pár:Samuel/Antitieň
varovanie: 15+, nadprirodzené bytosti
Máme tu záver tejto poviedky. Sama tomu nemôžem uveriť.
Po
určitom čase...
Antitieň takmer s láskou pozoroval
nový pár krídel, ktoré posilnili predchádzajúcu vrstvu. Pohladil ich, pomohol
im otvoriť sa tak, aby opustili bezpečie ochrannej blany. Miloval svojho
prvého... Nevinná temnota vo svojej najčistejšej podobe. Nikto nebol preňho dôležitejší ako táto malá
zblúdilá duša. Nevedel ešte ako bude v konečnej fáze vyzerať. Antitieň
nemal až také ucelené predstavy o kráse ako ľudia. Modely prezentujúce
dokonalú krásu mu nič nehovorili. Pridržiavať sa toho, akoby Samuel chcel
vyzerať takisto nebolo úplne nevyhnutné. Bolo vyslovene zaujímavé, ako si ľudia
potrpeli na svoj zovňajšok, ako sa trápili, keď nemohli dosiahnuť požadovaný
vzhľad. Ako trpeli, kvôli veciam, ktoré vzhľadom na večný kolobeh neustále menili
svoju podstatu. Netušiac, ako málo toho v skutočnosti vidia a ako veľa
z toho , čo im je ukázané jednoducho nesprávne interpretujú, ale jeho
anjel k nim chcel patriť. Chcel byť súčasťou tejto podoby sveta.
Uznal, že odpútať sa od hmotného nie je
také jednoduché, vzhľadom na nedostatok a obmedzenosť ľudského vnímania. Táto
móda sa akosi usídlila aj v duchovnom svete, aj keď Antitieň zo svojho
nekonečného množstva podôb, najviac zbožňoval tú pravú a jedinú.
Natiahol ruky a objal ho. Sledoval ako
podstata postúpila do poslednej fázy, krídla sa roztiahli a okolo jeho
antianjela zažiarila energia prinášajúca znovuzrodenie nového tvora. Držal ho.
Nechával ho piť zo svojej podstaty tak intenzívne, až pociťoval slabé záchvevy
bolesti.
Kedy
mi privedieš mojich...
Trpezlivosť,
Samuel. Čoskoro sa všetko vyrieši.
Posledný záblesk energie zavŕšil celý
proces.
Už
to začalo. Svet prechádza nevyhnutnou zmenou. Ty zatiaľ zotrvaj na svojom
mieste. Nič viac od teba nežiadam.
Chcem
sa na seba pozrieť.
Antitieň vytvoril vo vzduchu zrkadlo, ktoré
tak rád používal, keď ľudom ukazoval ich pravé tváre.
Samuel hľadel na svoje krídla. Boli čierne,
mohutné a ostré. Dva rady, ktoré do seba zapadali. Boli plné akýchsi
úponkov, ktoré sa spolu preplietali. Ešte stále hltavo pili z Antitieňa. Rukami
sa dotkol svojej tváre, bola rovnaké ako predtým, ale telo mal akési iné,
pokožka pôsobila veľmi zvláštne, ako nejaká mozaika s popretkávaných žiliek,
ktoré pripomínali živé tetovanie. Telom mu prešlo priam bolestivé vzrušenie,
ktoré sa zastavilo kdesi v jeho napätom rozkroku. Mal telo, ale rozhodne
nie také po akom túžil.
„Čo si mi to urobil? Vyzerám ako nejaký
netvor...“
„Toto je tvoja pravá podoba. Takýto teraz
si.“
„Nie, to nechcem. Chcel som byť človekom.“
„Môžeš byť len bytosťou temnoty, a to sa
mi aj podarilo. Tvoje telo je prispôsobené presne na to, čo potrebuješ v ľudskom
svete robiť. Potrebuješ sa nasýtiť. Teraz ťa pustím z môjho starostlivého
dozoru a dovolím ti, poobzerať sa v ľudskom svete.“
Samuel vykríkol, keď jeho telo odpútalo od
sily, ktorá ho vyživovala.
„Môžeš si samozrejme zvoliť štandardnú
podobu určenú na pohyb v ľudskom svete, ale to až neskôr. Niečo také ešte
nedokážeš udržať. Buď neviditeľný, obzeraj sa a nasýť sa, kedykoľvek to
len budeš potrebovať. Vyhýbaj sa čistým dušiam, na tie nemáme nárok....“
Samuel využil ponúkanú možnosť. Nechal sa
unášať svojou túžbou po svete. Svojimi bolestivými predstavami.
„Vrátim sa, až keď mi privedieš moju
rodinu.“
„Vrátiš sa, hneď ako ťa zavolám,“ s úsmevom
mu oponoval Antitieň.
Samuel vedel, že má pravdu, ale niečo také
rozhodne nechcel pripustiť. Tá jeho pravá podoba bola dosť znepokojujúca. Nechcel
na ňu ani len myslieť ani na to, čo od neho zrejme bude požadovať. Usadil sa
medzi ľuďmi a starostlivo hľadal. Nebolo ťažké nájsť vhodné bytosti, z ktorých
by sa mohol nasýtiť a tým dovŕšiť svoj nový stav. Nebolo ani ťažké oklamať
chlapca, ktorý sa rovnako ako kedysi on zahrával so zlými silami. Tento mladík
si dokonca myslel, že má schopnosti, ktoré mu umožnia byť čarodejníkom.
Netušil, že každé slovo z toho zaklínadla ho čoraz viac vzďaľuje od
svetla. A keď zariekanie skončilo vrhol sa na svoju obeť. Ryšavý chlapec
šokovane zalapal po dychu, keď ho niečo surovo pritislo k dlážke.
„Hej, počkať. Chcel som len... Ja som ani
neveril, že nie naozaj...“
Zmietal sebou, ale Samuel ho držal pevne. Keď
mu ukázal svoju pravú podobu, zúfalo vytreštil oči a pokúšal sa ho zo seba
striasť. Kričal. Nariekal, ale on nemal v úmysle prestať. Prisal sa k mladíkovým
perám, čím dokonale utlmil jeho krik, jeho krídla ich zakryli, do bezpečnej
tmy, ktorá ešte viac desila brániace sa telo.
„Takí ako my dvaja sa asi nikdy nepoučia.
Pozri sa, čo si spôsobil. Tvoje zaklínadlo mi otvorilo cestu.“
„Prosím, pustite ma!“
„Tentoraz obídeš bez horších následkov.
Mohol si privolať niekoho omnoho mocnejšieho tvoje slová volali do prázdna a mohlo
z neho prísť čokoľvek, ale za svoju opovážlivosť budeš musieť zaplatiť...“
Mladík sa prestal zmietať, prestal kričať.
Len naňho chvíľu hľadel.
„Budeš mi slúžiť, ak dokončím zaklínadlo?“
„Už nie som sluha.“
Úponky z čiernych krídel pokryli celé
chlapcovo telo.
Kŕmili sa temnotou z mladíkovej duše.
Niekomu veľmi ublížil a chcel vtom pokračovať. Samuel ho počul šepkať hrozby.
Počul plačúcu osobu, ktorá kvôli nemu trpela. Videl ako sa všetky prejavy
nenávisti spájajú a stávajú sa súčasťou akéhosi plánu, ktorý nikto presne
nemal pod kontrolou. Tento chlapec chcel svojou kliatbou zabíjať. Chcel kvôli
tomu obetovať aj svoje telo, ale v poslednej chvíli sa zľakol, jeho pravej
podoby a aj tej svojej. Samuel túto temnotu odsal preč. Bola to len jedna
jediná z mnohých úloh. Vedel, čo od neho Antitieň asi chce. Už vedel, čo
znamená tá vzbura. Z takýchto pocitov
zlo silnie, kŕmi sa nimi ako tou najlepšou potravou a jeho úlohou bolo
odoberať to, u dôležitých ľudí, tých, ktorý svojim konaním menia dejiny
sveta. Tých, ktorý sú hybnou silou Tieňa. Kŕmiť sa ňou a prinášať ju
Antitienovi, kým nebude dohoda splatená. Potom uvidí svojich priateľov. Potom
niečo také vôbec dokáže vstrebať, ale potrvá to veľmi dlho. Celé veky a dlhé
obdobia, ktoré mu zrejme budú ozvláštňovať aj ďalší antianjeli. A neskôr,
keď to všetko utíchne, možno sa bude môcť zaodieť do svojej ľudskej podoby a odložiť
čierne krídla až do nasledujúcej éry, ktorá nepochybne prinesie ešte množstvo
bojov na oboch stranách. A víťazstvo bude ako putovná trofej, nikdy
nekončiacej hry plnej príliš mocných súperov.
