2. kapitola

nová už dávno napísaná kapitola, ale hádžem to až dnes, 15+



„Ja nie som žiadna hračka, rozumieš! Nebudeš na mňa klásť tie tvoje špinavé ruky! V hlave mu zneli tie slová. Tie príšerné slová, ktoré nikdy viac nechcel počuť. Hračka. Špinavé ruky. Všetky jeho špinavé túžby a rovnako pokazený život. On tiež prosil, kedysi bolo v jeho očiach tiež toľko nevinnosti. Triasol sa. Pritisol k sebe vankúš a spustil ruky. Krv nechal voľne tiecť.
„Špinavé ruky? Čo ti o tom vieš? Prišiel si sem do tohto pekla. A všetko, čo si chcel bude zničené, všetko!“ triasol sa.
Počul len kroky odchádzajúceho mladíka. Chcel, aby sa vrátil. Veľmi si želal opäť ho držať v pevnom objatí. Spomenul si, aký bol, keď ho prvý raz uvidel. Stál v šéfovej kancelárii, červenal sa koktal. Mal na sebe oblečenú hrozivú kombináciu vecí. Starý vyblednutý sveter a sivé nohavice. Nosil okuliare s tmavým rámom. Neustále mu padali z nosa. Naprával si ich, zhadzoval veci. Skrátka bol priam rozkošne nemožný. Už vtedy upútal Willovu pozornosť. Možno práve tým, že nepatril vôbec k vhodným uchádzačom...Vtedy zasiahol. Musel vycítiť, že práve on môže byť tým, čo ho dokáže opäť prebrať k životu.
Neisto sa dotrepal až k nim. Rozprával prerušovane, neustále koktal a červenal sa. Ledva z neho dostali pár slov. Will si nevšímal to, čo hovoril, sústredil sa hlavne na jeho tvár, oči, pohybujúce sa ústa. Chcel mu dodať viac sebadôvery, trochu ho povzbudiť, ale nedokázal sa ani pohnúť. Už vtedy to vedel. Bol s tým oboznámený, ale nedokázal nič urobiť.
„Taký si bol vtedy, ale dnes ťa nespoznávam!“
Zúfalo sa schúlil do klbka. Pokrčil nohy a pokúšal sa upokojiť. Minulosť bola rovnako bolestivá ako prítomnosť. Tie záblesky sa stále vracali. Boli stále silnejšie. Nesmel o tom hovoriť, to ho asi dráždilo najviac. Ani on nesmel vedieť, že ho považuje za vhodného.
„Prečo on? Prečo to musí byť on?“ zamieril do malej kúpeľne. Potreboval sa trochu upraviť.

***


Dlho ležal na posteli a spomínal na udalosti, ktoré sa odohrali počas tej nekonečnej noci. Bál sa. Strach ho takmer prinútil schovať sa pod prikrývku. Znechutene privrel viečka. Vlastné telo mu pripadalo odporné. Niekoľkokrát odbehol do kúpeľne. Na hlavu si priložil mokrý obklad a opäť zaľahol do postele. Nemal vôbec silu vstať. Chystal sa zavolať svojmu kamarátovi Erikovi. Dúfal, že mu opäť pomôže s úlohami. Dovtedy sa musel dať aspoň trochu do poriadku.
Will sa ho dotýkal. Dostal ho a on sa nechcel nachytať. Dalo by sa povedať, že došlo aj k sexu, aj keď to nebolo úplne dotiahnuté do konca. Nemohol na to zabudnúť. Cítil zvláštne napätie. Akoby sa náhle stalo niečo nevysvetliteľné. Toho muža takmer nepoznal, nemal k nemu vôbec dobrý vzťah. Napriek tomu cítil, že ich niečo spája. Rovnakou mierou ich to aj rozdeľovalo.
Práve, keď sa márne pokúšal zahnať tú spomienku, zazvonil mu mobil. Veselá melódia ho okamžite podráždila. Lenivo ho vybral z vrecka, stisol prijatie hovoru a priložil si telefón k uchu.
„No prosím,“ zatiahol zachrípnuto.
„Ahoj, Nicky. Prekvapil si ma. Musím uznať, že máš odvahu,“ Willov hlas rozhodne nepatril k tým, ktoré túžil počuť. Mal pocit, akoby bol blízko pri ňom a to ho desilo.
„Čo chceš?“ Taro pevnejšie stisol mobil. Pokúšal sa udržať pod kontrolou svoje rozbúrené emócie. Vôbec sa mu nepáčilo, že zistil jeho meno a číslo. Začínal sa obávať, že si pozrel celú pracovnú zmluvu.
„Nemal si ma provokovať, Nicky. Musíš pochopiť, že tam v práci som pánom len ja. Je to môj biznis. Bude to ešte horšie,“ skonštatoval chladne.
„Sklapni už! Kašlem nato, čo si myslíš. Ty nie si majiteľ. Máš len malý podiel, ktorí si môžeš strčiť do tej tvojej luxusnej riti. Daj mi pokoj a ja zabudnem, že existuješ. Obaja si ušetríme zbytočné problémy!“
Spojenie sa prerušilo. Taro hodil mobil o stenu. Nezaujímalo ho, že sa rozdelil na dve časti. Jediné, čo ho trápilo, bol ten chlap. Matka nevedela, kde presne pracuje. Nikto o tom nemal ani poňatia. Všetci si mysleli, že je čašníkom v celkom bežnej reštaurácii. Nechcel, aby sa to niekto dozvedel. Zaľahol do postele a zavrel oči. Bolo mu stále horšie. Nedokázal udržať oči otvorené.

***
Ostrý zvuk zvončeka ho definitívne vytiahol z postele. Obozretne sa približoval k dverám.
„Kto je?“ opýtal sa ostražito.
„Nick, otvor mi. Zabudla som si kľúče a mám so sebou nákup.“
„Áno, mami,“ značne sa mu uľavilo. Ochotne otvoril dvere a vzal z je rúk tašky. Keď uvidel muža, ktorý prišiel s ňou, takmer sa mu podlomili kolená. Musel sa oprieť o stenu, aby nespadol. Hneď mu pripadalo podozrivé, že matka niečo kúpila. Zvyčajne nemala dostatok peňazí ani na cestovný lístok. Žili bez otca už dlhé roky. Manželstvo jeho rodičov netrvalo dlho. Otec takmer nefiguroval ani v jeho spomienkach. Nevedel o ňom vôbec nič. Jeho matka otehotnela veľmi skoro už v osemnástich. Bola až príliš výrazná a zhovorčivá. S každým sa spriatelila a dôverovala aj ľuďom, ktorých Taro považoval za nadmieru podozrivých. Aj tentoraz priviedla do domu muža, ktorého nikdy predtým nevidela. Celkom bez problémov mu povolila vstup do ich domu. Nad tým sa už ani nepozastavil.
„Nebuď taký prekvapený, zlatko. Už dávno si sa mohol pochváliť, že máš bohatého priateľa,“ nenápadne pošepkala do ucha svojmu synovi. Taro sa odtiahol a niečo nesúhlasne zamrmlal. Matka uviedla hosťa dovnútra.
„Ale, mami. Toto nie je môj...“ opäť sa nebezpečne zakolísal. Ťažký nákup ho ťahal k zemi.
„Stále to nechce priznať. Povedal som mu, že sa za náš vzťah nemusí hanbiť,“ Will mu s úsmevom vzal z rúk tašky. Zatiaľ vychádzalo všetko podľa plánu. Ten chalan bol k nemu drzý. Odvážil sa mu vzdorovať a postavil sa proti nemu. To považoval za výzvu. Najprv ho chcel len trochu postrašiť, ale usúdil, že bude oveľa lepšie, keď ho navštívi. Nechcel, aby sa jeho hlavička príliš trápila zbytočnými otázkami. Mal preňho dar a potreboval mu ho odovzdať.
„Tento chlap je...“ pokúšal sa niečo povedať, ale opäť ho nepustili k slovu.
„No tak, nebuď taký nahnevaný. Mne to nevadí. Tvoj priateľ sa mi páči,“ matka ho súcitne pohladila po ramene.
„Choď do obývačky, Nick. Hneď tam prídeme za tebou,“ nechala ho stáť uprostred chodby. Zaviedla Willa do kuchyne, aby mohol odložiť tašky.
Zbláznila sa. Moja drahá mamička musela úplne stratiť rozum. Ten chlap má byť môj priateľ? Tak to ani za milión rokov.
Neochotne napochodoval do obývačky. Najradšej by zdrhol, ale uvedomil si, že keby sa odtiaľ vzdialil, Will by mal možnosť porozprávať sa s ňou.
Nechápal, čo chce dosiahnuť tou trápnou komédiou. Usadil sa do kresla a zamračene si prechádzal rukou po zodratom operadle. Nohy si provokatívne vyložil na malý stolík.
Dvere nechal otvorené. Will po pár minútach vošiel dovnútra. Sebavedome podišiel až k nemu. Schmatol ho za plecia a postavil na nohy.
„Musíš zaplatiť za tie zranenia na mojej tvári,“ pevne ho objal oboma rukami. Umlčal ho drsným bozkom. Takmer mu nedovolil voľne dýchať. Taro sa pokúsil vykrútiť z jeho zovretia. Veľmi rýchlo to však vzdal. Jeho bozky sa mu páčili, aj keď si to vôbec nechcel priznať. Niečo ho k nemu priťahovalo.
„Ty si začal,“ pripomenul mu chladne. Chcel ho od seba odsotiť, ale nedokázal kontrolovať náhly príval silných pocitov. Prisal sa na jeho pery. Zahanbene ich ochutnával. Dotlačil ho do kresla a sadol si naňho. Chvíľu mu dychčal do tváre a poťahoval ho za dlhé vlasy. Bolo mu čoraz horšie a to napätie v rozkroku takmer nedokázal zniesť. Starí nábytok pod ich váhou trošku zaškrípal.
„Čo to má znamenať? Ja to nemôžem vydržať. Je to neznesiteľné. Ako to robíš?“ Taro sa neustále vrtel.
„Nie, to ty. Nemal si chodiť do Real obsession. Teraz sa už z toho len tak nevyvlečieš. Mám pre teba dar,“ z vrecka vytiahol malú čiernu krabičku. Na prvý pohľad bola dosť nevýrazná a celkom obyčajná. Malé kúsky akéhosi kameňa boli poprepletané do zložitého vzoru, ktorý bol rozmiestnený do kruhu.
„Čo to je?“ chladne sa opýtal Taro. Nemal náladu na žarty. Jeho chúlostivý problém začínal naberať na intenzite.
„Táto vec sa volá Nešťastie,“ nenápadne rozopol zips a rukou mu vkĺzol do nohavíc. Cítil, že potrebuje trochu potešiť. Matka im ešte robila čaj a pripravovala niečo na jedenie. Neočakával, že sa tak skoro objaví.
„Ty si zo mňa strieľaš. Aké Nešťastie?“ chlapec ho silnejšie potiahol za vlasy.