17. kapitola Ohnivý archanjel

15+, démoni, anjeli...



Démoni napäto sledovali každý Luciferov pohyb.
Nezdalo sa, žeby mal v úmysle splnenie príkazu vynucovať silou.
„Za svoju neposlušnosť budete musieť zaplatiť. Nestrpím, aby ste mi odporovali, keď vám niečo jasne a zreteľne prikážem. Spoliehate sa na anjelsku stránku, ktorá vám poskytuje ilúziu čistoty a nedotknuteľnosti. To je len pekný a žiarivý obal, nič viac a nič menej, ale som ochotný tú vašu čistotu a dobrotu, ktorou už nedisponujete, podrobiť skúške...,“ nebezpečný nárast jeho energie im naznačil, že pán pekiel s nimi začína strácať trpezlivosť.
Lucifer podišiel celkom blízko k nim. Položil ruku na Samuelovo plece.
Mladý démon ten krátky dotyk zmenil na objatie. Oboma rukami sa ho pevne zachytil.
Obával sa tých krutých očí, ktoré mu naznačovali, že nevyviazne len tak ľahko.
„Povedz Samuel, si ochotný podstúpiť túto skúšku?“ znelo to, ako nejaká hra, ktorá by sa mohla rýchlo vymknúť spod kontroly.
„Áno, som,“ hrdo odvetil Samuel. Nemohol cúvnuť. Nech by to malo byť akokoľvek bolestivé, nevzdá sa tak ľahko.
Luciferova energia sa okolo neho ešte chvíľu obtierala, akoby niečo dôležité hľadala.
Potom ho od seba opatrne odtisol. Túlenie mu trochu vylepšilo náladu, ale stále bol dosť zaujatý tou údajnou skúškou. Samuel začínal uvažovať o tom, že nemal tak rýchlo súhlasiť. Lucifer preňho určite mal pripravenú nejakú zákernosť.
„Pošlem ťa do sekcie takzvaných omylom umiestnených hriešnikov. Sú to tí, čo si peklo zvolili z pomýlených dôvodov, prípadne boli oklamaný a zvedený, tak ako ty, ale ešte nedozreli nato, aby sa mohli stať démonmi. Niektorí z nich toho asi nebudú nikdy schopní.
Vybral som ti jedného, taký špecifický prípad... Prevezmeš úlohu jedného démona, ktorý sa má starať o jeho neprestajné trýznenie. Uvidíme, ako sa zachováš. Podľa toho sa rozhodnem, či má pre mňa tvoja ufňukaná existencia ešte vôbec nejakú cenu...“ drsne ho nasmeroval k pekelnej bráne. Nechal otvorené akési žiarivé okienko určené na sledovanie.
Potom sa obrátil k dvojčatám.
„Vy dvaja si pekne sadnite na posteľ. Nebojte sa. Aj na vás príde rad, až Samuel skončí,“ pánova energia ich surovo zhodila a dotiahla späť k posteli.
Ryan sa zúfalo privinul k Mattovi. Roztrasene ho objímal a vyhýbal sa pohľadu na temného anjela.
Lucifer sa elegantne usadil, zväčšil okno tak, aby videli všetko, čo sa bude v pekle odohrávať.
„Prosím, neubližujte, Samuelovi,“ zúfalo nariekal Ryan.
Lucifer sa k nim prisunul bližšie a neľútostne pokrútil hlavou.
„Diskusia skončila. Dívajte sa!“ prikázal im chladne.
Tým ukončil akékoľvek protesty. Ryan sa pevnejšie pritúlil k Mattovi a nechal sa od neho utešovať.
Sledovali ako Samuel zostupuje k miestu, ktoré bolo v priepasti dosť oddelené od ostatných.
Zatratenou dušou bol prekvapivo chlapec v Samuelovom veku. Vyzeral celkom bezbranne a zúfalo... Na tvári sa mu zračilo utrpenie niekoľkých storočí...
Hriešnik k nemu obrátil svoju uplakanú tvár. Zahľadel sa naňho takmer prosebne. Zopäl ruky, zúfalo vrážal do chladných stien priepasti.
Nebol to vrah ani žiadne podobné stvorenie, skôr to vyzeralo, akoby zablúdil na ceste z očistca.
Samuel sa postavil na miesto, kde predtým stál démon, ktorý mal príslušného hriešnika na starosti. Vyzeralo to, akoby kombinoval rôzne typy nepríjemného mučenia, obzvlášť zloženého z najväčších strachov, ktoré trápili hriešnika počas života.
Dvojčatá veľmi skoro odvrátili zrak. To, čo uvideli vtom okne, bolo oveľa horšie, ako očakávali.
Samuelova podoba sa zrazu výrazne zmenila. Stvrdla do akejsi neprirodzenej polohy, ktorá uňho nebola nikdy predtým prítomná. Potom nadobudla výraz chladného uspokojenia, jeho podstata nasiakla temnotou. Všetko to náhle vyšlo na povrch a čoskoro videli, ako hriešnik trpí pod náporom ďalších a ďalších úderov pekelného ohňa.
„Je to démon,“ spokojne skonštatoval Lucifer. To hrozné divadlo ho vôbec neprekvapovalo.
Dvojčatá sa k nemu privinuli, akoby uňho hľadali potrebnú oporu.
Lucifer ich prijal do svojho náručia, tak ako predtým Samuela.
„ale...potrebuje si zlepšiť techniku... Myslím, že ho tam nechám pracovať ešte veľmi dlhú dobu...“ uzavrel okienko a chvíľu sa s nimi maznal. Bozkával ich, ale nezašiel tak ďaleko, aby sa niečo medzi nimi odohralo.
„Prosím, urobíme pre vás všetko, veď to viete...“ zúfalo protestoval Ryan. Očividne sa mu takéto skúšky nepozdávali.
„Trvám na tom, aby sme pokračovali. Bez výnimky,“ Lucifer ho odmenil odzbrojujúcim pohľadom.
„Ty môj malý Ryan, prevezmeš Belphegorovu bežnú prácu. Budeš ju vykonávať sám, bez svojho staršieho brata...“
Ryan sa pokúšal protestovať, ale Matt mu jasne naznačil, aby to nerobil.
Tak len pokorne prikývol. Neisto prešiel cez pekelnú bránu.
Potom Lucifer pristúpil k druhému dvojčaťu.
„Matty, tvoja úloha bude najťažšia... Nepoviem ti o čo presne pôjde... Sám uvidíš. Takisto ťa musím dôrazne varovať, že v pekle Ryana nenájdeš, kým to ja nedovolím. A na rozdiel od ostatných, ty budeš vedieť, že vás tam posielam na celé toto storočie. Bude to vaša posledná skúšobná doba. Očakávam, že to bude dostatočný čas, aby ste trochu dospeli a zamysleli sa nad sebou...“ dal tým jasne najavo, čo s nimi urobí, ak sa ešte raz pokúsia neposlúchnuť priame rozkazy.
Matt neisto prešiel perami po Luciferovom krku. Stáli až príliš blízko a peklo mu už aj tak bolo súdené. Chcel sa s ním aspoň patrične rozlúčiť.
Bolo ťažké sa odtrhnúť od tej magnetizujúcej sily. Možno by pomohlo, keby nebolo také príjemné nechať sa unášať objavovaním.
Nebolo to nikdy úplne rovnaké, nie keď popustil uzdu svojej fantázii...
„Prídete nás niekedy navštíviť?“ opýtal sa, keď sa konečne dokázal od neho odpútať.
„Neviem, to záleží len od vás,“ chladne odvetil Lucifer.
Matt nervózne pristúpil k pekelnej bráne.
Dokázal si živo predstaviť, čo také dlhé odlúčenie urobí s jeho bratom. Bolo mu jasné, že jeho nárek prehluší aj hriešnikov v pekle.
Po jeho odchode sa do izby vrátil Azazel. Na rukách niesol už trochu upokojeného Belphegora.
Keď si uvedomil, že zlatá trojka je naozaj preč, nešťastne sa zahľadel na pekelnú bránu. Nevedel, koľko rokov dostali, ale tušil, že to vôbec nebude málo.
„Daj mi, Belphegora. A choď sa venovať svojim povinnostiam,“ prikázal mu Lucifer. Zdalo sa, že nemá dobrú náladu. Obzvlášť, keď mal na mysli poctivú pekelnú prácu.
„Ako si želáš, braček,“ bez váhania odvetil anjel. Podal mu svoje sladké bremeno.
Neochotne nechával Belphegora v Luciferových rukách. Rád by sa k nim pridal, keby to bolo možné, ale Lucifer tentoraz nestál ani o jeho spoločnosť.
Azazel mu neochotne odovzdal svoje sladké bremeno. Už si až príliš zvykol na maznanie s tým úžasným démonom. Nebolo ľahké, vrátiť ho právoplatnému pánovi.
Lucifer si démona odniesol do postele. Azazel cítil, ako ho niečo vyhodilo von z miestnosti.
Dvere sa za ním zavreli a on sa ocitol opäť v reštaurácii, na ktorú mal dohliadať.
Usadil sa do bieleho kresla. Obrátil hlavu smerom k vchodu do sekcie hazardných hier. Duše tam vnútri sa nespokojne hmýrili. Azazel sa nezviditeľnil. Nechcel ich rušiť. Nemusel ani pohnúť prstom, aby ich dokázal prilákať.
Preto si len spokojne sedel na svojom mieste, díval sa na ľudí. Hodnotil ich náchylnosť k hriechu a vyberal si bytosť, ktorá by bola natoľko čistá, aby vôbec stálo zato pustiť sa do pokúšania.
Potom niečo čisté naozaj zacítil. Nebola to duša. Jeho stôl zalialo svetlo. Do druhého kresla, oproti nemu sa usadil Michael.
„Prichádzaš zbytočne, Lucifer ti nedovolí, aby si hovoril so Saelom. Zúri a nechce, aby sme sa s tebou zhovárali,“ ležérne si položil ruky na stôl. Poklopával prstami po nápojovom lístku a stále viac sa mračil.