Názov: Univerzita
pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš
varovanie: 15+
Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...
Občasník, nemá stanovené počty kapitol, bude pribúdať podľa nálady
Chcel byť v jeho náručí. Bolo to príjemné. Uvoľnilo to
v ňom všetky zakázané túžby. Želal si, aby ho niekto práve takýmto spôsobom držal. Chcel cítiť
prítomnosť inej ľudskej bytosti aj na takejto úrovni. Zistiť, aké to je. Nebyť
vždy len tým, čo sa bojí toho, že ľudia zistia, že aj vzhľadom na svoj vek nemá
za sebou žiadne takéto skúsenosti. Veľmi ho to prekvapilo a nezmohol sa na
žiadny odpor. Bolo to príliš lákavé.
Opätoval mu bozk. Urobil to trochu váhavo a mierne
neohrabane, ale zdalo sa, že Lukášovi to neprekáža. Takáto netradičná aktivita z jeho strany
však netrvala veľmi dlho. Lukáš ho od seba jemne odsunul. Už z pohľadu na jeho tvár, Marek usúdil,
že sa do tejto veci radšej nemal púšťať.
„Takéto veci so študentmi nikdy nerobievam. Neviem,
prečo...“ díval sa naňho chladne a prísne, akoby to celé spôsobil len on.
„To je v poriadku. Ja to chápem. Najlepšie bude, keď už
naozaj pôjdem...“ rýchlo vzal svoje veci a ponáhľal sa preč, aj napriek
tomu, že sa stále necítil práve najlepšie. Na svojho vyučujúceho sa už ani len
nepozrel.
Miša čakala pri miestnosti. Pôsobila mimoriadne spokojne
a telefonovala. Marek bol rád, že mal chvíľu čas. Potreboval sa trochu
spamätať, z toho, čo sa odohralo. Keď sa k nemu Miša obrátila, takmer
ju nevnímal.
„Marek, si predstav, že nemáme hodinu. Máme prísť len na
písomku. Fakt sa teším, volám priateľovi, aby prišiel skôr...“
„Ehm, dobre... Uvidíme sa o tretej,“ nie príliš nadšene
dodal tmavovlasý mladík. Zamieril na druhé poschodie a zapadol do
najbližšieho kresla. Stále mu nebolo dobre. Ruka ho opäť trochu rozbolela
a taška mu zrazu pripadala hrozne ťažká.
A mobil sa opäť ozval. Tentoraz mu prišla správa od
Janky.
Ahoj, Marek.
Kedy ti končí škola?
Napíš mi, či máš o piatej čas. Máme doma takú malú oslavu. Mám narodeniny.
Dúfam, že si nezabudol, či?
Pa, Jana.
„Sakra!“ Marek chvíľu nahnevane hľadel na svoj mobil. Úplne
zabudol, že jeho nevlastná sestra má narodeniny. Dokonca jej ani nič nekúpil.
Na tieto veci vždy zabúdal, dátumy mu akosi nič nehovorili a keďže Jana
absolútne odmietala byť na facebooku a rovnako zavrhovala aj akékoľvek iné
formy internetovej komunikácie, nemalo mu čo pripomenúť, že oslava sa koná už
dnes večer.
Chvíľu bezradne hľadel na svoj mobil, ale napokon sa
odhodlal odpísať. Radšej nepotvrdil jej podozrenia. Zmohol sa len na krátku
odpoveď, že tam určite príde, ale stíha prísť autobusom. Milana nechcel vôbec
zaťažovať, okrem toho spolu nikdy nevychádzali veľmi dobre. Kvôli nemu k nej dokonca prestal chodiť. Zastavil
sa len, keď ho o to Jana vyslovene požiadala. Teraz ho však viac trápilo
to, čo by jej mal kúpiť. A ako by to mal urobiť bez toho, aby vyvolal
zbytočný rozruch. Knihy z knižnice totiž mali na sebe kódy a pokiaľ
by vošiel do nejakého obchodu, ozvalo by sa to povestné, nepríjemné pípanie
a okamžite by sa stal stredobodom pozornosti. O niečo také vôbec
nestál. Ostávala mu ešte jedna možnosť. Nechať knihy u spolužiaka na
internáte. Našiel si Karolovo číslo a zavolal mu.
Dlho nedvíhal, ale napokon prijal hovor a dohodli sa.
Aj on si chcel s tých kníh nakoniec niečo prefotiť.
Marek vyšiel zo školskej budovy a pomaly sa vybral
k internátu, ktorý bol našťastie oproti školskej budove.
Vyšiel po schodoch a zamieril k spolužiakovej
izbe. Čo najrýchlejšie mu odovzdal knihy a ponáhľal sa von z budovy.
Na čerstvom vzduchu sa už cítil omnoho lepšie. Prešiel sa skratkou do mesta. Dúfal, že nájde
niečo, čo by sa jej mohlo páčiť. Čo sa týkalo darčekových vecí, nebol vtom
veľmi zbehlý, omnoho radšej nakupoval knihy a tie jeho sestra nečítala.
Neostávalo mu nič iné, než kúpiť jej niečo, čo by omnoho viac ocenila.
Prešiel niekoľko obchodov, ale nenašiel nič, čo by sa mu
ktovieako páčilo. Na chvíľu si sadol na lavičku vo veľkom obchodnom dome. Ešte
mu ostávali dolné poschodia, ale tie nevyzerali príliš nádejne. Hneval sa sám
na seba, že si to nedokázal niekam poznačiť. Na niečo také by rozhodne nemal
zabúdať. Okrem toho ona jediná ho
chápala. Nikomu inému sa nezdôveril s tým, že si je už úplne istý, svojou
orientáciou. Doma o tom nemohol povedať nikomu. Obával sa, že niečo také by nikto iný
z rodiny jednoducho nepochopil. A on s nimi nechcel úplne
stratiť kontakt. Na niečo také nebol ešte pripravený. Úplne stačila celá tá aféra s otcovým
druhým dieťaťom. Ešte aj dodnes si spomínal, ako matka ťažko niesla to, keď sa
dozvedela o Janinej existencii. Medzi jeho rodičmi sa tým vytvoril takmer
neprekonateľný múr a Marekova mama dodnes neakceptovala Janu ako člena
rodiny. Uspokojila sa s tichou ignoranciou a na domácej pôde sa
o tejto veci nemohli nikdy hovoriť.
A takisto ani o iných veciach, ktoré boli omnoho závažnejšie.
Marek sa radšej pokúšal nemyslieť na to, ako mu kedysi povedala, že jeho otca
nenávidí a radšej sa vôbec nemali stretnúť. Nechcel, aby sa
s rovnakou nenávisťou dívala aj naňho. Zahnal tieto obrazy a zatlačil
ich hlbšie do svojej mysle. Radšej sa vrátil k nakupovaniu. Ani na dolnom
poschodí nič vhodné nenašiel. Kúpil si pitie v automate a ešte chvíľu
blúdil po nákupnom centre. Napokon sa mu podarilo nájsť jeden menší obchodík zo
zaujímavými príveskami. Vybral si jeden z nich a zaplatil pri
pokladni. Z obchodu vyšiel pomerne rýchlo a a s nikým sa
nebavil. Vložil si prívesok do tašky a vyšiel von z centra. Cesta do
školy prešla neuveriteľne rýchlo, možno preto, že si želal, aby bola takmer
nekonečná.
Po príchode do školy si prevzal svoje knihy a neochotne
čakal na hodinu. Jeho spolužiaci spolu o niečom debatovali, ale on tomu
nevenoval pozornosť. Keď sa z triedy vyhrnuli študenti a on mal
možnosť sadnúť si na svoje miesto, vôbec sa mu nepáčilo, že sedí pri tej časti
stola, ktorá bola najbližšie k Lukášovi.
Vzadu však bolo príliš teplo a nechcelo sa mu tlačiť sa
len na stoličke, bez toho, aby si nemohol ani poriadne zložiť veci. Preto si len položil na stôl svoj modrý obal a nespokojne
hľadel pred seba na pár druhákov, ktorí tento predmet opakovali. On mal opäť
ten neodbytný pocit, že o rok bude sedieť presne na tom istom mieste. A nezbavil
sa ho, ani keď Lukáš vošiel do triedy.
„Dobrý deň, dnes skončíme asi o pár minút skôr, tak
bude najlepšie, keď preskočíme prezenčku a rovno prejdeme na dnešnú tému,“
usmieval sa na nich, ale Marek sa stále cítil mimoriadne neisto. Nespokojne sa krčil na svojom mieste a počas
celej hodiny mlčky počúval svojich spolužiakov. Niektorí dokázali hovoriť o téme
tak, zaujato, dokonca vášnivo, až sa nedali zastaviť. On niečoho takéhoto
momentálne nebol schopný.
A potom sa stalo niečo, čo vôbec nikto neočakával.
„Dobre, teraz by nám mohli niečo povedať, aj ľudia, ktorí sú
zvyčajne ticho. Tak napríklad...“ nazrel do prezenčky a prečítal meno: „Jozef.“
„Ten tu nie je...“ previnilo vyhlásila Miša.
„Dobre, tak niekto iný... Napríklad, Marek.“
Tmavovlasý mladík neochotne zdvihol zrak a pozrel sa na
svojho učiteľa.
Chvíľu si nebol istý, čo by mal povedať, ale napokon so seba
dostal pár viet. Znelo to síce trochu neisto, ale nebolo to vôbec také zlé, ako
očakával. Dokonca aj Miša mu venovala spokojný úsmev.
Lukáš vyvolal niekoho ďalšieho, ale počas hodiny sa ešte
očividne zámerne párkrát vrátil k jeho názoru na danú problematiku. Celé to prebiehalo veľmi rýchlo a Marek mal
čo robiť, aby stíhal reagovať. Vydýchol si, až keď sa ručička na hodinkách
posunula na to správne miesto. A Lukáš konečne ukončil hodinu: „Výborne,
tak vám ďakujem za dnešnú diskusiu, uvidíme sa zas v stredu na
prednáške...“
Všetci sa začali rozchádzať a Marek si tiež balil veci
do tašky. Postavil sa a začal si rýchlo obliekať bundu.
