7. kapitola Nevinné duše

Uvedomujem si, že aj k tejto poviedke som už nesmierne dlho nepridala žiadnu kapitolu. Tak trochu som aj stratila spojenie s tým, čo sa v nej odohrávalo a všimla som si, že som urobila aj jednu chybu v deji, čiže jedna postava sa vracia, ale dve opúšťajú poviedku...
Takisto pripomínam, že som chcela, aby sa v tejto poviedke prejavili tzv. Vyrezávači očí, keďže ich táto poviedka má v názve.
Takisto pripomeniem, že naposledy spolu Tom a Josh skončili v posteli, dopriala som ich trochu relaxu...A Alaina pomohla Joshovi, aby sa aspoň na chvíľu zbavil svojho strachu a nepríjemných pocitov...
V tejto kapitole sa dozviete, čo sa stalo na druhý deň...







Na druhý deň...

Josh potichu vošiel do kuchyne. Opatrne otvoril dvere a okamžite zamieril k sporáku. Mal dobrú náladu a chcel pre svojho partnera urobiť sladké prekvapenie.
Potešilo ho, že Tom sa ešte neprebudil, chcel mu to všetko doniesť do postele. Rozmaznávať ho, aby vedel, že mu na ňom stále veľmi záleží.
Minulá noc bola úžasná. Tomove reakcie na jeho láskanie, spôsob, akým sa mu počas milovania díval do očí, to všetko v ňom prebúdzalo nadšenie. Pevné zovretie jeho tela a to, ako veľmi po ňom túžil...
Všetko bolo v poriadku, nádherné a celkom prirodzené.
Josh spokojne vyberal všetko potrebné. Chcel to urýchliť pomocou mágie, aby nemusel stráviť v kuchyni veľa času. Tešil sa na svojho pokojne spiaceho partnera. Na to ako mu dopraje aj iné sladké potešenia...
Mal pocit, akoby sa vôbec nič nezmenilo. V posteli ho čakal stále rovnako nevinný a naivný Tom.
Ten, ktorý mu dôveroval a nechal sa pohltiť vzájomným objatím.
Počas prípravy palaciniek si ho predstavoval nahého. Celého pohlteného rozkošou...
Dúfal, že dokáže akceptovať každú časť jeho tela, vrátane tej, ktorá mu spôsobovala tie najväčšie starosti. Miesta, kde sa nachádzalo vnútorné oko sa nedotýkal. To ešte nemohol urobiť, ale napriek tomu sa snažil, aby to pre nich oboch bol nádherný zážitok.
Celú noc sa mu venoval a spoločne si užívali, až kým neboli obaja poriadne unavení.
Rozhodli sa, že dajú svojmu vzťahu druhú šancu a pokúsia sa prekonať problémy minulosti.
Cítil, že jeho partner potrebuje starostlivosť, to jediné mu mohol zatiaľ ponúknuť.
Starostlivosť oňho a o rodinu by ho mohla zbaviť pocitu menejcennosti a ponúknuť mu novú šancu.
Takisto sa tešil aj na svojich priateľov. Vedel, že ho majú radi, stáli pri ňom, aj keď už nebol schopný samostatne myslieť.
To všetko bolo dôležité, nový začiatok a nové zážitky mohli snáď nahradiť nepríjemné spomienky.
Počas hľadania tej najlepšej čokolády, myslel smútok v Tomových očiach, na to všetko, čo musel počas tých rokov akceptovať. Svet mágie bol krutý a byť vodcom celej skupiny nebolo pre začínajúceho veštca zrejme vôbec ľahké. Bol sám a túžil len po svojom partnerovi, zrejme hľadal útechu, aj keď to robil nie práve najvhodnejším spôsobom.
Josh vedel aké to je, ostať sám so svojimi schopnosťami. Snažiť sa nedať najavo, žiadnu slabosť a bojovať až do poslednej chvíle.
Tom bol príliš mladý a bol už na konci so silami, nepatril k osobnostiam, ktoré dokážu dlho zvládať silný nápor stresu.
Tá noc mu vrátila Toma. Jeho pravé ja. Nie toho, ktorý mu ublížil.
Prišiel k nemu Tom, ktorého túžil chrániť.
Josh takisto cítil akoby nastalo jeho druhé prebudenie.
Prekonať strach sa dá zrejme len, ak sa mu postavíš. To mu kedysi niekto povedal a on sa to pokúšal uskutočniť.
Starostlivo naaranžoval palacinky na tanier a polial ich čokoládou. Práve chcel vybrať aj niečo vhodné na pitie. Rukou siahal do chladničky, ale vyrušil ho krik prichádzajúci zvonka.
Umyl si ruky a opatrne vyšiel z kuchyne. Zvuky boli čoraz intenzívnejšie, niekto naozaj plakal a on pomaly šiel za tým zvukom.
Pri vchodových dverách zbadal Alainu. Bola príšerne bledá a rukou pevne zvierala kľučku.
„Prepáč, ja neviem...nič som nevidela, ale práve to prišlo,“ rukami si zhrozene zakrývala tvár. Celá sa triasla a pohľad upierala na dve telá ležiace pri dverách. Boli zakryté modrými magickými zábranami, zabraňujúcimi rozkladu. Na vrchu modrej tekutiny, ktorá obklopovala telá sa skvel starodávny znak predstavujúci symbol oka osudu. Toto kúzlo najčastejšie používali Vyrezávači očí. A takýmto spôsobom zvyčajne doručovali svoje obete do domov ich rodiny.
Vždy im telá vrátili, aby ich mohli pochovať. Robili to vždy, keď zabili nejakého veštca...
„Kto je vo vnútri?“ opýtal sa chladne. Mal pocit, akoby v ňom všetko náhle zamrzlo. Myseľ začínala niečo tušiť, ale nechcel si to pripustiť.
„Neviem,“ zopakovala otrasene. Takáto zásielka vždy zapôsobila na všetkých veštcov. Bola jasným znamením a neodvratnou predzvesťou smrti.
„Si veštkyňa,“ pripomenul jej podráždene.
„Hovorila som ti, že nás niečo blokuje,“ dodala vystrašene.
„Tak to musíme otvoriť,“ potichu odvetil Josh. Opatrne sa sklonil nad zábranami, rukou urobil pomerne komplikované gesto a sledoval ako modrá tekutina padá na dlážku.
Keď ich konečne uvidel, tiež sa takmer prestal ovládať.
Na zemi ležali spôsobne uložené telá dvoch detí. Držali sa za ruku a upierali naňho prázdne pohľady.
Mladší z nich mal charakteristické poranenie na mieste, kde sa predtým nachádzalo veštecké oko.
Tričko mal roztrhnuté a jeho telom prechádzala obrovská spálenina. Nezvládol to tak, ako väčšina detí, ktoré sa dostali do takéhoto nerovného zápasu.
Starší bol takmer nedotknutý, až na hlbokú ranu na čele spôsobenú zrejme tou istou zbraňou.
Bol oblečení, čistí a dokonale mŕtvi.
Josh sa nad nimi chvíľu meravo skláňal. Srdce mu príšerne tĺklo, vyschlo mu v ústach a nevedel kam sa má dívať. Už zabil, nebolo to prvý raz, čo naňho hľadeli telá s nemou výčitkou vpísanou v tvári.
Tentoraz to bolo iné.
„Nie, to nemôžu byť oni...“
„Josh, prepáč, ale ja som to naozaj nevidela. Oni...Neviem, čo tu robia, boli predsa vo svojej izbe... Brigitt ich mala na starosti...“ zadúšala sa od potláčaných sĺz. Oko v nej začalo pulzovať a odhalilo pravdu, horšiu než čokoľvek , čo predtým videla.
Josh utrápene klesol na zem k telám, skontroloval im pulz, triasol nimi. Vedel, že je to zbytočné, ale nedokázal potlačiť to silné nutkanie.
Boli to jeho deti. Nevinná krv. Alex a Damon.
Nedokázal na nich prestať civieť. Niečo ho silno bodlo, takmer akoby mu to vyrazilo dych.
„Nie!“ bolesť, doňho vrazila plnou silou. „Povedz mi, čo sa stalo! Prečo ich sem posielali, keď mali byť tu? Kde bola Brigitt!“ kričal Josh.
Nehneval sa na Alainu vedel, že to nie je jej vina, ale nedokázal potlačiť bolesť. Ona to už vedela, a zjavne jej to nešlo ľahko.
„Oni...Ona... Nie je tu, lebo ich...ona ich... vydala deti Vyrezávačom očí... To jediné som práve videla... Skoro ráno ich odviedla preč... potom...“ Alaina nevládala súvisle rozprávať. Od zlosti sa takmer dusila. Ako im mohla uniknúť? Prečo ju nechytili skôr? Prečo toľko rokov čakala?
Bola vždy s nimi. Bojovala proti Davidovi. Starala sa o deti... Nikto ju nepodozrieval.
Vízia, ktorá práve prebudila jej oko bola viac než jasná.
Vedela, že to nie je klamstvo, oko nikdy nešírilo žiadne nepravdivé informácie a obrazy, ktoré sa k nej vracali boli staré len niekoľko hodín. Prichádzali oneskorene vďaka tomu zlému blokovaniu.
„Povedala im, že ich vezme do parku. Nechceli, ale ona ich presvedčila... Povedala, že sa budú môcť pohrať s ostatnými deťmi. Nebezpečenstvo vraj pominulo...“ hlas jej zúfalo preskakoval. Musela to zo seba dostať.
„Kto ich zabil?“ Josh opatrne telá zahalil svojím vlastným kúzlom. Nedokázal si Brigitt predstaviť ako vrahyňu. Vždy spolu dobre vychádzali, bola preňho dôležitá, bojovali spolu. To všetko bolo náhle preč.
„Nemôžem o tom hovoriť, nechcem to vidieť!“ rozrušene dodala Alaina.
„Prosím, urob to...“ nerád ju nútil k niečomu takému, ale potreboval poznať meno osoby, ktorú chladnokrvne zabije. Aj keby nato mal použiť mágiu, ktorá nie je vhodná pre smrteľníkov, aj keby mal pritom umrieť, chcel tú osobu za každú cenu nájsť a zničiť všetko, čo s ňou súvisí.
„Dobre, pokúsim sa...“ hlesla Alaina.
Na chvíľu privrela oči a zatlačila sa späť do vízií. Počas sledovania toho hrozného činu nezabránila kriku si takmer začala trhať vlasy.
„Počkaj, dosť!“ Josh ju okamžite zachytil a donútil ju prestať. Nechcel, aby sa aj jej niečo stalo.
Jej telo sa začalo nekontrolovateľne chvieť. Bezvládne mu visela v náručí.

15. kapitola "Stratení" chlapci

Varovanie: 15+, šialenstvo
Dôležité upozornenie pre čitateľov:
rozhodla som sa, žeby to nebolo dobré naraz uzatvárať dej pri všetkých postavách, vzhľadom na to, koľko tu mám postáv by to bolo dosť neprehľadné, ich osudy uzavrieť naraz,
preto to budem robiť tak, sem napíšem pár, ktorému sa budem venovať, vždy to bude jeden z tých všetkých párov (prípadne trojíc), prípadne dve alebo tri (pokiaľ budú v inej dejovej línií) ostatnými sa postupne budem ďalej výrazne zaoberať v ďalších kapitolách...
Naraz riešiť všetky páry by bolo fakt dosť chaotické...
V tejto poviedke mám fakt veľa gayov a párikov a nechcem sa skrátka v jednej kapitole naraz úplne sústrediť na všetkých, bolo by to podľa mňa mätúce...
Samozrejme, Will a Athos budú dosť často v centre diania, lebo sa starajú o chlapcov...
A možno by vás zaujímalo aj, komu patrí ten hlas, ktorý trápil Tara.... Čo sa všetko teda postupne dozviete, ani by mi nenapadlo, že z toho vznikne taká komplikovaná poviedka...
V tejto kapitole si skrátka posvietim na zlatého Nickyho- Tara.
A na dôsledky toho, čo sa mu stalo, čiže páry pre túto kapitolu sú

1.TARO/WILL/ATHOS

2.Gabriel/Nate/Oliver













Taro bol zabalený v prikrývke. Neodvážil sa spod nej vystrčiť ani nos. Všetci v miestnosti ešte spali. Bola tam tma. On pred sebou videl len miesto, kde ho držali.
Stále prežíval ten istý strach.
Zúfalo privieral oči a snažil sa všetko pochopiť. Niečo veľmi zlé sa stalo, potom stratil vedomie...
Spomienky sa naňho valili v podobe hrozivých hlasov. Zakrýval si uši, zatínal zuby do svojich rúk a po lícach mu nekontrolovateľne tiekli slzy.
Príde si poňho. Bude ho ďalej nútiť robiť tie hrozné veci. Cítil ako mu po rukách steká krv.
Niekto sa pohol. Cítil to. Strach mu rozbúchal srdce, triasol sa a nedokázal povoliť zovretie svojich zubov. Zahryzol ešte pevnejšie nedbajúc na bolesť.
Očakával, že sa opäť ozve ten šialený hlas a pripraví ho o zvyšok zdravého rozumu.
Z hrdla sa mu vydralo neľudské zavrčanie.
Athos sa posadil na posteli. Prebudilo ho nezvyčajné trasenie.
Taro ho nespoznával. Nikoho nedokázal patrične zaradiť. Všetci boli preňho nepriateľmi.
„Nicky, to bude v poriadku...“ pokúšal sa zapnúť svetlo, ale nedarilo sa mu nahmatať vypínač.
„Neboj sa. Už si doma, nič sa ti nestane,“ prihováral sa mu nežne.
Mladík nereagoval, tak radšej posunul Willa a konečne priložil rukou na to správne miesto.
Miestnosť zaplavilo slabé svetlo.
Chlapci ležali na spojených posteliach, oči mali stále zavreté a očividne ešte stále spali.
Taro si hrýzol svoje vlastné ruky a na tvári mal nezvyčajne prázdny výraz.
Athos videl krv stekajúcu po prikrývke.
„Will, vstávaj!“ kolenom sa obtrel o svojho partnera.
Mladý muž si unavene pretrel oči. „Zaspali sme?“ opýtal sa neprítomne.
„Nie, ale musíš mi rýchlo pomôcť,“ zavrčal Athos.
„Nicky, zlatko, čo si to porobil?“ vyhŕkol zdesene. Okamžite vyliezol s postele.
Spolu s Athosom ho opatrne vyniesli z izby. Dávali si pozor, aby mu ešte viac neublížili. Nechceli ani, aby to videli ostatní chlapci. Ledva sa im podarilo trochu ich upokojiť.
Rýchlo ho odviedli k Damienovmu osobnému lekárovi. Našťastie ho pán domu požiadal, aby osobne dozrel na chlapcov. Pre istotu ho nechali v jednej z hosťovských izieb.
Taro sa po celý čas vzpieral a krv mu stále poriadne tiekla. Nedokázali ho presvedčiť, aby aspoň povolil zovretie. Nepočúval ich. Nič preňho nebolo dôležitejšie ako tá bolesť. Vychutnával si ju, nebojoval s ňou a chcel ju ešte viac znásobiť. Poznačiť svoje krásne telo. Naplniť sa odporom voči všetkému.
Matne vnímal, ako ho uložili na nejaký stolík. Lekár bol oblečený v župane a chvíľu naňho neveriacky civel.
Nebolo vôbec ľahké ho presvedčiť, aby sa prestal hrýzť.
Hneď ako mu vyslobodili ruky a ošetrili ho, pokúšal sa zahryznúť si do stehien.
Athos ho ledva stihol zastaviť. Ústa mal už čisté, postarali sa o to, aby v nich neostala ani stopa po krvi.
Zmietal sa a kričal, kopal do nich. Takmer sa zošmykol z lôžka. Stálo ich to dosť veľa úsilia, udržať ho.
Zúril, škriabal a stále s nimi bojoval. Nikoho nepočúval, nespoznával ich a slová mu pripadali úplne nezrozumiteľné.
Stále sa bál, že príde. Nič viac nedokázal cítiť. Myslel na ten desivý hlas, utápal sa v tých predstavách.
Keď záchvat pominul ostal ticho ležať.
Nehýbal sa, už viac neplakal, akoby ani nežil. Prázdne oči upieral na strop.
Will ho opatrne chytil za ruku. On sám už prežil dosť zvláštne stavy. Ešte stále si úplne neodvykol od drog. Tušil, že Tarov stav sa vôbec nevyvíja dobre. Uzavrel sa do seba, odmietol komunikovať s okolím, z toho sa neskôr dalo len veľmi ťažko vymotať.
Práve preto sa ho pokúšal aspoň trochu prebrať. Vedel, že je to preňho ťažké, ale nechcel ho úplne stratiť.




***

Gabriel odniesol Olivera do sprchy, maznal sa s ním a netrpezlivo čakal na Nata. Nechal ich doma samých, lebo musel ísť do práce.
Po osamostatnení sa od Gabriela si musel sám zarábať na živobytie.
Ani jeden z nich už nemal taký vplyv, ako predtým. Boli už len obyčajnými mladíkmi takmer bez akejkoľvek podpory.
Gabrielova rodina sa im obrátila chrbtom, keď zistili, na akých veciach sa podieľal. Dlhy v kombinácii s drogami ho v ich očiach úplne očiernili. Považovali ho len za kriminálnika, ktorý sa dlho priživoval na rodinných peniazoch.
Nate takisto zažil pár horúcich chvíľ, na ktoré nechcel vôbec spomínať. Predvolanie na výsluch, vyhrážanie, čudné telefonáty.
Gabrielovi zakázali sa s ním stretávať. Nesmel sa k nemu ani priblížiť.
To všetko mu pripomenulo, že nie je dobré zahrávať sa s životmi ostatných.
Jeho rodina našťastie celú vec ututlala, nedopustili, aby sa niečo začalo riešiť súdnou cestou. Každý deň mu dávali pocítiť, ako veľmi sa zaňho hanbia. Nechceli, aby si nechal Olivera. Priali si, aby ho nechal niekde na ulici bez akejkoľvek pomoci. Nezaujímalo ich, že nemá kam ísť.
Gabriel musel odísť z domu, nič iné mu neostávalo. Olivera nemohol len tak vyhodiť. Nechcel, aby mu niekto ubližoval.
Práve preto sa rozhodol riskovať, dal zbohom svojmu predchádzajúcemu životu a pokúšal sa napraviť chyby, ktorých sa dopustil.
Dúfal, že dokáže uplatniť svoj talent na jazyky a nájde si prácu ako prekladateľ. Stále očakával, že mu zavolajú. Bol na jednom sľubnom pohovore a dúfal, že mu zveria preklad nového románu.
Ešte nikdy tak veľmi netúžil, aby mu niekto dal šancu. Chcel sa starať o Olivera a žiť s Natom. Veľmi si prial, aby ho prijal ako svojho partnera. Túžil po jeho pozornosti.
Dlho nechápal, prečo ho vždy všetky doterajšie „vzťahy“ omrzeli.
Až počas toho hrozného obdobia, pochopil, že osobu, na ktorej mu najviac záleží mal vždy pri sebe. Dúfal, že sa ich vzťah bude postupne vyvíjať a napokon presvedčí Nata, že im bude spolu dobre.
Našťastie Natovi ostal po matke malý byt, do ktorého sa mohol nasťahovať. Na nájomné a jedlo si momentálne zarábal ako obyčajný predavač. Nijakú inú prácu zatiaľ nájsť nedokázal. Dlho sa spoliehal na peniaze svojho priateľa.
Gabriel bol úplne stratený. Nikdy predtým sa nemusel starať o to, či bude mať dostatok peňazí. Jeho pohľad na svet sa za pár dní rapídne zmenil. Zistil, že sa dá žiť aj inak.
To všetko mu vírilo hlavou, keď zľahka hladil tmavovlasého mladíka. Chcel ho. Inak ako Nata.
Veľmi túžil po jeho bozkoch a nepáčila sa mu tá hrozivá pasivita.
Mladík vôbec nebol vzrušený, len tam stál ako nejaká hrozivá socha.
Gabriel mu umyl vlasy, postaral sa o jeho telo. Potom ho dlho bozkával a objímal, teplá voda stekala po ich telách, ale chlapec bol stále ako ľad.
Oliver nebol ochotný robiť vôbec nič, okrem sedenia a zízania na steny. Nemohol si mladíka vziať, keď ho to zjavne ani trochu nezaujímalo.
„Oli, už sa neboj. Bude to v poriadku. My sa z toho dostaneme,“ pohladil po chrbte a privinul si ho k sebe.
Napriek tej pasivite sa mu stále páčil. Nebolo to však až také skvelé. Stačilo len, aby sa naňho Nate pozrel a on zabudol na všetkých Oliverov. Veľmi si ho chcel získať, dúfal, že Oliver mu pomôže sa s ním zblížiť. Nechcel ho vynechávať v ich vzťahu.
Mladík sa nechal objať, ale svoje ruky nechal voľne visieť vedľa tela. Gabriel rozhorčene pokrútil hlavou.
Rozhodol sa niečo skúsiť. Keď nereagoval, vždy ho nechával na pokoji. Tentoraz sa rozhodol prebudiť ho trochu tvrdším spôsobom.
Zavrel kohútiky, potom mu podal uterák. Keď boli obaja suchý, odniesol ho na gauč. Ľahol si naňho a začal ho bozkávaš ešte vášnivejšie. Na chvíľu sa odlepil od jeho pier a s úsmevom vyhlásil: „Chceš ma?“
Oliver neodpovedal. Ďalej sa takmer vôbec nehýbal. Gabriel preto pokojne pokračoval. Strčil mu pod zadok vankúš a začal sa dôkladne venovať mladému telu.
Oliver to vôbec nezaregistroval. Vôbec sa nepohol a nepovedal ani slovo.
Gabriel opatrne prestal. Dúfal, že ho nejakým spôsobom donúti hovoriť.
„Oli, no tak. Nemôžeš stále mlčať. Musíš mi aspoň dať najavo, čo potrebuješ...“ trpezlivo sa mu prihováral.
Privinul ho k sebe. Objal ho oboma rukami a chvíľu ho len držal.
„Povedz mi aspoň, čo ti tam urobili? Veď sa ťa takmer ani nedotkli. Vieš, že to by som nedovolil,“ šepkal mu do ucha.
Mladík stále pokojne civel na stenu. Oči mal prázdne, akoby v ňom už neostal ani kúsok života.
Gabriel ho privinul k sebe ešte tesnejšie.
„Už som ti predsa sľúbil, že nám bude spolu dobre. Prinesiem ti obed sem. Dáme si spolu a pozrieme si film...“ pokúšal sa ho aspoň trochu povzbudiť. Už nevedel, čo má robiť, sľuboval, ospravedlňoval sa, ale nič nepomáhalo.
„Uvidíš bude ti to chutiť,“ opatrne ho pustil, potom vstal a vybral sa do kuchyne. Vedel, že aj Nate už čoskoro príde. Mal preňho prichystané to najlepšie, čo dokázal pripraviť. Dalo by sa povedať, že naňho chcel urobiť dojem.
Keď sa vrátil, čakalo ho nepríjemné prekvapenie. Oliver vyšiel nahý na balkón, nakláňal sa cez zábradlie. Vyzeralo to, akoby sa ho pokúšal preliezť. Nevyzeralo to ako rozumom kontrolovaná činnosť. Skôr sa zdalo, že vôbec nevie o čo sa to pokúša.
Gabriel príšerne zbledol a pokúšal sa otvoriť balkónové dvere. Nedarilo sa mu. Ruky sa mu triasli a od strachu sa nedokázal ani pohnúť.
Práve, keď sa postavil na hrubé zábradlie, do bytu sa vrátil Nate.
Počul Gabrielov krik a okamžite sa ponáhľal do obývačky. Začínal tušiť, že príjemná a romantická večera zrejme dnes nebude jediným bodom programu.
„Gab, čo sa to tu robí?“ položil svoju tašku na zem a rýchlo podišiel k svojmu priateľovi.
„Prosím, pomôž mi... on chce...“ nezrozumiteľne bľabotal Gabriel. Celý sa triasol a nedokázal sa ani pohnúť.
Nate ho zľahka odsunul. Opatrne otvoril dvere a pomaly zamieril k Oliverovi.
Podarilo sa mu ho dostať z balkóna. Nebolo to vôbec ťažké. Nekládol odpor. Nechal sa odniesť dovnútra.
Gabriel sa zrútil na zem, rozplakal sa a celý čas len opakoval: „Ja som mu nechcel ublížiť...“
Nate opatrne zložil chlapca na gauč, poobliekal ho a potom si sadol k plačúcemu Gabrielovi.
Priateľ sa k nemu okamžite privinul. Objal ho okolo krku a zúfalo sa triasol.
„Nenechávaj ma tu samého! Bojím sa. On chcel skočiť, ja by som...“ zúfalo drmolil Gabriel.
Nate ho znepokojene objímal. Naozaj netúžil po ďalších problémoch. Rád by chlapca vzal k lekárovi, ale akoby vysvetlili to všetko, čo prežil. Nemohli im povedať, že je to Gabrielova hračka, niečo také by len veľmi ťažko akceptovali. Našťastie si spomenul na sms, ktorú dostal od Athosa. Dúfal, že to v Španielsku dopadlo dobre. Nechcel, aby sa na nich hneval. Bol jediným človekom, na ktorého sa ešte mohli spoľahnúť.
Nate pomohol Gabrielovi vstať. Zaviedol ho na gauč.
„Pokojne, už som tu s vami. Nevedel som, že náš Oliver je na tom až tak zle. Musíme to okamžite začať riešiť. Athos mi poslal správu, že chce, aby sme sa kontaktovali cez počítač. Dúfam, že pozná nejakého odborníka, ktorý by nám mohol pomôcť,“ vybral notebook a opatrne ho zložil na stôl. Ostal mu len ten najmenší a najmenej výkonnejší, ale nič iné si nemohol dovoliť. Dokúpil k nemu aj lacnejší typ kamery, aby ich spojenie nebolo až také komplikované.
Gabriel sa k nemu pritískal a opäť pevne objímal Olivera. Tisol ho k sebe a stále zúfalo nariekal.
„Chcel som len priniesť jedlo. Nevedel som, že niečo také...“ stále sa celý triasol.
Nate sa na chvíľu prestal zaoberať počítačom.
Oboch ich k sebe privinul, upokojoval ich slovami aj dotykmi. Najprv nežne pobozkal Gabriela, potom aj Olivera. Obaja sa k nemu túlili.



***

Anne opatrne rozbaľovala ďalší darček. Bol to už možno aj piaty balíček, ktorý sa jej dostal do rúk. Darčeky takéhoto druhu jej skôr naháňali hrôzu. Nikdy predtým by si nepomyslela, že sa ich bude tak veľmi báť.
Tentoraz bol zabalený v čiernom papieri, previazaný červenou stuhou.
Nezaujímalo ju, čo je vo vnútri. Nič od toho blázna nechcela.
Dlho ho nechala ležať na podlahe. Rozhodla sa ho otvoriť len preto, aby ju neotravoval hlas vychádzajúci z reproduktorov.
Stále ju sprevádzal. Ani na chvíľu jej nedal pocítiť, že by mohla mať pred ním nejaké tajnosti.
Anne si najprv myslela, že ju tam otec nechal len na pár dní. Zvykol sa takto vypariť a požiadať nejakého priateľa, aby uňho mohla ostať. Mal veľa problémov, žiadny stály príjem a nijaký domov. Ona bola jeho jediným spojením so svetom.
Kvôli nej sa pokúšal so sebou niečo urobiť.
Nanešťastie niektoré z jeho obchodov neboli práve najčistejšie, vyšlo najavo, že si bude musieť odpykať svoj trest.
Dočasne nechal svoju dcéru u jedného zo svojich pochybných zamestnávateľov. Anne netušila, čo ju tam čaká. Nemala ani poňatia, že otec ju v skutočnosti predal. Mala sa stať súčasťou tých hier, ktoré organizoval tajuplný hlas.
Práve preto mala tiež na krku obojok, ako tí ostatní zúfalí ľudia, uväznení v podzemí.
Uvidela ten krutý dolný svet, ale tá osoba, jej z nejakého dôvodu pridelila samostatnú izbu. Dokonca mala aj všetky technické vymoženosti, mohla používať aj počítač až na isté obmedzenia.
Takzvaný šéf za ňou nikdy osobne neprišiel. Vždy počula len jeho hlas a pochopila, že nie je vôbec takí ako jej otec. Dokonca bol iní ako ostatní muži.
Práve preto rozbaľovala darček a pokúšala sa stále nehľadieť do kamery. Všetko bolo monitorované, v každej izbe, dokonca aj v kúpeľni boli tie odporné kamery. Anne ich neznášala a dala by všetko na svete za to, aby sa z toho miesta mohla dostať. Nanešťastie nebolo to vôbec také ľahké.
Vedela o tom, čo urobil tomu mladíkovi. Nejakému Tarovi.
On už bol v bezpečí, ale na ňu stále čakal ten istý pocit strachu, keď sa v reproduktoroch ozval opäť ten nenásytný hlas: „Pozývam ťa na večeru. Priprav sa... Budeme mať aj ďalšieho špeciálneho hosťa...“
Anne zúfalo pustila krabičku.

10. kapitola Ouija 2/2

Varovanie: toto je druhá časť desiatej kapitoly, ktorú spoločne s prvou časťou beriem ako celok!
Pretože som sa rozhodla ešte ďalej písať, potrebujem snáď aj nejaké ľudské postavy, ktoré by tú špiritistickú tabuľku použili, tak v tejto časti sa objavia opäť aj konkrétni ľudia (bez nich, by to nebolo zrejme to pravé orechové)
Varovanie: 15+



Matt nevenoval pozornosť bratovmu výbuchu. Nemohol to počúvať. Príliš to bolelo. Nechcel do seba vpustiť ani najmenšiu čiastočku nejakých pocitov. Bolo to tak jednoduchšie.
Nechal sa pohltiť svojou démonickou prirodzenosťou.
Presviedčal sám seba, že Samuel sa vráti. Bude opäť s nimi a dovtedy sa musia veľmi snažiť, aby ešte viac nerozhnevali Temného anjela.
Potlačil všetku bolesť niekam do úzadia. Hlboko do svojej podstaty. Jeho krídla takmer sčerveneli, boli nasýtené nenávisťou, ktorú nechal kolovať po svojom tele.
Jediné, čo nedokázal potlačiť bola láska k Ryanovi.
Nebol schopný prijať vyčítavý pohľad tých nádherných očí.
Odvrátil zrak a pokorne čakal, kým sa jeho dvojča zbaví zúrivosti.
Nanešťastie mohol by čakať večne. Mladý démon sa nabil zlosťou a bolesťou.
„Kašleš na Samuela. Tebe záleží len na tom, aby ťa uznával. Chceš, sa mu zapáčiť!“ ďalej vrčal Ryan.
Priam sa triasol od hnevu, celé telo mu horelo v nekonečnej zúrivosti. Oproti Luciferovej energie, to však bolo len slabé pošteklenie. Túžil zabíjať ničiť, rozdrviť niečo, aby sa zbavil toho silného napätia. Nič vhodné nebolo po ruke, preto len ďalej bezmocne kričal:
„Prečo stále mlčíš! Nebudeš sa brániť? Nemôžeš, lebo vieš, že aj ja sa mu chcem zapáčiť! Všetci to chceme,“ Ryan sa stále zadúšal od sĺz. Slová z neho nepretržite vychádzali, akoby sa v ňom niečo pretrhlo a dožadovalo sa pozornosti.
Belphegor mu chlácholivo položil ruku na čelo. Poslal mu ľahký upokojujúci dotyk.
„To je úplne prirodzené. Spoznali ste jeho láskavosť a teraz aj jeho hnev, ale stále si budete priať, aby vás miloval,“ vyhlásil zachmúrene. Nepáčil sa mu takýto vývoj udalosti, ale očakával, že to pre nich nebude vôbec ľahké.
Matt utrápene klesol na zem, čo najďalej od nich. Rukami si zúfalo podoprel hlavu.
„Pokojne krič, braček. Uľaví sa ti. Samuela čoskoro určite uvidíme,“ dodal nie príliš presvedčivo.
Ryan naňho nespokojne zagánil a pomaly si utieral slzy. Vrhol nahnevaný pohľad aj na Azazela, ale neodvážil sa mu nič vyčítať. Padlý anjel by mohol spôsobiť zhustnutie nebezpečných energií. Nemal záujem opäť pocítiť silný nápor bolesti.
Azazel spokojne privrel oči. Pobavene čelil pohľadu tých nevinných očí. Nemiloval ich. Páčili sa mu tie druhé, aj keď sa zdalo, že sú obaja napohľad úplne rovnakí. Matt v ňom niečo vzbudzoval a s Ryanom sa túžil pohrávať. Oboch by si ich s radosťou vzal, nanešťastie Lucifer sa vyjadril až príliš jasne. To, že mu patria, nebolo len obyčajné konštatovanie.
Napriek tomu ho potešilo, že mu pán dovolil ostať s nimi. Tušil, že sa rozhodne nebude nudiť.
„Ste rozkošní, naozaj roztomilí, ale nie ste ešte ani zďaleka skutočnými démonmi. Ja sa o vás postarám, ak bude s vami spokojní, možno sa váš malý priateľ vráti,“ nechcel im všetko prezradiť. Pripadalo mu to nesmierne zábavné. Akoby sa stal učiteľom detí, práve po prvých nesmelých krokoch tvrdo dopadli na zadok.
„Dobre, urobíme všetko, aby sme ho zachránili,“ okamžite súhlasil Matt.
Ryan takisto nebadane prikývol a Belphegor sa len ďalej mračil.
Azazel ho jemne chytil za bradu. Prst mu takmer zabodol do líca.
„Nie, nie, nie,“ takmer sa zadúšal smiechom. „Naozaj ste na zjedenie, moji milí...“ ďalej sa spokojne uškŕňal.
Ryan urazene zamieril k Mattovi. Nepripadalo mu to vôbec smiešne. Radšej sa rozhodol uchýliť do bratovho náručia.
Matt ho zamračene stiahol k sebe. Zozadu ho objal a ospravedlňujúco pobozkal na krk.
Atmosféra v miestnosti sa postupne upokojovala.
Belphegor pribehol k skrini a začal si skúšať nový kabátik. Tiež nemal chuť sa zapájať do toho zmätku.
Potom nesústredene vzal s police kefu a posadil sa za Azazela. Padlému anjelovi sa počas toho zmätku rozstrapatili vlasy. Belphegor ho začal opatrne česať. Azazel mal nádherne husté vlasy. Belphegor k nim pristupoval ako k nejakému šperku, dával si pozor, aby ho ani trochu nepotiahol.
Pritom nebadane odsával pocity z nahnevaného Ryana, do seba ich vstrebávala len kefa, ktorú môžu pokojne neskôr nahradiť. Napriek veľkej snahe, to však nedokázal dotiahnuť do konca.
Matt a Ryan zrazu niekam zmizli.
Belphegor mu pekne rozčesal vlasy, keď skončil kefa mu vypadla z rúk.
„Myslím, že vás niekto volá,“ zvedavo naklonil hlavu na pravú stranu.
Démonická energia sa zmiešala, poprepletala a na mieste, kde predtým sedeli dvojčatá ostala len spálenina.
Leteli za tou energiou, ktorá ich neúprosne volala. Napriek tomu sa nedokázali od seba oddeliť.
Boli slabí po konfrontácii s Luciferom, preto sa ich energie kompletne spojili. Sformovali sa do zvláštnej priesvitnej bytosti.
Dvojčatá zacítili aj prítomnosť iných temných bytostí.
Ocitli sa nad špiritistickou doštičkou. Bola dosť stará, plná protichodných energií. Prekliatí a zlých myšlienok. Niekto ju už pred mnohými rokmi upravil ako pascu na démonov.
Priťahovala ich k sebe, ako magnet.
Dokonca objavili aj malé kúzlo, ktoré ich udržiavalo v akejsi izolácii.
Keď sa poriadne poobzerali, zbadali štyroch ľudí. Traja sedeli za stolom pri špiritistickej tabuľke.
Smrteľníci. Nič netušiaci a slepo podliehajúci klamlivej hre. Dvojčatá si ich museli poriadne obzrieť. Kedysi boli ako oni. To ich zasiahlo a nútilo vymaniť sa z pút privolávania.
Jeden sa od nich odčlenil a postavil sa k stene.
Tmavovlasý chlapec mal v očiach až nezvyklú tvrdosť, šíril sa z neho strach a ľahostajnosť.
Vyzeralo to, akoby ho medzi seba nechceli prijať a možno o to vôbec nestál.
Tmavé drevo žiarilo na všetkých rovinách. Všetky písmená boli zahltené démonickým vplyvom. Hmýrili sa v nich zlovestné energie. Ruku mala položenú na šípke, ktorá sa lenivo posúvala po písmenách.
„Tak vidíš, nefunguje to,“ znudený hlas nejakého dievčaťa im pomaly otváral cestu. Bolo mladé, podľa démonických meradiel možno až príliš.
Malo oblečené tričko a tmavé džínsy.
Na tričko sa skvel nejaký neurčitý nápis. Nič viac si nestihli všimnúť, lebo ich svet sa opäť prevrátil. Zamiešali sa do radu nespokojne pôsobiacich síl, ktoré si želali roztrhnúť celú tabuľku.
Keď sa opäť dostrkali na výhodnejšiu pozíciu, mohli si ju lepšie obzrieť.
Bola celkom pekná, takým bežným spôsobom. Rovnaká ako väčšina dievčat. Upravená, namaľovaná a oblečená do pohodlného, ale nie príliš vyzývavého odevu. Dokonca sa dalo povedať, že aj pekne voňala, keby to všetko, nezakrývala zloba šíriaca sa spod tabuľky.
Rukou si zľahka uvoľnila červené vlasy. Gumička jej už začínala prekážať. Dopadla na špiritistickú tabuľku a ešte viac rozvírila zlovestnú hladinu šepkajúcich tieňov.
Niečo ich opäť šialene rozkrútilo. Cítili sa bezmocne. Márne sa pokúšali vymaniť z moci tabuľky.
„Počkaj, Tania. Teraz položím otázku ja,“ ich pozornosť upútal svetlovlasý chlapec.
Pomerne zaujímavý, pohľad na jeho takmer anjelsku tvár dokázal dvojčatá trochu upokojiť. Páčil sa im. Možno by nebolo také zlé varovať ich.
„Volám sa Iann. Môžem s vami hovoriť?“ opýtal sa pobavene.
ANO.
Dvojčatá rozrušene ťahali šípku. Mladíkovou rukou tak silne trhli, až ho to zabolelo.
PRERUSTE KOMUNIKACIU A ZMIZNITE. DEMONI SA HNEVAJU. NEUSETRIA NIKOHO.
Dúfali, že ich táto hrozba dostatočne vystraší. Nechceli im ublížiť, aspoň nie teraz. Niečo v nich túžilo po krvi. Potrebovali sa pomstiť tým stvoreniam, ktoré prekročili hranicu.
Iné sily ich odstrčili a privlastnili si chlapcove telo.
SMRT. SMRT. SMRT.
„Iann, prestaň si z nás robiť srandu. Na toto ti nikto z nás nenaletí,“ podráždene dodal tmavovlasý chlapec, posunul si okuliare vyššie. Pokúšal sa mu vziať drevenú šípku, ale nemohol sa ani len pohnúť.
„Bernard, ja to naozaj nerobím, neviem, čo sa deje...“ nariekal Iann.
Rukou mu mykalo tak silno, akoby sa mu ju niekto pokúšal zlomiť.
„Prosím, prestaňte...“ Tania chcela tabuľku stiahnuť zo stola, ale nepodarilo sa jej to.

Mix scén Artuš a Merlin

momentálne píšem, popritom sa mi trochu chce spať, ale čo už no...
Kedže nemám nič na pridanie, tak sem dávam aspoň ďalšie video s Merlinom/Artušom...

Merlin a Artuš

náhodou som dnes pridala ďalšiu dvojdielnu jednorázovku s párom Merlin a Artuš tak sem dávam ďalší milý moment, pozor spoiler! (odporúčam vydržať do konca...)
A keďže momentálne mám rada aj pár Castiel/Lucifer čiže Nick/Jimmy, dávam sem video aj o nich...(Supernatural) chcela som dať normálny zostrih scény, ale nejak nwm...nič iné nájsť, tak aspoň niečo také...

10. kapitola Ouija 1/2

Varovanie: 18+, násilie, posadnutosť,
Túto kapitolu som sa rozhodla rozdeliť na dve časti, lebo si chcel ponechať tento názov, ale keby som chcela ďalej písať aj o tej tabuľke, asi by mi to vyšlo na ďalších 5 strán
Ouija, je inak povedané špiritistická tabuľka, čiže veď viete, tá doska na nej písmená a tak...
(Táto tabuľka sa vyskytne až v druhej časti kapitoly)




Azazel ho provokatívne pohladil po hrudi. Prešiel až po časti poznačenej novou existenciou. Podarilo sa mu utíšiť tú najnespokojnejšiu bytosť.
Samuelove pocity sa niekam odplavili, akoby ich tým pohybom navždy zmietol zo sveta.
Samuel bol ukolísaný mocou padlého. Úplne tomu podliehal.
Azazel ho ešte chvíľu pevne držal. Pohľadom prechádzal do tých jemných častiach démonovej podstaty. Potom nečakane priložil pery na tie jeho.
Samuel sa naňho len strnulo díval. Jemný tlak ho úplne zbavoval obáv, ale nebol to práve bozk po akom by túžil.
Neprivrel oči, ostražito ho sledoval.
Azazel však vedel, ako si získať pozornosť. Mladík mu čoskoro voľne visel v rukách a jeho telo úplne spolupracovalo. Bolo to síce príjemné, ale stále k nemu pociťoval veľkú nedôveru.
Azazel sa chápavo odtiahol. Pomohol mu aj nepríjemný zhluk energie, ktorý začal obklopovať Lucifera. Pomaly odstúpil a pomohol Belphegorovi dostať sa zo zeme. Bolo lepšie dostať ho z pánovho dosahu.
Svetlovlasý démon neochotne prijal pomoc.
Potom spoločne zamierili k dvojčatám.
Ich puto aspoň trochu zmierňovalo napätie, ktoré začínalo byť priam neznesiteľné.
Pán temnôt zúril. Najprv to vyzeralo len ako slabá iskra vášne rozpaľujúca jeho podstatu. Potom sa postupne začala zhlukovať neuveriteľne silná energia.
Belphegor si rozrušene priložil ruky k hlave. Lomcoval ním strach. Málokto dokázal rozprávať o pánových výbuchoch hnevu. Zvyčajne končili likvidáciou všetkého, čo sa nejakým nedopatrením dostalo do jeho blízkosti. Brána sa tiež protestne zachvela.
Lucifer obmedzil pôsobenie energie, ale ešte stále z neho vyžarovala priam vražedná temnota.
„Pohŕdaš tým, čo som ti dal, Sael?“ opýtal sa mrazivo. Teplota v miestnosti hneď klesla na nebezpečnú úroveň. Démoni krčiaci sa v kúte len nemo pozorovali svojho nahnevaného pána.
Samuel si okamžite kľakol na kolená. Neurobil to z vlastnej vôle. Niečo ho tam sotilo a keď sa na chvíľu pozrel na ostatných, Azazel ho okamžite prebodol pohľadom. Pochopil, že bude lepšie ešte viac ho nedráždiť.
„Nie, nikdy by som niečo také neurobil. Ja som len...“ pokúšal sa mu to vysvetliť. Azazel však len odmietavo krútil hlavou.
„Si nečistý, lebo som sa ťa dotkol? Chcel, by byť s nimi?“ Lucifer podišiel bližšie k nemu. Neboli to len otázky, boli to hrozby, ktoré sa nad Samuelom ticho vznášali.
Mladý démon tušil, že sa dotkol citlivého miesta. Lucifer vycítil pohŕdanie z jeho strany. Odhodenie Belphegora bolo tou poslednou kvapkou.
Samuel bol iný, ako ostatní démoni, stále príliš citlivý. Táto stránka veci ho však mohla aj ľahko priviesť do záhuby. Nemal v sebe tú dravosť a túžbu ubližovať.
Váhavo sa zadíval do pánových očí. Netušil, čo má povedať, aby zmiernil jeho hnev. Nevedel, či vôbec niečo také existuje.
„Neľutujem, že som tu s vami. Len som ešte nikdy nevidel také svetlo, aké so sebou prinášajú oni,“ takmer nehlučne odvetil Samuel.
Od toľkého tlaku mu začali po lícach stekať slzy.
„To svetlo by ťa mohlo spáliť,“ posmešne dodal Lucifer. Temná hmota, ktorá sa prestala zhromažďovať v bráne, celou silou vrazila do Samuela. Mladík pocítil na svojich pleciach silnú ťažobu. Ústa sa mu otvorili, začalo z nich prúdiť zvláštne vlákna, postupne vyvierajúce z jeho tela, akoby niekto vyťahoval to podstatné opäť von. Samuel ešte nikdy nepocítil niečo také odporné, bol zúfalý, chcel, aby to skončilo, ale ten pás svetla z neho ďalej prúdil.
„Nechcel som vás uraziť. Viem, je to moja vina, že sa hneváte. Som príliš nerozumný, ešte to celé poriadne nechápem. Ľúbim vás, aj Belphegora a dvojčatá...“ nevládal rozprávať, sánka sa mu lámala až kým sa úplne nevykĺbila, praskali mu neexistujúce kosti a mal pocit, akoby mu nejaká ruka zaživa vytrhávala všetko, čo mal vo vnútri.
Napriek tomu neprosil, o nič nežiadal. Len sa ublížene díval na svojho pána.
Anjela s hrozivo nádhernou tvárou. Tie pery, ktoré ho bozkávali teraz potichu mrmlali nejaké zvláštne slová.
„Pošlem ťa tam, kde ani svetlo nedosiahne, Sael,“ kruto dodal Lucifer.
Samuel nemohol zomrieť lebo už nebol človekom. Aspoň nie takým ľudským spôsobom.
Smrť by však možno bola jemnejšia a miernejšia, ako to, čo sa s ním stalo.
Napodobenina tela praskala, cítil akoby ho niečo úplne rozdriapalo, zafarbilo jeho energiu nenávisťou. Pod ním sa hromadila nesúvislá energia toho, čím kedysi býval. Najhoršie bolo to, že strácal sám seba. Občas už ani nevedel, čo to vlastne vidí. Netušil, či je to skutočnosť alebo len hra jeho predstáv. Niečo z neho už odchádzalo, ale nie do neba, ani do pekla. Strácal sa, akoby z neho niekto vytiahol všetko, čo ho kedysi tvorilo. Nechcel od nich odísť.
Cítil, že potrebuje dvojčatá, chcel sa ospravedlniť Belphegorovi a opäť sa môcť vyhrievať v priazni svojho pána.
Aj podoba Lucifera sa mu pred očami vytrácala. Pomaly upadal do úplného rozkladu.
Matt sa vymanil zo zovretia ostatných. Pomaly vykročil bližšie pánovi. On musel ísť. Dokonca prerazil aj ochranu, ktorú okolo nich vytvoril Azazel.
Prekonal odpor tej neuveriteľnej sily. Nemohol to viac vydržať. Bolo mu jedno, čo s ním urobí. Bol ochotný aj nasledovať Samuela, ak to bude potrebné.
Lucifer sa ho nesnažil zastaviť. Nebránil mu vtom. Krutosť v jeho očiach pomaly pohasínala.
Matt si ho nevšímal. Upriamil svojho pohľad na vytrácajúcu sa energiu.
„Samuel!“ klesol na zem k nemu. Pokúšal sa ho objať, ale nedarilo sa mu to.
Ešte chvíľu cítil slabý nápor jeho energie, potom úplne zmizla.
Matt sa ju stále snažil zachytiť rukami. Neplakal, nemohol to urobiť. Bál sa, že stratí vedomie, že ho to úplne pohltí. Tá hrôza, neskutočná bolesť. Jeho podstata sa otriasala strachom, rešpektom, nenávisťou. Tá začínala dosahovať vrchol.
Napriek tomu si uvedomoval, že Lucifera nedokáže ohroziť. Nemohol by ho ani udrieť bez toho, aby na seba neprivodil ten strašný hnev.
Nechápal to. Chcel kričať, obviňovať, ale nemohol. Nenachádzal slová, ktoré by vystihli tú prázdnotu. Nechápal význam takéhoto krutého trestu.
Ryan plakal v objatí Belphegora a Azazela. Obaja ho pevne držali a dúfali, že Matt neurobí žiadnu hlúposť. Nemohli prehovoriť.
Matta už nikto nezadržiaval. Mohol k nemu slobodne pristúpiť. Vzdialenosť medzi nimi sa postupne znižovala.
Mladý démon zľahka položil ruky na pánove plecia. Objal ho. Nežne, vášnivo, akoby mu chcel dokázať, že ani pohľad na niečo také hrozné ho nezlomí.
Lucifer sa prisal k jeho perám, vychutnával si ich dráždil.
Ostatní to len nemo sledovali. Ryan šokovane vytreštil oči a pokúšal sa k nim dostať. Azazel ho pritisol k stene a stlačil mu ruky za chrbtom.
„Ty si to pochopil? “ pokojne sa spýtal Lucifer.
Matt sa oňho zadychčane oprel. Pán ho stále majetnícky objímal okolo pása.
„Áno, ale Belphegor by to tiež mal vedieť,“ vrhol znepokojený pohľad na svetlovlasého démona. Celý sa chvel a tiež ledva zadržiaval bolesť.
Tiež to nedokázal tak rýchlo prekonať. Samuel sa stal súčasťou jeho sveta, až príliš sa zblížili.
Svetlovlasý démon zľahka hladkal Ryana po chrbte a varovným pohľadom prebodával Matta.
Mladý démon si rozvážne vychutnával pánovo objatie.
„On nikdy nebol takto potrestaný,“ chladne zdôraznil Lucifer.
„Už sa k nám nevráti?“ Matt musel tú otázku zo seba dostať. Takmer mu prišlo zle, keď si uvedomil, žeby to naozaj mohla byť pravda.
„Saelovi sa zažiadalo navštíviť druhé peklo. To, čo sa mi tu teraz predviedol sa mi hnusí.
Pokojne si vybite svoju zlosť a nenávisť. Dávam vám čas, aby ste tiež pouvažovali o tom, čo všetko musíte urobiť, ak mi chcete aj naďalej robiť spoločnosť,“ opatrne pustil Matta, odišiel do brány a stratil sa im z dohľadu. Spolu s najobávanejším temným anjelom sa uvoľnil aj tlak v bráne. Všetko sa postupne začalo usporadúvať do bežných farebných odtieňov.
Démoni sa konečne upokojili a padlý anjel si spokojne sadol na zem.
Azazel sa očividne dosť dobre bavil. Na tvári sa mu zjavil spokojný úsmev. Svoj strach síce nepredstieral, ale ani ho veľmi netrápilo, že Lucifer až tak veľmi vybuchol. Zjavne bol na takéto prejavy nespokojnosti zvyknutý.
Ryan si to všimol a okamžite sa od neho odtiahol.
„Zabil ho! Zabil ho!“ nariekal rozrušene.
„My sme sa dívali a on ho...“ nedokázal to prestať opakovať.
„Pokojne, to bude v poriadku,“ Azazel mu odhrnul polepené vlasy z čela.
„Nedotýkaj sa ma! Dovolil si, aby...“ zadúšal sa od sĺz.
„A čo si chcel robiť? Patríte mu, on vás potrestá, kedy sa mu zachce,“ prešiel mu rukou po pleci.
„Utri si slzy a prestaň vyvádzať. Máte niečo vykonať, počul si ho. Radím vám, aby ste sa poponáhľali. Nemá práve najlepšiu náladu,“
„To nie je tvoja vec!“ odvrkol Ryan.
Matt chcel prísť k nim, ale dvojča mu vtom zabránilo.
„A ty si ku mne nesadaj! Necháš sa od neho bozkávať, akoby sa nič nestalo!“ ďalej zúril Ryan.

Poznámka autorky: To, čo sa stalo so Samuelom budem samozrejme ďalej riešiť, ale skrátka zatiaľ je preč. Mimochodom netuším, prečo má pán L. takú zlú náladu :)

9. kapitola Azazel

Varovanie: 15+, démoni, žiadny sex, ">, komentíky potešia, ešte pripomínam, že táto poviedka je absolútne nevhodná pre začiatočníkov

„Mrzí ma to,“ utrápene opakoval Samuel. Mal pocit, akoby ho niekto uviazal na obojok a pevne držal.
Cítil tep cudzej existencie prichytenej tak hlboko, že ani nevedel čoho všetkého sa tá druhá bytosť zmocnila.
Bál sa, že úplne stratí sám seba. Mal pocit, akoby tá bytosť začala dolovať v čoraz väčších hĺbkach a sala z neho zdanlivo nepotrebnú energiu.
„To nič. Upokoj sa, bude to v poriadku,“ Belphegor zľahka prešiel prstami po nových krídlach. Boli drsné, plné rozporuplných pocitov, presne ako osoba, ktorú predtým tvorili.
„Dajte to preč. Nechcem to. Vráťte ho späť!“ zúfalo objal Belphegora. Stiahol ho k sebe a rukami sa pevne ovinul okolo toho bledého tela. Nechcel, aby sa naňho kvôli tomu nahneval. Rozkošný blondiačik sa tváril tak prísne.
„To nepôjde. Tieto veci sa nedajú len tak jednoducho zmeniť. Pretvoril si dušu tej bytosti do niečoho iného. Ak by si to skúsil obrátiť neostalo by z neho absolútne nič. Ty nemôžeš vytvárať nových démonov. Nečakali sme, že sa o niečo tak závažné pokúsiš sám. Nedá sa to napraviť,“ nespokojne zamrmlal Bel. Bolo ťažké mu povedať, že démon jednoducho nemôže nikdy konať dobro. Nemôže nikomu pomôcť. Každá služba od démona má istú cenu. Vždy smeruje len k zlu, aj keď dôsledky tejto služby môžu vyzerať aj ako dobrý čin.
Démon nemá moc veci spájať, len rozvracať a ničiť. Samuel ešte nebol pripravený prijať túto časť svojej novej existencie. Preto sa k nemu Belphegor len upokojujúco túlil. Naznačoval dvojčatám, aby sa objavili a úzkostlivo očakával príchod značne podráždeného Lucifera. Odtiahol Samuela trochu nabok, keď pocítil, že prichádzajú za nimi. Museli sa rozdeliť a Belphegora poslali dopredu.
Pán sa objavil spolu s dvojčatami. Mali nejaké problémy, kvôli Mattovi. Nepodarilo sa mu na prvý raz bezchybne preskočiť do ľudského sveta.
Lucifer ho musel obklopiť svojou energiou a pracne ho ťahať, aby sa náhodou nejakým spôsobom nepoškodil.
Bledý Ryan sa ich držal a chvíľu ustarostene kontroloval stav svojho brata.
Matt si spokojne hovel v Luciferovom objatí a vyzeral, akoby len sladko spal.
Ako prvý už tradične prehovoril princ pekiel.
Ako obvykle sa naňho okamžite upreli obdivné pohľady všetkých démonov.
„Belphegor, Sael, poďte ku mne,“ požiadal ich stručne.
Len ich zavolal, nič viac im nevysvetľoval.
Obaja sa okamžite presunuli k nemu. Všetci tam spolu stáli, akoby ešte na niekoho čakali.
Lucifer mlčal, ale oči jeho pozemského tela sa niekam pevne upierali. Na istý bod, ktorý nikto iný nevidel.
Ukázalo sa, že sa naozaj blíži nejaká silná energia. Zatriasla priestorom. Pokrivila ho a vyplávala s temných hĺbok času.
Démoni zneisteli, keď zaznamenali príchod anjela hriechu.
Belphegor neisto pošepkal Samuelovi. „To je Azazel.“
„Príťažlivý,“ zamrmlal Samuel. Hneď zato dostal patričnú odmenu. Beplhegor ho potiahol za nové krídla. Zabolelo to, tak radšej zmĺkol.
Azazel sa im v podobe nebezpečne príťažlivého muža. Nádherného vo svojej ukrutnosti. Pripomínajúceho lovca, ktorý sa nikdy nevzdá svojej koristi. Telo, ktoré si zvolil rozhodne len zvýrazňovalo jeho mužnú silu.
Bolo vidieť, že je aj trochu namaľovaný, ale boli to len tmavé farby, skôr zhluk znakov, ktoré mu dodávali dojem, že je naozaj bojovníkom.
Jeho oči sa pôsobivo dívali do prázdna, pohlcovali všetko. Démoni sa šokovane zhlukovali bližšie k Luciferovi.
Matt konečne tvoril oči a nedokázal spustiť zrak, z tej nádherne nebezpečnej bytosti.
Azazel mu venoval mimoriadne chladný pohľad. „Dozvedel som sa, že na svet prišli noví. Ak dovolíte, rád by som vám robil spoločnosť,“ všetku svoju pozornosť sústredil len na Lucifera. Zdvorilo ho žiadal, aby mu dovolil venovať sa novým démonom.
„Nevolal som ťa, Azazel.“
„Pritiahol ma sem zápach smrti. Potrebuješ ma. Nebeskí nebudú nadšení. Prišli o dôležitú dušu...“
„Tak pristúp,“ neochotne súhlasil Lucifer.
Opatrne postavil Matta na nohy. Mladík sa oňho ešte chvíľu opieral. Potom ostal pokojne stáť vedľa brata.
Azazel spokojne podišiel bližšie. Chvíľu si obzeral nové prírastky.
„Tak vy dvaja ste dvojčatá. Sladké. Chcel by som vás ochutnať,“ zľahka prešiel rukou po Ryanovej tvári. Mladý démon sa ním cítil ohrozený. Vyplašene ustupoval do objatia svojho brata.
„Vystrašil si môjho brata. Nedotýkaj sa ho,“ rozrušene odvetil Matt. Celé jeho telo bolestne reagovalo na anjelovu prítomnosť. Napriek tomu zaujal obranný postoj. Azazel len zľahka stisol Mattovu ruku.
„Nemaj strach,“ odvetil pobavene. Potom sa presunul k svetlovlasému démonovi.
Belphegor odtiahol Samuela z jeho dosahu. Nechcel, aby naňho siahal. Veľmi dobre vedel, ako na nich taká bytosť môže pôsobiť.
Zúfalo hľadal ochranu u Lucifera. Ich pán však nejavil žiadne známky ohrozenia. Mlčky ich žiadal, aby prijali spoločnosť anjela smrti. Ich energie sa prestali triasť a vyvolávať na poplach.
Lucifer ho rozhodne nepovažoval za konkurenciu. Stačilo mu len urobiť nepatrný pohyb a démoni zas obdivovali len jeho. Nerobil si kvôli tomu žiadne starosti.
„Tvoji démoni na seba žiarlia. Ich srdcia ešte nezabudli, čo je to ľudskosť. Pozoruhodné. Vybral si dobre. Páčia sa mi. Ešte raz by som ťa rád požiadal, aby som vám mohol robiť spoločnosť. Svet je príliš smutné miesto, vy ma zaujímate oveľa viac,“ zdôraznil spokojne. Nováčikovia ho prestali považovať za hrozbu, ale na Belpegora už neurobil taký dobrý dojem. Svetlovlasému démonovi sa zrejme nepáčilo, že narušil splývanie ich energií.
Noví démoni potrebovali mať pri sebe niekoho skúsenejšieho. Museli nejakým spôsobom dozrieť a zdokonaľovať sa. Niečím potrebovali nahradiť tú prázdnotu, ktorá ostala po ich životoch. Napriek tomu len neradi prijímali cudziu bytosť, ktorú nikdy predtým nepoznali. Stále v nich bol akýsi ľudský strach z neznámeho a odlišného.
Azazel im pripomínal pána, ale bol istým spôsobom cudzinec.
A neboli dostatočne silný, aby videli hlboko do jeho podstaty.
Lucifer zľahka položil ruku na plece svetlovlasého démona. Bol to skôr upokojujúci dotyk.
„Sú moji,“ chladne pripomenul Lucifer.
„Ja tiež,“ dodal Azazel. „Preto ich chcem spoznať.“
„Ty si iný,“ pripomenul mu vyčítavo.
„Som taký, akého ma chceš mať,“ obratne pokračoval Azazel. Nenechal sa ničím zaskočiť.
Potom do miestnosti preniklo svetlo. Smerovalo na Lucifera, ale on sa ho ani nesnažil odraziť. Nemohlo mu ublížiť, jedine, ak by prichádzalo od samotného dobra.
Potom opäť uvidel nebeských. Boli blízko. Priam sa ich mohol dotknúť, ale nesmel. Už k nim dávno nepatril. Znervózňovali ho ich bojové kombinácie.
Azazel sa postavil do cesty bytostiam, ktoré začali útočiť.
Jeho bok niečo prebodlo, z imaginárneho tela stekala krv.
Démoni sa tisli bližšie k sebe, vystrašený, rozboľavený od toho svetla.
Lucifer ich ťahal späť do bezpečného úkrytu. Keď unikali do priestoru, stiahol aj Azazela.
Anjel smrti sklamane prešiel pohľadom po nebeských. Rád by im ukázal, ako veľmi sa v poslednom čase zlepšil. Napriek tomu ústup nepovažoval, až za takú hroznú vec. Kvôli takýmto stretom sa na svete diali zmeny, ovplyvňujúce ich samotnú existenciu. Nebolo práve najrozumnejšie postaviť proti sebe tieto sily.

***

Vrátili sa do hotelovej izby, ktorú používali ako bránu.
Samuelovi okamžite začali tiecť slzy. Cítil dobro. Bolo tak blízko, také čisté... Také vzdialené, ako anjeli nepoznačení temnotou.
Ten dar mu navždy unikal. Nepohŕdali ním, len za ním smútili. Pocítil odpor voči svojej vlastnej existencii.
Odstrčil od seba Belphegora. Cítil sa nečistý a nechcel, aby sa ho niekto dotýkal.
Dvojčatá tiež nemohli ísť k nemu. Bol príliš rozrušený. Nepustil ich k sebe. Lucifer nemal náladu naťahovať sa s ním.
Touto úlohou radšej poveril padlého anjela.
Azazel šikovne chytil Samuela. Chvíľu ním bezstarostne kýval zo strany na stranu. Pokračoval, až kým sa Samuel pokojne nepodriadil jeho objatiu.