Prológ

Taro pracuje ako čašník v reštaurácii Real obsession. Je to podnik určený skôr pre mužov... Chodia tam skôr takí bohatší muži...
a majú tam takú časť pre VIP zákazníkov, hamblivý Taro (Nick Nelson) má zaskakovať za kolegu, ktorí neprišiel...
o pároch a o varovaniach budem písať neskôr, teraz ešte ani presne neviem....


„Taro, sadni si, učešem ťa,“ mladá žena s dlhými ryšavými vlasmi, okamžite vzala do rúk svoje obľúbené nástroje. Posadila mladíka do kresla a obrátila ho k zrkadlu. Stiahla mu z hlavy mokrí uterák.
Volala sa Lucy a mala na starosti všetkých čašníkov, ktorí sa chystali do práce. Väčšina z nich už opustila šatňu, určenú na prezliekanie a úpravu. Chlapci sa pomaly chystali na svoje miesta. Všetci boli zamestnancami tejto luxusnej reštaurácie menom Real obsession. Oficiálne to bola len obyčajná reštaurácia, hlavne cez deň. Večer sa z nej stával pomerne známy podnik, ktorí navštevovali bohatí ľudia, preferujúci súkromie a dokonalú starostlivosť.
„Poponáhľaj sa. Už aj tak trochu meškám. Nestihol som autobus,“ trochu sebou trhol, keď zapla fén. Stále si nemohol zvyknúť na takúto starostlivosť. Pracoval tam ešte len tri mesiace. Bol takpovediac čerstvým nováčikom. Tam vonku sa volal Nick Nelson a bol študentom strednej školy.
Tu sa volal Taro a stal sa jedným z obľúbených chlapcov. U zákazníkov zatiaľ vyvolal len priaznivé dojmy, boli s ním spokojní a radi sa nechali obslúžiť. Samozrejme nebol to žiadny podnik poskytujúci sexuálne služby. Majiteľ, ktorý si zvolil prezývku Athos im neustále zdôrazňoval, že sem prišli len obsluhovať, konverzovať a zabávať zákazníkov. Sex na pracovisku nebol vôbec povolený. Mali len vytvoriť dojem pohostinnosti a pochopenia. Taro sa díval do zrkadla. Sledoval ako sa nesmelý Nick pomaly stráca. Lucy mu upravila účes, poriadne ho pritom potiahla za vlasy.
„To je v poriadku. Dnes nebudeš v zóne pre verejnosť. Musím ťa poriadne upraviť, lebo ideš do V.I.P. sekcie,“ asi po polhodine ho konečne prestala trápiť a uznala, že účes je konečne v úplnom poriadku. Potom sa začala venovať úprave tváre. Taro nemal vôbec rád mejkap. Cítil sa čudne vždy, keď mu to dali, ale zákazníkom sa to očividne páčilo. Okrem toho to bolo dobré maskovanie. To jediné ho upokojovalo.
„Čože? Prečo ja? Som tu predsa nový,“ tak poskočil, až mu na líci pribudla tmavá škvrna.
„Taro, nehýb sa, lebo budem musieť začať odznova. Mini dnes neprišiel, niekto ho musí zastúpiť,“ zasyčala mu do ucha. Nasadila si slúchadlá a počas ďalších úprav už len počúvala tú svoju hudbu. Nemal vôbec možnosť nič viac dodať. Keď s ním skončila, vložila mu do rúk uniformu pre V.I.P. chalanov. Chvíľu neveriacky hľadel na pekne priliehavú košieľku a... Tmavovlasý chlapec chvíľu váhal. Už len pohľad na tú vec nebol vôbec príjemný.
„Náhodou tá sukňa je veľmi pekná. Zákazníkom z V.I.P. sa budeš určite páčiť,“ povzbudila ho.
Taro sa neochotne začal prezliekať. Lucy mu stále nedala pokoj. Neustále ho naprávala a napomínala. Pobiehala okolo neho ako neriadená strela a dávala pozor, aby si všetko obliekol správne a nepokazil si účes. Sukňu mu stiahla trochu nižšie a pomohla mu aj pozapínať vrchné gombíky.
„Tak a si hotový. Výborne, vyzeráš skvele. Choď za ostatnými. Už asi dostávajú objednávky. Držím ti palce,“ priam ho vystrčila z dverí, aby si to náhodou nerozmyslel. Taro ešte raz túžobne pozrel pohľadom na šatňu. Našťastie si mohol nechať aspoň svoje topánky. Tie vyzerali ešte dosť dobre a hodili sa k čiernej sukni. Bolo to zvláštne, mal pocit voľnosti, ale zároveň sa neustále pohoršoval nad jej dĺžkou.
Prešiel do chodby určenej pre zamestnancov. Prešiel skratkou okolo kuchyne a pomaly sa dostal do takzvanej hlavnej miestnosti. V. I. P. chlapci postavali pred monitormi. V. I. P. priestory boli výlučne súkromné. Hostia si podľa krátkej obrazovej prezentácie mohli vybrať obsluhu pomocou zadania príkazu do počítača. Objednávky sa prijímali rovno v apartmánoch. Taro sa postavil k voľnému monitoru. Dúfal, že ho nikto nezavolá. Na izby sa chodiť bál.
V. I. P. chlapci si ho nevšímali, ďalej sa potichu zhovárali a nevenovali svojmu mladému kolegovi vôbec žiadnu pozornosť. Tarovi skoro zabehlo, keď videl svoju obrazovú prezentáciu. Na pravej časti obrazovky nepretržite prebiehali všetky prezentácie. Fotky chlapcov sa striedali, tak aby aj oni mohli vidieť ako vyzerajú práve, keď si ich profily prezerajú klienti. Jeho fotky boli práve dočasne zaradené do ponuky V. I. P. chlapcov. Na monitore sa objavila stručná prezentácia zložená z jeho fotiek.
Rozrušene si zahryzol do pier. Radšej sa na tie svoje ani nepozrel. Keď sa ozvalo krátke pípnutie, prinútil sa zdvihnúť zrak. Našťastie nezavolali jeho. Spokojne si vydýchol. Asi po tridsiatich minútach uvidel, že si ho objednali do apartmánu 5/A.
Tak a teraz je po mne. Pomyslel si zdrvene. Pomaly vyšiel z hlavnej miestnosti. Pomocou výťahu sa musel dostať na druhé poschodie. Mapu budovy vedel naspamäť. Všetci čašníci museli poznať každú miestnosť. Aj keď tam nikdy nebol, nerobilo mu problémy zorientovať sa. Po chodbe už len prebehol, lebo sa bál, že keď opäť spomalí, neprinúti sa tam ísť. S ťažkým srdcom otvoril dvere vedúce do posledného apartmánu. Siahol na kľučku a pomaly vošiel dovnútra. Zákazníci si niekedy priali tlmené svetlo a tento bol zrejme jedným z nich. Videl štíhlu postavu pohodlne sediacu na gauči.
„Dobrý večer, pane...“ chcel pokračovať v odriekaní zvyčajných zdvorilostných fráz, ale zastavil ho pánov hlas. Bol dosť mladý a už na prvý pohľad bolo jasné, že to bude zaujímavá noc.
„Ostaň tam, Taro. Donesieš mi 1, 5, 7 a 10, všetko dvakrát a na pitie 12,“ jedálny lístok a nápojový lístok bol zostavený podľa čísel, ktoré museli ovládať naspamäť. Bolo to súčasťou ich práce. Taro si v duchu zopakoval čísla, aby to náhodou nepoplietol.
Dosť ťažko sa mu rozprávalo. Stále bol veľmi nervózny. Začínal mať akúsi malú nádej, že ho nebude dlhšie zdržiavať. Možno na niekoho čaká a on bude opäť prešľapovať v hlavnej miestnosti. Pristúpil k monitoru, určenému pre personál. Bol dobre schovaný na jednej zo stien. Naťukal požadovanú kombináciu čísel. Vedel, že mu to všetko veľmi rýchlo prichystajú. Už sa nevedel dočkať odchodu. Stále na sebe cítil jeho pohľad.