6. kapitola Zmierenie a chyby

„Ty si Damienova priateľka?“ pôvabne sa uklonil a pobozkal jej ruku. Pritom ho takmer uhryzlo jedno z dvojčiat.
„Nie, to ani omylom,“ úprimne dúfala, že na ňu nedýchol. Tá jeho schopnosť ho úplne zbavovala upírskej príťažlivosti.
„Tak to som veľmi rád. Ty si tiež z ich rodiny, však? Vidím, že máš v sebe niečo z Hellsovcov... Škoda, že tu nemôže byť môj drahý priateľ Ivor,“ posadil sa k nej. Vzal na ruky jedno z detí a odbremenil ju tým od ďalšej fľaštičky. Dieťa stále nemalo dosť. Začalo mu cmúľať prst, ale našťastie sa už nepokúšalo zahryznúť.
„Nepatrím k nim. Prišla som sem kvôli môjmu strýkovi...“
„Výborne. Tak to sa mi páči. Vieš, potreboval by som v tomto svete nejakú spoločnosť. Nemal by si záujem ma bližšie spoznať?“ pokúšal sa dotknúť jej ruky.
„Vôbec sa nepoznáme. Nemyslím si, že by to bolo vhodné. Vlastne o upírov záujem nemám. Ja chodím výlučne so smrteľníkmi,“ odbila ho chladne.
„Smrteľníci sú nudní a ich životnosť je veľmi krátka... Možno by si mohla vyskúšať niečo iné... Oveľa trvalejšie...“
„Čo tu robíš, Kartachus? Oliver a Edgar už na teba čakajú. Vyčistili tvoju masku a trvajú na tom, aby si ju okamžite nasadil na svoj ksicht,“ zavrčal Damien.
„Už idem, Damien. Nemusíš sa vôbec báť. Svoj dych mám úplne pod kontrolou. Môžeš mi veriť. Len jediný človek mi môže prikázať, aby som niečo vypustil do ovzdušia... Neboj sa... Nič ti nehrozí, chlapče,“ vložil mu do rúk upírske dieťa a opatrne ho pritom pohladil po pleci.
„Radšej si drž ruky pri tele, mohol by si o ne ľahko prísť,“ Damien sa ledva zdržiaval. Keby nemal v rukách brata, hneď by zaútočil. Neznášal, keď sa ho niekto bez dovolenia začal dotýkať. Obzvlášť nie cudzí upír.
Dieťa šokovane zamrnčalo. Z plienky sa vyvalil priam nebezpečný smrad. Páchlo to ako krv zmiešaná z niečím nedefinovateľným.
„Akurát vtedy sa musí posrať, keď ho mám na rukách. Tak kde sú tie nové plienky?“
„Sú v tej zelenej taške. Saléne ich bola kúpiť,“ dievčatko konečne prestalo drviť jej ruku a odmietlo ďalej sať. Ann sa úprimne potešila, lebo jej úž tŕpli obe ruky.
Damien jednou rukou vytiahol čistú plienku. O bratovo pohodlie sa postaral behom niekoľkých sekúnd. Využíval svoje schopnosti na urýchlenie celého procesu.
Náhle pocítil prudkú bolesť. Niečo prešlo jeho telom a usadilo sa v ňom. Chvíľu mu poriadne dunela hlava.
Upokoj sa ,Damien. Hlavne nič nevrav. To som ja Ivor. Na pár hodín si musím súrne požičať tvoje telo.
„Damien, kam ideš?“
„Do toho sa nestaraj,“ zavrčal rozčúlene.

***

„Zane, neposielaj ma, preč... Nemôžeš ma predsa len tak ľahko opustiť. Som tvoj partner,“ bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby mu odpustil ten malý prehrešok. Nevedel si predstaviť, že sa ho po toľkých rokoch bude musieť úplne vzdať. Zúfalo si pridržiaval ranu na líci. Vedel, že urobil niečo veľmi zlé. Bolo mu jasné, že na to vôbec nemal dôvod. Len sa chcel pomstiť za to, že iným bolo dopriate šťastie a on musel len biedne čakať na omrvinky priateľovej priazne.
„Ako si si vôbec dovolil niečo také urobiť? Našu nemoc nesmieme rozširovať! Vieš si predstaviť, čo teraz bude s tou ženou!“ po milovaní sa mu ešte trochu krútila hlava. Nebol zvyknutý na takú náhlu premenu, okrem toho už dlho bol hladný.
„Prepáč mi to. Sľubujem, že niečo také už nikdy neurobím. Ale dovoľ mi, aby som tu mohol odstať. Neodstrkuj ma od seba. Priznaj si, že ti nie som ľahostajný. Cítil som, ako veľmi ma chceš,“ zotrel si z tváre krv. Pre upíra bol taký úder len pohladením. Vôbec ho to nebolelo. Ľudskej bytosti by to však zlomilo sánku.
„Dobre, ako myslíš, ale o tú ženu sa budeš musieť postarať. Tvojou prioritou je naučiť ju kontrolovať silu, ktorú teraz má. Nevyhodím ťa odtiaľto. V jednej veci máš pravdu. Nechcem, aby si ostal s niekým iným. Prešli tie dlhé roky a ja som si na teba už zvykol. Môžeš tu ostať,“ toho mladého pána si predsa len istým spôsobom obľúbil. Nemalo žiadny zmysel odpierať si rozkoš. Mohol ho mať len pre seba a to mu dávalo silu ďalej bojovať.
„Postarám sa o ňu. Budem ju učiť... Ešte raz ti chcem zdôrazniť, že to čo sa stalo v minulosti ma veľmi mrzí. Vždy som chcel, aby sme boli spolu, bránil som sa tomu. Nechcel som byť iný, ale teraz už viem, že som urobil veľkú chybu. Premárnil som veľa času...“ zmĺkol, keď na svojich perách pocítil dravý bozk.
„To je v poriadku. Som ochotný zabudnúť na minulosť, ale znamená to pre tebe veľký problém. Budeš musieť byť mojím oficiálnym priateľom, to ťa zrejme odnaučí hrýzť cudzích ľudí,“ pošepkal mu spokojne. Začínal chápať, že nemôže myslieť na nikoho iného. Nemohol by ho len tak ľahko vymazať zo svojho života, aj keď to pôvodne chcel urobiť.
Nad sebou zazrel niečo poriadne rozčúlené. Udrelo ho to a použilo na to prostriedky, ktoré ho mohli zabiť.

***

Neskôr...

Wulf cítil silnú bolesť. Niečo ho muselo poriadne udrieť. Po tvári mu tiekla krv, bol to zázrak, že vôbec žil. Premena na upíra mu pomohla. Cítil ako sa rany rýchlo hoja. Oči však nenadobudli svoju zvyčajnú funkciu. Vôbec nič nevidel. Videl toho, kto to urobil. Vedel, že to Ivor Hells potrestal svojich vrahov prostredníctvom svojho vnuka. Tomu chlapcovi tým podpísal ortieľ smrti. To ho však zrejme vôbec netrápilo.
„Zane, láska, kde si?“ rukami šmátral pred seba. Využíval ostatné zmysly. Napokon našiel to, čo tak úporne hľadal. Telo jeho priateľa sa taktiež dávalo do poriadku. Bolo ťažké zabiť upírov netopierieho typu. Ich húževnatosť a vnútorná sila, ich pevne pútala k životu.
Chytil ho za ruku. Pomocou svojej krvi urýchľoval jeho liečenie.
„Mladý Hells mi zato zaplatí... Ak sa ti niečo stane, zbláznim sa...“ bez krvi by sa nedokázal tak rýchlo vyliečiť. Vzhľadom nato, že neprijímal potrebné živiny, bol oveľa slabší.
„Wulf,“ tlmene zakašľal a natiahol k nemu ruku. Videl, že už nemá oči. Hells ho o ne pripravil. Bol to desivý pohľad, ale on sa nebál. Také niečo sám obnoviť nemohol.
Tisol sa bližšie k nemu. Potreboval teplo jeho tela, aj jeho krv, aby to mohol vydržať.
„Neboj sa, ja nie som pripravený odísť... Budem tu, kým budeš žiť aj ty,“ vtisol mu bozk na zakrvavené líca.
„Vidíš, čo sa stalo s mojou tvárou?“ chcel si na ňu siahnuť, ale on mu to nedovolil. Pevne mu stisol obe ruky.
„Je to v poriadku, len ma drž. Ničoho sa neboj, opäť budeš vidieť... Postarám sa o to. Poznám človeka, ktorý ti pomôže. Len si v žiadnom prípade nesiahaj na tvár. Rozprávaj sa so mnou a zachovaj pokoj,“ bál sa, že upadne do šoku a tým spomalí svoje uzdravovanie.
„Áno, samozrejme. Urobím to, čo povieš. Ten mladý nás dostal, ako nejakých začiatočníkov. Ako to vyzerá z tvojimi zraneniami?“ pomohol mu oprieť sa.
„Noha sa hojí pomerne dobre, hrudník nebol našťastie zasiahnutý, ale ľavá ruka nevyzerá dobre. Zrejme sa už nevylieči. Skús mi vo pravom vrecku nahmatať mobil. Musíme zavolať pomoc...“ pokúsil sa pohnúť prstami, ale bolo to veľmi bolestivé.
Wulf ho opatrne prehmatal a našiel našťastie neporušený mobil. Bol v prednom vrecku, preto sa našťastie nerozbil. Zane rýchlo navolil číslo...
Po pár mesiacoch liečenia sa obaja zotavili. Ostali spolu a naďalej vykonávali svoje netypické povolania.

***

„Damien musel ujsť z mesta.. Jeho matka naňho zaútočila... Poslúchla svoje inštinkty, ktoré ju nútia nenávidieť nás. Budem sa musieť postarať o tvoje oboznámenie s našim svetom. Obávam sa, že ste mali pravdu. Ivor je pre tento svet až príliš nebezpečný... To on ho priviedol do vyhnanstva. Mrzí ma to, ale budem sa musieť vzdať myšlienky na jeho oživenie,“ Saléne odniesla deti do kolísky. Bolo to pre ňu veľmi ťažké, ale musela zabrániť ďalšiemu zbytočnému krviprelievaniu.

Koniec