4. kapitola Pasca povoľnosti

nič, nie je také ako sa zdá, sex 18+, výrazný posun v deji


„Chcem ísť domov. Už ma nezaujímaš,“ rozrušene vyhŕkol Taro. Začínal mať plné zuby mužov, ktorý sa k nemu správali takýmto spôsobom. Gabriel sa očividne nezmenil. Stále bol rovnako drzý a nekontrolovateľný ako počas školských čias. S takýmito ľuďmi, ktorí si myslia, že im patrí celý svet už viac nemal trpezlivosť. Cítil sa ešte horšie, keď ho zatiahol do nejakého veľkého domu. Šoférovi povedal, že ho bude potrebovať až zajtra ráno. Taro nechcel ísť, ale jeho to očividne nezaujímalo. Dotiahol ho až do svojej izby, ktorá vyzerala ako nejaký hotelový apartmán. Všetko tam priam naznačovalo, že nemá čo robiť s peniazmi. Zložil ho na luxusne pôsobiaci gauč. Už niekoľko minút tam sedel a pokúšal sa ho presvedčiť, aby mohol konečne odísť. Netrpezlivo podupával nohami a poťahoval si šaty.
„Prepáč mi, že som bol hrubý. Najprv chcem o tebe vedieť všetko. Mohol by si trebárs začať svojím pravým menom,“ posadil sa k nemu a chytil ho za ruku.
„Nato zabudni. Nič ti nepoviem,“ zaťal sa Taro. Neželal si, aby niekto zo zákazníkov poznal jeho pravú totožnosť. Vždy sa obával, že sa do dozvie niekto so školy. Nechcel mať aj tam so života hotové peklo.
„To je naozaj škoda. Chcel som ti ponúknuť výhodnú dohodu,“ pobozkal ho na líce a pritiahol bližšie k sebe.
„O čo ide?“ vyštekol podráždene. Slovo dohoda sa mu vôbec nepozdávalo. Občas sa stávalo, že si ho zákazníci zavolali bokom a všeličo mu ponúkali. Taro vždy odmietal. Nemal chuť sa s nimi zaplietať.
„Poviem ti to, až keď mi potvrdíš svoju totožnosť. Chcem sa o teba postarať,“ stále ho odmietal pustiť. Taro prudko vstal z gauča. Odsotil ho, aby sa mohol postaviť. Aj napriek zdanlivo krehkému vzhľadu mal dostatok síl. Hlavne, keď bol rozčúlený, dokázal použiť všetky prostriedky na svoju obranu.
Taro pochopil, že má zrejme len jedinú šancu na záchranu. Povedať mu pravdu, aby pochopil koho má pred sebou. On o ňom stále uvažoval len ako o zamestnancovi Real obesession. Ich spoločná minulosť bola omnoho pestrejšia. Možno prišiel čas mu to všetko pripomenúť.
„Tak dobre. Volám sa Nicolas Nelson, ale väčšinou ma volajú Nick, prípadne Nicky. Možno ma takto nespoznávaš, ale teraz by si už mal vedieť kto som,“ odvetil namrzene. Nerád sa priznával k svojmu pravému menu. V práci ich učili, že to nemajú robiť, pokiaľ nestretnú naozaj dôveryhodného človeka.
„Som Nick, ktorého si občas v škole zmlátil. Večne sme sa hádali. Posmieval si sa mi...“ pocítil ako ho Gabriel objal ešte pevnejšie. Chvíľu ho držal v náručí tak tuho, až mal pocit, že sa zadusí.
„Hej, dosť!“ šaty sa mu poriadne krčili a trochu sa pritom nešetrnom pohybe natrhli.
„Mal som také podozrenie, ale nebol som si istý. Nicky,“ zamrmlal rozrušene. Vždy chcel za ním prísť do školy, ale bál sa, že ho pošle dočerta. Počas školských rokov sa k nemu nesprával najlepšie. Chcel si tým získať jeho pozornosť. Vtedy ešte nevedel, kto presne je a v svojom mladšom spolužiakovi videl len nepriateľa. Netušil, prečo naňho stále musí myslieť.
„Prepáč mi to,“ odvetil zahanbene. Opäť svojich ich pery a vychutnával si ten príjemný zážitok. Taro bol preňho dôležitý, ale Nicky bol aj súčasťou jeho duše. Stále k nemu niečo cítil. Najprv ho nespoznal, lebo Taro bol úplne iný. Akoby tých dvoch ľudí oddeľovala priepasť, aj keď boli jednou a tou istou bytosťou. Pred pár dňami sa dohodol s Nickyho matkou. Podpísala nejaké papiere, ktoré mu umožňovali, aby sa jej syn presťahoval k nemu. Vtedy ešte nevedel, že Nick a Taro sú tá istá osoba, chcel si ich nechať oboch. Mal pocit, že ich ľúbi úplne rovnako. Takto mu odpadol ďalší vážny problém.
„To nestojí za reč. Už mi je to jedno. Teraz buď taký láskavý a nechaj ma odísť,“ necítil sa dobre. Očakával celkom inú reakciu.
„Nikam nepôjdeš. Tvoj domov je tu,“ odvetil stručne. Mal už len tri hodiny čas. Potom musel doriešiť ešte nejaké záležitosti.
„Strieľaš si zo mňa?“ pobavene odvetil Taro. „Ty určite niečo berieš,“ absolútne ignoroval jeho slová. Postavil sa, ale Gabriel ho stiahol späť na gauč.
„Ešte sme si nepohovorili o tej dohode,“ upravil mu šaty, aby sa mu pohodlnejšie sedelo.
„Nie, netreba. Už mi je úplne všetko jasné. Neudržíš ma tu...“ zarazil sa, keď vo dverách uvidel stáť ďalšiu vysokú postavu. Dovnútra vošiel štíhly muž s trochu tvrdším výrazom tváre. Dlhé tmavé vlasy mal zviazané do chvosta.
Taro ho okamžite spoznal. Bol to Nate. Jeden z najlepších priateľov Gabriela. Niekde čítal, že teraz bývajú spolu v jednej vile, ale neveril tomu. Ukázala sa, že noviny tentoraz neklamali. Taro sa inštinktívne prikrčil. S Natom nemal vôbec dobré vzťahy. Ich posledné stretnutie takmer skončilo tragicky. Taro ostal ležať na zemi s rozbitou hlavou a tri dni ho dávali dokopy.
„Ahoj, Nicky,“ prisal si k nim a okamžite chlapca pobozkal na pery. Taro si až teraz všimol, že nemá nohavice. Okamžite to v ňom vyvolalo nepríjemné pocity.
Nate počul takmer celý ich rozhovor a celkom dobre sa bavil. Rukou mu vyhrnul sukňu a ľahol si naňho. Chlapec pocítil jeho vzrušenie.
„Daj tie ruky preč!“ zavrčal Taro. S nádejou sa pozrel na Gabriela. Dúfal, že aspoň od sa nad ním zľutuje.
Gabrielovi zazvonil mobil. Na displeji zazrel meno Athos. „Buď dobrý, Nicky. Nate bude tiež tvojím milencom. Musíš ho rešpektovať. Teraz mám dôležitý hovor, zatiaľ sa bavte,“ rýchlo vyšiel z miestnosti. Obchody boli momentálne omnoho dôležitejšie.
„Nemusíš sa ničoho báť. Bude nám spolu dobre,“ pobavene poznamenal Nate. Chvíľu chlapca držal v pevno zovretí a počkal, kým sebou prestane hádzať.
Nate chlapca vášnivo pobozkal a pomaly rozopínal jeho šaty. Nedal mu ani možnosť niečo povedať. Nežne dráždil jeho bradavky a pokúšal sa ho trochu spracovať. Chlapcovo telo sa poddalo vzrušeniu.
Taro sa uvoľnil a dovolil mu, aby preskúmal jeho otvor. Privrel oči a nechal ho, aby sa oňho postaral. Keď sa jeho úd len slabo dotkol otvoru sám ho nasmeroval na to správne miesto. Potom už úplne prestal premýšľať a odovzdal sa svojej túžbe po spojení s inou osobou. Do miestnosti sa vrátil Gabriel. Sadol si a pozoroval ich. Taro pevne objímal Nata a vôbec ho nechcel so seba pustiť. Bolo mu tak dobre, uvoľnene, niekto sa oňho zaujímal. Nič viac ho netrápilo.

***

Will sedel na gauči. Pozeral televízor. Jeho myšlienky sa neustále vracali k mladému čašníkovi. Keď ho česal a upravoval, veľa vecí pochopil.
Veľmi rýchlo si však uvedomil, že Taro preňho môže byť len dobrým priateľom. Mrzelo ho, že mu spôsobil starosti. Ten chlapec nepatril k nemu, o nič viac ako tí ostatní. Nezískal si to, čo momentálne potreboval, viac než fyzickú rozkoš. Preto sa vzoprel Gabrielovmu prianiu. Nechcel, aby sa zaplietol do tých vecí. Prívesok nebol práve najvhodnejší pre takú príležitosť. Gabriela poznal už dlho, mali veľa spoločného, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo. Napriek tomu, mu nemohol odpustiť, že aj on sa začal zaujímať o Tara. Nechcel prísť o svojho chlapca. Poslal ho na to rande, aby videl úplne zmeneného Gabriela. Dúfal, že ho to dostatočne vystraší.
Athos práve telefonoval vo vedľajšej izbe. Potom zhodil mobil na zem a vrátil sa k nemu.
Vyzeral dosť zničene, akoby sa práve dozvedel niečo veľmi vážne. Pristúpil k nemu a položil mu svoje ruky na plecia.
„Chcem, aby si odtiaľto vypadol!“ bez váhania ho odtiahol k dverám.
„Nie, počkaj, čo sa deje?“ opýtal sa rozrušene. Nechcel odísť z ich apartmánu. Bol to stále jeho domov.
„Podviedol si ma s mojimi zamestnancami. Robil si to v mojom podniku počas pracovnej doby!“ Athos zosilnil tlak na jeho plecia. Odsotil ho tak prudko, až spadol.
„To ti vadí? Veď sú tu nato, aby plnili moje priania. Tebe na tom aj tak nezáleží,“ opatrne vstal. Chytil sa dverí a odmietal odísť. Bolo mu jedno, že ho môže zmlátiť. Iný svet nepoznal. Nemal kam ísť. Netušil, že ho niekto prezradí práve v tej najnevhodnejšej chvíli.
„Zavri hubu!“ pevne ho uchopil za tričko. Takmer mu ho roztrhol.
„Dobre ma počúvaj! Poslal som svojich ľudí po Gabriela. To on ťa prezradil, ale ani to ho neospravedlňuje. Nebudem vám večne tolerovať tie vaše pochybné aktivity. Skončili ste,“ otvoril dvere a chystal sa ho násilne vyhodiť von.
„Mám prívesok, ktorý chcel darovať Tarovi. To ťa istotne bude zaujímať,“ sledoval, ako sa dvere pomaly zatvárajú. Athos ho vtiahol do spálne a hodil na posteľ. Úplne ho vyzliekol. „Daj to sem!“ nasadil si chirurgické rukavice a vyšklbol mu ho z ruky. Chvíľu si ho obzeral a potom zdesene prešiel pohľadom po svojom milencovi. Odložil prívesok do vzduchotesného obalu. Stiahol si ich a na chvíľu odišiel do kúpeľne. Keď sa vrátil, Will sa pokúšal nájsť nejaké oblečenie. Zrejme pochopil, že bude lepšie, keď niekam zmizne.
„Neopováž sa odtiaľto odísť!“ stiahol ho späť na posteľ. Pripútal mu ruky a ľahol si k nemu.
„Chcel si, aby som šiel preč...“ tlmene zastonal, keď pocítil sa ho začal dotýkať.
„Musím ťa mať,“ zo stola vzal tubu, vytlačil dovnútra trochu gélu. Penisom zatlačil na otvor. Upokojil sa, až keď sa dostal dovnútra. Will zastonal od bolesti. Pokúšal sa ho zo seba dostať. Nebolo mu to príjemné. Stále myslel na Tara, na všetko, čo by mohli spolu skúsiť.
Athos si ho nevšímal. Začínal tušiť, že prívesok odviedol poriadny kus práce. Tie Willove čudné nálady, zvýšená agresivita, halucinácie, to všetko malo jednu a tú istú príčinu. Jeho tajomstvo sa dostávalo opäť na povrch.
Will sa ani trochu neuvoľnil. Odvrátil od neho hlavu a nenechal sa ani pobozkať.
„Neznášam ťa...“ šepkal rozrušene. Neočakával, že sa ho potom všetko bude chcieť dotknúť.


***

„Čo sa to včera stalo? Kde to som?“ Taro sa chytil rukou za hlavu. Prebudil sa v izbe, ktorú nespoznával. Na udalosti zo včerajšieho dňa si vôbec nevedel spomenúť. Začínal mať pocit, že podobné náhody stávajú dosť často.
Najprv Will a potom... Pri spomienke na toho chlapa sa mu niečo začalo vybavovať.
„Nebuď nás tak skoro, ešte je čas,“ po zadku ho plesla nejaká ruka. Taro sebou šokovane trhol.
„Ja som mal včera sex!“ vyhŕkol rozhorčene. Celý očervenel a pokúšal sa vstať. Pevná ruka ho však zatlačila do postele.
„Ešte spi,“ do postele si k nim ľahol aj Gabriel. Práve bol na záchode, len preto si dovolil opustiť veľkú posteľ. Nechcel ho zobudiť.
„Musím do školy. Vyhodia ma!“ poriadne zvýšil hlas. Nemal chuť na žiadne hlúpe žarty.
„Dnes máš voľno, aj tak sme ti vybavili inú školu. Tvoja mama s tým súhlasila,“ Gabriel ho spokojne pobozkal na pery. Tešil sa, že sa bude môcť oňho postarať.
„Mama by nedovolila, aby ste sa ma dotýkali. To, čo ste urobili je zločin!“ ďalej sa rozčuľoval. Poriadne kopol do Nata. Nanešťastie zasiahol ho len do nohy.
„A čo je na tom také zlé? Chcelo sa ti, tak sme si užili,“ vykrútil mu ruky za chrbtom a pritisol ho k sebe.
„Užili?“ šokovane zopakoval Taro.
„Áno, so mnou si bol dvakrát. Potom som ťa nechal samého s Gabrielom. Vieš, my to nikdy nerobíme spolu. Bolo by to veľmi čudné. Sme len priatelia,“ Nate nahlas zazíval.
„No tak, Nate. Dávaj si pozor, ublížiš mu,“ napomenul ho Gabriel. „Okrem toho musíš ísť do práce. Ja tu s ním ostanem,“ prinútil ho povoliť zovretie.
„Máš pravdu, uvidíme sa až večer,“ obrátil k sebe nového milenca a vtisol mu bozk na tvár.
Taro sa znechutene odvrátil. Nemal ani poňatia, čo to všetko môže znamenať. Sledoval ako muž zamieril do sprchy. Potom sa obliekol a nechal ich osamote.
„Donesiem ti raňajky. Dnes budeme spolu a o všetkom sa pozhovárame. Nebudem ťa trápiť, ak si to neželáš, nemusíš si na milovanie pamätať,“ Gabriel ho chvíľu držal v objatí a šepkal mu slová, ktorým nerozumel. Niečo o láske, nejaké verše. Bol z toho len viac zmätený.
Taro bezmocne prikývol. Začínal ho považovať za blázna. Ľutoval, že sa s ním vôbec dal do reči. Keď Gabriel vyšiel z izby, okamžite sa poobliekal a vyšiel von zadným vchodom. Vedel sa celkom dobre zakrádať, počas svojej kariéry si musel dávať pozor, aby ho zákazníci z Real obsession nevideli odchádzať. Domov ísť nemohol. Bál sa, že ho tam budú hľadať. Ostávalo už len jedno miesto.

***

Mini práve skladal svoj nový pracovný odev. Zamkol sa, aby za ním Az nemohol prísť, kedy sa mu len zachce. Tým, že odmietol peniaze ho úplne dostal. Nevedel, ako si má s ním podariť. Začul ako mu niekto zabúchal na okno. Najprv to bolo pomerne slabé, ale potom búchanie ešte viac zosilnelo.
„Povedal som ti, že...“ podišiel k oknu, aby mohol vyhodiť neodbytného návštevníka. Keď uvidel ako mu na sklo klope Taro, okamžite otvoril. Ten chlapec mu bol sympatický a z výrazu jeho tváre vyčítal, že má dosť vážne problémy.
„Ahoj, čo sa ti stalo?“ mladý čašník mu takmer vletel do náručia. Mini rýchlo zatiahol žalúzie a posadil ho do mäkkého kresla.
„Všetci sa zbláznili. Potrebujem pomoc. Vyzerá to tak, že moja matka ma predala nejakým ľuďom. Z telefónnej búdky som zavolal domov a linka bola odpojená. Kontaktoval som aj maminu kamarátku. Povedala, že sa odsťahovala z mesta a zrušila všetky účty. Neviem, čo mám robiť,“ zúfalo sa triasol.
„Ako sa tí ľudia volajú?“ opýtal sa Mini. Tváril sa absolútne vážne. Vôbec to nepovažoval za žart.
„Jeden z nich je Gabriel a druhý Nate. Priezviská si už dávno nepamätám, ale... Je do toho zapletený aj náš Will,“ zúfalo stískal vankúš.
„Tak tí traja sú už dosť známi. Gabriel je závislý, on možno ani nevie, čo presne robí. Horší je Nate. Ten má veľký vplyv. Nie si prvý, ktorého takto získali. A čo sa týka Willa, ten nemal nikdy čisté ruky. Vždy sa v niečom vezie,“ pritiahol si stoličku bližšie k nemu.
„Čo sa stalo s tými ostatnými?“ začínal sa naozaj báť. Všimol si, že má na ruke pár stôp po nešetrnom vpichu.
„Neviem, odvtedy ich už vôbec nikto nevidel. Niektorí z nich boli aj odtiaľto. Preto som nechcel, aby si sa zoznámil s Willom, ale naši chlapci, ma opäť nebrali vážne,“ Mini hovoril čoraz tichšie.
„Will a Gabriel sú len závislí. Potrebujú len tú vec. Nate je iný. On ich ovláda. On určuje pravidlá. Teraz sa musíš trochu upokojiť. Niečo vymyslíme, hlavne...“ pozrel sa na jeho ruku.
„Oni ti to dali. Spomínaš si?“
„Nie, neviem, vôbec, čo sa stalo,“ zúfalo sa objal oboma rukami. „Máš tu niečo na prezlečenie? Nechcem tie veci z ich domu,“ bolo mu čoraz horšie.
„Áno, dám ti niečo pohodlné. Len sa zhlboka nadýchni a snaž sa upokojiť. Bude to v poriadku. Už sa k nim nevrátiš,“ chlácholivo ho pohladil po vlasoch.