10. kapitola Ouija 1/2

Varovanie: 18+, násilie, posadnutosť,
Túto kapitolu som sa rozhodla rozdeliť na dve časti, lebo si chcel ponechať tento názov, ale keby som chcela ďalej písať aj o tej tabuľke, asi by mi to vyšlo na ďalších 5 strán
Ouija, je inak povedané špiritistická tabuľka, čiže veď viete, tá doska na nej písmená a tak...
(Táto tabuľka sa vyskytne až v druhej časti kapitoly)




Azazel ho provokatívne pohladil po hrudi. Prešiel až po časti poznačenej novou existenciou. Podarilo sa mu utíšiť tú najnespokojnejšiu bytosť.
Samuelove pocity sa niekam odplavili, akoby ich tým pohybom navždy zmietol zo sveta.
Samuel bol ukolísaný mocou padlého. Úplne tomu podliehal.
Azazel ho ešte chvíľu pevne držal. Pohľadom prechádzal do tých jemných častiach démonovej podstaty. Potom nečakane priložil pery na tie jeho.
Samuel sa naňho len strnulo díval. Jemný tlak ho úplne zbavoval obáv, ale nebol to práve bozk po akom by túžil.
Neprivrel oči, ostražito ho sledoval.
Azazel však vedel, ako si získať pozornosť. Mladík mu čoskoro voľne visel v rukách a jeho telo úplne spolupracovalo. Bolo to síce príjemné, ale stále k nemu pociťoval veľkú nedôveru.
Azazel sa chápavo odtiahol. Pomohol mu aj nepríjemný zhluk energie, ktorý začal obklopovať Lucifera. Pomaly odstúpil a pomohol Belphegorovi dostať sa zo zeme. Bolo lepšie dostať ho z pánovho dosahu.
Svetlovlasý démon neochotne prijal pomoc.
Potom spoločne zamierili k dvojčatám.
Ich puto aspoň trochu zmierňovalo napätie, ktoré začínalo byť priam neznesiteľné.
Pán temnôt zúril. Najprv to vyzeralo len ako slabá iskra vášne rozpaľujúca jeho podstatu. Potom sa postupne začala zhlukovať neuveriteľne silná energia.
Belphegor si rozrušene priložil ruky k hlave. Lomcoval ním strach. Málokto dokázal rozprávať o pánových výbuchoch hnevu. Zvyčajne končili likvidáciou všetkého, čo sa nejakým nedopatrením dostalo do jeho blízkosti. Brána sa tiež protestne zachvela.
Lucifer obmedzil pôsobenie energie, ale ešte stále z neho vyžarovala priam vražedná temnota.
„Pohŕdaš tým, čo som ti dal, Sael?“ opýtal sa mrazivo. Teplota v miestnosti hneď klesla na nebezpečnú úroveň. Démoni krčiaci sa v kúte len nemo pozorovali svojho nahnevaného pána.
Samuel si okamžite kľakol na kolená. Neurobil to z vlastnej vôle. Niečo ho tam sotilo a keď sa na chvíľu pozrel na ostatných, Azazel ho okamžite prebodol pohľadom. Pochopil, že bude lepšie ešte viac ho nedráždiť.
„Nie, nikdy by som niečo také neurobil. Ja som len...“ pokúšal sa mu to vysvetliť. Azazel však len odmietavo krútil hlavou.
„Si nečistý, lebo som sa ťa dotkol? Chcel, by byť s nimi?“ Lucifer podišiel bližšie k nemu. Neboli to len otázky, boli to hrozby, ktoré sa nad Samuelom ticho vznášali.
Mladý démon tušil, že sa dotkol citlivého miesta. Lucifer vycítil pohŕdanie z jeho strany. Odhodenie Belphegora bolo tou poslednou kvapkou.
Samuel bol iný, ako ostatní démoni, stále príliš citlivý. Táto stránka veci ho však mohla aj ľahko priviesť do záhuby. Nemal v sebe tú dravosť a túžbu ubližovať.
Váhavo sa zadíval do pánových očí. Netušil, čo má povedať, aby zmiernil jeho hnev. Nevedel, či vôbec niečo také existuje.
„Neľutujem, že som tu s vami. Len som ešte nikdy nevidel také svetlo, aké so sebou prinášajú oni,“ takmer nehlučne odvetil Samuel.
Od toľkého tlaku mu začali po lícach stekať slzy.
„To svetlo by ťa mohlo spáliť,“ posmešne dodal Lucifer. Temná hmota, ktorá sa prestala zhromažďovať v bráne, celou silou vrazila do Samuela. Mladík pocítil na svojich pleciach silnú ťažobu. Ústa sa mu otvorili, začalo z nich prúdiť zvláštne vlákna, postupne vyvierajúce z jeho tela, akoby niekto vyťahoval to podstatné opäť von. Samuel ešte nikdy nepocítil niečo také odporné, bol zúfalý, chcel, aby to skončilo, ale ten pás svetla z neho ďalej prúdil.
„Nechcel som vás uraziť. Viem, je to moja vina, že sa hneváte. Som príliš nerozumný, ešte to celé poriadne nechápem. Ľúbim vás, aj Belphegora a dvojčatá...“ nevládal rozprávať, sánka sa mu lámala až kým sa úplne nevykĺbila, praskali mu neexistujúce kosti a mal pocit, akoby mu nejaká ruka zaživa vytrhávala všetko, čo mal vo vnútri.
Napriek tomu neprosil, o nič nežiadal. Len sa ublížene díval na svojho pána.
Anjela s hrozivo nádhernou tvárou. Tie pery, ktoré ho bozkávali teraz potichu mrmlali nejaké zvláštne slová.
„Pošlem ťa tam, kde ani svetlo nedosiahne, Sael,“ kruto dodal Lucifer.
Samuel nemohol zomrieť lebo už nebol človekom. Aspoň nie takým ľudským spôsobom.
Smrť by však možno bola jemnejšia a miernejšia, ako to, čo sa s ním stalo.
Napodobenina tela praskala, cítil akoby ho niečo úplne rozdriapalo, zafarbilo jeho energiu nenávisťou. Pod ním sa hromadila nesúvislá energia toho, čím kedysi býval. Najhoršie bolo to, že strácal sám seba. Občas už ani nevedel, čo to vlastne vidí. Netušil, či je to skutočnosť alebo len hra jeho predstáv. Niečo z neho už odchádzalo, ale nie do neba, ani do pekla. Strácal sa, akoby z neho niekto vytiahol všetko, čo ho kedysi tvorilo. Nechcel od nich odísť.
Cítil, že potrebuje dvojčatá, chcel sa ospravedlniť Belphegorovi a opäť sa môcť vyhrievať v priazni svojho pána.
Aj podoba Lucifera sa mu pred očami vytrácala. Pomaly upadal do úplného rozkladu.
Matt sa vymanil zo zovretia ostatných. Pomaly vykročil bližšie pánovi. On musel ísť. Dokonca prerazil aj ochranu, ktorú okolo nich vytvoril Azazel.
Prekonal odpor tej neuveriteľnej sily. Nemohol to viac vydržať. Bolo mu jedno, čo s ním urobí. Bol ochotný aj nasledovať Samuela, ak to bude potrebné.
Lucifer sa ho nesnažil zastaviť. Nebránil mu vtom. Krutosť v jeho očiach pomaly pohasínala.
Matt si ho nevšímal. Upriamil svojho pohľad na vytrácajúcu sa energiu.
„Samuel!“ klesol na zem k nemu. Pokúšal sa ho objať, ale nedarilo sa mu to.
Ešte chvíľu cítil slabý nápor jeho energie, potom úplne zmizla.
Matt sa ju stále snažil zachytiť rukami. Neplakal, nemohol to urobiť. Bál sa, že stratí vedomie, že ho to úplne pohltí. Tá hrôza, neskutočná bolesť. Jeho podstata sa otriasala strachom, rešpektom, nenávisťou. Tá začínala dosahovať vrchol.
Napriek tomu si uvedomoval, že Lucifera nedokáže ohroziť. Nemohol by ho ani udrieť bez toho, aby na seba neprivodil ten strašný hnev.
Nechápal to. Chcel kričať, obviňovať, ale nemohol. Nenachádzal slová, ktoré by vystihli tú prázdnotu. Nechápal význam takéhoto krutého trestu.
Ryan plakal v objatí Belphegora a Azazela. Obaja ho pevne držali a dúfali, že Matt neurobí žiadnu hlúposť. Nemohli prehovoriť.
Matta už nikto nezadržiaval. Mohol k nemu slobodne pristúpiť. Vzdialenosť medzi nimi sa postupne znižovala.
Mladý démon zľahka položil ruky na pánove plecia. Objal ho. Nežne, vášnivo, akoby mu chcel dokázať, že ani pohľad na niečo také hrozné ho nezlomí.
Lucifer sa prisal k jeho perám, vychutnával si ich dráždil.
Ostatní to len nemo sledovali. Ryan šokovane vytreštil oči a pokúšal sa k nim dostať. Azazel ho pritisol k stene a stlačil mu ruky za chrbtom.
„Ty si to pochopil? “ pokojne sa spýtal Lucifer.
Matt sa oňho zadychčane oprel. Pán ho stále majetnícky objímal okolo pása.
„Áno, ale Belphegor by to tiež mal vedieť,“ vrhol znepokojený pohľad na svetlovlasého démona. Celý sa chvel a tiež ledva zadržiaval bolesť.
Tiež to nedokázal tak rýchlo prekonať. Samuel sa stal súčasťou jeho sveta, až príliš sa zblížili.
Svetlovlasý démon zľahka hladkal Ryana po chrbte a varovným pohľadom prebodával Matta.
Mladý démon si rozvážne vychutnával pánovo objatie.
„On nikdy nebol takto potrestaný,“ chladne zdôraznil Lucifer.
„Už sa k nám nevráti?“ Matt musel tú otázku zo seba dostať. Takmer mu prišlo zle, keď si uvedomil, žeby to naozaj mohla byť pravda.
„Saelovi sa zažiadalo navštíviť druhé peklo. To, čo sa mi tu teraz predviedol sa mi hnusí.
Pokojne si vybite svoju zlosť a nenávisť. Dávam vám čas, aby ste tiež pouvažovali o tom, čo všetko musíte urobiť, ak mi chcete aj naďalej robiť spoločnosť,“ opatrne pustil Matta, odišiel do brány a stratil sa im z dohľadu. Spolu s najobávanejším temným anjelom sa uvoľnil aj tlak v bráne. Všetko sa postupne začalo usporadúvať do bežných farebných odtieňov.
Démoni sa konečne upokojili a padlý anjel si spokojne sadol na zem.
Azazel sa očividne dosť dobre bavil. Na tvári sa mu zjavil spokojný úsmev. Svoj strach síce nepredstieral, ale ani ho veľmi netrápilo, že Lucifer až tak veľmi vybuchol. Zjavne bol na takéto prejavy nespokojnosti zvyknutý.
Ryan si to všimol a okamžite sa od neho odtiahol.
„Zabil ho! Zabil ho!“ nariekal rozrušene.
„My sme sa dívali a on ho...“ nedokázal to prestať opakovať.
„Pokojne, to bude v poriadku,“ Azazel mu odhrnul polepené vlasy z čela.
„Nedotýkaj sa ma! Dovolil si, aby...“ zadúšal sa od sĺz.
„A čo si chcel robiť? Patríte mu, on vás potrestá, kedy sa mu zachce,“ prešiel mu rukou po pleci.
„Utri si slzy a prestaň vyvádzať. Máte niečo vykonať, počul si ho. Radím vám, aby ste sa poponáhľali. Nemá práve najlepšiu náladu,“
„To nie je tvoja vec!“ odvrkol Ryan.
Matt chcel prísť k nim, ale dvojča mu vtom zabránilo.
„A ty si ku mne nesadaj! Necháš sa od neho bozkávať, akoby sa nič nestalo!“ ďalej zúril Ryan.

Poznámka autorky: To, čo sa stalo so Samuelom budem samozrejme ďalej riešiť, ale skrátka zatiaľ je preč. Mimochodom netuším, prečo má pán L. takú zlú náladu :)