štvrtok 29. októbra 2009

10. kapitola Sladkí chlapci



varovanie: nadštandardná dĺžka, nový atavar


Athos chvíľu hľadel na peniaze, ktoré sa mu dostali do rúk. Boli pravé, poukladané do jednej kôpky. Dostal ich viac, ako očakával.
Rozhodol sa, že bude ďalej vyjednávať. Začínalo mu byť jasné, že Erika tak skoro nedostane späť. K peniazom bol pripojený krátky odkaz: Chlapca si nechám u seba dlhšie.
Očakával skôr vyhrážky a nespokojnosť. Máloktorí zákazník by sa uspokojil s takýmto obchodom.
Athosovi to pripadalo nezvyčajné. Španiel si nikdy nenechával chlapcov dlhšie, než bolo potrebné. Tento problém však musel odložiť na neskôr. Nachádzal sa v podzemnej miestnosti, ktorú používali na špeciálne účely.
Práve mal pred sebou mužov, ktorí ublížili Tarovi. Chcel sa plne sústrediť na doriešenie tejto situácie. Vstal. Pokynul svojim ľuďom, aby ich priviedli bližšie.
Opatrne prešiel pohľadom po všetkých tvárach. Celý ten proces poriadne predlžoval. Keď sa jeden z nich pokúsil pohnúť bez váhania, ho kopol do tváre.
Pokračoval ďalej, až kým sa nedostal k Jefovi. Násilne mu zdvihol hlavu a ruku položil na doráňaný krk. Všetci útočníci utŕžili množstvo zranení. Jeden z nich dokonca bezvládne ležal na zemi a jeho životná púť sa zrejme dostávala ku koncu. Tí ostatní na tom tiež neboli práve najlepšie. Athos sa chcel osobne dozrieť nato, aby si užili pomalú a bolestivú smrť. Vychutnával si ich utrpenie. Tešil sa z tej nesmiernej bolesti. Nikto nemal právo siahnuť na to, čo mu patrilo. Všetkých V.I.P chlapcov mal rád. Boli preňho ako rodina, aj keď ho dosť často nahnevali, stále ich neprestával ochraňovať. Nikoho iného nemali. Bol ich jediným spojencom. Preto sa rozhodol, že už viac nebude šetriť svojich nepriateľov.
„Pane, mám pre vás dôležité informácie...“ zachripel Jeff.
„Šéf nás sem poslal. Dal nám peniaze. Prikázal nám, aby sme našli drogu. Chceli sme sa len zabaviť. Nevedeli sme, že chlapec vám patrí,“ utieral si z tváre krv a pokúšal sa brániť pred ďalšími údermi.
„Všetci patria mne. Drzý Az, citlivý Mini, nerozluční Dárius a Seth, Ralph aj milovaný Taro. A samozrejme aj môj výnimočný Will. Mojim chlapcom nebude nikto spôsobovať bolesť. S Gabrielom si to ešte vybavím. To mi môžete veriť. Nebude za vami smútiť a drogy už nikdy neuvidí. Nie sú tu. Všetky prívesky som zničil. Pre vás je už neskoro. Zbohom,“ odvetil chladne. Vydal pokyn svojim ľuďom, aby dokončili prácu.
V kancelárii ho čakal Will. Najprv chcel ísť za ním. Zistiť, ako budú ďalej postupovať.




***


„Si v mojom dome. Nemusíš sa báť, tu ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo,“ potichu odvetil tmavovlasý mladík.
Na hrudi sa mu skvelo pomerne zložité tetovanie, ktoré prechádzalo až k bruchu. Bol to červený drak s dlhšími pazúrmi. Na krku sa mu leskla hrubá zlatá retiazka zakončená nejakým čudným symbolom. Rozhodne pôsobil ako výstredný typ a dával všetkým najavo svoju nadradenosť.
„Volám sa Ben Soto...“ opatrne mu podal ruku. Hneď mu bolo jasné, že sem neprišiel kvôli špeciálnym službám. Pôsobil až príliš nevinne a prišiel oblečený v pyžame, akoby ho odniekiaľ uniesli. Bena okamžite zaujal a chcel sa s ním aspoň poriadne pohrať.
„Som Erik,“ dostal so seba neisto. Stále bol veľmi vystrašený. Zdesene hľadel na polonahého chlapca, ktorí s ním nepochybne v posteli strávil dosť času. Problémom bolo, že si na nič poriadne nespomínal.
„Pokojne si zalez späť do postele. Nechcem, aby sa ti to zhoršilo. Dáme si spolu niečo dobré...“ stiahol ho späť na posteľ a poriadne ho prikryl. Chlapec sa síce pokúsil o slabý odpor, ale to ho nezastavilo.
„Musím sa vrátiť. Čakajú na mňa,“ namrzene poznamenal Erik. Potiahol plyšového psa bližšie k sebe, aby sa zaňho mohol schovať.
„Nie, nemusíš,“ bolo mu ľúto, že sa necíti dobre. Takto to bolo omnoho ťažšie. Presne takéhoto chlapca si vždy prial. Nemal záujem o profesionálov. Z Real obsession si objednával spoločnosť v nádeji, že možno nájde nejakého vhodného začiatočníka.
„Vy mi asi nerozumiete. Ja nie som...“ rozčúlil sa Erik. Ešte raz sa pokúsil z toho šialenstva vycúvať. Začínal vážne súcitiť so svojím najlepším kamarátom, niektorí klienti zjavne nepoznali význam slova nie.
Dve pevné ruky ho okamžite spacifikovali. Skôr než stihol odhrnúť prikrývku, ostal pripútaný k posteli. Až teraz si všimol, že pod prikrývkami sa skrýva starostlivo navrhnutý mechanizmus. Ben utiahol remence dosť silno. Erik pocítil ako sa mu bolestivo zarezali do jemnej pokožky.
„Ak budeš robiť problémy, zviažem ti aj nohy. Teraz musím ísť privítať brata, buď dobrý a hlavne nekrič,“ pritisol sa bližšie k roztrasenému klbku. Zľahka ho pobozkal na čelo a vyliezol z postele.
Erik sebou prudko trhol. Nemohol vydržal v takej nepríjemnej pozícií. Keď trochu viac zdvihol hlavu, zbadal mobil. Bol položený na stolíku. Pokúšal sa ho prisunúť bližšie. Pomocou nôh sa mu podarilo dostať ho na posteľ.


***

V.I.P. chlapci spokojne spali v šéfovom byte. po tom incidente báli, ostať vo svojich izbách. Všetci stáli obyvatelia Real obsession, prišli spať k Willovi. V šéfovom byte sa cítili omnoho bezpečnejšie. Pri dverách pre istotu hliadkovala ochranka a všetko bolo pozatvárané. Will ich ráno nechal na chvíľu samých.
Taro nedokázal zaspať. Celú noc ležal s otvorenými očami a zúfalo hľadel na strop.
Plakal. Oči mal plné sĺz. Stekali mu po lícach rovno na vankúš. Nedokázal to v sebe dlhšie udržať. Všetky pocity v ňom explodovali. Zúfalo stiahol na zem prikrývku, díval sa na svoje telo a pokúšal sa ublížiť si. Rukami sa udieral do tváre, až kým mu z nosa nevystrekla krv.
„Hej, Taro, prestaň, “ Az okamžite zapol svetlo. Do tváre ho zasiahol vankúš. Chvíľu s ním zápasil.
„Nie!“ Taro sa veľmi bál a nechcel ho k sebe pustiť.
„Prečo kričíte?“ Dárius prestal objímať Setha a okamžite sa posadil na posteli. Ten rozruch ho prebudil so spánku.
„Taro si poranil nos. Pomôž mi s ním,“ fučal Az. S jednou rukou toho veľa urobiť nedokázal. Pokreslená sadra mu začínala liezť na nervy.
„Spi. Ja sa o to postarám,“ Dárius okamžite vytiahol Tara z postele. Odviedol ho do kúpeľne a zastavil mu krvácanie.
Objímal ho a upokojoval. „Buď pokojný. My ťa z toho dostaneme. Neboj sa. Sme tu všetci s tebou. Bude to dobré...“ hladkal ho a túlil sa k nemu.
Taro sa nebál prijať jeho objatie. Vedel, že Dárius mu chce len pomôcť. Bol rád, že s ním chlapci ostali. Bál sa, že keď ostane sám úplne sa prestane ovládať.
„Ďakujem. Počkaj, ešte tu chcem chvíľu ostať. Potrebujem, aby to niekto počul. Už si spomínam, čo presne sa stalo... Prosím, potrebujem...“ zúfalo nariekal Taro.



***

„Som rád, že ťa našli. Chýbal si mi, Dominik,“ Ben silno objímal svojho staršieho brata. Tešil sa, že ho konečne našiel. Posadil sa s ním na gauč a stále ho držal za ruku. Nechcel ho ani na chvíľu pustiť.
„Prepáč mi to, braček,“ previnilo odvetil Mini. Ich stretnutie ho až natoľko nepotešilo. Vždy mal obavy, že bude musieť čeliť dôsledkom svojho zlyhania.
„Stále sme ťa hľadali. Odpustím ti, ale chcem, aby si so mnou ostal. Okrem teba už nikoho iného nemám...“ mladší brat sa jemne oprel o jeho plece.
„Čo sa stalo s rodičmi?“
„Pár obchodov im nevyšlo. Museli sme sa rozdeliť a už dlho som o nich nepočul...“ smutne odvetil Ben. „Možno sa ešte ozvú,“ pevnejšie zovrel bratovu ruku.
„Chcel by som ešte vedieť, či si v poriadku?“ dôkladne si ho poobzeral. Nezdalo sa mu, že nehoda na ňom zanechala až také zreteľné stopy.
„To teraz vôbec nie je dôležité. Netráp sa, braček. Poď do mojej izby. Ukážem ti môjho nového priateľa. Je úžasný,“ začal ho ťahať k schodom.


***
Az sa prudko obrátil na druhý bok. Spomienky ho mučili. Po Tarovom výstupe nedokázal zaspäť. Túlil sa k chlapcom, ale ani to mu nemohlo prinavrátiť pokoj. Jeho myseľ sa vrátila do väzenia...

Sedel v kúte vedľa odpadkového koša. Schovával hlavu do dlaní. Tisol sa bližšie k stene. Strach ho takmer pripravil o rozum. Mátal ho aj vlastný tieň. Nedokázal jesť ani spať. Prial si len zomrieť. Nedokázal sa prispôsobiť. Nevedel, ako prežije ďalší deň. Bolo mu zle. Smútil za svojou izbou, spomínal na vzťah s Minim. To všetko stratil kvôli svojej žiarlivosti. Hneval sa sám na seba a vyčkával na bolestivú odplatu.
Krása jeho tela bola preňho tou najväčšou hrozbou. Všetci si ho všímali. Nedokázal sa skryť pred dychtivými pohľadmi ostatných väzňov. Každý ich pohyb považoval za hrozbu. Odmietol sa podriadiť pravidlám hry a oni mu spôsobovali len nekonečnú bolesť. Jediné, čo mu ostalo bola fotka. Vec, ktorú si za žiadnu cenu nenechal vziať. Bol na nej Mini, spolu s ostatnými chlapcami. Vždy, keď mohol aspoň chvíľu pokojne sedieť, pozeral sa na ňu a spomínal. Všetko tisíckrát oľutoval.
Aj teraz, po únavnej práci sedel v kútiku a díval sa svoj jediný poklad. Predstavoval si, že ho môže objať. Držať ho v náručí a rozprávať tie nezmysly, ktoré dnes už nikoho nezaujímajú. Mini bol preňho výnimočný. Jeho úsmev v ňom prebúdzal nádej. Chcel prežiť, len kvôli tomu, aby ho mohol ešte raz vidieť. Dotknúť sa ho a povedať mu všetko, čo tak dlho v sebe dusil.
„Mám ťa veľmi rád, Mini. Odpustíš mi?“ prstom prechádzal po fotke a dotýkal sa tej usmievavej tváre.
Príjemnú predstavu náhle prerušil príchod jeho spoluväzňa. Az okamžite vstal a chcel okolo neho pokojne prejsť. Muž ho surovo schmatol za rameno a pritiahol ho k stene.
„Čo to tam máš?“ opýtal sa pobavene. Vytrhol mu z rúk fotografiu.
„To je tvoj priateľ? Tak predsa si...“ strčil si fotku do vrecka.
„Vráť mi to!“
„Nepotrebuješ to. On sa k tebe nevráti. Nechodí ťa ani navštevovať. Si nula. Taký krásny chlapec na teba nebude čakať,“ pomaly povolil zovretie.
Az to využil a vrhol sa naňho. Chcel ju späť za každú cenu. Tvrdosť mužovho protiútoku ho zrazila k zemi. Údery, ktoré nasledovali ho úplne ochromili. Krv z neho tiekla, zadúšal sa potláčanými slzami. Rukami si zúfalo chránil hlavu a snažil sa nestratiť vedomie.
„Na mňa nemáš, chlapče. Podriaď sa svojmu osudu a ja ti tú fotku možno aj vrátim. Tvojou povinnosťou je uspokojiť mňa a mojich priateľov. Naposledy ti hovorím, že si aj tak vezmeme, všetko, čo chceme...“ s celej sily doňho kopol a nechal ho tam ležať...



„Musíš niečím zaplatiť... Si taký pekný chlapec,“ starší väzeň drsne vstúpil do napätého tela. Pevnejšie zovrel mladíkove boky a nedočkavo ho priťahoval k sebe. Ostatní spoluväzni ich so záujmom pozorovali so svojich postelí. Nikto sa ho nezastal. Všetci len mlčky sledovali tú nočnú scénu.
„Och...“ Az potlačil bolestný výkrik. Keby ich takto objavili dozorcovia, poriadne by si to odskákal. Schovával si hlavu do vankúša a snažil sa zniesť hrubé zaobchádzanie spoluväzňa.
Az zúfalo unikal pred mužovým zovretím. Hnusil sa mu.



Az si k sebe pritúlil Tara. Zdravou rukou ho objal okolo pása. Opäť privrel oči a pokúšal sa oddychovať.
Dárius a Seth sa motali v kuchyni a pripravovali im jedlo. Ralph a Az strážili Tara. Takto si rozdelili úlohy, kým čakali na šéfa.

„Nie! Dosť!“ všade bola krv. Cítil ju aj vo svojich vlasoch. Jeho krik zanikal v strašidelnom smiechu...
Az potlačil nepríjemnú spomienku. Zadíval sa na dvere, ktoré sa práve otvárali.
Do bytu sa vrátil šéf. Vyzeral dosť unavene a okamžite ich požiadal, aby stíšili zvuk na televízore.

„Mám pre vás pár noviniek, chlapci. Radšej mi chvíľu venujte pozornosť...“
Dárius a Seth porozkladali na stôl taniere a hneď sa obrátili k šéfovi.
„Rozhodol som sa zatvoriť Real obsession. Nemám záujem pokračovať v tomto biznise...“
Nastalo ticho. Chlapci si chvíľu vymieňali zhrozené pohľady.
„Čo bude s nami?“ opýtal sa Seth.
„Nemáme kam ísť,“ dodal Az.
„Nemôžete nás len tak vyhodiť...“ Ralph zúfalo pokrútil hlavou.
„Nie, nie. Nepochopili ste ma. Nechajte ma dohovoriť. Ja nechcem, aby ste odo mňa odišli. Ostaneme spolu. Budem sa o vás starať, ale táto budova sa predá a ja si vás vezmem na oveľa lepšie miesto.“
„Willa som poslal, aby zohnal nový dom pre nás všetkých. Bude to tak lepšie...“ Athos opatrne pohladil nariekajúceho Setha.
„Máme žiť s tebou... Teda. Pokiaľ som to dobre pochopil, chceš si nás nechať ako svojich milencov?“ Dárius neveriacky krútil hlavou. Šéfa mal rád, ale zdieľať s ním posteľ nepovažoval za vhodné riešenie.

3 komentáre:

  1. jeeeee to byl táák úžasný díll..... mě je aze tk líto..... strašně by mě zajímalo co mělo znamenat tohle -„Ďakujem. Počkaj, ešte tu chcem chvíľu ostať. Potrebujem, aby to niekto počul. Už si spomínam, čo presne sa stalo... Prosím, potrebujem...“ zúfalo nariekal Taro. bude tam k tomu něco řečeno?:D:D mě to tak moc baví...... nádjerná povídka.... WOOOW

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Neříkala jsi, že to zamotáš až tak moc :)))))) Skvělé, jako vždy

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tery: No, vytrpel si teda dosť... Snáď, áno teda, pokiaľ nato nezabudnem
    Exa: dík

    OdpovedaťOdstrániť

Vyhľadávať v tomto blogu

Na čom práve pracujem...






Pripravujem tri jednorázovky: Dexter pár A/B pridané na Meropesvete!

Real obsession

Pokušiteľ

Dúhový chlapec (v príprave)

Obľúbené príspevky