utorok 5. januára 2010

8. kapitola Acherón

Varovanie: 15+ (kvôli peklu)takto to podľa mňa vyzerá v pekle, teda niežeby som tam bola je to samozrejme len fikcia ako vždy...
Prečo som si vybrala taký názov? Najprv som chcela dať rovno peklo a hotovo, ale toto sa mi páči viac.
„Acherón je údajne rieka žiaľu, ktorá podľa gréckej mytológie obmýva krajinu mŕtvych“, rieka vzdychov...okrem toho predstavuje aj slovanské peklo (acheron bez dĺžňa, zdroj wikipédia)






Démoni patria do pekla. To si vždy mysleli. Istá časť ich novonadobudnutej energie to miesto považovala za svoj druhý domov.
Napriek tomu sa tam dvojčatá necítili dobre. Po Samuelovom dočasnom odchode sa držali v blízkosti Lucifera a Belphegora.
Hľadali u nich ochranu pred ostatnými.
Démoni ich medzi seba najprv vôbec neprijali, ich energie do nich len surovo vrážali a nedovolili im voľne sa pohybovať.
Napokon si však na nich zvykli a takmer si ich prestali všímať.
Keď napokon uvideli ich krídla, začali ich nazývať padlými anjelmi a preukazovali im omnoho viac úcty.
Napriek tomu radšej nepúšťali pána z dohľadu. Démoni boli zákerní a aj tento ústupok, nemusel znamenať, že ich úplne prijali.
Luciferovi to vôbec neprekážalo. Veľmi rád trávil čas s mladými démonmi, nenápadne premiešaval ich energiu so svojou.
Dvojčatá boli rovnako ako ostatní pretransformovaní do bledej energie, ktorá sa v jednom bode priam bolestivo prepojila.
Vyzeralo to, akoby ich spájalo dlhé sivé vlákno, tiahnúce sa cez dôležité časti démonickej podstaty.
Matty cítil ako sa mu tá vec zabodáva priamo do duše a čerpá z nej len toľko sily, aby dokázala prežiť. To bolo ich krehké spojenie. Vedel, že roztrhnutie tej veci by počas života Ryanovi spôsobilo smrť, ale nevedel, čo to znamená v tomto bolestnom svete plnom tmavých tieňov.
Belphegor bol tiež stále s nimi. Obdivoval to sivé vlákno a sledoval tok nejakej neznámej energie, ktorá prechádzala z Mattyho do Ryana.
Jeho dvojča si z neho nebralo veľa. Všimol si, že to vlákno má aj akýsi slabší článok, obalený zvláštnym typom svetelnej žiary. Rovnako ako všetko okolo nich, aj toto puto bolo nehmotné. Ryan úzkostlivo chránil to spojenie a dával si pozor, aby nikto nezbadal to tenulinké duševné prepojenie.
Možno by to bola šanca na samostatné existovanie nezávisle od neho. Uvažoval o tom, že sa možno Lucifera spýta, či sa to nedá nejakým spôsobom zrušiť, ale neodvážil sa.
Ryan tvrdo potlačil tieto myšlienky. Pritiahol ho bližšie k sebe a nedovolil mu o tom ani uvažovať. On chcel tú bolesť, neželal si nič iného.
Matt to chápal a nechcel mu spôsobiť ešte väčšie utrpenie, tým žeby sa to snažil zmeniť proti jeho vôli. Nechal sa unášať spokojnými vibráciami bratovej energie. Celkovo nemohli robiť takmer nič. Zatiaľ neboli natoľko skúsení, aby im dovolili do niečoho zasahovať.
Peklo sa od ich príchodu vôbec nemenilo, nič podstatné sa tam nehýbalo, nenastávali žiadne veľké zmeny.
Všetko bolo uzamknuté v tých istých podobách. Svet bez pevnej pôdy pod nohami sa triasol stále rovnakým spôsobom, každý otras so sebou priniesol nejakú dušu, ktorá sa vmiesila medzi ostatné. Bolo ta také prirodzené a neustále sa opakujúce, že sa to postupne stávalo mučivou rutinou.
S každou dušou prichádzal nový príbeh, démoni do seba nasávali príchuť tých životov. Prežívali tie veci v telách ľudí a učili sa o svete, ktorý bol aj napriek tomu úplne mimo ich chápania. Dôležité boli len duše a to, čo so sebou priniesli, nech to bolo čokoľvek.
Strach, bolesť, výčitky, to všetko navždy rozožieralo prichádzajúce duše. Nemali mená ani tváre, boli utrpením samotným. Skrúcali sa v temnej a nekonečnej bolesti, démoni ich agóniu ešte posilňovali.
Nútili ich umierať ešte mnohokrát, túžiť po slobode, ktorú nebudú nikdy mať. Ten svet im dokázal nahliadnuť až pod povrch a nájsť všetko, čo ich najviac zraňovalo. Nebolo tam žiadne ľudské praktiky mučenia, žiadne fyzické záležitosti neprenikli do toho sveta. Tie duše si ubližovali sami, niekto sa ich nedotýkal, nikto sa k nim nepribližoval. Trhali svoje sny a predstavy, ničili všetko dobré, čo v nich bolo...
Duše nedokázali ani kričať, nemali ústa, nemali nič čím by mohli vyjadriť svoju bolesť, len trasením. Triasli sa čoraz intenzívnejšie a to bol jediný zvuk, ktorý počuli len démoni.
Ryan bol práve intenzívne napojený na nejakého mladého muža, zrútil sa zo skaly a ukončil svoj život v temnote.
Márne hľadal akúkoľvek spojitosť, ktorá ho mohla priviesť do pekla. To, čo videl sa mu nezdalo dostatočné, nerozumel tomu, čo tam ten človek robí. Prečo trpí? Prečo sa mu neotvorila iná cesta?
Kto príde sem už neuvidí nebo.
To bola tá krutá pravda, ale niektoré duše sa ani s tým nedokázali vyrovnať.
Bol to zdanlivo otvorený priestor, aspoň to tak vyzeralo, ale všetci cítili, kde by približne mohli byť hranice. Vedeli, kam až môžu zájsť.
Vnútorným hlasom sa prihovoril k Luciferovi: Pane, prečo sem patrí? Podľa čoho sa vlastne určuje, kam pôjde duša?“
Luciferova energia chvíľu študovala túto jedinú dušu. On sa nezaoberal detailne všetkými hriešnikmi. Vyzeralo to skôr, akoby ani nemal veľký záujem ich študovať. Napriek tomu ocenil, že nového démona to zaujalo. Tušil, že toto pobláznenie ľudskými dušami a ich osudmi nebude trvať príliš dlho.
„Najprv ma zaujíma, prečo si myslíš, že sem nepatrí?“ pobavene sa spýtal Lucifer. Máloktorí démoni sa odvážili klásť mu také otázky, práve preto ho tak veľmi fascinovali tieto večne zamilované dvojčatá.
„Neprevinil sa ničím takým, čo by si zaslúžilo večné muky. Ja neviem, skrátka nevidím v ňom absolútne žiadny náznak, že sem patrí. Dokonca si ani neubližuje,“ dodal presvedčivo. Naozaj veril tomu, že vidí všetko. Myslel si, že stačí len letmý pohľad na pár spomienok a dokáže si utvoriť celkový obraz o živote človeka.
Matt takisto pozorne počúval, lebo ho otázka veľmi zaujala. Naladil sa na ich vnútornú komunikáciu a dával dobrý pozor.
Lucifer ho chvíľu nechal utápať sa v otázkach. Bolo ich priam nekonečné množstvo a on nebol práve trpezlivým učiteľom. Napriek tomu mu pokojne odpovedal:„Je pochopiteľné, že na ňom nič nevidíš. Naozaj to nie je typ úžasne veľkého hriešnika. Ani v obrazoch z jeho života nie je nič, čo by ho jednoznačne niekam zaradilo. Tak to aspoň vyzerá, keď sa na to dívaš ty. Prišiel sem, sám seba odsúdil a ubližuje si presne tak, ako ostatní. Cíti sa vinní za smrť istých ľudí, neublížil im fyzicky, ale považoval sa za jediného zodpovedného, preto bol ochotný prijať len večné utrpenie. Trestá sám sebe tým, že prišiel sem, lebo tí ktorých miloval sa ocitli na opačnej strane. Dá sa povedal, že je to výnimka. Väčšina duší nechce prijať to, žeby mali večnosť stráviť tu,“ vedel, že práve takáto odpoveď skôr prebudí jeho zvedavosť.
Kým o Ryan tom uvažoval, vedenie prevzal Matt a rozhodol sa pána obťažovať ešte závažnejšou otázkou.
„Ľudia si môžu vybrať kam pôjdu?“ vyplývalo mu to z toho všetkého, čo Lucifer povedal, ale ukázalo sa, že ani to nie je celkom jednoznačné.
„Nie je to presne tak. Nedá sa povedať, že o tom duše môžu rozhodnúť úplne. Ovplyvňujú to svojimi životmi, rozhodnutiami, ale keď dôjde, k odpojeniu sa od tela, už toho veľa urobiť nemôžu. Nie, takým spôsobom ako si to predstavujete. On robil všetko, aby sa dostal sem. Upokojilo ho, keď bolo takto rozhodnuté. Je to naozaj ťažký prípad, nebolo ľahké ho ani niekam zatriediť,“ spokojne poznamenal Lucifer.
„Vyberte si nejakého iného hriešnika. Konanie tohto by vás mohlo len zmiasť.“
Lucifer pocítil zmenu, ktorá sa odohrala na zemi. Upriamil svoju pozornosť na malého démona, ktorý práve urobil dosť veľkú hlúposť.
„Ďalšie rozhovory si necháme na neskôr. Váš Samuel niečo vyviedol. Pôjdeme pekne za ním,“ okamžite presunul dvojčatá a Belphegora do vonkajšieho sveta.


***
Andy ho odviedol k sebe domov. Celý čas mu rozprával o sebe, ale
Samuel sa uvelebil na posteli a nechal ho aj ďalej rozprávať. Počuť ľudský hlas nebolo vôbec na škodu, takúto možnosť nemal vždy.
„Nikto si ma nevšíma. Som neviditeľný, chcem, aby ma mal niekto rád,“ Andy sa posadil k nemu a chvíľu mu pevne stískal ruku.
„Nemusíš nenávidieť sám seba. Si krásny,“ pokojne odvetil Samuel. Nie tým fyzickým spôsobom, ale Samuelove démonické oči vnímali jeho krásu aj z iných hľadísk.
Chlapcove oči sa priam rozžiarili. Zjavne ho ešte nikto takto nepochválil.
„Neverím ti...“ položil svoju hlavu na jeho kolená.
Samuel ho trpezlivo hladil po vlasoch. Dotýkal sa ho len veľmi nežne a opatrne.
Slová mohli toho chlapca priviesť do nebezpečnej situácie. Mal šťastie, že si vybral práve Samuela a nie iného démona.
On mal v sebe ešte trochu pochopenia pre zblúdilé ľudské duše.
„Je to také príjemné. Chcel by som byť ako ty. Môžeš tu ostať so mnou pár dní?“ opýtal sa nevinne.
„Neviem, to si ešte musím rozmyslieť. Mám určité povinnosti,“ sníval o Belphegorovi a Luciferovi. Chcel, aby sa opäť niekde uchýlili a boli spolu. V ľudskom svete, bez toľkých nemých svedkov.
„Ostaň, prosím. Mohol by si ma pobozkať?“
Samuel opatrne pritisol pery na jeho čelo. Zľahka sa ho dotkol. Prešiel ním obzvlášť znepokojivý pocit, akoby sa jeho energia zrazila z nejakou slabšou a vysala ju. Chlapec sa len usmieval.
„Ďakujem ti,“ oprel sa oňho a oči sa mu pomaly zavreli.
Samuel si okamžite prezrel jeho ruky, mal ich pokreslené symbolmi. Týmto veciam nikdy poriadne nerozumel, ale začínalo mu dochádzať, čo nechtiac urobil. Tie symboly mali za úlohu vytiahnuť z toho človeka všetku životnú energiu. Po dotyku z démonom sa jednoducho spustili.
Dotyky démonov mohli byť za určitých okolností smrtiace. Chlapec mu v náručí úplne ochladol. Samuel ním začal zúrivo triasť, volal naňho. Nechcel si pripustiť, žeby mohol niekomu vziať život.
„Ja som ťa nezabil... Nezabil som ťa...“ opakoval rozrušene. Musel niečo urobiť. Čokoľvek. Vedel, že on nesmie vytvárať nových démonov, ale nedokázal zastaviť ten silný impulz. Okamžite našiel na chlapcovom tele pečate a otvoril ich. Netušil, sledoval ako sa striebristé vlákna omotávajú okolo tela.
Potom chlapec otvoril oči. Vrhol sa naňho, zmietal sa a kričal. Akoby v ňom prepuklo takmer zbesilé šialenstvo.
„Pokojne, to prejde... Nič sa ti nestane, už bude dobre...“ pokúšal sa ho utešiť.
Andy ho nepočúval, odstrčil ho a celý čas zbesilo pobiehal po izbe. Všetko prevracal hore nohami a kvílil ako ranené zviera. Samuel sa tomu veľmi čudoval, jeho premena nebola až taká búrlivá, celý ten čas prespal. Toto bolo iné, nebezpečné a smrtiace.
Chlapcova duša narastala, tlak silnel a zdalo sa, akoby sa pokúšala predrať sa von z tela, ešte nástojčivejšie. Potom vybuchla do ničivého bledého svetla a pohltila do seba chlapcovo telo.
Potom ho to svetlo obklopilo a zmiešalo sa z jeho energiou. Bolo to úplne iné, ako dotyk s Belphegorom. Oveľa ničivejšie. Cítil ako sa rozpadáva, drásalo ho to zvnútra. Niečo sa zrejme nepodarilo tak, ako chcel.
Zmietal sa zasiahnutý tou ničivou silou. Keď napokon ten silný tlak pominul, uvidel svoje nové krídla, boli vytvorené z inej bytosti.
Pochopil, prečo mali dvojčatá krídla a on nie. Boli len ďalším symbolom ich spojenia. Ryanove krídla predstavovali kúsok z Matta a fungovalo to aj naopak.
Tie jeho v sebe niesli horkosť. Duša, ktorá ich vytvorila so sebou niesla smrť, stala sa len kúskom jeho imaginárneho tela.
Upokojil sa, až keď nad sebou uvidel Belphegora.
Svetlovlasý démon ho trpezlivo postavil na nohy. Prezeral jeho nové krídla a stále sa mračil.
„Týmto si rozhodne postúpil na vyššiu úroveň. Tej bytosti, ktorú si stvoril sa už nezbavíš. Mal si len pozorovať...“ chvíľu ho ešte potichu karhal.



1 komentár:

  1. Mania Dardeville20. januára 2010, 12:49

    Ták, konečně jsem našla čas a přečetla si tuhle kapitolku, nebudu s rozepisovat a hned letím na další. Byla krásná... :X

    OdpovedaťOdstrániť

Vyhľadávať v tomto blogu

Na čom práve pracujem...






Pripravujem tri jednorázovky: Dexter pár A/B pridané na Meropesvete!

Real obsession

Pokušiteľ

Dúhový chlapec (v príprave)

Obľúbené príspevky