posledná kapitola k poviedke Real obssesion (stará verzia)
Hlas zmĺkol.
Muž odstúpil od
počítača.
Ešte chvíľu
sledoval ako dievča rozrušene rozdupáva krabičku. Potom vypol aj kamery
a doprial jej potrebné súkromie. Nemohol by sa na to dívať. Nie takýmto
spôsobom.
Nechcel, aby ho
aj ona považovala za blázna. Chcel, aby ho spoznala z inej stránky.
Dnes by mohol
urobiť nejakú hlúposť. Vojsť do jej izby, dokázať Anne, že je ešte stále
človekom. Možno by ho potom prestala nenávidieť.
Hlas sa obrátil
k zrkadlu.
Videl v ňom
pekného tmavovlasého muža. Príťažlivosť okorenená šialenstvom, nič iné by mu
nedodalo taký zvláštny pôvab.
Stratil svoje
meno a stal sa Hlasom len v dome, v ktorom trápil ostatných.
Spomienky ním
prešli ako boľavé vlákna.
„Vráť sa do
postele, chlapče...“ svetlovlasý muž surovo zovrel mladíkove krehké telo.
„Nie, už tu nechcem ostať...“ poplašene
zavrtel hlavou a pokúšal mu vytrhnúť.
„Zaplatil som za
celú noc....pôjdeš, lebo...“ nemilosrdne ho ťahal dovnútra.
Nemilosrdný
stisk silných rúk... On nebol na niečo také pripravený...
Potom stlačil
gombík a niečo prikázal jednému zo svojich služobníkov.
Sadol si na
posteľ a pokojne čakal. Keď sa dvere otvorili a dovnútra niekoho
sotili, okamžite zažal svetlo.
Anne prudko
dopadla na zem. Rukami si chránila hlavu a celá sa triasla. Bála sa, že ju
zabije. Pošle do niektorej z tých miestností, alebo urobí ešte niečo oveľa
horšie. Návšteva súkromných miestností zvyčajne patrila k posledným
činnostiam, ktoré jeho zajatci absolvovali.
„Pozri sa na
mňa,“ prikázal chladne.
Anne zamračene
pokrútila hlavou. Hlas nemal tvár. Nikto sa naňho nesmel dívať. To bolo prvé
pravidlo, ktoré okamžite začala brať vážne.
„Rada by som sa
vrátila späť do svojej izby,“ vyhŕkla rozrušene.
„Pokojne to
urob, neublížim ti,“ odvetil pobavene.
Anne pozbierala
odvahu a zadívala sa mu do tváre. Bol to pekný mladý muž, zrejme by bol
zaujímavý pre väčšinu dievčat.
Keby ho stretla
len niekde na ulici, zrejme by ho považovala aj za sympatického, ale Hlas nemal
nič, čo by na ňu mohlo zapôsobiť a tie jeho obchody rozhodne hovorili za
všetko.
„Prezleč sa
a potom príď do miestnosti 21. O nič sa nepokúšaj a zbytočne nám
nepokaz večer. Náš hosť vie o tom, kto si. Nepomôže ti...“
Anne mala chuť
sa s ním hádať, ale niečo jej hovorilo, že tá večera bude dôležitá. Mohla
by to nazvať inštinktom, keby také veci považovala za dôležité. Preto poslúchla
a rozhodla sa pripraviť.
Hlas ju nechal
samú vo svojej izbe. Na posteli boli rozložené ďalšie šaty, akoby mu vôbec
neprekážalo, že tie prvé pokojne zničila. Anne sa rýchlo upravila
a urobila všetko pre to, aby vyzerala čo najnormálnejšie, aj napriek
obojku.
Keď vstúpila do
tej miestnosti, uvidela tam muža, ktorého zbežne poznala. Damien už sedel za
stolom spolu s Hlasom, ktorého tvár sa ako vždy nedala rozpoznať. Ukázal
sa len pred ňou, aj keď nechápala prečo. Možno si len snažil nahovoriť, že si
ju získa, keď uvidí, že vyzerá celkom dobre, ale Anne na takéto veci momentálne
ani len nepomyslela. Zdalo sa, že ani hosť tam nie je tak celkom dobrovoľne.
Bol pripútaný k stoličke a tváril sa dosť nepriateľsky.
Hlas vstal
a odviedol ju k stolu. Anne váhavo prijala jeho ruku. Začínala tušiť,
že to naozaj bude veľmi zaujímavý večer.
Hlas ju galantne
doviedol na jej miesto, a sadol si, až keď bola pohodlne usadená za
stolom. Potom venoval plnú pozornosť hosťovi.
„Toto je Anne.
Moja priateľka.“
Dievča jeho
slová skôr pobúrili ako potešili. Rukou sa dotkla svojho obojku. Priateľky
niečo také na krku rozhodne nenosievajú.
„Dobrý večer,
pane...“
„Dobrý večer,“
zamumlal mladý muž.
„Drahý Damien.
Predpokladám, že tušíte, prečo som si vás sem pozval. Zamiešali ste sa do vecí,
ktoré sú akosi mimo vašej ligy. Mrzí ma, že sme sa tu zišli kvôli takýmto
nepríjemným dôvodom. Naozaj som nemal v úmysle vás takto narýchlo
vytiahnuť z domu, ale táto vec neznesie odklad. Chcem, aby ste my vydali
môj tovar. Našiel som klientov, ktorí mi za chlapcov zaplatia ešte dvakrát
toľko, ako som dostal pôvodne. Určite chápete, že takýto obchod si nemôžem
nechať ujsť.“
„Nebudem
s vami spolupracovať...“
„Budete, ak
nechcete, aby som sa aj ja zaplietol do vašich obchodov. Viete predsa, že vás
dokážem pripraviť o všetko. Už som vám kedysi predviedol čoho som schopný
a bola to len malá ukážka toho, čo sa vám stane, ak si nedáte väčší pozor.
A mám aj dokumenty, ktoré dokazujú vaše spojenie s dosť pochybnými
ľuďmi. A áno, niektorí z nich by vám dopomohli dostať sa do väzenia.
Predpokladám, že tam by ste boli veľmi obľúbený.“
Damien chvíľu
vzdorovito mlčal, ale bolo na ňom vidieť, že ho celá táto situácia veľmi zasiahla.
„Mám tu celý
spis, ktorý sa dostane do tých správnych rúk. Ešte dnes večer, ak to bude
potrebné...“
Na veľkej
obrazovke sa objavili dokumenty, ktoré boli pre Damiena konečným úderom.
„Čo chcete?“
„Už som vám
povedal. Všetko prebehne úplne nenásilnou cestou. Postaráte sa, aby dostali
špeciálne osolené jedlo, po ktorom všetci zaspia ako neviniatka. Potom nás
necháte mojich ľudí prejsť zadnými dverami. Tovar si prevezmeme to ostatné už
nie je vaša starosť. Všetko prebehne rýchlo a bez väčších ťažkostí...“
Damien dlho
rozmýšľal. Anne naňho ľútostivo hľadela, ale nemohla s tým nič urobiť.
„Kam ich
pošlete?“
„Tentokrát
o nich prejavila záujem úplne iná klientela. Povedzme, že celosvetového
formátu.“
„Dobre, urobím
to, ale mám istú podmienku.“
„Neviem, či vám dovolím
klásť si podmienky, ale môžete to skúsiť.“
„Erik ostáva
u mňa. A Taro tiež. Nič by ste z neho nemali. Je v hroznom
stave.“
„Zaplatili ste
zaňho. Chápem, že sa nechcete vzdať toho, do čoho ste investovali. Ten mladík
môže ostať u vás, ale Tara vám nemôžem nechať. Klient, ktorý si ho vybral
vie o jeho problémoch a verte mi, že ho nemôžem v žiadnom
prípade sklamať.“
„Obávam sa, že
sklamete všetkých svojich klientov...“
„Nezahrávajte sa
so mnou. Som pripravený vám ukázať...“ k ničomu ďalšiemu sa už nedostal.
Niekto rozrazil
dvere, dovnútra sa nahrnuli muži odetí v tmavých uniformách, nápadne
pripomínajúci špeciálnu jednotku.
„Čo to má
znamenať, Damien bol predsa...“
„Veliteľ,
odveďte slečnu k ostatným, nech zapíšu jej výpoveď...“
„Áno, pane.“
„Damien nikdy
nebol taký ako sa zdalo. Všetky tie reči o mojej tvári, ako sa to nedá
napraviť, bola to len zámienka, aby si ma prestal považovať za hrozbu, aby si
nikdy nezistil, pre koho vlastne pracujem. Damienova identita bola umelo
vytvorená, všetko to, čo o ňom vieš, sú klamstvá. Obávam sa, že vy už
nebudete obchodovať s nikým...“
