Univerzita II.

Názov: Univerzita (prerobená verzia)

pár: učiteľ/učiteľ, kolegovia na VŠ Marek/Lukáš, Marek/Adam... a iné kombinácie

varovanie: 15+, romantika, spomienky na školské časy (bývalí spolužiaci)

Obsah: Marek a Lukáš boli na škole nerozlučnými priateľmi a možno aj niečo viac, ale  stačí to na to, aby ich vzťah niečo znamenal, aj keď sú tie časy už dávno preč...

poznámka: Je to prerobená verzia pôvodnej poviedky univerzita. Bude mať spolu 10 častí a bude vychádzať každú stredu. Akékoľvek komentáre, prípadne iné čitateľské prejavy sú vítané. Ide o romantickú poviedku zo školského prostredia, takže to neberte príliš vážne.

poviedka prešla AP, ale môžu sa vyskytnúť chyby, aj tak, keďže nemám beta-readera.

Súčasnosť

Po krátkom obede, počas ktorého natrafili aj na pár ďalších kolegov mali ešte dostatok času. Šli sa prejsť na vyhliadku, pozrieť si mesto z inej perspektívy rozhodne nebolo na zahodenie. Skončili na jednej z kamenných lavičiek umiestnených neďaleko tohto obľúbeného miesta.

Teraz tam bolo málo ľudí, lebo už sa o to takmer nik nestaral, ale kedysi to bolo vyhľadávané miesto kvôli peknému výhľadu, a obchodíkom so suvenírmi, no tie boli už dlhšiu dobu uzatvorené kvôli rekonštrukcii.

 Marek sa pristihol pritom, ako na Lukáša hľadí, ako z neho nespúšťa oči a nedíva sa na nič iné len naňho, aj keď si veľmi rýchlo uvedomil, že by s tým mal čo najskôr prestať, pokiaľ nechce čeliť potupnému odhaleniu.

Lukáš sa rukou opieral o lavičku, díval sa kamsi dopredu, a chvíľu zamyslene otáčal v ruke svoj mobil.

Tušil, že je stratený, odkedy ho opäť uvidel, spadol do toho, ale tentoraz bol jediný. Jeho kolega si len vychutnával pekný výhľad. Nedíval sa naňho, nehovoril nič, len tam pokojne sedel.

Sledoval jemnú krivku jeho pier, myslel na to, aké by to bolo, keby sa ich mohol dotknúť. Keby dokázal urobiť niečo také a nemyslieť na túžby a potreby iných ľudí. Nebáť sa aspoň raz v živote odhalenia.

Vždy keď bol na verejnosti s osobou, ktorá sa mu páčila zmocňoval sa ho taký pocit, že každý hovorí len o nich, že to všetci vedia. Len jeho súčasný milenec ho dokázal zbaviť toho pocitu.

„Bolo to dobré a sladké...“ povedal náhle.

„Áno, to rozhodne bolo...“ prikývol a posunul svoju vlastnú ruku o pár centimetrov bližšie. Nie natoľko, aby sa ho dotkol, to by sa neodvážil, ale chcel byť bližšie. Nesedeli od seba ďaleko, ale stále medzi nim vládol odstup. No myslel na niečo iné, nie na ich dnešný pomerne sladký obed. Prekročiť hranicu by bolo také ľahké, také lákavé, ale on na to opäť nemal odvahu.

„Marek, chcel som s tebou o niečom hovoriť, už dávno, ale neviem ako to prijmeš...Nikomu som to ešte nepovedal ani rodine...“

 „Ja to zvládnem. Nech je to čokoľvek.“

 „Na konci mesiaca sa budem ženiť. Všetko je pripravené...“

Neubránil sa bolestivému bodnutiu v okolí srdca.

Pokúšal sa nedať najavo to, že ho to ani trochu nepotešilo. Jeho ruka strnula uprostred pohybu a vrátila sa späť na koleno.

„Gratulujem.“

Neznelo to úprimne, nie tak akoby si želal.

„Teraz, keď sme tak často v kontakte, ja... nechcem, aby si sa niekedy vracal k tomu, čo bolo medzi nami predtým. Musím ťa požiadať, aby si jej naše školské časy nikdy nespomínal.“

Marek niečo také nemal v úmysle. Nebolo by to k ničomu dobré, len by jej to ublížilo, vyvolalo pochybnosti. Teraz už bolo úplne jasné, že nemá cenu mu niečo hovoriť. On sa už rozhodol. Bola to len príťažlivosť, ktorá aj tak nič nemohla znamenať. Utešoval sa tým, ale nešlo to tak ľahko ako predpokladal. Časť z neho ho chcela presviedčať, aby to nerobil, no bolo by to úplne neopodstatnené. Nemal právo zasahovať do jeho osobného života. No teraz, keď o tom začal sám neodpustil si aspoň jednu otázku.

„Takže ty si pamätáš na naše školské časy?“

„Áno, samozrejme. Predstieral som, že nie, lebo vieš ako to chodí...“ sklonil hlavu.

Nechal ho, nenútil ho pokračovať, trpezlivo čakal, či sa rozhodne to dokončiť a on to napokon urobil.

„Z mojej strany šlo len o krátkodobé experimentovanie... Chcem mať rodinu, nechcem sa skrývať... ja... chcem, aby všetko bolo tak, ako má byť. Preto už o tom nikdy viac nebudeme hovoriť. Sme priatelia a kolegovia nič viac nič menej. Toto bolo naposledy, čo spomínam túto záležitosť... Nie som homosexuál,“ to slovo vyslovil takmer s odporom takmer akoby šlo o nejakú nadávku.

„Máš pravdu. Nikdy o tom nebudeme hovoriť.“

Dosť. Žiadne ďalšie bláznivé ilúzie, nič čo by mohlo spestriť obyčajné školské dni sa očividne konať nebude. Cítil sa trápne. Musel si to všimnúť, a preto mu to všetko povedal. Cítil sa ako nejaké hlúpe decko.  

„Ja.. už by som mal ísť, doma ma čakajú nejaké povinnosti... želám ti príjemný zvyšok dňa...“  našťastie si už zobral aj svoje veci, obával sa, že bude potrebovať chvíľu času, kým sa z toho dokáže spamätať.

„Marek, počkaj...“ chytil ho za ruku.

„Stojím o priateľstvo s tebou. Nechcem, aby sa niečo zmenilo. Dúfam, že som ti nespôsobil...“

„Nie, naozaj nie to je v poriadku. Už musím ísť, aj ty by si sa mal ponáhľať. Čakajú ťa tie konzultácie,“ pripomenul mu učiteľským tónom.

Prikývol a pustil ho.

Nešiel rovno domov. Teraz by to nezvládol. Nastúpil do autobusu, keďže auto doteraz nevlastnil. Dlho uvažoval nad tým, či by mal ísť domov, alebo nie. Napokon sa rozhodol, že skúsi zmierniť tú bolesť, ktorá mu nedovolila poriadne dýchať.

Napísal správu svojmu milencovi.

Máš čas?

Príď na 113. Robím účty, ale pre teba mám vždy čas.

M

113 bolo značenie malých kancelárskych priestorov, ktoré si Milan prenajal, keď zakladal svoju prvú firmu. Už dávno ich nepoužíval na pôvodný účel, teraz z nich bol skôr malý byt, kam sa zvykol zašívať, keď nechcel byť priveľmi na očiach. Občas si tam bral aj svoju prácu, ale najčastejšie sa tam stretávali kvôli sexu.

Napísal ešte krátku správu pre svoju sestru, že sa zdrží dlhšie mimo domu, aby si kvôli nemu nerobila starosti. Nezvykol to robiť, ale v poslednom čase bola dosť nervózna a vystresovaná, preto jej radšej oznámil, že niečo nebude tak, ako to bolo pôvodne naplánované.

Vystúpil na najbližšej zastávke, našťastie to bolo dostatočne blízko na to, aby sa na 113 dostal v čo najkratšom čase.

Vošiel do tej nenápadnej malej budovy, ktorá pôsobila opustene a nepochybne teraz už aj takmer opustená bola, keďže Milan si natoľko cenil súkromie, že si želal, aby toto miesto bolo celé určené len pre nich. Nikto ani len netušil na aké účely sa v skutočnosti využíva. Okrem dvoch osôb, pre ktorých bola vyslobodením z každodenného stereotypu.

Milan sedel so svojím notebookom na kolenách a tváril sa mimoriadne dôležito, nebolo na tom nič výnimočné, ako mladý, nádejný podnikateľ, ktorý rozšíril svoje obchody aj do zahraničia sa rozhodne nemal na čo sťažovať. Mohol si dovoliť všetko, vyzeral pomerne dobre a spokojne si žil na výslní tak, ako o tom vždy sníval.

Marek si spokojne premeral toho čiernovlasého muža, zvyčajne oblečeného dostatočne elegantne a reprezentatívne natoľko, aby sa aj teraz mohol vydať von a oslňovať svojich obchodných partnerov. No košeľu mal nateraz mierne rozopnutú, odhaľovala toho viac z jeho vypracovaného hrudníka. A prezrádzala to, že okrem venovaniu sa otravnejším pracovným povinnostiam sa dobre stará aj o svoje telo. Pričom nemusel zabúdať ani na génovú výbavu, v jeho prípade sa ničím nešetrilo. Jeho milenec mal rozhodne čo ponúknuť po všetkých stránkach, na ktoré si len spomenul. Niekedy nechápal, prečo vôbec trávi čas s takým večným deckom, akým bol on sám. Hoci Milan tvrdil, že to tak v žiadnom prípade nie je, on sám na o sebe tvrdil, že nenávidí tie svoje čierne okuliare, ktoré mu dávali akýsi až priveľmi bifľošský vzhľad, ale Marek mal na celú vec iný názor, no jeho milenec sa nikdy nenechal presvedčiť o opaku.

„Ahoj,“ pozdravil ho, keď videl, že sa začal dvíhať zo svojho miesta. Zamieril k nemu a hravo si ho pritiahol k sebe.

 „Ahoj, zlato,“ pošepol mu.

Zahrialo ho to pri srdci, aj keď vedel, že to nič neznamená. Medzi nimi to vždy takto fungovalo. Na určitej úrovni si veľmi dobre rozumeli, ale o svojom živote mimo tejto budovy, okrem pracovného zaradenie nevedeli takmer nič. Dnes ho však potreboval omnoho viac než kedykoľvek predtým.

Schúlil sa tesnejšie do jeho objatia. Cítil sa stratený, odmietnutý a absolútne nemožný.

Upokojil sa, keď pocítil jeho ruky na svojom chrbte, nechal sa držať. Bolo to príjemné, ak nič viac tak aspoň necítil to bodanie viny, ktoré ho prenasledovalo vždy, keď musel myslieť na tú osobu.

„Stalo sa niečo? Ublížil ti niekto?“ neha v jeho hlase ho takmer zaskočila. Nezvykol byť takýto, zvyčajne nechal všetko tak a skončili hneď v posteli. No zdalo sa, že aj on má dnes náladu na nežnejšie zaobchádzanie. Dokonca vyzeral, akoby ho skutočne zaujímalo, čo sa s ním deje.

„Nikto mi nič neurobil. Som v poriadku.“

„Nie si. Je mi jasné, že môjho chlapca niečo znepokojuje. Povedz mi, čo ťa trápi a spolu to vyriešime...“ dobiedzal ďalej.

 „Poďme do postele. Dnes sa chcem len zabávať... Chcem zažiť niečo výnimočné...“

Pritisol si hlavu bližšie k jeho hrudi, počúval tlkot srdca, ktoré nevedelo nič o tom, čo by sa mohlo stať, ak sa človek priveľmi nechá uniesť svojou fantáziou.

„Ťažký deň?“ skúsil to znovu.

„Najťažší zo všetkých,“ pripustil neochotne, keď už ležali na posteli a on sa stále k ničomu nemal. Želal si len, aby ho takto držal čo najdlhšie.

„Dúfam, že ťa tak nerozhádzal ten môj nápad. Ak to nechceš urobiť, nemusíme, len som ti chcel niekoho predstaviť a nevedel som ako... Neznamená to, že ťa nechcem mať pri sebe... Na našom vzťahu to nič nemení...“ vysvetľoval trpezlivo.

Zachytil sa toho čo povedal a nadviazal na to. Nechcel sa mu zdôverovať, ale to ako ho hladil a maznal sa s ním mu akosi rozviazalo jazyk a pristihol sa pritom, že to už v sebe nedokáže udržať.

„Ja... myslel som na to. Chcel som požiadať niekoho, kto sa mi páčil, aby to urobil, aby bol ... ale on odmietol...“ nevedel, prečo sa mu s tým zdôveril, jednoducho to z neho vypadlo. Všetky tie dotyky uvoľňovali napätie natoľko, že sa začínal opäť cítiť dobre, v bezpečí a chránený pred všetkým, čo by mu mohlo ublížiť.

„Vykašli sa naňho. Nechápem ako mohol odmietnuť takého zlatého chlapca... Nájdeme si niekoho iného... sľubujem, že nájdeme osobu, ktorá nám bude obom vyhovovať...“

„Poznáš niekoho výnimočného?“ možno to nebol až taký zlý nápad. Ak to urobí, tá nová osoba mu možno pomôže zabudnúť na to, čo sa stalo, ale musí to byť hneď. Skôr než o tom opäť začne uvažovať.

„Platí to čo si mi povedal?“

„Áno, isteže, ak sa ti nebude páčiť pošleme ho preč. Budeme mať len niekoho, kto sa bude o teba dobre starať.“

Opatrne prikývol. Chcel, mať ďalšieho partnera, Milan často cestoval, nemal naňho čas za každých okolností a on cítil, že potrebuje niekoho, kto mu pomôže zabudnúť na tie smiešne predstavy, najprv mu to nepripadalo ako dobrý nápad, keďže ho to priviedlo k jeho malému problému, ale napokon uznal, že najlepšie bude, ak sa čo najskôr pohne ďalej.

„Tak ho zavolaj.“

Pozbieral všetku svojho silu a odtiahol sa od neho, aby mu dal priestor dostať sa k mobilu.

„Naozaj to chceš?“

„Áno, chcem.“

Nepochyboval o jeho dobrom vkuse.

Milan vstal a chvíľu s niekým hovoril. Bolo mu jasné, že toho kandidáta už zrejme zvažoval dlhšie, ale neprekážalo mu to. Chcel zažiť niečo nové, odpútať sa od minulosti.

Netrvalo dlho a ten muž zazvonil pri prednom vchode. Milan šiel otvoriť, on sa ďalej krčil v posteli. Neobával sa toho, šlo len o ďalšiu nevinnú hru. Nič vážne kvôli čomu by sa mal dlhšie znepokojovať.

Posadil sa na posteli, keď uvidel muža, ktorý prišiel v sprievode jeho milenca. Milan mu už stihol vyzliecť košeľu a na tvár mu dal jednu z tých svojich obľúbených čiernych masiek. Rozhodne sa nemýlil, musel uznať, že bol to presne taký typ, ktorý by sa mu mohol páčiť. A našťastie nemal svetlé vlasy a ničím nepripomínal Lukáša. Milan mu už predtým vysvetlil tú ich hru. Pri prvej schôdzke nový partner neprezradí svoju totožnosť, bude mať masku a urobí všetko o čo ho požiada.

„Marek, toto je náš cudzinec. Dnes je len tvoj... Ty rozhodneš, či ostane, alebo odíde navždy...“

Sadol si späť za svoj počítač. Dal im tak priestor, aby sa mohli navzájom spoznať. Zatiaľ ešte bez mien a toho všetkého, ale tušil, že ak sa mu bude páčiť Milan zariadi aj to ostatné.

Marek prikývol. Obzeral si toho muža, zo všetkých strán, telom mu prešlo príjemné chvenie, keď si uvedomil, že bude musieť urobiť všetko, čo si zažiada, uspokojiť ho, aj bez nároku na svoje vlastné potešenie.

Bol nádherný. Rozhodne stál za to, aby sa s ním aspoň trochu pobavil.

„Pobozkaj ma,“ prikázal mu.

Cudzinec neváhal. Jeho pery rozohrali hru s tými jeho a pevný dotyk jeho rúk rozohrial celé jeho telo. Drsná neha ho privádzala do šialenstva.

Cítil to. Ten pocit, ktorý znamenal len jediné, že neodíde z tejto miestnosti, kým nedostane úplne všetko.

Pozrel sa na Milana, aj tomu oči túžobne horeli, aj keď sa občas vracal pohľadom k monitoru a predstieral, že pracuje. Nedokázal ho tam nechať, len sa dívať. Urobil niečo, čo ešte nikdy predtým...

„Prosím, chcem vás oboch...“  

„Poďte ku mne...“ vyzval ich Milan potešený touto zmenou.

Cudzinec mu rozopol nohavice, stále ho bozkával, tentoraz dráždivo po tele, a nedal sa ničím zastaviť, nútil ho cúvať, aj napriek tomu, že ani nevedel kam presne ide, no napokon skončil v partnerom náručí...

Pred niekoľkými rokmi...

Autobus mal opäť menšiu poruchu, museli ním ísť, aj keď to nebolo ďaleko, lebo sa im podarilo zmeškať čas, kedy by to ešte stihli prechádzkovým tempom.

„Ahoj,“ z predného sedadla mu zamávala spolužiačka Michaela. Najprv si myslel, že kýva niekomu inému, ale keď sa naňho veľavýznamne pozrela, tak sa k nej pokúsil otočiť. Nebolo to ľahké a opäť sa trochu obtrel o Lukáša. Bývali v tom istom dome, mali školu o tom istom čase, preto ako vždy aj cestovali spolu. Telom mu prešlo bolestné vzrušenie, keď si spomenul čo sa medzi nimi naposledy stalo práve v autobuse. Odvtedy sa neodohralo nič významné, ale jeho telo si zrejme pamätalo na to, aký to bol pocit, keď sa ho tam dotýkal...

„Ahoj, Miša...“

„A čo ty, Lukáš, vieš dnes všetko?“

„Jasné, možno aj viac akoby som chcel vedieť.“

Usmiali sa na seba, ale Miša sa napokon opäť obrátila k Marekovi.

„Máš urobené vety na transkripciu?“

„Áno, ale neviem, či dobre.“

Autobus sa opäť rozbehol a on bol od nej oddelený, kvôli tomu, že nejaká staršia pani v kroji práve vstala.

„Mladý muž, ide tento autobus do mesta?“

„Nie, nejde, ale keď vystúpite, na ďalšej zastávke dá sa tam v pohode prejsť...“

Šofér sa vrátil, autobus sa opäť rozbehol.

Na ďalšej zastávke už mali vystupovať. Marek sa dostal von veľmi rýchlo. Miša sa k nemu pridala. Aj ona dochádzala a bola mu celkom sympatická, ale nerobil si ilúzie o tom, že by sa mohli spriateliť. Takéto veci mu nikdy nevychádzali. Lukáš šiel za nimi trochu pomalším tempom.

 „Idete si niekam sadnúť?“

„Ja ešte nejdem. Musím ísť do knižnice.“

„Tak zatiaľ obsadím miesto niekde pri učebni.“

„Dobre, uvidíme sa tam.“

Miša šla do budovy rýchlejšie. Marek sa pohrabal v taške, hľadajúc preukaz. Našťastie ho našiel pomerne rýchlo.

„Idem s tebou. Tiež si mám niečo prevziať...“ pridal sa k nemu Lukáš.

Súčasnosť

„Ahoj strýko Marek, dobre, že si už tu... Mama sa zamkla v izbe...“

Danka ho takto privítala hneď ako vošiel do bytu. Bolo už dosť neskoro, keďže sa dosť dlho zdržal u Milana.

Jeho neter bola prváčka na základnej školy. Mala dosť veľké problémy s písaním, bola pomerne uzavretá s nikým okrem najbližšej rodiny sa nebavila. Dokonca aj jemu trvalo veľmi dlho, kým sa s ním vôbec začala normálne zhovárať. Predtým sa veľmi nepoznali, keďže Jana bola len jeho nevlastná sestra a o jej existencii sa dozvedel asi tak pred tromi rokmi. Vtedy však bol dosť zaneprázdnený svojimi skúškami a prácami. Nemal dostatok času za nimi chodiť. Teraz, keď spolu prakticky žili, bolo to iné. Postupne si získal jej náklonnosť a mal svoju neter naozaj veľmi rád, rýchlo si spolu porozumeli. Jej brat naopak večne rebeloval proti všetkému, už to asi súviselo s jeho vekom, s dospievaním a všetkými tými zložitosťami, ktoré toto obdobie sprevádzalo. No ani s ním nemal v podstate zlý vzťah, ale nebolo to také, ako s jeho sestrou, ktorá ho vždy nadšene privítala doma.

Stála tam, v ruke držala  nejaký zošit a tvárila sa, akoby od toho závisel celý jej ďalší život. Lukáš si pamätal, aká bola, keď spolu začali bývať, ledva prehovorila, málokedy od neho čokoľvek žiadala, stále chodila len so sklonenou hlavou a ticho sa hrala vo svojej novej izbe.

Pri vyzúvaní si všimol, že botasky patriace jeho synovcovi neboli na mieste.

„Samozrejme, hneď sa tam pozriem. Kde je Ján?“

„Janko išiel von s kamarátom...“

Jeho synovec bol úplne iná kategória, typický chalan v puberte, to hovorilo samo za seba. Tušil, že je zrejme niekde s frajerkou a objaví sa, až omnoho neskôr. Nemiešal sa do toho ako sestra vychováva Jána. Nebol jeho otcom, ako mu už viackrát ráčil pripomenúť. No zvyčajne spolu vychádzali celkom dobre, aj keď medzi nimi nebol taký vzťah aký mal s Dankou.

„A mama ti  urobila večeru a skontrolovala úlohy?“

„Áno, ale potom jej niekto zavolal a zamkla sa.“

Nebolo to nič neobvyklé. Tušil, že sestra ešte dlho bude riešiť isté veci, ktoré už aj tak nikto nedokáže urovnať. 

„Pôjdem sa za ňou pozrieť...“

„Dobre.“

Zamierila späť do svojej izby. Marek sa pripravoval na to najhoršie, na to v akom stave ju opäť nájde. Takéto nálady mávala vždy keď sa jej ozval exmanžel Adam kvôli návšteve Danky. Mala z neho strach. Cítila sa v ohrození a nikdy s ním svoju dcéru nepustila samú. Marek zvyčajne šiel s nimi a on nenamietal. K dcére sa správal skvele, vždy keď bol s ním vymyslel dobrý program, bola s ním šťastná, ale jej matku z nejakého nenávidel. A ona sa ho bála. Nechápal, prečo to jeho sestra urobila, prečo si vôbec brala mladšieho muža, takéto čo vyzeral skôr ako jeden z tých namyslených bastardov, ktorým je všetko ukradnuté. No možno sa ženám práve takéto typy páčili. Stretli sa len pri jednej príležitosti a aj vtedy len nechápavo krútil hlavou.... Tí dvaja sa vôbec k sebe nehodili...

„Janka, môžem na chvíľu?“ opýtal sa potichu.

Ozval sa štrngot kľúča. Jeho sestra mu otvorila s očami úplne opuchnutými od plaču a okamžite sa nechala objať.

„Už si jedol? Dáš si...“

„Ďakujem, nie som hladný...“

Očakával, že mu povie, aby si nerobil starosti. Tým to vždy zakončila, ale tentoraz sa ho len pustila a spoločne si sadli na posteľ.

„To je dobré... Som rada, že si jedol... Nič nemáme navarené...aj tak...“ hlas sa jej chvel.

Niečo sa rozhodne stalo, niečo čo určite súviselo s Adamom.

„Pôjdeš dnes za ním?“ opýtala sa ho.

„Nie, dnes ostávam doma.“

Nedávno odišiel zo 113 a mal plnú hlavu toho, čo sa tam dialo, ale rozhodne nemal až toľko energie, aby si chcel dať večer druhé kolo. Ráno musel vstávať do školy, keďže mal ďalší skúškový termín. Našťastie Lukáš v ten deň mal prísť na konzultácie až po obede, preto nehrozilo, že sa stretnú.

„Dnes mi prišlo ďalšie predvolanie na súd... Zavolala som Adamovi a on povedal, že to myslí vážne, že mi nenechá moje dieťa,“ pošepla mu.

Prevzal z jej rúk dokrkvaný papier. To naozaj nevyzeralo dobre.

„To nič. Zoženiem ti nejakého právnika. Zariadime to. Nemusíš si robiť starosti.“

„Chce mi zobrať ešte aj Danku... Chce, aby som sa kompletne...“

Vedel, že nepreháňa. Jej bývalý partner ju vedel vždy kompletne zdeptať. Urobila všetko, čo od nej požadoval. Nanešťastie bol na vysokom poste a takmer vždy dosiahol všetko, čo chcel. Bolo to vážne, aj keď sa pokúšal zachovať pokoj, vedel, že to len tak ľahko nebudú môcť zariadiť. Milan by mu snáď mohol pomôcť, v takých veciach sa vyzná, ale nepochybne za to niečo bude chcieť.

„Nepomôže to... Ja nemám prácu, nemám nič... Vezmú mi Danku... on mi ju vezme.“

„Pomôžem ti s tým. Ty sa hlavne daj trochu do poriadku...“

Prečítal si, že to konanie bude už o pár dní. Pár dní to už aj musela vedieť, keďže to podľa pečiatky prišlo už skôr, ale nikomu nič nepovedala.

„Toto neznesie odklad. Zavolám Milanovi. Pozhovárame sa. Ty si trochu oddýchni. A hlavne neboj sa, som tu s tebou. Nenechám ťa vtom samú...“ ubezpečoval ju.

Keď odchádzal z jej izby za Dankou, naozaj ho začínalo zaujímať aký typ muža dokáže toto spôsobiť žene. Stačilo len, aby počula jeho meno a bola kompletne na dne. Inokedy bola úplne v pohode, plná života, tešila sa z každého nového dňa a chcela si čo najskôr dorobiť školu, ktorú kvôli partnerovi zanedbala. To všetko bolo v jedinom okamihu preč, akoby tá žena vôbec neexistovala.

Nechcel poznať podrobnosti ich spoločného života, ale bolo mu jasné, že ide o nebezpečnú osobu, s ktorou si neradno zahrávať.

Jeho priateľ nebral mobil, tak mu nechal odkaz. Zrejme bol s nejakým klientom kvôli svojej firme, ale vedel, že hneď ako mu pracovné povinnosti skončia, bude mu venovať plnú pozornosť.

Bar Achilles

Očakával, že Milan ho zavolá k sebe domov, ale on ho namiesto toho pozval do Achilla. Zavolal mu pár hodín po tom, čo Danka zaspala. Ján sa napokon vrátil domov, zobral si nejaké jedlo a vplával do svojej izby. Jeho matka si s ním šla pohovoriť kvôli neskorému príchodu, on už šiel do baru, no aj tak počul ako naňho kričí.

Achilles bol to známy a mimoriadne diskrétny podnik, aspoň čo sa týkalo miestnej gay komunity. Marek nebol nadšený tým, že bude musieť prísť práve tam. Tušil, že to znamená len ďalšie problémy. Milan však trval na tom, aby tam prišiel aj keď mu  povedal, čo potrebuje.

Jana bola omnoho pokojnejšia, keď odchádzal z  bytu, no vedel, že to opäť prepukne, pokiaľ nezíska aspoň nejaké uistenie, že sa veci pohnú v jej prospech. Predral sa pomedzi tancujúce telá k  stolu, čiastočne ukrytému pred zrakmi tanečníkov. Toto bolo Milanovo obľúbené miesto, predpokladal, že ho nájde práve tam...

A bolo tomu tak. Čiernovlasý muž, s pomerne drsnými rysmi tváre, odetý v obleku tej najlepšej značky, sedel tam s osobou, ktorá mala na hlave natiahnutú kapucňu, v čiernej bunde pôsobil ten človek tak trochu nebezpečne, ale podľa jeho postavy a rúk, tie ruky sa ho ešte nedávno starostlivo dotýkali a mal na prste ten istý prsteň ako jeho nový milenec.

Milan ho okamžite privítal bozkom. Nemal rád takéto prejavy na verejnosti, ale pre tento krát bol ochotný to zniesť. Už len kvôli tomu koľko potešenia mu obaja poskytli.

„Prepáč, ale teraz nemám náladu na hry. Povedal som ti, že je to súrne...“

„Práve preto som ťa pozval sem. Sadni si...“

„Nie je tu žiadna voľná stolička...“ poobzeral sa, aby si nejakú pritiahol, ale záhadný cudzinec vstal a posadil si ho na kolená. Chcel protestovať, ale mužova ruka sa okolo neho majetnícky ovinula.

„Marek teraz, keď si to prijal, chcem ti oficiálne predstaviť nášho nového...“ Milan sa okamžite chopil príležitosti, uzavrieť ich hru. Nechápal, prečo to robí už dnes, ale zrejme bol natoľko netrpezlivý, že dokázal využiť každú príležitosť.

„Teraz nie je čas na tieto veci... Už som ti povedal, že...“ protestoval, ale napokon ho premohla zvedavosť.

Muž si zložil kapucňu a pozrel sa naňho.

Marek sa chystal len zamumlať niečo vhodné, ale zamrzol uprostred pohybu, keď si uvedomil, o koho ide.

Tie hnedé oči, tie pery, ktoré... Tá tvár... Mal rovnaké oči ako jeho dcéra, až teraz si to uvedomil a nevedel, čo si má o tom celom myslieť. Dankine oči naňho  hľadeli, ale tieto boli omnoho chladnejšie.

„Marek, toto je Adam...“

Ten Adam, ktorý bol na svadobných fotkách z jeho sestrou.

Jej bývalý manžel a osoba, o ktorej sa zásadne nehovorilo v dobrom.

Ten Adam, ktorý spôsobil, že sa na dlhý čas prestala usmievať.

„Nemusíš nás predstavovať, Milan. My sa už veľmi dobre poznáme, však Marek?“ jeho hlas znel tak pokojne, rovnako ako vtedy, keď spolu boli von.

Marek nemohol uveriť tomu, že ho nespoznal, podľa niečoho, nejakého charakteristického rysu, ale nemohol si to vyčítať, vždy, keď ich doprevádzal, Adam mal na hlave šiltovku a bol oblečený do vyťahaných džínsov a neforemného trička.  Keďže zvyčajne podnikali nájazd po detských atrakciách.

 „Áno, poznáme sa...“ pripustil to len veľmi nerád.

Chcel okamžite vstať, ale jeho ruka ho držala pevne, pokúšal sa vymaniť, ale bolo to takmer akoby tlačil do nejakého kusu skaly, nepohol sa ani o milimeter. A on nechcel vyvolať škandál a priťahovať na seba zbytočnú pozornosť.

„Je to exmanžel mojej sestry...“ hlesol čo najtichšie a pre istotu sa ešte aj obzeral, akoby sa obával, že to niekto možno bude chcieť dať do novín.

„To som nevedel, on prišiel za mnou sám, povedal, že si ťa všimol a chcel by hrať našu hru...“ naozaj vyzeral prekvapene, ale Marek nevedel, čomu by mal veriť.

„Nechaj moju sestru na pokoji!“ obrátil sa k nemu.

„To je len medzi mnou a ňou,“ pošepol mu.

 „Čo sleduješ tým, že si zámerne...“ nedokázal to ani len vysvetliť. Opäť to bola jedna z tých vecí, na ktorú bude musieť v čo najkratšom čase zabudnúť.

„Chcem len dať formálne dokopy náš návštevný systém. Naposledy, keď som jej volal, odmietla mi dať moju dcéru.“

Marek o tom nič nevedel, ale bolo to veľmi pravdepodobné, keďže nemali oficiálnu dohodu, mohla si teoreticky diktovať podmienky len ona, keďže s ňou žila.

„V tom liste som sa dočítal niečo iné...“

„Bude to tak, ale záleží to len od teba. Nepoukážem na tie jej psychické problémy, ak budeš pokračovať v tej našej hre. Je to taká menšia poistka, pre prípad, že sa ti nebude páčiť náš nový vzťah. Pôvodne som to mienil vytiahnuť hneď na začiatku, aby som ťa presvedčil, že som ten pravý pre vašu hru, ten váš dnešný telefonát ma potešil. Tak čo, ako mi odpovieš, budeš rozumný alebo to musíme ťahať až pred súd?“

Marek netušil, prečo to robí, nemal ani len chuť sa ho na to pýtať, keďže sa vážne obával odpovede, ale vedel len jedno, ak pristúpi na jeho podmienky, už sa ho len tak ľahko nezbaví. 

III.