18. kapitola Raj hriešnikov 2. časť

varovanie: 15+, krátke
kapitola je tentoraz rozdelená do troch častí


Azazel rýchlo natiahol ruku.
Belphegor pritisol hlavu k jeho hrudi a rukami sa chránil pred tou spŕškou farieb a zvukov, ktorá sa na nich zosypala.
Azazel rozhorčene zanadával a pokúšal sa to zastaviť, lebo vedel, že ešte nenastal ten pravý čas.
Ten prudký nápor mu takmer spálil ruku. Ledva ju stihol včas odtiahnuť, ale na jemných bruškách prstov vyrazili pľuzgiere. Jeho podoba sa začínala lámať. Striedavo sa menil z atraktívneho mladého muža na mäkké svetlo zakončené krídlami.
„Prepáč,“ zanariekal Belphegor. Opatrne pritisol pery na jeho hruď.
Nežný dotyk ukončil šialene rýchle premieňanie.
Azazelova podoba sa ustálila a rýchlo ho stiahol so sebou pod stôl.
Belphegor sa ho zúfalo pridržiaval.
„Ne... Nevedel som, že máš so sebou spomienky,“ svetlovlasý démon poriadne zbledol, keď si uvedomil, ako veľmi budú všetci zúriť.
Nebolo bezpečné otvárať niečo také na zemskom povrchu.
Silné spomienky dokázali narobiť totálny chaos.
Búrkové mračná sa prihnali so všetkých strán.
Začal fúkať studený vietor a dažďové kvapky, čoskoro začali zúrivo dopadať na zem.
„To nič. Viem, že si to nechcel...“ Azazel pevne pridržiaval svojho milovaného démona. Ochraňujúco ho objímal...
Neuvedomil si, že spomienka už skončila a on si ju ani nestihol pozrieť.
Azazel pocítil silný tlak v oblasti krídel. Ten pocit sa šíril do celého tela.
Niečo také sa stávalo len veľmi zriedkavo a vždy to bolo predzvesťou niečoho zlého.
Rýchlo vytiahol Belphegora spod stola.
Stihol to práve včas. Stôl doslova explodoval, rovnako aj všetky ostatné v Belphegorovej reštaurácii.
Trosky lietali vzduchom a vrážali do zúfalých hrania chtivých duší. Uprostred celého toho zmätku sa na chodníku objavil tieň.
Nesvietilo slnko a obaja vedeli, čo to znamená.
Azazel rýchlo schovával Belphegora sa sebou a rozrušene pozoroval ako sa Tieň sformoval do podoby nádherného chlapca.
Slovami sa nedala opísať toľká krutá nádhera. Každý by ho chcel. Dokonca aj tie najnižšie bytosti sa začali zúfalo hmýriť, keď zacítili jeho blízkosť.
Hriešne zvodné telo mal zahalené do čiernej rímskej tógy, ktorá bola možno až príliš tesná.
Azazelov pohľad nechtiac zablúdil k miestam, na ktoré by sa v prítomnosti sladkého Belphegora radšej nemal pozrieť. Cítil ako ho démon zľahka kopol do nohy, ale ani to mu nezabránilo hľadieť na krutú krásu, ktorá dráždila všetko, čo bolo schopné akejkoľvek túžby.
Vyzeral ako mladý atlét vystupujúci z nejakého starodávneho obrazu. Napriek tomu nikoho nepotešila jeho prítomnosť.
Azazel dúfal, že si len vezme spomienku a odíde, ale tentoraz sa udialo niečo oveľa horšie.
Tieň zovrel vo svojej ruke spomienku a nespokojne pokrútil hlavou. Nechal ju neškodne zhorieť vo svojich rukách.
„Pristúp,“ vyhlásil chladne.
Azazel opatrne vstal. Pomaly zamieril k temnému mladíkovi. Hlavu mal stále sklonenú, pripravoval sa na akýkoľvek druh fyzického alebo psychického útoku. Nič sa nestalo a to bolo ešte viac desivé než akýkoľvek úder sily.
Zastal, až keď mu Tieň pokynul, aby bližšie nepristupoval. Démonov a anjelov nemal príliš v obľube.
Jediný ku komu sa väčšinou správal milo a priateľsky bol Lucifer. Tieň ho považoval za svojho obľúbeného anjela a všetci vedeli, že je medzi nimi istý druh vzťahu. Ostatní preňho nemali absolútne žiadnu cenu.
„Nechceli sme vyvolať rozruch, ale ak to bude potrebné prevezmem za to plnú zodpovednosť.“
„Neprevezmeš,“ opravil ho Tieň.
„Aj ty pristúp bližšie,“ vyzval trasúceho sa Belphegora.
Svetlovlasý démon ho neochotne poslúchol. Ostal schovaný za Belphegorovým chrbtom a sledoval ako sa mu na hlave opäť objavujú rožky.