3. kapitola Bábika

varovanie: nuž 12+, všimnite si nový atavar (aspoň ten sa mi podaril), medvedíka, ktorý je na ňom už určite poznáte



„To sa dozvieš neskôr. Dnes ti nechcem pokaziť náladu. Otvor si to, až keď budeš sám,“ vložil mu krabičku do vrecka. Chlapec zúfalo stonal pod jeho rukami. Will sa spokojne uškrnul, keď mu konečne vyvrcholil do dlane.
„Šikovný chlapec. Ak dovolíš pôjdem si umyť ruky,“ pochválil ho. Vtisol mu bozk na krk a jemne ho od seba odtlačil. Rýchlo vbehol do kúpeľne. Ledva to stihol. Nickova matka niesla podnos s občerstvením.
„Bastard,“ zamrmlal Taro. Zapol si zips a pokúšal sa odstrániť ďalšie stopy. Rýchlo si sadol, keď vo dverách zazrel matku. Takmer sa prepadával od hanby. Keby vošla o pár minút skôr. Nachytala by svojho syna v dosť intímnom okamihu.
„Nick. Musím nachvíľu zájsť za svojou priateľkou. Zatiaľ sa tu bavte a najedzte sa,“ rýchlo zložila podnos na stôl.
„Dobre, mami,“ už sa s ňou nepokúšal hovoriť. Aj tak to odmietala pochopiť. Rezignovane si sadol na gauč a čakal na návrat svojho údajného priateľa.
Will cestou z kúpeľne začul zadrnčanie zvončeka. Prebral poriadne veľkú zásielku. Požiadal jedného zo zamestnancov, aby všetko dopravil na túto adresu. On sám chcel dať chlapcovi ďalšie darčeky.
Vložili mu do rúk tri veľké škatule, nejaký list a okrem toho aj rozkošnú plyšovú mačičku. Okolo krku mala previazanú červenú mašľu. V ľavej ruke držal obrovskú kyticu kvetov a ešte k tomu aj nejaké elegantne zabalené sladkosti. S celým tým nákladom sa dotrepal až do obývačky. Všetko rozložil na stôl.
„Čo to je?“ podozrievavo sa Taro. Hneď vzal do ruky plyšovú hračku. Díval sa na ňu ako na votrelca.
„To všetko je pre teba Nicky. Posiela ti to Gabriel. Včera si ho zrejme veľmi zaujal a hneď sa rozhodol konať. Dostaneš ešte veľmi veľa darčekov. Tí bohatí si myslia, že si môžu kúpiť všetko...“ pustil sa do rozbaľovania jednotlivých krabíc. V tej najväčšej boli jednoduché čierne šaty, trošku širšie, dĺžka asi po kolená. Niesli jasné známky štýlu Lolita.
„Budeš v nich rozkošný, ako bábika,“ odvetil spokojne. Opatrne ich vybalil z papiera. Ihneď k nim vytiahol aj vhodné topánky. Usmieval sa ako malé dieťa, ktoré sa chystá obliecť svoju obľúbenú bábiku.
„To si neoblečiem. Nie som dievča,“ chlapec rozhorčene pokrútil hlavou. Sukňu si tiež obliekol len s veľkým sebazaprením. Medzi obyčajných ľudí by sa takto oblečený asi neodvážil. Zúrivo držal v rukách mačičku.
Will vytiahol elegantný, kozmetický kufrík. Obsahoval všetko potrebné na dokonalú úpravu.
„Choď sa pekne osprchovať. Ja ťa potom učešem a upravím. Uvidíš, že to bude zábava,“ popohnal ho do kúpeľne. Chlapec nespokojne zahundral, ale napokon zaliezol dovnútra. Will sa zatiaľ trochu najedol a všetko si prezrel. Pripravil pre svojho chlapca stoličku, zrkadlo a medzitým objavil aj schopný fén. Keď vyšiel zo sprchy okamžite ho vzal do parády. Obliekol mu šaty, dokonca našiel aj tmavé podkolienky, ktoré mu naťahoval neskutočne dlho. Nechal ho ísť bez spodných nohavíc. Nedovolil mu, aby si ich dal. Potom ho usadil na stoličku a pohral sa z jeho vlasmi a dokončil jemný mejkap.
„Vyzerám otrasne,“ zúril Taro. Až príliš sa podobal na dievča, nespoznával samého seba.
„Si rozkošný, takmer mám chuť nikam ťa nepustiť,“ Will ho postavil na zem a obul mu topánky. Vytiahol z vrecka svoj mobil a odfotil si ho na pamiatku. Celý čas sa priam diabolsky usmieval.
„Nikam nejdem. Vôbec som nepovedal, že to pozvanie prijímam,“ Taro rozčúlene pobehoval okolo neho.
„Chceš radšej ostať so mnou? Upozorňujem ťa, že je to nebezpečné,“ objal ho okolo pása.
„Nie, pusti ma! Idem na to rande, či čo to vôbec je,“ zavrčal Taro.
Willov mobil začal vibrovať. Okamžite sa pozrel na displej.
„Už po teba prišlo auto. Dobre sa zabav,“ chytil ho za ruku a ťahal von. Taro takmer spadol. Musel sa ho pridržiavať. Taro zamkol dvere. Prebehli spolu takmer na koniec ulice. Taro nariekal kvôli nepohodlným topánkam.
Z čiernej limuzíny vystúpil šofér a pridržal Tarovi dvere. Chlapec sa začervenal a radšej sklonil hlavu.
„Ahoj,“ pípol rozrušene. S obavami si sadol vedľa Gabriela. Cítil na sebe jeho upretý pohľad. Radšej dal nohy bližšie k sebe.
„Ahoj, Taro,“ jemne ho pobozkal na pery. Limuzína sa pohla. Okná boli zavreté a oni tam ostali takpovediac úplne sami. Šofér ich ani nemohol počuť. Chvíľu mlčky sedeli vedľa seba.
„Som rád, že si prijal moje pozvanie,“ zašepkal mu do ucha. „Už ti to dali? Máš to pri sebe?“ pevne ho objal. Chcel viac, ale musel sa ovládať.
„Neviem presne, čo tým myslíš,“ spôsob akým sa s ním zhováral mu pripadal dosť zvláštny.
„Will ti mal odovzdať aj Nešťastie. Dostal si to, však?“ tváril sa takmer dychtivo.
„Čože?“ vymanil sa z jeho objatia a trochu sa posunul. Počas práce v bare sa naučil všímať si reakcie ľudí. Ak cítil, že sú až príliš rozrušení, dával si väčším pozor, aby to nezašlo príliš ďaleko.
„Máš ju so sebou?“
Taro znepokojene pokrútil hlavou. Prečo sa zaujíma o nejakú hlúpu krabičku. Už to pomenovanie Nešťastie sa mu vôbec nepozdávalo.
„Nie. Je to hlúposť. Prečo chceš tú vec?“ pred sprchovaním vybral krabičku zo svojho vrecka a otvoril ju. Bola v nej tenká retiazka s nejakým znakom. Akýsi tvár, ktorý mu pripomínal pentagram. Nemal záujem o niečo podobné. Hneď to zahodil do koša.
„To ti nemôžem povedať. Nesmiem o tom hovoriť. Prosím, pomôž mi. Potrebujem to. Prosím,“ chytil ho za ruky.
„Nemám to! Vyhodil som to a nechcem s tým mať nič spoločné. Mal som ostať doma. Tie tvoje reči sa mi prestávajú páčiť,“ zamrmlal rozrušene. Začínal sa od neho čoraz viac odťahovať.
Na tvár mu dopadol úder. Niečo doňho vrazilo. Bola to priam neskutočná bolesť. Zatmelo sa mu pred očami. Na pár sekúnd úplne stratil vedomie.
Cítil ako ho Gabriel zdvihol a opäť pevne objal. Hladkal ho a potichu sa ospravedlňoval. On sa ani nepohol. Považoval za oveľa rozumnejšie tváriť sa, že je v bezvedomí.
Udrel ma bez toho, aby pohol rukou.. To je šialené. Chcem, aby ma pustil. Pomyslel si rozrušene.
„Prepáč mi, nechcel som to urobiť,“ pobozkal ho na líce. Taro ledva potlačil zhnusenie. Nepatril k ľuďom, ktorý sa nechajú len tak otĺkať. Každý úder vždy vrátil späť, ale tentoraz si nebol istý, či by to zvládol. Na perách opäť pocítil jemný dotyk. Tvár ho zabolela.
„Ty si cvok. Neviem, čo si, ale mňa sa už viac nedotkneš,“ rozhorčene sebou trhol. Práve zabočili do nejakej tmavej uličky a limuzína zastala. Taro okamžite tvoril dvere a vybehol von. Zobul si nepohodlné topánky a pustil sa do behu. Nevedel kam ide, nič nevnímal, chcel sa od neho dostať, čo najďalej. V šatách mal veľmi sťažený pohyb a podkolienky sa mu začali sťahovať. Niekto ho zrazil k zemi. Spadol a poriadne sa udrel. Úplne sa zamotal do šiat.
„Mňa sa nemusíš báť. Naozaj ma to veľmi mrzí, ale tú vec potrebujem. Ten neschopný blázon ti to mal dať na krk. To si s ním ešte vybavím,“ Gabriel ho vzal do náručia. Objavil sa tak nečakane, mal z neho veľký strach.
„Nechaj ma na pokoji! Nič také by som si na seba nevzal,“ pokúšal sa dostať opäť na zem.

***



Mini si opatrne previazal ranu na hlave. Navrela mu poriadna hrča. Pre istotu kvôli tomu zavolali aj lekára. Hlava ho stále trochu bolela, ale nebolo to nič vážne. Rukou si prešiel po modrobielych vlasoch. Boli ešte trošku rozstrapatené a totálne pomotané.
Bol urazený, kvôli tej záležitosti s Tarom. Stále sa hneval a odmietal ospravedlnenia ostatých V. I. P. chlapcov. Ostal vo svojom apartmáne a odmietal ísť s nimi na pravidelné večerné posedenie. Nemal svoj vlastný byt. Žil spolu s ostatnými v horných miestnostiach. Mal už takmer dvadsaťsedem rokov, stále bol slobodný, úplne bez rodiny a takmer o nič sa nestaral. Celý jeho život tvorilo pobiehanie po podniku. Považovali ho za miestneho anjela. Každému vždy dohováral a staval sa na stranu slabších. S Gabrielom ani raz nespal. Tvárili sa, že aj on bol často v jeho izbách, ale k ničomu nedošlo. Az zaplatil Gabrielovi, aby mu dal pokoj. Nechcel dovoliť, aby niekto mal to, čo patrí jemu.
Mini si musel konečne vybrať svoje peniaze z trezoru. Po matkinej smrti sa ich ani nedotkol, ale tentoraz už mal toho všetkého dosť. Musel sa vrátiť k svojmu pravému menu. K tomu, ktoré nechcel už nikdy vysloviť.
„Už sa nehnevaj. Bolo to pre tvoje dobro. Vieš, aký je Athos,“ Az vošiel do jeho izby. Sebavedome sa usadil na posteľ. Pred pár mesiacmi si od neho požičal peniaze. Bol vtedy dosť chorý a nezvládal pracovný nápor. Mal dopravnú nehodu a takmer nevládal stáť na nohách. Okrem toho sa mu starí priatelia vyhrážali, že prezradia jeho rodine, kde sa nachádza. Potreboval ich niečím umlčať. V deň prvej splátky nemal dostatok peňazí na zaplatenie. Az si žiadal jeho telo. Robil si s ním, čo sa mu len zachcelo a on to už nedokázal znášať.
„Prečo nie si s ostatnými?“ Mini vybral z vrecka potrebnú sumu peňazí, ktorá ešte chýbala do splatenia dlhu. Už viac mu nechcel dovoliť, aby naňho siahal. Pripadalo mu to ponižujúce.
„Oni ma nezaujímajú. Chcem teba. Vieš, ja ťa...“ pokúsil sa k nemu priblížiť. Slová sa mu zasekli v hrdle. Povedať niečo také bolo tak ťažké. Nedokázal to zo seba dostať.
Mini ho chytil za ruku a vložil mu do dlane pár bankoviek.
„Nie, to už viac nebudem robiť. Tu máš svoje peniaze a vypadni!“ sledoval ako mu z tváre mizne úsmev. Nikdy ho nemal rád. Len veľmi ťažko pretrpel jeho dotyky. V poslednom čase to bolo horšie. Az zámerne predlžoval ich stretnutia. Čoraz viac si to užíval.
„Nemusíš mi ich dávať. Naozaj to nie je potrebné,“ nechcel ich prijať. Nežne ho privinul k sebe.