním skrýval a odmietal čokoľvek povedať. Zdalo sa, že okrem rohov mu pribudol aj chvost.
„Túto mám najradšej, ale môžem nadobudnúť akúkoľvek podobu,“ pokojne odvetil Gabriel.

14. kapitola Eden

Varovanie: 15+, spomienky, nebo a ďalšie anjelske záležitosti...





Ryan sa ďalej sústredil na túto zvláštnu spomienku.
Vždy chcel vidieť, ako to tam vyzerá. Poznať to miesto, aj keď už dávno vedel, že sa tam zrejme nedostane.
Snažil sa všetko si zapamätať, ale všetka tá nádherná energia sa začala strácať.
Videl jedného z mocných, archanjela, ktorý rozhodne nepatril do jeho kategórie.
Vnímal silnejúci hnev, ktorý so seba vyžaroval.
Snažil sa naňho príliš nedívať. Niečo nebolo v poriadku a Sael by bol radšej, keby mal pri sebe aj niekoho ďalšieho.
Bol to on. Ten, ktorý mal veľkú moc, ale s nimi, najmenšími si nemal toho veľa povedať.
Sael bol len na úrovni strážneho anjela a vedel, že na ich pracovisko takýto anjeli veľmi často nechodia.
Niečo nebolo také, akoby by malo byť.
To, čo si predtým neuvedomoval bolo viac než očividné. Hovorilo sa o otvorenej vzbure, o pochybujúcich anjeloch...
Saela to vtedy nezaujímalo. Nechcel tomu veriť.
Chystal sa opäť dozerať na ľudí, ale zrazu sa niečo stalo. Keď chcel použiť svoju moc a pozrieť sa ako sa majú, nemohol. Niečo ho surovo odhodilo.
Podstatou mu prešla priam mučivá bolesť. Odhodlane sa priblížil k archanjelovi a podarilo sa mu povedať:
„Prečo to robíte? Veď je to moja práca, musím na nich dávať pozor.“
„To, že vás stvoril, bola chyba. Nemali by ste existovať,“ potichu odvetil archanjel.
„Kde sú ostatní?“ Sael si uvedomil, že je na pracovisku až príliš dlho sám. Okrem neho boli stvorení aj iní anjeli, ktorí tu mali teraz byť.
Zacítil stopy po anjelskych podstatách. Obklopovali Lucifera ako mrazivá žiara. Ich energie pomaly vyhasínali. Tisíce stratených energií, ho zdravilo svojimi poslednými zábleskami.
Nemohol ujsť a boj by bol nezmyselný, napriek tomu musel niečo urobiť.
Rozhodol sa, že sa tomu postaví, nech bude cena akákoľvek. Lucifer ho nechal, aby sa k nemu priblížil.
Ľahostajne mu dovolil, aby sa ho dotkol. Nemohlo mu to ublížiť.
Napriek tomu na niečo také nebol pripravený. Sael ho nežne pobozkal. Vedel, že sa to nesmie. Nebolo to dovolené len tak urobiť a hlavne nie v nebi.
Sael chcel len vedieť, či v ňom ešte niečo ostalo, či pod tými mŕtvymi podstatami, ešte stále môže nájsť aj kúsok svetla.
Potom Ryan začul nejaký hlas. Do jeho spomienky niečo vstupovalo a odvádzalo ho to preč. Uvidel svojho bratranca, stojaceho na vrchole akéhosi útesu.
Bol bledý a jeho podoba sa zvláštne chvela.
Ryan sa k nemu pokúšal priblížiť, ale nemohol. Niečo ho odvádzalo od neho.
Samuelov hlas sa mu vkrádal do mysle.
„Ryan, to sme my, ale prosím ťa, preber sa. Nemôžeme to vidieť...“
Uvidel aj Matta, ktorého vnímal ako malý záchvev energie, stojaci v hlbokej priepasti.
„Neviem, ako to mám urobiť,“ nariekal Ryan.
Chcel ich poslúchnuť, ale spomienka ho nemilosrdne ťahala ďalej.
Hlbšie do toho strašného zmätku. Už nepočul hlasy, ktoré na chvíľu odlákali od spomienok.
Opäť bol nútený vrátiť sa k spomienke na Lucifera.
Ich bozk sa predlžoval. Boli pritisnutý k sebe a napokon skončili v pevnom objatí.
Sael nepoznal násilie. Spoliehal sa len na svoju schopnosť utíšiť hnev.
Ten bozk považoval len za pokus o zmierenie.
Luciferove bozky boli iné, úplne ho ovládli a jeho podstata sa k nemu zúfalo pritískala. Bolo mu dobre, ale tušil, že toto objatie pomaly prestáva byť bezpečné. Zúfalo ho potreboval, ale uvedomoval si, že nemôže získať jeho náklonnosť.
Luciferova energia sa chystala roztrhnúť jeho podstatu.
Cítil to. Počas každého ďalšieho bozku a pohladenia sa v ňom narastal strach.
Trhliny sa začínali šíriť jeho podstatou a on cítil, že odchádza.
Postupne sa zmenšoval až k bolestivému jadru.
Neznesiteľná bolesť prúdila z už takmer neexistujúcej podstaty. Trvalo to veľmi dlho, bolo to takmer nekonečné.
Vyzeralo to, že sa už konečne rozplynie.
Sael by tú možnosť uvítal viac, ako ďalej trpieť tú vražednú nehu.
Lucifer ho stále zvieral v náručí. Bol nádherne desivý, ale medzi nimi sa odohralo aj niečo iné. Zdalo sa, akoby svoje rozhodnutie chce vziať späť.
Aspoň tak to vyzeralo, ale Sael sa z toho príliš netešil. Bol zranený, stratil dôveru a už nevedel ani, či je naozaj v nebi.
„Nie tvoje svetlo mi nestačí, ale nechcem ťa pustiť... Ešte nie...“ Lucifer prestal tlačiť na jeho podstatu.
Pocítil ako sa celý ten proces začína obracať. Bol opäť celistvý a všetka bolesť zmizla. Potešilo ho, keď uvidel ako sa mŕtve podstaty opäť spájajú. Strážni anjeli sa zúfalo tisli bližšie k sebe. Utvárali okolo nich kruh zložení z mlčania.
Lucifera zasiahol silný záblesk energie. Niečo mu zlomilo obe krídla. Nepríjemný zvuk trpko prenikol do ticha.
Sael vedel, že je to ozdoba, ktorú anjeli nosia so cťou. Zranenia v tejto oblasti boli obzvlášť bolestivé.
Jeho vlastné krídla sa poplašene roztiahli. Bol pripravený na čokoľvek, pokiaľ sa práve pred ním rozpínali najmocnejšie sily.
Ešte otrasený, mrzuto skláňal hlavu.
Archanjel Michael sa naňho láskavo díval. Bol nádherný, ako všetci anjeli.
Sael sa naňho nedokázal vynadívať.
Videl v podobe príťažlivého plavovlasého bojovníka, staršieho ako Lucifer.
Naplneného pokojom a svetlom. To všetko z neho vyžarovalo.
Lucifer si vzdorovito premeriaval brata.
Podobnosť medzi ich podstatami bola úplne zjavná, dokonca si zvolili aj veľmi podobné vonkajšie podoby.
Sael pohľadom prechádzal po nádhere, ktorá sa ho len zľahka dotýkala.
Lucifera sa bál.
Z Michaela vyžarovala bojová energia.
Obaja boli desivo nádherní a on sa nechtiac zaplietol do ich konfliktu.
Sael zdesene pokrútil hlavou. Chcel odtiaľ odletieť, ale bál sa pohnúť.
„Pokojne sa vráť na svoje miesto...“ Michael mu venoval ľahký energický dotyk.
Sael spokojne prikývol.
„Nikam nepôjde!“ tvrdohlavo vyhlásil Lucifer.
„Nemáš tu čo robiť, Lucifer,“ varovne si ho premeral Michael.
Sael sa obozretne ukryl za Michaela. Napäto sledoval rozhovor dvoch mocných archanjelov.
„To nie je tvoja starosť,“ odvrkol nahnevane. Napätie medzi nimi bolo čoraz viditeľnejšie.
„Pošliapal si úplne všetko. Teraz pokojne ničíš aj malých anjelov. Čo sa to s tebou stalo? Nespoznávam ťa,“ prísne ho karhal Michael.
Lucifer neodpovedal. Absolútne ho ignoroval.
Potom sa okolo nich rozvírila ďalšia bolestivá dávka svetla. Sael nevedel, kam má uhnúť. Niekto ho pritiahol k sebe.
Cítil ako ho niečo ťahalo do inej časti nebies a on s tým nemohol nič urobiť...
Keď sa všetko upokojilo, Sael si uvedomil, že ho do chrbta niečo tlačí. Energia mu stekala po jeho krídlach. Zľakol sa, že sú zlomené. Prudko sa obrátil.
Luciferove krídla stále bolestne krvácali. Archanjel nehybne prijímal svoj trest. Jeho podstata sa utrápene chvela.
Sael nevedel, prečo ho zobral so sebou. Netušil, čo ho k tomu viedlo...
Celkom nečakane sa všetko rozkrútilo. Obrazy, zvuky a hlasy doňho udierali šialenou rýchlosťou. Potom to vyzeralo, akoby sa to všetko opäť prehrávalo odzadu.
Uvidel pár zábleskov úplne iných spomienok.
Nanešťastie neboli dosť zreteľné, aby dokázal rozoznať niečo konkrétne.
Cítil len bolesť malého anjela, ktorý bezmocne sledoval, ako Lucifer mizne v priepasti. Nedávalo to zmysel, akoby ho zároveň miloval aj nenávidel...
Prebudil ho jemný bozk na čelo. Pár minút sa ešte spamätával z toho príšerného kruhu spomienok. Bolo mu zle. Oveľa horšie, ako vtedy, keď ešte žil v normálnom ľudskom tele.
„Si úplne zelený. Poď musím ťa dostať späť do bezpečia. Nevedel som, že máš takéto spomienky,“ Padlý anjel ho starostlivo zabalil do deky. Zohrieval ho svojou energiou a zľahka ho držal za ruku.
„Je mi veľmi zle...Asi budem...“ Ryan sa predklonil. Ústami z neho okamžite unikla prijatá energia.
Azazel ho opatrne pohladkal po chrbte. Držal ho a šepkal mu slová útechy.
„Neboj sa to prejde. Samuel, Matt a Belphegor prídu za nami. Práve mi oznámil, že sa môžete stretnúť. Prekvapil si ma. Nevedel som, že ty...“ Azazel ho jemne zdvihol do náručia.
Opatrne sa presunuli do hotelovej izby. Nekompromisne uložil trasúceho sa Ryana do veľkej postele. Ponaprával vankúše, aby sa mu dobre ležalo a ustarostene si sadol na kraj postele.
„Nie, počkaj, nechcem ostať tu...“ pokúšal sa dostať z Luciferovej postele. Momentálne to nebolo práve vhodné miesto na zotavovanie.
Azazel ho odmenil upokojujúcim dotykom a donútil, aby ostal zakrytý.
„Nebeskí ti ich poslali, aby ťa zastrašili. Už na to nemysli. Všetko bude v poriadku,“ spokojne ho držal za ruku.
Ryan sa nedôverčivo schúlil do postele.
„Neverím ti. Prečo sme išli s ním, keď sa tak správal. Boli sme hlúpi a opäť sme mu naleteli...“ rozhorčene nadával Ryan.
Azazel ho namiesto odpovede pobozkal na pery. Celou váhou sa oňho oprel a dal mu pocítiť aj iný druh energie. Ich nahé podoby sa dotýkali tak intímne, až ho to vydesilo.
Ryan sa pokúšal dostať z jeho zovretia, ale nemohol. Azazel ho poriadne zamestnával rozpaľujúcimi dotykmi. Hneď mu bolo lepšie, ale stále sa cítil previnilo. Jeho bozky až tak veľmi nepotreboval, túžil viac po iných.
„Nemá zmysel o tom hovoriť. Patríš peklu, Ryan a to sa nikdy nezmení. Nebo už nikdy neuvidíš a ani si ho nemal vidieť...“ pošepkal mu do ucha. Vkĺzol pod prikrývku a ďalej sa pohrával s jeho napätým telom.
Ryan žalostne zastonal. „Nie, počkaj toto nerob!“ rozhorčene kričal.
„Vidím, že sa zabávate bez nás,“ zamračene si založil ruky v bok Belphegor. Práve sa objavil pri posteli a ponáhľal sa do nej.
„Bel, pomôž mi... On...“ zasyčal Ryan. Snažil sa dostať horúce ústa od svojej až príliš spokojnej podoby.
„Azazel, to sa predsa nerobí! Nechaj ho,“ Belphegor chytil padlého anjela za vlasy a donútil ho vynoriť sa spod prikrývok.
„Nechápem, prečo sa sťažujete. Len som chcel, aby si sa trochu uvoľnil,“ Azazel si urazene ľahol vedľa Ryana.
Belphegor sa spokojne uvelebil na jeho hrudi. Radšej si ľahol medzi nich, aby zabránil ďalším nežným útokom.
„Kde je Matty?“ zahanbene sa spýtal Ryan.
„Tu som, braček,“ o pár sekúnd sa na posteli objavil aj Matt.
Ryanova nevoľnosť okamžite pominula. Vkĺzol do jeho objatia a spokojne privrel oči.
Ako posledný sa na posteli objavil Samuel.
„Chýbali ste mi. Poďte ku mne,“ rozprestrel náruč a všetkých vyobjímal.

13. kapitola Prvá brána

Varovanie: 18+, násilie, pohľad na pekelnú bránu...táto kapitola je skôr „Ryanovitá a silne Azazelovitá“ a mierne vysvetľovacia (vysvetlenie nadväzujúce na kapitolu 11 Privítaj temnotu)


Ryan mlčky prikývol. Nedokázal ďalej odporovať. Bolo naozaj ťažké odolať tej zvodnej príchuti anjelského dotyku.
Lucifer naňho neútočil, láskavosť bola priam odzbrojujúca a mladý démon hltal každé jedno slovo.
Cítil ako sa ich podstaty k sebe približujú. Nebolo nič príjemnejšie, ako blízkosť temného anjela. Napriek tomu ho stále zaujímali nebeskí a ich čudné slová, ktoré si nevedel poriadne vysvetliť. Pred Luciferom sa o týchto veciach neodvážil zmieniť. Bolo mu jasné, že otázky týkajúce sa nebeských anjelov, bude musieť prebrať s niekým iným.
Lucifer si ho ďalej premeriaval skúmavým pohľadom.
„Mrzí ma, že nás už nechcete. Nemôžem sa zmieriť s tým, že je preč. Samuel k nám patrí a veľmi nám chýba...“ Ryan smutne sklonil hlavu. Cítil ako sa mu do očí tisnú slzy. Prial si, aby im aspoň tentoraz vyhovel. Potrebovali len, aby sa k nim Samuel vrátil.
Po lícach mu začali tiecť slzy.
Ľudské slzy už produkovať nemohol. Bola to len unikajúca energia.

„Chcem vás o tom nikdy nepochybuj. Neplač,“ opatrne mu zotrel z tváre energické slzy.
Ryan sa márne pokúšal ovládnuť. Podarilo sa mu to len s veľmi veľkým úsilím.
Lucifer ho ešte chvíľu upokojoval, ale napokon pokračoval v načatom rozhovore.
„Nemysli si, že takto každému vysvetľujem, ako to u nás chodí. Nie je zvykom, aby som vodil za ruky malých previnilcov. Ty sa od ostatných nijak nelíšiš. Máš určitú slobodu, tú si vychutnávaj, ale keď niekoho z vás zavolám, hocikoho, démona akejkoľvek úrovne,“ jeho hlas náhle prešiel do zvláštneho tónu. Zdalo sa, akoby niečo oznamoval úplne všetkým démonom.
„...prídete, vždy a za každých okolností,“ vyzeralo to, akoby sa jeho hlas šíril celým peklom. Pridal ešte pár pripomienok a keď sa k nemu dostala súhlasná spätná väzba, opäť sa sústredil len na Ryana.
„Pôjdeš k hlavnej pekelnej bráne. To bude teraz tvojou úlohou. Počul som, že ťa to miesto veľmi zaujíma...“
Ryan sa automaticky postavil k Mattovi.
Začínalo to vyzerať tak, že si budú môcť nenápadne pohovoriť so Samuelom.
Lucifer okamžite zmaril všetky jeho nádeje.
„Nie, s ním tam nepôjdeš. Azazel ti bude robiť spoločnosť.“
„Chceli by sme ostať spolu. Prosím, dovoľte nám to,“ pokúšal sa ho prehovoriť Matt.
Tiež si už zvykol na bratovu prítomnosť a nebolo ľahké sa od neho odlúčiť.
„Pre teba som si pripravil niečo iné, Matt. Belphegor ťa odprevadí do pekla,“ spokojne dodal Lucifer.
Dvojčatá sa tentoraz mlčky podriadili jeho rozhodnutiu.
Matt poriadne vyobjímal Ryana, vášnivo sa pobozkali a potom poslušne zamierili k svojim sprievodcom.
Matt neisto chytil za ruku Belphegora.
Svetlovlasý démon bol už oveľa pokojnejší a zjavne mu nevadilo, že dostal takú nepríjemnú úlohu. Spoločne prešli do cez neoficiálnu bránu.
„Poď, Ryan,“ Azazel ho odviedol späť do ľudského sveta, až k miestu, ktoré bolo známe ako Hlavná pekelná brána.
Ťahal ho za sebou a vyzeralo to, akoby sa len zľahka vznášali.
Ryan si vždy myslel, že vchod bude niekde hlboko, možno pod zemou.
Prekvapilo ho, keď sa presunuli do luxusného obchodu s oblekmi.
Objavili sa uprostred pomerne veľkej miestnosti, plnej oblekov a kravát.
Ryan prekvapene hľadel na skúšobné kabínky.
Všetko vyzeralo úplne normálne, až na nezvyklé ticho a čudnú arómu, ktorá sa šírila okolo nich.
Do tejto predajne nikto nevstupoval. Ľudia ju obchádzali, akoby tam ani nebola.
„A kde je tá brána?“ opýtal sa Ryan. Stále tam žiadny priechod do pekla nevidel. Dokonca nezazrel ani nijaké nariekajúce duše.
„Práve na nej stojíme,“ upozornil ho Azazel.
„Prečo je v obchode?“ začudoval sa Ryan.
„Toto miesto bolo predtým iné. Nepatrí nám, lebo žiadne pozemské veci, nemôžeme oficiálne vlastniť. Ľudia si tu postavili obchodné centrum, tak sme sa museli prispôsobiť,“ trpezlivo vysvetľoval Azazel.
Ukázal na dlhý rad dlaždičiek, ktoré boli prepájané s rozličnými symbolmi. Ľudia ich nemohli vidieť, ale Ryan mal možnosť obzrieť si tajomné prepojenia. Tvorili sieť husto popísaných symbolov a zľahka sa hmýrili po podlahe.
„Prečo tu nikto nie je?“ ďalej sa vypytoval Ryan. Nebolo to presne to, čo chcel vedieť, ale položiť tú otázku, sa ešte stále neodvážil.
„Sú tu strážcovia, ktorí majú službu. Musíme ich najprv pozdraviť,“ Azazel ho odtiahol k skúšobným kabínkam.
Hneď ako sa priblížili k tomu miestu, zaregistrovali pohyb cudzej energie.
Z kabínky vyšiel mrzuto pôsobiaci démon s dlhšou bradou. Na neforemnej postave mal navlečený dlhý neforemný odev.
„Čo ťa sem privádza, Azazel?“ nespokojne si premeriaval padlého anjela.
Bolo priam bolestné dívať sa na ostatné slobodné bytosti.
Bránu strážili väčšinou démoni a anjeli, ktorí sa nejakým spôsobom znepáčili Luciferovi. Démoni a anjeli, ktorí strážili zvyčajne nesmeli používať ani svoje pravé mená.
Ich úlohou bolo udržiavať poriadok a nevzdialiť sa od brány.
„Poslal ma sem, aby som videl odchádzajúcich,“ bez záujmu odrecitoval Azazel.
„Tak vitajte, anjeli...“ bradatý démon ich oslovil dostatočne úctivo. Napriek tomu bolo jasné, že mu ich prítomnosť prekáža.
Nepriateľsky zazeral hlavne na Ryana.
„Ja nie som anjel,“ rozpačito dodal mladík.
Tentoraz si dokonca ani nevytiahol krídla, aby si ho náhodou nepomýlili s anjelom.
Bradatý démon pobavene pokrútil hlavou.
„Ja viem, kto si. To nedokážeš poprieť,“ démon sa ďalej spokojne uškŕňal.
Ryan netrpezlivo pokrútil hlavou. „Nie, mýlite sa. Som démon, ako vy...“
„Si Sael...,“
„Ako to myslíte?“
„Kedysi dávno v nebi prebýval jeden malý anjel, volal sa Sael a bol jedným z mnohých, ktorý boli stvorení ako nebeská armáda. Bol nežný a krehký, vyžarovalo z neho dobro. Nikto nevie, prečo sa Sael pridal k Luciferovi, nikdy si neboli veľmi blízki, ale aj on sa stal súčasťou veľkej vzbury.
Skončila sa prehrou padlých a Lucifer bol uväznený v tej najhlbšej priepasti. Nebo neodpustilo padlým ich prehrešky. Nikdy viac sa nesmeli vrátiť domov. Boli zmätení, utrápení a úplne dezorientovaní v cudzom svete. Vedeli, že niekto z nich sa bude musieť obetovať, aby nebeskí stratili ich stopu. Potrebovali čas, aby sa dokázali prispôsobiť. Bola to jediná možnosť na prežitie. Malý anjel menom Sael im pomohol vytvoriť spoľahlivú ochranu. Vypustil svoju energiu do sveta po malých kúskoch... Nikto ho k tomu nenútil. Rozhodol sa tak úplne sám a dobrovoľne.
Celá jeho podstata sa rozpadla a vytvorila okolo nich clonu, ktorá sa nebeským postavila do cesty a padlí sa mohli bezpečne ukryť. Sael zomrel, ale časť z neho ostala v ľudskom svete a postupne sa miešala s energiami smrteľníkov. Postupne sa prenášala do niekoľkých generácii, až kým sa anjelove schopnosti nevpísali hlboko do ľudí. Saelove energie sa spojila do troch celkov a narodili sa traja ľudia, ktorí mali možnosť pohltiť všetku energiu, ktorá ostala po Saelovi...
Samuel, Matt, Ryan, ste Sael a keď jedného dňa začali dvaja z vás používať mágiu, upútali našu pozornosť. Potom už nebolo ťažké otvoriť bránu a nájsť aj tretieho,“ bradatý démon ukončil svoje rozprávanie.
„Lucifer vás na niečo potrebuje, preto sa k vám správa láskavo, ale nemyslite si, že vás to zachráni... Skončíte ako...“
Azazel démona umlčal jednoduchým pokynom ruky. Nechcel, aby pokračoval. Nebolo im dovolené o tom hovoriť a nikto z anjelov o to nestál. Tie spomienky predstavovali ešte stále príliš citlivú tému.
Ryan neveriacky pokrútil hlavou. Predstava, že Lucifer ich drží pri sebe, len kvôli nejakej inej bytosti, ktorá už nejestvuje, ho poriadne podráždila.
Ten Sael, o ktorom hovoril bol možno anjel, ale on s ním nemal absolútne nič spoločné.
Nebol anjelom a ešte sa nestal ani poriadnym démonom.
Nervózne prechádzal pohľadom po obchode. Nechcel o tom hovoriť. Potreboval sa pozrieť do Luciferovej tváre a sám sa presvedčiť, ako to všetko vlastne prebiehalo. Démoni boli príliš závistlivý, neveril im, ani teraz, keď sa čiastočne stal jedným z nich.
Azazel ho odsunul na bok a začal si vybavovať účty s neposlušným strážcom.
„Nemal si mu to hovoriť. Budeš zato potrestaný,“ pritiahol ho až k pekelnej bráne a silno ním triasol.
Bradatý démon naňho vypustil zvláštnu energiu, omotala sa okolo Azazela, ale nedokázala mu nijak ublížiť.
„Prestaňte sa hádať. Nemá zmysel, aby ste tu bojovali. Ospravedlň strážcu, Azazel. Je dnes nejaký precitlivelý, kvôli tomu, že dostal ďalších dvadsať rokov...“ ďalšia postava sa priblížila k nim.
Ryan si všimol krídla, ktoré neochotne vytŕčali spoza dlhého rúcha.
Padlý anjel s popálenou tvárou zamieril k nim. Dotykom ruky ich od seba oddelil.
Vyzeral dosť krehko a pohyboval sa len veľmi pomaly. Mal ženské rysy, ale podľa tváre a podoby sa nedalo úplne zistiť, aké pohlavie si zvolil za vonkajšiu masku.
Priblížil sa k Ryanovi a opatrne ho chytil za ruku. Ryan sebou prudko trhol, akoby ho to zabolelo.
„Ahoj, volám sa Ryan,“ rozpačito odvetil mladík.
Padlí anjel ho pozdravil jemným kývnutím hlavy.
Čoskoro nebolo možné viesť akýkoľvek rozhovor, lebo miestnosť sa začínala podozrivo rýchlo meniť.
Otváranie pekelné brány sprevádzali nepríjemný tlak. Do obchodu začali prúdiť duše, priťahovala ich ako magnet. Dlhý zástup sivých bytostí sa hromadil pri otvárajúcej sa priepasti.
Azazel ochraňujúco objal Ryana.
Mladík sa v jeho náručí nespokojne pomrvil. Pohltila ho neznáma bolesť a uvidel záblesky nejakého zvláštneho miesta.
Zdalo sa mu, že je v nebi.
Cítil to silné vyžarovanie lásky a dobra. Niečo strážil, niekto ho potreboval a cítil, že je doma. Bolo to iné, ako v ľudskom svete, nebol to presne taký pocit, skôr niečo ako vnútorná vyrovnanosť a pocit spokojnosti.
Bol medzi nimi, bol anjelom.
Nebo nebolo miesto. Pochopil, že to nesprávne definoval. Neboli tam žiadne ploty, žiadne obmedzenia týkajúce sa priestoru a času.
Bol veľmi spokojný a nevedel si predstaviť iný život. Bol príliš malý nato, aby mal možnosť riadiť nejaké dôležité veci, ale všetko ho zaujímalo.
Ryan cítil, akoby bol až teraz plne spojení so všetkými svojimi súčasťami.

12. kapitola Nosič svetla

Varovanie: 15+, táto kapitola je prevažne kecacia a dvojčatovská...





Pár mesiacov prežili v absolútnom pokoji. Nikto ich neotravoval, nebo ani peklo sa ich nesnažilo k sebe prilákať. Začínali si opäť zvykať na takmer obyčajný život.
Matt zohnal vankúše, teplú prikrývku a pár vecí, ktoré im mali pripomenúť radosti ľudského života.
Nič nebolo také ako predtým, ale počas toho krátkeho oddychu opäť nabrali dostatok síl. Spamätali sa z tých nepríjemných otrasov, ktoré museli podstúpiť.
Dlhé hodiny trávili vonku, prechádzali sa, navštevovali zaujímavé miesta, ale stále si dávali veľký pozor, aby nepritiahli pozornosť nadprirodzených síl.
Mrzelo ich len to, že s nimi nemôže byť Samuel. Veľmi im chýbal. Keby ho mohli mať pri sebe už by im nič nebránilo stratiť sa vo svete.
Takéto myšlienky ich prenasledovali, aj počas príjemných chvíľ plných oddychu. Takmer vždy si naňho spomenuli, keď vymýšľali nejaký nový spôsob, ako sa zabaviť.
Práve sedeli na lavičke v parku, vychutnávali si príjemné počasie a nenápadne sa k sebe túlili.
Smrteľníci si ich takmer nevšímali, prechádzali okolo nich, akoby tam vôbec neboli.
Túto zábranu okolo seba rozostavili kvôli bezpečnosti. Nepoužívali to vždy, len počas mimoriadnych príležitostí, keď nechceli budiť zbytočný rozruch.
Mohli sa pokojne bozkávať, držať sa za ruky a maznať sa bez strachu z pohoršených pohľadov. Už sa nebál dotykov, ani žiadneho iného potešenia.
Matt položil ruku na Ryanovo koleno a spokojne ďalej čítal knihu, ktorú nedávno objavil. Bola plná starodávnych znakov, ktoré by ako človek zrejme nedokázal rozlúštiť, keď sa stal démonom, dokázal sa popasovať aj s takýmto zložitým písmom. Bola to stará legenda o démonoch a ich pôsobení v ľudskom svete...
Obsahovala aj prílohy, poskytujúce informácie o miestach prechodu na druhý svet.
Takisto sa v nej vyskytovali zmienky o druhom pekle, do ktorého Lucifer poslal Samuela. Chcel o tom mieste získať čo najviac informácií.
Nebolo vôbec jednoduché sa k týmto informáciám dostať. Trvalo im dosť dlho, kým to všetko získali.
Kým Matt čítal knihu, Ryan študoval dlhý zvitok, ktorý bol ďalšou voľnou prílohou ku knihe.
Ryan si práve podrobne prezrel svoju časť, ktorú mal preštudovať.
„Matty. Tu sa píše, žeby sme mali navštíviť Poslednú bránu. Je to ďalšie miesto prechodu. Vedie aj do druhého pekla, možno by sme sa mohli so Samuelom aspoň skontaktovať.“
Ukázal mu zložitú schému, pripomínajúcu komplikovanú čiar a symbolov mapu.
„Máš pravdu. To vôbec nie je zlý nápad, ale nemali by sme sa unáhliť. Ešte k tomu musíme zohnať nejakú spoľahlivú ochranu a potom tam pôjdeme...“ Matt si spokojne prezrel nákresy. Vyzeralo to sľubne, ale stále v tom bol jeden veľký háčik. Potreba byť s Luciferom. Teraz ju dokázali ovládať hlavne vďaka svojmu putu. Keby ich zavolal, zrejme by okamžite poslúchli. Nevedeli, či sa na nich ešte stále hnevá, netušili, čo s nimi urobí.
Počas tých šiestich mesiacov sa naňho pre istotu snažili vôbec nemyslieť. Darilo sa im to, ale stačil len nejaký náznak, prípadne akákoľvek zmienka o pekle a ich túžby sa rozbehli na plné obrátky.
Našťastie to nutkanie nebolo až také silné, aby ich prinútilo vrátiť sa. Práve preto bolo riskantné priblížiť sa k pekelnej bráne.
Ryan mal tiež obavy z tejto možnosti. Napriek tomu začínal byť dosť netrpezlivý.
„Mohli by sme...“ chystal sa ešte niečo navrhnúť, ale nepodarilo sa mu dokončiť myšlienku. Na ich obľúbenej lavičke sa objavil Belphegor.
„Musíte sa so mnou vrátiť. Ihneď!“ prikázal im rozrušene.
Jeho svetlé vlasy nadobudli červenkastý odtieň.
Vyzeral dosť nahnevane a zároveň aj utrápene.
Dokonca aj na jeho vkusne vybranom oblečení sa začali objavovať trhliny.
„Nevrátime sa. Prepáč, Bel, ale nebudeme ťa poslúchať. Sme démoni, nemusíme robiť to, čo nám prikážeš,“ pokojne odvetil Matt. Podal knihu Ryanovi, aby na ňu dal pozor.
Belphegor mu pevne zovrel ruku.
„Lucifer ma po vás poslal. Verte mi, že to už aj v našom svete niečo znamená. Radím vám, aby ste sa nebránili. Chyť Ryana a pôjdeme,“ vzdorovito sa na nich zahľadel.
Matt premáhal nutkanie zobrať nespokojného démona do náručia. Nebolo vôbec ľahké odmietať ho.

„Vráti nám Samuela?“ opýtal sa Matt.
„Nie, ešte nie je pripravený, ale neskôr ho môžete navštív...“ stisol mu ruku ešte pevnejšie.
„Neskôr a to bude kedy? O rok, o päť rokov...“ skočil mu do reči Ryan. Začínal tušiť, že démoni čas vnímajú inak a rozhodne sú ochotní všetko nekonečne preťahovať.
„Neviem, o tom ma Lucifer neinformoval. Mám vás len priviesť, nič viac neviem...“ smutne pokrútil hlavou. Tiež ho mrzelo, že nemôže byť s nimi, ale musel sa podriadiť pánovým rozhodnutiam.
Matt sa vymanil z jeho zovretia. Chytil Ryana za ruku. Svet okolo nich náhle potemnel, akoby ho už len záblesk ich nálady mohol navždy zmeniť. Ryan a Matt sa opäť spojili do jedného tela. Tentoraz sa prepojili, aby získali vyšší stupeň moci. Už to niekoľkokrát vyskúšali a vždy im to prinieslo väčší pocit bezpečia.
„Ty nás nebudeš k ničomu nútiť! Lucifer nás nezaujíma. Môžeme pokojne žiť ako ostatní démoni, ktorí chodia po zemi. Nepotrebujeme ho. Chceme len Samuela, o tom jedinom sme ochotní diskutovať. Tvoj pán ho zviedol a odhodil! Kde sú teraz tie jeho bozky a pekné slová? Všetko to boli len lži!“ „
Silná energia odhodila Belphegora. Nechcel mu ublížiť, len ho to posunulo o pár metrov.
Belphegor šokovane otvoril ústa. Niečo také už dávno nevidel. Bolo to nádherne pohlcujúce. Tí dvaja boli ako jeden až do samej hĺbky svojich podstát. Táto podoba ho takmer vyviedla z miery.
Ich podstaty do seba presne zapadli a vytvárali priam anjelsky obraz.
Belphegor sa na nich ledva dokázal vynadívať. Boli to oni, a predsa sa mu zdalo, akoby videl aj niekoho iného.
„Nie, on neklamal. Musíte ho nechať, aby... nie, vy ste anjeli? Cítiť to z vás,“ objavil sa opäť blízko nich a nedovolil im uniknúť.
Pevne sa k dvojčatám pritisol a objímal ich novú podobu.
„Nechajte si to všetko vysvetliť. Vráťte sa k pánovi radšej teraz, keď má dobrú náladu,“ presviedčal ich mrzuto.
„Nie, Bel. Už aj ty začínaš. Buď takí, dobrí a prestaň s tým. Veď nás predsa poznáš, vieš kto sme,“ trvali na svojom dvojčatá.
„Nemôžem vás pustiť,“ Belphegor len smutne privrel oči a ešte pevnejšie sa k nim privinul. Prisal sa perami na ich ústa, najprv nežne potom naliehavejšie. Bolo to zvláštne bozkávať ich naraz.
Belphegorove nežné pery ich kruto zvádzali k ďalším rozkošiam.
Práve, keď zvažovali ako ho bezbolestne odmietnuť, poctil ich svojou prítomnosťou aj Azazel.
Padlý anjel sa k nim zozadu pritisol a pevne ich zovrel.
Zjavne mu už došla trpezlivosť.
Stiahol ich spolu s Belphegorom späť do hotelovej izby.
„Poďte ku mne!“ chladne ich privítal Lucifer.
Démoni okamžite znervózneli a chvíľu zvažovali, kto sa má kam postaviť. Nechceli ho zbytočne rozhnevať.
Dvojčatá sa opatrne odtrhli od Belphegora.
Azazel ich takisto veľmi neochotne pustil.
Vzal Belphegora do náručia a chvíľu ho upokojujúco kolísal.
Naposledy, keď bol veľmi rozrušený, svetom sa prehnal poriadne ničivý hurikán.
Belphegor možno vyzeral neškodne, ale bolo to len zdanie spôsobené rozkošnou podobou. Nebolo múdre prebúdzať zlo, ktoré žilo v ňom. Už dlhší čas sa snažil držať v medziach normy, aj preto ho tak často vysielali do ľudského sveta, ale takto poslušný bol asi len posledných 500 rokov.
Tam hore z toho samozrejme vyvodzovali nepríjemné dôsledky. Nemali radi nepovolené zásahy do počasia. Okrem toho nikto sa netešil na obrovské rady nepokojných duší stojacich pred oboma bránami.
Pre istotu radšej ustúpil, aby im nechal voľné pole pôsobnosti.
Dvojčatá odhodlane pristúpili k Luciferovi. Už zas sa od seba oddelili. Pripadalo im príjemnejšie diskutovať spolu ako samostatné osoby.
Lucifer na nich pokojne čakal. Vyzeral nádherne ako vždy, pocítili silné bodnutie túžby a museli ho opäť milovať.
Očakávali trest, prípadne aspoň nejakú zmienku o jeho hneve, ale on ich len objal.
Láskavo, nežne, akoby do nich prúdilo svetlo ukryté v temnote.
Nosič svetla im tentoraz ukázal svoju príjemnejšiu stránku.
„Moji nešťastní démoni, naozaj neviem, ako inak vás mám utešiť...“
Hladil ich po chrbtoch a dlho ich držal pri sebe, akoby sa nedokázal nasýtiť ich blízkosti.
Dvojčatá prekvapene zalapali po dychu. Neočakávali, že ich takto privíta.
Oboma rukami ich k sebe pritískal a oni úplne bez zábran prijali jeho objatie. Nedokázali tomu odolať, len nasávali energiu, ktorá do nich plynulo prechádzala.
Mal pocit, akoby sa po dlhom čase vrátili domov.
Lucifer ich nechal vychutnávať si účinky dobrej nálady.
Keď od nich opatrne odstúpil, zasnene naňho hľadeli.
Lucifer pristúpil bližšie k Ryanovi a chytil ho za ruky.
Mladý démon podozrievavo pokojne prijímal ten dotyk. Lucifer vedel, kto počas spojenia vyslovil toľko obvinení. Bol to on, malý vzdorovitý démon, ktorý mal odvahu nazvať ho klamárom.
Aj teraz pred ním stál úplne bez zachvenia.
Lucifer ho musel trochu pochváliť. Nechcel ho už viac naťahovať.
„Si ešte príliš neskúsení, ale páči sa mi tvoja zlosť. To, ako dokážeš niekoho rýchlo označiť za svojho nepriateľa. Vždy si to robil. Tak veľmi si nenávidel. Pamätám si, ako ťa vždy ovládlo zlo, keď sa niekto pokúšal priblížiť k tvojmu bratovi. Túžil si zabiť ľudí, ktorí ti ho chceli ukradnúť. Viem, prečo si tu a buď si istý, že nikam inam by si sa nedostal. To ma na teba fascinuje, ale buď opatrný. Môj svet je iný, ako ten, ktorý si poznal. Samuelova záležitosť sa ťa netýka. Ja sa oňho postarám a ty sa tým netráp. Mám svoje dôvody, kvôli ktorým nemôže byť s vami...“ pevnejšie zovrel jeho ruky a díval sa priamo naňho.
Mladík okamžite hľadal pomoc u svojho brata. Chcel sa naňho pozrieť, ale Lucifer mu nedal možnosť uniknúť.

Lynn Flewelling Noční bežci

Práve dočítavam, druhú knihu zo série Noční bežci a neviem sa od nej odtrhnúť
Rozhodne odporúčam, teda hlavne kvôli páru Alek/Seregil, ale aj iným sympatickým postavám...




Pár: Alek/Seregil
Obsah: Seregil
žáner: fantasy, temné, láska dvoch mužov v hl. dejovej línií (aj, keď treba chvíľu vyčkať a nebyť netrpezliví, lebo sa to rozvíja postupne)
počet kníh: tento rok má vyjsť 5... (ale preložené boli len 3
Štestí ve stínech
Přích
Zrádcuv měsíc

11. kapitola Privítaj temnotu

Varovanie: 15+
Upozornenie: V tejto kapitole sa bude tiež nepriamo spomínať tzv. brána U Serafína (prípadne Brána serafínov) (neexistuje ani sa nikde nespomína, teda ja som si ju vymyslela) Tak mi to napadlo, že to bude dá sa povedať taký, priechod do neba...




Dvojčatá cítili silný tlak so všetkých strán. Nižšie energie popreplietané s démonmi kompletne prebrali vládu nad chlapcovým telom.
Dvojčatá sa tomu bránili, ale napriek tomu boli vtiahnutí rovno do stredu besniacej démonickej energie. Bezmocne sledovali ako sa svetlovlasý mladík sa vrhol na dievča. Nemohli ho zastaviť. Ich zlosť na Lucifera prešla počas toho procesu, priamo doňho. Neovládal sa a chlapec, ktorý stál pri dverách sa tiež len strnulo prizeral. V očiach mal niečo zvláštne, neľútostne opovážlivé.
Dvojčatá sa dostali až k nemu. Bolo to veľmi zvláštne. Vyzeralo to, akoby ich videl. Okamžite v jeho pohľade zachytili niečo blízke. Nebol to obyčajný chlapec a nanešťastie ani človek.
„Tak ste tu. To je, ale milé prekvapenie. Volám sa Colin...“
Spokojne k nim natiahol ruku.
Váhavo sa jej dotkli a pomaly zostúpili až k nemu.
Spokojne si premeriaval ich spoločné telo.
„My sme...“ nedokázali tú vetu dokončiť. Netušili, čím sú, keď sa takto spoja. Ešte nikdy predtým sa im to nepodarilo.
Keď si ho bližšie prezreli ich nadšenie okamžite opadlo.
Bol to démon. Rovnakí ako oni a možno ešte aj oveľa nebezpečnejší.
„To je v poriadku. Takto ešte nie ste pomenovaní, úplne to chápem... Som rád, že ste sa prišli pozrieť...“ spokojne ukázal na kričiacich smrteľníkov. Atmosféra v miestnosti sa čoraz viac zhoršovala.
„To predsa nemôžeme dovoliť!“ oponovali mu. Chceli zastaviť chlapca, ktorý absorboval ich hnev. Vedeli, že to nesmú urobiť, ale nezaujímalo ich to. Chceli sa o to aspoň pokúsiť. Stále ich poháňala silná túžba aspoň niečo zmeniť. On si to tak želal. Chcel, aby mu dokázali, že sú démoni, ale práve preto začali pochybovať. Prečo si ich vybral? Prečo vôbec niečo také urobil?
Colin nechápavo pokrútil hlavou. Nevinní démoni, súcitiaci so smrteľníkmi. Musel uznať, že niečo také je vskutku unikátne.
„To je naozaj zaujímavá otázka. Ja som už na svete naozaj dlho, ale nevidel som nikoho, kto by tak rýchlo získal také dôležité postavenie. Mnohí z nás by dali čokoľvek, keby im on venoval pozornosť. Keby mohli pocítiť jeho dotyk... Vám sa to podarilo,“ bavilo ho provokovať ich.
„Už sa nás viac nedotkne. Nezaujíma nás ani on, ani vy...“ dôstojne sa obrátili a pokojne prešli bližšie k tomu zmätku. Nanešťastie bolo už neskoro.
Svetlovlasý mladík rozpáral dievčaťu hruď, prstami prenikol hlboko do tela, jeho ruky sa stali zúrivými nástrojmi, neprestal, ani keď mu do tváre vystrekla krv.
Dievča sa bezmocne zvíjalo, špinavé od krvi. Bernardovo telo zasiahli energie vychádzajúce z tabuľky.
Zrútil sa na zem, celý bledý a keď sa naňho dvojčatá opäť pozreli, zbadali unikajúcu dušu. Bledé svetlo čoskoro zmizlo z ich dosahu.
Iann klesol na zem a ostal tam vysilene ležať. Ruky mal od krvi. Sťažka dýchal, napoly strácal vedomie a rukou sa naťahoval k nejakému neviditeľnému bodu.
Dvojčatá ho zľahka zdvihli zo zeme. Podarilo sa im ho ochrániť pred plameňom, ktorý vyšľahol z praskajúcej špiritistickej tabuľky.
Potom ich niečo vymrštilo späť k stene. Oddelili sa od seba a opäť sa stali dvoma zdanlivo samostatnými bytosťami.
Matt sa okamžite postavil pred Ryana, ktorý držal v náručí chlapca.
Okolo nich narastalo teplo a požiar sa pomaly šíril po ľudských telách, ležiacich na zemi.
Okrem toho cítili ako na nich tlačí démonická energia, ktorá je silnejšia a omnoho vyspelejšia.
Colin im netrpezlivo zastal cestu.
„Dobre, pobavili sme sa a teraz mi vráťte toho chlapca. Ešte som s ním neskončil,“ pokynul im netrpezlivo.
Dvojčatá sa ani nepohli. Čakali na vhodnú príležitosť.
„Snáď vám nemusím pripomínať, čo s vami urobí, keď zistí, že ste chránili človeka. No tak, bavte sa, zabite ho, ale odtiaľto vyjsť skrátka nemôže,“ založil si ruky v bok a netrpezlivo rozširoval plamene do každej miestnosti..
Ryan sykol od bolesti a pevne zovrel chlapcovo telo. Dokázal ho síce ochrániť pred plameňmi, ale stále mu hrozilo zadusenie.
Matt chránil brata a využíval to, že majú chlapca v moci. Zatiaľ ho nemohli ohroziť ani tým, ak by sa rozhodli mu pomôcť. Stále sa mohli tváriť, že chcú korisť len pre seba.
Napriek tomu sa im nedarilo preraziť démonovu obranu. Sťahoval ich svojou mocou, čoraz bližšie k horúcim stenám.
Boli v pasci. Nedokázali okolo neho prejsť a ich podstaty sa chveli. Potrebovali ochranu, obaja si okamžite spomenuli na nátlak v pekle a príjemný vplyv Luciferovej energie. Keď boli s ním nikto si na nich nedovoľoval. Mysleli si, že ostatní démoni ich časom prijmú, tí v pekle sa aspoň tvárili trochu zmierlivo.
V ľudskom svete zrejme vládli iné pravidlá. Bolo omnoho ľahšie sa ich zbaviť. Dokázať, že si nezaslúžia pánov dar.
Pochopili, čo znamenala tichá tolerancia v pekle. Bola len predzvesťou toho, čo sa stane, keď nad nimi nebude bdieť ochranná ruka.
Spomienku na láskavú ochranu padlého anjela rýchlo prekryla desivá skutočnosť. Nikto pre nich nepríde, musia si poradiť bez neho.
„Naozaj ste úbohí, očakával som od vás oveľa viac,“ znudene poznamenal Colin.
„Ty nie si o nič lepší. Skrývaš sa. Ani si nám neukázal svoju pravú tvár,“ roztrpčene poznamenal Matt.
Konečne začal poriadne používať svoje nové schopnosti. Aj keď boli dosť obmedzené, cítil, že tá bytosť im klame. Nebola taká, ako sa zdalo. To, že to nebol človek, bola len jedna časť pravdy. To, že bol démon nebola úplná pravda. Pod maskou démona sa tiež niečo skrývalo. A to všetko okolo nich, tiež nebolo také, ako sa im to na prvý pohľad zdalo...
Nič z toho nebolo dostatočne presvedčivé. Matt nato nenápadne upozornil Ryana.
„To nie je vaša záležitosť. Daj mi chlapca a pustím vás,“ tvrdo vyjednával Colin.
Keď uvidel ako sa im začínajú objavovať mierne pokrčené krídla, ustúpil dozadu.
„Už viem, že to nie je chlapec a len tak vám ho nevrátim,“ tvrdohlavo trval na svojom Matt.
Cítil ako sa v ňom hromadí niečo ničivé. Nikomu nemienil dovoliť, aby ubližoval jeho bratovi. Láska k nemu znásobila jeho silu.
Od horúcich pier sa do jeho tela šírila hrozivá sila. Nikto opäť nerozplače toho, na ktorom mu tak veľmi záleží.
Mal pocit, akoby mu pokožka horela túžbou po ničení. Jeho hnev presakoval až do tých najhlbších vrstiev jeho podstaty.
Teraz ich už videl v tom pravom svetle. Tania a Bernard, ktorí ležali pri špiritistickej doštičke vstali, rozžiarili sa tlmeným svetlom a ich telá so seba vyžarovali priam mučivé dobro. Ich krídla sa natiahli do pôsobivých rozmerov.
Tania vyzerala úplne normálne, akoby sa jej vôbec nič nestalo a Bernard sa spokojne postavil k nej.
Všetko to bol len úskok nebeských. Určený na prilákanie dvojčiat.
Chlapec v Ryanovom náručí sa spokojne pomrvil a otvoril oči. Na chrbte sa mu zjavili striebristé krídla.
Ryan šokovane pustil nebeského anjela a privinul sa bližšie k bratovi.
Túlili sa k sebe a sledovali ako sa pri nich začali objavovať ďalší anjeli.
Matt objal brata. Nechcel na nich útočiť, pokiaľ to nebude nutné. Títo anjeli boli tiež nádherní a vznešení, ale rovnako aj nebezpeční.
Matt sa snažil pôsobiť hrozivo, ale nechcel ich zbytočne provokovať.
„Niečo také som ešte nevidel. Vy ste ma chceli ochrániť?“ opýtal sa Iann.
„Áno, lebo sme si mysleli, že si človek,“ podráždene odvrkol Ryan.
„Zaujímavé a zároveň desivé. Odkedy démoni chránia ľudí?“ opýtal sa pobavene.
„Prednedávnom sme ešte boli ľuďmi. Stále cítime spojenie s nimi,“ stručne uzavrel Ryan.
Odbremenil svojho brata od tohto rozhovoru. Dúfal, že sa mu podarí niečo vymyslieť.
„Nemárnime čas hlúposťami. Radšej nám povedzte, prečo ste sa k nemu vrátili? Čo vám sľúbil?“ netrpezlivo zasiahol Bernard.
Vypočúvanie neprebiehalo podľa ich predstáv. Našli ich, ale nebolo to také, ako si predstavovali.
„My sme sa k nemu nevrátili. On si nás vzal sám. Neviem, o čom to hovoríte,“ nervózne stískal Mattovu ruku.
„Prečo sme podľa vás strácali čas s touto hrou? Očakávali sme, že sa tu objavíte a vysvetlíte nám, prečo ste sa nevrátili ...“ Bernardov hlas sa odrážal od stien a čoraz väčšmi sa znásoboval.
Mattovi sa podarilo nazbierať dostatok energie.
Podarilo sa im uniknúť z anjelského zovretia.
Inštinktívne zamieril do uličky, v ktorej bolo kedysi ich kníhkupectvo. Predajňa bola prázdna, výklad pustý, akoby tam už dlho nikto nič nepredával. Napriek tomu bola stále pod ochranou, ktorú ešte počas svojho života stihli vybudovať.
Matt odviedol brata dovnútra.
Predajňa bola opustená, regály boli presne také, ako vtedy, keď ten priestor používali oni.
V zadnej miestnosti na nich čakal starí gauč, ktorí si sem zrejme odložili ich príbuzní.
Matt opatrne posadil Ryana a chystal sa ho prezrieť.
„Nie si zranený?“ opýtal sa ustarostene. Rukami starostlivo prechádzal po jeho tele.
„Nie, Matty som v poriadku, ale vôbec mi nie je jasné, prečo nás tam chceli udržať. Sme len démoni, ešte sme nestihli takmer nič spáchať a už sa o nás zaujímajú aj nebeskí,“ cítil sa slabý, vyčerpaný, ale to zrejme nebolo len v dôsledku toho démonického útoku.

7. kapitola Nevinné duše

Uvedomujem si, že aj k tejto poviedke som už nesmierne dlho nepridala žiadnu kapitolu. Tak trochu som aj stratila spojenie s tým, čo sa v nej odohrávalo a všimla som si, že som urobila aj jednu chybu v deji, čiže jedna postava sa vracia, ale dve opúšťajú poviedku...
Takisto pripomínam, že som chcela, aby sa v tejto poviedke prejavili tzv. Vyrezávači očí, keďže ich táto poviedka má v názve.
Takisto pripomeniem, že naposledy spolu Tom a Josh skončili v posteli, dopriala som ich trochu relaxu...A Alaina pomohla Joshovi, aby sa aspoň na chvíľu zbavil svojho strachu a nepríjemných pocitov...
V tejto kapitole sa dozviete, čo sa stalo na druhý deň...







Na druhý deň...

Josh potichu vošiel do kuchyne. Opatrne otvoril dvere a okamžite zamieril k sporáku. Mal dobrú náladu a chcel pre svojho partnera urobiť sladké prekvapenie.
Potešilo ho, že Tom sa ešte neprebudil, chcel mu to všetko doniesť do postele. Rozmaznávať ho, aby vedel, že mu na ňom stále veľmi záleží.
Minulá noc bola úžasná. Tomove reakcie na jeho láskanie, spôsob, akým sa mu počas milovania díval do očí, to všetko v ňom prebúdzalo nadšenie. Pevné zovretie jeho tela a to, ako veľmi po ňom túžil...
Všetko bolo v poriadku, nádherné a celkom prirodzené.
Josh spokojne vyberal všetko potrebné. Chcel to urýchliť pomocou mágie, aby nemusel stráviť v kuchyni veľa času. Tešil sa na svojho pokojne spiaceho partnera. Na to ako mu dopraje aj iné sladké potešenia...
Mal pocit, akoby sa vôbec nič nezmenilo. V posteli ho čakal stále rovnako nevinný a naivný Tom.
Ten, ktorý mu dôveroval a nechal sa pohltiť vzájomným objatím.
Počas prípravy palaciniek si ho predstavoval nahého. Celého pohlteného rozkošou...
Dúfal, že dokáže akceptovať každú časť jeho tela, vrátane tej, ktorá mu spôsobovala tie najväčšie starosti. Miesta, kde sa nachádzalo vnútorné oko sa nedotýkal. To ešte nemohol urobiť, ale napriek tomu sa snažil, aby to pre nich oboch bol nádherný zážitok.
Celú noc sa mu venoval a spoločne si užívali, až kým neboli obaja poriadne unavení.
Rozhodli sa, že dajú svojmu vzťahu druhú šancu a pokúsia sa prekonať problémy minulosti.
Cítil, že jeho partner potrebuje starostlivosť, to jediné mu mohol zatiaľ ponúknuť.
Starostlivosť oňho a o rodinu by ho mohla zbaviť pocitu menejcennosti a ponúknuť mu novú šancu.
Takisto sa tešil aj na svojich priateľov. Vedel, že ho majú radi, stáli pri ňom, aj keď už nebol schopný samostatne myslieť.
To všetko bolo dôležité, nový začiatok a nové zážitky mohli snáď nahradiť nepríjemné spomienky.
Počas hľadania tej najlepšej čokolády, myslel smútok v Tomových očiach, na to všetko, čo musel počas tých rokov akceptovať. Svet mágie bol krutý a byť vodcom celej skupiny nebolo pre začínajúceho veštca zrejme vôbec ľahké. Bol sám a túžil len po svojom partnerovi, zrejme hľadal útechu, aj keď to robil nie práve najvhodnejším spôsobom.
Josh vedel aké to je, ostať sám so svojimi schopnosťami. Snažiť sa nedať najavo, žiadnu slabosť a bojovať až do poslednej chvíle.
Tom bol príliš mladý a bol už na konci so silami, nepatril k osobnostiam, ktoré dokážu dlho zvládať silný nápor stresu.
Tá noc mu vrátila Toma. Jeho pravé ja. Nie toho, ktorý mu ublížil.
Prišiel k nemu Tom, ktorého túžil chrániť.
Josh takisto cítil akoby nastalo jeho druhé prebudenie.
Prekonať strach sa dá zrejme len, ak sa mu postavíš. To mu kedysi niekto povedal a on sa to pokúšal uskutočniť.
Starostlivo naaranžoval palacinky na tanier a polial ich čokoládou. Práve chcel vybrať aj niečo vhodné na pitie. Rukou siahal do chladničky, ale vyrušil ho krik prichádzajúci zvonka.
Umyl si ruky a opatrne vyšiel z kuchyne. Zvuky boli čoraz intenzívnejšie, niekto naozaj plakal a on pomaly šiel za tým zvukom.
Pri vchodových dverách zbadal Alainu. Bola príšerne bledá a rukou pevne zvierala kľučku.
„Prepáč, ja neviem...nič som nevidela, ale práve to prišlo,“ rukami si zhrozene zakrývala tvár. Celá sa triasla a pohľad upierala na dve telá ležiace pri dverách. Boli zakryté modrými magickými zábranami, zabraňujúcimi rozkladu. Na vrchu modrej tekutiny, ktorá obklopovala telá sa skvel starodávny znak predstavujúci symbol oka osudu. Toto kúzlo najčastejšie používali Vyrezávači očí. A takýmto spôsobom zvyčajne doručovali svoje obete do domov ich rodiny.
Vždy im telá vrátili, aby ich mohli pochovať. Robili to vždy, keď zabili nejakého veštca...
„Kto je vo vnútri?“ opýtal sa chladne. Mal pocit, akoby v ňom všetko náhle zamrzlo. Myseľ začínala niečo tušiť, ale nechcel si to pripustiť.
„Neviem,“ zopakovala otrasene. Takáto zásielka vždy zapôsobila na všetkých veštcov. Bola jasným znamením a neodvratnou predzvesťou smrti.
„Si veštkyňa,“ pripomenul jej podráždene.
„Hovorila som ti, že nás niečo blokuje,“ dodala vystrašene.
„Tak to musíme otvoriť,“ potichu odvetil Josh. Opatrne sa sklonil nad zábranami, rukou urobil pomerne komplikované gesto a sledoval ako modrá tekutina padá na dlážku.
Keď ich konečne uvidel, tiež sa takmer prestal ovládať.
Na zemi ležali spôsobne uložené telá dvoch detí. Držali sa za ruku a upierali naňho prázdne pohľady.
Mladší z nich mal charakteristické poranenie na mieste, kde sa predtým nachádzalo veštecké oko.
Tričko mal roztrhnuté a jeho telom prechádzala obrovská spálenina. Nezvládol to tak, ako väčšina detí, ktoré sa dostali do takéhoto nerovného zápasu.
Starší bol takmer nedotknutý, až na hlbokú ranu na čele spôsobenú zrejme tou istou zbraňou.
Bol oblečení, čistí a dokonale mŕtvi.
Josh sa nad nimi chvíľu meravo skláňal. Srdce mu príšerne tĺklo, vyschlo mu v ústach a nevedel kam sa má dívať. Už zabil, nebolo to prvý raz, čo naňho hľadeli telá s nemou výčitkou vpísanou v tvári.
Tentoraz to bolo iné.
„Nie, to nemôžu byť oni...“
„Josh, prepáč, ale ja som to naozaj nevidela. Oni...Neviem, čo tu robia, boli predsa vo svojej izbe... Brigitt ich mala na starosti...“ zadúšala sa od potláčaných sĺz. Oko v nej začalo pulzovať a odhalilo pravdu, horšiu než čokoľvek , čo predtým videla.
Josh utrápene klesol na zem k telám, skontroloval im pulz, triasol nimi. Vedel, že je to zbytočné, ale nedokázal potlačiť to silné nutkanie.
Boli to jeho deti. Nevinná krv. Alex a Damon.
Nedokázal na nich prestať civieť. Niečo ho silno bodlo, takmer akoby mu to vyrazilo dych.
„Nie!“ bolesť, doňho vrazila plnou silou. „Povedz mi, čo sa stalo! Prečo ich sem posielali, keď mali byť tu? Kde bola Brigitt!“ kričal Josh.
Nehneval sa na Alainu vedel, že to nie je jej vina, ale nedokázal potlačiť bolesť. Ona to už vedela, a zjavne jej to nešlo ľahko.
„Oni...Ona... Nie je tu, lebo ich...ona ich... vydala deti Vyrezávačom očí... To jediné som práve videla... Skoro ráno ich odviedla preč... potom...“ Alaina nevládala súvisle rozprávať. Od zlosti sa takmer dusila. Ako im mohla uniknúť? Prečo ju nechytili skôr? Prečo toľko rokov čakala?
Bola vždy s nimi. Bojovala proti Davidovi. Starala sa o deti... Nikto ju nepodozrieval.
Vízia, ktorá práve prebudila jej oko bola viac než jasná.
Vedela, že to nie je klamstvo, oko nikdy nešírilo žiadne nepravdivé informácie a obrazy, ktoré sa k nej vracali boli staré len niekoľko hodín. Prichádzali oneskorene vďaka tomu zlému blokovaniu.
„Povedala im, že ich vezme do parku. Nechceli, ale ona ich presvedčila... Povedala, že sa budú môcť pohrať s ostatnými deťmi. Nebezpečenstvo vraj pominulo...“ hlas jej zúfalo preskakoval. Musela to zo seba dostať.
„Kto ich zabil?“ Josh opatrne telá zahalil svojím vlastným kúzlom. Nedokázal si Brigitt predstaviť ako vrahyňu. Vždy spolu dobre vychádzali, bola preňho dôležitá, bojovali spolu. To všetko bolo náhle preč.
„Nemôžem o tom hovoriť, nechcem to vidieť!“ rozrušene dodala Alaina.
„Prosím, urob to...“ nerád ju nútil k niečomu takému, ale potreboval poznať meno osoby, ktorú chladnokrvne zabije. Aj keby nato mal použiť mágiu, ktorá nie je vhodná pre smrteľníkov, aj keby mal pritom umrieť, chcel tú osobu za každú cenu nájsť a zničiť všetko, čo s ňou súvisí.
„Dobre, pokúsim sa...“ hlesla Alaina.
Na chvíľu privrela oči a zatlačila sa späť do vízií. Počas sledovania toho hrozného činu nezabránila kriku si takmer začala trhať vlasy.
„Počkaj, dosť!“ Josh ju okamžite zachytil a donútil ju prestať. Nechcel, aby sa aj jej niečo stalo.
Jej telo sa začalo nekontrolovateľne chvieť. Bezvládne mu visela v náručí.

15. kapitola "Stratení" chlapci

Varovanie: 15+, šialenstvo
Dôležité upozornenie pre čitateľov:
rozhodla som sa, žeby to nebolo dobré naraz uzatvárať dej pri všetkých postavách, vzhľadom na to, koľko tu mám postáv by to bolo dosť neprehľadné, ich osudy uzavrieť naraz,
preto to budem robiť tak, sem napíšem pár, ktorému sa budem venovať, vždy to bude jeden z tých všetkých párov (prípadne trojíc), prípadne dve alebo tri (pokiaľ budú v inej dejovej línií) ostatnými sa postupne budem ďalej výrazne zaoberať v ďalších kapitolách...
Naraz riešiť všetky páry by bolo fakt dosť chaotické...
V tejto poviedke mám fakt veľa gayov a párikov a nechcem sa skrátka v jednej kapitole naraz úplne sústrediť na všetkých, bolo by to podľa mňa mätúce...
Samozrejme, Will a Athos budú dosť často v centre diania, lebo sa starajú o chlapcov...
A možno by vás zaujímalo aj, komu patrí ten hlas, ktorý trápil Tara.... Čo sa všetko teda postupne dozviete, ani by mi nenapadlo, že z toho vznikne taká komplikovaná poviedka...
V tejto kapitole si skrátka posvietim na zlatého Nickyho- Tara.
A na dôsledky toho, čo sa mu stalo, čiže páry pre túto kapitolu sú

1.TARO/WILL/ATHOS

2.Gabriel/Nate/Oliver













Taro bol zabalený v prikrývke. Neodvážil sa spod nej vystrčiť ani nos. Všetci v miestnosti ešte spali. Bola tam tma. On pred sebou videl len miesto, kde ho držali.
Stále prežíval ten istý strach.
Zúfalo privieral oči a snažil sa všetko pochopiť. Niečo veľmi zlé sa stalo, potom stratil vedomie...
Spomienky sa naňho valili v podobe hrozivých hlasov. Zakrýval si uši, zatínal zuby do svojich rúk a po lícach mu nekontrolovateľne tiekli slzy.
Príde si poňho. Bude ho ďalej nútiť robiť tie hrozné veci. Cítil ako mu po rukách steká krv.
Niekto sa pohol. Cítil to. Strach mu rozbúchal srdce, triasol sa a nedokázal povoliť zovretie svojich zubov. Zahryzol ešte pevnejšie nedbajúc na bolesť.
Očakával, že sa opäť ozve ten šialený hlas a pripraví ho o zvyšok zdravého rozumu.
Z hrdla sa mu vydralo neľudské zavrčanie.
Athos sa posadil na posteli. Prebudilo ho nezvyčajné trasenie.
Taro ho nespoznával. Nikoho nedokázal patrične zaradiť. Všetci boli preňho nepriateľmi.
„Nicky, to bude v poriadku...“ pokúšal sa zapnúť svetlo, ale nedarilo sa mu nahmatať vypínač.
„Neboj sa. Už si doma, nič sa ti nestane,“ prihováral sa mu nežne.
Mladík nereagoval, tak radšej posunul Willa a konečne priložil rukou na to správne miesto.
Miestnosť zaplavilo slabé svetlo.
Chlapci ležali na spojených posteliach, oči mali stále zavreté a očividne ešte stále spali.
Taro si hrýzol svoje vlastné ruky a na tvári mal nezvyčajne prázdny výraz.
Athos videl krv stekajúcu po prikrývke.
„Will, vstávaj!“ kolenom sa obtrel o svojho partnera.
Mladý muž si unavene pretrel oči. „Zaspali sme?“ opýtal sa neprítomne.
„Nie, ale musíš mi rýchlo pomôcť,“ zavrčal Athos.
„Nicky, zlatko, čo si to porobil?“ vyhŕkol zdesene. Okamžite vyliezol s postele.
Spolu s Athosom ho opatrne vyniesli z izby. Dávali si pozor, aby mu ešte viac neublížili. Nechceli ani, aby to videli ostatní chlapci. Ledva sa im podarilo trochu ich upokojiť.
Rýchlo ho odviedli k Damienovmu osobnému lekárovi. Našťastie ho pán domu požiadal, aby osobne dozrel na chlapcov. Pre istotu ho nechali v jednej z hosťovských izieb.
Taro sa po celý čas vzpieral a krv mu stále poriadne tiekla. Nedokázali ho presvedčiť, aby aspoň povolil zovretie. Nepočúval ich. Nič preňho nebolo dôležitejšie ako tá bolesť. Vychutnával si ju, nebojoval s ňou a chcel ju ešte viac znásobiť. Poznačiť svoje krásne telo. Naplniť sa odporom voči všetkému.
Matne vnímal, ako ho uložili na nejaký stolík. Lekár bol oblečený v župane a chvíľu naňho neveriacky civel.
Nebolo vôbec ľahké ho presvedčiť, aby sa prestal hrýzť.
Hneď ako mu vyslobodili ruky a ošetrili ho, pokúšal sa zahryznúť si do stehien.
Athos ho ledva stihol zastaviť. Ústa mal už čisté, postarali sa o to, aby v nich neostala ani stopa po krvi.
Zmietal sa a kričal, kopal do nich. Takmer sa zošmykol z lôžka. Stálo ich to dosť veľa úsilia, udržať ho.
Zúril, škriabal a stále s nimi bojoval. Nikoho nepočúval, nespoznával ich a slová mu pripadali úplne nezrozumiteľné.
Stále sa bál, že príde. Nič viac nedokázal cítiť. Myslel na ten desivý hlas, utápal sa v tých predstavách.
Keď záchvat pominul ostal ticho ležať.
Nehýbal sa, už viac neplakal, akoby ani nežil. Prázdne oči upieral na strop.
Will ho opatrne chytil za ruku. On sám už prežil dosť zvláštne stavy. Ešte stále si úplne neodvykol od drog. Tušil, že Tarov stav sa vôbec nevyvíja dobre. Uzavrel sa do seba, odmietol komunikovať s okolím, z toho sa neskôr dalo len veľmi ťažko vymotať.
Práve preto sa ho pokúšal aspoň trochu prebrať. Vedel, že je to preňho ťažké, ale nechcel ho úplne stratiť.




***

Gabriel odniesol Olivera do sprchy, maznal sa s ním a netrpezlivo čakal na Nata. Nechal ich doma samých, lebo musel ísť do práce.
Po osamostatnení sa od Gabriela si musel sám zarábať na živobytie.
Ani jeden z nich už nemal taký vplyv, ako predtým. Boli už len obyčajnými mladíkmi takmer bez akejkoľvek podpory.
Gabrielova rodina sa im obrátila chrbtom, keď zistili, na akých veciach sa podieľal. Dlhy v kombinácii s drogami ho v ich očiach úplne očiernili. Považovali ho len za kriminálnika, ktorý sa dlho priživoval na rodinných peniazoch.
Nate takisto zažil pár horúcich chvíľ, na ktoré nechcel vôbec spomínať. Predvolanie na výsluch, vyhrážanie, čudné telefonáty.
Gabrielovi zakázali sa s ním stretávať. Nesmel sa k nemu ani priblížiť.
To všetko mu pripomenulo, že nie je dobré zahrávať sa s životmi ostatných.
Jeho rodina našťastie celú vec ututlala, nedopustili, aby sa niečo začalo riešiť súdnou cestou. Každý deň mu dávali pocítiť, ako veľmi sa zaňho hanbia. Nechceli, aby si nechal Olivera. Priali si, aby ho nechal niekde na ulici bez akejkoľvek pomoci. Nezaujímalo ich, že nemá kam ísť.
Gabriel musel odísť z domu, nič iné mu neostávalo. Olivera nemohol len tak vyhodiť. Nechcel, aby mu niekto ubližoval.
Práve preto sa rozhodol riskovať, dal zbohom svojmu predchádzajúcemu životu a pokúšal sa napraviť chyby, ktorých sa dopustil.
Dúfal, že dokáže uplatniť svoj talent na jazyky a nájde si prácu ako prekladateľ. Stále očakával, že mu zavolajú. Bol na jednom sľubnom pohovore a dúfal, že mu zveria preklad nového románu.
Ešte nikdy tak veľmi netúžil, aby mu niekto dal šancu. Chcel sa starať o Olivera a žiť s Natom. Veľmi si prial, aby ho prijal ako svojho partnera. Túžil po jeho pozornosti.
Dlho nechápal, prečo ho vždy všetky doterajšie „vzťahy“ omrzeli.
Až počas toho hrozného obdobia, pochopil, že osobu, na ktorej mu najviac záleží mal vždy pri sebe. Dúfal, že sa ich vzťah bude postupne vyvíjať a napokon presvedčí Nata, že im bude spolu dobre.
Našťastie Natovi ostal po matke malý byt, do ktorého sa mohol nasťahovať. Na nájomné a jedlo si momentálne zarábal ako obyčajný predavač. Nijakú inú prácu zatiaľ nájsť nedokázal. Dlho sa spoliehal na peniaze svojho priateľa.
Gabriel bol úplne stratený. Nikdy predtým sa nemusel starať o to, či bude mať dostatok peňazí. Jeho pohľad na svet sa za pár dní rapídne zmenil. Zistil, že sa dá žiť aj inak.
To všetko mu vírilo hlavou, keď zľahka hladil tmavovlasého mladíka. Chcel ho. Inak ako Nata.
Veľmi túžil po jeho bozkoch a nepáčila sa mu tá hrozivá pasivita.
Mladík vôbec nebol vzrušený, len tam stál ako nejaká hrozivá socha.
Gabriel mu umyl vlasy, postaral sa o jeho telo. Potom ho dlho bozkával a objímal, teplá voda stekala po ich telách, ale chlapec bol stále ako ľad.
Oliver nebol ochotný robiť vôbec nič, okrem sedenia a zízania na steny. Nemohol si mladíka vziať, keď ho to zjavne ani trochu nezaujímalo.
„Oli, už sa neboj. Bude to v poriadku. My sa z toho dostaneme,“ pohladil po chrbte a privinul si ho k sebe.
Napriek tej pasivite sa mu stále páčil. Nebolo to však až také skvelé. Stačilo len, aby sa naňho Nate pozrel a on zabudol na všetkých Oliverov. Veľmi si ho chcel získať, dúfal, že Oliver mu pomôže sa s ním zblížiť. Nechcel ho vynechávať v ich vzťahu.
Mladík sa nechal objať, ale svoje ruky nechal voľne visieť vedľa tela. Gabriel rozhorčene pokrútil hlavou.
Rozhodol sa niečo skúsiť. Keď nereagoval, vždy ho nechával na pokoji. Tentoraz sa rozhodol prebudiť ho trochu tvrdším spôsobom.
Zavrel kohútiky, potom mu podal uterák. Keď boli obaja suchý, odniesol ho na gauč. Ľahol si naňho a začal ho bozkávaš ešte vášnivejšie. Na chvíľu sa odlepil od jeho pier a s úsmevom vyhlásil: „Chceš ma?“
Oliver neodpovedal. Ďalej sa takmer vôbec nehýbal. Gabriel preto pokojne pokračoval. Strčil mu pod zadok vankúš a začal sa dôkladne venovať mladému telu.
Oliver to vôbec nezaregistroval. Vôbec sa nepohol a nepovedal ani slovo.
Gabriel opatrne prestal. Dúfal, že ho nejakým spôsobom donúti hovoriť.
„Oli, no tak. Nemôžeš stále mlčať. Musíš mi aspoň dať najavo, čo potrebuješ...“ trpezlivo sa mu prihováral.
Privinul ho k sebe. Objal ho oboma rukami a chvíľu ho len držal.
„Povedz mi aspoň, čo ti tam urobili? Veď sa ťa takmer ani nedotkli. Vieš, že to by som nedovolil,“ šepkal mu do ucha.
Mladík stále pokojne civel na stenu. Oči mal prázdne, akoby v ňom už neostal ani kúsok života.
Gabriel ho privinul k sebe ešte tesnejšie.
„Už som ti predsa sľúbil, že nám bude spolu dobre. Prinesiem ti obed sem. Dáme si spolu a pozrieme si film...“ pokúšal sa ho aspoň trochu povzbudiť. Už nevedel, čo má robiť, sľuboval, ospravedlňoval sa, ale nič nepomáhalo.
„Uvidíš bude ti to chutiť,“ opatrne ho pustil, potom vstal a vybral sa do kuchyne. Vedel, že aj Nate už čoskoro príde. Mal preňho prichystané to najlepšie, čo dokázal pripraviť. Dalo by sa povedať, že naňho chcel urobiť dojem.
Keď sa vrátil, čakalo ho nepríjemné prekvapenie. Oliver vyšiel nahý na balkón, nakláňal sa cez zábradlie. Vyzeralo to, akoby sa ho pokúšal preliezť. Nevyzeralo to ako rozumom kontrolovaná činnosť. Skôr sa zdalo, že vôbec nevie o čo sa to pokúša.
Gabriel príšerne zbledol a pokúšal sa otvoriť balkónové dvere. Nedarilo sa mu. Ruky sa mu triasli a od strachu sa nedokázal ani pohnúť.
Práve, keď sa postavil na hrubé zábradlie, do bytu sa vrátil Nate.
Počul Gabrielov krik a okamžite sa ponáhľal do obývačky. Začínal tušiť, že príjemná a romantická večera zrejme dnes nebude jediným bodom programu.
„Gab, čo sa to tu robí?“ položil svoju tašku na zem a rýchlo podišiel k svojmu priateľovi.
„Prosím, pomôž mi... on chce...“ nezrozumiteľne bľabotal Gabriel. Celý sa triasol a nedokázal sa ani pohnúť.
Nate ho zľahka odsunul. Opatrne otvoril dvere a pomaly zamieril k Oliverovi.
Podarilo sa mu ho dostať z balkóna. Nebolo to vôbec ťažké. Nekládol odpor. Nechal sa odniesť dovnútra.
Gabriel sa zrútil na zem, rozplakal sa a celý čas len opakoval: „Ja som mu nechcel ublížiť...“
Nate opatrne zložil chlapca na gauč, poobliekal ho a potom si sadol k plačúcemu Gabrielovi.
Priateľ sa k nemu okamžite privinul. Objal ho okolo krku a zúfalo sa triasol.
„Nenechávaj ma tu samého! Bojím sa. On chcel skočiť, ja by som...“ zúfalo drmolil Gabriel.
Nate ho znepokojene objímal. Naozaj netúžil po ďalších problémoch. Rád by chlapca vzal k lekárovi, ale akoby vysvetlili to všetko, čo prežil. Nemohli im povedať, že je to Gabrielova hračka, niečo také by len veľmi ťažko akceptovali. Našťastie si spomenul na sms, ktorú dostal od Athosa. Dúfal, že to v Španielsku dopadlo dobre. Nechcel, aby sa na nich hneval. Bol jediným človekom, na ktorého sa ešte mohli spoľahnúť.
Nate pomohol Gabrielovi vstať. Zaviedol ho na gauč.
„Pokojne, už som tu s vami. Nevedel som, že náš Oliver je na tom až tak zle. Musíme to okamžite začať riešiť. Athos mi poslal správu, že chce, aby sme sa kontaktovali cez počítač. Dúfam, že pozná nejakého odborníka, ktorý by nám mohol pomôcť,“ vybral notebook a opatrne ho zložil na stôl. Ostal mu len ten najmenší a najmenej výkonnejší, ale nič iné si nemohol dovoliť. Dokúpil k nemu aj lacnejší typ kamery, aby ich spojenie nebolo až také komplikované.
Gabriel sa k nemu pritískal a opäť pevne objímal Olivera. Tisol ho k sebe a stále zúfalo nariekal.
„Chcel som len priniesť jedlo. Nevedel som, že niečo také...“ stále sa celý triasol.
Nate sa na chvíľu prestal zaoberať počítačom.
Oboch ich k sebe privinul, upokojoval ich slovami aj dotykmi. Najprv nežne pobozkal Gabriela, potom aj Olivera. Obaja sa k nemu túlili.



***

Anne opatrne rozbaľovala ďalší darček. Bol to už možno aj piaty balíček, ktorý sa jej dostal do rúk. Darčeky takéhoto druhu jej skôr naháňali hrôzu. Nikdy predtým by si nepomyslela, že sa ich bude tak veľmi báť.
Tentoraz bol zabalený v čiernom papieri, previazaný červenou stuhou.
Nezaujímalo ju, čo je vo vnútri. Nič od toho blázna nechcela.
Dlho ho nechala ležať na podlahe. Rozhodla sa ho otvoriť len preto, aby ju neotravoval hlas vychádzajúci z reproduktorov.
Stále ju sprevádzal. Ani na chvíľu jej nedal pocítiť, že by mohla mať pred ním nejaké tajnosti.
Anne si najprv myslela, že ju tam otec nechal len na pár dní. Zvykol sa takto vypariť a požiadať nejakého priateľa, aby uňho mohla ostať. Mal veľa problémov, žiadny stály príjem a nijaký domov. Ona bola jeho jediným spojením so svetom.
Kvôli nej sa pokúšal so sebou niečo urobiť.
Nanešťastie niektoré z jeho obchodov neboli práve najčistejšie, vyšlo najavo, že si bude musieť odpykať svoj trest.
Dočasne nechal svoju dcéru u jedného zo svojich pochybných zamestnávateľov. Anne netušila, čo ju tam čaká. Nemala ani poňatia, že otec ju v skutočnosti predal. Mala sa stať súčasťou tých hier, ktoré organizoval tajuplný hlas.
Práve preto mala tiež na krku obojok, ako tí ostatní zúfalí ľudia, uväznení v podzemí.
Uvidela ten krutý dolný svet, ale tá osoba, jej z nejakého dôvodu pridelila samostatnú izbu. Dokonca mala aj všetky technické vymoženosti, mohla používať aj počítač až na isté obmedzenia.
Takzvaný šéf za ňou nikdy osobne neprišiel. Vždy počula len jeho hlas a pochopila, že nie je vôbec takí ako jej otec. Dokonca bol iní ako ostatní muži.
Práve preto rozbaľovala darček a pokúšala sa stále nehľadieť do kamery. Všetko bolo monitorované, v každej izbe, dokonca aj v kúpeľni boli tie odporné kamery. Anne ich neznášala a dala by všetko na svete za to, aby sa z toho miesta mohla dostať. Nanešťastie nebolo to vôbec také ľahké.
Vedela o tom, čo urobil tomu mladíkovi. Nejakému Tarovi.
On už bol v bezpečí, ale na ňu stále čakal ten istý pocit strachu, keď sa v reproduktoroch ozval opäť ten nenásytný hlas: „Pozývam ťa na večeru. Priprav sa... Budeme mať aj ďalšieho špeciálneho hosťa...“
Anne zúfalo pustila krabičku.

10. kapitola Ouija 2/2

Varovanie: toto je druhá časť desiatej kapitoly, ktorú spoločne s prvou časťou beriem ako celok!
Pretože som sa rozhodla ešte ďalej písať, potrebujem snáď aj nejaké ľudské postavy, ktoré by tú špiritistickú tabuľku použili, tak v tejto časti sa objavia opäť aj konkrétni ľudia (bez nich, by to nebolo zrejme to pravé orechové)
Varovanie: 15+



Matt nevenoval pozornosť bratovmu výbuchu. Nemohol to počúvať. Príliš to bolelo. Nechcel do seba vpustiť ani najmenšiu čiastočku nejakých pocitov. Bolo to tak jednoduchšie.
Nechal sa pohltiť svojou démonickou prirodzenosťou.
Presviedčal sám seba, že Samuel sa vráti. Bude opäť s nimi a dovtedy sa musia veľmi snažiť, aby ešte viac nerozhnevali Temného anjela.
Potlačil všetku bolesť niekam do úzadia. Hlboko do svojej podstaty. Jeho krídla takmer sčerveneli, boli nasýtené nenávisťou, ktorú nechal kolovať po svojom tele.
Jediné, čo nedokázal potlačiť bola láska k Ryanovi.
Nebol schopný prijať vyčítavý pohľad tých nádherných očí.
Odvrátil zrak a pokorne čakal, kým sa jeho dvojča zbaví zúrivosti.
Nanešťastie mohol by čakať večne. Mladý démon sa nabil zlosťou a bolesťou.
„Kašleš na Samuela. Tebe záleží len na tom, aby ťa uznával. Chceš, sa mu zapáčiť!“ ďalej vrčal Ryan.
Priam sa triasol od hnevu, celé telo mu horelo v nekonečnej zúrivosti. Oproti Luciferovej energie, to však bolo len slabé pošteklenie. Túžil zabíjať ničiť, rozdrviť niečo, aby sa zbavil toho silného napätia. Nič vhodné nebolo po ruke, preto len ďalej bezmocne kričal:
„Prečo stále mlčíš! Nebudeš sa brániť? Nemôžeš, lebo vieš, že aj ja sa mu chcem zapáčiť! Všetci to chceme,“ Ryan sa stále zadúšal od sĺz. Slová z neho nepretržite vychádzali, akoby sa v ňom niečo pretrhlo a dožadovalo sa pozornosti.
Belphegor mu chlácholivo položil ruku na čelo. Poslal mu ľahký upokojujúci dotyk.
„To je úplne prirodzené. Spoznali ste jeho láskavosť a teraz aj jeho hnev, ale stále si budete priať, aby vás miloval,“ vyhlásil zachmúrene. Nepáčil sa mu takýto vývoj udalosti, ale očakával, že to pre nich nebude vôbec ľahké.
Matt utrápene klesol na zem, čo najďalej od nich. Rukami si zúfalo podoprel hlavu.
„Pokojne krič, braček. Uľaví sa ti. Samuela čoskoro určite uvidíme,“ dodal nie príliš presvedčivo.
Ryan naňho nespokojne zagánil a pomaly si utieral slzy. Vrhol nahnevaný pohľad aj na Azazela, ale neodvážil sa mu nič vyčítať. Padlý anjel by mohol spôsobiť zhustnutie nebezpečných energií. Nemal záujem opäť pocítiť silný nápor bolesti.
Azazel spokojne privrel oči. Pobavene čelil pohľadu tých nevinných očí. Nemiloval ich. Páčili sa mu tie druhé, aj keď sa zdalo, že sú obaja napohľad úplne rovnakí. Matt v ňom niečo vzbudzoval a s Ryanom sa túžil pohrávať. Oboch by si ich s radosťou vzal, nanešťastie Lucifer sa vyjadril až príliš jasne. To, že mu patria, nebolo len obyčajné konštatovanie.
Napriek tomu ho potešilo, že mu pán dovolil ostať s nimi. Tušil, že sa rozhodne nebude nudiť.
„Ste rozkošní, naozaj roztomilí, ale nie ste ešte ani zďaleka skutočnými démonmi. Ja sa o vás postarám, ak bude s vami spokojní, možno sa váš malý priateľ vráti,“ nechcel im všetko prezradiť. Pripadalo mu to nesmierne zábavné. Akoby sa stal učiteľom detí, práve po prvých nesmelých krokoch tvrdo dopadli na zadok.
„Dobre, urobíme všetko, aby sme ho zachránili,“ okamžite súhlasil Matt.
Ryan takisto nebadane prikývol a Belphegor sa len ďalej mračil.
Azazel ho jemne chytil za bradu. Prst mu takmer zabodol do líca.
„Nie, nie, nie,“ takmer sa zadúšal smiechom. „Naozaj ste na zjedenie, moji milí...“ ďalej sa spokojne uškŕňal.
Ryan urazene zamieril k Mattovi. Nepripadalo mu to vôbec smiešne. Radšej sa rozhodol uchýliť do bratovho náručia.
Matt ho zamračene stiahol k sebe. Zozadu ho objal a ospravedlňujúco pobozkal na krk.
Atmosféra v miestnosti sa postupne upokojovala.
Belphegor pribehol k skrini a začal si skúšať nový kabátik. Tiež nemal chuť sa zapájať do toho zmätku.
Potom nesústredene vzal s police kefu a posadil sa za Azazela. Padlému anjelovi sa počas toho zmätku rozstrapatili vlasy. Belphegor ho začal opatrne česať. Azazel mal nádherne husté vlasy. Belphegor k nim pristupoval ako k nejakému šperku, dával si pozor, aby ho ani trochu nepotiahol.
Pritom nebadane odsával pocity z nahnevaného Ryana, do seba ich vstrebávala len kefa, ktorú môžu pokojne neskôr nahradiť. Napriek veľkej snahe, to však nedokázal dotiahnuť do konca.
Matt a Ryan zrazu niekam zmizli.
Belphegor mu pekne rozčesal vlasy, keď skončil kefa mu vypadla z rúk.
„Myslím, že vás niekto volá,“ zvedavo naklonil hlavu na pravú stranu.
Démonická energia sa zmiešala, poprepletala a na mieste, kde predtým sedeli dvojčatá ostala len spálenina.
Leteli za tou energiou, ktorá ich neúprosne volala. Napriek tomu sa nedokázali od seba oddeliť.
Boli slabí po konfrontácii s Luciferom, preto sa ich energie kompletne spojili. Sformovali sa do zvláštnej priesvitnej bytosti.
Dvojčatá zacítili aj prítomnosť iných temných bytostí.
Ocitli sa nad špiritistickou doštičkou. Bola dosť stará, plná protichodných energií. Prekliatí a zlých myšlienok. Niekto ju už pred mnohými rokmi upravil ako pascu na démonov.
Priťahovala ich k sebe, ako magnet.
Dokonca objavili aj malé kúzlo, ktoré ich udržiavalo v akejsi izolácii.
Keď sa poriadne poobzerali, zbadali štyroch ľudí. Traja sedeli za stolom pri špiritistickej tabuľke.
Smrteľníci. Nič netušiaci a slepo podliehajúci klamlivej hre. Dvojčatá si ich museli poriadne obzrieť. Kedysi boli ako oni. To ich zasiahlo a nútilo vymaniť sa z pút privolávania.
Jeden sa od nich odčlenil a postavil sa k stene.
Tmavovlasý chlapec mal v očiach až nezvyklú tvrdosť, šíril sa z neho strach a ľahostajnosť.
Vyzeralo to, akoby ho medzi seba nechceli prijať a možno o to vôbec nestál.
Tmavé drevo žiarilo na všetkých rovinách. Všetky písmená boli zahltené démonickým vplyvom. Hmýrili sa v nich zlovestné energie. Ruku mala položenú na šípke, ktorá sa lenivo posúvala po písmenách.
„Tak vidíš, nefunguje to,“ znudený hlas nejakého dievčaťa im pomaly otváral cestu. Bolo mladé, podľa démonických meradiel možno až príliš.
Malo oblečené tričko a tmavé džínsy.
Na tričko sa skvel nejaký neurčitý nápis. Nič viac si nestihli všimnúť, lebo ich svet sa opäť prevrátil. Zamiešali sa do radu nespokojne pôsobiacich síl, ktoré si želali roztrhnúť celú tabuľku.
Keď sa opäť dostrkali na výhodnejšiu pozíciu, mohli si ju lepšie obzrieť.
Bola celkom pekná, takým bežným spôsobom. Rovnaká ako väčšina dievčat. Upravená, namaľovaná a oblečená do pohodlného, ale nie príliš vyzývavého odevu. Dokonca sa dalo povedať, že aj pekne voňala, keby to všetko, nezakrývala zloba šíriaca sa spod tabuľky.
Rukou si zľahka uvoľnila červené vlasy. Gumička jej už začínala prekážať. Dopadla na špiritistickú tabuľku a ešte viac rozvírila zlovestnú hladinu šepkajúcich tieňov.
Niečo ich opäť šialene rozkrútilo. Cítili sa bezmocne. Márne sa pokúšali vymaniť z moci tabuľky.
„Počkaj, Tania. Teraz položím otázku ja,“ ich pozornosť upútal svetlovlasý chlapec.
Pomerne zaujímavý, pohľad na jeho takmer anjelsku tvár dokázal dvojčatá trochu upokojiť. Páčil sa im. Možno by nebolo také zlé varovať ich.
„Volám sa Iann. Môžem s vami hovoriť?“ opýtal sa pobavene.
ANO.
Dvojčatá rozrušene ťahali šípku. Mladíkovou rukou tak silne trhli, až ho to zabolelo.
PRERUSTE KOMUNIKACIU A ZMIZNITE. DEMONI SA HNEVAJU. NEUSETRIA NIKOHO.
Dúfali, že ich táto hrozba dostatočne vystraší. Nechceli im ublížiť, aspoň nie teraz. Niečo v nich túžilo po krvi. Potrebovali sa pomstiť tým stvoreniam, ktoré prekročili hranicu.
Iné sily ich odstrčili a privlastnili si chlapcove telo.
SMRT. SMRT. SMRT.
„Iann, prestaň si z nás robiť srandu. Na toto ti nikto z nás nenaletí,“ podráždene dodal tmavovlasý chlapec, posunul si okuliare vyššie. Pokúšal sa mu vziať drevenú šípku, ale nemohol sa ani len pohnúť.
„Bernard, ja to naozaj nerobím, neviem, čo sa deje...“ nariekal Iann.
Rukou mu mykalo tak silno, akoby sa mu ju niekto pokúšal zlomiť.
„Prosím, prestaňte...“ Tania chcela tabuľku stiahnuť zo stola, ale nepodarilo sa jej to.