20. kapitola Vzbura 2/2

Pár: 15+, pár Azazel a Belphegor

Plavovlasý démon nespokojne nakrčil opúchajúci nos. Azazel ho k sebe ochraňujúco pritisol a pokúšal sa mu vyliečiť nepríjemné poranenie. Belphegor nahnevane zazeral na anjela, ktorý sa objavil v ich blízkosti. Bol jedným z bratov, ktorý v poslednom čase zažívali pomerne veľkú slávu vďaka istému seriálu. Samozrejme, Castielovi takáto pozornosť ktovieako nelichotila. Zámerne si preto zvolil dlhšie svetlé vlasy a dokonale nežný vzhľad. Pôsobil tak nevinne a krehko a hlavne, bol to nebeský, ktorého práve teraz netúžili stretnúť. Nie príliš silný, ale pod ochranou a schopný ich poriadne potrápiť.

„Čo chcete od tejto duše?“ opýtal sa nahnevane.

„Toto vôbec nebolo slušné, Castiel!“ podráždene si ho premeral Azazel.

Vrhol naňho jeden z tých pohľadov, ktoré mali jednoznačný význam: budem sa na teba sťažovať Luciferovi a Lucifer sa bude veľmi hnevať.

Castiel tento pohľad neprehliadol, ale opätoval mu ho a pripojil svoj dodatok: Michael si s vami už poradí, ak sa opovážite mi ublížiť.

Chvíľu na seba, ešte nespokojne zazerali, ale napokon Castiel zletel nižšie a dokonale im zaclonil výhľad na Setha.

„Tu nemáte čo robiť. Vráťte sa späť na svoje miesta,“ vyzval ich dôrazne.

„Ty nám nebudeš hovoriť, čo máme robiť, malý braček. Mal by si sa ospravedlniť Belphegorovi. Pozri sa, čo si mu urobil...“ nenápadne nadvihol nahnevanému démonovi hlavu. Belphegorov nos stále opúchal a jeho dokonale vyvážená podoba sa rozpadala. Rohy mu narástli do takej veľkosti, až ho Azazel takmer nedokázal udržať. Obával sa, že Belphegor zabudne na dočasný mier medzi mocnosťami a pustí sa do Castiela.

„Tej veci sa ospravedlňovať nebudem... Nie som povinný...“

Castiel zbledol a jeho podoba sa zachvela, keď ho niekto veľmi nešetrne zozadu objal.

„Lucifer?“

„Moje meno by si nemal používať tak často. Mohlo by ti to ublížiť. Si ešte príliš mladý na to, aby si sa plietol do našich vecí. Povedz braček, prečo si akurát teraz musel poškodiť Belphegorovu podobu?“

„Ja som len chcel, aby dali pokoj duši, ktorú mám momentálne na starosti,“ bránil sa Castiel.

Lucifer prešiel rukou po jeho tvári. Za nechal mu na nej stopy, ktoré zasiahli až do jeho podstaty. Mocnejší anjel utlmil jeho výkrik a nedovolil mu zavolať pomoc.

„Svojou činnosťou si vyvolal nebezpečnú búrku. Za to ťa doma neposlúchajú. Budú straty, aj keď koho to už dnes zaujíma...“

„Akú búrku?“ rozpačito zamumlal Castiel.

Obloha náhle naozaj potemnela. Z Belphegora do sveta unikalo niečo mrazivé. Azazel ho znepokojene hladil. Vedel, že Lucifer nie je fyzicky pri nich. Bola to len jeho až príliš živá podoba, ale bolo to možno aj desivejšie, ako keď stál pred nimi. Takáto podoba neprezrádzala takmer nič. Bola ako vražedná maska bez zľutovania. Castiel to tiež cítil. Začínal ho pohlcovať strach.

„To som nemal v úmysle, chcel som len, aby dali pokoj...“

„Iste. To chápem a aj ich za to potrestám. Pri tejto duši naozaj nemajú čo robiť, ale mal si to urobiť inak. Teraz sa dívaj,“ donútil ho skloniť hlavu.

Anjeli a mrzutý démon sledovali ako sa búrka postupne zmenila na zúriace tornádo.

Castiel rozpačito hľadel na tú spúšť, ktorú tá vec narobila. Boli tam dosť dlho na to, aby cítili ako smrť prišla pre tých, ktorí ešte umrieť nemuseli. Cítili odchody mnohých duší. Mnohé zranenia a škody spôsobené na majetku.

„Ja som to nechcel... Potrestajú ma,“ bezmocne sa opieral o padlého anjela. Prítomnosť staršieho brata bola vždy istým spôsobom upokojujúca, aj keď šlo o pomerne nebezpečného a prešibaného padlého anjela.

„Ty nevieš, nič o trestoch, Castiel. Teraz choď a nechaj nás...“ prikázal mu Lucifer.

Castiel pomaly prikývol a zmizol im z očí tak rýchlo, ako to len bolo možné. Sladký pocit zlyhania a prehry utíšil démonov hnev.

Belphegor sa spokojne usmial, rohy sa mu začali skracovať a opäť horlivo objímal svojho anjela.

Luciferova podoba ďalej pozorovala vybraného smrteľníka. Hra mala byť tentoraz ešte agresívnejšia.

„Chystáš sa...“ opýtal sa Azazel, ale Belphegor mu položil ruku na ústa. Nebolo vhodné sa teraz padlého na niečo pýtať.

Lucifer prevzal malého démona z náručia svojho brata.

Pobozkal ho na čelo a zrejme mu chcel niečo ukázať, ale k tomu sa už nedostali.

Pod nimi sa objavila obrovská trhlina v realite. Rozširovala sa ako nenásytné ústa, tiahnuce sa pozdĺž všetkého, čo bolo dobré.

Belphegor previnilo hľadel na nebeských anjelov, ktorí sa chystali túto trhlinu uzatvoriť. Rozhodne nemal v úmysle im pridávať prácu.

Lucifer sa naklonil bližšie k malému démonovi a vášnivo ho pobozkal. Azazel sa nespokojne pomrvil a pokúšal sa nemyslieť na to, že niekto sa práve dotýka jeho obľúbeného démona.

„Toto bude dlhá hra. Robte mi spoločnosť. Už sa na vás nehnevám. Ostaňte so mnou...“ prikázal im Lucifer.

Hra sa mohla začať. Nikdy neutíchajúce mechanizmy sa dali do pohybu. Seth nepodľahol. Pozorovali ho celé roky. Celé roky sa mu prihovárali, ale on ich nepočúvol. Jeho cesta neskôr smerovala k nebeským... Samuelov trest pokračoval. Lucifer sa zdržiaval pri svojich najbližších a dlho si nevyberal žiadneho iného spoločníka.

***

O pár storočí neskôr...

Samuel ukončil ďalšiu várku nezmyselného mučenia. Opatrne si sadol k okraju priepasti a aj proti svojej vôli počúval ten lákavý hlas. Nereagoval, ale nechal ho prúdiť. Nešťastne hľadel na duše hriešnikov zmietajúce sa v pekelných mukách. Na malú chvíľu ho vystriedali a mohol si trochu oddýchnuť, ale ani to ho nemohlo dostatočne uspokojiť. Necítil sa ako démon, ale ako odsúdenec. Nič nebolo také ako očakával a začínal sa báť samého seba, svojej vlastnej posadnutosti. Nechcel pokračovať. Cítil, že to už dlhšie nevydrží. Zabudli naňho. Ani po uplynutí trestu, za ním nikto neprišiel. Dvojčatá pri ňom neboli. Nemohol ich nájsť. Všetci mu vraveli, že Tieň z nich urobil vyššie bytosti a nepúšťa ich so svojej blízkosti. Nebolo to spravodlivé. Tak veľmi mu chýbali. Tak veľmi sa kvôli tomu trápil. To všetko ho opäť doviedlo na okraj priepasti. K hlasu, ktorý ho pred toľkými storočiami volal.

Môžeš zariadiť, aby to prestalo, aby som prestal byť stále len človekom?

Nedočkal sa odpovede, akú očakával, žiadneho hlbokomyseľne filozofického podtextu. Do jeho podstaty sa vkradla len jediná neodbytná myšlienka. Odísť. Zmiznúť. Stratiť sa. Prestať existovať.

Príď za mnou. Príď za mnou na dno priepasti.

Samuel sa pozrel nadol. Do nikdy nekončiacej temnoty.  Naklonil sa a opatrne klesal do tej nesmiernej hĺbky. Opäť padal a opäť bol rovnako bezmocný ako predtým.

Ale tentoraz mu nezáležalo na tom, čo sa s ním stane. Bol sám. Opustený, bezvýznamný démon, ktorého meno ľudia ani len nepoznali. Nikomu neprekážalo, že nenastúpil na mučenie a stratil sa nevedno kam.

***

Ryan sa otriasol pod náporom ďalšej silnej bolesti. Byť vyššou bytosťou malo aj svoje nevýhody. Hlavne vzhľadom na Tieňovu osobitú nenásytnosť. Okrem toho ani po toľkých storočiach ho neomrzeli rímske tógy a museli si ich obliecť aj jeho milenci. Ryanovi to obzvlášť prekážalo, lebo si nemohol zvyknúť na toľkú obnaženosť svojej podstaty.

„Matt, už si našiel tú vec? Musíme konečne získať späť Samuela...“

Pokúšal sa prebrať staršieho brata, ktorý bol ešte stále poviazaný a momentálne ukážkovo visel vo vzduchu. Tieň bol na ňom nalepený obzvlášť znepokojujúcim spôsobom. 

Poznámka: viem, že to tak vyzerá, že sa žiadna vzbura neodohrala, ale uvidíte neskôr...