18. kapitola Raj hriešnikov 1. polovica

varovanie: 15+
Belphegor/Azazel



„Vezmi si toto. Chcem, aby si pochopil...“ položil na stôl malú kocku. Bol to zhluk spomienok zabalený v anjelskej mágii...
Azazel nedôverčivo hľadel na tú vec.
Vedel, že hrá dosť nebezpečnú hru, ale práve to ho na tom, tak priťahovalo.
Nádherne apokalyptický Lucifer a nemilosrdne milosrdný Michael.
Oboch ich svojím spôsobom potreboval, ale spomienková kocka, nebola tým, čo by ho momentálne uspokojilo.
Michael bol mocný archanjel a nikto mu nezakázal prijímať od neho dary.
Váhavo natiahol ruku a strčil si tú kocku do vrecka. Trochu ho tam ťažila, ale nebolo to až také nepríjemné ako očakával.
„Michael, mohol by si mi aspoň povedať...“ namrzene si ho premeral Azazel.
Takých kociek mohol mať aj tisíc. Občas ich žiadal od niektorých nových duší, aby si mohol pozrieť ich príbehy.
Nič nevychádzalo tak, ako si to naplánoval. Príšerne ho to štvalo.
Najradšej by zavrel celú herňu a odpratal sa na pekne vyhriate miesto, kde by mohol ľutovať to, čo sa mu podarilo spôsobiť.
Počítal s tým, že Lucifer sa rozčúli, keď mu povie o Michaelovom pozvaní.
Obával sa, že Samuel si bude aj ďalej privlastňovať Belphegora.
Hlavne teraz, keď si začal uvedomovať, že Lucifer sa s ním nebude maznať.
Temný anjel potrestal svojich neposlušných démonov. Poslal ich tam, kam anjeli chodili len s veľkým sebazaprením.
Azazel bol nadšený tým, že jeho plán vyšiel.
Chcel ostať sám s Belphegorom. Bez takmer neustálej prítomnosti nespokojných členov Samuelovej rodiny.
Dúfal, že mu Lucifer dovolí nechať si Belphegora len pre seba a pekne sa oňho starať, kým vybaví všetky tie otravné, pekelné záležitosti.
Lucifer mu nedoprial to potešenie hladkať nádherného Belphegora.
Začínal sa naozaj obávať, že sto rokov pekla, bude znamenať aj odlúčenie od svetlovlasého démona.
V práci sa momentálne nemal s kým baviť. Čašníčky, ktoré tam boli nasadené nepatrili k jeho obľúbeným dušiam.
Azazel mrzuto hľadel na čisté duše, ktoré prešli okolo. Boli to jasní nebeskí kandidáti.
On by ich vedel obrátiť, keby chcel, ale momentálne to nestálo za námahu.
Myslel na to, ako nádherne by sa dal hladiť hriešne sladký Belphegor...
Jeho pozornosť si opäť uzurpoval ten malý kúsok spomienok. Cítil ako sa mu rozpálil v dlani.
Keď sa opäť dotkol kocky takmer ho ochromila výraznú nebeská aróma. Mal pocit, akoby sa ho dotýkal. Takmer ho to zabolelo. Michael netušil, že ho to ešte stále istým spôsobom mrzí.
Cenil si svoju slobodu, ale bol v pekle, až príliš dlho na tom, aby mu nechýbala istá časť pôsobenia v nebi.
Peklo malo v sebe niečo, čo aj v samotných anjeloch vzbudzovalo strach.
Aj pre nich to bol večný trest.
Nebo nebolo preňho len slovom, ktoré by v ňom nič nevyvolávalo. Možno preto odmietal pretrhnúť posledné putá.
„Pravda môže byť krutá, narábaj s ňou opatrne. Sám musíš rozhodnúť, či to povieš, tým ktorých sa to týka,“ spokojne dodal Michael.
Potom rozprestrel svoje biele krídla a zmizol v oslepujúcom svetle.
Azazel bol tým svetlom chvíľu úplne oslepený. Keď sa mu zrak opäť vyjasnil, uvidel pred sebou Belphegora.
„Bel, čo tu robíš?“ Azazel si ho rýchlo posadil k sebe.
„Lucifer ma vyhodil. Je poriadne podráždený a nemá na nič náladu. Trochu ma mučil a potom ma nechal ísť. Spomínal, že sa v pekle niečo pokazilo. Tieň je nespokojný z jeho prácou v pekle,“ dodal trochu tichšie.
Niečo také sa občas stávalo a pokiaľ si chceli všetci zachovať svoje podoby v neporušenej forme, radšej sa pustili do práce.
Tieň vždy vedel vystihnúť tú najhoršiu možnú chvíľu na rozpálenie Luciferovho hnevu.
Nepochybne tvrdo okritizoval to, ako riadi peklo. On si vždy vedel nájsť spôsob, ako im to celé ešte viac sťažiť.
Ak mu naozaj niektoré veci tvrdo vyčítal, celé peklo bude horieť od Luciferovho hnevu.
Azazel bol napokon rád, že ho Lucifer poslal späť na zem. Bolo oveľa príjemnejšie zbierať hriešnikov ako vychutnávať si Luciferovu prísnu inšpekciu. Azazel si s istotu vedel predstaviť, ako rozčúlene obracia celé peklo hore nohami, len preto lebo nedostal od Tieňa zvyčajnú pochvalu.
Azazel pevnejšie objal Belphegora.
„Bolí ťa niečo?“
„Trochu ma páli chrbát, ale inak som v úplnom poriadku,“ namrzene odvetil Belphegor. Zjavne neočakával, že s ním Lucifer bude jednať takýmto spôsobom.
„Hneď sa o to postarám,“ Azazel ho pohladil liečivým dotykom.
Belphegor ho oboma rukami objal a spokojne sa na ňom uvelebil. Bolo to celkom príjemné nechať sa utešovať od spokojného Azazela.
Dlho spolu len tak sedeli, objímali sa a pozorovali nič netušiacich ľudí.
Belphegor rukou zavadil o kocku a nechcene spustil projekciu spomienok...