Tom vydesene hľadel na silné záblesky mágie. Bola to akási priesvitná sieť svetelných vlákien, ktoré sa spájali do pevne stanovenej štruktúry. Viaceré prvky tvorili nepreniknuteľnú hradbu. Zaklínadlo malo sladkastú arómu, pripomínajúcu vôňu čerstvej krvi. Pri bližšom kontakte sa rozprsklo na drobné kvapôčky.
Rozprskli sa okolo pentagramu a zanechávali za sebou spálené stopy.
Josh zosilnil zovretie a pevnejšie objal svojho priateľa. Mal strach ako vždy, keď mal tú česť opäť vidieť Davida Hola. Muža, ktorý ho toľké roky nútil, spávať s ním... Mysľou mu chtiac-nechtiac prechádzali neodbytné spomienky.
Chlapec ležiaci na zemi...
Vedľa neho akási zvláštna tyčinka...
Z trucu milovanie s kamarátkou...
Plač dieťaťa a kruté bozky, ktoré nikdy nedokázal prijať...
súboj...veľa krvi...
útek a nový začiatok...
Po dlhom čase plnom odriekania láska k spolužiakovi...
„Musíš utkať sieť, aby si prežil,“ vyslovenie tej jednoduchej vety mu prinavrátilo rovnováhu.
V zlomku sekundy, len pomocou svojho mozgu utkal ochranné pole, ktoré zacelilo stopy po útoku na krehkú vrstvu pentagramu.
Brigitt mala veľké obavy o dieťa. Alex pokojne spal v druhej miestnosti a hrozilo, že sa každú chvíľu zobudí.
„Josh...nemôžeme tu len tak ležať... Kto sú tí ľudia?“ šokovane vyhŕkol Tom. Pripadalo mu nelogické ostať na takom podľa neho nechránenom mieste. Pokúsil sa vymaniť z jeho zovretia, ale Josh ho ešte silnejšie stisol a nedovolil mu vstať.
„Pokojne lež a nehýb sa. Dôveruj mi,“ chlácholivo sa mu prihováral. Oveľa radšej by sedel na nejakom otravnom zápočte a namáhal si mozgové závity... Súboje nemal veľmi v láske. Hlavne, keď boli okrem neho ohrození aj nevinní ľudia.
„Zmiznite odtiaľto. To si myslíš, že keď sem takto vpadneš, tak si s tebou neporadím, Hole,“ Brigitt si vyzývavo založila ruky vbok a začala okolo seba šíriť akúsi sivastú energiu. Narastala do poriadne desivých rozmerov a obkrúcala sa do zložitých útvarov, ktoré sa zabárali do ľudských postáv.
David Hole vrhol znechutený pohľad na staršiu čarodejnicu. Zničil by celý ten jej podnik len, aby sa jej pomstil. To ona pomohla Joshovi ujsť z jeho domu. Už dlhšiu dobu ju chcel zabiť, ale neodvážil sa proti nej postaviť. Ona predstavovala akési krehké spojenie medzi ním a jeho minulosťou. Vedel, že Josh za ňou bude stále chodiť a on ho vždy mohol pozorovať. Došlo však k tomu najhoršiemu. Jeho chlapec si našiel skutočnú lásku. Osobu, ktorú naozaj miloval a to považoval za neprípustné. Vedel, že ho vždy bral len ako otca, ale nedokázal sa s tým vyrovnať. Netušil to, čo cíti už nie je láska, skôr len chorobná posadnutosť. V skutočnosti miloval niekoho iného, ale odmietal si to pripustiť.
Josh nechcel hľadieť na muža, ktorý práve vyslal poriadne ničivé zaklínadlo na jeho tetu. Tak veľmi ju chcel brániť a pomstiť sa mu za všetko trápenie, ale nemohol vstať bez toho, aby ohrozil svojho priateľa. Vedel, že prerušenie pentagramu v tejto fáze zaklínania by malo hrozné následky pre všetkých. Možno aj vďaka tejto skutočnosti mágovia veľmi neútočili na ten symbol. Veľmi skoro si uvedomili, že by to pre nich mohli byť osudné. Skôr sa orientovali na ženu, ktorá sa im zatiaľ šikovne vyhýbala.
„Mrzí ma to, Brigitt. Nechcem ti pokaziť obchody, mám záujem len o tvojho synovca. Ak pôjde so mnou dobrovoľne, nič sa ti nestane,“ navonok pôsobil ako príťažlivý mladý muž s istou dávkou tajomnosti. Tmavý kabát a obyčajné džínsy dotvárali dojem mladosti a bezstarostnosti. Mal už vyše 50 rokov, ale stále vyzeral veľmi dobre. Spôsobila to dohoda s mocnosťami temnôt. Získal nesmrteľnosť a krásu výmenou za to najcennejšie, čo človek má. Jeho dušu poznačilo zlo a už viac nedokázal rozlišovať priateľov od nepriateľov. Všetko sa zlialo do jednej masy.
Čarodejnicinu tvár poznačil krutý úškľabok. Brigitt sa zúrivo vzniesla do vzduchu. Kričala tak strašne, až sa celá miestnosť opäť otriasala. Vlasy jej vstali dupkom a rukami prudko šermovala okolo seba. Z jej úst a očí vychádzalo magické svetlo. Tom cítil blízkosť temnoty. Mal dojem, akoby smrť bola blízko, len stále nebolo jasné, koho zasiahne. Dvaja mágovia, ktorý prišli s Davidom Holom dopadli na zem úplne nehybní. Hole sa ledva vyhol tej silnej mágii. Cítil silné chrupnutie v kľúčnej kosti. Akýsi slabý náznak bolesti ho na chvíľu ochromil. Plač dieťaťa náhle prenikol do uší všetkých prítomných.
Tom to všetko sledoval s čoraz väčšími obavami.
„Josh...prosím, pusť ma!“ začínal pociťovať bolesť, aj keď netušil odkiaľ presne prichádza. Drobná čiastočka zaklínadla prenikla cez obranné kúzla. Zotrela pár znakov a celá časť pergamenu začínala horieť.
„To je v poriadku...vydrž!“ pomaly sa s ním postavil a snažil sa nehľadieť na horiaci symbol, ktorý sa okolo nich uzatváral. Nevnímal ani ďalší nápor mágie, ktorý vyslala Brigitt. Súboj pokračoval bez ďalších prekvapení. Okolo nich sa valila mágia ako obrovská prílivová vlna. To si značne odskákala celá budova. Na stenách sa začali objavovať praskliny.
Tom cítil ako mu niečo prešlo po ramene. Bolesť spôsobila okamžité bezvedomie. Prechádzal cez akúsi sivastú hmlu a postupne sa dostával do čoraz hlbších vrstiev. Cítil dusivý tlak na pľúcach. Mával rukami, akoby sa chcel oslobodiť, ale nebolo to vôbec ľahké.
Hole utŕžil ďalšie nepríjemné zranenie. Brigitt bojovala bez akýchkoľvek zábran. Bola pripravená mu poriadne osladiť túto nečakanú návštevu.
„Ja sa ešte vrátim...nevyhrala si,“ vyprskol nahnevane. Zmenil sa na akýsi trblietavý pás energie, ktorý sa bez problémov prešmykol cez škáru vo dverách.
Brigitt okamžite šla po dieťa a Josh opatrne zotrel pergamen a uhasil oheň mávnutím ruky. Zložil svojho priateľa na gauč. Starostlivo mu skontroloval pulz a jemne prezrel jeho telo.
„To bude v poriadku. Prepáč mi, že som ťa do toho zatiahol. Ešte si chvíľu pospíš. Tie telá by si nemal vidieť,“ jemne ho pohladil po tvári a ošetril mu ranu.
***
„Tie telá musíme odpratať,“ znechutene odvetila Brigitt. Na rukách kolísala vystrašeného Alexa. Dieťa si nervózne cmúľalo prst a zvedavo hľadelo na telá bez tvárí, uložené vedľa seba.
„Nemala si vraždiť. Nie pred ním,“ Josh opatrne zložil svojho priateľa na gauč. Musel jej to vyčítať. Mal strach, že sa príliš rýchlo zoznámi s negatívnou stránkou mágie.
„Inak to nešlo. Zabili by nás. Prišli s nami skoncovať. Nešlo im o priateľskú výmenu názorov. Ty by si to mal vedieť. Nie si predsa jeden z tých dobrých mágov. Uznávaš sily čiernej mágie a používaš ich. Videla som to už mnohokrát,“ pripomenula mu to, čo sa snažil pred všetkými zatajiť. Už dlhší čas nevyhľadával súboje a venoval sa skôr chodeniu do školy a chráneniu svojho majetku.
„Nemusíš mi to stále pripomínať. Nechcem, aby to Tom vedel. On neuznáva takéto veci. Je trochu precitlivený kvôli otcovi a veľmi rýchlym zmenám. Tak ťa prosím, aby si mu o tom nič nehovorila. To, že som vrah, mu chcem vysvetliť neskôr,“ rýchlo podišiel k telám. Sklonil sa k nim a pravidelne opakoval slová akéhosi neznámeho zaklínadla. Telá sa rozpustili na drobné čiastočky, ktoré takisto postupne mizli. Bolo jasné, že do zoznamu nezvestných pribudnú ďalší stratení mágovia.
„Teraz bude lepšie, keď sa vrátim domov. Beriem si zo sebou aj svojho syna. Pokiaľ ho tu naozaj nechceš, tak asi nemám na výber,“ vzal jej z rúk dieťa.
„Tak to bude najlepšie. Potrebuje ťa a ty ho dokážeš najlepšie ochrániť aj pomocou kúzel. Som rada, že chceš konečne prevziať zodpovednosť. Viem, čo si o mne myslíš. Podľa teba som úplne chladná a na ničom mi nezáleží, ale to nie je pravda. Ja ťa mám naozaj rada a budem ťa vždy podporovať, nech sa stane čokoľvek,“ jemne ho pobozkala na líce. Vedela, že už dlhšiu dobu sa neustále hádajú, ale to nemohlo zmeniť nič na jej láske k nemu. Po smrti matky bola jedinou osobou, ktorej dôveroval a vždy si to nesmierne cenila. Bola pripravená mu kedykoľvek pomôcť. Nerada však navonok prejavovala svoje city, a preto sa väčšinou tvárila neprístupne.
***
Mladý muž pomaly utieral dlážku. Vynakladal všetok svoj hnev na túto prácu. Ruky mu začínali krvácať. Drobné zádery od pút sa znovu otvorili. Voda prinášala dosť štipľavú bolesť. Kľačal na kolenách a slzy mu stekali po tvári. Kedysi by sa za ne nesmierne hanbil. Muži predsa neplačú. Tak mu to doma vraveli a on sa podľa toho riadil. Nikto však nemal potuchy, aké strašné je ocitnúť sa v rukách zlého mága a stať sa jeho hračkou... Nedobrovoľným milencom a zároveň aj sluhom. To zlomilo jeho vôľu rovnako ako mučenie. Prestal byť Aaronom Thomasom. Slobodným mužom a stal sa len akýmsi tieňom svojej vtedajšej osobnosti. To všetko len preto, že nebol dostatočne mocný a nedokázal mu uniknúť. Veľa ráz si vyčítal, že neposlúchol svoju matku. Mal radšej odísť do oblasti, kde nežije také veľké množstvo mocných mágov, ale on ostal. Cena za toto rozhodnutie bola až príliš vysoká.
Podvedome sa striasol, keď zbadal pás svetla, ktorý práve prenikol dovnútra cez dvere. Vedel, že je to on a vôbec ho to nepotešilo. Keby zomrel, mohol by odísť.
„Pomôž mi, odnes ma na posteľ!“ prikázal mu mág, len čo nadobudol ľudskú podobu. Držal sa za hrudník a ledva rozprával.
Aaron pustil z rúk handru. Pomaly podišiel k svojmu pánovi. Podoprel ho a viedol do izby.
„Mali by ste ho nechať na pokoji. Vy ste mu ublížili. On za nič nemôže,“ nebál sa trestu, keď bol v takomto stave. Odhrnul prikrývku a hodil ho na posteľ.
„Teraz ma nechaj...nechcem o ničom premýšľať. Ľahni si ku mne,“ prikázal mu. Chcel cítiť blízkosť jeho tela. Potreboval to. Vôbec si neuvedomil, že nestihol poriadne zaistiť dvere. Mal ich hneď po vstupe opäť zapečatiť, aby jeho milenec nemohol ujsť. Kúzlo sa pri vstupe vždy narušilo, inak by ani on nemohol prísť do svojho domu.
Aaron sa spokojne usmial. Všimol si chybu v kúzle, ktorá mu prišla veľmi vhod.
„Nie, už nikdy ma nebudeš trápiť. Ak sa ku mne priblížiš, budeš ma musieť zabiť, lebo s tebou už do tejto postele nikdy nevleziem,“ silno ho udrel do hlavy. Bolo mu jedno, čo sa s ním stane. Vedel, že len na jednom mieste môže nájsť priateľov, ktorý mu pomôžu a chystal sa ich za každú cenu vyhľadať.
streda 19. marca 2008
5. časť Kliatba zdržanlivosti
Štítky:
Real slash
„Chcem, aby si teraz ostal pokojne ležať. Nesmieš sa ani pohnúť a už vôbec sa ma nesnaž od seba odsotiť. Je možné, že na teba uvalili kliatbu zdržanlivosti. Pokúsim sa to zistiť,“ opatrne si naňho sadol. Rukami putoval po jeho tele, akoby ho chcel celé preskúmať. Tom nervózne privrel oči. Tie dotyky sa mu vôbec nepozdávali. Musel vynaložiť veľké úsilie, aby udržal ruky pri tele.
„Áno, už to cítim,“ tlmene zašepkal Josh. Vnímal obrovskú silu vyžarujúcu z toho zaklínadla. Vedel, že ak by urobil nejaký neočakávaný pohyb, jeho priateľ by sa začal proti tomu brániť. Bol absolútne zablokovaný. Vedel, že bude potrebovať poriadne silné zaklínadlá, aby ho zbavil tejto nepríjemnosti. Začínal čoraz väčšmi nenávidieť jeho otca, vedel, že len on mohol niečo také spôsobiť. Tá kliatba trvala už hrozne dlho a bola naňho uvalená len pár dní po jeho narodení.
„Ty mi chceš nahovoriť, že nejaký mág ma dokáže prinútiť, aby som nenávidel ľudské dotyky?“ premohol triašku, ktorá sa ho zmocnila, keď mu Josh priložil ruku na hruď.
„Áno a niektorí toho dokážu ešte omnoho viac. Už je mi jasné, prečo si nechcel byť s nikým. Ty necítiš túžbu a takto sa nemôžeš ani zamilovať. Duša je zablokovaná kúzlom,“ zamyslene si prešiel rukou po vlasoch. Nemal doma knihy týkajúce sa tejto problematiky a neodvážil sa robiť nejaké pokusy bez podrobného návodu. Vedel, že je to veľmi citlivá oblasť. Ak by niečo pokazil mohol by mu navždy poškodiť dušu a schopnosť normálne cítiť.
„Pôjdeme spolu na jedno zaujímavé miesto. Moja Teta Brigitt má s týmto viac skúseností,“ opatrne vstal a začal sa obliekať.
„Snáď nemyslíš, že s tebou pôjdem do toho baru, v ktorom pracuje?“ Tom pomaly vstal. Vedel veľmi dobre, aká spoločnosť sa tam schádza...
„Tom, neboj sa moji priatelia tam teraz nebudú. Cez deň je to normálna reštaurácia,“ vedel, že tieto stavy úzkosti takisto pominú po vykonaní odklínacieho obradu. Tomova povaha sa bude môcť prejaviť naplno. Zistí, čo sa mu vlastne páči a vyjasní si svoje city.
Tmavovlasý chlapec sa neochotne prezliekol a vzal si svoju obľúbenú bundu.
Niekoľko hodín sa len bezstarostne prechádzali po meste. JOsh musel pre istotu pár ráz obísť, nechcel zbytočne vystavovať svoju tetu nebezpečenstvu. Vedel, že im hrozí nebezpečenstvo až od dvoch temných mágov a nemienil nič riskovať.
Cestou zašli do knižnice, lebo si potrebovali vziať niečo na blížiace sa skúšky a Josha čakal opravný termín zápočtu.
„Všetky knihy sú už vypožičané. To snáď nie je vôbec možné,“ nervózne vyťukával do počítača názvy a autorov.
„Moje poznámky sú dosť podrobné. Nemusíš sa toho obávať,“ povzbudivo odvetil tom. Veľmi si prial, aby Josh s ním aj naďalej chodil do školy. Nechcel prísť o najlepšieho priateľa. Začínal si pomaly uvedomovať, že bez neho by sa cítil veľmi osamelý.
„Máš pravdu, ale nechcel som ťa zbytočne zaťažovať. Takisto sa predsa musíš veľa učiť,“ vrhol pohľad na svoje náramkové hodinky. Bol najvyšší čas ísť do podniku s názvom Mystérium. V knižnici sa držali dlhšie ako plánovali, vonku sa už zotmelo a začínal padať dážď.
Zamierili do bočnej uličky, ktorú si väčšinou všimli len mágovia. Vykročili po úzkych schodoch a prešli cez jednu poriadne tmavú bočnú uličku. Napokon zazreli svietiaci pútač s nápisom Mystérium. Blikali na ňom dve objímajúce sa mužské postavy. Josh nahmatal zvonček a diskrétne ho stisol.
„Joshua AleK Grind, nesľúbil si mi snáď, že nestretneme žiadneho z tvojich priateľov? Nechcem, aby si mysleli, že spolu chodíme a nikdy nechodím do takýchto barov,“ nervózne zavrel dáždnik a venoval svojmu priateľovi dosť vyčítavý pohľad.
„Musíme sem ísť ešte dnes. Chcel som ťa sem zaviesť skôr, ale trochu sme zabudli na čas. Okrem toho som dostal správu, aby sme prišli radšej v rovnakom čase ako ostatní zákazníci, aby to nebolo podozrivé,“ stručne objasnil Josh. Už sa nebudeš báť, láska moja. Tvoj strach a všetky pochybnosti budú preč, keď nájdeš svoje skutočné pocity. Pre teba sa tým otvorí nový svet. Dúfam, že v ňom ostane miesto aj pre mňa.
Dvere sa rýchlo otvorili a vtiahli ich dnu aj s mokrými dáždnikmi.
„Poďte chlapci, mám tu dnes plno ľudí,“ privítala ich staršia žena s kratšími hnedými vlasmi. Na rukách mala dieťa, ktoré bezstarostne cmúľalo hrkálku.
„To sa nám teda vôbec nehodí. Potrebuje poriadny magický obrad. Môžeš mi vysvetliť, čo tu robí Alex? Nemohla si zavolať opatrovateľku?“ nevrlo hľadel na to malé dieťa.
„Nie, nemohla s ním vôbec vydržať. On už nechce bývať so mnou a dokonca by som ti mala pripomenúť, že je to tvoj syn. Mal by ostať s tebou,“ zaviedla ich do zadných miestností. Tom jej zato bol neskutočne vďačný. Trochu ho šokovalo, že Josh má dieťa a jemu o tom dosiaľ nepovedal.
„Vieš, že to nie je možné! Neprišiel som sem vybavovať tieto záležitosti. Toto je Tom, môj priateľ a chcem, aby si ho zbavila kúzla zdržanlivosti,“ netrpezlivo poznamenal Josh.
Staršia žena pomaly vložila dieťa do rúk tmavovlasého chlapca.
„Som rada, že si konečne prekonal minulosť. Hodíte sa k sebe a verím, že budete spolu tvoriť veľmi pekný pár. Musíte počkať až do záverečnej, obávam sa, že skôr to nepôjde...Zatiaľ mi postrážite, Ala,“ nedopriala im žiadny čas na námietky. Zaviedla ich do detskej izby a nechala ich tam, bez akýchkoľvek ďalších rečí.
Tom sa opatrne prechádzal po izbe s chlapčekom v náručí.
„Podobáte sa na seba, aj keď on nemá svetlé vlasy,“ vždy si prial mať mladšieho brata, ale vedel, že to nebude možné. Deti mu vôbec neprekážali.
„Prepáč, že som ti o ňom nepovedal, ale nie som pripravený tomu čeliť. Dúfal som, že bude žiť s matkou, ale ona zomrela po pôrode a vyzerá to tak, že napokon bude musieť ostať u mňa,“ nevyzeral ktovieako nadšene.
„Ja ti dôverujem, možno by si mal aj ty veriť tomu, že patríte k sebe,“ podišiel k nemu a podal mu dieťa.
Obaja a hrali s malým a dávali naňho pozor. Joshovi sa páčilo, že Tom venuje pozornosť jeho synovi.
***
Tom ležal uprostred obrovského pentagramu, nakresleného pomocou prášku do pečiva zmiešaného s akýmsi zvláštnym roztokom. Oči mal doširoka otvorené a ruky pripútané pomocou kúzla. Brigitt a Josh okolo neho neustále prechádzali, šepkali nejaké slová a neustále opakovali tie isté kroky akéhosi nezmyselného tanca.
Joshove oči nadobúdali nebezpečnú sýtočervenú farbu. Pomaly prekračoval časti pergamenu, z ktorých začala unikať akási tmavá hmota.
Celý pentagram zahorel akousi magickou žiarou. Tom cítili ako z jeho tela uniká čoraz viac energie. Potláčaná mágia vyprskla na povrch. Zaplavila celú izbu. Strop sa triasol, veci vypadávali z políc, okná sa s rachotom rozbili, ale črepiny ostali primrznuté na oknách, akoby ich tam niečo zdržiavalo.
Josh musel svoju tetu stiahnuť na zem, aby ju nezasiahol rozpadajúci sa stôl.
„Prepáčte, ja som nechcel. Ste v poriadku?“ chcel vstať, ale nohy ho vôbec neposlúchali.
„Neblázni a ostaň tam. Ešte sme neskončili,“ zúfalo zavrčal Josh. Preplazil sa k nemu a opatrne si ľahol tak, aby bol na jeho úrovni.
Opatrne ho chytil za ruku. Ten dotyk v ňom prebudil dosiaľ nepoznané pocity. Cítil sa zvláštne, akoby náhle videl iný svet a jeho citové prežívanie už nebolo ničím obmedzované bolo v norme, ako u ostatných ľudí.
Tom opatrne objal Josha a vtiahol ho do svojho pentagramu. Nežne ho pobozkal na pery. Vedel, že to už dlho chcel, ale nemohol sa k tým pocitom dostať. Pergamen prestal svetielkovať. Obaja sa oddali vášnivým bozkom. Úplne zabudli na staršiu ženu, ktorá napokon nebadane vyliezla spod stola.
„Som rada, že sa kúzlo podarilo a si zbavený svojho prekliatia, ale teraz naozaj nie je čas na žiadne láskyplné prejavy. Thomas je mág a jeho dlho potláčaná sila sa musí dostať pod kontrolu,“ vzápätí strnula uprostred pohybu. Vo dverách sa zjavili tmavé postavy. Ohnivá guľa preletela cez celú miestnosť a zapálila záclony.
„Áno, už to cítim,“ tlmene zašepkal Josh. Vnímal obrovskú silu vyžarujúcu z toho zaklínadla. Vedel, že ak by urobil nejaký neočakávaný pohyb, jeho priateľ by sa začal proti tomu brániť. Bol absolútne zablokovaný. Vedel, že bude potrebovať poriadne silné zaklínadlá, aby ho zbavil tejto nepríjemnosti. Začínal čoraz väčšmi nenávidieť jeho otca, vedel, že len on mohol niečo také spôsobiť. Tá kliatba trvala už hrozne dlho a bola naňho uvalená len pár dní po jeho narodení.
„Ty mi chceš nahovoriť, že nejaký mág ma dokáže prinútiť, aby som nenávidel ľudské dotyky?“ premohol triašku, ktorá sa ho zmocnila, keď mu Josh priložil ruku na hruď.
„Áno a niektorí toho dokážu ešte omnoho viac. Už je mi jasné, prečo si nechcel byť s nikým. Ty necítiš túžbu a takto sa nemôžeš ani zamilovať. Duša je zablokovaná kúzlom,“ zamyslene si prešiel rukou po vlasoch. Nemal doma knihy týkajúce sa tejto problematiky a neodvážil sa robiť nejaké pokusy bez podrobného návodu. Vedel, že je to veľmi citlivá oblasť. Ak by niečo pokazil mohol by mu navždy poškodiť dušu a schopnosť normálne cítiť.
„Pôjdeme spolu na jedno zaujímavé miesto. Moja Teta Brigitt má s týmto viac skúseností,“ opatrne vstal a začal sa obliekať.
„Snáď nemyslíš, že s tebou pôjdem do toho baru, v ktorom pracuje?“ Tom pomaly vstal. Vedel veľmi dobre, aká spoločnosť sa tam schádza...
„Tom, neboj sa moji priatelia tam teraz nebudú. Cez deň je to normálna reštaurácia,“ vedel, že tieto stavy úzkosti takisto pominú po vykonaní odklínacieho obradu. Tomova povaha sa bude môcť prejaviť naplno. Zistí, čo sa mu vlastne páči a vyjasní si svoje city.
Tmavovlasý chlapec sa neochotne prezliekol a vzal si svoju obľúbenú bundu.
Niekoľko hodín sa len bezstarostne prechádzali po meste. JOsh musel pre istotu pár ráz obísť, nechcel zbytočne vystavovať svoju tetu nebezpečenstvu. Vedel, že im hrozí nebezpečenstvo až od dvoch temných mágov a nemienil nič riskovať.
Cestou zašli do knižnice, lebo si potrebovali vziať niečo na blížiace sa skúšky a Josha čakal opravný termín zápočtu.
„Všetky knihy sú už vypožičané. To snáď nie je vôbec možné,“ nervózne vyťukával do počítača názvy a autorov.
„Moje poznámky sú dosť podrobné. Nemusíš sa toho obávať,“ povzbudivo odvetil tom. Veľmi si prial, aby Josh s ním aj naďalej chodil do školy. Nechcel prísť o najlepšieho priateľa. Začínal si pomaly uvedomovať, že bez neho by sa cítil veľmi osamelý.
„Máš pravdu, ale nechcel som ťa zbytočne zaťažovať. Takisto sa predsa musíš veľa učiť,“ vrhol pohľad na svoje náramkové hodinky. Bol najvyšší čas ísť do podniku s názvom Mystérium. V knižnici sa držali dlhšie ako plánovali, vonku sa už zotmelo a začínal padať dážď.
Zamierili do bočnej uličky, ktorú si väčšinou všimli len mágovia. Vykročili po úzkych schodoch a prešli cez jednu poriadne tmavú bočnú uličku. Napokon zazreli svietiaci pútač s nápisom Mystérium. Blikali na ňom dve objímajúce sa mužské postavy. Josh nahmatal zvonček a diskrétne ho stisol.
„Joshua AleK Grind, nesľúbil si mi snáď, že nestretneme žiadneho z tvojich priateľov? Nechcem, aby si mysleli, že spolu chodíme a nikdy nechodím do takýchto barov,“ nervózne zavrel dáždnik a venoval svojmu priateľovi dosť vyčítavý pohľad.
„Musíme sem ísť ešte dnes. Chcel som ťa sem zaviesť skôr, ale trochu sme zabudli na čas. Okrem toho som dostal správu, aby sme prišli radšej v rovnakom čase ako ostatní zákazníci, aby to nebolo podozrivé,“ stručne objasnil Josh. Už sa nebudeš báť, láska moja. Tvoj strach a všetky pochybnosti budú preč, keď nájdeš svoje skutočné pocity. Pre teba sa tým otvorí nový svet. Dúfam, že v ňom ostane miesto aj pre mňa.
Dvere sa rýchlo otvorili a vtiahli ich dnu aj s mokrými dáždnikmi.
„Poďte chlapci, mám tu dnes plno ľudí,“ privítala ich staršia žena s kratšími hnedými vlasmi. Na rukách mala dieťa, ktoré bezstarostne cmúľalo hrkálku.
„To sa nám teda vôbec nehodí. Potrebuje poriadny magický obrad. Môžeš mi vysvetliť, čo tu robí Alex? Nemohla si zavolať opatrovateľku?“ nevrlo hľadel na to malé dieťa.
„Nie, nemohla s ním vôbec vydržať. On už nechce bývať so mnou a dokonca by som ti mala pripomenúť, že je to tvoj syn. Mal by ostať s tebou,“ zaviedla ich do zadných miestností. Tom jej zato bol neskutočne vďačný. Trochu ho šokovalo, že Josh má dieťa a jemu o tom dosiaľ nepovedal.
„Vieš, že to nie je možné! Neprišiel som sem vybavovať tieto záležitosti. Toto je Tom, môj priateľ a chcem, aby si ho zbavila kúzla zdržanlivosti,“ netrpezlivo poznamenal Josh.
Staršia žena pomaly vložila dieťa do rúk tmavovlasého chlapca.
„Som rada, že si konečne prekonal minulosť. Hodíte sa k sebe a verím, že budete spolu tvoriť veľmi pekný pár. Musíte počkať až do záverečnej, obávam sa, že skôr to nepôjde...Zatiaľ mi postrážite, Ala,“ nedopriala im žiadny čas na námietky. Zaviedla ich do detskej izby a nechala ich tam, bez akýchkoľvek ďalších rečí.
Tom sa opatrne prechádzal po izbe s chlapčekom v náručí.
„Podobáte sa na seba, aj keď on nemá svetlé vlasy,“ vždy si prial mať mladšieho brata, ale vedel, že to nebude možné. Deti mu vôbec neprekážali.
„Prepáč, že som ti o ňom nepovedal, ale nie som pripravený tomu čeliť. Dúfal som, že bude žiť s matkou, ale ona zomrela po pôrode a vyzerá to tak, že napokon bude musieť ostať u mňa,“ nevyzeral ktovieako nadšene.
„Ja ti dôverujem, možno by si mal aj ty veriť tomu, že patríte k sebe,“ podišiel k nemu a podal mu dieťa.
Obaja a hrali s malým a dávali naňho pozor. Joshovi sa páčilo, že Tom venuje pozornosť jeho synovi.
***
Tom ležal uprostred obrovského pentagramu, nakresleného pomocou prášku do pečiva zmiešaného s akýmsi zvláštnym roztokom. Oči mal doširoka otvorené a ruky pripútané pomocou kúzla. Brigitt a Josh okolo neho neustále prechádzali, šepkali nejaké slová a neustále opakovali tie isté kroky akéhosi nezmyselného tanca.
Joshove oči nadobúdali nebezpečnú sýtočervenú farbu. Pomaly prekračoval časti pergamenu, z ktorých začala unikať akási tmavá hmota.
Celý pentagram zahorel akousi magickou žiarou. Tom cítili ako z jeho tela uniká čoraz viac energie. Potláčaná mágia vyprskla na povrch. Zaplavila celú izbu. Strop sa triasol, veci vypadávali z políc, okná sa s rachotom rozbili, ale črepiny ostali primrznuté na oknách, akoby ich tam niečo zdržiavalo.
Josh musel svoju tetu stiahnuť na zem, aby ju nezasiahol rozpadajúci sa stôl.
„Prepáčte, ja som nechcel. Ste v poriadku?“ chcel vstať, ale nohy ho vôbec neposlúchali.
„Neblázni a ostaň tam. Ešte sme neskončili,“ zúfalo zavrčal Josh. Preplazil sa k nemu a opatrne si ľahol tak, aby bol na jeho úrovni.
Opatrne ho chytil za ruku. Ten dotyk v ňom prebudil dosiaľ nepoznané pocity. Cítil sa zvláštne, akoby náhle videl iný svet a jeho citové prežívanie už nebolo ničím obmedzované bolo v norme, ako u ostatných ľudí.
Tom opatrne objal Josha a vtiahol ho do svojho pentagramu. Nežne ho pobozkal na pery. Vedel, že to už dlho chcel, ale nemohol sa k tým pocitom dostať. Pergamen prestal svetielkovať. Obaja sa oddali vášnivým bozkom. Úplne zabudli na staršiu ženu, ktorá napokon nebadane vyliezla spod stola.
„Som rada, že sa kúzlo podarilo a si zbavený svojho prekliatia, ale teraz naozaj nie je čas na žiadne láskyplné prejavy. Thomas je mág a jeho dlho potláčaná sila sa musí dostať pod kontrolu,“ vzápätí strnula uprostred pohybu. Vo dverách sa zjavili tmavé postavy. Ohnivá guľa preletela cez celú miestnosť a zapálila záclony.
4. časť Série REal Slash- 2x nevstúpiš do...
Štítky:
Real slash
K tejto poviedke dostávam dosť málo komentárov, tak sa ďalšia kapitola objaví až keď tu bude min. 5 komentárov, inak bude menšia pauzička a pribudnú iné.
„Ja sa to asi nikdy nenaučím!“ Tom rozčúlene hodil na zem knihu o filozofii. Literatúra mu šla veľmi dobre, ale začínal mať pocit, že sa trochu prerátal, keď si vybral aj tento dosť ťažký predmet.„Len pokojne, ty si pomohol mne, ja zas trochu morálne podporím teba. Stačí len povedať, s čím máš problém,“ venoval mu pomerne jemný bozk na čelo.„Napríklad taký milétsky prírodní filozofi. Je to rozhodne najľahšie, ale aj tak sa mi to stále pletie,“ rozčúlene odvetil Tom.„Nie je to až také zložité. Stačí, keď si zapamätáš, že sa prikláňali k teoretickému spôsobu myslenia. Nie na základe nejakých legiend, alebo božstiev.... Opúšťali nábožensko-mytologické predstavy o živote. Chceli pochopiť, človeka, prírodu...“ pozrel sa na knihu a posunkom ruky ju privolal späť.Zo stránok sa začali vynárať zahmlené obrazy, akýchsi zvláštnych mužom.„Toto je Táles Milétsky,“ ukázal sa krútiacu sa masu akýchsi priesvitných bodiek, ktoré sa vzápätí sformovali do ľudskej postavy.„Za prvopočiatok považoval vodu. Predstavuje ju ako princíp podľa, ktorého môžeme pochopiť svet. Táto tekutina je životne dôležitá. Bez nej by sme nemohli dlho existovať, možno len pár dní...“ „Áno to je jasné, a takisto sa zapojil do rozhovoru. Anaximandros riešil ten istý problém, ale nepovažoval za prvopočiatok vodu. Vychádzal z predpokladu, že z ničoho nič nevzniká. Za prvopočiatok na rozdiel od svojho kolegu, Tálesa považoval apeiron akúsi pralátku,“ okamžite sa zapojil do rozhovoru.„Áno, presne tak. A túto trojicu uzatvára Anaximenes, žiak Anaximandrosa, ktorý za prvopočiatok označil...“ veľavýznamne sa odmlčal, aby mu dal priestor vyjadriť sa.„Vzduch,“ na krku pocítil ďalší bozk, dotyk jazyka jeho priateľa v ňom vyvolal zvláštne pocity.„Nie, to radšej nerob, lebo sa nebudem môcť sústrediť. Pokračuj. Ja som si veľmi neobľúbil ani takých Pytagorovcov, aj o nich si niečo pamätáš? Ak áno možno by si mi mohol trochu poradiť,“ odsunul jeho ruku ďalej od svojich spodných nohavíc.„Pytagorovská filozofia, tam sa všetko točí okolo čísel, číslo je prvopočiatok, základ. Tento náš chlapík odmieta tvrdenia milétskych filozofov...7, je podľa neho najdokonalejšie číslo, Okrem toho si Pytagorovci začali uvedomovať skutočnosť, že svet existuje na základe protikladov, napr. dobré zlé...“šibalsky sa uškrnul a vrátil ruku späť na jeho stehno. Jemne postupoval smerom nahor.„Len to neprežeň s tým ohňom. Ty Herakleitos,“ Tom podráždene schmatol jeho ruku.„Isteže, temný filozof, naňho predsa nemôžeme zabudnúť“ z knihy sa vynorila ďalšia zvláštna postava staršieho muža...Pohoršene si premerala dvoch študentov. Okamžite vliezol späť do knihy, na tvári sa mu pohrával záhadný úsmev.„Tento sympaťák nám nadväzuje na milétskych prírodných filozofov. Prvopočiatok je oheň, jeden zo 4 živlov. Ale pozor! Nie vo forme takého bežného ohňa, ktorý si mi prestavujeme. Je to skôr vesmírny oheň,“ opäť využil jeho nepozornosť, cez látku jemne pomasíroval jeho penis.Tom zahanbene sklopil zrak.„K nemu patrí aj to 2x nevstúpiš do...“ vychutnával si rozpaky svojho priateľa. Určite si učenie nepredstavoval takouto formou.„Veru to sa mi veľmi páči. A nezabudni aj na eleátov, Xenofana a jeho jediné bytie, Zenona a základné apórie pohybu, Parmenidovo jedno a jeho dve cesty, cesta pravdy a cesta mienenia...“Tom mimovoľne zívol a pomaly si oprel hlavu o vankúše. Reči o tých dávno mŕtvych ľuďoch ho uspávali. Niežeby nepovažoval filozofiu za zaujímavú, ale mal pocit, že sa mu hlava rozletí na kúsky od toľkých informácií.„Jasné a čo taký Empedokles, láska, ktorá všetko spája a svár, ktorý všetko rozkladá...“ neprítomne zamrmlal Tom.„Nuž to je už trochu zložitejší problém. Je to sila, ktorá nám poslúži, no veď vieš ako...predsa potom vznikajú bytosti, plodenie skrátka,“ opäť nenápadne pohladil citlivé miestečko.„Ty si koleduješ o poriadny malér? To, že som súhlasil s tým, že budeme spať v jednej posteli, neznamená, že ti dovolím, aby si zašiel príliš ďaleko. Mne sa muži nepáčia!“ podráždene odvrkol Tom. Proti tomuto tvrdeniu dôrazne zaprotestoval jeho penis. Bolo jasne vidieť, že jeho slová vôbec nie sú pravdivé.„Nehnevaj sa. Nechcem, aby si bol kvôli mne sklamaný. Mrzí ma to, ale páčiš sa mi a veľmi ťažko sa s tým bojuje,“ neochotne odvetil Josh. Nechcel sa priznať k oveľa hlbším citom, ktoré k nemu prechovával.„Ja nie som pripravený na žiadny vzťah a neviem si to s tebou prestaviť. Sme predsa priatelia a možno aj niečo viac, ale ja neviem... Nechcem to všetko pokaziť a vlastne si ničím nie som istý,“ chcel sa odsunúť ďalej od neho, ale nenašiel v sebe dostatok síl to urobiť. Bolo celkom príjemné opierať sa oňho.Josh potlačil sklamanie, ktoré sa ho zmocnilo. Pevnejšie ho objal a pritisol sa bližšie k nemu. Nechcel ho stratiť za žiadnu cenu. Preto nenaliehal a ľutoval, že sa nechal uniesť túžbou. Chcel, aby mu dôveroval a pochopil, že mu pomôže aj keby sa medzi nimi nemalo nič stať. Nerobil to len kvôli tomu, aby získal nejakú cennú trofej. Mal ho rád aj ako človeka a zaujímala ho takisto aj jeho duša, nielen telo.Nedokázal prijať porážku. Uzavrel sa do svojho vnútorného sveta a nedal najavo žiadne city. Jeho oči ostali chladné aj keď pociťoval nezvyklú vnútornú bolesť. Odmietnutie od milovaného človeka každý prijme len veľmi ťažko.„Mal si nejakú priateľku, s ktorou si sa dostal ďalej než k bozkávaniu?“ vedel, že nemá takmer žiadne skúsenosti, ale zaujímalo ho, či aspoň túžil po takomto zážitku. Vedel, že ak sa mu páčia len ženy, bude sa s tým musieť zmieriť.„Nie, nikdy sa to nestalo. Preto mi všetci vraveli, že so mnou niečo nie je v poriadku. Možno mi niečo urobili, neviem, nespomínam si,“ mal pocit, akoby tie slová vyslovil niekto iný, nejaký neznámy vnútorný hlas.
„Ja sa to asi nikdy nenaučím!“ Tom rozčúlene hodil na zem knihu o filozofii. Literatúra mu šla veľmi dobre, ale začínal mať pocit, že sa trochu prerátal, keď si vybral aj tento dosť ťažký predmet.„Len pokojne, ty si pomohol mne, ja zas trochu morálne podporím teba. Stačí len povedať, s čím máš problém,“ venoval mu pomerne jemný bozk na čelo.„Napríklad taký milétsky prírodní filozofi. Je to rozhodne najľahšie, ale aj tak sa mi to stále pletie,“ rozčúlene odvetil Tom.„Nie je to až také zložité. Stačí, keď si zapamätáš, že sa prikláňali k teoretickému spôsobu myslenia. Nie na základe nejakých legiend, alebo božstiev.... Opúšťali nábožensko-mytologické predstavy o živote. Chceli pochopiť, človeka, prírodu...“ pozrel sa na knihu a posunkom ruky ju privolal späť.Zo stránok sa začali vynárať zahmlené obrazy, akýchsi zvláštnych mužom.„Toto je Táles Milétsky,“ ukázal sa krútiacu sa masu akýchsi priesvitných bodiek, ktoré sa vzápätí sformovali do ľudskej postavy.„Za prvopočiatok považoval vodu. Predstavuje ju ako princíp podľa, ktorého môžeme pochopiť svet. Táto tekutina je životne dôležitá. Bez nej by sme nemohli dlho existovať, možno len pár dní...“ „Áno to je jasné, a takisto sa zapojil do rozhovoru. Anaximandros riešil ten istý problém, ale nepovažoval za prvopočiatok vodu. Vychádzal z predpokladu, že z ničoho nič nevzniká. Za prvopočiatok na rozdiel od svojho kolegu, Tálesa považoval apeiron akúsi pralátku,“ okamžite sa zapojil do rozhovoru.„Áno, presne tak. A túto trojicu uzatvára Anaximenes, žiak Anaximandrosa, ktorý za prvopočiatok označil...“ veľavýznamne sa odmlčal, aby mu dal priestor vyjadriť sa.„Vzduch,“ na krku pocítil ďalší bozk, dotyk jazyka jeho priateľa v ňom vyvolal zvláštne pocity.„Nie, to radšej nerob, lebo sa nebudem môcť sústrediť. Pokračuj. Ja som si veľmi neobľúbil ani takých Pytagorovcov, aj o nich si niečo pamätáš? Ak áno možno by si mi mohol trochu poradiť,“ odsunul jeho ruku ďalej od svojich spodných nohavíc.„Pytagorovská filozofia, tam sa všetko točí okolo čísel, číslo je prvopočiatok, základ. Tento náš chlapík odmieta tvrdenia milétskych filozofov...7, je podľa neho najdokonalejšie číslo, Okrem toho si Pytagorovci začali uvedomovať skutočnosť, že svet existuje na základe protikladov, napr. dobré zlé...“šibalsky sa uškrnul a vrátil ruku späť na jeho stehno. Jemne postupoval smerom nahor.„Len to neprežeň s tým ohňom. Ty Herakleitos,“ Tom podráždene schmatol jeho ruku.„Isteže, temný filozof, naňho predsa nemôžeme zabudnúť“ z knihy sa vynorila ďalšia zvláštna postava staršieho muža...Pohoršene si premerala dvoch študentov. Okamžite vliezol späť do knihy, na tvári sa mu pohrával záhadný úsmev.„Tento sympaťák nám nadväzuje na milétskych prírodných filozofov. Prvopočiatok je oheň, jeden zo 4 živlov. Ale pozor! Nie vo forme takého bežného ohňa, ktorý si mi prestavujeme. Je to skôr vesmírny oheň,“ opäť využil jeho nepozornosť, cez látku jemne pomasíroval jeho penis.Tom zahanbene sklopil zrak.„K nemu patrí aj to 2x nevstúpiš do...“ vychutnával si rozpaky svojho priateľa. Určite si učenie nepredstavoval takouto formou.„Veru to sa mi veľmi páči. A nezabudni aj na eleátov, Xenofana a jeho jediné bytie, Zenona a základné apórie pohybu, Parmenidovo jedno a jeho dve cesty, cesta pravdy a cesta mienenia...“Tom mimovoľne zívol a pomaly si oprel hlavu o vankúše. Reči o tých dávno mŕtvych ľuďoch ho uspávali. Niežeby nepovažoval filozofiu za zaujímavú, ale mal pocit, že sa mu hlava rozletí na kúsky od toľkých informácií.„Jasné a čo taký Empedokles, láska, ktorá všetko spája a svár, ktorý všetko rozkladá...“ neprítomne zamrmlal Tom.„Nuž to je už trochu zložitejší problém. Je to sila, ktorá nám poslúži, no veď vieš ako...predsa potom vznikajú bytosti, plodenie skrátka,“ opäť nenápadne pohladil citlivé miestečko.„Ty si koleduješ o poriadny malér? To, že som súhlasil s tým, že budeme spať v jednej posteli, neznamená, že ti dovolím, aby si zašiel príliš ďaleko. Mne sa muži nepáčia!“ podráždene odvrkol Tom. Proti tomuto tvrdeniu dôrazne zaprotestoval jeho penis. Bolo jasne vidieť, že jeho slová vôbec nie sú pravdivé.„Nehnevaj sa. Nechcem, aby si bol kvôli mne sklamaný. Mrzí ma to, ale páčiš sa mi a veľmi ťažko sa s tým bojuje,“ neochotne odvetil Josh. Nechcel sa priznať k oveľa hlbším citom, ktoré k nemu prechovával.„Ja nie som pripravený na žiadny vzťah a neviem si to s tebou prestaviť. Sme predsa priatelia a možno aj niečo viac, ale ja neviem... Nechcem to všetko pokaziť a vlastne si ničím nie som istý,“ chcel sa odsunúť ďalej od neho, ale nenašiel v sebe dostatok síl to urobiť. Bolo celkom príjemné opierať sa oňho.Josh potlačil sklamanie, ktoré sa ho zmocnilo. Pevnejšie ho objal a pritisol sa bližšie k nemu. Nechcel ho stratiť za žiadnu cenu. Preto nenaliehal a ľutoval, že sa nechal uniesť túžbou. Chcel, aby mu dôveroval a pochopil, že mu pomôže aj keby sa medzi nimi nemalo nič stať. Nerobil to len kvôli tomu, aby získal nejakú cennú trofej. Mal ho rád aj ako človeka a zaujímala ho takisto aj jeho duša, nielen telo.Nedokázal prijať porážku. Uzavrel sa do svojho vnútorného sveta a nedal najavo žiadne city. Jeho oči ostali chladné aj keď pociťoval nezvyklú vnútornú bolesť. Odmietnutie od milovaného človeka každý prijme len veľmi ťažko.„Mal si nejakú priateľku, s ktorou si sa dostal ďalej než k bozkávaniu?“ vedel, že nemá takmer žiadne skúsenosti, ale zaujímalo ho, či aspoň túžil po takomto zážitku. Vedel, že ak sa mu páčia len ženy, bude sa s tým musieť zmieriť.„Nie, nikdy sa to nestalo. Preto mi všetci vraveli, že so mnou niečo nie je v poriadku. Možno mi niečo urobili, neviem, nespomínam si,“ mal pocit, akoby tie slová vyslovil niekto iný, nejaký neznámy vnútorný hlas.
utorok 18. marca 2008
3. časť Série Real slash, Dôkazy a akt, ktorý sa nesmie opakovať (Real)
Štítky:
Real slash
varovanie na známosť sa dáva: slash čiže vzťah dvoch milencov rovnakého pohlavia, tentoraz mužského. (ako vždy) erotické scény,smrť, depresívne,
*Josh ma v spomienkach 15 rokov!!! (to len pre informáciu)
a ešte varovanie do 18 rokov neprístupnééé.
„To musí byť nejaký omyl. Kto vám dal právo starať sa do môjho života? Vôbec vás nepoznám, ale majte na pamäti, že svoju lásku budem chrániť. Ak sa o niečo pokúsite, budete mať veľké problémy...“ zdôraznil každé slovo. Chcel sa ubezpečiť, že ho ten človek dokonale pochopil. Nedokázal si spomenúť, odkiaľ pozná ten hlas. Bol si istý, že ho pozná, ale nepamätal si na žiadnu takúto známosť.
„Ja viem, že ma už nepoznáš, odmietol si spomienky na mňa, ale určite pochopíš, kto som, keď ti pripomeniem tú noc v obchode tvojho otca. Bol si taký sladký a nevinný, prosil si ma, aby som ťa nechal odísť, ale ja som si ťa vzal...Hladil som tvoje zmietajúce sa telo, bozkával každučkú čiastočku a napokon som vnikol do...“ urobil veľavýznamnú pauzu. Jeho hlas znel akosi zvláštne, takmer vzrušene.
Z hĺbky tých najhorších nočných môr sa vynorila predstava muža s dlhšími tmavými vlasmi. Pôsobil ako klamlivý prízrak, ale zároveň aj desivé svedectvo minulosti.
Nie, to bolí. Pusti ma! Na lícach pocítil akési zvláštne šteklenie. Prvý raz sa mu po nich skotúľal náznak bolesti. Horúčosť vypustenej mágie naplnila jeho telo.
Pevne stisol telefón a sťažka dýchal, akoby práve prebehol hrozne veľkú vzdialenosť. Poháre v drese praskli a roztrieštili sa na drobné kúsky. Voda nadobudla nebezpečne vysokú teplotu a rozliala sa po dlážke. Bosou nohou šliapol na mokrú dlážku. Pocítil prudké pálenie. Na koži sa vytvorila červenkastá popálenina.
„Bolo ti tak dobre, viem, že sa ti to nesmierne páčilo. Vzdychal si a chcel si viac a viac...“
„Už sa nikdy neodvažuj vytočiť toto číslo. Ja sa ťa nebojím, nemám strach z minulosti. Teraz je všetko iné, už ma nikto neprekvapí ako kedysi. Už si spomínam. Ty si môj nevlastný otec, ale to neznamená, že ťa musím ušetriť,“ znechutene položil telefón. Odhodil ho do kúta. Vysilene klesol na zem. Silná nenávisť zaplavovala každú čiastočku mladého tela. Tak veľmi ho neznášal a chcel sa mu pomstiť, ale vtedy nemal dostatok síl. Neskôr už nepociťoval potrebu vracať sa do minulosti. Bral to ako uzavretú záležitosť.
Mal by som sa postarať, aby mi prestal znepríjemňovať život. On mi už nesmie spôsobovať utrpenie.
Jemne objal svoje kolená a stiahol sa do klbka v akomsi obrannom geste. Veľmi dlho dokázal udržať svoje spomienky na uzde, niekedy však stačí len krátky okamih a to najhoršie vyplávala na povrch.
„Josh, čo sa ti stalo s nohou?“ jeho spolubývajúci zarazene hľadel na neporiadok, rozbitý mobil a bledého muža, ktorý sa nekontrolovane triasol.
Tom si opatrne prisadol k nemu. Musel si obliecť jeho veci, lebo si zo sebou nestihol zobrať oblečenie. Vlastne len rýchlo vzal veci potrebné do školy a dôležité doklady. Oblečenie zo sebou vôbec nebral. Nechcel, aby si mysleli, že od nich niečo potrebuje. Joshove veci mu celkom dobre padli, aj keď modré tričko bolo trochu dlhšie a nohavice trochu širšie.
Opatrne sa k nemu sklonil a pomohol mu vstať.
„Poď si sadnúť na gauč, tá noha nevyzerá dobre, tuším si sa poriadne popálil,“ posadil ho na pohovku a znepokojene sa mu prihováral.
„To nevadí, poznám zaklínadlá, ktoré to napravia. Len si pokojne sadni. Chcem, aby si poznal môj príbeh. Potom možno pochopíš, kvôli čomu si musel opustiť svoj domov. Mne sa stalo to isté. Len v oveľa horšej podobe. Môj otec zomrel a matka si vzala iného, lenže ten muž vôbec nemal záujem o ňu. Túžil po jej synovi...Bol to mág, pomerne mocný a skúsený. Vôbec som nezistil, že to on jej spôsobil smrť. Vtedy som o mágii nemal ani potuchy...“ zahĺbil sa do rozprávania. Chcel, aby o ňom vedel všetko. Mienil mu otvoriť svoju dušu a konečne sa zbaviť minulosti, ktorá spočívala na jeho pleciach.
Pred niekoľkými rokmi
„Mami,“ chlapec pevne zovrel smrteľne bledú ruku. Mladá žena ležala na zemi, pod ňou sa hromadilo kaluž krvi. Už niekoľko hodín sa snažil dostať do jej izby, ale dvere boli zvláštnym spôsobom zamknuté. Nikto ich nedokázal otvoriť dokonca ani zámočník, trvalo im niekoľko hodín, kým sa dostali dovnútra. Naskytol sa im hrôzostrašný obraz.
Bola bledá ako porcelánová bábika. Nemala už v sebe ani štipku životodarnej sily. Prázdne oči hľadeli na syna s veľkým smútkom. Mala ich otvorené a rozšírené, akoby sa niečoho zľakla. Nohy mala mierne pokrčené a celé doškriabané. Vedľa nej ležal zakrvavený nôž.
„Odveďte ho odtiaľ. Toto nie je pohľad určený deťom,“ niekto oslovil Josha a chcel ho odtrhnúť od mŕtveho tela, ale on sa nevládal ani pohnúť. Vôbec nereagoval. Nedokázal pochopiť, ako je možné, že len pred malou chvíľou šiel na výlet zo spolužiakmi, mama mu zaželala šťastnú cestu a dala mu všetko potrebné, aby sa cítil dobre a zrazu ho opustila.
Cítil ako ho niekto pevne objal. Na svojom tele pocítil pevné ruky.
„Má pravdu. Pôjdeme von Josh, všetko bude v poriadku, musíme zavolať na políciu, aby to prešetrili... Neboj sa, som tu s tebou,“ vzal ho do náručia a opatrne vyniesol von.
„Nie, pusti ma, chcem ostať s ňou! Ona len spí! Určite sa preberie! Mama!“ zmietal sa v jeho náručí a zdesene kričal. Cítil jemné pohladenie, ktoré ho malo upokojiť.
„Ty si ju zabil! Urobil si to!“ zúfalo zvrieskol Josh. Úplne sa prestal ovládať.
„Nie, láska moja. Niečo také by som nikdy neurobil. Ako si to môžeš myslieť?“ pevne ho držal a nedovolil mu, aby sa vymanil z jeho náručia.
Prešlo pár dní počas, ktorých vôbec nebral do úvahy svoje okolie. Bol zavretí v izbe a odmietal komunikovať. Vôbec sa mu nepáčilo, že ho zverili do starostlivosti matkinho manžela. Neustále za ním chodil a vždy si našiel nejakú zámienku, aby sa ho mohol dotknúť. Vždy dokázal vojsť do jeho izby, napriek tomu, že bolo zamknuté.
Celé noci nedokázal pokojne spať kvôli strachu, že sa mu niečo stane. Cítil silnú mágiu, ktorá prenikala do jeho tela a vyvolávala v ňom tie najhoršie obavy. Napriek tomu, že vtedy nevedel presne definovať svoje ťažkosti, vnímal príchod blížiaceho sa nebezpečenstva. Na perách pocítil akýsi neurčitý dotyk. Niečo vlhké opatrne prechádzalo po citlivom mieste. Zaplavila ho zvláštna ťažoba, akoby mal na sebe pritisnuté nejaké ťaživé bremeno. Mužské ruky mu náhlivo zobliekli spodný diel modrého pyžama. Majetnícky skĺzli na miesto, ktoré im neprináležalo.
„Prestaňte!“ vyplašene sebou začal zmietať. Pocítil v sebe ľudský prst a to ho dokonale šokovalo.
„Nemusíš sa ničoho báť. Bude to príjemné a ty mi nemôžeš odolať. Možno si už o nás počul, vlastne by si to mal vedieť. Tvoja matka bola tiež jednou z nás. Ty máš jej talent, môžem ťa učiť. Máš pravdu. Nezomrela prirodzenou smrťou. Zbavil som sa jej, aby sme mohli byť spolu. Ty vieš, že nám len zbytočne stála v ceste. Môžeš byť mocným mágom a spolu toho veľa dokážeme, ale ona sa bála a nechcela, aby som ti prezradil pravdu,“ pridal ďalší prst a opatrne rozťahoval to nepoznané miesto. Chlácholivo ho k sebe pritískal. Nemohol sa dočkať telesného spojenia a len horko-ťažko zakrýval svoju túžbu.
„Vypadni, ty podliak!“ zavrčal zhnusene. Chcel ho zabiť. Rád by mu spôsobil čo najväčšiu bolesť. Telo mu však ochablo. Zmohol sa len na akýsi neprirodzený ston.
„Nemôžeš sa brániť. Je to jednoduché kúzlo na ovládnutie partnera. My ho často používame, keď nám chcú naši milovaní vzdorovať. Inak by si nezvykli na zvláštnosti, ktoré sa dejú v našich domoch. Tie príšerné zvuky, nebezpečenstvo a neustále sa kaziace prístroje v nich vyvolávajú znepokojenie. Tvoja matka to nezvládla viac počúvať. Zrušil som kúzlo, ktoré ju chránilo a ona to urobila. Sama a dobrovoľne,“ opäť uväznil jeho pery v tom najnežnejšom bozku.
Josh nemohol nič urobiť. Nedokázal sa ubrániť, nevládal sa pohnúť.
Neviditeľný bábkar poťahoval za nitky. Ovládol celé telo a nebolo možné zachrániť sa. Musel prijať dotyky, ktoré mu boli odporné.
Nenávidel ho. Jeho duša pociťovala tie najhoršie muky. Nepociťoval žiadne uspokojenie. Aspoň nie žiadnu skutočnú slasť. Všetky reakcie tela boli vynútené. S celej sily sa tomu snažil brániť, ale predtým nikdy vedome nepoužil svoju moc.
Neodbytné prsty čoskoro vystriedal penis.
Muž spokojne vzdychol a uväznil ho v posteli tým, že ešte viac pritlačil jeho telo do prikrývok.
Pohyboval sa v ňom. Dráždil ho, slastne vzdychal a upriamoval svoju pozornosť, len na bytosť, ktorú nekonečne zbožňoval.
V tej chvíli oči mladého mága nadobudli temný odtieň. Neznáma sila uchopila muža. Opustil telo svojho nedobrovoľného milenca. Preletel cez zavreté okno a ostal nehybne ležať na dlážke.
Josh niekoľko minút lapal po dychu. Rukami nervózne putoval po šálke od nedopitej kávy. Rozprávanie toho príbehu ho veľmi unavilo. Nevládal pokračovať ďalej, aspoň nie hneď.
„Poď ku mne, už na to nemysli,“ inštinktívne ho zozadu objal. Celkom opatrne, akoby sa sám čudoval, že sa na niečo také odhodlal.
„To je moja minulosť. Stále sa vracia, aj keď si to neželám,“ oprel sa oňho a pomaly privrel oči.
„Ty si to nezapríčinil. On nemal právo ťa nútiť. Budem s tebou a postarám sa, aby ťa nechal na pokoji. Ako je možné, že mne nevadia žiadne zvláštne zvuky, cítim sa tu veľmi dobre?“
„Nie som si tým istý, ale mám taký dojem, že buď takisto disponuješ magickými schopnosťami, alebo si imúnny voči magickým vplyvom. Mohol by si ma trochu vyskúšať z literatúry. Tebe to ide perfektne, ale ja si zas neviem spomenúť na viaceré podrobnosti. Z teba určite bude dobrý profesor, dokonca si ma prinútil počúvať “ pohodlnejšie sa uvelebil v jeho náručí.
*Josh ma v spomienkach 15 rokov!!! (to len pre informáciu)
a ešte varovanie do 18 rokov neprístupnééé.
„To musí byť nejaký omyl. Kto vám dal právo starať sa do môjho života? Vôbec vás nepoznám, ale majte na pamäti, že svoju lásku budem chrániť. Ak sa o niečo pokúsite, budete mať veľké problémy...“ zdôraznil každé slovo. Chcel sa ubezpečiť, že ho ten človek dokonale pochopil. Nedokázal si spomenúť, odkiaľ pozná ten hlas. Bol si istý, že ho pozná, ale nepamätal si na žiadnu takúto známosť.
„Ja viem, že ma už nepoznáš, odmietol si spomienky na mňa, ale určite pochopíš, kto som, keď ti pripomeniem tú noc v obchode tvojho otca. Bol si taký sladký a nevinný, prosil si ma, aby som ťa nechal odísť, ale ja som si ťa vzal...Hladil som tvoje zmietajúce sa telo, bozkával každučkú čiastočku a napokon som vnikol do...“ urobil veľavýznamnú pauzu. Jeho hlas znel akosi zvláštne, takmer vzrušene.
Z hĺbky tých najhorších nočných môr sa vynorila predstava muža s dlhšími tmavými vlasmi. Pôsobil ako klamlivý prízrak, ale zároveň aj desivé svedectvo minulosti.
Nie, to bolí. Pusti ma! Na lícach pocítil akési zvláštne šteklenie. Prvý raz sa mu po nich skotúľal náznak bolesti. Horúčosť vypustenej mágie naplnila jeho telo.
Pevne stisol telefón a sťažka dýchal, akoby práve prebehol hrozne veľkú vzdialenosť. Poháre v drese praskli a roztrieštili sa na drobné kúsky. Voda nadobudla nebezpečne vysokú teplotu a rozliala sa po dlážke. Bosou nohou šliapol na mokrú dlážku. Pocítil prudké pálenie. Na koži sa vytvorila červenkastá popálenina.
„Bolo ti tak dobre, viem, že sa ti to nesmierne páčilo. Vzdychal si a chcel si viac a viac...“
„Už sa nikdy neodvažuj vytočiť toto číslo. Ja sa ťa nebojím, nemám strach z minulosti. Teraz je všetko iné, už ma nikto neprekvapí ako kedysi. Už si spomínam. Ty si môj nevlastný otec, ale to neznamená, že ťa musím ušetriť,“ znechutene položil telefón. Odhodil ho do kúta. Vysilene klesol na zem. Silná nenávisť zaplavovala každú čiastočku mladého tela. Tak veľmi ho neznášal a chcel sa mu pomstiť, ale vtedy nemal dostatok síl. Neskôr už nepociťoval potrebu vracať sa do minulosti. Bral to ako uzavretú záležitosť.
Mal by som sa postarať, aby mi prestal znepríjemňovať život. On mi už nesmie spôsobovať utrpenie.
Jemne objal svoje kolená a stiahol sa do klbka v akomsi obrannom geste. Veľmi dlho dokázal udržať svoje spomienky na uzde, niekedy však stačí len krátky okamih a to najhoršie vyplávala na povrch.
„Josh, čo sa ti stalo s nohou?“ jeho spolubývajúci zarazene hľadel na neporiadok, rozbitý mobil a bledého muža, ktorý sa nekontrolovane triasol.
Tom si opatrne prisadol k nemu. Musel si obliecť jeho veci, lebo si zo sebou nestihol zobrať oblečenie. Vlastne len rýchlo vzal veci potrebné do školy a dôležité doklady. Oblečenie zo sebou vôbec nebral. Nechcel, aby si mysleli, že od nich niečo potrebuje. Joshove veci mu celkom dobre padli, aj keď modré tričko bolo trochu dlhšie a nohavice trochu širšie.
Opatrne sa k nemu sklonil a pomohol mu vstať.
„Poď si sadnúť na gauč, tá noha nevyzerá dobre, tuším si sa poriadne popálil,“ posadil ho na pohovku a znepokojene sa mu prihováral.
„To nevadí, poznám zaklínadlá, ktoré to napravia. Len si pokojne sadni. Chcem, aby si poznal môj príbeh. Potom možno pochopíš, kvôli čomu si musel opustiť svoj domov. Mne sa stalo to isté. Len v oveľa horšej podobe. Môj otec zomrel a matka si vzala iného, lenže ten muž vôbec nemal záujem o ňu. Túžil po jej synovi...Bol to mág, pomerne mocný a skúsený. Vôbec som nezistil, že to on jej spôsobil smrť. Vtedy som o mágii nemal ani potuchy...“ zahĺbil sa do rozprávania. Chcel, aby o ňom vedel všetko. Mienil mu otvoriť svoju dušu a konečne sa zbaviť minulosti, ktorá spočívala na jeho pleciach.
Pred niekoľkými rokmi
„Mami,“ chlapec pevne zovrel smrteľne bledú ruku. Mladá žena ležala na zemi, pod ňou sa hromadilo kaluž krvi. Už niekoľko hodín sa snažil dostať do jej izby, ale dvere boli zvláštnym spôsobom zamknuté. Nikto ich nedokázal otvoriť dokonca ani zámočník, trvalo im niekoľko hodín, kým sa dostali dovnútra. Naskytol sa im hrôzostrašný obraz.
Bola bledá ako porcelánová bábika. Nemala už v sebe ani štipku životodarnej sily. Prázdne oči hľadeli na syna s veľkým smútkom. Mala ich otvorené a rozšírené, akoby sa niečoho zľakla. Nohy mala mierne pokrčené a celé doškriabané. Vedľa nej ležal zakrvavený nôž.
„Odveďte ho odtiaľ. Toto nie je pohľad určený deťom,“ niekto oslovil Josha a chcel ho odtrhnúť od mŕtveho tela, ale on sa nevládal ani pohnúť. Vôbec nereagoval. Nedokázal pochopiť, ako je možné, že len pred malou chvíľou šiel na výlet zo spolužiakmi, mama mu zaželala šťastnú cestu a dala mu všetko potrebné, aby sa cítil dobre a zrazu ho opustila.
Cítil ako ho niekto pevne objal. Na svojom tele pocítil pevné ruky.
„Má pravdu. Pôjdeme von Josh, všetko bude v poriadku, musíme zavolať na políciu, aby to prešetrili... Neboj sa, som tu s tebou,“ vzal ho do náručia a opatrne vyniesol von.
„Nie, pusti ma, chcem ostať s ňou! Ona len spí! Určite sa preberie! Mama!“ zmietal sa v jeho náručí a zdesene kričal. Cítil jemné pohladenie, ktoré ho malo upokojiť.
„Ty si ju zabil! Urobil si to!“ zúfalo zvrieskol Josh. Úplne sa prestal ovládať.
„Nie, láska moja. Niečo také by som nikdy neurobil. Ako si to môžeš myslieť?“ pevne ho držal a nedovolil mu, aby sa vymanil z jeho náručia.
Prešlo pár dní počas, ktorých vôbec nebral do úvahy svoje okolie. Bol zavretí v izbe a odmietal komunikovať. Vôbec sa mu nepáčilo, že ho zverili do starostlivosti matkinho manžela. Neustále za ním chodil a vždy si našiel nejakú zámienku, aby sa ho mohol dotknúť. Vždy dokázal vojsť do jeho izby, napriek tomu, že bolo zamknuté.
Celé noci nedokázal pokojne spať kvôli strachu, že sa mu niečo stane. Cítil silnú mágiu, ktorá prenikala do jeho tela a vyvolávala v ňom tie najhoršie obavy. Napriek tomu, že vtedy nevedel presne definovať svoje ťažkosti, vnímal príchod blížiaceho sa nebezpečenstva. Na perách pocítil akýsi neurčitý dotyk. Niečo vlhké opatrne prechádzalo po citlivom mieste. Zaplavila ho zvláštna ťažoba, akoby mal na sebe pritisnuté nejaké ťaživé bremeno. Mužské ruky mu náhlivo zobliekli spodný diel modrého pyžama. Majetnícky skĺzli na miesto, ktoré im neprináležalo.
„Prestaňte!“ vyplašene sebou začal zmietať. Pocítil v sebe ľudský prst a to ho dokonale šokovalo.
„Nemusíš sa ničoho báť. Bude to príjemné a ty mi nemôžeš odolať. Možno si už o nás počul, vlastne by si to mal vedieť. Tvoja matka bola tiež jednou z nás. Ty máš jej talent, môžem ťa učiť. Máš pravdu. Nezomrela prirodzenou smrťou. Zbavil som sa jej, aby sme mohli byť spolu. Ty vieš, že nám len zbytočne stála v ceste. Môžeš byť mocným mágom a spolu toho veľa dokážeme, ale ona sa bála a nechcela, aby som ti prezradil pravdu,“ pridal ďalší prst a opatrne rozťahoval to nepoznané miesto. Chlácholivo ho k sebe pritískal. Nemohol sa dočkať telesného spojenia a len horko-ťažko zakrýval svoju túžbu.
„Vypadni, ty podliak!“ zavrčal zhnusene. Chcel ho zabiť. Rád by mu spôsobil čo najväčšiu bolesť. Telo mu však ochablo. Zmohol sa len na akýsi neprirodzený ston.
„Nemôžeš sa brániť. Je to jednoduché kúzlo na ovládnutie partnera. My ho často používame, keď nám chcú naši milovaní vzdorovať. Inak by si nezvykli na zvláštnosti, ktoré sa dejú v našich domoch. Tie príšerné zvuky, nebezpečenstvo a neustále sa kaziace prístroje v nich vyvolávajú znepokojenie. Tvoja matka to nezvládla viac počúvať. Zrušil som kúzlo, ktoré ju chránilo a ona to urobila. Sama a dobrovoľne,“ opäť uväznil jeho pery v tom najnežnejšom bozku.
Josh nemohol nič urobiť. Nedokázal sa ubrániť, nevládal sa pohnúť.
Neviditeľný bábkar poťahoval za nitky. Ovládol celé telo a nebolo možné zachrániť sa. Musel prijať dotyky, ktoré mu boli odporné.
Nenávidel ho. Jeho duša pociťovala tie najhoršie muky. Nepociťoval žiadne uspokojenie. Aspoň nie žiadnu skutočnú slasť. Všetky reakcie tela boli vynútené. S celej sily sa tomu snažil brániť, ale predtým nikdy vedome nepoužil svoju moc.
Neodbytné prsty čoskoro vystriedal penis.
Muž spokojne vzdychol a uväznil ho v posteli tým, že ešte viac pritlačil jeho telo do prikrývok.
Pohyboval sa v ňom. Dráždil ho, slastne vzdychal a upriamoval svoju pozornosť, len na bytosť, ktorú nekonečne zbožňoval.
V tej chvíli oči mladého mága nadobudli temný odtieň. Neznáma sila uchopila muža. Opustil telo svojho nedobrovoľného milenca. Preletel cez zavreté okno a ostal nehybne ležať na dlážke.
Josh niekoľko minút lapal po dychu. Rukami nervózne putoval po šálke od nedopitej kávy. Rozprávanie toho príbehu ho veľmi unavilo. Nevládal pokračovať ďalej, aspoň nie hneď.
„Poď ku mne, už na to nemysli,“ inštinktívne ho zozadu objal. Celkom opatrne, akoby sa sám čudoval, že sa na niečo také odhodlal.
„To je moja minulosť. Stále sa vracia, aj keď si to neželám,“ oprel sa oňho a pomaly privrel oči.
„Ty si to nezapríčinil. On nemal právo ťa nútiť. Budem s tebou a postarám sa, aby ťa nechal na pokoji. Ako je možné, že mne nevadia žiadne zvláštne zvuky, cítim sa tu veľmi dobre?“
„Nie som si tým istý, ale mám taký dojem, že buď takisto disponuješ magickými schopnosťami, alebo si imúnny voči magickým vplyvom. Mohol by si ma trochu vyskúšať z literatúry. Tebe to ide perfektne, ale ja si zas neviem spomenúť na viaceré podrobnosti. Z teba určite bude dobrý profesor, dokonca si ma prinútil počúvať “ pohodlnejšie sa uvelebil v jeho náručí.
2. časť série Real Slash, Umývanie starého riadu (spolužitie nie je ľahké)
Štítky:
Real slash
Počul zvuk tečúcej vody. Do uší sa mu dostal aj krik prichádzajúci z preplnenej ulice. Krik dvoch rozčúlených mužov, ktorý zaznieval cez otvorené okno. Plač dieťaťa prichádzajúci z vedľajšieho bytu bol takisto znakom, že sa začal ďalší náročný deň.
Mladý muž nahlas zívol, rukou si prešiel po rozstrapatených vlasoch. Zobudil sa v cudzej posteli, úplne nahý a bezbranný. Dokonca vedľa seba našiel spať svojho priateľa. Josh ho bezstarostne objímal okolo pása, oči mal privreté a pôsobil veľmi spokojne.
„Daj tie ruky zo mňa preč!“ nasrdene zvolal Tom.
„Nemusíš sa kvôli tomu hnevať. Bolo nutné, aby som sa ťa dotýkal. Rany by sa inak nezahojili. Ja som tvoj priateľ, nikdy ťa nebudem k ničomu nútiť,“ vedel, že bude potrebovať čas, aby si zvykol na život s ním.
„Ja viem, ale to skrátka nie je vhodné. Nepáči sa mi to a žiadam ťa, aby si s tým prestal. Neznesiem nijaké dotyky. Nezvládnem to,“ mysľou mu prebleskli spomienky na hrozné správanie otcových priateľov. Siahali naňho a on pritom prežíval hotové muky. Napriek všetkému však musel uznať, že priateľove dotyky nepovažuje za nepríjemné, len mu to nechcel dať najavo. Niečo také považoval za hrozne nebezpečné, ale istá časť jeho osobnosti chcela ostať v posteli a ešte sa chvíľku k nemu bezstarostne túliť. Vychutnávať si bezpečie a po dlhom čase necítiť bolesť z nekonečných bitiek. Nevedel ako sa má zachovať. Nikdy predtým nikoho neľúbil a dokonca nemal ani žiadnu uspokojujúcu skúsenosť. Napokon si predsa len zvolil príjemnejšiu alternatívu. Schúlil sa do náručia svojho priateľa a opäť privrel oči. Nechcelo sa mu vstávať. Nemal chuť zaoberať sa neodbytnými myšlienkami. Nič ho nebolelo a telo mal uvoľnené, to mu úplne stačilo. Zahnal aj posledné náznaky nepríjemných pocitov.
„Mal by si ešte oddychovať. Včera si sem prišiel vo veľmi zlom stave. Nemusíš sa ponáhľať. Si doma,“ musel sa ovládať, aby v ňom opäť neprevládla túžba. Nechcel ho opäť vyviesť z miery.
„Mne môžeš dôverovať. Všetko ti vysvetlím, ale nie dnes. Musíš to prijať postupne. Zatiaľ ti poviem len to, že som prežil niečo podobné ako ty,“ oči mu náhle potemneli. Nerád spomínal na tie hrozné udalosti. Odhrnul prikrývku a ukázal mu poriadne škaredú jazvu.
„Ako je možné, že to vieš? Kto ti to urobil a prečo sa odvážili vykonať niečo také?“ šokovane si prezeral jazvu, ktorú mal Josh na bruchu. Tiahla sa až celkom dole k odhalenému penisu. Tom sa mierne začervenal a preorientoval svoj pohľad na iné partie priateľovho tela.
„Chcem, aby si mi povedal celú pravdu. Potrebujem ju poznať,“ naklonil sa bližšie k nemu. Rukou jemne putoval po dosť škaredej jazve. Josh tlmene zastonal. Jeho penis prejavil horúčkovitú aktivitu.
„Nedá sa to nejakým spôsobom odstrániť?“ zahanbene odtisol ruku.
Zvuk zvončeka pri dverách prerušil ich rozhovor. Zvonenie čoskoro nahradilo nepríjemné búchanie.
„JOSHUA, OTVOR DVERE!“ podmanivý hlas akéhosi neznámeho muža bol čoraz silnejší.
Dvere zrazu nadobudli priesvitnú farbu a rovno cez ne prešla vysoká mužská postava.
„Mohol si chvíľu počkať. Veď vidíš, že nie som oblečený,“ rozpačito odvetil Josh. Nemal veľkú radosť z tejto návštevy.
„Ako ste to urobili Veď to predsa nie je normálne!“ vydesene zamrmlal Tom.
„Prepáč, nevedel som, že tu máš spoločnosť, ktorá nič nevie o mágoch. Dúfam, že som nič nepokazil, vieš, že si vážim tvoju autoritu,“ vyzliekol si dlhý kožený kabát a bezstarostne ho zložil na stoličku. Dlhé vlasy mal upravené do jednoduchého chvosta a zviazané čiernou gumičkou. Pomaly si zložil okuliare a kľakol si na kolená. Úslužne sklonil hlavu.
„Dostali ste výzvu na súboj, preto som musel prísť. Ešte raz sa ospravedlňujem,“ snažil sa zakryť úsmev. Musel uznať, že si vybral veľmi zaujímavého mladého muža.
„Samozrejme, že si prišiel ako vždy vhod, Brille a povedal si toho viac než bolo treba. Toto je Tom, môj priateľ. Ešte nič nevie o našom spoločenstve a som naozaj šťastný, že si mu to prezradil takýmto spôsobom. Lepšie si to už urobiť nemohol,“ ledva premáhal zlosť. Vedel, že by nebolo dobré, keby sa dopustil nejakých násilností. Brille bol dobrý chlap a verný priateľ, problémom bolo, že málokedy používal mozog. Nevyznačoval sa veľmi výraznou inteligenciou, ale v oblasti mágie sa celkom dobre vyznal. Povrávalo sa, že to bol veľký mág, ale nejaká nehoda údajne narušila jeho myseľ. To však boli len legendy a nikto si nebol istý ich pravdivosťou.
„Mágovia? Vy si myslíte, že tomu naozaj uverím. Veď to sú rozprávky. Snáď mi nechcete nahovoriť, že postavy z Harryho Pottera naozaj existujú?“ posmešne odvetil Tom. Tie knihy občas čítal svojmu malému synovcovi, preto ich dôverne poznal.
„Tak na túto otázku ti naozaj neviem odpovedať. Nikdy som žiadneho z nich nestretol, ale môžem ťa uistiť, že mágia je súčasťou každej ľudskej bytosti. Dôležité je, že nie u všetkých sa prejaví ako nejaká výnimočná schopnosť. Je to určitý druh vrodeného talentu. Ja som jedným z nich, mal by si mi veriť a tvoj otec tiež,“ nebolo preňho ľahké o tom hovoriť. Už raz sa dožil veľkého sklamania, priatelia ho opustili, kvôli tejto zvláštnosti. Musel im zastrieť spomienky, aby ho nepovažovali za blázna.
„To nemôže byť pravda. Neverím tomu, snáď odo mňa nechceš, aby som...“ zmĺkol, keď zacítil ako ho niečo zdvihlo z postele. Neznáma sila ho nežne prevrátila a pomocou akejsi zvláštnej látky zahalila jeho intímne partie.
„Jednoduché levitačné kúzlo ťa snáď presvedčí,“ pohľadom ho presúval po celej miestnosti. V očiach sa mu odzrkadľoval zvláštny lesk, akoby v nich tancovali akési živé kúsky nejakej farebnej reklamy.
„To vôbec nie je vtipné. Radšej ma dajte dolu!“ Tom zdesene hľadel na oboch mužov. Brille sa zdvihol zo zeme a rozpačito sa uškrnul.
Tom pomaly klesol späť na posteľ, rovno do mágovho náručia.
„To mi budeš musieť vysvetliť. Neviem ako si to urobil, ale určite je to len nejaký lacný trik. Ty si zo mňa robíš žarty? Ja sa nenechám tak ľahko nachytať!“ naďalej tomu odmietal uveriť.
„Je to pravda, myslím, že nepotrebuješ viac dôkazov, ale ak ti to pomôže, nech ti niečo ukáže Brille,“ navrhol chladne.
Starší muž rozpačito rozprestrel ruky. Zvolil si oveľa pôsobivejšie zaklínadlo. Celé telo pokryla zvláštna zelená farba, na rukách začali vyrastať kvety, z ktorých vyliezali priezračné motýle.
Niečo sa deje. On predsa takéto veci neovláda. Okrem toho nemá na zápästí tie isté hodinky, ktoré som mu dal. Josh urýchlene vytvoril akúsi ochrannú stenu, ktorá ich oddelila od toho muža. Jeho telo sa skrúcalo, trhalo sa a vytváralo akési hrozivé obrazy. Rozpolilo sa na dve rovnaké časti. Vyšľahli z nich plamene, ktoré vytvorili dve identické bytosti podobné ľuďom, ale zároveň pripomínajúce akési neľudské príšery.
„Čo sa deje?“ šokovane hlesol Tom.
„Ostaň pri mne a nič sa ti nestane. Tvoj otec nám poslal pôsobivý pozdrav,“ pevnejšie uchopil svojho priateľa. Vstal z postele a ťahal ho smerom k obývačke. Tom sa ledva hýbal. V plameňoch, ktoré šľahali z tých postáv videl otcovu tvár, jeho pery šepkali skryté vyhrážky.
„Konečne odhaľ svoju pravú tvár. Brille bol pre mňa dôležitý a pokiaľ si ho zabil, nebudem mať s tebou zľutovanie. Mal by si radšej zmiznúť z tohto domu. Ja nie som žiadne začiatočník. Týmto ma vôbec neohúriš,“ ako protiútok si zvolil pomerne účinnú magickú vlnu, ktorá poriadne silno zasiahla obe postavy. Zmietali sa v akomsi bludnom kruhu. Nemohli sa dostať z pasce, ktorú okolo nich uzatváral mladý mág.
„Pusti môjho syna. Nesmieš si ho tu nechávať. On patrí mne,“ známy hlas zaznieval z dvoch otvorených úst.
„Nebudem ťa poslúchať. Ja sa ťa nebojím a Tom rozhodne nepatrí nikomu a už vôbec nie tebe,“ veľavýznamne hľadel na rozpadajúce sa kúzlo. Príliš ľahké víťazstvo mu pripadalo veľmi podozrivé.
„Tá výzva stále platí, na poli smrti sa uvidí, kto je silnejší,“ desivé hlasy sa navzájom dopĺňali, postavy napokon stratili svoju silu a zviezli sa na zem. Spojili sa do jedného ľudského tela.
„Odpustite, ja som to nechcel. To on ma ovládol,“ starší muž vydesene kontroloval stav svojho tela.
„Bude lepšie, keď odídeš a to okamžite,“ nevrlo odvetil Josh. Bol rád, že sa mu nič nestalo, ale nestál o ďalšie nepríjemné prekvapenia. Brille zahanbene sklopil zrak, opäť prešiel cez dvere, ktoré po chvíli nadobudli svoju zvyčajnú pevnosť.
„Idem sa osprchovať. Už radšej nechcem nič vedieť o tvojich aktivitách,“ pokojne odvetil Tom. Zamieril rovno do priateľovej kúpeľne. Potreboval na seba naliať studenú vodu, aby sa uistil, že naozaj nesníva.
„V poriadku, chápem ťa. Zatiaľ sa postarám o riad, ktorý ostal včera v kuchyni,“ mrzelo ho, že sa s ním nemôže ísť sprchovať. Pritom by mu vôbec neprekážalo, že to stihol urobiť už skoro ráno. Uvítal by trochu uvoľnenia po takom náročnom súboji.
Hodil na seba džínsy a košeľu a túžobne hľadel na dvere kúpeľne. Počas rána sa musel o seba postarať. Bol taký vzrušený prítomnosťou tela svojej lásky. Už dávno mal Toma radšej než ostatných, ale nechcel mu to prezradiť. Bál sa, že aj on ho odsúdi a začne ho nenávidieť. Práve preto si tak dlho udržiaval odstup. To však pominulo vo chvíli, keď si uvedomil, že jeho priateľ nemá žiadnu vážnu známosť a o dievčatá vôbec nejaví záujem. Myslel na toho rozkošného mladého muža, ktorého mal možnosť ošetrovať. Vyvolával v ňom tie najpríjemnejšie predstavy. Pomocou jednoduchých kúzel umyl špinavý riad. Predstavoval si aké by bolo krásne, keby mohol ísť k nemu, bozkávať ho a neprestajne ho ubezpečovať, že je tou jedinou bytosťou, ktorú chce mať po svojom boku. Napriek tomu, že neovláda mágiu a nemá s tým svetom takmer nič spoločné.
Z hrdla sa mu vydral tlmený povzdych. Bál sa však odmietnutia, preto radšej pustil studenú vodu a strčil hlavu pod kohútik. Takisto sa potreboval trochu schladiť, ale obával sa, že to nepomôže. Vibrovanie mobilu vo vrecku v ňom vyvolalo ďalšiu negatívnu reakciu. To číslo poznal len Tom. Nikomu inému ho nedával. Nemal rád tieto výdobytky modernej technológie, kúpil si ho len preto, aby sa s ním mohol skontaktovať v prípade potreby.
„Kto ste a odkiaľ máte toto číslo?“ zavrčal do telefónu.
„Viem, že tam máš jedného z nich a chcem, aby odišiel. Ty si môj milenec, ak neodíde budem vás musieť oboch zabiť.“
Mladý muž nahlas zívol, rukou si prešiel po rozstrapatených vlasoch. Zobudil sa v cudzej posteli, úplne nahý a bezbranný. Dokonca vedľa seba našiel spať svojho priateľa. Josh ho bezstarostne objímal okolo pása, oči mal privreté a pôsobil veľmi spokojne.
„Daj tie ruky zo mňa preč!“ nasrdene zvolal Tom.
„Nemusíš sa kvôli tomu hnevať. Bolo nutné, aby som sa ťa dotýkal. Rany by sa inak nezahojili. Ja som tvoj priateľ, nikdy ťa nebudem k ničomu nútiť,“ vedel, že bude potrebovať čas, aby si zvykol na život s ním.
„Ja viem, ale to skrátka nie je vhodné. Nepáči sa mi to a žiadam ťa, aby si s tým prestal. Neznesiem nijaké dotyky. Nezvládnem to,“ mysľou mu prebleskli spomienky na hrozné správanie otcových priateľov. Siahali naňho a on pritom prežíval hotové muky. Napriek všetkému však musel uznať, že priateľove dotyky nepovažuje za nepríjemné, len mu to nechcel dať najavo. Niečo také považoval za hrozne nebezpečné, ale istá časť jeho osobnosti chcela ostať v posteli a ešte sa chvíľku k nemu bezstarostne túliť. Vychutnávať si bezpečie a po dlhom čase necítiť bolesť z nekonečných bitiek. Nevedel ako sa má zachovať. Nikdy predtým nikoho neľúbil a dokonca nemal ani žiadnu uspokojujúcu skúsenosť. Napokon si predsa len zvolil príjemnejšiu alternatívu. Schúlil sa do náručia svojho priateľa a opäť privrel oči. Nechcelo sa mu vstávať. Nemal chuť zaoberať sa neodbytnými myšlienkami. Nič ho nebolelo a telo mal uvoľnené, to mu úplne stačilo. Zahnal aj posledné náznaky nepríjemných pocitov.
„Mal by si ešte oddychovať. Včera si sem prišiel vo veľmi zlom stave. Nemusíš sa ponáhľať. Si doma,“ musel sa ovládať, aby v ňom opäť neprevládla túžba. Nechcel ho opäť vyviesť z miery.
„Mne môžeš dôverovať. Všetko ti vysvetlím, ale nie dnes. Musíš to prijať postupne. Zatiaľ ti poviem len to, že som prežil niečo podobné ako ty,“ oči mu náhle potemneli. Nerád spomínal na tie hrozné udalosti. Odhrnul prikrývku a ukázal mu poriadne škaredú jazvu.
„Ako je možné, že to vieš? Kto ti to urobil a prečo sa odvážili vykonať niečo také?“ šokovane si prezeral jazvu, ktorú mal Josh na bruchu. Tiahla sa až celkom dole k odhalenému penisu. Tom sa mierne začervenal a preorientoval svoj pohľad na iné partie priateľovho tela.
„Chcem, aby si mi povedal celú pravdu. Potrebujem ju poznať,“ naklonil sa bližšie k nemu. Rukou jemne putoval po dosť škaredej jazve. Josh tlmene zastonal. Jeho penis prejavil horúčkovitú aktivitu.
„Nedá sa to nejakým spôsobom odstrániť?“ zahanbene odtisol ruku.
Zvuk zvončeka pri dverách prerušil ich rozhovor. Zvonenie čoskoro nahradilo nepríjemné búchanie.
„JOSHUA, OTVOR DVERE!“ podmanivý hlas akéhosi neznámeho muža bol čoraz silnejší.
Dvere zrazu nadobudli priesvitnú farbu a rovno cez ne prešla vysoká mužská postava.
„Mohol si chvíľu počkať. Veď vidíš, že nie som oblečený,“ rozpačito odvetil Josh. Nemal veľkú radosť z tejto návštevy.
„Ako ste to urobili Veď to predsa nie je normálne!“ vydesene zamrmlal Tom.
„Prepáč, nevedel som, že tu máš spoločnosť, ktorá nič nevie o mágoch. Dúfam, že som nič nepokazil, vieš, že si vážim tvoju autoritu,“ vyzliekol si dlhý kožený kabát a bezstarostne ho zložil na stoličku. Dlhé vlasy mal upravené do jednoduchého chvosta a zviazané čiernou gumičkou. Pomaly si zložil okuliare a kľakol si na kolená. Úslužne sklonil hlavu.
„Dostali ste výzvu na súboj, preto som musel prísť. Ešte raz sa ospravedlňujem,“ snažil sa zakryť úsmev. Musel uznať, že si vybral veľmi zaujímavého mladého muža.
„Samozrejme, že si prišiel ako vždy vhod, Brille a povedal si toho viac než bolo treba. Toto je Tom, môj priateľ. Ešte nič nevie o našom spoločenstve a som naozaj šťastný, že si mu to prezradil takýmto spôsobom. Lepšie si to už urobiť nemohol,“ ledva premáhal zlosť. Vedel, že by nebolo dobré, keby sa dopustil nejakých násilností. Brille bol dobrý chlap a verný priateľ, problémom bolo, že málokedy používal mozog. Nevyznačoval sa veľmi výraznou inteligenciou, ale v oblasti mágie sa celkom dobre vyznal. Povrávalo sa, že to bol veľký mág, ale nejaká nehoda údajne narušila jeho myseľ. To však boli len legendy a nikto si nebol istý ich pravdivosťou.
„Mágovia? Vy si myslíte, že tomu naozaj uverím. Veď to sú rozprávky. Snáď mi nechcete nahovoriť, že postavy z Harryho Pottera naozaj existujú?“ posmešne odvetil Tom. Tie knihy občas čítal svojmu malému synovcovi, preto ich dôverne poznal.
„Tak na túto otázku ti naozaj neviem odpovedať. Nikdy som žiadneho z nich nestretol, ale môžem ťa uistiť, že mágia je súčasťou každej ľudskej bytosti. Dôležité je, že nie u všetkých sa prejaví ako nejaká výnimočná schopnosť. Je to určitý druh vrodeného talentu. Ja som jedným z nich, mal by si mi veriť a tvoj otec tiež,“ nebolo preňho ľahké o tom hovoriť. Už raz sa dožil veľkého sklamania, priatelia ho opustili, kvôli tejto zvláštnosti. Musel im zastrieť spomienky, aby ho nepovažovali za blázna.
„To nemôže byť pravda. Neverím tomu, snáď odo mňa nechceš, aby som...“ zmĺkol, keď zacítil ako ho niečo zdvihlo z postele. Neznáma sila ho nežne prevrátila a pomocou akejsi zvláštnej látky zahalila jeho intímne partie.
„Jednoduché levitačné kúzlo ťa snáď presvedčí,“ pohľadom ho presúval po celej miestnosti. V očiach sa mu odzrkadľoval zvláštny lesk, akoby v nich tancovali akési živé kúsky nejakej farebnej reklamy.
„To vôbec nie je vtipné. Radšej ma dajte dolu!“ Tom zdesene hľadel na oboch mužov. Brille sa zdvihol zo zeme a rozpačito sa uškrnul.
Tom pomaly klesol späť na posteľ, rovno do mágovho náručia.
„To mi budeš musieť vysvetliť. Neviem ako si to urobil, ale určite je to len nejaký lacný trik. Ty si zo mňa robíš žarty? Ja sa nenechám tak ľahko nachytať!“ naďalej tomu odmietal uveriť.
„Je to pravda, myslím, že nepotrebuješ viac dôkazov, ale ak ti to pomôže, nech ti niečo ukáže Brille,“ navrhol chladne.
Starší muž rozpačito rozprestrel ruky. Zvolil si oveľa pôsobivejšie zaklínadlo. Celé telo pokryla zvláštna zelená farba, na rukách začali vyrastať kvety, z ktorých vyliezali priezračné motýle.
Niečo sa deje. On predsa takéto veci neovláda. Okrem toho nemá na zápästí tie isté hodinky, ktoré som mu dal. Josh urýchlene vytvoril akúsi ochrannú stenu, ktorá ich oddelila od toho muža. Jeho telo sa skrúcalo, trhalo sa a vytváralo akési hrozivé obrazy. Rozpolilo sa na dve rovnaké časti. Vyšľahli z nich plamene, ktoré vytvorili dve identické bytosti podobné ľuďom, ale zároveň pripomínajúce akési neľudské príšery.
„Čo sa deje?“ šokovane hlesol Tom.
„Ostaň pri mne a nič sa ti nestane. Tvoj otec nám poslal pôsobivý pozdrav,“ pevnejšie uchopil svojho priateľa. Vstal z postele a ťahal ho smerom k obývačke. Tom sa ledva hýbal. V plameňoch, ktoré šľahali z tých postáv videl otcovu tvár, jeho pery šepkali skryté vyhrážky.
„Konečne odhaľ svoju pravú tvár. Brille bol pre mňa dôležitý a pokiaľ si ho zabil, nebudem mať s tebou zľutovanie. Mal by si radšej zmiznúť z tohto domu. Ja nie som žiadne začiatočník. Týmto ma vôbec neohúriš,“ ako protiútok si zvolil pomerne účinnú magickú vlnu, ktorá poriadne silno zasiahla obe postavy. Zmietali sa v akomsi bludnom kruhu. Nemohli sa dostať z pasce, ktorú okolo nich uzatváral mladý mág.
„Pusti môjho syna. Nesmieš si ho tu nechávať. On patrí mne,“ známy hlas zaznieval z dvoch otvorených úst.
„Nebudem ťa poslúchať. Ja sa ťa nebojím a Tom rozhodne nepatrí nikomu a už vôbec nie tebe,“ veľavýznamne hľadel na rozpadajúce sa kúzlo. Príliš ľahké víťazstvo mu pripadalo veľmi podozrivé.
„Tá výzva stále platí, na poli smrti sa uvidí, kto je silnejší,“ desivé hlasy sa navzájom dopĺňali, postavy napokon stratili svoju silu a zviezli sa na zem. Spojili sa do jedného ľudského tela.
„Odpustite, ja som to nechcel. To on ma ovládol,“ starší muž vydesene kontroloval stav svojho tela.
„Bude lepšie, keď odídeš a to okamžite,“ nevrlo odvetil Josh. Bol rád, že sa mu nič nestalo, ale nestál o ďalšie nepríjemné prekvapenia. Brille zahanbene sklopil zrak, opäť prešiel cez dvere, ktoré po chvíli nadobudli svoju zvyčajnú pevnosť.
„Idem sa osprchovať. Už radšej nechcem nič vedieť o tvojich aktivitách,“ pokojne odvetil Tom. Zamieril rovno do priateľovej kúpeľne. Potreboval na seba naliať studenú vodu, aby sa uistil, že naozaj nesníva.
„V poriadku, chápem ťa. Zatiaľ sa postarám o riad, ktorý ostal včera v kuchyni,“ mrzelo ho, že sa s ním nemôže ísť sprchovať. Pritom by mu vôbec neprekážalo, že to stihol urobiť už skoro ráno. Uvítal by trochu uvoľnenia po takom náročnom súboji.
Hodil na seba džínsy a košeľu a túžobne hľadel na dvere kúpeľne. Počas rána sa musel o seba postarať. Bol taký vzrušený prítomnosťou tela svojej lásky. Už dávno mal Toma radšej než ostatných, ale nechcel mu to prezradiť. Bál sa, že aj on ho odsúdi a začne ho nenávidieť. Práve preto si tak dlho udržiaval odstup. To však pominulo vo chvíli, keď si uvedomil, že jeho priateľ nemá žiadnu vážnu známosť a o dievčatá vôbec nejaví záujem. Myslel na toho rozkošného mladého muža, ktorého mal možnosť ošetrovať. Vyvolával v ňom tie najpríjemnejšie predstavy. Pomocou jednoduchých kúzel umyl špinavý riad. Predstavoval si aké by bolo krásne, keby mohol ísť k nemu, bozkávať ho a neprestajne ho ubezpečovať, že je tou jedinou bytosťou, ktorú chce mať po svojom boku. Napriek tomu, že neovláda mágiu a nemá s tým svetom takmer nič spoločné.
Z hrdla sa mu vydral tlmený povzdych. Bál sa však odmietnutia, preto radšej pustil studenú vodu a strčil hlavu pod kohútik. Takisto sa potreboval trochu schladiť, ale obával sa, že to nepomôže. Vibrovanie mobilu vo vrecku v ňom vyvolalo ďalšiu negatívnu reakciu. To číslo poznal len Tom. Nikomu inému ho nedával. Nemal rád tieto výdobytky modernej technológie, kúpil si ho len preto, aby sa s ním mohol skontaktovať v prípade potreby.
„Kto ste a odkiaľ máte toto číslo?“ zavrčal do telefónu.
„Viem, že tam máš jedného z nich a chcem, aby odišiel. Ty si môj milenec, ak neodíde budem vás musieť oboch zabiť.“
1. časť série REAL SLASH, Tvoja cesta
Štítky:
Real slash
Depresívne, temné, slash zatiaľ len v náznakoch. Napadlo mi, že by som mohla napísať aj jednorázovku zo svojimi vlastnými postavami. Samozrejme, že využívam aj typický fantastický motív čiže, hrdinovia majú čarodejnícke schopnosti, ale skôr také skryté a viac menej duševné ako fyzické. táto poviedka nepatrí do fanfiction HP!
Tak vám predstavujem prvú časť poviedky Real slash s mojimi hrdinami, ktorí patria len výlučne mne. Vekovaná hranica: už tradične od 18 rokov!!! Pre celú poviedku
Thomas (Tom)/Josh
Pár chvíľ ho delilo od zaklopania na dvere, ktoré mohli preňho znamenať vstup do nového života. Vedel, že na to nemá právo a tušil, že rodičia to nepochopia, ale nemohol už ďalej znášať hrozivú situáciu, ktorá panovala v ich domácnosti. Takisto aj krvavé odreniny na tele mu spôsobovali značné problémy. Ako dlho ešte mohol presviedčať spolužiakov, že spadol z bicykla, prípadne sa udrel počas cestovania v autobuse. Postupne strácali vierohodnosť. Vedel, že sa ho začnú vypytovať a napokon odhalia tú zlovestnú pravdu o jeho trpení. Stačili mu tie veľavravné pohľady počas telesnej výchovy, keď mali všetci možnosť vidieť strašné modriny, ktoré mal na tele. To, čo sa dialo za dverami ich rodinného domu hraničilo s nenormálnosťou. Každodenný boj o prežitie ho donútil odísť. Musel odtiaľ utiecť, lebo matka mu nechcela pomôcť, nemala silu pustiť z rúk pohárik a začať si všímať vyostrený konflikt medzi otcom a synom. Nepočúvala ich hádky, zatvárala oči pred bitkou, ktorú jej syn neustále dostával už od svojich šiestich rokov bol v ohrození a vždy sa našla nejaká zámienka, kvôli ktorej musel dostať poriadny výprask. Pomaly prestával rozoznávať čo je dobré a čo zlé, lebo všetko čo urobil bolo považované za trestuhodnú chybu. Taký bol život Thomasa Medisona až do chvíle, kým sa nerozhodol uniknúť z toho hrozivého kruhu násilia a bezmocnosti. Tmavovlasý muž, asi tak devätnásťročný, neuvedomujúci si svoju príťažlivosť, ktorá vyžarovala z jeho chladných hnedých očí, však stále nenachádzal odvahu vstúpiť do osobného priestoru svojho dávneho priateľa. Ošúchané džínsy z neho takmer spadli, keď sa pokúšal pozbierať veci, ktoré sa mu pritom náhlom pohybe vysypali z batoha. Nemal toho veľa a hanbil sa za svoju rodinu, za ich kruté zásady a istým spôsobom ho aj mrzelo, že musel odísť. Skôr než sa stihol konečne rozhodnúť, bezpečnostné dvere slabulinko zaškrípali a pomaly sa otvorili.
„Ahoj, Tom. Stojíš tu už dlho? Prečo si nezazvonil? Snáď sa nehneváš kvôli tej minulej nepríjemnosti. Nechcel som ťa uraziť, len by som bol rád, keby si mi požičal svoje poznámky a to snáď nie je žiadny zločin,“ o tri roky starší muž sa zhovievavo usmial. Zrejme práve vyšiel zo sprchy, lebo mal na sebe len čierny župan a z plavých vlasov mu stekali kvapky vody. Nemal ho poriadne zapnutý, čím si vyslúžil odsudzujúci pohľad svojho priateľa. Nepatril k ľuďom, ktorí zniesli takéto extrémnosti. Pohľad mu neochotne zablúdil na odhalenú hruď. Nemal by sa takto predvádzať. To nie je slušné.
„Nie, práve som prišiel. Poznámky ti samozrejme veľmi rád dám. Nechcel som ťa obťažovať, ale...“ bola to tá najťažšia chvíľa v jeho živote. Zdôveriť sa niekomu so svojím trápením predtým považoval za slabosť. Vedel, že to musí zo seba dostať za každú cenu.
„Poď ďalej, porozprávame sa v súkromí. Moji susedia sú veľmi zvedaví neustále len klebetia,“ pozval ho dovnútra svojho skromného príbytku. Z pomerne jednoducho zariadeného bytu sálal pocit bezpečia a domova. Napriek tomu, že niektoré veci boli nekoordinovane umiestnené a farebne nezladené, nepovažoval to za veľký problém. Byt napriek tomu pôsobil útulne a rozhodne spĺňal svoju funkciu. Študijné materiály a knihy boli rozložené na rôznych miestach, boli pootvárané niektoré aj počmárané a celé pokryté poznámkami. Bol viac než jasné, že tentoraz sa Josh snaží naozaj ukončiť prvý ročník. Už vystriedal niekoľko škôl a nikde sa mu nepodarilo dôjsť do konca. Tento rok zrejme považoval za prelomový. Možno preto si radšej zvolil externé štúdium a venoval sa popritom aj svojej práci.
Spokojne si prezeral obrazy, ktoré boli rozvešané na chodbe, boli to väčšinou všelijaké skice, rôznych farieb a veľkostí, ktoré nakresli Josh, počas svojich maliarskych inšpirácií. Kreslenie bolo jeho koníčkom, napriek tomu, že nikdy nenavštevoval umeleckú školu.
„Nevšímaj si ten neporiadok, práve sa učím a ty vieš, že keď mi to nejde všetky veci lietajú po izbe. Neurobil som zápočet, už zas v tom lietam,“ zahanbene sklonil hlavu.
„Vlastne by som ťa chcel o niečo požiadať, ale akosi si na to netrúfam. S tou písomkou to nie je až také zlé, ak chceš pomôžem ti z učením...“ znepokojene vyjachtal Thomas.
„Pokojne sa mi môžeš zdôveriť so všetkým,“ posadil ho na gauč a pokojne si prisadol k nemu. Konečne si zaviazal župan a začal sa tváriť čoraz vážnejšie.
„Nemám kde bývať. Mohol by som ostať u teba?“ pripadalo mu to hrozne ponižujúce, ale nemal na výber.
„Áno, samozrejme. Som rád, že si sa tak rozhodol,“ spokojne sa usmial. Nevedel čomu má vďačiť za také šťastie. Už dlhšiu dobu cítil silnú náklonnosť k svojmu spolužiakovi. Chcel byť v jeho blízkosti. Práve preto si nehľadal spolubývajúceho, dúfal, že napokon sa rozhodne odísť od svojej rodiny. Jemne mu prešiel rukou po tvári. Páčil sa mu už dlho, ale nechcel mu to povedať. Bál sa, že ho stratí.
„Potreboval by som aj ošetrenie. Mohol by si so mnou zájsť k lekárovi. Cítim veľkú bolesť a neviem vlastne ani netuším, ako som sa dostal k tvojmu bytu. Možno to bol len inštinkt a tie veci som mal už zbalené dávno,“ zúfalo si priložil ruku na hruď. Bol zvyknutý na to, že sa účinky ďalšieho výprasku prejavia v tej najhoršej chvíli.
Josh mu pomaly vyhrnul tričko. Keď zazrel to obrovské množstvo modrín neubránil sa zlosti. Mal chuť potrestať ľudí, ktorí sa naňho odvážili vztiahnuť ruku. Thomas bol šikovným študentom, ale nebol stavaný na znášanie takých násilností. Nedokázal sa brániť silnejšiemu protivníkovi.
„Ak ťa niekto napadol, mali by sme to ohlásiť. Vyzerá to veľmi zle. Nemocnica je tu blízko, len sa oblečiem a pôjdeme. Nemám informovať tvoju rodinu?“ rýchlo zamieril do spálne. Nechal otvorené dvere, aby sa mohli ďalej rozprávať. Rýchlo vybral zo skrine čisté nohavice a tričko a začal sa obliekať.
„Nie, nechcem, aby to niekto vedel. Bol to môj otec a jeho priatelia, zmlátili ma, lebo som sa náhodou dozvedel o tom, že patria k nejakému spolku. A to nie je všetko. Otec chcel, aby som sa venoval jeho priateľom po sexuálnej stránke. Odmietol som a oni ma potrestali. Ani neviem, ako to urobili, jednoducho mi spôsobovali bolesť a vôbec sa ma nedotýkali, nechápem ako to urobili. Nemôžem sa proti nemu postaviť, zabil by ma, ty ho nepoznáš. Má tajomstvo, ktoré z neho urobilo tyrana. Nemôžem ti povedať viac, len mi skús veriť, prosím ťa,“ rukou prechádzal po zranenom mieste. Cítil ako ho napĺňa bolesť.
Josh rýchlo vyšiel zo spálne a pevne objal svojho priateľa. Neovládol sa. Oveľa lepšie chápal význam jeho slov. Bolo mu jasné, prečo to s ním chceli urobiť aj čo tým zamýšľali, ale nesmel mu nič prezradiť.
„Už bude všetko dobré, postarám sa o teba,“ na malú chvíľu sa nechal unášať svojimi citmi. Nežne pobozkal pery svojho priateľa. Len sa ich letmo dotkol, akoby chcel precítiť ich chuť.
„Josh, nie!“ Thomas odmietavo pokrútil hlavou. Cítil ako mu prudko tlčie srdce.
„Myslel som si, že ti ma pochopíš. Nie, toto nechcem. Nemal som sem chodiť, radšej pôjdem...“ bolesť neustávala. Bola taká skutočná ako prítomnosť jeho priateľa. Náhle sa mu podlomili kolená a začal mrmlať akési nezrozumiteľné slová.
„Neblázni! Tom, počuješ ma?“ šikovne ho zdvihol a odniesol do postele. Ty nepotrebuješ lekára. Tieto rany by aj tak nedokázali vyliečiť, len by zbytočne kládli otázky.
Opatrne ho vyzliekol. Zbežne prehliadol to vychudnuté telo. Páčil sa mu, ale zároveň mal sto chutí ublížiť človeku, ktorý sa k nemu zachoval tak kruto.
„Uvidíš, že budeš v poriadku. Dám ti časť svojej vlastnej energie,“ ľahol si k nemu a opatrne začal rukami prechádzať po celom tele. Zároveň ho bozkával a šepkal mu slová, ktorým nikto nemohol rozumieť. Telo postupne prestávalo nadobúdať nezdravú farbu, modriny mizli a rany sa zaceľovali.
„Ako ti to mám vysvetliť? Ako ti mám povedať celú pravdu o tvojej rodine. Bude to ťažké... možno až príliš a ty na to teraz nie si pripravený,“ opatrne ho pohladil a pomaly vstal. Potreboval sprchu, poriadne studenú a okamžite. Cítil ako sa ich vnútorné energie prepojili. Bol ochotný mu poskytnúť ochranu a vedel, že jedného dňa možno bude chcieť byť jeho partnerom. Obrnil sa trpezlivosťou a láskavosťou.
Mladší muž sa nemotorne obrátil na druhý bok. Upadol do spánku a nevedel, že nad ním bdie ochranná ruka jedného z najmocnejších mladých mágov zo skutočného sveta.
Chceli by ste niekedy v blízkej budúcnosti pokráčko?
Tak vám predstavujem prvú časť poviedky Real slash s mojimi hrdinami, ktorí patria len výlučne mne. Vekovaná hranica: už tradične od 18 rokov!!! Pre celú poviedku
Thomas (Tom)/Josh
Pár chvíľ ho delilo od zaklopania na dvere, ktoré mohli preňho znamenať vstup do nového života. Vedel, že na to nemá právo a tušil, že rodičia to nepochopia, ale nemohol už ďalej znášať hrozivú situáciu, ktorá panovala v ich domácnosti. Takisto aj krvavé odreniny na tele mu spôsobovali značné problémy. Ako dlho ešte mohol presviedčať spolužiakov, že spadol z bicykla, prípadne sa udrel počas cestovania v autobuse. Postupne strácali vierohodnosť. Vedel, že sa ho začnú vypytovať a napokon odhalia tú zlovestnú pravdu o jeho trpení. Stačili mu tie veľavravné pohľady počas telesnej výchovy, keď mali všetci možnosť vidieť strašné modriny, ktoré mal na tele. To, čo sa dialo za dverami ich rodinného domu hraničilo s nenormálnosťou. Každodenný boj o prežitie ho donútil odísť. Musel odtiaľ utiecť, lebo matka mu nechcela pomôcť, nemala silu pustiť z rúk pohárik a začať si všímať vyostrený konflikt medzi otcom a synom. Nepočúvala ich hádky, zatvárala oči pred bitkou, ktorú jej syn neustále dostával už od svojich šiestich rokov bol v ohrození a vždy sa našla nejaká zámienka, kvôli ktorej musel dostať poriadny výprask. Pomaly prestával rozoznávať čo je dobré a čo zlé, lebo všetko čo urobil bolo považované za trestuhodnú chybu. Taký bol život Thomasa Medisona až do chvíle, kým sa nerozhodol uniknúť z toho hrozivého kruhu násilia a bezmocnosti. Tmavovlasý muž, asi tak devätnásťročný, neuvedomujúci si svoju príťažlivosť, ktorá vyžarovala z jeho chladných hnedých očí, však stále nenachádzal odvahu vstúpiť do osobného priestoru svojho dávneho priateľa. Ošúchané džínsy z neho takmer spadli, keď sa pokúšal pozbierať veci, ktoré sa mu pritom náhlom pohybe vysypali z batoha. Nemal toho veľa a hanbil sa za svoju rodinu, za ich kruté zásady a istým spôsobom ho aj mrzelo, že musel odísť. Skôr než sa stihol konečne rozhodnúť, bezpečnostné dvere slabulinko zaškrípali a pomaly sa otvorili.
„Ahoj, Tom. Stojíš tu už dlho? Prečo si nezazvonil? Snáď sa nehneváš kvôli tej minulej nepríjemnosti. Nechcel som ťa uraziť, len by som bol rád, keby si mi požičal svoje poznámky a to snáď nie je žiadny zločin,“ o tri roky starší muž sa zhovievavo usmial. Zrejme práve vyšiel zo sprchy, lebo mal na sebe len čierny župan a z plavých vlasov mu stekali kvapky vody. Nemal ho poriadne zapnutý, čím si vyslúžil odsudzujúci pohľad svojho priateľa. Nepatril k ľuďom, ktorí zniesli takéto extrémnosti. Pohľad mu neochotne zablúdil na odhalenú hruď. Nemal by sa takto predvádzať. To nie je slušné.
„Nie, práve som prišiel. Poznámky ti samozrejme veľmi rád dám. Nechcel som ťa obťažovať, ale...“ bola to tá najťažšia chvíľa v jeho živote. Zdôveriť sa niekomu so svojím trápením predtým považoval za slabosť. Vedel, že to musí zo seba dostať za každú cenu.
„Poď ďalej, porozprávame sa v súkromí. Moji susedia sú veľmi zvedaví neustále len klebetia,“ pozval ho dovnútra svojho skromného príbytku. Z pomerne jednoducho zariadeného bytu sálal pocit bezpečia a domova. Napriek tomu, že niektoré veci boli nekoordinovane umiestnené a farebne nezladené, nepovažoval to za veľký problém. Byt napriek tomu pôsobil útulne a rozhodne spĺňal svoju funkciu. Študijné materiály a knihy boli rozložené na rôznych miestach, boli pootvárané niektoré aj počmárané a celé pokryté poznámkami. Bol viac než jasné, že tentoraz sa Josh snaží naozaj ukončiť prvý ročník. Už vystriedal niekoľko škôl a nikde sa mu nepodarilo dôjsť do konca. Tento rok zrejme považoval za prelomový. Možno preto si radšej zvolil externé štúdium a venoval sa popritom aj svojej práci.
Spokojne si prezeral obrazy, ktoré boli rozvešané na chodbe, boli to väčšinou všelijaké skice, rôznych farieb a veľkostí, ktoré nakresli Josh, počas svojich maliarskych inšpirácií. Kreslenie bolo jeho koníčkom, napriek tomu, že nikdy nenavštevoval umeleckú školu.
„Nevšímaj si ten neporiadok, práve sa učím a ty vieš, že keď mi to nejde všetky veci lietajú po izbe. Neurobil som zápočet, už zas v tom lietam,“ zahanbene sklonil hlavu.
„Vlastne by som ťa chcel o niečo požiadať, ale akosi si na to netrúfam. S tou písomkou to nie je až také zlé, ak chceš pomôžem ti z učením...“ znepokojene vyjachtal Thomas.
„Pokojne sa mi môžeš zdôveriť so všetkým,“ posadil ho na gauč a pokojne si prisadol k nemu. Konečne si zaviazal župan a začal sa tváriť čoraz vážnejšie.
„Nemám kde bývať. Mohol by som ostať u teba?“ pripadalo mu to hrozne ponižujúce, ale nemal na výber.
„Áno, samozrejme. Som rád, že si sa tak rozhodol,“ spokojne sa usmial. Nevedel čomu má vďačiť za také šťastie. Už dlhšiu dobu cítil silnú náklonnosť k svojmu spolužiakovi. Chcel byť v jeho blízkosti. Práve preto si nehľadal spolubývajúceho, dúfal, že napokon sa rozhodne odísť od svojej rodiny. Jemne mu prešiel rukou po tvári. Páčil sa mu už dlho, ale nechcel mu to povedať. Bál sa, že ho stratí.
„Potreboval by som aj ošetrenie. Mohol by si so mnou zájsť k lekárovi. Cítim veľkú bolesť a neviem vlastne ani netuším, ako som sa dostal k tvojmu bytu. Možno to bol len inštinkt a tie veci som mal už zbalené dávno,“ zúfalo si priložil ruku na hruď. Bol zvyknutý na to, že sa účinky ďalšieho výprasku prejavia v tej najhoršej chvíli.
Josh mu pomaly vyhrnul tričko. Keď zazrel to obrovské množstvo modrín neubránil sa zlosti. Mal chuť potrestať ľudí, ktorí sa naňho odvážili vztiahnuť ruku. Thomas bol šikovným študentom, ale nebol stavaný na znášanie takých násilností. Nedokázal sa brániť silnejšiemu protivníkovi.
„Ak ťa niekto napadol, mali by sme to ohlásiť. Vyzerá to veľmi zle. Nemocnica je tu blízko, len sa oblečiem a pôjdeme. Nemám informovať tvoju rodinu?“ rýchlo zamieril do spálne. Nechal otvorené dvere, aby sa mohli ďalej rozprávať. Rýchlo vybral zo skrine čisté nohavice a tričko a začal sa obliekať.
„Nie, nechcem, aby to niekto vedel. Bol to môj otec a jeho priatelia, zmlátili ma, lebo som sa náhodou dozvedel o tom, že patria k nejakému spolku. A to nie je všetko. Otec chcel, aby som sa venoval jeho priateľom po sexuálnej stránke. Odmietol som a oni ma potrestali. Ani neviem, ako to urobili, jednoducho mi spôsobovali bolesť a vôbec sa ma nedotýkali, nechápem ako to urobili. Nemôžem sa proti nemu postaviť, zabil by ma, ty ho nepoznáš. Má tajomstvo, ktoré z neho urobilo tyrana. Nemôžem ti povedať viac, len mi skús veriť, prosím ťa,“ rukou prechádzal po zranenom mieste. Cítil ako ho napĺňa bolesť.
Josh rýchlo vyšiel zo spálne a pevne objal svojho priateľa. Neovládol sa. Oveľa lepšie chápal význam jeho slov. Bolo mu jasné, prečo to s ním chceli urobiť aj čo tým zamýšľali, ale nesmel mu nič prezradiť.
„Už bude všetko dobré, postarám sa o teba,“ na malú chvíľu sa nechal unášať svojimi citmi. Nežne pobozkal pery svojho priateľa. Len sa ich letmo dotkol, akoby chcel precítiť ich chuť.
„Josh, nie!“ Thomas odmietavo pokrútil hlavou. Cítil ako mu prudko tlčie srdce.
„Myslel som si, že ti ma pochopíš. Nie, toto nechcem. Nemal som sem chodiť, radšej pôjdem...“ bolesť neustávala. Bola taká skutočná ako prítomnosť jeho priateľa. Náhle sa mu podlomili kolená a začal mrmlať akési nezrozumiteľné slová.
„Neblázni! Tom, počuješ ma?“ šikovne ho zdvihol a odniesol do postele. Ty nepotrebuješ lekára. Tieto rany by aj tak nedokázali vyliečiť, len by zbytočne kládli otázky.
Opatrne ho vyzliekol. Zbežne prehliadol to vychudnuté telo. Páčil sa mu, ale zároveň mal sto chutí ublížiť človeku, ktorý sa k nemu zachoval tak kruto.
„Uvidíš, že budeš v poriadku. Dám ti časť svojej vlastnej energie,“ ľahol si k nemu a opatrne začal rukami prechádzať po celom tele. Zároveň ho bozkával a šepkal mu slová, ktorým nikto nemohol rozumieť. Telo postupne prestávalo nadobúdať nezdravú farbu, modriny mizli a rany sa zaceľovali.
„Ako ti to mám vysvetliť? Ako ti mám povedať celú pravdu o tvojej rodine. Bude to ťažké... možno až príliš a ty na to teraz nie si pripravený,“ opatrne ho pohladil a pomaly vstal. Potreboval sprchu, poriadne studenú a okamžite. Cítil ako sa ich vnútorné energie prepojili. Bol ochotný mu poskytnúť ochranu a vedel, že jedného dňa možno bude chcieť byť jeho partnerom. Obrnil sa trpezlivosťou a láskavosťou.
Mladší muž sa nemotorne obrátil na druhý bok. Upadol do spánku a nevedel, že nad ním bdie ochranná ruka jedného z najmocnejších mladých mágov zo skutočného sveta.
Chceli by ste niekedy v blízkej budúcnosti pokráčko?
2. časť Slzy v piesku (Summmer slash)
Štítky:
Summer slash
Ty zhasínaš sviečku
Knôt už dohorieva
Tvoje srdce planie ďalej
Tým istým plameňom
Ostali ti len slzy v piesku
A láska nový zmysel naberá
Potomok mora sa musel každú noc ponáhľať do náručia zdroja svojej sily. Spenené vlny ho lákali do svojho láskavého náručia. Potreboval more ako útechu, ktorá nejatrila jeho rany.
Sean sa ponoril a prenikal čoraz hlbšie do svojho sveta, len aby sa zbavil tej hroznej ťažoby. Vedel, že Julian hrozne trpí. Každá chvíľa života bola vykúpená trpkými reakciami unaveného tela. Napriek tomu celých šesť mesiacov boli spolu relatívne šťastní a žili si svoj život. Julianova rodina s tým nikdy nesúhlasila a snažili sa ho všemožnými spôsobmi nájsť, ale on s nimi nechcel ostať.
Sarah im dopriala dostatok súkromia a vždy im pomáhala, aby bolo v domácnosti dostatok všetkého. Čas sa však krátil. Neúprosne ukrajoval z ich spoločného života.
Aj keď to Julian nedával najavo, čakanie mu spôsobovalo bolesť. Bol neustále unavený, podráždený a zatváral sa v ich spoločnej spálni. Odháňal ho od seba, keď začal pociťovať neznesiteľné bolesti. Tlmiace lieky odmietal brať a lekárov vôbec neprijímal.
Láska, keď odchádzaš
môj svet sa rúca
Chápem, že nesmrteľnosť
Je len pasca
Sean plával čoraz rýchlejším tempom. Už bol v tej hĺbke poriadne dlho. Mal iné pľúca ako ostatní ľudia, trochu viac prispôsobené na potápanie a práve preto sa ani nenechal vyšetrovať lekármi.
Tvoj úsmev nenahradí
Ani tisíc iných
Krajších tiel
Tvoj dotyk nenahradí
Žiadny klamlivý cieľ
Keď sa vynoril, na brehu zazrel kľačiacu postavu. Okamžite vyšiel z vody a rozbehol sa čo najrýchlejšie k mužovi, ktorý ležal na horúcom piesku.
„Julian, čo tu robíš? Nemal si vstávať...“ láskavo ho zdvihol do náručia. Cítil ako sa jeho telo chveje. Tentoraz nie od bolesti, ale od strachu.
„Ty si tam bol tak dlho. Hrozne som sa bál...“ majetnícky ho objal okolo krku a pobozkal na pery.
„Nemusíš mať strach. Mne to neuškodí. Potrebujem more, preto som nemohol prísť za tebou...Dlho by som bez slanej vody nevydržal...“ objasnil stručne.
„Vezmi ma dovnútra, chcem sa s tebou milovať, chcem to urobiť teraz,“ opatrne privrel oči a svoje telo zveril úplne do rúk partnera.
Túžba nás vždy spája
Túžba nás vždy pristihne
Túžba nás vždy nechá
Vyhrávať i prehrať zároveň
Sean ho bez váhania zložil na posteľ. Bola to rozhodne tá najkrajšia žiadosť, ktorú od partnera počul. Cenil si to viac než akékoľvek iné vyznania.
Láskavo sa prisal na jeho pery, chcel mu dotykmi prejaviť všetku svoju lásku. Nikam sa neponáhľal. Počúval tlkot jeho srdca, akoby sa bál, že ak ho príliš stisne nebude viac dýchať.
Chceme byť milovaní
Chceme nebyť podvádzaní
Chceme to, čo nemôžeme mať
Po dlhšej príprave roztúžene prenikol do jeho otvoru. Dával si pozor, aby mu nespôsobil ani najmenšiu bolesť. Vychutnával si zovretie tela svojho milenca, takisto bol spokojný aj s tým, že spolu s ním prežíval to kúzelné spojenie. Obaja sa prispôsobovali svojim momentálnym potrebám. Neskôr sa k sebe nežne pritúlili a ostali ležať v pevnom objatí.
***
Keď strácame, sme zraniteľný
Keď hľadáme potrebujeme nádej
Keď odchádza, ten ktorý nám možno bol súdený
Nechceme ísť ďalej
Sean cítil akýsi nezvyklý chlad. Telo v jeho náručí ochablo, bolo také studené priam neľudské. Rukou skontroloval pulz. Julian nedýchal, vôbec sa nemohol a bol bledý, ako ešte nikdy predtým.
„Miláčik, prosím...nie,“ zúfalo sa sklonil k nemu a začal mu dávať umelé dýchanie.
***
Hľadel na spenené morské vlny. Opieral sa o zábradlie a tichučko utápal svoj žiaľ vo fľaši s whisky. Julian bojoval tak dlho a tak urputne, bráni sa smrti a chcel byť s ním, ale telo to už dlhšie nevydržalo. Sean bol s ním, dokonca aj počas jeho posledných chvíľ, držal ho za ruku a rozprával mu záhadnom svete pod morskou hladinou. Posledný raz hľadel na svoj ostrov, a lúčil sa s morom, ktoré mu bolo blízke. Bol pripravený odísť do krajiny bez mora, odmietol úplnú nesmrteľnosť.
Koniec
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Obľúbené príspevky
-
varovanie: 18+, sex, akcia „Nemáme veľa času, ale rád ti vo všetkom vyhoviem,“ taká sladká žiadosť sa Joshovi veľmi páčila. Odmenil ho nežný... -
Varovanie: 15+, démoni, žiadny sex, "> , komentíky potešia, ešte pripomínam, že táto poviedka je absolútne nevhodná pre začiatočník... -
Názov: Univerzita (prerobená verzia) pár: učiteľ/učiteľ, kolegovia na VŠ Marek/Lukáš, Marek/Adam... a iné kombinácie varov... -
Názov: Univerzita (prerobená verzia) pár: učiteľ/učiteľ, kolegovia na VŠ Marek/Lukáš, Marek/Adam... a iné kombinácie varova...
-
nová kapitola, varovanie 15+ Vonku bola ešte tma a mladík schúlený pod perinou, cítil teplo vyžarujúce zo svojho prívesku. Tak dobre sa ešt... -
Varovanie: 18+, násilie, posadnutosť, Túto kapitolu som sa rozhodla rozdeliť na dve časti, lebo si chcel ponechať tento názov, ale keby som ... -
Názov: Univerzita pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš varovanie: 15+ Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ... ... -
Sú medzi nami. Sú nebezpeční a myslia si, že majú právo súdiť tých, ktorí používajú vnútorné oko. Vyrezávači oči. Dobrí mágovia, ... -
Názov: Univerzita pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš varovanie: 15+ Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ... Ob...
-
Zatiaľ ešte žiadne varovanie nedávam, lebo v tejto kapitole nie je nič nevhodné. Je trochu krátka, lebo asi tak vyzerá stav mojej múzy a v p...