piatok 19. februára 2010

15. kapitola "Stratení" chlapci





Varovanie: 15+, šialenstvo
Dôležité upozornenie pre čitateľov:
rozhodla som sa, žeby to nebolo dobré naraz uzatvárať dej pri všetkých postavách, vzhľadom na to, koľko tu mám postáv by to bolo dosť neprehľadné, ich osudy uzavrieť naraz,
preto to budem robiť tak, sem napíšem pár, ktorému sa budem venovať, vždy to bude jeden z tých všetkých párov (prípadne trojíc), prípadne dve alebo tri (pokiaľ budú v inej dejovej línií) ostatnými sa postupne budem ďalej výrazne zaoberať v ďalších kapitolách...
Naraz riešiť všetky páry by bolo fakt dosť chaotické...
V tejto poviedke mám fakt veľa gayov a párikov a nechcem sa skrátka v jednej kapitole naraz úplne sústrediť na všetkých, bolo by to podľa mňa mätúce...
Samozrejme, Will a Athos budú dosť často v centre diania, lebo sa starajú o chlapcov...
A možno by vás zaujímalo aj, komu patrí ten hlas, ktorý trápil Tara.... Čo sa všetko teda postupne dozviete, ani by mi nenapadlo, že z toho vznikne taká komplikovaná poviedka...
V tejto kapitole si skrátka posvietim na zlatého Nickyho- Tara.
A na dôsledky toho, čo sa mu stalo, čiže páry pre túto kapitolu sú

1.TARO/WILL/ATHOS

2.Gabriel/Nate/Oliver













Taro bol zabalený v prikrývke. Neodvážil sa spod nej vystrčiť ani nos. Všetci v miestnosti ešte spali. Bola tam tma. On pred sebou videl len miesto, kde ho držali.
Stále prežíval ten istý strach.
Zúfalo privieral oči a snažil sa všetko pochopiť. Niečo veľmi zlé sa stalo, potom stratil vedomie...
Spomienky sa naňho valili v podobe hrozivých hlasov. Zakrýval si uši, zatínal zuby do svojich rúk a po lícach mu nekontrolovateľne tiekli slzy.
Príde si poňho. Bude ho ďalej nútiť robiť tie hrozné veci. Cítil ako mu po rukách steká krv.
Niekto sa pohol. Cítil to. Strach mu rozbúchal srdce, triasol sa a nedokázal povoliť zovretie svojich zubov. Zahryzol ešte pevnejšie nedbajúc na bolesť.
Očakával, že sa opäť ozve ten šialený hlas a pripraví ho o zvyšok zdravého rozumu.
Z hrdla sa mu vydralo neľudské zavrčanie.
Athos sa posadil na posteli. Prebudilo ho nezvyčajné trasenie.
Taro ho nespoznával. Nikoho nedokázal patrične zaradiť. Všetci boli preňho nepriateľmi.
„Nicky, to bude v poriadku...“ pokúšal sa zapnúť svetlo, ale nedarilo sa mu nahmatať vypínač.
„Neboj sa. Už si doma, nič sa ti nestane,“ prihováral sa mu nežne.
Mladík nereagoval, tak radšej posunul Willa a konečne priložil rukou na to správne miesto.
Miestnosť zaplavilo slabé svetlo.
Chlapci ležali na spojených posteliach, oči mali stále zavreté a očividne ešte stále spali.
Taro si hrýzol svoje vlastné ruky a na tvári mal nezvyčajne prázdny výraz.
Athos videl krv stekajúcu po prikrývke.
„Will, vstávaj!“ kolenom sa obtrel o svojho partnera.
Mladý muž si unavene pretrel oči. „Zaspali sme?“ opýtal sa neprítomne.
„Nie, ale musíš mi rýchlo pomôcť,“ zavrčal Athos.
„Nicky, zlatko, čo si to porobil?“ vyhŕkol zdesene. Okamžite vyliezol s postele.
Spolu s Athosom ho opatrne vyniesli z izby. Dávali si pozor, aby mu ešte viac neublížili. Nechceli ani, aby to videli ostatní chlapci. Ledva sa im podarilo trochu ich upokojiť.
Rýchlo ho odviedli k Damienovmu osobnému lekárovi. Našťastie ho pán domu požiadal, aby osobne dozrel na chlapcov. Pre istotu ho nechali v jednej z hosťovských izieb.
Taro sa po celý čas vzpieral a krv mu stále poriadne tiekla. Nedokázali ho presvedčiť, aby aspoň povolil zovretie. Nepočúval ich. Nič preňho nebolo dôležitejšie ako tá bolesť. Vychutnával si ju, nebojoval s ňou a chcel ju ešte viac znásobiť. Poznačiť svoje krásne telo. Naplniť sa odporom voči všetkému.
Matne vnímal, ako ho uložili na nejaký stolík. Lekár bol oblečený v župane a chvíľu naňho neveriacky civel.
Nebolo vôbec ľahké ho presvedčiť, aby sa prestal hrýzť.
Hneď ako mu vyslobodili ruky a ošetrili ho, pokúšal sa zahryznúť si do stehien.
Athos ho ledva stihol zastaviť. Ústa mal už čisté, postarali sa o to, aby v nich neostala ani stopa po krvi.
Zmietal sa a kričal, kopal do nich. Takmer sa zošmykol z lôžka. Stálo ich to dosť veľa úsilia, udržať ho.
Zúril, škriabal a stále s nimi bojoval. Nikoho nepočúval, nespoznával ich a slová mu pripadali úplne nezrozumiteľné.
Stále sa bál, že príde. Nič viac nedokázal cítiť. Myslel na ten desivý hlas, utápal sa v tých predstavách.
Keď záchvat pominul ostal ticho ležať.
Nehýbal sa, už viac neplakal, akoby ani nežil. Prázdne oči upieral na strop.
Will ho opatrne chytil za ruku. On sám už prežil dosť zvláštne stavy. Ešte stále si úplne neodvykol od drog. Tušil, že Tarov stav sa vôbec nevyvíja dobre. Uzavrel sa do seba, odmietol komunikovať s okolím, z toho sa neskôr dalo len veľmi ťažko vymotať.
Práve preto sa ho pokúšal aspoň trochu prebrať. Vedel, že je to preňho ťažké, ale nechcel ho úplne stratiť.




***

Gabriel odniesol Olivera do sprchy, maznal sa s ním a netrpezlivo čakal na Nata. Nechal ich doma samých, lebo musel ísť do práce.
Po osamostatnení sa od Gabriela si musel sám zarábať na živobytie.
Ani jeden z nich už nemal taký vplyv, ako predtým. Boli už len obyčajnými mladíkmi takmer bez akejkoľvek podpory.
Gabrielova rodina sa im obrátila chrbtom, keď zistili, na akých veciach sa podieľal. Dlhy v kombinácii s drogami ho v ich očiach úplne očiernili. Považovali ho len za kriminálnika, ktorý sa dlho priživoval na rodinných peniazoch.
Nate takisto zažil pár horúcich chvíľ, na ktoré nechcel vôbec spomínať. Predvolanie na výsluch, vyhrážanie, čudné telefonáty.
Gabrielovi zakázali sa s ním stretávať. Nesmel sa k nemu ani priblížiť.
To všetko mu pripomenulo, že nie je dobré zahrávať sa s životmi ostatných.
Jeho rodina našťastie celú vec ututlala, nedopustili, aby sa niečo začalo riešiť súdnou cestou. Každý deň mu dávali pocítiť, ako veľmi sa zaňho hanbia. Nechceli, aby si nechal Olivera. Priali si, aby ho nechal niekde na ulici bez akejkoľvek pomoci. Nezaujímalo ich, že nemá kam ísť.
Gabriel musel odísť z domu, nič iné mu neostávalo. Olivera nemohol len tak vyhodiť. Nechcel, aby mu niekto ubližoval.
Práve preto sa rozhodol riskovať, dal zbohom svojmu predchádzajúcemu životu a pokúšal sa napraviť chyby, ktorých sa dopustil.
Dúfal, že dokáže uplatniť svoj talent na jazyky a nájde si prácu ako prekladateľ. Stále očakával, že mu zavolajú. Bol na jednom sľubnom pohovore a dúfal, že mu zveria preklad nového románu.
Ešte nikdy tak veľmi netúžil, aby mu niekto dal šancu. Chcel sa starať o Olivera a žiť s Natom. Veľmi si prial, aby ho prijal ako svojho partnera. Túžil po jeho pozornosti.
Dlho nechápal, prečo ho vždy všetky doterajšie „vzťahy“ omrzeli.
Až počas toho hrozného obdobia, pochopil, že osobu, na ktorej mu najviac záleží mal vždy pri sebe. Dúfal, že sa ich vzťah bude postupne vyvíjať a napokon presvedčí Nata, že im bude spolu dobre.
Našťastie Natovi ostal po matke malý byt, do ktorého sa mohol nasťahovať. Na nájomné a jedlo si momentálne zarábal ako obyčajný predavač. Nijakú inú prácu zatiaľ nájsť nedokázal. Dlho sa spoliehal na peniaze svojho priateľa.
Gabriel bol úplne stratený. Nikdy predtým sa nemusel starať o to, či bude mať dostatok peňazí. Jeho pohľad na svet sa za pár dní rapídne zmenil. Zistil, že sa dá žiť aj inak.
To všetko mu vírilo hlavou, keď zľahka hladil tmavovlasého mladíka. Chcel ho. Inak ako Nata.
Veľmi túžil po jeho bozkoch a nepáčila sa mu tá hrozivá pasivita.
Mladík vôbec nebol vzrušený, len tam stál ako nejaká hrozivá socha.
Gabriel mu umyl vlasy, postaral sa o jeho telo. Potom ho dlho bozkával a objímal, teplá voda stekala po ich telách, ale chlapec bol stále ako ľad.
Oliver nebol ochotný robiť vôbec nič, okrem sedenia a zízania na steny. Nemohol si mladíka vziať, keď ho to zjavne ani trochu nezaujímalo.
„Oli, už sa neboj. Bude to v poriadku. My sa z toho dostaneme,“ pohladil po chrbte a privinul si ho k sebe.
Napriek tej pasivite sa mu stále páčil. Nebolo to však až také skvelé. Stačilo len, aby sa naňho Nate pozrel a on zabudol na všetkých Oliverov. Veľmi si ho chcel získať, dúfal, že Oliver mu pomôže sa s ním zblížiť. Nechcel ho vynechávať v ich vzťahu.
Mladík sa nechal objať, ale svoje ruky nechal voľne visieť vedľa tela. Gabriel rozhorčene pokrútil hlavou.
Rozhodol sa niečo skúsiť. Keď nereagoval, vždy ho nechával na pokoji. Tentoraz sa rozhodol prebudiť ho trochu tvrdším spôsobom.
Zavrel kohútiky, potom mu podal uterák. Keď boli obaja suchý, odniesol ho na gauč. Ľahol si naňho a začal ho bozkávaš ešte vášnivejšie. Na chvíľu sa odlepil od jeho pier a s úsmevom vyhlásil: „Chceš ma?“
Oliver neodpovedal. Ďalej sa takmer vôbec nehýbal. Gabriel preto pokojne pokračoval. Strčil mu pod zadok vankúš a začal sa dôkladne venovať mladému telu.
Oliver to vôbec nezaregistroval. Vôbec sa nepohol a nepovedal ani slovo.
Gabriel opatrne prestal. Dúfal, že ho nejakým spôsobom donúti hovoriť.
„Oli, no tak. Nemôžeš stále mlčať. Musíš mi aspoň dať najavo, čo potrebuješ...“ trpezlivo sa mu prihováral.
Privinul ho k sebe. Objal ho oboma rukami a chvíľu ho len držal.
„Povedz mi aspoň, čo ti tam urobili? Veď sa ťa takmer ani nedotkli. Vieš, že to by som nedovolil,“ šepkal mu do ucha.
Mladík stále pokojne civel na stenu. Oči mal prázdne, akoby v ňom už neostal ani kúsok života.
Gabriel ho privinul k sebe ešte tesnejšie.
„Už som ti predsa sľúbil, že nám bude spolu dobre. Prinesiem ti obed sem. Dáme si spolu a pozrieme si film...“ pokúšal sa ho aspoň trochu povzbudiť. Už nevedel, čo má robiť, sľuboval, ospravedlňoval sa, ale nič nepomáhalo.
„Uvidíš bude ti to chutiť,“ opatrne ho pustil, potom vstal a vybral sa do kuchyne. Vedel, že aj Nate už čoskoro príde. Mal preňho prichystané to najlepšie, čo dokázal pripraviť. Dalo by sa povedať, že naňho chcel urobiť dojem.
Keď sa vrátil, čakalo ho nepríjemné prekvapenie. Oliver vyšiel nahý na balkón, nakláňal sa cez zábradlie. Vyzeralo to, akoby sa ho pokúšal preliezť. Nevyzeralo to ako rozumom kontrolovaná činnosť. Skôr sa zdalo, že vôbec nevie o čo sa to pokúša.
Gabriel príšerne zbledol a pokúšal sa otvoriť balkónové dvere. Nedarilo sa mu. Ruky sa mu triasli a od strachu sa nedokázal ani pohnúť.
Práve, keď sa postavil na hrubé zábradlie, do bytu sa vrátil Nate.
Počul Gabrielov krik a okamžite sa ponáhľal do obývačky. Začínal tušiť, že príjemná a romantická večera zrejme dnes nebude jediným bodom programu.
„Gab, čo sa to tu robí?“ položil svoju tašku na zem a rýchlo podišiel k svojmu priateľovi.
„Prosím, pomôž mi... on chce...“ nezrozumiteľne bľabotal Gabriel. Celý sa triasol a nedokázal sa ani pohnúť.
Nate ho zľahka odsunul. Opatrne otvoril dvere a pomaly zamieril k Oliverovi.
Podarilo sa mu ho dostať z balkóna. Nebolo to vôbec ťažké. Nekládol odpor. Nechal sa odniesť dovnútra.
Gabriel sa zrútil na zem, rozplakal sa a celý čas len opakoval: „Ja som mu nechcel ublížiť...“
Nate opatrne zložil chlapca na gauč, poobliekal ho a potom si sadol k plačúcemu Gabrielovi.
Priateľ sa k nemu okamžite privinul. Objal ho okolo krku a zúfalo sa triasol.
„Nenechávaj ma tu samého! Bojím sa. On chcel skočiť, ja by som...“ zúfalo drmolil Gabriel.
Nate ho znepokojene objímal. Naozaj netúžil po ďalších problémoch. Rád by chlapca vzal k lekárovi, ale akoby vysvetlili to všetko, čo prežil. Nemohli im povedať, že je to Gabrielova hračka, niečo také by len veľmi ťažko akceptovali. Našťastie si spomenul na sms, ktorú dostal od Athosa. Dúfal, že to v Španielsku dopadlo dobre. Nechcel, aby sa na nich hneval. Bol jediným človekom, na ktorého sa ešte mohli spoľahnúť.
Nate pomohol Gabrielovi vstať. Zaviedol ho na gauč.
„Pokojne, už som tu s vami. Nevedel som, že náš Oliver je na tom až tak zle. Musíme to okamžite začať riešiť. Athos mi poslal správu, že chce, aby sme sa kontaktovali cez počítač. Dúfam, že pozná nejakého odborníka, ktorý by nám mohol pomôcť,“ vybral notebook a opatrne ho zložil na stôl. Ostal mu len ten najmenší a najmenej výkonnejší, ale nič iné si nemohol dovoliť. Dokúpil k nemu aj lacnejší typ kamery, aby ich spojenie nebolo až také komplikované.
Gabriel sa k nemu pritískal a opäť pevne objímal Olivera. Tisol ho k sebe a stále zúfalo nariekal.
„Chcel som len priniesť jedlo. Nevedel som, že niečo také...“ stále sa celý triasol.
Nate sa na chvíľu prestal zaoberať počítačom.
Oboch ich k sebe privinul, upokojoval ich slovami aj dotykmi. Najprv nežne pobozkal Gabriela, potom aj Olivera. Obaja sa k nemu túlili.



***

Anne opatrne rozbaľovala ďalší darček. Bol to už možno aj piaty balíček, ktorý sa jej dostal do rúk. Darčeky takéhoto druhu jej skôr naháňali hrôzu. Nikdy predtým by si nepomyslela, že sa ich bude tak veľmi báť.
Tentoraz bol zabalený v čiernom papieri, previazaný červenou stuhou.
Nezaujímalo ju, čo je vo vnútri. Nič od toho blázna nechcela.
Dlho ho nechala ležať na podlahe. Rozhodla sa ho otvoriť len preto, aby ju neotravoval hlas vychádzajúci z reproduktorov.
Stále ju sprevádzal. Ani na chvíľu jej nedal pocítiť, že by mohla mať pred ním nejaké tajnosti.
Anne si najprv myslela, že ju tam otec nechal len na pár dní. Zvykol sa takto vypariť a požiadať nejakého priateľa, aby uňho mohla ostať. Mal veľa problémov, žiadny stály príjem a nijaký domov. Ona bola jeho jediným spojením so svetom.
Kvôli nej sa pokúšal so sebou niečo urobiť.
Nanešťastie niektoré z jeho obchodov neboli práve najčistejšie, vyšlo najavo, že si bude musieť odpykať svoj trest.
Dočasne nechal svoju dcéru u jedného zo svojich pochybných zamestnávateľov. Anne netušila, čo ju tam čaká. Nemala ani poňatia, že otec ju v skutočnosti predal. Mala sa stať súčasťou tých hier, ktoré organizoval tajuplný hlas.
Práve preto mala tiež na krku obojok, ako tí ostatní zúfalí ľudia, uväznení v podzemí.
Uvidela ten krutý dolný svet, ale tá osoba, jej z nejakého dôvodu pridelila samostatnú izbu. Dokonca mala aj všetky technické vymoženosti, mohla používať aj počítač až na isté obmedzenia.
Takzvaný šéf za ňou nikdy osobne neprišiel. Vždy počula len jeho hlas a pochopila, že nie je vôbec takí ako jej otec. Dokonca bol iní ako ostatní muži.
Práve preto rozbaľovala darček a pokúšala sa stále nehľadieť do kamery. Všetko bolo monitorované, v každej izbe, dokonca aj v kúpeľni boli tie odporné kamery. Anne ich neznášala a dala by všetko na svete za to, aby sa z toho miesta mohla dostať. Nanešťastie nebolo to vôbec také ľahké.
Vedela o tom, čo urobil tomu mladíkovi. Nejakému Tarovi.
On už bol v bezpečí, ale na ňu stále čakal ten istý pocit strachu, keď sa v reproduktoroch ozval opäť ten nenásytný hlas: „Pozývam ťa na večeru. Priprav sa... Budeme mať aj ďalšieho špeciálneho hosťa...“
Anne zúfalo pustila krabičku.



Vyhľadávať v tomto blogu

Na čom práve pracujem...






Pripravujem tri jednorázovky: Dexter pár A/B pridané na Meropesvete!

Real obsession

Pokušiteľ

Dúhový chlapec (v príprave)

Obľúbené príspevky