utorok 11. augusta 2009

3. kapitola Tajné sídlo 1. časť





varovanie: 15+, násilie, tak toto je upravená verzia, pridala som aj niečo nové, dúfam, že je to už zrozumiteľnejšie...
Upravovala som skoro celú kapitolu...

Richardova poznámka: Neznášam, keď ma volajú Riško!

Máriova poznámka: Neznášam, keď mi hovoria maznáčik, miláčik a pod.



„Hej, pustite ma odtiaľto. Títo ľudia ma uniesli!“ Mário sedel v na stoličke v súkromnom kaderníctve. Nikto mu nevenoval pozornosť. Všetci sa len ďalej rozprávali o tom, akoby ho mohli vylepšiť.
Keď mu zložili masku, ocitol sa vo veľkom dome, ktorý vyzeral ako vystrihnutý z nejakého časopisu o prominentoch. Už len celý ich skromný príbytok, by sa doňho zmestil niekoľkokrát. Strážcovia ho doviedli do časti domu, ktorú nazývali Centrum krásy. Doslova ho vopchali do miestnosti, ktorá by mohla konkurovať poriadne drahému kaderníctvu. Bez akéhokoľvek vysvetlenia ho strčili dovnútra. Prevzal si ho nejaký čudný chlapík s výstredným účesom. Zaviedol ho do jednej z kúpeľní. Musel sa zobliecť a ešte raz sa poriadne poumývať. Potom mu priniesli oblečenie. Všetko samozrejme čisté, ale boli to veci, ktoré zvyčajne nenosil. Obzvlášť preto, lebo vyzerali dosť kvalitne a draho. Okrem toho k sebe perfektne ladili. Od hora až dole bol zladený ako nejaký model, ktorý sa chystá na prehliadku. Dokonca aj topánky dotvárali dojem dokonalosti. Takto vyparádeného ho odviedli do miestnosti, v ktorej bolo „súkromné“ kaderníctvo.“
Ruky mal priviazané k operadlám pomocou obyčajných pút. Dvaja muži naňho dávali pozor. Kým tam sedel, premietal si celú tú situáciu v hlave. V myšlienkach opäť prešiel všetky svoje nové zážitky. Znechutene si premeral mužov, ktorí ho nespúšťali z očí.
Strážcovia sedeli na gauči a pobavene ho sledovali. Bol priviazaný len preto, lebo odmietol spolupracovať. Nechcel žiadne zmeny a odmietal sa podrobiť skrášľovacej procedúre.
„Pozeraj sem,“ vizážista mu omotal okolo tela uterák a donútil ho skloniť hlavu. Mal pocit, akoby mu krk nasúkali do akéhosi goliera. Nechcel sa úplne zakloniť, jeden z mužov vstal a pridržal ho. Vizážista pustil vodu a dal mu šampón na vlasy. Najprv bola trochu studená, ale neskôr ju upravil na požadovanú teplotu. Chvíľu sa pohrával s jeho vlasmi. Šampón nechal pôsobiť a potom ho opatrne zmyl.
„Výborne, pustiť ho,“ obrátil sa k mužovi, ktorý držal Richardovu hlavu.
Muž bez slova poslúchol a vrátil sa k svojim kolegom.
„Hej, no tak. Som so Slovenska, viete vôbec kde to je?“ chcel nadviazať kontakt s vizážistom. Pokúšal sa hovoriť po anglicky dosť zreteľne a pomaly, ale muž ho totálne ignoroval.
„Slovensko, to je taká malá krajina v Európe. Viete, čo je Európa, však? Tam sa chcem vrátiť...“ ďalej doňho dobiedzal.
„Nehovoriť, Xavier sústredí,“ odvrkol chladne.
Spolu s kreslom ho presunul na iné miesto. Chvíľu ho otáčal na stoličke, vytiahol pár katalógov a začal v nich horlivo listovať.
Potom sa začal venovať jeho vlasom. S nožnicami priam kmital. Mário ani nestíhal sledovať, čo sa deje. Po dokončení strihania ho začal česať.
Keď zapol fén a začal mu účes upravovať do konečnej podoby, Mário si všimol, ako naňho obaja strážcovia dychtivo hľadia. Jednému z nich určite počas letu vyfajčil, ale nevedel to takto odhadnúť. Oboch považoval za poriadne svine. Takisto mu prekážal aj Adam Tichý. Od neho vôbec nečakal takúto zradu. Myslel si, že chce nájsť svojho syna. Adama našťastie pustili dovnútra iným vchodom. Od príchodu do Tajného sídla ho nevidel. Predstavoval si ako ho odvážajú policajti. Hneď sa cítil lepšie, keď mu prešla hlavou taká sladká predstava. On na lavici svedkov a Adam ako obžalovaný.
Do jeho myšlienok zasiahlo neodbytné hučanie fénu. Začal sa vrtieť na stoličke. Vyzážista ho za trest potiahol za vlasy.
Mário odmietal ticho sedieť. Liezlo mu to na nervy. Nemal rád prílišnú pozornosť. Začal sa vrtieť na stoličke. Musel pretrpieť ešte pár nekonečných minút.
Keď bol ten mučiteľ už konečne hotový, nedovolil mu pozrieť sa do zrkadla. Jeho kreslo sa presunulo k ďalšiemu stolíku.
Zo zadnej miestnosti sa vynoril ďalší čudný muž. Na stolíku si rozložil samé kozmetické záležitosti. Mário ich okamžite spoznal. Niektoré z nich vlastnila aj jeho mama. Aj keď pochopiteľne neboli také drahé, ako tieto.
„Tak to teda nie! To nechcem!“ Mário poriadne protestoval. Také veci považoval za ženskú záležitosť.
Okrem toho mu to dosť prekážalo. Kreslo na kolieskach sa pod ním len triaslo. Odpútali ho z kresla a pritiahli zo zadnej miestnosti niečo oveľa horšie. Bolo to podobné kreslo s tým rozdielom, že na mieste, kde by sa mal nachádzať krk, bol pripnutý akýsi typ obojku. Obaja vizážisti sa dosť natrápili, kým ho na tú čudnú sedačku dostali. Bol celý pripútaný. Okrem obojka mal putá aj na nohách aj na rukách, dokonca aj pás mu niečo obopínalo. Nedokázal sa vôbec pohnúť.
Druhý vizážista sa pustil do práce. Keď sa nemohol hýbať, hneď to bolo jednoduchšie. Mário cítil ako sa mu po tvári rozbehli všelijaké čudné veci. Radšej zavrel oči.
Výsledný efekt bol priam neuveriteľný. Mário sa v zrkadle nespoznával. Dokonca aj strážcom sa táto zmena veľmi páčila. Všimol si, že okrem krúžku na bradavke, dostal aj niečo iné. V ľavom uchu mal náušnicu. Veľmi jemnú a takisto dostatočne zladenú so všetkým čo mal na sebe. Ucho ho trochu bolelo. Jeden z vizážistov mu ho trochu ponatieral. Potom ho oslobodili so škrtiaceho kresla.
„To je príšerné. Vyzerám ako nejaká baba...“ Mladík si znechutene premeriaval svoj obraz v zrkadle. Nepáčilo sa mu to. Ani trochu. Pripadal si až príliš vyzývavý.
„Výborne, skončili sme. Maznáčik je pripravený. Ja ho vezmem za jeho pánom,“ jeden zo strážcov ho odviazal. Vliekol ho sebou po chodbách. Na oboch rukách mu ostali poriadne modriny. Spôsobil ich silný stisk. Muž s ním prešiel po viacerých chodbách. Priam utekal, akoby sa niečoho bál. Nechcel, aby sa v dome ešte zorientoval. Mário stále robil problémy a nevyrovnal sa s tým, že bude žiť v tomto dome. Bez zaklopania vošiel do nejakých dverí a vtisol mladíka dovnútra.
Adam sedel v izbe a práve čítal čerstvé noviny. Hneď ako uvidel svojho miláčika, vypadli mu z rúk. Bol šokovaný takou výraznou zmenou. Musel uznať, že napriek tým problémom s pleťou, bol priam na zjedenie.
Okamžite ho zovrel do pevného objatia. Chlapec krásne voňal a bol tak pekne oblečený. Nedokázal sa naňho vynadívať.
„Pán Tichý, takto to nemôže ďalej...“ Mário sa snažil vymaniť z jeho objatia. Začínala mu dochádzať trpezlivosť. Chcel sa vrátiť domov k svojej rodine. Možno boli trochu paranoidní a ešte sa celkom nezmierili s jeho sexuálnou orientáciou, ale začínal si ich viac vážiť.
Adam ho pevnejšie objal okolo pása a pritiahol ho bližšie k svojmu telu. Mladík sa vôbec nebránil, len naňho šokovane civel. Na krku pocítil jeho dych a pár nežných bozkov.
„Prečo nie? Budeme si len užívať,“ pošepol mu do ucha.
Mário znechutene odvrátil hlavu. Bol totálne zhnusený. Mal pocit, akoby sa ho práve dotýkal ten najhorší netvor. Opäť si predstavoval ako ho odvádzajú policajti, len to ho dokázalo upokojiť.
Jediný, kto si to užíva si ty. Pomyslel si smutne. Jeho dotyky mu boli neskutočne odporné. Nedokázal ich ďalej znášať. Rozhodol sa bojovať.
„Nechajte ma!“ odsotil ho od seba. Vkĺzol pod veľkú posteľ a odmietal vyjsť von. Už to nechcel. Túžil len potom, aby mohol byť na chate so svojím kamarátom. Dokonca mu chýbal aj jeho starší počítač, s ktorým mal vždy problémy. Všetko s nálepkou domov bolo preňho momentálne nedosiahnuteľné, ale jeho túžba sa nekonečne znásobila. Predstavil si, chatu. Pokoj, bezpečie a les. Tmavý a hlboký. Mohol byť v izbe spolu s Richardom, večer by sa spolu sedeli pri ohni. Celý deň by sa túlali po lese, vozil by ho na člne... Sledoval by, ako sa šťastne usmieva. Spolu by mohli opäť chodiť do tých potravín, ktoré boli snáď na samom konci sveta...
Po tvári mu stiekli slzy. Rýchlo si ich utrel, schúlil sa do klbka a stále sa triasol. Už to viac nedokázal vydržať. Prečo by mal byť vždy silný. Veľmi sa chcel vrátiť domov. Objať Richarda a povedať mu o tom, čo všetko pred ním tak dlho skrýval. To jediné považoval za správne riešenie. Ani tie drahé handry a starostlivosť, nemohla z jeho tváre vymazať smútok. Bál sa, že už nebude mať možnosť všetko mu objasniť.
Krčil sa pod posteľou a pevne objímal svoje telo. To, ako ho použili mu tiež nepripadalo vtipné. Nebol zvyknutý sa niekomu podriaďovať. Uvažoval nad tým, čo také urobil, že si niečo také zaslúžil. Veľmi sa bál o Richarda.
„Zlatko, poď von. Nemusíš sa ničoho báť,“ Adam si kľakol k nemu. Bolo mu ľúto, že to tak dopadlo. Nechcel, aby sa ho niekto iný dotkol, ale tí ľudia mali zbrane a nedávali mu veľmi na výber. Aj on si s nimi užil dostatok hrozných chvíľ. Mierili mu na hlavu, neustále ho provokovali a musel ich počas cesty zabávať dosť nepríjemným spôsobom. Najprv si myslel, že to všetko zvládne. Vydieranie, dlhy, nečakané priateľstvo so Simonom...
Úplne mu podľahol, hneď pri prvom stretnutí. Myslel si, že stretol niekoho výnimočného...
Mário ho nepočúval. Odmietal vyliezť a nechcel s ním vôbec komunikovať.
„Čoskoro príde Richard a budete tu spolu. Uvidíš, že si zvykneš...“ Adam nadvihol prikrývku a pokúsil sa k nemu dostať. Mário sa ešte viac stiahol do klbka a odmietal akúkoľvek pomoc.
„Nechaj ma! Choď si kam chceš a o mňa sa nestaraj!“ zavrčal podráždene.
Ostal tam, až kým Adam nezavolal strážcov. Nadvihli posteľ a vytiahli ho von. Bránil sa. Muži ho spútali a vyvliekli z izby.
„On ostane tu!“ Adam sa im postavil do cesty.
„Vy tu nerozkazujete!“ odvrkol jeden z nich. Odsotil ho tak prudko, až stratil vedomie. Zavreli za ním dvere. Nikomu na jeho názore nezáležalo.
Jeho dvaja kolegovia pevne držali Mária. Doviedli ho do jedného z prázdnych apartmánov. Nemal možnosť sa proti nim ubrániť. Kričal a udieral ich, ale boli oveľa silnejší.
„Teraz, keď sme pristáli môžeme si užívať ďalej. Ten hlupák si ťa vôbec nezaslúži,“ štebotavo sa zasmial jeden z nich. Rozopol si nohavice a nechal ich skĺznuť až na zem.
„Ja som Peter,“ predstavil sa mu. Mário si vystrašene premeral silného muža, s krátkym účesom vojenského strihu. Svoju zbraň práve odložil do bezpečnej vzdialenosti.
„Toto je Jack,“ ukázal na plavovlasého muža s rovnakým účesom. Menovaný mu namiesto pozdravu stisol bradavku. Mário prudko zalapal po dychu a pokúšal sa zabrániť tomu, aby mu stiahli nohavice.
„A nakoniec Sam,“ ďalší plavovlasý muž podobného typu opatrne rozopol gombík na drahých nohaviciach.
„Spolu sa dobre zabavíme. Už sa nebudeš skrývať pod posteľou. Tvoj pán si ťa nevie skrotiť, ale my ti ukážeme, ako sa má správať skutočná hračka,“ s úsmevom odvetil Peter. Sklonil sa k chlapcovi a vtisol mu násilný bozk.
Mário cítil ako ho zbavili oblečenia. Urobili to veľmi pomaly a opatrne, aby ho nezničili. Nechceli mať problémy so šéfom. Mladík sa im stále vzpieral. Na penise pocítil horúci dych. Sam mu ho zľahka oblizol a napokon celý vzal do úst.




******
„Budeš robiť to, čo ti poviem!“ Simon schmatol chlapca za hlavu a udrel mu ju o stenu. Richard cítil ako mu po hlave stiekol pramienok krvi. Začal ho bezhlavo mlátiť. Bez akéhokoľvek dôvodu si na ňom vylial zlosť.
Richard sa vymaniť z jeho zovretia a vyšiel von. Mal rozbité ústa, z hlavy mu tiekla krv a stále sa potácal.
Simon šiel za ním. Tak prebiehali priam nekonečné dni. Bolesť, bitky, boj o moc...
Richard strávil celý týždeň so Simonom. Čím viac ho spoznával, tým viac sa ho bál. Bol až príliš nepredvídateľný a ľahko sa dokázal rozčúlil. Jediné, čo ho zaujímalo bol nespútaný sex. Svoju hračku jednoducho hodil na posteľ a nezaujímalo ho, či má chuť alebo nie.
Neznášal všetkých, svojho otca, svoju matku a obzvlášť nenávidel ľudí na lodi. Bolo mu z nich zle. Už niekoľko minút sa tváril, že spí. Po rýchlom sexe s dosť nepríjemne naladeným Simonom sa cítil ešte horšie.
Simon sa k nemu naklonil a pošepkal mu do ucha: „Už zajtra budeme doma. Uvidíš, ako sa ti tam bude páčiť. Taký nádherný dom si ešte nevidel. Mám tam centrum krásy, centrum zábavy, poriadnu stajňu. Všetko je to postavené na mojom súkromnom ostrove...“
Richard priložil ruky k ušiam. Tie táraniny ho vôbec nezaujímali. Podstatné bolo, že ho bolel zadok, na zápästiach mal modriny a cítil sa ako nejaká lacná šľapka. Nádherný dom vnímal ako prepychové väzenie, ďalší stupeň utrpenia.
„Chcem vypadnúť!“ vo svojom vnútri zúfalo kričal, ale nikto ho nepočúval. Nikomu nezáležalo na tom, čo si myslí. Dôležitá bola len posteľ a to, čo sa v nej odohrávalo. Napokon horko-ťažko zaspal. Celý čas sa mu snívali zlé sny o mŕtvolách plávajúcich nad hladinou. Zdalo sa mi, že ho volajú. Jedna z nich mala jeho tvár. Celý spotený sa prebral až nad ránom. Simon už vedľa neho nebol. Nechal ho zamknutého v tom pekelnom väzení.
Richard ticho ležal na posteli a neodvážil sa ani pohnúť. Srdce mu prudko tĺklo.
Upokojila ho len spomienka na Mária. V hlave si neustále prehrával ich spoločné rozhovory. Považoval ho za brata, za priateľa, za všetko, čo potreboval. Aspoň to si predtým myslel. Svoje city však začínal prehodnocovať. Každá spomienka sa mu zrazu zdala iná, akoby to bolo úplne nové skúsenosti.
Mário, s ktorým chodil na výlety.
Mário, s ktorým sa smial.
Mário, ktorého miloval.
Začínal si byť istý. Všetky tie city boli oveľa hlbšie, ako predtým. Mal pocit, akoby sa narodil taký práve taký, kvôli nemu. Aby mohol byť s ním. Začal to viac chápať, až keď sa od seba na dlhší čas odlúčili. Celý čas to v sebe potláčal a nahováral si, že ho má rád len ako brata. Sám seba presvedčil, že je to jediná a konečná pravda. Myšlienky naňho mu dodávali silu. Len vďaka tým spomienkam neskočil do mora, hneď ako mu došlo, že sa k nemu budú správať ako k podradnému tovaru.
Opäť zaspal. Tentoraz sa mu snívalo, že je s ním. Takmer sa ho dotýkal, ale keď sa pozrel do jeho tváre, videl ho mŕtveho. Niekto ho zhadzoval do mora a on nemohol nič robiť.
„Vstávaj, zlatíčko,“ Simon si vzal mladíka do náručia. Práve sa vrátil dovnútra. Všetko prebehlo podľa plánu a konečne zakotvili v jeho tajnom prístave. Tešil sa na svoje hračky.
Opatrne vyniesol von svoju novú korisť. Richard sa ešte spamätával so zlého sna. Všetko sa s ním kolísalo a radšej zavrel oči. Stále mu dávali nejaké lieky, bol z toho len zbytočné ospalý a bolela ho hlava. Boli v jedle, vo vode, vo všetkom čo mu dali. Richard už ani neprotestoval. Cítil sa slabý a všetko ho bolelo.
Ocitli sa na ostrove, pomerne peknom a takmer neobývanom. Simon odniesol chlapca až do svojho Tajného sídla. Tešil sa na svoj domov. Už tak dlho si nemohol dopriať pokoj svojho sídla.
Vošli spolu do priestrannej haly, ktorá bola dlhá a taká rozsiahla, že takmer nevideli na jej koniec. Schodisko sa tiahlo nahor, ako obrovský had. Simon sa kochal pohľadom po nových umeleckých dielach, ktoré jeho poskokovia objavili. Steny boli zas ovenčené niečím novým. Jeho rozjímanie prerušil chlapcov hlas.
„Je mi zle,“ Richard sa chytil za brucho.
Náhle sa dostavila bolesť v oblasti žalúdka. Bola taká silná, priam nekonečná. Začal sa triasť. Počul ako jeho telo zhodil na zem. Nos zaboril do koberca. Bolestne stonal. Bol zničený, telesne aj duševne. Vedel to a cítil len svoju vlastnú bezmocnosť. Ten týždeň ho zmenil. Bola z neho len poddajná kôpka nešťastia.
Povracal sa rovno na podlahu. Bolo mu tak zle, že ledva vládal dýchať. V hrdle cítil silné pálenie. Vrhol prosebný pohľad na svojho pána.
Simon videl len zamazaný koberec, nevšímal si Richarda. Pripadal mu odporný a taký chorý.
Chlapec dosiahol najvyšší stupeň bledosti a zvracal ako o závod.
Zakryl si ústa vreckovkou a vôbec sa naňho nedíval. Pripadalo mu to odporné.
Simon bol úplne šialený. Občas mu prejavoval náklonnosť, ale nedokázal ho vnímať ako ľudskú bytosť. Zachádzal až za hranice jeho možností. Možno preto bol jeho dom taký tichý a takmer bez života. Len málo chlapcov zvládlo takéto zaobchádzanie. Nazýval ich Vyvolenými a dovolil im žiť vo svojom dome. Vyzeralo to tak, že Richard nebude patriť medzi nich. Nechal ho zvíjať sa na podlahe. Neznášal chorých. Nezaujímalo ho, že trpí.
„Pomóc, bolí to...“ zúfalo nariekal Richard. Bolesť bola takmer nepredstaviteľná, mal pocit, že praskne. Netušil, že ho pozorujú aj iné oči. Stále ho napínalo, ale už zrejme skončil. Dával si pozor, aby mu hlava neklesla do zvratkov.
„Pošlem niekoho, aby to upratal! Simon vyšiel po schodoch svojho honosného sídla. Úplne mu zmizol z dohľadu. Niekto vyšiel spod schodiska. Richard cítil ako sa k nemu sklonil. Videl krásneho chlapca, toho najkrajšieho na celom svete... Jeho tvár sa mu premietala pred očami. Dotkol sa ho, ako anjel prinášajúci uzdravenie. Už ho to až tak veľmi nebolelo. Bol s ním, on ho ochráni. To si chcel myslieť. Poznal ju. Pod vrstvou mejkapu bolo niečo, dôverne známe.
„Riško, vydrž,“ jeho hlas k nemu prichádzal len veľmi prerušovane. Počul svoju rodnú reč. To ho upokojovalo.
„Mário, ty si naozaj krásny...vieš, to aký si krásny...“ mrmlal rozrušene. Ruku si stále pritískal k žalúdku.
Starší mladík mu láskyplne poutieral ústa do vreckovky.
*****
O niekoľko hodín neskôr...

„Mário, nenechávaj ma tu samého!“ keď ho lekár zbavil bolestí, stále sa cítil dosť neisto. Bál sa, že opäť ostane sám v tom neznámom svete. Richard držal pred sebou vrecko na zvracanie. Už mu nič nebolo, ale pre istotu si ho nechal.
„Budeš, v poriadku, kamoš,“ Mário ho pevne držal za ruku. Počas celého procesu liečenia bol s ním.
„Pôjdeme preč odtiaľto. Simon je blázon. Nemôžeme tu ostať...“ Richard vydesene zvieral jeho ruku. Odmietal svojho najlepšieho kamaráta pustiť. Stále sa naňho nedokázal prestať dívať. Chcel mu povedať, ako veľmi ho potrebuje, ale neodvážil sa. Bál sa, že to nepochopí.
„Áno, už mám plán, ale musíš ešte pár dní vydržať. Uzdravíš sa a potom to vyriešime,“ pošepkal mu do ucha. Nenápadne mu vtisol bozk na líce, aby to nevyzeralo až tak podozrivo.
Richard ho pritiahol bližšie k sebe. Mrzelo ho, že zvracal. Nebola to práve chvíľa vhodná na nežnosti. Musel sa uspokojiť len s tým nepatrným dotykom.
Počúval len Máriov hlas. Znel tak upokojujúco.
„Vieš, je to tu veľké a z ostrova sa dostaneme len veľmi ťažko... Musíme si to dobre premyslieť. Okrem toho tvoj otec to ešte viac zamotal. Mohol by tvrdiť, že som ťa odviedol proti tvojej vôli. Vieš, ešte nie si plnoletý, ale máme na svojej strane tvoju matku. Našiel som ju a súhlasila, že nám pomôže...“ nechal sa od svojho priateľa objať. Richard ho k sebe zúfalo pritískal. Spomenul si na telo jedného z hračiek. Videl ho pred sebou tak jasne.
„Môj otec v tom ide tiež? To som nevedel. Vlastne už ani nemám kam ísť. Simon je vrah. On zabíja ľudí. A otec s ním spolupracuje,“ uvedomil si, že práve toto nechcel vedieť.
„Vo štvrtok v noci odchádzame. Priprav sa nato. Správaj sa prirodzene a nevzbuď žiadne podozrenie. Dovtedy to musíme vydržať...“

*****
Streda
(niekoľko minút pred polnocou)

Do izby Richardovej izby vošiel Simon. Neskôr si uvedomil, že nemal nechať chlapca samého. Pochopil, že naozaj potreboval pomoc. Zamestnanci sa mu priznali, že mu dávali priveľa liekov.
Tvrdili mu, že veľmi vystrájal a stále len pobiehal po lodi. Vraj ho nevedeli iným spôsobom zastaviť. To sa hneď odrazilo na ich tohtoročných odmenách. Rozhodne s nimi nebol vôbec spokojný.
Keď sa pozrel na posteľ, mal pocit akoby sa celý svet pohol.
Ten druhý chlapec, ktorý spal na zemi vedľa postele mu pripadal dosť povedomý. Sadol si k nemu a vzal ho do náručia. Zdalo sa mu, akoby sa náhle zastavil čas a on sa k nemu opäť vrátil. Bol už trochu starší, ako predtým, ale mal podobné črty tváre, podobnú postavu.
Simon mal pocit, akoby sa vrátil do tých čias, keď si myslel, že dokáže k niekomu cítiť lásku.
Jemne pohladil Mária po vlasoch. Bol to krásny pocit. Srdce mu bilo, dýchal a bol v jeho náručí. Ako kedysi. Veril tomu, že jeho láska sa k nemu vrátila. Úplne mu to zatemnilo myseľ. Nevšímal si pár nepodstatných rozdielov.
„Hej, prestaňte!“ Mário sa prebral a začal sa brániť.
„Neboj sa. Neublížim ti. Už sa ti nič nestane. Prepáč mi, že som ťa nedokázal ochrániť. Mrzí ma to, ale som šťastný, že si sa ku mne vrátil,“ pred očami mal len osobu zo svojich predstáv. Bola s ním a to, že tentoraz prišla v podobe živého človeka, mu neprekážalo.
„O čom to hovoríte?“ díval sa naňho ako na blázna. Dával si pozor, na každé slovo. Nechcel ho zbytočne rozčúliť.
„Vrátil si sa ku mne, Miláčik. Konečne budeme opäť spolu...“ na Simonovej tvári sa usadil čudný výraz. Vyzeralo to, akoby sa čoraz väčšmi utápal v šialenstve.
„Ty si tam zomrel, ale vrátil si sa ku mne. Dosiahol som to. Opäť ťa mám pri sebe. Patrick, ty...“ díval sa kamsi poza neho a rozprával z cesty. Obaja chlapci sa ho báli.
Richard sa skryl pod prikrývku a celý sa triasol. Nespal. Tešil sa na ich útek a zároveň sa bál.

Koniec prvej časti...










14 komentárov:

  1. hmmm tak teď jsem z toho dočista jelen :D občas se mi ztrácí kdo co a jak jak je to rychle popisováno ale není to tím že by tam chyběly jména...ale spíše že se přeskakuje z postavy na postavu tak rychle že se těžko registruje kdo co dělá a já nevím, prostě se musím vracet a číst několik vět znovu abych to pochopila... občas mám totiž pocit jako kdyby se jména prohodily ale ony jsou tam spíše zmíněny a mě pak mate jakože si myslím že se to děje tomu druhému...nevím no, je to trošku jiný styl a jsem z něj trošku zmatená ale jinak jsem se moc těšila na pokráčko :) jsem ráda že je tu tak brzy! a už se těším na další!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No úprimne aj mne sa to zdá také nejaké iné, neviem, čím to je... Múza funguje nejak zvláštne... Možno to bude tým, že dej je trochu urýchlený...A možno to robia tie "časové skoky"... Mrknem sa na to, či by sa to nedalo nejak "vylepšiť"

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Merope, když zkrášlují Mária, v jednu chvíli se tam objevuje Richard - ve scéně u kadeřníka, možná z toho plyne ten zmatek.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tak tohle je hustá povídka. Doufám že skončí dobře. Oblíbila jsem si ji

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Dík za komentáre, aj za pripomienky, práve pracujem na novej verzii a ako to tak čítam, tak fakt je to trošku no...preskakované... a Richarda som už dala tam, kam patrí...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. No už to vyzerá lepšie, teda fakt...no niektoré prechody medzi postavami vyzerali ako ping-pongXD raz jeden raz druhýXDDD eh.....

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Kapitola opravená a zľahka pozmenená (pre istotu to píšem aj do komentárov

    OdpovedaťOdstrániť
  8. teď je to fantastické, prvá verze byla trochu zmatená, ale už je to v pořádku a velmi velmi dobré

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Anonymný: tak to som vážne rada, že je to už ok...

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. jooo teď je to mnohem lepší! má tu tu správnou šťávu ;) a je to skvělé...čte se to o moc lépe! fakt tomu přesně tohle chybělo...teď je to úplně *mňamy* delikatesa :X

    OdpovedaťOdstrániť

Vyhľadávať v tomto blogu

Na čom práve pracujem...






Pripravujem tri jednorázovky: Dexter pár A/B pridané na Meropesvete!

Real obsession

Pokušiteľ

Dúhový chlapec (v príprave)

Obľúbené príspevky