alternatívny svet

Skúškové skončilo

2012-02-04T02:12:00.000-08:00

Činnosť blogu je odteraz obnovená, na pravidelné pridávanie podľa toho, ako budem stíhať školu. Keďže hneď mi aj začína letný semester. My skrátka permanentne stále začíname skôr. Som rada, že to už mám celé za sebou. A že budem môcť opäť normálne písať.

Samozrejme budem pokračovať v písaní poviedky Univerzita a časom by som snáď postupne prešla aj k tým ostatným. (Uvidím, ako mi to vyjde. Niečo z tých starších by som chcela určite dokončiť, keď nie teraz, tak časom.)

Každopádne som rada, že je to skúškové už za mnou.

Univerzita IV.

2011-12-10T09:43:00.001-08:00

Názov: Univerzita

pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš

varovanie: 15+

Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...

Občasník, nemá stanovené počty kapitol, bude pribúdať podľa nálady

Chcel byť v jeho náručí. Bolo to príjemné. Uvoľnilo tov ňom všetky zakázané túžby. Želal si, aby ho niekto práve takýmto spôsobom držal. Chcel cítiťprítomnosť inej ľudskej bytosti aj na takejto úrovni. Zistiť, aké to je. Nebyťvždy len tým, čo sa bojí toho, že ľudia zistia, že aj vzhľadom na svoj vek nemáza sebou žiadne takéto skúsenosti. Veľmi ho to prekvapilo a nezmohol sa nažiadny odpor. Bolo to príliš lákavé.

Opätoval mu bozk. Urobil to trochu váhavo a mierneneohrabane, ale zdalo sa, že Lukášovi to neprekáža. Takáto netradičná aktivita z jeho stranyvšak netrvala veľmi dlho. Lukáš ho od seba jemne odsunul. Už z pohľadu na jeho tvár, Marek usúdil,že sa do tejto veci radšej nemal púšťať.

„Takéto veci so študentmi nikdy nerobievam. Neviem,prečo...“ díval sa naňho chladne a prísne, akoby to celé spôsobil len on.

„To je v poriadku. Ja to chápem. Najlepšie bude, keď užnaozaj pôjdem...“ rýchlo vzal svoje veci a ponáhľal sa preč, aj napriektomu, že sa stále necítil práve najlepšie. Na svojho vyučujúceho sa už ani lennepozrel.

Miša čakala pri miestnosti. Pôsobila mimoriadne spokojnea telefonovala. Marek bol rád, že mal chvíľu čas. Potreboval sa trochuspamätať, z toho, čo sa odohralo. Keď sa k nemu Miša obrátila, takmerju nevnímal.

„Marek, si predstav, že nemáme hodinu. Máme prísť len napísomku. Fakt sa teším, volám priateľovi, aby prišiel skôr...“

„Ehm, dobre... Uvidíme sa o tretej,“ nie príliš nadšenedodal tmavovlasý mladík. Zamieril na druhé poschodie a zapadol donajbližšieho kresla. Stále mu nebolo dobre. Ruka ho opäť trochu rozbolelaa taška mu zrazu pripadala hrozne ťažká.

A mobil sa opäť ozval. Tentoraz mu prišla správa odJanky.

Ahoj, Marek.

Kedy ti končí škola?Napíš mi, či máš o piatej čas. Máme doma takú malú oslavu. Mám narodeniny.Dúfam, že si nezabudol, či?

Pa, Jana.

„Sakra!“ Marek chvíľu nahnevane hľadel na svoj mobil. Úplnezabudol, že jeho nevlastná sestra má narodeniny. Dokonca jej ani nič nekúpil.Na tieto veci vždy zabúdal, dátumy mu akosi nič nehovorili a keďže Janaabsolútne odmietala byť na facebooku a rovnako zavrhovala aj akékoľvek inéformy internetovej komunikácie, nemalo mu čo pripomenúť, že oslava sa koná uždnes večer.

Chvíľu bezradne hľadel na svoj mobil, ale napokon saodhodlal odpísať. Radšej nepotvrdil jej podozrenia. Zmohol sa len na krátkuodpoveď, že tam určite príde, ale stíha prísť autobusom. Milana nechcel vôbeczaťažovať, okrem toho spolu nikdy nevychádzali veľmi dobre. Kvôli nemu k nej dokonca prestal chodiť. Zastavilsa len, keď ho o to Jana vyslovene požiadala. Teraz ho však viac trápiloto, čo by jej mal kúpiť. A ako by to mal urobiť bez toho, aby vyvolalzbytočný rozruch. Knihy z knižnice totiž mali na sebe kódy a pokiaľby vošiel do nejakého obchodu, ozvalo by sa to povestné, nepríjemné pípaniea okamžite by sa stal stredobodom pozornosti. O niečo také vôbecnestál. Ostávala mu ešte jedna možnosť. Nechať knihy u spolužiaka nainternáte. Našiel si Karolovo číslo a zavolal mu.

Dlho nedvíhal, ale napokon prijal hovor a dohodli sa.Aj on si chcel s tých kníh nakoniec niečo prefotiť.

Marek vyšiel zo školskej budovy a pomaly sa vybralk internátu, ktorý bol našťastie oproti školskej budove.

Vyšiel po schodoch a zamieril k spolužiakovejizbe. Čo najrýchlejšie mu odovzdal knihy a ponáhľal sa von z budovy.Na čerstvom vzduchu sa už cítil omnoho lepšie. Prešiel sa skratkou do mesta. Dúfal, že nájdeniečo, čo by sa jej mohlo páčiť. Čo sa týkalo darčekových vecí, nebol vtomveľmi zbehlý, omnoho radšej nakupoval knihy a tie jeho sestra nečítala.Neostávalo mu nič iné, než kúpiť jej niečo, čo by omnoho viac ocenila.

Prešiel niekoľko obchodov, ale nenašiel nič, čo by sa muktovieako páčilo. Na chvíľu si sadol na lavičku vo veľkom obchodnom dome. Eštemu ostávali dolné poschodia, ale tie nevyzerali príliš nádejne. Hneval sa sámna seba, že si to nedokázal niekam poznačiť. Na niečo také by rozhodne nemalzabúdať. Okrem toho ona jediná hochápala. Nikomu inému sa nezdôveril s tým, že si je už úplne istý, svojouorientáciou. Doma o tom nemohol povedať nikomu. Obával sa, že niečo také by nikto inýz rodiny jednoducho nepochopil. A on s nimi nechcel úplnestratiť kontakt. Na niečo také nebol ešte pripravený. Úplne stačila celá tá aféra s otcovýmdruhým dieťaťom. Ešte aj dodnes si spomínal, ako matka ťažko niesla to, keď sadozvedela o Janinej existencii. Medzi jeho rodičmi sa tým vytvoril takmerneprekonateľný múr a Marekova mama dodnes neakceptovala Janu ako členarodiny. Uspokojila sa s tichou ignoranciou a na domácej pôde sao tejto veci nemohli nikdy hovoriť. A takisto ani o iných veciach, ktoré boli omnoho závažnejšie.Marek sa radšej pokúšal nemyslieť na to, ako mu kedysi povedala, že jeho otcanenávidí a radšej sa vôbec nemali stretnúť. Nechcel, aby sas rovnakou nenávisťou dívala aj naňho. Zahnal tieto obrazy a zatlačilich hlbšie do svojej mysle. Radšej sa vrátil k nakupovaniu. Ani na dolnomposchodí nič vhodné nenašiel. Kúpil si pitie v automate a ešte chvíľublúdil po nákupnom centre. Napokon sa mu podarilo nájsť jeden menší obchodík zozaujímavými príveskami. Vybral si jeden z nich a zaplatil pripokladni. Z obchodu vyšiel pomerne rýchlo a a s nikým sanebavil. Vložil si prívesok do tašky a vyšiel von z centra. Cesta doškoly prešla neuveriteľne rýchlo, možno preto, že si želal, aby bola takmernekonečná.

Po príchode do školy si prevzal svoje knihy a neochotnečakal na hodinu. Jeho spolužiaci spolu o niečom debatovali, ale on tomunevenoval pozornosť. Keď sa z triedy vyhrnuli študenti a on malmožnosť sadnúť si na svoje miesto, vôbec sa mu nepáčilo, že sedí pri tej častistola, ktorá bola najbližšie k Lukášovi.

Vzadu však bolo príliš teplo a nechcelo sa mu tlačiť salen na stoličke, bez toho, aby si nemohol ani poriadne zložiť veci. Preto si len položil na stôl svoj modrý obal a nespokojnehľadel pred seba na pár druhákov, ktorí tento predmet opakovali. On mal opäťten neodbytný pocit, že o rok bude sedieť presne na tom istom mieste. A nezbavilsa ho, ani keď Lukáš vošiel do triedy.

„Dobrý deň, dnes skončíme asi o pár minút skôr, takbude najlepšie, keď preskočíme prezenčku a rovno prejdeme na dnešnú tému,“usmieval sa na nich, ale Marek sa stále cítil mimoriadne neisto. Nespokojne sa krčil na svojom mieste a počascelej hodiny mlčky počúval svojich spolužiakov. Niektorí dokázali hovoriť o témetak, zaujato, dokonca vášnivo, až sa nedali zastaviť. On niečoho takéhotomomentálne nebol schopný.

A potom sa stalo niečo, čo vôbec nikto neočakával.

„Dobre, teraz by nám mohli niečo povedať, aj ľudia, ktorí súzvyčajne ticho. Tak napríklad...“ nazrel do prezenčky a prečítal meno: „Jozef.“

„Ten tu nie je...“ previnilo vyhlásila Miša.

„Dobre, tak niekto iný... Napríklad, Marek.“

Tmavovlasý mladík neochotne zdvihol zrak a pozrel sa nasvojho učiteľa.

Chvíľu si nebol istý, čo by mal povedať, ale napokon so sebadostal pár viet. Znelo to síce trochu neisto, ale nebolo to vôbec také zlé, akoočakával. Dokonca aj Miša mu venovala spokojný úsmev.

Lukáš vyvolal niekoho ďalšieho, ale počas hodiny sa ešteočividne zámerne párkrát vrátil k jeho názoru na danú problematiku. Celé to prebiehalo veľmi rýchlo a Marek malčo robiť, aby stíhal reagovať. Vydýchol si, až keď sa ručička na hodinkáchposunula na to správne miesto. A Lukáš konečne ukončil hodinu: „Výborne,tak vám ďakujem za dnešnú diskusiu, uvidíme sa zas v stredu naprednáške...“

Všetci sa začali rozchádzať a Marek si tiež balil vecido tašky. Postavil sa a začal si rýchlo obliekať bundu.

Univerzita III.

2011-11-09T10:24:00.000-08:00

Názov: Univerzita

pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš

varovanie: 15+

Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...

Občasník, nemá stanovené počty kapitol, bude pribúdať podľa nálady

Keď ho našiel, opatrne zamieril ku školskej knižnici. Lukáššiel poslušne s ním, akoby k sebe patrili. Mali spoločnú cestu. Tomusa zrejme už nedalo vyhnúť.

Niektorí študentipozdravili vyučujúceho a zvedavo si obzerali Marka. Mladík si ich chladnepremeriaval a nevenoval im ani najmenšiu pozornosť. Lukáš sa postavil doradu skôr, preto tentoraz stál až za ním.

Keď naňho došiel rad, prevzal si knihy a mierne nespokojnehľadel na svoju tašku. Pred ním si predsa nemohol kontrolovať svoje komentáre.Nebolo by to vhodné, keďže sa venoval tak trochu netradičnej literárnejčinnosti. Rozhodol sa radšej počkať, kým nepríde domov. Knihy ho pekne ťažili vrukách a Lukáš bol ako inak stále s ním, ale rozhostilo sa medzi nimiticho plné očakávania.

Na schodoch, Lukáša zdržali nejakí študenti. Marek urobilešte pár krokov, ale vzápätí to poriadne oľutoval, noha sa mu pošmykla. Dopadolna kolená, knihy mu popadali a pokožka na rukách ho mierne pálila. Hlavousa stihol aj mierne udrieť do zábradlia, ale našťastie nie tak, aby mu tospôsobilo veľmi silný otras. Rýchlo vyskočil späť na nohy a začal sizbierať knihy. Ruka ho trochu bolela z toho, ako sa snažil zachytiť. Dokoncazačala aj mierne krvácať.

„Si v poriadku?“ ustarostene sa spýtal Lukáš. Pomoholmu pozbierať zvyšné knihy a tváril sa mimoriadne vážne.

„Áno, to nič nebolo... Ja už musím...“ znepokojene saobzeral okolo seba.

„Ošetrím ti to a na chvíľu si sadneš...“ nástojilLukáš.

Marek mu chcel povedať, že s ním naozaj nič nie je, alenedostal sa k slovu. Lukáš ho jednoducho odviedol do svojho kabinetu.Marek bol natoľko omámený, že si ani neuvedomil, kedy sa za nimi zavreli dvere.Lukáš ho posadil do pohodlného kresla a ošetril mu ruku.

„Bolí ťa hlava?“

„Nie, ja len, máte pravdu. Potrebujem si chvíľku posedieť...“neochotne pripustil Marek. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal zo šoku.

Lukáš sedel pri ňom. Dívali sa na seba a on cítil, akobynimi prechádzalo priam elektrizujúce napätie. Desať minút na seba len hľadeli.

„Je ti lepšie?“

Marek prikývol.

„Ďakujem za pomoc. Už asi pôjdem.“

„Chcel som ti ešte povedať, že sa ma nemusíš nijako obávať.Som tiež ešte v istom zmysle študent. Na prednáškach len zastupujemkolegu, ktorý je dlhodobo chorý, ale mal by sa onedlho vrátiť.“

Marek netušil, čo by mal povedať, tak len opäť mierneprikývol a chystal sa opustiť miestnosť, ale spomenul si, že knihy ostalina stole.

Obrátil sa.

„Moje knihy...“ chcel povedať, že tam ostali, ale k tomusa nedostal. Lukáš ho pobozkal. Najprv jemne a potom omnoho dôraznejšie.Ich pery sa stretli a on si s tým nedokázal poradiť. Marek si nebol istý, čo by mal robiť. Niečo také zažíval po prvý krát a práve sosvojím vyučujúcim.

Poznámky autorky: Opäťsom tu preniesla istú vec, ktorá sa stala, ale netýka sa nášho páru skôrspomínaného pádu. Ten sa fakt stal, aj keď za iných okolností, inde, ale boloto dosť nepríjemné, ale nechala som sa tým inšpirovať. A ruka ma bolíešte teraz, hlava našťastie nie.

Univerzita II.

2011-10-30T09:50:00.000-07:00

Názov: Univerzita

pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš

varovanie: 15+

Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...

Občasník, nemá stanovené počty kapitol, bude pribúdať podľa nálady

„Prepáčte, ale ja mám potom dohodnuté niečo iné. Už tonemôžem zrušiť.“

„Dobre, tak niekedy inokedy.“

Marek až príliš horlivo prikývol. Neveril tomu, že niečotaké sa ešte niekedy zopakuje.

Pohľadom hľadal príslušný autobus, ktorý by ho malvyslobodiť z tejto situácie. Nanešťastie práve ten, ktorý ich mal odviesťaž do školy prišiel tentoraz skôr. Prestal hľadieť na hodinky a obrátil svojupozornosť k vyučujúcemu. Nebol si istý, aký presne titul má a nie každéhona vysokej škole nazývajú profesorom, preto si nebol istý oslovením. Tak satomu pokúsil vyhnúť. Napriek tomu, že Lukáš začal tykaním, on to neurobil.Obával sa, že by si na to nedokázal len tak ľahko zvyknúť.

„S vaším autom sa niečo stalo?“ opýtal sa Lukáša. Nemal to v úmysle,ale teraz, keď okolo nich nebol takmer nikto a napätie viditeľne stúpalo,mal neodolateľnú chuť niečo povedať. Pripadalo mu zvláštne, že práve on prišielautobusom. Vedel, že toto nie je zvyčajný spôsob, akým cestuje do školy.

„Je v servise. Včera som mal menšiu nehodu... Bol somnepozorný.“

Marek zo seba dostal len ďalšie nesmelé prikývnutie.

Opäť musel pripustiť, že Lukáš je istým spôsobom atraktívnya páčil sa mu aj jeho hlas. Nebol to práve typ, o ktorom by sníval,ale nepochybne mal niečo do seba. Niečo, čo zrejme nikto iný nevidel. A nahodine to ani nebolo možné. Tam na takéto veci ani nebola príležitosť. Každýčušal zalezený za knižkou a pokúšal sa niečo z nej dostať. Niečo, čoby dávalo zmysel a dalo sa aj nejakým spôsobom reprodukovať. Túto časť štúdia, nemal rád. Povedať niečomúdre a pritom si to vedieť aj obhájiť, nebolo nič príjemné. A tárať hlúposti sa mu teda vôbecnechcelo.

Tieto myšlienky mu prechádzali hlavou, práve keď autobusprudšie zabrzdil a cestujúci sa začali valiť k dverám.

Bolo jasné, že čoskoro sa úplne zaplní a ak sanepoponáhľa, bude musieť ísť pešo. Lukáš nastúpil a už tradične skončilpritisnutý k dverám a tentoraz aj k niekomu inému. Lukášnastúpil za ním a v tejto pozícii boli na seba poriadne natlačení. Cestujúcisa posúvali ďalej a oni sa museli podriadiť tomu prúdu. Ich ruky sa o sebanechtiac obtreli.

Marek sa tomu pokúšal vyhnúť, ale tlak tých ostatých honútil zotrvať na mieste. Pokúšal sa zahnať všetky možné predstavy, ktoré bymohli byť akokoľvek nepatričné. Díval sa do jeho očí a pokúšal sa aspoňtrochu držať. Na tlačenicu bol zvyknutý už od strednej školy. Aj tam sa taktopravidelne zvykli deliť o autobus, ale toto bolo iné. Lukášova blízkosťnaňho mala priam magické účinky. Obával sa, že sa prejavia viac než by chcel,preto sa pokúšal trochu viac posunúť, ale spredu sa ozvalo nesúhlasné mrmlanie.

Autobus dokonca prudšie zastal a on by spadol dopredu,keby ho Lukáš nezachytil.

„Ďakujem...“ zamumlal.

Predné dvere sa otvorili a šofér vystúpil. Niečo sazrejme dialo s autobusom. A aj s Lukášom, aj keď s úplne inéhodôvodu.

„Ahoj,“ z predného sedadla mu zamávala spolužiačkaMichaela. Najprv si myslel, že kýva niekomu inému, ale keď sa naňhoveľavýznamne pozrela, tak sa k nej pokúsil otočiť. Nebolo to ľahké a opäťsa trochu obtrel o Lukáša.

„Ahoj, Miša...“

„Máš urobené vety na transkripciu?“

„Áno, ale neviem, či dobre.“

Autobus sa opäť rozbehol a on bol od nej oddelený,kvôli tomu, že nejaká staršia pani v kroji práve vstala.

„Mladý muž, ide tento autobus do mesta?“

„Nie, nejde, ale keď vystúpite, na ďalšej zastávke dá sa tamv pohode prejsť...“

Šofér sa vrátil, autobus sa opäť rozbehol.

Na ďalšej zastávke už mali vystupovať. Marek sa dostal vonveľmi rýchlo. Miša sa k nemu pridala.

V krátkosti pozdravila Lukáša a obrátila sa k svojmuspolužiakovi.

Aj ona dochádzala a bola mu celkom sympatická, alenerobil si ilúzie o tom, že by sa mohli spriateliť. Takéto veci mu nikdynevychádzali.

„Ideme si niekamsadnúť?“

„Ja ešte nejdem. Musím ísť do knižnice.“

„Tak zatiaľ obsadím miesto niekde pri učebni.“

„Dobre, uvidíme sa tam.“

Miša šla do budovy rýchlejšie. Marek sa pohrabal v taške,hľadajúc preukaz. Chcel ho mať po ruke, aby sa potom nemusel pohrávať s taškou.

Lukáš bol stále pri ňom. Až teraz si to stihol uvedomiť.Dokonca mu došlo aj to, prečo sa Miša neponúkla, že s ním pôjde doknižnice. Vo výraze jej tváre bolo čosi zvláštne, čo nedokázal presneidentifikovať.

Poznámka autorky:Tento príbeh je vymyslený. Niektoré veci síce vychádzajú zo skutočnosti, alehlavná zápletka je čisto vymyslená a nemá nič spoločné so žiadnymiskutočnými osobami atď.

Univerzita I.

2011-10-24T10:46:00.000-07:00

Názov: Univerzita

pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš

varovanie: 15+

Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...

Občasník, nemá stanovené počty kapitol, bude pribúdať podľa nálady

Tmavovlasý mladík si znudene podopieral hlavu. Autobus mal odísť až o desať minút. On užpohodlne sedel a držal na kolenách svoje veci.

Chcelo sa mu spať. Hlava mu neúprosne klesala a nemal sao koho oprieť. Bolo ešte príliš skoro. V autobuse po zhasnutí svetielzavládla tma a on si bez váhania urobil pohodlie. Včera sa veľmi nevyspal.Stále mu chodili po rozume akési veci a momentálne ho prepadala akásipočiatočná panika, že celá tá námaha, akosi stráca svoj zmysel. Nikomu sa s týmnezdôveril. Presnejšie povedané nikomu známemu. Jediný, s kým o svojichmomentálnych obavách hovoril bol lukas_01/il.

Nedávno získaný kamarát, ktorý mu betoval jeho poviedky.Jeho povzbudivé slová mu trochu vylepšili náladu, ale v poslednom čase sakomunikácii s ním vyhýbal. Zdalo sa mu, že sa až priveľmi uvoľnil a prezradiltoho príliš veľa. A ich posledný rozhovor bol až priveľmi intímny. Začalisa spolu baviť aj o veciach, ktoré pred všetkými tvrdohlavo tajil. O skrytýchtúžbach, ktoré momentálne tvorili ďalšiu časť jeho vnútorného zmätku a nepokoja.Marek sa začal obávať, či toho náhodou neprezradil príliš veľa. Preto rýchloukončil komunikáciu a už pár dní sa nedokázal odhodlať k tomu, aby munapísal. Utešoval sa tým, že na to aj tak nemá čas.

Musel riešiť aj iné, oveľa akútnejšie problémy, akointernetového priateľa. Akosi nemal potrebu ozvať sa na cvičeniach a hlavnejeden vyučujúci mu stále dával pocítiť, že ho nepustí na skúšku, ak sa nejakýmspôsobom neprejaví. A zhodou okolností sa aj on volal Lukáš. Napriek tomu, že bol ešte pomerne mladý, pripadal mu prísnya akosi sa na jeho hodinách ani nedokázal poriadne sústrediť. Obával sa,že takýmto tempom sa na skúšku nedostane.

Práve, keď sa pokúšal spomenúť si, o čom bol text,ktorý mali čítať a medzitým už aj kvalitne driemal, začul nejaký hlas: „Jetu voľné?“

Nedbalo prikývol a ani sa nenamáhal otvoriť oči. Zabudolna text a spokojne sa zabalil do vetrovky. Bolo mu teplo, cesta bolapomerne príjemná. Takmer celú cestu prespal v sladkej nevedomosti.

Na istom úseku sebou autobus trochu trhol a on pocítilna kolene cudziu ruku. Očakával, že saodtiaľ okamžite dostane, ale nestalo sa tak. Tvrdohlavo ostala na mieste o niečodlhšie.

Marek sa tej ruky dotkol. Chcel ju dostať, čo najskôr preč.Na niečo takéto nebol vôbec pripravený. A niekto cudzí by sa ho rozhodne taktodotýkať nemal. Obzvlášť, keď na ruke nahmatal prsteň.

Už-už sa chystalniečo povedať, ale neznámy sa napokon váhavo odtiahol. Svetlá sa zažali a Marekmal možnosť si pozrieť svojho spolucestujúceho. Veci mu takmer vypadli z rúk. Bol toLukáš, nie ten skvelý internetový, ten otravný seminárový. Prsteň nahmatal z jednoduchéhodôvodu. Spomínaný Lukáš sa nedávno oženil. Z čoho vyplývalo zrejme aj to,že ten dotyk musel byť len dielom náhody. Jeho manželka bola pomerne atraktívnamladá žena. Marek ich spolu videl v kaviarni. Takmer by im závidel, alepredmetom jeho záujmu boli skôr muži. Preto to nepovažoval až za také dôležité.

„Dobrý deň...“ hlesol neisto.

„Ahoj, ty si, Marek, však?“

Nervózne prikývol a pokúšal sa hľadieť na svojetopánky, akoby na nich bolo niečo zaujímavé. Čoskoro by už mali vystúpiť.Dovtedy to musel nejakým spôsobom vydržať. Na stanici chcel prejsť inýmidverami, ale pod vplyvom ostatných cestujúcich bol nahnaní aj tak k tým predným.Ešte bolo veľmi skoro a na zastávke sa ocitli len oni dvaja. Mareknevedel, čím si zaslúžil to, že tam nikto iný nebol. Všetci sa nahrnuli doautobusu a on sa tam už tradične nezmestil. Ostal stáť na zastávke a bezváhania čakal na ďalší. Lukáš ostal pri ňom.

„Máš hodinu?“

„Hm... ešte nie, idem najprv niečo vrátiť do knižnice.“

Kniha ho už poriadne ťažila v batohu a bol najvyššíčas ju vrátiť. Potom si chcel zapnúť ipad a pozrieť sa, či mu prišlinejaké komentáre k novej kapitole, ale to mu samozrejme nemienil vešať nanos. Neskorším autobusom by sa už na hodinu nedostal, preto prišiel o niečoskôr a dúfal, že nájde bezpečné miestečko, kde si bude môcť pozrieť svojblog. Ukázalo sa, že tentoraz to nebude také jednoduché ako zvyčajne.

„Ja tam idem tiež. Nedal by si si potom kávu?“

Marek ledva zakrýval prekvapenie. Nechápal, prečo musí maťpráve dnes takú smolu. Nevedel si ani len predstaviť, o čom takom by sa s nímakurát mal rozprávať. A nechápal ani to, prečo je k nemu taký milý. Nahodinách pôsobil doslova zastrašujúco. Marek ho označil ako svojho SeverusaSnapa.

Nebol si istý tým, čo by mal povedať. Nechcel, aby tovyznelo neslušne, ale úplne mu stačilo to, čo sa dialo na hodine. Nechcel s nímtráviť ešte ďalší čas.

20. kapitola Vzbura 2/2

2011-05-14T10:10:00.000-07:00

Pár: 15+, pár Azazel a Belphegor

Plavovlasý démon nespokojne nakrčil opúchajúci nos. Azazel ho k sebe ochraňujúco pritisol a pokúšal sa mu vyliečiť nepríjemné poranenie. Belphegor nahnevane zazeral na anjela, ktorý sa objavil v ich blízkosti. Bol jedným z bratov, ktorý v poslednom čase zažívali pomerne veľkú slávu vďaka istému seriálu. Samozrejme, Castielovi takáto pozornosť ktovieako nelichotila. Zámerne si preto zvolil dlhšie svetlé vlasy a dokonale nežný vzhľad. Pôsobil tak nevinne a krehko a hlavne, bol to nebeský, ktorého práve teraz netúžili stretnúť. Nie príliš silný, ale pod ochranou a schopný ich poriadne potrápiť.

„Čo chcete od tejto duše?“ opýtal sa nahnevane.

„Toto vôbec nebolo slušné, Castiel!“ podráždene si ho premeral Azazel.

Vrhol naňho jeden z tých pohľadov, ktoré mali jednoznačný význam: budem sa na teba sťažovať Luciferovi a Lucifer sa bude veľmi hnevať.

Castiel tento pohľad neprehliadol, ale opätoval mu ho a pripojil svoj dodatok: Michael si s vami už poradí, ak sa opovážite mi ublížiť.

Chvíľu na seba, ešte nespokojne zazerali, ale napokon Castiel zletel nižšie a dokonale im zaclonil výhľad na Setha.

„Tu nemáte čo robiť. Vráťte sa späť na svoje miesta,“ vyzval ich dôrazne.

„Ty nám nebudeš hovoriť, čo máme robiť, malý braček. Mal by si sa ospravedlniť Belphegorovi. Pozri sa, čo si mu urobil...“ nenápadne nadvihol nahnevanému démonovi hlavu. Belphegorov nos stále opúchal a jeho dokonale vyvážená podoba sa rozpadala. Rohy mu narástli do takej veľkosti, až ho Azazel takmer nedokázal udržať. Obával sa, že Belphegor zabudne na dočasný mier medzi mocnosťami a pustí sa do Castiela.

„Tej veci sa ospravedlňovať nebudem... Nie som povinný...“

Castiel zbledol a jeho podoba sa zachvela, keď ho niekto veľmi nešetrne zozadu objal.

„Lucifer?“

„Moje meno by si nemal používať tak často. Mohlo by ti to ublížiť. Si ešte príliš mladý na to, aby si sa plietol do našich vecí. Povedz braček, prečo si akurát teraz musel poškodiť Belphegorovu podobu?“

„Ja som len chcel, aby dali pokoj duši, ktorú mám momentálne na starosti,“ bránil sa Castiel.

Lucifer prešiel rukou po jeho tvári. Za nechal mu na nej stopy, ktoré zasiahli až do jeho podstaty. Mocnejší anjel utlmil jeho výkrik a nedovolil mu zavolať pomoc.

„Svojou činnosťou si vyvolal nebezpečnú búrku. Za to ťa doma neposlúchajú. Budú straty, aj keď koho to už dnes zaujíma...“

„Akú búrku?“ rozpačito zamumlal Castiel.

Obloha náhle naozaj potemnela. Z Belphegora do sveta unikalo niečo mrazivé. Azazel ho znepokojene hladil. Vedel, že Lucifer nie je fyzicky pri nich. Bola to len jeho až príliš živá podoba, ale bolo to možno aj desivejšie, ako keď stál pred nimi. Takáto podoba neprezrádzala takmer nič. Bola ako vražedná maska bez zľutovania. Castiel to tiež cítil. Začínal ho pohlcovať strach.

„To som nemal v úmysle, chcel som len, aby dali pokoj...“

„Iste. To chápem a aj ich za to potrestám. Pri tejto duši naozaj nemajú čo robiť, ale mal si to urobiť inak. Teraz sa dívaj,“ donútil ho skloniť hlavu.

Anjeli a mrzutý démon sledovali ako sa búrka postupne zmenila na zúriace tornádo.

Castiel rozpačito hľadel na tú spúšť, ktorú tá vec narobila. Boli tam dosť dlho na to, aby cítili ako smrť prišla pre tých, ktorí ešte umrieť nemuseli. Cítili odchody mnohých duší. Mnohé zranenia a škody spôsobené na majetku.

„Ja som to nechcel... Potrestajú ma,“ bezmocne sa opieral o padlého anjela. Prítomnosť staršieho brata bola vždy istým spôsobom upokojujúca, aj keď šlo o pomerne nebezpečného a prešibaného padlého anjela.

„Ty nevieš, nič o trestoch, Castiel. Teraz choď a nechaj nás...“ prikázal mu Lucifer.

Castiel pomaly prikývol a zmizol im z očí tak rýchlo, ako to len bolo možné. Sladký pocit zlyhania a prehry utíšil démonov hnev.

Belphegor sa spokojne usmial, rohy sa mu začali skracovať a opäť horlivo objímal svojho anjela.

Luciferova podoba ďalej pozorovala vybraného smrteľníka. Hra mala byť tentoraz ešte agresívnejšia.

„Chystáš sa...“ opýtal sa Azazel, ale Belphegor mu položil ruku na ústa. Nebolo vhodné sa teraz padlého na niečo pýtať.

Lucifer prevzal malého démona z náručia svojho brata.

Pobozkal ho na čelo a zrejme mu chcel niečo ukázať, ale k tomu sa už nedostali.

Pod nimi sa objavila obrovská trhlina v realite. Rozširovala sa ako nenásytné ústa, tiahnuce sa pozdĺž všetkého, čo bolo dobré.

Belphegor previnilo hľadel na nebeských anjelov, ktorí sa chystali túto trhlinu uzatvoriť. Rozhodne nemal v úmysle im pridávať prácu.

Lucifer sa naklonil bližšie k malému démonovi a vášnivo ho pobozkal. Azazel sa nespokojne pomrvil a pokúšal sa nemyslieť na to, že niekto sa práve dotýka jeho obľúbeného démona.

„Toto bude dlhá hra. Robte mi spoločnosť. Už sa na vás nehnevám. Ostaňte so mnou...“ prikázal im Lucifer.

Hra sa mohla začať. Nikdy neutíchajúce mechanizmy sa dali do pohybu. Seth nepodľahol. Pozorovali ho celé roky. Celé roky sa mu prihovárali, ale on ich nepočúvol. Jeho cesta neskôr smerovala k nebeským... Samuelov trest pokračoval. Lucifer sa zdržiaval pri svojich najbližších a dlho si nevyberal žiadneho iného spoločníka.

***

O pár storočí neskôr...

Samuel ukončil ďalšiu várku nezmyselného mučenia. Opatrne si sadol k okraju priepasti a aj proti svojej vôli počúval ten lákavý hlas. Nereagoval, ale nechal ho prúdiť. Nešťastne hľadel na duše hriešnikov zmietajúce sa v pekelných mukách. Na malú chvíľu ho vystriedali a mohol si trochu oddýchnuť, ale ani to ho nemohlo dostatočne uspokojiť. Necítil sa ako démon, ale ako odsúdenec. Nič nebolo také ako očakával a začínal sa báť samého seba, svojej vlastnej posadnutosti. Nechcel pokračovať. Cítil, že to už dlhšie nevydrží. Zabudli naňho. Ani po uplynutí trestu, za ním nikto neprišiel. Dvojčatá pri ňom neboli. Nemohol ich nájsť. Všetci mu vraveli, že Tieň z nich urobil vyššie bytosti a nepúšťa ich so svojej blízkosti. Nebolo to spravodlivé. Tak veľmi mu chýbali. Tak veľmi sa kvôli tomu trápil. To všetko ho opäť doviedlo na okraj priepasti. K hlasu, ktorý ho pred toľkými storočiami volal.

Môžeš zariadiť, aby to prestalo, aby som prestal byť stále len človekom?

Nedočkal sa odpovede, akú očakával, žiadneho hlbokomyseľne filozofického podtextu. Do jeho podstaty sa vkradla len jediná neodbytná myšlienka. Odísť. Zmiznúť. Stratiť sa. Prestať existovať.

Príď za mnou. Príď za mnou na dno priepasti.

Samuel sa pozrel nadol. Do nikdy nekončiacej temnoty. Naklonil sa a opatrne klesal do tej nesmiernej hĺbky. Opäť padal a opäť bol rovnako bezmocný ako predtým.

Ale tentoraz mu nezáležalo na tom, čo sa s ním stane. Bol sám. Opustený, bezvýznamný démon, ktorého meno ľudia ani len nepoznali. Nikomu neprekážalo, že nenastúpil na mučenie a stratil sa nevedno kam.

***

Ryan sa otriasol pod náporom ďalšej silnej bolesti. Byť vyššou bytosťou malo aj svoje nevýhody. Hlavne vzhľadom na Tieňovu osobitú nenásytnosť. Okrem toho ani po toľkých storočiach ho neomrzeli rímske tógy a museli si ich obliecť aj jeho milenci. Ryanovi to obzvlášť prekážalo, lebo si nemohol zvyknúť na toľkú obnaženosť svojej podstaty.

„Matt, už si našiel tú vec? Musíme konečne získať späť Samuela...“

Pokúšal sa prebrať staršieho brata, ktorý bol ešte stále poviazaný a momentálne ukážkovo visel vo vzduchu. Tieň bol na ňom nalepený obzvlášť znepokojujúcim spôsobom.

Poznámka: viem, že to tak vyzerá, že sa žiadna vzbura neodohrala, ale uvidíte neskôr...

20. kapitola Vzbura 1/2

2011-03-29T08:11:00.000-07:00

pár: rôzne, tentoraz Samuel/tvor z priepasti

Samuel pocítil, akoby celú jeho nevinnosť nemilosrdne prebodol silný záchvev nenávisti. Tak hlboká zlosť a bolesť sa nachádzala na mieste, ktoré ani poriadne nevidel. V nemennom svete, v nemennom čase a na mieste, nikdy nekončiacich výkrikov.

Príď ku mne.

Nejaký hlas mu to našepkával, ale on ďalej pokračoval vo svojej činnosti. Mučenie by malo byť zábavné teda, aspoň pre démona, ale jeho anjelska časť pritom začínala neskutočne trpieť.

Mrzí ma to, ale nemôžem ťa brať vôbec do úvahy. Nenechám sa opäť niekým oklamať. Nech si ktokoľvek, daj mi pokoj. Odíď!

Myšlienkovo zatlačil na ten lákavý hlas. Už mal dosť takýchto vecí. V pekle nemohol nikomu dôverovať. Nikto mu tam nechcel pomôcť. Väčšina z tých bytostí sa ho len snažila využiť.

Samuel pocítil, ako jeho úsilie ešte viac zosilnilo ten vábivý hlas. Na tele cítili bolestné impulzy. Niečo ho takmer neskutočne láskavo hladilo.

Viem, že sa hneváš. Plačeš nad premárnenou šancou, ale to ešte ani zďaleka nie je všetko. Odviedol ti tvoju jedinú istotu. Tieň prepojených démonov. Ostal si sám.

Tie myšlienky ho zaboleli. Niekde hlboko v ňom sa pretrhla číra bezmocnosť. Pritlačil natoľko, že hlas duše, ktorú týral, prenikol celým peklom. Démoni mu zato posielali pochvalné pohľady. On sa len odvracal a túžil zmiznúť. Vypariť sa. Prestať existovať v akejkoľvek inej forme, ale také privilégium mu nebolo udelené.

To nie je tvoja starosť. Prečo sa o mňa vôbec zaujímaš? Nie som nič. Nie som už nikto.

Ten poranený kúsok duše, ktorý mu ostal neskutočne drásal jeho podstatu. Anjel v ňom nariekal a nevedel, ako si s tým má poradiť. Nikto mu nepovedal, čo by mal robiť. Spoliehali sa, že na to nejakým spôsobom príde sám. Že zostúpi so svojej bezmocnosti a prestane sa skrývať za tých, ktorí mu nepomôžu.

Pôjdem za nimi. Nájdem ich.

Nezaujímam sa o teba môj drahý. Ešte nie. Nebudem ti klamať. Si nový. Si ako nepopísaný kúsok papiera a nemáš mi, čo dať. Nič také, čo by som si ani sám nemohol vziať. Som len sám, ako ty. Už dlhé veky som s nikým nehovoril...

Samuel pokrútil hlavou. Tentoraz omnoho intenzívnejšie a pokúšal sa prekonať túžobné očakávanie. Záujem inej bytosti sa mu páčil. Bolo jeho slabosťou, že tak veľmi túžil, aby ho mal niekto rád. Nechcel ľúbiť. Chcel, aby niekto ľúbil a zbožňoval jeho. Takto sa nanovo pretransformovala jeho predchádzajúca túžba po láske.

Potrebuješ sa odtiaľ len dostať. Chceš, aby som to snáď zariadil? Tak to ťa musím sklamať. Nemám takú moc.

To stvorenie sa zasmialo. Mimoriadne nebezpečným spôsobom.

Nechcem odísť, drahý. Chcem sa len rozprávať. Nič viac. Chcem, aby si ma spoznal. Aby ma niekto počul. Viem, že teraz ti to pripadá čudné, ale keď tu budeš dlhšie, pochopíš, čo presne mám na mysli.

Samuel pocítil ďalšie bodnutie túžby. Démoni sa naňho opäť nervózne natlačili, mysliac si, že mu to spôsobujú oni.

Obrnil sa tvrdosťou a pokúšal sa odvrátiť vnútorný zrak od tej bytosti, ale bolo to, ako pokúsiť sa odvaliť príšerne ťažkú skalu.

Telo mu zmáhala cudzia túžba. Cudzie predstavy, ktoré ho takmer pohltili. Cítil dychtivé pery na tých svojich. Také, ktoré by ho určite nezradili. To sa mu tá bytosť pokúšala našepkať.

Nie som tvoj drahý. Nezáleží mi na tom. Len už sakra sklapni a staraj sa o seba.

Prekvapilo ho, keď hlas okamžite zmĺkol a všetky sladké pocity sa z jeho mysle vytratili. Teraz bol už naozaj sám a túžil ho zavolať späť, ale jeho zranenia mu to nedovolili. Nemohol sa na nikoho spoliehať. Len na tých svojich, ktorí už neboli v pekle.

Nikoho iného nemienil počúvať. Nech by ho to akokoľvek lákalo. Pochopil, že slová sú silné a tí, ktorí ich vedia používať sú ešte silnejší. Prefíkanejší ako on. Jeho naivita im len hrá do karát. Chcel si robiť svoju prácu a na nič iné nemyslieť naozaj to chcel, ale o pár hodín sa jeho zmučené srdce opäť obrátilo k tomu hlasu.

Drahý. Bolo to také sladké, že ho niekto tak nazval, akoby na ňom niekomu záležalo, ale peklo vôbec nebolo o tom. Bolo o túžbach, ale nie o naplnení. Bolo o zúfalstve, ktoré nikdy nemalo skončiť. Bolo o chybách, za ktoré sa večne platí a Samuel na tie svoje nemohol zabudnúť.

„Azazel, Belphegor, prosím, vráťte sa po mňa...“ žiadal ich nahlas, akoby naozaj boli vedľa neho. Jediný priatelia, jediná istota, ktorá mu ešte ostávala.

Neprišli. Neukázali sa mu, aj keď vedel, že oni ho museli počuť. Nemohli ho vyviesť z pekla, proti vôli anjela, ale prísť za ním a odpovedať mu by bolo úplne v poriadku. Napriek tomu neprišli, aj keď ich tak naliehavo volal. Smutne sklopil zrak a pokračoval vo svojej práci v nikdy nekončiacom čase.

***

Belphegor nespokojne hompáľal nohami. Páčilo sa mu, keď si ho Azazel vyložil na chrbát a mohol sa oňho opierať. Bolo to dosť problematické, lebo mu tým stláčal jedno krídlo, ale inak sa dosť pohodlne opieral o tie krehké záležitosti.

„Bude z toho vzbura. Cítim to v kostiach, ktoré nemám,“ zamyslene poťahoval Azazela za vlasy.

„Pozri sa naňho. Tentoraz to Lucifer trochu prešvihol. Ten chlapec má dušu, ako...“ nervózne ukazoval prstom na osobu, ktorá s ktorou už mali v nebi svoje plány vyššieho charakteru.

Ten mladík, ktorý si tam dole na Zemi, veselo robil úlohy, nemal ani poňatia, aký rozruch dokážu nebeský urobiť, kvôli vyvolenej duši. Samuel bol pre nich síce dôležití, tak ako ostatné duše a dvojčatá tiež mohli mať isté poslanie, ale ukázalo sa, že ich strata pre nich nebola až taká ťažká.

Toto však bolo niečo iné. To dieťa bolo rozhodne na vyššej hladine dobra a mohlo by toho pre svet veľa urobiť. Síce nie, dnes ale určite neskôr. Dnes to bol len obyčajný študent, ktorého budúcnosť bola ešte stále neistá. A vzhľadom na Luciferov záujem o získanie tejto duše, bolo možné, že sa nič z toho ani len nestane.

Seth bol zatiaľ po všetkých stránkach, veľmi dobre použiteľný, veľmi schopný inklinovať k dobru. Bol takým nesmelým dieťaťom, pomerne roztúženého sveta.

„Bude a ešte aká, ale ty seď poriadne, aby si nespadol...“ varoval ho, keď zosadli ešte o kúsok nižšie.

Belphegorovi pripadalo nekonečne príťažlivé dráždiť práve takúto dušu. Stiahnuť ju až na dno a ukázať mu, čo znamená pravé peklo.

„O mňa sa ty len neboj. Mne sa nič nestane, ale oni sa dokážu poriadne nahnevať a čo potom. Vieš, predsa, že do niektorých vecí by sa nemal miešať ani ten náš,“ zámerne nevyslovoval jeho meno a pokúšal sa hovoriť, čo najtichšie.

„My dvaja na to nemám žiadny dosah a pokiaľ...au...“ Azazel sa prudko otočil, keď za sebou zaregistroval pohyb. Anjelska energia mu oškrela už aj tak boľavé krídla a Belphegor dostal priamy zásah do tváre.

19. kapitola Tieňohra

2011-03-15T10:41:00.000-07:00

Po dlhom čase som sa rozhodla obnoviť túto poviedku.
Pridávam rovno celú kapitolu, aj keď je kratšia ako zvyčajne, ale beriem to ako taký úvod k ďalšiemu písaniu tejto poviedky.

varovanie: 18+, sex

„Nechajte nás na pokoji. Chceme sa vrátiť k Luciferovi,“ zanariekal Ryan. Vyplašene sa pokúšal dostať späť k bratovi.

„Budete ma poslúchať. Zvyknete si na to, čo vás čaká a čím skôr sa to stane, tým lepšie pre vás. Ty nemáš právo sa na niečo sťažovať. Teraz si môj a Lucifer pre teba neexistuje. Zbavil sa ťa ako mnohých iných pred tebou. To nie je pre nás žiadna novinka. Nikdy sa dlhšie neuspokojí s jednou dušou, aj keď musím uznať, že vy dvaja ste naozaj rozkošný...“ naklonil sa k Mattovi a takmer bolestivo sa prisal na jeho pery. Tvrdosť toho bozku spôsobila, že sa celý rozochvel. Mal pocit, akoby doňho vrážala až príliš krutá sila. Na takú jemnú bytosť mal v sebe energiu, ktorá by prebudila snáď aj mŕtveho. Bol samotnou rozkošou, samotnou podstatou všetkého zakázaného.

Ryan bolestne zastonal, keď sa jemná ruka začala pohrávať s jeho napätým údom. Žiadny iný dotyk v ňom nevyvolal toľko túžby, ale napriek tomu chcel Matta. Chcel, aby sa ho takto dotýkal len on. Zmietal sa medzi týmito dvoma túžbami, ale napokon povolil a pustil Tieňa hlbšie do svojich úst. Ich jazyky sa dráždivo preplietli a Ryan cítil, akoby sa nadýchol čistej moci, aj keď už dávno nebol schopný dýchania, v pravom zmysle toho slova. Tieň znalecky plienil jeho ústa a prestal, až keď si všimol ako na nich Matt nahnevane hľadí.

„Neboj sa. Aj na teba sa dostane,“ poutieral si pery, mierne opuchnuté od dráždivého bozkávania a pritiahol Ryana bližšie k nim. Rozdelil sa na dve vysoké a štíhle postavy, ktoré ich rozhodne prevyšovali. Obaja znepokojene hľadeli na to, ako si každá z jeho častí privlastnila jedného z nich.

„Čo bude so Samuelom?“ zadychčane sa spýtal Ryan. Telom sa mu šírila napätá sladkosť. Nová podoba Tieňa si ho celého privlastňovala.

„To isté, čo s ostatnými drahé dieťa. Buď sa stane váženým démonom, alebo bude zničený, tak ako tisíce iných, ktorý stratili nárok na nebeskú bránu. Isté je len jedno, že bude roniť slzy, kvôli anjelovi, ktorý ho využil...“

„Zachránime ho. Pomôžeme mu...“ zúfalo nariekal Ryan.

Prvá podoba tieňa ho tak bolestivo uhryzla do bradavky, že musel vykríknuť. Po tele by mu stiekla, krv, keby ešte nejakú mal.

„V pekle rozhoduje on. Vy tam neznamenáte nič...“

Tvrdo ho odtiahol ešte ďalej od brata a donútil ho omotať si nohy, okolo jeho zväčšenej podoby. Cítil jeho teplo, jeho silu, ale nemohol z nich čerpať.

„A vy? Mohli by ste mu pomôcť?“

„Ja nepomáham. To nie je moja úloha,“ dodal posmešne.

„Prosím, urobíme čokoľvek.“

Vrhol ďalší zúfalý pohľad na svoje dvojča.

Matt cítil sa do jeho tela zahryzli mučivé záblesky bolesti. Mapovali jeho citlivé miesta a donútili ho úplne sa napnúť.

Mal pocit, že ho to snáď roztrhá na kusy. Chránil Ryana pred tou bolesťou, ale obával sa, že to už dlho nevydrží.

Druhá podoba sa naklonila k nemu a agresívne mu zovrela krk ostrými pazúrmi. Tieň zrejme využíval jednu so svojich mimoriadne nepríjemných podôb. Krehký chlapec sa kamsi vytratil a vystriedala ho krvilačná šelma. Zhrozene vykríkol, keď sa temné hroty pazúrov začali zabodávať do jeho podstaty. Vyrval z nej to puto, čo ich spájalo a odtrhol ho zo živej pulzujúcej energie. Matt cítil, akoby niečo vychádzalo z jeho duše. Niečo živé a bolestivé a počul nárek svojho brata. A to bol ten impulz, ktorý stačil na to, aby sa vzoprel. Želal si dať prečo to puto, ale nikdy nie takýmto násilným spôsobom. Horúce spojenie sa vrátilo späť na svoje miesto a usadilo sa ešte hlbšie. Matt bol odhodený niekam dozadu. Až takmer za hranicu svojich možností. Obojok ho opäť bolestivo zovrel a on si želal, aby sa mohol opäť vrátiť na zem ako človek. Aby sa nič z toho nestalo, aby mohol žiť a predávať svoje knihy v kníhkupectve.

***

„Neplač, maličký,“ Azazel opatrne utešoval svojho obľúbeného démona. Belphegor mrzuto vysedával v jeho náručí a jeho nádherné oči sa plnili slzami, ktoré sa menili na horúce potoky jedovatej sily.

Hladkal ho po vlasoch a dúfal, že sa čoskoro dokáže upokojiť. Nechcel, aby si niekto všimol, že opäť takto vybuchol.

„Chcem, späť dvojčatá!“ nariekal Belphegor. Kvôli jeho nepríjemnej nálade sa museli vznášať medzi oblakmi, aby svojou silou nevyvolal na Zemi žiadne nepríjemnosti. Držali sa ďalej od nebeskej brány a Azazel sa celý čas znepokojene obzeral.

„To nebude také ľahké. Tieň ich už nepustí a Lucifer nám s tým nepomôže. Vieš, predsa aký je, keď si Tieň niečo zaželá. A oni sú len...“ pokúšal sa ho presvedčiť Belphegor. Bolo šialenstvom niečo také žiadať od jeho brata. Lucifer bol v týchto veciach. dosť nekompromisný a momentálne nemal náladu vytrhávať niekoho z pazúrov Tieňa. Bol rád, že oni dvaja sa tým už nemusia zaoberať. Tieň sa opäť stiahol do svojho domova a nechal ich vydýchnuť si.

„Tak to nemalo byť. Čo povieme Samuelovi, keď sa na nich bude pýtať? Ako mu povieme, že...“

„Tým sa netráp. Po skončení svojho trestu bude iný. Možno si na nich ani nespomenie...“ nerád Belphegorovi pripomínal, čo všetko dokáže urobiť takýto trest a niekoľkoročné mučenie duší muselo nenávratne ovplyvniť Samuelovo zmýšľanie.

Belphegor si už možno nespomínal akí sú tí ľudskí démoni, ale Azazel to vedel celkom presne.

Tá pekelná služba bola ako jed, ktorí zbúral akúkoľvek hladinu ľudskosti. Lucifer vedel veľmi dobre, čo robí, keď nariadil takýto trest...

„Bude ako tí ostatní?“

„Obávam sa, že áno. Samuel sa zamiloval do anjela, ktorí má rád dohody, hrá sa s ľuďmi a so všetkého najviac ho bavia stále nové hry. Samuel preňho prestane byť zaujímaví, rovnako aj dvojčatá. Postupom času na nich úplne zabudne a začne sa pohrávať s inými ľudskými bytosťami. Vieš predsa, ako veľmi ho baví vyhrávať a dokazovať si, že dokáže zmanipulovať akúkoľvek dušu. Možno si už počul o tom, že má nový cieľ...“ Azazel si nebol istý, či o tom môže hovoriť, ale vedel, že Lucifer začal komunikovať s ďalšou osobou.

„Aká hra to bude tentoraz?“ Belphegor vedel, že mohli dopadnú ešte oveľa horšie. Mohli trpieť v plameňoch pekelných ako tie ostatné dôverčivé bytosti. Práve v tej oblasti, ktorá bola určená takýmto bytostiam.

„To netuším. Opäť s niekým komunikuje. Tentoraz ide len o novú dušu do zbierky. Ide o dohodu...“ chladne upresnil Azazel. Aj on si už zvykol na nových, ktorým Lucifer venoval pozornosť, ale vedel, že to nebude trvať večne. Prišla nová výzva a to Lucifera podnietilo k tomu, aby ich trestal. Nebola to len nespokojnosť s ich démonským vývojom. Ten mohol trvať aj večne, ale Luciferova podráždenosť jasne naznačovala, že má nový cieľ.

Azazel si tým bol už teraz istý. Nič viac než ďalší premárnený život. Ďalšie stránky príbehu, ktorý v žiadnom prípade nemôže mať dobrý koniec.

Belphegor si utrel slzy, zaujatý novou hrou.

„Môžeme tú osobu vidieť? Rád by som vedel, s kým sa zahráva. Vieš, veľmi dobre, že celé peklo, vždy stávkuje, ako to napokon skončí. Minule som prehral dosť veľkú čiastku. Veril som, že Samuel dostane to, čo ja a bude s ním. A tí dvaja, aj v to som veril, ale nevyšlo to. Vzdal sa ich. Tentoraz chcem vedieť, všetko o tom človeku, kým si o niečo stavím,“ nadšene odvetil Belphegor.

„Tak, dobre, ale musíme tú osobu pozorovať veľmi nenápadne.“

***

Samuel cítil, ako mu po tele steká rýchlo sa míňajúca energia. Peklo čiastočne odčerpávalo posledné svetlé stránky jeho osobnosti. Práca sa mu nedarila. Mučenie si už nedokázal až na toľko vychutnať. Rozmýšľal o tom, akoby sa mohol ukryť. Niečo nebolo v poriadku. On to cítil. Celá jeho duša prepadnutá peklu si uvedomovala, že čas jeho krátkej slávy sa skončil. A jeho maličkosť by mala buď pevne zapadnúť do systému, alebo zabudnúť na akúkoľvek formu existencie.

Zozadu sa naňho tlačili démoni najnižšieho rádu. Rozmarne sa okolo neho obtierali. Prišiel o ochranu, prišiel o všetko a neželal si nič iné, len môcť sa pomstiť. A bola tu bytosť, so samej hĺbky bezodnej jamy, ktorá jeho volanie vypočula.

Oznam

2010-12-25T06:42:00.000-08:00

Na tento blog som naozaj nezabudla, viem, že to teraz tak vyzerá, ale postupne sa chcem vrátiť aj k tomuto. Momentálne pracujem na poviedkach Elixír moci a Chata, ktoré mám na meropesvete, ale postupne sa vrátim aj k týmto, ktoré sú tu.
Problém je vtom, že teraz opravujem jeden taký svoj príbeh a s niektorými tunajšími nedokončenými poviedkami som úplne prerušila kontakt, čiže si ich musím prečítať zas, aby som plne pochopila všetky postavy, ale pokúsil sa postupne všetko dorobiť.

18 kapitola Raj hriešnikov

2010-09-18T07:49:00.000-07:00

varovanie: 15+, dokončenie kapitoly

Tieň sa na nich mrazivo usmial a spokojne k nim vystrel ruky. Oboch ich postupne vyobjímal a vybozkával.
Belphegor a Azazel na seba zarazene hľadeli. On sa nezvykol takto správať, málokedy sa niekoho dotkol.
Napriek tomu Lucifer najviac túžil po pozornosti krutého Tieňa.
Všetci vedeli, že tí ostatní sú len hračkami na rozptýlenie. Tieň bol tou bytosťou, ktorú si chcel udržať, ale to nebolo možné.
Tieň sa s ním vždy len zahrával a čo najviac ho dráždil. Preto ho padlí ani démoni nemali príliš v láske. Podvedome sa ho báli a ani jeho nádherne žiarivý úsmev ich nemohol presvedčiť, že má dobré úmysly.
„Neprišiel som za vami kvôli tým spomienkam. Mňa tieto záležitosti až tak nezaujímajú. Požiadal som pekelného princa Lucifera, aby mi vás oboch na určitý čas požičal.“
Azazel a Belphegor sa na seba znepokojene pozreli. Obaja sa poriadne zachmúrili, ale neodvážili sa mu protirečiť.
„Lucifer s nami nepôjde?“ s nádejou sa spýtal Belphegor.
Obával sa, že sa nebude mať o koho oprieť ako dôjde k najhoršiemu.
„Nie, nepozval som ho. Chcem, aby ste mi pomohli vybrať si moje nové hračky. Lucifer sa rozhodol darovať mi pár démonov, podľa vlastného výberu. Tí, ktorí mi slúžili predtým ma už nudia,“ vysvetlil možno až príliš zdvorilo.
„Chcete si nechať nás?“ vyplašene vyhŕkol Belphegor.
„Nie, vás dvoch nie. Potrebuje, aby ste ostali v jeho blízkosti. Zatiaľ ma budete len sprevádzať do pekla a pomôžete mi dopraviť nových služobníkov do mojej dimenzia. Nebojte sa, nezdržím vás príliš dlho,“ uisťoval ich spokojne.
„Dobre,“ neochotne odvetil Belphegor.
Pevne sa chytil Azazelovej ruky a prijal aj dotyk tej Tieňovej.
Obaja už dopredu ľutovali nešťastníkov, ktorých si Tieň vyberie. Jeho dimenzia bola síce pokojnejšia ako peklo, ale Tieň bol poriadny zvrhlík a neštítil sa ničoho...
Povrávalo sa, že má rád rôzne typy netradičných hier a experimentov...
Peklo ich privítalo dosť chladným spôsobom. Všade vládlo až príliš veľké pracovné nasadenie a Luciferova energia udávalo tón možno až prílišnej horlivosti.
Tieň ich nechal vznášať sa nad ostatnými a chvíľu pozorovali duše. Tieň fascinovane hľadel hlavne na novú zbierku vrahov, ktorón možno až prílišnej horlivosti.
Tieň ich nechal vznášať sa nad ostatnými a chvíľu pozorovali duše. Tieň fascinovane hľadel hlavne na novú zbierku vrahov, ktorí ešte neboli porozdeľovaný na miesta odpykania trestov.
Boli rozdelení do akýchsi priečinkov, duše boli naukladané jedna na druhej a nespokojne šomrali.
„Moji obľúbenci. Postarajte sa o nich dobre. Niektorí z nich ma dokonca mohli počuť...“ spokojne im zamával a pritiahol anjela a démona bližšie k sebe.
Spoločne pozorovali, ako sa z tmavej krajiny pekelnej vynára Ryan.
On mal teraz za úlohu prerozdeľovať hriešnikov, ale namiesto toho sa vznášal niekde v úzadí, imaginárnymi rukami si zakrýval tvár a plakal. Očividne ho trápilo dlhé odlúčenie od brata. Nemal dovolené opúšťať vstupnú zónu a mohol len zaraďovať duše.
Vrahovia sa naňho podozrievavo vyškierali a pokrikovali naňho neslušné slová.
„Toho si zoberiem. Azazel, prines mi ho!“ Tieň ukázal prstom naňho.
Azazel neochotne povystieral svoje krídla a dostal sa, až k Ryanovi.
Neostávalo mu nič iné, len poslúchnuť. Vzniesol sa nižšie a zdvihol Ryana do bočného prúdu, ktorí slúžil pre vyššie bytosti. Tieň málokedy zostupoval až úplne do pekelnej jamy.
Vždy sa skôr držal na okraji.
„Azazel, čo to robíš?“ oboril sa naňho.
„Mrzí ma to, ale nemám na výber,“ smutne odvetil anjel. Musel ho držať ako nejaký balík, ale nič iné mu neostávalo.
„Čo sa deje. Prosím, zlož ma dolu!“
„Nemôžem. Buď radšej ticho,“ uzemnil ho Azazel.
Odniesol ho až k Tieňovi, ktorý si ho uznanlivo obzeral. Rukou sa dotkol spojenia, ktoré Ryana prepájalo z jeho bratom.
„Chcem aj toho druhého. To bude pekný komplet,“ tešil sa Tieň.
Vyzeralo to, akoby už bol dávno dohodnutý, že si ich vezme.
„Belphegor, priveď ho sem, aby sme mohli odtiaľto vyjsť,“ prikázal svetlovlasému démonovi.
„Áno, môj pane,“ nesústredene odvetil Belphegor. Zletel nižšie do pekla a chvíľu mu trvalo, kým našiel Matta.
Potom sa spoločne presunuli do Tieňovej dimenzie.
Chlapec odetý v rímskej tóge si sadol na výrazne červený gauč a požiadal ich, aby mu jeho nové darčeky zložili k nohám.
Ryan a Matt skončili vedľa seba na zemi, úplne nahí sedeli pri Tieňových nohách. Na ich tvárach sa zračil hnev a zúfalstvo.
Na krkoch sa im objavili železné obojky a reťaze, ktoré im bránili premiestniť sa.
Matt pevne objal svojho brata a pokúšal sa ho upokojiť. Nemohli prehovoriť, akoby ich niečo úplne blokovalo. Lucifer sa ich vzdal, namiesto trestu ich poslal na miesto, z ktorého nemôžu uniknúť.
„Dovolíte nám odísť, pane?“ opýtal sa Azazel. Videl ako sa Belphegorovi tisnú slzy do očí a nechcel, aby pred Tieňom prejavil nejakú slabosť.
„Áno, pokojne choďte a pokračujte vo svojich povinnostiach,“ okamžite ich prepustil Tieň.
Potom sa obrátil k svojim novým hračkám.
„Vitajte v pravom raji hriešnikov...“ potiahol Matta za reťaz a donútil ho pustiť plačúceho brata.

poznámka autorky: Matt a Ryan sú už vybavený. Už sa viac nevrátia do pekla a ostatnú s Tieňom. Tým pádom už ostáva len Samuel a Belphegor, Azazel a Lucifer, teda, zatiaľ budem riešiť ich osud a tak... Matt a Ryan sa možno objavia ešte v nejakej časti, ale ich osud sa už nejak výrazne nezmení:D čiže ich situácia je už uzavretá:D

18. kapitola Raj hriešnikov 2. časť

2010-09-02T07:53:00.000-07:00

varovanie: 15+, krátke
kapitola je tentoraz rozdelená do troch častí

Azazel rýchlo natiahol ruku.
Belphegor pritisol hlavu k jeho hrudi a rukami sa chránil pred tou spŕškou farieb a zvukov, ktorá sa na nich zosypala.
Azazel rozhorčene zanadával a pokúšal sa to zastaviť, lebo vedel, že ešte nenastal ten pravý čas.
Ten prudký nápor mu takmer spálil ruku. Ledva ju stihol včas odtiahnuť, ale na jemných bruškách prstov vyrazili pľuzgiere. Jeho podoba sa začínala lámať. Striedavo sa menil z atraktívneho mladého muža na mäkké svetlo zakončené krídlami.
„Prepáč,“ zanariekal Belphegor. Opatrne pritisol pery na jeho hruď.
Nežný dotyk ukončil šialene rýchle premieňanie.
Azazelova podoba sa ustálila a rýchlo ho stiahol so sebou pod stôl.
Belphegor sa ho zúfalo pridržiaval.
„Ne... Nevedel som, že máš so sebou spomienky,“ svetlovlasý démon poriadne zbledol, keď si uvedomil, ako veľmi budú všetci zúriť.
Nebolo bezpečné otvárať niečo také na zemskom povrchu.
Silné spomienky dokázali narobiť totálny chaos.
Búrkové mračná sa prihnali so všetkých strán.
Začal fúkať studený vietor a dažďové kvapky, čoskoro začali zúrivo dopadať na zem.
„To nič. Viem, že si to nechcel...“ Azazel pevne pridržiaval svojho milovaného démona. Ochraňujúco ho objímal...
Neuvedomil si, že spomienka už skončila a on si ju ani nestihol pozrieť.
Azazel pocítil silný tlak v oblasti krídel. Ten pocit sa šíril do celého tela.
Niečo také sa stávalo len veľmi zriedkavo a vždy to bolo predzvesťou niečoho zlého.
Rýchlo vytiahol Belphegora spod stola.
Stihol to práve včas. Stôl doslova explodoval, rovnako aj všetky ostatné v Belphegorovej reštaurácii.
Trosky lietali vzduchom a vrážali do zúfalých hrania chtivých duší. Uprostred celého toho zmätku sa na chodníku objavil tieň.
Nesvietilo slnko a obaja vedeli, čo to znamená.
Azazel rýchlo schovával Belphegora sa sebou a rozrušene pozoroval ako sa Tieň sformoval do podoby nádherného chlapca.
Slovami sa nedala opísať toľká krutá nádhera. Každý by ho chcel. Dokonca aj tie najnižšie bytosti sa začali zúfalo hmýriť, keď zacítili jeho blízkosť.
Hriešne zvodné telo mal zahalené do čiernej rímskej tógy, ktorá bola možno až príliš tesná.
Azazelov pohľad nechtiac zablúdil k miestam, na ktoré by sa v prítomnosti sladkého Belphegora radšej nemal pozrieť. Cítil ako ho démon zľahka kopol do nohy, ale ani to mu nezabránilo hľadieť na krutú krásu, ktorá dráždila všetko, čo bolo schopné akejkoľvek túžby.
Vyzeral ako mladý atlét vystupujúci z nejakého starodávneho obrazu. Napriek tomu nikoho nepotešila jeho prítomnosť.
Azazel dúfal, že si len vezme spomienku a odíde, ale tentoraz sa udialo niečo oveľa horšie.
Tieň zovrel vo svojej ruke spomienku a nespokojne pokrútil hlavou. Nechal ju neškodne zhorieť vo svojich rukách.
„Pristúp,“ vyhlásil chladne.
Azazel opatrne vstal. Pomaly zamieril k temnému mladíkovi. Hlavu mal stále sklonenú, pripravoval sa na akýkoľvek druh fyzického alebo psychického útoku. Nič sa nestalo a to bolo ešte viac desivé než akýkoľvek úder sily.
Zastal, až keď mu Tieň pokynul, aby bližšie nepristupoval. Démonov a anjelov nemal príliš v obľube.
Jediný ku komu sa väčšinou správal milo a priateľsky bol Lucifer. Tieň ho považoval za svojho obľúbeného anjela a všetci vedeli, že je medzi nimi istý druh vzťahu. Ostatní preňho nemali absolútne žiadnu cenu.
„Nechceli sme vyvolať rozruch, ale ak to bude potrebné prevezmem za to plnú zodpovednosť.“
„Neprevezmeš,“ opravil ho Tieň.
„Aj ty pristúp bližšie,“ vyzval trasúceho sa Belphegora.
Svetlovlasý démon ho neochotne poslúchol. Ostal schovaný za Belphegorovým chrbtom a sledoval ako sa mu na hlave opäť objavujú rožky.

18. kapitola Raj hriešnikov 1. polovica

2010-08-12T07:52:00.000-07:00

varovanie: 15+
Belphegor/Azazel

„Vezmi si toto. Chcem, aby si pochopil...“ položil na stôl malú kocku. Bol to zhluk spomienok zabalený v anjelskej mágii...
Azazel nedôverčivo hľadel na tú vec.
Vedel, že hrá dosť nebezpečnú hru, ale práve to ho na tom, tak priťahovalo.
Nádherne apokalyptický Lucifer a nemilosrdne milosrdný Michael.
Oboch ich svojím spôsobom potreboval, ale spomienková kocka, nebola tým, čo by ho momentálne uspokojilo.
Michael bol mocný archanjel a nikto mu nezakázal prijímať od neho dary.
Váhavo natiahol ruku a strčil si tú kocku do vrecka. Trochu ho tam ťažila, ale nebolo to až také nepríjemné ako očakával.
„Michael, mohol by si mi aspoň povedať...“ namrzene si ho premeral Azazel.
Takých kociek mohol mať aj tisíc. Občas ich žiadal od niektorých nových duší, aby si mohol pozrieť ich príbehy.
Nič nevychádzalo tak, ako si to naplánoval. Príšerne ho to štvalo.
Najradšej by zavrel celú herňu a odpratal sa na pekne vyhriate miesto, kde by mohol ľutovať to, čo sa mu podarilo spôsobiť.
Počítal s tým, že Lucifer sa rozčúli, keď mu povie o Michaelovom pozvaní.
Obával sa, že Samuel si bude aj ďalej privlastňovať Belphegora.
Hlavne teraz, keď si začal uvedomovať, že Lucifer sa s ním nebude maznať.
Temný anjel potrestal svojich neposlušných démonov. Poslal ich tam, kam anjeli chodili len s veľkým sebazaprením.
Azazel bol nadšený tým, že jeho plán vyšiel.
Chcel ostať sám s Belphegorom. Bez takmer neustálej prítomnosti nespokojných členov Samuelovej rodiny.
Dúfal, že mu Lucifer dovolí nechať si Belphegora len pre seba a pekne sa oňho starať, kým vybaví všetky tie otravné, pekelné záležitosti.
Lucifer mu nedoprial to potešenie hladkať nádherného Belphegora.
Začínal sa naozaj obávať, že sto rokov pekla, bude znamenať aj odlúčenie od svetlovlasého démona.
V práci sa momentálne nemal s kým baviť. Čašníčky, ktoré tam boli nasadené nepatrili k jeho obľúbeným dušiam.
Azazel mrzuto hľadel na čisté duše, ktoré prešli okolo. Boli to jasní nebeskí kandidáti.
On by ich vedel obrátiť, keby chcel, ale momentálne to nestálo za námahu.
Myslel na to, ako nádherne by sa dal hladiť hriešne sladký Belphegor...
Jeho pozornosť si opäť uzurpoval ten malý kúsok spomienok. Cítil ako sa mu rozpálil v dlani.
Keď sa opäť dotkol kocky takmer ho ochromila výraznú nebeská aróma. Mal pocit, akoby sa ho dotýkal. Takmer ho to zabolelo. Michael netušil, že ho to ešte stále istým spôsobom mrzí.
Cenil si svoju slobodu, ale bol v pekle, až príliš dlho na tom, aby mu nechýbala istá časť pôsobenia v nebi.
Peklo malo v sebe niečo, čo aj v samotných anjeloch vzbudzovalo strach.
Aj pre nich to bol večný trest.
Nebo nebolo preňho len slovom, ktoré by v ňom nič nevyvolávalo. Možno preto odmietal pretrhnúť posledné putá.
„Pravda môže byť krutá, narábaj s ňou opatrne. Sám musíš rozhodnúť, či to povieš, tým ktorých sa to týka,“ spokojne dodal Michael.
Potom rozprestrel svoje biele krídla a zmizol v oslepujúcom svetle.
Azazel bol tým svetlom chvíľu úplne oslepený. Keď sa mu zrak opäť vyjasnil, uvidel pred sebou Belphegora.
„Bel, čo tu robíš?“ Azazel si ho rýchlo posadil k sebe.
„Lucifer ma vyhodil. Je poriadne podráždený a nemá na nič náladu. Trochu ma mučil a potom ma nechal ísť. Spomínal, že sa v pekle niečo pokazilo. Tieň je nespokojný z jeho prácou v pekle,“ dodal trochu tichšie.
Niečo také sa občas stávalo a pokiaľ si chceli všetci zachovať svoje podoby v neporušenej forme, radšej sa pustili do práce.
Tieň vždy vedel vystihnúť tú najhoršiu možnú chvíľu na rozpálenie Luciferovho hnevu.
Nepochybne tvrdo okritizoval to, ako riadi peklo. On si vždy vedel nájsť spôsob, ako im to celé ešte viac sťažiť.
Ak mu naozaj niektoré veci tvrdo vyčítal, celé peklo bude horieť od Luciferovho hnevu.
Azazel bol napokon rád, že ho Lucifer poslal späť na zem. Bolo oveľa príjemnejšie zbierať hriešnikov ako vychutnávať si Luciferovu prísnu inšpekciu. Azazel si s istotu vedel predstaviť, ako rozčúlene obracia celé peklo hore nohami, len preto lebo nedostal od Tieňa zvyčajnú pochvalu.
Azazel pevnejšie objal Belphegora.
„Bolí ťa niečo?“
„Trochu ma páli chrbát, ale inak som v úplnom poriadku,“ namrzene odvetil Belphegor. Zjavne neočakával, že s ním Lucifer bude jednať takýmto spôsobom.
„Hneď sa o to postarám,“ Azazel ho pohladil liečivým dotykom.
Belphegor ho oboma rukami objal a spokojne sa na ňom uvelebil. Bolo to celkom príjemné nechať sa utešovať od spokojného Azazela.
Dlho spolu len tak sedeli, objímali sa a pozorovali nič netušiacich ľudí.
Belphegor rukou zavadil o kocku a nechcene spustil projekciu spomienok...

17. kapitola Ohnivý archanjel

2010-07-05T08:58:00.000-07:00

15+, démoni, anjeli...

Démoni napäto sledovali každý Luciferov pohyb.
Nezdalo sa, žeby mal v úmysle splnenie príkazu vynucovať silou.
„Za svoju neposlušnosť budete musieť zaplatiť. Nestrpím, aby ste mi odporovali, keď vám niečo jasne a zreteľne prikážem. Spoliehate sa na anjelsku stránku, ktorá vám poskytuje ilúziu čistoty a nedotknuteľnosti. To je len pekný a žiarivý obal, nič viac a nič menej, ale som ochotný tú vašu čistotu a dobrotu, ktorou už nedisponujete, podrobiť skúške...,“ nebezpečný nárast jeho energie im naznačil, že pán pekiel s nimi začína strácať trpezlivosť.
Lucifer podišiel celkom blízko k nim. Položil ruku na Samuelovo plece.
Mladý démon ten krátky dotyk zmenil na objatie. Oboma rukami sa ho pevne zachytil.
Obával sa tých krutých očí, ktoré mu naznačovali, že nevyviazne len tak ľahko.
„Povedz Samuel, si ochotný podstúpiť túto skúšku?“ znelo to, ako nejaká hra, ktorá by sa mohla rýchlo vymknúť spod kontroly.
„Áno, som,“ hrdo odvetil Samuel. Nemohol cúvnuť. Nech by to malo byť akokoľvek bolestivé, nevzdá sa tak ľahko.
Luciferova energia sa okolo neho ešte chvíľu obtierala, akoby niečo dôležité hľadala.
Potom ho od seba opatrne odtisol. Túlenie mu trochu vylepšilo náladu, ale stále bol dosť zaujatý tou údajnou skúškou. Samuel začínal uvažovať o tom, že nemal tak rýchlo súhlasiť. Lucifer preňho určite mal pripravenú nejakú zákernosť.
„Pošlem ťa do sekcie takzvaných omylom umiestnených hriešnikov. Sú to tí, čo si peklo zvolili z pomýlených dôvodov, prípadne boli oklamaný a zvedený, tak ako ty, ale ešte nedozreli nato, aby sa mohli stať démonmi. Niektorí z nich toho asi nebudú nikdy schopní.
Vybral som ti jedného, taký špecifický prípad... Prevezmeš úlohu jedného démona, ktorý sa má starať o jeho neprestajné trýznenie. Uvidíme, ako sa zachováš. Podľa toho sa rozhodnem, či má pre mňa tvoja ufňukaná existencia ešte vôbec nejakú cenu...“ drsne ho nasmeroval k pekelnej bráne. Nechal otvorené akési žiarivé okienko určené na sledovanie.
Potom sa obrátil k dvojčatám.
„Vy dvaja si pekne sadnite na posteľ. Nebojte sa. Aj na vás príde rad, až Samuel skončí,“ pánova energia ich surovo zhodila a dotiahla späť k posteli.
Ryan sa zúfalo privinul k Mattovi. Roztrasene ho objímal a vyhýbal sa pohľadu na temného anjela.
Lucifer sa elegantne usadil, zväčšil okno tak, aby videli všetko, čo sa bude v pekle odohrávať.
„Prosím, neubližujte, Samuelovi,“ zúfalo nariekal Ryan.
Lucifer sa k nim prisunul bližšie a neľútostne pokrútil hlavou.
„Diskusia skončila. Dívajte sa!“ prikázal im chladne.
Tým ukončil akékoľvek protesty. Ryan sa pevnejšie pritúlil k Mattovi a nechal sa od neho utešovať.
Sledovali ako Samuel zostupuje k miestu, ktoré bolo v priepasti dosť oddelené od ostatných.
Zatratenou dušou bol prekvapivo chlapec v Samuelovom veku. Vyzeral celkom bezbranne a zúfalo... Na tvári sa mu zračilo utrpenie niekoľkých storočí...
Hriešnik k nemu obrátil svoju uplakanú tvár. Zahľadel sa naňho takmer prosebne. Zopäl ruky, zúfalo vrážal do chladných stien priepasti.
Nebol to vrah ani žiadne podobné stvorenie, skôr to vyzeralo, akoby zablúdil na ceste z očistca.
Samuel sa postavil na miesto, kde predtým stál démon, ktorý mal príslušného hriešnika na starosti. Vyzeralo to, akoby kombinoval rôzne typy nepríjemného mučenia, obzvlášť zloženého z najväčších strachov, ktoré trápili hriešnika počas života.
Dvojčatá veľmi skoro odvrátili zrak. To, čo uvideli vtom okne, bolo oveľa horšie, ako očakávali.
Samuelova podoba sa zrazu výrazne zmenila. Stvrdla do akejsi neprirodzenej polohy, ktorá uňho nebola nikdy predtým prítomná. Potom nadobudla výraz chladného uspokojenia, jeho podstata nasiakla temnotou. Všetko to náhle vyšlo na povrch a čoskoro videli, ako hriešnik trpí pod náporom ďalších a ďalších úderov pekelného ohňa.
„Je to démon,“ spokojne skonštatoval Lucifer. To hrozné divadlo ho vôbec neprekvapovalo.
Dvojčatá sa k nemu privinuli, akoby uňho hľadali potrebnú oporu.
Lucifer ich prijal do svojho náručia, tak ako predtým Samuela.
„ale...potrebuje si zlepšiť techniku... Myslím, že ho tam nechám pracovať ešte veľmi dlhú dobu...“ uzavrel okienko a chvíľu sa s nimi maznal. Bozkával ich, ale nezašiel tak ďaleko, aby sa niečo medzi nimi odohralo.
„Prosím, urobíme pre vás všetko, veď to viete...“ zúfalo protestoval Ryan. Očividne sa mu takéto skúšky nepozdávali.
„Trvám na tom, aby sme pokračovali. Bez výnimky,“ Lucifer ho odmenil odzbrojujúcim pohľadom.
„Ty môj malý Ryan, prevezmeš Belphegorovu bežnú prácu. Budeš ju vykonávať sám, bez svojho staršieho brata...“
Ryan sa pokúšal protestovať, ale Matt mu jasne naznačil, aby to nerobil.
Tak len pokorne prikývol. Neisto prešiel cez pekelnú bránu.
Potom Lucifer pristúpil k druhému dvojčaťu.
„Matty, tvoja úloha bude najťažšia... Nepoviem ti o čo presne pôjde... Sám uvidíš. Takisto ťa musím dôrazne varovať, že v pekle Ryana nenájdeš, kým to ja nedovolím. A na rozdiel od ostatných, ty budeš vedieť, že vás tam posielam na celé toto storočie. Bude to vaša posledná skúšobná doba. Očakávam, že to bude dostatočný čas, aby ste trochu dospeli a zamysleli sa nad sebou...“ dal tým jasne najavo, čo s nimi urobí, ak sa ešte raz pokúsia neposlúchnuť priame rozkazy.
Matt neisto prešiel perami po Luciferovom krku. Stáli až príliš blízko a peklo mu už aj tak bolo súdené. Chcel sa s ním aspoň patrične rozlúčiť.
Bolo ťažké sa odtrhnúť od tej magnetizujúcej sily. Možno by pomohlo, keby nebolo také príjemné nechať sa unášať objavovaním.
Nebolo to nikdy úplne rovnaké, nie keď popustil uzdu svojej fantázii...
„Prídete nás niekedy navštíviť?“ opýtal sa, keď sa konečne dokázal od neho odpútať.
„Neviem, to záleží len od vás,“ chladne odvetil Lucifer.
Matt nervózne pristúpil k pekelnej bráne.
Dokázal si živo predstaviť, čo také dlhé odlúčenie urobí s jeho bratom. Bolo mu jasné, že jeho nárek prehluší aj hriešnikov v pekle.
Po jeho odchode sa do izby vrátil Azazel. Na rukách niesol už trochu upokojeného Belphegora.
Keď si uvedomil, že zlatá trojka je naozaj preč, nešťastne sa zahľadel na pekelnú bránu. Nevedel, koľko rokov dostali, ale tušil, že to vôbec nebude málo.
„Daj mi, Belphegora. A choď sa venovať svojim povinnostiam,“ prikázal mu Lucifer. Zdalo sa, že nemá dobrú náladu. Obzvlášť, keď mal na mysli poctivú pekelnú prácu.
„Ako si želáš, braček,“ bez váhania odvetil anjel. Podal mu svoje sladké bremeno.
Neochotne nechával Belphegora v Luciferových rukách. Rád by sa k nim pridal, keby to bolo možné, ale Lucifer tentoraz nestál ani o jeho spoločnosť.
Azazel mu neochotne odovzdal svoje sladké bremeno. Už si až príliš zvykol na maznanie s tým úžasným démonom. Nebolo ľahké, vrátiť ho právoplatnému pánovi.
Lucifer si démona odniesol do postele. Azazel cítil, ako ho niečo vyhodilo von z miestnosti.
Dvere sa za ním zavreli a on sa ocitol opäť v reštaurácii, na ktorú mal dohliadať.
Usadil sa do bieleho kresla. Obrátil hlavu smerom k vchodu do sekcie hazardných hier. Duše tam vnútri sa nespokojne hmýrili. Azazel sa nezviditeľnil. Nechcel ich rušiť. Nemusel ani pohnúť prstom, aby ich dokázal prilákať.
Preto si len spokojne sedel na svojom mieste, díval sa na ľudí. Hodnotil ich náchylnosť k hriechu a vyberal si bytosť, ktorá by bola natoľko čistá, aby vôbec stálo zato pustiť sa do pokúšania.
Potom niečo čisté naozaj zacítil. Nebola to duša. Jeho stôl zalialo svetlo. Do druhého kresla, oproti nemu sa usadil Michael.
„Prichádzaš zbytočne, Lucifer ti nedovolí, aby si hovoril so Saelom. Zúri a nechce, aby sme sa s tebou zhovárali,“ ležérne si položil ruky na stôl. Poklopával prstami po nápojovom lístku a stále viac sa mračil.

16. kapitola Posadnutosť

2010-05-27T10:06:00.000-07:00

Varovanie: 15+, anjeli, démoni
Poznámka k textu: rohatý/í (výraz označujúci démona skupinu démonov, opak nebeského/kých)

Sael stále upokojujúco hladil rozrušeného démona.
Belphegor sa rozhodne nemienil upokojiť. Podozrievavo hľadel na archanjela a dokonca aj jeho svetlé vlasy začínali postupne tmavnúť. Vyzeralo to, akoby dostal nejakú zvláštnu alergiu.
Líca sa mu nadúvali a dokonca aj nos sa poriadne predĺžil.
„Bolí,“ namrzene mrmlal a pokúšal sa opäť dostať z postele.
Opatrne Belphegora objal a poslal do jeho tela trochu liečivej energie. Prekvapilo ho, keď sa energia len neškodne odrazila od démona a vrátila sa k nemu.
Vôbec z nej nemohol čerpať.
„Pomôž mi!“ nariekal Belphegor.
„Čo mu je?“ Saela to veľmi vystrašilo. Bál sa, že sa démon priamo pred ním rozpadne.
Našťastie momentálne nešlo o problém takéhoto charakteru.
„Zrejme je poznačený. Rohatí, ktorí sú Luciferovými spoločníkmi príliš dlho, sú zvyčajne poznačení tak, aby sa k ostatným archanjelom nemohli ani priblížiť. Jednoducho nedovolí, aby ste obdivovali niekoho iného, ale to poznačenie má aj iné funkciu. Dáva sa tým, o ktorých sa predpokladá, že ho budú sprevádzať celú večnosť. Mal by si okolo neho vytvoriť ochrannú vrstvu, hneď mu bude lepšie,“ obozretne navrhol Gabriel.
Sael si Belphegora pevnejšie privinul k sebe a obklopil ho, priesvitnou vrstvou svojej ochrany.
Belphegor sa spokojne uvelebil v jeho objatí. Prestal tmavnúť a nariekať, ale rožky a chvost si aj naďalej ponechal.
Sael pocítil potrebu dozvedieť sa o tom ešte oveľa viac.
„Keby som pustil zo seba dvojčatá, tiež by sme mali takúto reakciu?“ so záujmom sa spýtal Sael.
S niečím takým sa ešte nestretol. Netušil, že démoni môžu na archanjelov reagovať takýmto nepríjemným spôsobom.
Nikto mu to nespomenul.
Gabriel prstami jemne prešiel po jeho čele. Chvíľu ho zamračene skúmal, ale napokon so seba dostal jednoznačnú odpoveď.
„Nie ste poznačení, ale vaše podstaty a predtým aj duše prepadli peklu. Aj, keď ste spojení a obzvlášť, keď ste oddelení ste jeho majetkom, ale je tu ešte niečo...“ trpezlivo prechádzal po Saelovom čele.
Keď objavil ďalšiu spomienku, spokojne ju vytiahol na svetlo.
Sael ponáral sa čoraz hlbšie do svojej mysle.
Gabriel ho viedol a držal, bezbolestne otváral temnotu a nechal svetlo prúdiť na spomienku...
Padal. Zranená podstata ho pálila. Malý padlý anjel po prvý raz cítil ľudské pocity. To bol trest. Všetko si musel uvedomiť, až kým nepríde koniec.
Padlý prehrali. Boli navždy vyhnaní.
Všetko bolo stratené a ich trestom bolo odlúčenie od neba.
Sael neprehral. On proti nikomu nebojoval, a predsa padal.
Spomenul si na tú stávku. Áno, Lucifer sa stavil z jedným zo svojich verných anjelov.
Povedal, že dokáže získať aj lásku nepatrného strážneho anjela a prebudiť zlo aj v tej najčistejšej ledva stvorenej bytosti.
On podľahol.
Získal si ho a neskôr ho surovo odhodil. Povedal mu, že to všetko bola iba hra. Pripomenul mu, že ho dostane opäť. Nech by sa akokoľvek snažil bude vždy len jeho hlúpou hračkou.
Nestál oňho a chcel ho zničiť rovnako ako ostatných strážnych anjelov.
Sael bol potrestaný za svoju lásku k nemu. Nebo ho už nemohlo prijať.
Zmätená myseľ mu poskytovala len, slabnúce obrazy.
Cítil strach, bolo mu zima a zadúšal sa tým čudným pocitom.
Bol zranený až do takej hĺbky, že už viac nechcel existovať.
Zem bola blízko a nerozumel jej, nevedel, čo má urobiť.
Padlí nemali čas, vedel, že ich všetkých zničia, keď niečo neurobí.
Na svojej podstate mu už nezáležalo. Bola už aj tak takmer stratená, cítil v nej len bolesť a zlo, ktoré túžilo ničiť. Potrestať všetkých, čo ešte dokážu cítiť lásku.
Počul nárek odchádzajúcich a lámajúcich sa podstát. Ten, koho zasiahli padol k zemi príliš rýchlo a rozplynul sa...
Sael vedel, že to je horšie, ako smrť.
Spomenul si na tú milovanú bytosť. Na to ako ho rozbila na kúsky, na to ako uveril, že bude môcť navždy ostať pri ňom. Na to ako dovolil, aby sa ho úplne zmocnil.
Ako spolu trávili čas, tajne sa zhovárali a on pociťoval ho počúval.
Bodavá bolesť ním prechádzala, cítil, ako zvnútra horí. Chcel ešte jednu šancu. Chcel začať iný život, bez Lucifera, bez svojej poškodenej podstaty...
Lucifer doňho niečo ukryl, niečo vďaka čomu nemohol zabudnúť... Chcel sa toho zbaviť... Musel...

Cítil, že za tou spomienkou je ukryté ešte niečo oveľa podstatnejšie, ale nestihol sa tam dostať.
Niekto s ním zľahka potriasol. Keď si uvedomil, že spomienka bola násilne prerušená, bol už pekne usadený v Luciferovom objatí.
Stihol zazrieť, ako Azazel odviedol Belphegora a zahalil ho novou ochrannou vrstvou.
Chcel sa okamžite postaviť, ale Lucifer mu to nedovolil. Jeho energia ho pevne zvierala. Uzatvárala mu myseľ a nútila ho pekne sedieť a mlčať.
„Zašiel si priďaleko, Gabriel. Nedovolím ti, aby si sa hrabal v hlavách mojich služobníkov! Vráť sa do neba a odkáž Michaelovi, že prídeme na návštevu, ale až vtedy, keď to ja uznám za vhodné,“ dodal ľadovým tónom, ktorý nezniesol žiadny odpor.
Sael musel na chvíľu zavrieť oči. Cítil, že tá spomienka nebola úplne pravdivá. Opäť to bol len nejaký pospájaný nezmysel.
Zdalo sa mu, akoby to celé len niekto poskladal z rôznych nesúvisiacich kúskov.
Keď sa konečne spamätal, Gabriel bol už preč.
Lucifer ho zložil na posteľ. Pevne ho k sebe privinul a bozkával ho, až kým spomienka úplne nevybledla.
Sael položil ruky na jeho hruď. Zatlačil naňho a dúfal, že ho pustí. Chcel použiť svoju silu, ale nemohol. Všetko v ňom bolo zablokované. Dokonca si nedokázal ani stiahnuť krídla. Bol bezmocný, ako ktorýkoľvek smrteľník.
Lucifer priam žiaril spokojnosťou. Zdalo sa, že ho to všetko vôbec nenahnevalo, akoby na tom vôbec nezáležalo.
„Chcú z teba uvoľniť spomienky. Zistiť niečo viac o mojich plánoch. Aké pohodlné, ale musím ťa upozorniť, že väčšina z toho, čo som do teba dostal sú lži. Pravda je zamknutá hlboko pod rôznymi nezmyslami. Si niečo také, ako moja najmilšia hračka.
Naplnil som ťa už pre dávnymi vekmi. To bola tvoja úloha. Nosiť to v sebe. Si moja hračka a vložím do teba, všetko, čo budem chcieť. Nespoliehaj sa na tie záblesky. Pod nimi je niečo, čo nechceš vidieť.
Aj táto tvoja spomienka, ktorú Gabriel odkryl nie je pravdivá. Nič z toho, nie je pravda, ale ja ti ju poviem, keď po nej tak veľmi túžiš.
Vyprázdnil som z teba všetko, tvoju podstatu som nanovo vyplnil podľa svojej vôle. Ešte v nebi som si z teba urobil určitú poistku, na horšie časy.
Opäť som ťa rozložil kvôli zlu, ktoré som do teba ukryl. Chcel som vedieť, či tá časť ešte stále žije. Buď pokojný, je v tebe a ja rozhodnem, či sa prejaví alebo nie,“ urobil ľahký posunok, ktorým uvoľnil Saelovu podstatu.
Sael sa zúfalo pokúšal odstrčiť Lucifera. Nemohol to prijať.
„Ja nie som zlý,“ nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Ak ti prikážem, aby si bol, tak budeš,“ opravil jeho tvrdenie Lucifer.
„Nie, nikomu neublížim,“ neisto odvetil Sael.
„Kvôli mne to urobíš,“ ďalej ho dráždil.
„Neurobím,“ stále trval na svojom Sael. Pritisol sa k jeho bokom, zúfalo túžiac po dotyku.
Lucifer sa k nemu naklonil a niečo mu pošepkal. Jeho hlas znel veľmi slabo, ale Sael jasne zaregistroval dve slová mučiť a zabiť. To ostatné už pochopil. Vedel, čo od neho žiada a zlo, ktoré v ňom spalo sa prebudilo.
Sael sa opäť rozdelil.
Stáli tam už všetci traja. Samuel, Matt a Ryan, všetci traja poznačení Luciferovým príkazom.

15. kapitola Tretí archanjel

2010-05-05T08:41:00.000-07:00

Varovanie: 15+, Samuelov návrat, návšteva z neba....

Najdlhšie v objatí podržal dvojčatá. Nechcel ich pustiť. Matt a Ryan sa spojili do jednej bytosti, aby bolo objímanie oveľa jednoduchšie.
Samuel si prekvapene obzeral túto novú podobu. Závidel im také spojenectvo. Aj on niečo také veľmi potreboval.
Strácal sa v ich objatí a opatrne ich začal bozkávať.
Chcel potlačiť sám seba, zničiť to, čím bol a stať sa len súčasťou celku, ktorý by mu nespôsoboval takú veľkú bolesť.
Dvojčatá mu na bozk váhavo odpovedali, ale vyzeralo to, akoby ho tak úplne neprijali.
Samuel si oprel hlavu o ich hruď a sťažka oddychoval. Potom si opäť privlastnil ich pery. Bolo to príjemné na nič nemyslieť a oddať sa len vlastným túžbam.
„Samuel, si v poriadku?“ oslovili ho neisto.
„Nie,“ odvetil smutne.
Taká bola pravda. Aj, keď si želal, povedať, im, že to všetko nič neznamenalo.
Celá tá záležitosť ho čoraz viac sťahovala ku dnu. Myslel si, že tam ostane navždy.
Každá minúta bola preňho utrpením. Nič mu nemohlo pomôcť, všetko v ňom umieralo. Bol by ochotný obetovať čokoľvek, aby sa odtiaľ dostal.
Všetko načo si spomenul, ho bolelo. Každý pohyb, každá myšlienka.
Myslel si, že zošalie.
Potom ho Lucifer odtiaľ pustil.
Vrátil sa opäť k nim. K svojej rodine.
Určite boli viac než rodina a teraz to už vedel.
Tak trochu sa bál, že ho neprijmú medzi seba. Obviňoval sa z toho, že nakreslil tú hlúpu tabuľku a použil kyvadlo. Celý čas ho to zožieralo. Nemal sa mu tak rýchlo poddať. Prečo uveril tomu, že mu na ňom záleží?
Pokušiteľ ho nebude milovať. Odhodí ho, kedykoľvek sa mu len zachce.
To ho zranilo viac, než si dokázal predstaviť. To ako ho Luciferov hnev zničil, bolo horšie než smrť.
Hlboko v sebe cítil len prázdnotu, akoby už ani neexistoval.
Samuel cítil ako mu ubližuje, aj nespokojná duša, ktorá tvorila jeho krídla. Zabodávala sa doňho, vždy, keď sa mu zdalo, že bolesť už konečne pominula.
Samuel to nedokázal kontrolovať a spôsobovalo mu to čoraz väčšie podráždenie.
Dvojčatá si všimli nie veľmi príjemný výraz jeho tváre.
„Už na teba dáme pozor. Neboj sa. Nechceli sme ťa nechať samého,“ hladkali ho a upokojovali.
„Tak prečo ma nechcete?“ vyprskol rozhorčene. Nepáčilo sa mu, ako sa od neho rýchlo odtrhli počas bozkávania. Považoval to za odmietnutie.
Dvojčatá sa od neho opatrne odtiahli.
„Niečo také si predtým nerobil, mysleli sme si, že nás považuješ len za svoju rodinu,“ vysvetlili opatrne. Pokúšali sa mu pomôcť. Chceli, aby sa cítil dobre, ale nebolo to vôbec jednoduché.
„Tak sa so mnou milujte,“ bez váhania navrhol Samuel. Túžil po dotykoch. Na tom hroznom mieste bol celý čas sám. Nikto sa k nemu ani len nepriblížil.
Chcel sa dotknúť tých, ktorí by mali byť jeho súčasťou. To, že boli oddelení začal vnímať ako ťažkú stratu.
Dvojčatá ho jemne položili na posteľ. Stále boli ešte prekvapené.
Mysleli si, že len žartuje.
Samuel ich vyzývavo pritiahol k sebe a žiadal si ďalší bozk.
Dvojčatá mu mlčky vyhoveli. Ich pery sa dotkli len na krátky okamih.
„A mňa už nechceš?“ hneval sa Belphegor. Potreboval sa pripojiť k maznaniu.
„Chcem aj teba,“ Samuel ho nežne pohladil po vlasoch.
Belphegor sa naňho vyzývavo posadil a začal sa s ním bozkávať. Ich jazyky sa nemilosrdne prepletali.
Samuel si ho privinul do objatia.
Dvojčatá spolu s Azazelom využili situáciu a vyliezli z postele.
Azazel si pochybovačne založil ruky vbok a tváril sa, ako nestranný pozorovateľ.
Dvojčatá sa od seba oddelili a znepokojene postávali pri posteli.
Niečo cítili. Nevedeli, čo presne to je, ale nepáčilo sa im to.
„Prosím, poďte k nám,“ pokúšal ich Samuel.
„Prepáč, ale to nejde,“ Ryan chytil za ruku Matta a chcel ho nenápadne odviesť do bezpečia. Svojho brata si chcel nechať len pre seba.
Zastavil ho mohutný príval energie. Celá izba priam vzplanula.
Samova podoba sa vzniesla do vzduchu a vyžarovala čoraz viac nebezpečného ohňa.
Matt stihol zazrieť, ako sa Samuelova podstata začala výrazne meniť.
Belphegora našťastie stihol ochrániť Azazel, ale aj tak schytal poriadny zásah do tváre.
Démon sa triasol v anjelovom objatí a zúfalo si upravoval svoju podobu.
Azazel sa okamžite premiestnil k bratom a vytvoril okolo nich ochrannú bariéru.
Matt pevne objímal rozrušeného Ryana. Okamžite sa opäť prepojili do spoločnej podoby.
„Pomôž mu. Veď ho to musí bolieť,“ zúfalo sa obrátili k Azazelovi.
Belphegor takisto naliehal. „Musíme niečo urobiť. Viem, že nám nechcel ublížiť,“ stále si utieral tvár a pokúšal sa obnoviť svoju správnu podobu, ale od rozrušenia, jeho hlava momentálne vyzerala ako tekvica.
Azazel ho upokojujúco hladil po vlasoch.
„Neudrží svoju podobu. Dostal len klasický záchvat zlosti, lebo ste mu nechceli vyhovieť. Možno by ste ho mali vziať dovnútra,“ padlý anjel ešte viac rozšíril ochranu.
„Dobre, urobíme to, ak mu to naozaj pomôže,“ nechceli ho nechať trpieť.
Opatrne vyliezli spod ochrannej vrstvy a čo najrýchlejšie si vzali k sebe Samuela.
Podarilo sa im bezpečne sa spojiť do jedného celku.
Rozbúrená energia prestala prúdiť po miestnosti.
Na posteli sedela len jedna útla postava.
Sael.
Strážny anjel.
Hriešne nádherný a provokatívne nevinný.
Nedotknuteľné pokušenie.
Azazel a Belphegor sa vrátili k posteli.
Belphegor stále nahnevane prskal. Napriek tomu neprotestoval, keď ho Azazel usadil vedľa toho nádherného anjela.
Tá bytosť na seba okamžite natiahla prikrývku. Zakryla sa až po hlavu.
„Prepáč, Bel,“ ospravedlňoval sa a zúfalo sa k nemu túlil.
Belphegor sa chvíľu nechal prosiť, ale napokon sa aj on spokojne privinul k Saelovi.
„Už ti je lepšie?“ opýtal sa Azazel.
Cítil jeho anjelsku podstatu a stále mu to nešlo do hlavy. Ani po spojení sa nemali opäť stať anjelom. Nebolo to úplne prirodzené, skôr to vyzeralo ako zásah vyššej moci.
Začínal uvažovať o tom, ako Lucifer Samuela potrestal. Možno to nebol len obyčajný trest, ale len prostriedok, ako opäť prebudiť jeho anjelsku časť.
„Áno, je to omnoho lepšie. Naozaj som to nechcel. Prepáčte, nezranil som vás?“ opýtal sa ustarostene.
„Nie, to je v poriadku,“ Azazel si k nim prisadol.
„Lucifer dnes nepríde?“ opýtal sa Belphegor.
„Myslím, že nie. V pekle dnes robia takú zvláštnu vec. Škoda, že sme tam nemohli ostať. Mohli sme si to pozrieť,“ znudene odvetil Azazel. Ten krátky výbuch bol preňho síce rozptýlením, ale byť v posteli s „dvoma“ nádhernými chlapcami a nemôcť sa ich dotknúť, to bolo poriadne frustrujúce.
Jeho pozornosť upútal pás svetla, ktorý sa zhmotnil blízko okna.
Sformoval sa do postavy neznámeho mladého muža s bledou, takmer alabastrovou pokožkou.

Oblečeného v pohodlných džínsach a čiernom tričku.
Dlhé svetlé vlasy mal previazané čiernou stuhou a končiace komplikovane zauzlenou mašľou.
Možno na niekom inom, by to pôsobilo trochu detinsky, ale jemu to tak rozhodne pristalo.
„Vitaj, Gabriel,“ spokojne ho oslovil Azazel. Vyliezol z postele a okamžite ho objal.
Belphegor sa poplašene schoval pod posteľ. Zjavne ho prítomnosť tohto anjela nepotešila.
Na hlave sa mu objavili štýlové čierne rožky, patriace k drsnejšiemu dizajnu démona. Nanešťastie na Belphegorovi pôsobili skôr ako nevinná ozdoba.
„Kto je to?“ šeptom sa spýtal Sael.
Podvedome si siahol na hlavu, akoby aj on očakával, že sa mu na nej objavia rohy.
Cítil, že dvojčatá sa chcú od neho oddeliť, ale tvrdohlavo potláčal ich odpor. Chcel byť s nim spojený čo najdlhšie.
„Archanjel Gabriel,“ potichu odvetil ešte stále rohatý Belphegor.
Sael sa chcel ešte niečo spýtať, ale nestihol. Azazel priviedol Gabriela rovno k nim.
„Tak ty si ten malý Sael?“ Gabriel s neskrývaným záujmom prešiel pohľadom po nanovo spojenom anjelovi.
„Myslím, že áno,“ odvetil neisto.
Netušil, že Gabriel sa s nimi ešte vôbec rozpráva. Prekvapilo ho to.
Gabriel sa naňho povzbudivo usmial a naďalej sa zdvorilo držal pri Azazelovi.
Sael pracne vytiahol Belphegora spod postele. Nechcel tomu skúmavému pohľadu čeliť sám.
Belphegor sa na Gabriela ani len nepozrel. Pevne sa držal Saela.
„Priniesol si nám nejakú správu?“ opýtal sa Azazel.
„Prišiel som ťa niekam pozvať,“ stručne odvetil Gabriel.
„Michael, chce, aby sme si spolu niekam vyšli. Pozvanie platí aj pre nášho malého Saela a Belphegora,“ dodal spokojne.
„Ďakujeme, ale...“ Sael sa chystal zdvorilo odmietnuť, ale Azazel mu skočil do reči.
„Radi by sme šli, ale ako vidíš, Lucifer tu dnes nie je. Musím sa ho najprv spýtať, či týchto dvoch pustí,“ pobavene poznamenal Azazel.
Nedovolil si ich odviesť na návštevu k nebeským bez vedomia princa pekiel.
„Zatiaľ si urob pohodlie,“ usadil ho na posteľ a zamieril k bráne.
Gabriel ochotne klesol do vankúšov. Pôsobil tak uvoľnene a vyžarovali z neho len priateľské impulzy.
Vyzeralo to, akoby ho netrápilo, že leží na posteli, ktorá susedí so súkromnou pekelnou bránou.
Sael sa naňho nedokázal prestať dívať. Keď Gabriel zavrel oči, stále cítil tú hrejivú energiu.
To svetlo, ktorého len zľahka pohládzalo.
„Toto je tvoja prirodzená podoba?“ opýtal sa nesmelo.
Nevedel presne, o čom by sa mal zhovárať s mocným archanjelom. Nechcel sa dotknúť žiadnej citlivej témy.
A Belphegor mu veľmi nepomáhal. Stále sa za ním skrýval a odmietal čokoľvek povedať. Zdalo sa, že okrem rohov mu pribudol aj chvost.
„Túto mám najradšej, ale môžem nadobudnúť akúkoľvek podobu,“ pokojne odvetil Gabriel.

14. kapitola Eden

2010-04-17T07:34:00.000-07:00

Varovanie: 15+, spomienky, nebo a ďalšie anjelske záležitosti...

Ryan sa ďalej sústredil na túto zvláštnu spomienku.
Vždy chcel vidieť, ako to tam vyzerá. Poznať to miesto, aj keď už dávno vedel, že sa tam zrejme nedostane.
Snažil sa všetko si zapamätať, ale všetka tá nádherná energia sa začala strácať.
Videl jedného z mocných, archanjela, ktorý rozhodne nepatril do jeho kategórie.
Vnímal silnejúci hnev, ktorý so seba vyžaroval.
Snažil sa naňho príliš nedívať. Niečo nebolo v poriadku a Sael by bol radšej, keby mal pri sebe aj niekoho ďalšieho.
Bol to on. Ten, ktorý mal veľkú moc, ale s nimi, najmenšími si nemal toho veľa povedať.
Sael bol len na úrovni strážneho anjela a vedel, že na ich pracovisko takýto anjeli veľmi často nechodia.
Niečo nebolo také, akoby by malo byť.
To, čo si predtým neuvedomoval bolo viac než očividné. Hovorilo sa o otvorenej vzbure, o pochybujúcich anjeloch...
Saela to vtedy nezaujímalo. Nechcel tomu veriť.
Chystal sa opäť dozerať na ľudí, ale zrazu sa niečo stalo. Keď chcel použiť svoju moc a pozrieť sa ako sa majú, nemohol. Niečo ho surovo odhodilo.
Podstatou mu prešla priam mučivá bolesť. Odhodlane sa priblížil k archanjelovi a podarilo sa mu povedať:
„Prečo to robíte? Veď je to moja práca, musím na nich dávať pozor.“
„To, že vás stvoril, bola chyba. Nemali by ste existovať,“ potichu odvetil archanjel.
„Kde sú ostatní?“ Sael si uvedomil, že je na pracovisku až príliš dlho sám. Okrem neho boli stvorení aj iní anjeli, ktorí tu mali teraz byť.
Zacítil stopy po anjelskych podstatách. Obklopovali Lucifera ako mrazivá žiara. Ich energie pomaly vyhasínali. Tisíce stratených energií, ho zdravilo svojimi poslednými zábleskami.
Nemohol ujsť a boj by bol nezmyselný, napriek tomu musel niečo urobiť.
Rozhodol sa, že sa tomu postaví, nech bude cena akákoľvek. Lucifer ho nechal, aby sa k nemu priblížil.
Ľahostajne mu dovolil, aby sa ho dotkol. Nemohlo mu to ublížiť.
Napriek tomu na niečo také nebol pripravený. Sael ho nežne pobozkal. Vedel, že sa to nesmie. Nebolo to dovolené len tak urobiť a hlavne nie v nebi.
Sael chcel len vedieť, či v ňom ešte niečo ostalo, či pod tými mŕtvymi podstatami, ešte stále môže nájsť aj kúsok svetla.
Potom Ryan začul nejaký hlas. Do jeho spomienky niečo vstupovalo a odvádzalo ho to preč. Uvidel svojho bratranca, stojaceho na vrchole akéhosi útesu.
Bol bledý a jeho podoba sa zvláštne chvela.
Ryan sa k nemu pokúšal priblížiť, ale nemohol. Niečo ho odvádzalo od neho.
Samuelov hlas sa mu vkrádal do mysle.
„Ryan, to sme my, ale prosím ťa, preber sa. Nemôžeme to vidieť...“
Uvidel aj Matta, ktorého vnímal ako malý záchvev energie, stojaci v hlbokej priepasti.
„Neviem, ako to mám urobiť,“ nariekal Ryan.
Chcel ich poslúchnuť, ale spomienka ho nemilosrdne ťahala ďalej.
Hlbšie do toho strašného zmätku. Už nepočul hlasy, ktoré na chvíľu odlákali od spomienok.
Opäť bol nútený vrátiť sa k spomienke na Lucifera.
Ich bozk sa predlžoval. Boli pritisnutý k sebe a napokon skončili v pevnom objatí.
Sael nepoznal násilie. Spoliehal sa len na svoju schopnosť utíšiť hnev.
Ten bozk považoval len za pokus o zmierenie.
Luciferove bozky boli iné, úplne ho ovládli a jeho podstata sa k nemu zúfalo pritískala. Bolo mu dobre, ale tušil, že toto objatie pomaly prestáva byť bezpečné. Zúfalo ho potreboval, ale uvedomoval si, že nemôže získať jeho náklonnosť.
Luciferova energia sa chystala roztrhnúť jeho podstatu.
Cítil to. Počas každého ďalšieho bozku a pohladenia sa v ňom narastal strach.
Trhliny sa začínali šíriť jeho podstatou a on cítil, že odchádza.
Postupne sa zmenšoval až k bolestivému jadru.
Neznesiteľná bolesť prúdila z už takmer neexistujúcej podstaty. Trvalo to veľmi dlho, bolo to takmer nekonečné.
Vyzeralo to, že sa už konečne rozplynie.
Sael by tú možnosť uvítal viac, ako ďalej trpieť tú vražednú nehu.
Lucifer ho stále zvieral v náručí. Bol nádherne desivý, ale medzi nimi sa odohralo aj niečo iné. Zdalo sa, akoby svoje rozhodnutie chce vziať späť.
Aspoň tak to vyzeralo, ale Sael sa z toho príliš netešil. Bol zranený, stratil dôveru a už nevedel ani, či je naozaj v nebi.
„Nie tvoje svetlo mi nestačí, ale nechcem ťa pustiť... Ešte nie...“ Lucifer prestal tlačiť na jeho podstatu.
Pocítil ako sa celý ten proces začína obracať. Bol opäť celistvý a všetka bolesť zmizla. Potešilo ho, keď uvidel ako sa mŕtve podstaty opäť spájajú. Strážni anjeli sa zúfalo tisli bližšie k sebe. Utvárali okolo nich kruh zložení z mlčania.
Lucifera zasiahol silný záblesk energie. Niečo mu zlomilo obe krídla. Nepríjemný zvuk trpko prenikol do ticha.
Sael vedel, že je to ozdoba, ktorú anjeli nosia so cťou. Zranenia v tejto oblasti boli obzvlášť bolestivé.
Jeho vlastné krídla sa poplašene roztiahli. Bol pripravený na čokoľvek, pokiaľ sa práve pred ním rozpínali najmocnejšie sily.
Ešte otrasený, mrzuto skláňal hlavu.
Archanjel Michael sa naňho láskavo díval. Bol nádherný, ako všetci anjeli.
Sael sa naňho nedokázal vynadívať.
Videl v podobe príťažlivého plavovlasého bojovníka, staršieho ako Lucifer.
Naplneného pokojom a svetlom. To všetko z neho vyžarovalo.
Lucifer si vzdorovito premeriaval brata.
Podobnosť medzi ich podstatami bola úplne zjavná, dokonca si zvolili aj veľmi podobné vonkajšie podoby.
Sael pohľadom prechádzal po nádhere, ktorá sa ho len zľahka dotýkala.
Lucifera sa bál.
Z Michaela vyžarovala bojová energia.
Obaja boli desivo nádherní a on sa nechtiac zaplietol do ich konfliktu.
Sael zdesene pokrútil hlavou. Chcel odtiaľ odletieť, ale bál sa pohnúť.
„Pokojne sa vráť na svoje miesto...“ Michael mu venoval ľahký energický dotyk.
Sael spokojne prikývol.
„Nikam nepôjde!“ tvrdohlavo vyhlásil Lucifer.
„Nemáš tu čo robiť, Lucifer,“ varovne si ho premeral Michael.
Sael sa obozretne ukryl za Michaela. Napäto sledoval rozhovor dvoch mocných archanjelov.
„To nie je tvoja starosť,“ odvrkol nahnevane. Napätie medzi nimi bolo čoraz viditeľnejšie.
„Pošliapal si úplne všetko. Teraz pokojne ničíš aj malých anjelov. Čo sa to s tebou stalo? Nespoznávam ťa,“ prísne ho karhal Michael.
Lucifer neodpovedal. Absolútne ho ignoroval.
Potom sa okolo nich rozvírila ďalšia bolestivá dávka svetla. Sael nevedel, kam má uhnúť. Niekto ho pritiahol k sebe.
Cítil ako ho niečo ťahalo do inej časti nebies a on s tým nemohol nič urobiť...
Keď sa všetko upokojilo, Sael si uvedomil, že ho do chrbta niečo tlačí. Energia mu stekala po jeho krídlach. Zľakol sa, že sú zlomené. Prudko sa obrátil.
Luciferove krídla stále bolestne krvácali. Archanjel nehybne prijímal svoj trest. Jeho podstata sa utrápene chvela.
Sael nevedel, prečo ho zobral so sebou. Netušil, čo ho k tomu viedlo...
Celkom nečakane sa všetko rozkrútilo. Obrazy, zvuky a hlasy doňho udierali šialenou rýchlosťou. Potom to vyzeralo, akoby sa to všetko opäť prehrávalo odzadu.
Uvidel pár zábleskov úplne iných spomienok.
Nanešťastie neboli dosť zreteľné, aby dokázal rozoznať niečo konkrétne.
Cítil len bolesť malého anjela, ktorý bezmocne sledoval, ako Lucifer mizne v priepasti. Nedávalo to zmysel, akoby ho zároveň miloval aj nenávidel...
Prebudil ho jemný bozk na čelo. Pár minút sa ešte spamätával z toho príšerného kruhu spomienok. Bolo mu zle. Oveľa horšie, ako vtedy, keď ešte žil v normálnom ľudskom tele.
„Si úplne zelený. Poď musím ťa dostať späť do bezpečia. Nevedel som, že máš takéto spomienky,“ Padlý anjel ho starostlivo zabalil do deky. Zohrieval ho svojou energiou a zľahka ho držal za ruku.
„Je mi veľmi zle...Asi budem...“ Ryan sa predklonil. Ústami z neho okamžite unikla prijatá energia.
Azazel ho opatrne pohladkal po chrbte. Držal ho a šepkal mu slová útechy.
„Neboj sa to prejde. Samuel, Matt a Belphegor prídu za nami. Práve mi oznámil, že sa môžete stretnúť. Prekvapil si ma. Nevedel som, že ty...“ Azazel ho jemne zdvihol do náručia.
Opatrne sa presunuli do hotelovej izby. Nekompromisne uložil trasúceho sa Ryana do veľkej postele. Ponaprával vankúše, aby sa mu dobre ležalo a ustarostene si sadol na kraj postele.
„Nie, počkaj, nechcem ostať tu...“ pokúšal sa dostať z Luciferovej postele. Momentálne to nebolo práve vhodné miesto na zotavovanie.
Azazel ho odmenil upokojujúcim dotykom a donútil, aby ostal zakrytý.
„Nebeskí ti ich poslali, aby ťa zastrašili. Už na to nemysli. Všetko bude v poriadku,“ spokojne ho držal za ruku.
Ryan sa nedôverčivo schúlil do postele.
„Neverím ti. Prečo sme išli s ním, keď sa tak správal. Boli sme hlúpi a opäť sme mu naleteli...“ rozhorčene nadával Ryan.
Azazel ho namiesto odpovede pobozkal na pery. Celou váhou sa oňho oprel a dal mu pocítiť aj iný druh energie. Ich nahé podoby sa dotýkali tak intímne, až ho to vydesilo.
Ryan sa pokúšal dostať z jeho zovretia, ale nemohol. Azazel ho poriadne zamestnával rozpaľujúcimi dotykmi. Hneď mu bolo lepšie, ale stále sa cítil previnilo. Jeho bozky až tak veľmi nepotreboval, túžil viac po iných.
„Nemá zmysel o tom hovoriť. Patríš peklu, Ryan a to sa nikdy nezmení. Nebo už nikdy neuvidíš a ani si ho nemal vidieť...“ pošepkal mu do ucha. Vkĺzol pod prikrývku a ďalej sa pohrával s jeho napätým telom.
Ryan žalostne zastonal. „Nie, počkaj toto nerob!“ rozhorčene kričal.
„Vidím, že sa zabávate bez nás,“ zamračene si založil ruky v bok Belphegor. Práve sa objavil pri posteli a ponáhľal sa do nej.
„Bel, pomôž mi... On...“ zasyčal Ryan. Snažil sa dostať horúce ústa od svojej až príliš spokojnej podoby.
„Azazel, to sa predsa nerobí! Nechaj ho,“ Belphegor chytil padlého anjela za vlasy a donútil ho vynoriť sa spod prikrývok.
„Nechápem, prečo sa sťažujete. Len som chcel, aby si sa trochu uvoľnil,“ Azazel si urazene ľahol vedľa Ryana.
Belphegor sa spokojne uvelebil na jeho hrudi. Radšej si ľahol medzi nich, aby zabránil ďalším nežným útokom.
„Kde je Matty?“ zahanbene sa spýtal Ryan.
„Tu som, braček,“ o pár sekúnd sa na posteli objavil aj Matt.
Ryanova nevoľnosť okamžite pominula. Vkĺzol do jeho objatia a spokojne privrel oči.
Ako posledný sa na posteli objavil Samuel.
„Chýbali ste mi. Poďte ku mne,“ rozprestrel náruč a všetkých vyobjímal.

13. kapitola Prvá brána

2010-04-01T10:32:00.000-07:00

Varovanie: 18+, násilie, pohľad na pekelnú bránu...táto kapitola je skôr „Ryanovitá a silne Azazelovitá“ a mierne vysvetľovacia (vysvetlenie nadväzujúce na kapitolu 11 Privítaj temnotu)

Ryan mlčky prikývol. Nedokázal ďalej odporovať. Bolo naozaj ťažké odolať tej zvodnej príchuti anjelského dotyku.
Lucifer naňho neútočil, láskavosť bola priam odzbrojujúca a mladý démon hltal každé jedno slovo.
Cítil ako sa ich podstaty k sebe približujú. Nebolo nič príjemnejšie, ako blízkosť temného anjela. Napriek tomu ho stále zaujímali nebeskí a ich čudné slová, ktoré si nevedel poriadne vysvetliť. Pred Luciferom sa o týchto veciach neodvážil zmieniť. Bolo mu jasné, že otázky týkajúce sa nebeských anjelov, bude musieť prebrať s niekým iným.
Lucifer si ho ďalej premeriaval skúmavým pohľadom.
„Mrzí ma, že nás už nechcete. Nemôžem sa zmieriť s tým, že je preč. Samuel k nám patrí a veľmi nám chýba...“ Ryan smutne sklonil hlavu. Cítil ako sa mu do očí tisnú slzy. Prial si, aby im aspoň tentoraz vyhovel. Potrebovali len, aby sa k nim Samuel vrátil.
Po lícach mu začali tiecť slzy.
Ľudské slzy už produkovať nemohol. Bola to len unikajúca energia.

„Chcem vás o tom nikdy nepochybuj. Neplač,“ opatrne mu zotrel z tváre energické slzy.
Ryan sa márne pokúšal ovládnuť. Podarilo sa mu to len s veľmi veľkým úsilím.
Lucifer ho ešte chvíľu upokojoval, ale napokon pokračoval v načatom rozhovore.
„Nemysli si, že takto každému vysvetľujem, ako to u nás chodí. Nie je zvykom, aby som vodil za ruky malých previnilcov. Ty sa od ostatných nijak nelíšiš. Máš určitú slobodu, tú si vychutnávaj, ale keď niekoho z vás zavolám, hocikoho, démona akejkoľvek úrovne,“ jeho hlas náhle prešiel do zvláštneho tónu. Zdalo sa, akoby niečo oznamoval úplne všetkým démonom.
„...prídete, vždy a za každých okolností,“ vyzeralo to, akoby sa jeho hlas šíril celým peklom. Pridal ešte pár pripomienok a keď sa k nemu dostala súhlasná spätná väzba, opäť sa sústredil len na Ryana.
„Pôjdeš k hlavnej pekelnej bráne. To bude teraz tvojou úlohou. Počul som, že ťa to miesto veľmi zaujíma...“
Ryan sa automaticky postavil k Mattovi.
Začínalo to vyzerať tak, že si budú môcť nenápadne pohovoriť so Samuelom.
Lucifer okamžite zmaril všetky jeho nádeje.
„Nie, s ním tam nepôjdeš. Azazel ti bude robiť spoločnosť.“
„Chceli by sme ostať spolu. Prosím, dovoľte nám to,“ pokúšal sa ho prehovoriť Matt.
Tiež si už zvykol na bratovu prítomnosť a nebolo ľahké sa od neho odlúčiť.
„Pre teba som si pripravil niečo iné, Matt. Belphegor ťa odprevadí do pekla,“ spokojne dodal Lucifer.
Dvojčatá sa tentoraz mlčky podriadili jeho rozhodnutiu.
Matt poriadne vyobjímal Ryana, vášnivo sa pobozkali a potom poslušne zamierili k svojim sprievodcom.
Matt neisto chytil za ruku Belphegora.
Svetlovlasý démon bol už oveľa pokojnejší a zjavne mu nevadilo, že dostal takú nepríjemnú úlohu. Spoločne prešli do cez neoficiálnu bránu.
„Poď, Ryan,“ Azazel ho odviedol späť do ľudského sveta, až k miestu, ktoré bolo známe ako Hlavná pekelná brána.
Ťahal ho za sebou a vyzeralo to, akoby sa len zľahka vznášali.
Ryan si vždy myslel, že vchod bude niekde hlboko, možno pod zemou.
Prekvapilo ho, keď sa presunuli do luxusného obchodu s oblekmi.
Objavili sa uprostred pomerne veľkej miestnosti, plnej oblekov a kravát.
Ryan prekvapene hľadel na skúšobné kabínky.
Všetko vyzeralo úplne normálne, až na nezvyklé ticho a čudnú arómu, ktorá sa šírila okolo nich.
Do tejto predajne nikto nevstupoval. Ľudia ju obchádzali, akoby tam ani nebola.
„A kde je tá brána?“ opýtal sa Ryan. Stále tam žiadny priechod do pekla nevidel. Dokonca nezazrel ani nijaké nariekajúce duše.
„Práve na nej stojíme,“ upozornil ho Azazel.
„Prečo je v obchode?“ začudoval sa Ryan.
„Toto miesto bolo predtým iné. Nepatrí nám, lebo žiadne pozemské veci, nemôžeme oficiálne vlastniť. Ľudia si tu postavili obchodné centrum, tak sme sa museli prispôsobiť,“ trpezlivo vysvetľoval Azazel.
Ukázal na dlhý rad dlaždičiek, ktoré boli prepájané s rozličnými symbolmi. Ľudia ich nemohli vidieť, ale Ryan mal možnosť obzrieť si tajomné prepojenia. Tvorili sieť husto popísaných symbolov a zľahka sa hmýrili po podlahe.
„Prečo tu nikto nie je?“ ďalej sa vypytoval Ryan. Nebolo to presne to, čo chcel vedieť, ale položiť tú otázku, sa ešte stále neodvážil.
„Sú tu strážcovia, ktorí majú službu. Musíme ich najprv pozdraviť,“ Azazel ho odtiahol k skúšobným kabínkam.
Hneď ako sa priblížili k tomu miestu, zaregistrovali pohyb cudzej energie.
Z kabínky vyšiel mrzuto pôsobiaci démon s dlhšou bradou. Na neforemnej postave mal navlečený dlhý neforemný odev.
„Čo ťa sem privádza, Azazel?“ nespokojne si premeriaval padlého anjela.
Bolo priam bolestné dívať sa na ostatné slobodné bytosti.
Bránu strážili väčšinou démoni a anjeli, ktorí sa nejakým spôsobom znepáčili Luciferovi. Démoni a anjeli, ktorí strážili zvyčajne nesmeli používať ani svoje pravé mená.
Ich úlohou bolo udržiavať poriadok a nevzdialiť sa od brány.
„Poslal ma sem, aby som videl odchádzajúcich,“ bez záujmu odrecitoval Azazel.
„Tak vitajte, anjeli...“ bradatý démon ich oslovil dostatočne úctivo. Napriek tomu bolo jasné, že mu ich prítomnosť prekáža.
Nepriateľsky zazeral hlavne na Ryana.
„Ja nie som anjel,“ rozpačito dodal mladík.
Tentoraz si dokonca ani nevytiahol krídla, aby si ho náhodou nepomýlili s anjelom.
Bradatý démon pobavene pokrútil hlavou.
„Ja viem, kto si. To nedokážeš poprieť,“ démon sa ďalej spokojne uškŕňal.
Ryan netrpezlivo pokrútil hlavou. „Nie, mýlite sa. Som démon, ako vy...“
„Si Sael...,“
„Ako to myslíte?“
„Kedysi dávno v nebi prebýval jeden malý anjel, volal sa Sael a bol jedným z mnohých, ktorý boli stvorení ako nebeská armáda. Bol nežný a krehký, vyžarovalo z neho dobro. Nikto nevie, prečo sa Sael pridal k Luciferovi, nikdy si neboli veľmi blízki, ale aj on sa stal súčasťou veľkej vzbury.
Skončila sa prehrou padlých a Lucifer bol uväznený v tej najhlbšej priepasti. Nebo neodpustilo padlým ich prehrešky. Nikdy viac sa nesmeli vrátiť domov. Boli zmätení, utrápení a úplne dezorientovaní v cudzom svete. Vedeli, že niekto z nich sa bude musieť obetovať, aby nebeskí stratili ich stopu. Potrebovali čas, aby sa dokázali prispôsobiť. Bola to jediná možnosť na prežitie. Malý anjel menom Sael im pomohol vytvoriť spoľahlivú ochranu. Vypustil svoju energiu do sveta po malých kúskoch... Nikto ho k tomu nenútil. Rozhodol sa tak úplne sám a dobrovoľne.
Celá jeho podstata sa rozpadla a vytvorila okolo nich clonu, ktorá sa nebeským postavila do cesty a padlí sa mohli bezpečne ukryť. Sael zomrel, ale časť z neho ostala v ľudskom svete a postupne sa miešala s energiami smrteľníkov. Postupne sa prenášala do niekoľkých generácii, až kým sa anjelove schopnosti nevpísali hlboko do ľudí. Saelove energie sa spojila do troch celkov a narodili sa traja ľudia, ktorí mali možnosť pohltiť všetku energiu, ktorá ostala po Saelovi...
Samuel, Matt, Ryan, ste Sael a keď jedného dňa začali dvaja z vás používať mágiu, upútali našu pozornosť. Potom už nebolo ťažké otvoriť bránu a nájsť aj tretieho,“ bradatý démon ukončil svoje rozprávanie.
„Lucifer vás na niečo potrebuje, preto sa k vám správa láskavo, ale nemyslite si, že vás to zachráni... Skončíte ako...“
Azazel démona umlčal jednoduchým pokynom ruky. Nechcel, aby pokračoval. Nebolo im dovolené o tom hovoriť a nikto z anjelov o to nestál. Tie spomienky predstavovali ešte stále príliš citlivú tému.
Ryan neveriacky pokrútil hlavou. Predstava, že Lucifer ich drží pri sebe, len kvôli nejakej inej bytosti, ktorá už nejestvuje, ho poriadne podráždila.
Ten Sael, o ktorom hovoril bol možno anjel, ale on s ním nemal absolútne nič spoločné.
Nebol anjelom a ešte sa nestal ani poriadnym démonom.
Nervózne prechádzal pohľadom po obchode. Nechcel o tom hovoriť. Potreboval sa pozrieť do Luciferovej tváre a sám sa presvedčiť, ako to všetko vlastne prebiehalo. Démoni boli príliš závistlivý, neveril im, ani teraz, keď sa čiastočne stal jedným z nich.
Azazel ho odsunul na bok a začal si vybavovať účty s neposlušným strážcom.
„Nemal si mu to hovoriť. Budeš zato potrestaný,“ pritiahol ho až k pekelnej bráne a silno ním triasol.
Bradatý démon naňho vypustil zvláštnu energiu, omotala sa okolo Azazela, ale nedokázala mu nijak ublížiť.
„Prestaňte sa hádať. Nemá zmysel, aby ste tu bojovali. Ospravedlň strážcu, Azazel. Je dnes nejaký precitlivelý, kvôli tomu, že dostal ďalších dvadsať rokov...“ ďalšia postava sa priblížila k nim.
Ryan si všimol krídla, ktoré neochotne vytŕčali spoza dlhého rúcha.
Padlý anjel s popálenou tvárou zamieril k nim. Dotykom ruky ich od seba oddelil.
Vyzeral dosť krehko a pohyboval sa len veľmi pomaly. Mal ženské rysy, ale podľa tváre a podoby sa nedalo úplne zistiť, aké pohlavie si zvolil za vonkajšiu masku.
Priblížil sa k Ryanovi a opatrne ho chytil za ruku. Ryan sebou prudko trhol, akoby ho to zabolelo.
„Ahoj, volám sa Ryan,“ rozpačito odvetil mladík.
Padlí anjel ho pozdravil jemným kývnutím hlavy.
Čoskoro nebolo možné viesť akýkoľvek rozhovor, lebo miestnosť sa začínala podozrivo rýchlo meniť.
Otváranie pekelné brány sprevádzali nepríjemný tlak. Do obchodu začali prúdiť duše, priťahovala ich ako magnet. Dlhý zástup sivých bytostí sa hromadil pri otvárajúcej sa priepasti.
Azazel ochraňujúco objal Ryana.
Mladík sa v jeho náručí nespokojne pomrvil. Pohltila ho neznáma bolesť a uvidel záblesky nejakého zvláštneho miesta.
Zdalo sa mu, že je v nebi.
Cítil to silné vyžarovanie lásky a dobra. Niečo strážil, niekto ho potreboval a cítil, že je doma. Bolo to iné, ako v ľudskom svete, nebol to presne taký pocit, skôr niečo ako vnútorná vyrovnanosť a pocit spokojnosti.
Bol medzi nimi, bol anjelom.
Nebo nebolo miesto. Pochopil, že to nesprávne definoval. Neboli tam žiadne ploty, žiadne obmedzenia týkajúce sa priestoru a času.
Bol veľmi spokojný a nevedel si predstaviť iný život. Bol príliš malý nato, aby mal možnosť riadiť nejaké dôležité veci, ale všetko ho zaujímalo.
Ryan cítil, akoby bol až teraz plne spojení so všetkými svojimi súčasťami.

12. kapitola Nosič svetla

2010-03-12T07:45:00.000-08:00

Varovanie: 15+, táto kapitola je prevažne kecacia a dvojčatovská...

Pár mesiacov prežili v absolútnom pokoji. Nikto ich neotravoval, nebo ani peklo sa ich nesnažilo k sebe prilákať. Začínali si opäť zvykať na takmer obyčajný život.
Matt zohnal vankúše, teplú prikrývku a pár vecí, ktoré im mali pripomenúť radosti ľudského života.
Nič nebolo také ako predtým, ale počas toho krátkeho oddychu opäť nabrali dostatok síl. Spamätali sa z tých nepríjemných otrasov, ktoré museli podstúpiť.
Dlhé hodiny trávili vonku, prechádzali sa, navštevovali zaujímavé miesta, ale stále si dávali veľký pozor, aby nepritiahli pozornosť nadprirodzených síl.
Mrzelo ich len to, že s nimi nemôže byť Samuel. Veľmi im chýbal. Keby ho mohli mať pri sebe už by im nič nebránilo stratiť sa vo svete.
Takéto myšlienky ich prenasledovali, aj počas príjemných chvíľ plných oddychu. Takmer vždy si naňho spomenuli, keď vymýšľali nejaký nový spôsob, ako sa zabaviť.
Práve sedeli na lavičke v parku, vychutnávali si príjemné počasie a nenápadne sa k sebe túlili.
Smrteľníci si ich takmer nevšímali, prechádzali okolo nich, akoby tam vôbec neboli.
Túto zábranu okolo seba rozostavili kvôli bezpečnosti. Nepoužívali to vždy, len počas mimoriadnych príležitostí, keď nechceli budiť zbytočný rozruch.
Mohli sa pokojne bozkávať, držať sa za ruky a maznať sa bez strachu z pohoršených pohľadov. Už sa nebál dotykov, ani žiadneho iného potešenia.
Matt položil ruku na Ryanovo koleno a spokojne ďalej čítal knihu, ktorú nedávno objavil. Bola plná starodávnych znakov, ktoré by ako človek zrejme nedokázal rozlúštiť, keď sa stal démonom, dokázal sa popasovať aj s takýmto zložitým písmom. Bola to stará legenda o démonoch a ich pôsobení v ľudskom svete...
Obsahovala aj prílohy, poskytujúce informácie o miestach prechodu na druhý svet.
Takisto sa v nej vyskytovali zmienky o druhom pekle, do ktorého Lucifer poslal Samuela. Chcel o tom mieste získať čo najviac informácií.
Nebolo vôbec jednoduché sa k týmto informáciám dostať. Trvalo im dosť dlho, kým to všetko získali.
Kým Matt čítal knihu, Ryan študoval dlhý zvitok, ktorý bol ďalšou voľnou prílohou ku knihe.
Ryan si práve podrobne prezrel svoju časť, ktorú mal preštudovať.
„Matty. Tu sa píše, žeby sme mali navštíviť Poslednú bránu. Je to ďalšie miesto prechodu. Vedie aj do druhého pekla, možno by sme sa mohli so Samuelom aspoň skontaktovať.“
Ukázal mu zložitú schému, pripomínajúcu komplikovanú čiar a symbolov mapu.
„Máš pravdu. To vôbec nie je zlý nápad, ale nemali by sme sa unáhliť. Ešte k tomu musíme zohnať nejakú spoľahlivú ochranu a potom tam pôjdeme...“ Matt si spokojne prezrel nákresy. Vyzeralo to sľubne, ale stále v tom bol jeden veľký háčik. Potreba byť s Luciferom. Teraz ju dokázali ovládať hlavne vďaka svojmu putu. Keby ich zavolal, zrejme by okamžite poslúchli. Nevedeli, či sa na nich ešte stále hnevá, netušili, čo s nimi urobí.
Počas tých šiestich mesiacov sa naňho pre istotu snažili vôbec nemyslieť. Darilo sa im to, ale stačil len nejaký náznak, prípadne akákoľvek zmienka o pekle a ich túžby sa rozbehli na plné obrátky.
Našťastie to nutkanie nebolo až také silné, aby ich prinútilo vrátiť sa. Práve preto bolo riskantné priblížiť sa k pekelnej bráne.
Ryan mal tiež obavy z tejto možnosti. Napriek tomu začínal byť dosť netrpezlivý.
„Mohli by sme...“ chystal sa ešte niečo navrhnúť, ale nepodarilo sa mu dokončiť myšlienku. Na ich obľúbenej lavičke sa objavil Belphegor.
„Musíte sa so mnou vrátiť. Ihneď!“ prikázal im rozrušene.
Jeho svetlé vlasy nadobudli červenkastý odtieň.
Vyzeral dosť nahnevane a zároveň aj utrápene.
Dokonca aj na jeho vkusne vybranom oblečení sa začali objavovať trhliny.
„Nevrátime sa. Prepáč, Bel, ale nebudeme ťa poslúchať. Sme démoni, nemusíme robiť to, čo nám prikážeš,“ pokojne odvetil Matt. Podal knihu Ryanovi, aby na ňu dal pozor.
Belphegor mu pevne zovrel ruku.
„Lucifer ma po vás poslal. Verte mi, že to už aj v našom svete niečo znamená. Radím vám, aby ste sa nebránili. Chyť Ryana a pôjdeme,“ vzdorovito sa na nich zahľadel.
Matt premáhal nutkanie zobrať nespokojného démona do náručia. Nebolo vôbec ľahké odmietať ho.

„Vráti nám Samuela?“ opýtal sa Matt.
„Nie, ešte nie je pripravený, ale neskôr ho môžete navštív...“ stisol mu ruku ešte pevnejšie.
„Neskôr a to bude kedy? O rok, o päť rokov...“ skočil mu do reči Ryan. Začínal tušiť, že démoni čas vnímajú inak a rozhodne sú ochotní všetko nekonečne preťahovať.
„Neviem, o tom ma Lucifer neinformoval. Mám vás len priviesť, nič viac neviem...“ smutne pokrútil hlavou. Tiež ho mrzelo, že nemôže byť s nimi, ale musel sa podriadiť pánovým rozhodnutiam.
Matt sa vymanil z jeho zovretia. Chytil Ryana za ruku. Svet okolo nich náhle potemnel, akoby ho už len záblesk ich nálady mohol navždy zmeniť. Ryan a Matt sa opäť spojili do jedného tela. Tentoraz sa prepojili, aby získali vyšší stupeň moci. Už to niekoľkokrát vyskúšali a vždy im to prinieslo väčší pocit bezpečia.
„Ty nás nebudeš k ničomu nútiť! Lucifer nás nezaujíma. Môžeme pokojne žiť ako ostatní démoni, ktorí chodia po zemi. Nepotrebujeme ho. Chceme len Samuela, o tom jedinom sme ochotní diskutovať. Tvoj pán ho zviedol a odhodil! Kde sú teraz tie jeho bozky a pekné slová? Všetko to boli len lži!“ „
Silná energia odhodila Belphegora. Nechcel mu ublížiť, len ho to posunulo o pár metrov.
Belphegor šokovane otvoril ústa. Niečo také už dávno nevidel. Bolo to nádherne pohlcujúce. Tí dvaja boli ako jeden až do samej hĺbky svojich podstát. Táto podoba ho takmer vyviedla z miery.
Ich podstaty do seba presne zapadli a vytvárali priam anjelsky obraz.
Belphegor sa na nich ledva dokázal vynadívať. Boli to oni, a predsa sa mu zdalo, akoby videl aj niekoho iného.
„Nie, on neklamal. Musíte ho nechať, aby... nie, vy ste anjeli? Cítiť to z vás,“ objavil sa opäť blízko nich a nedovolil im uniknúť.
Pevne sa k dvojčatám pritisol a objímal ich novú podobu.
„Nechajte si to všetko vysvetliť. Vráťte sa k pánovi radšej teraz, keď má dobrú náladu,“ presviedčal ich mrzuto.
„Nie, Bel. Už aj ty začínaš. Buď takí, dobrí a prestaň s tým. Veď nás predsa poznáš, vieš kto sme,“ trvali na svojom dvojčatá.
„Nemôžem vás pustiť,“ Belphegor len smutne privrel oči a ešte pevnejšie sa k nim privinul. Prisal sa perami na ich ústa, najprv nežne potom naliehavejšie. Bolo to zvláštne bozkávať ich naraz.
Belphegorove nežné pery ich kruto zvádzali k ďalším rozkošiam.
Práve, keď zvažovali ako ho bezbolestne odmietnuť, poctil ich svojou prítomnosťou aj Azazel.
Padlý anjel sa k nim zozadu pritisol a pevne ich zovrel.
Zjavne mu už došla trpezlivosť.
Stiahol ich spolu s Belphegorom späť do hotelovej izby.
„Poďte ku mne!“ chladne ich privítal Lucifer.
Démoni okamžite znervózneli a chvíľu zvažovali, kto sa má kam postaviť. Nechceli ho zbytočne rozhnevať.
Dvojčatá sa opatrne odtrhli od Belphegora.
Azazel ich takisto veľmi neochotne pustil.
Vzal Belphegora do náručia a chvíľu ho upokojujúco kolísal.
Naposledy, keď bol veľmi rozrušený, svetom sa prehnal poriadne ničivý hurikán.
Belphegor možno vyzeral neškodne, ale bolo to len zdanie spôsobené rozkošnou podobou. Nebolo múdre prebúdzať zlo, ktoré žilo v ňom. Už dlhší čas sa snažil držať v medziach normy, aj preto ho tak často vysielali do ľudského sveta, ale takto poslušný bol asi len posledných 500 rokov.
Tam hore z toho samozrejme vyvodzovali nepríjemné dôsledky. Nemali radi nepovolené zásahy do počasia. Okrem toho nikto sa netešil na obrovské rady nepokojných duší stojacich pred oboma bránami.
Pre istotu radšej ustúpil, aby im nechal voľné pole pôsobnosti.
Dvojčatá odhodlane pristúpili k Luciferovi. Už zas sa od seba oddelili. Pripadalo im príjemnejšie diskutovať spolu ako samostatné osoby.
Lucifer na nich pokojne čakal. Vyzeral nádherne ako vždy, pocítili silné bodnutie túžby a museli ho opäť milovať.
Očakávali trest, prípadne aspoň nejakú zmienku o jeho hneve, ale on ich len objal.
Láskavo, nežne, akoby do nich prúdilo svetlo ukryté v temnote.
Nosič svetla im tentoraz ukázal svoju príjemnejšiu stránku.
„Moji nešťastní démoni, naozaj neviem, ako inak vás mám utešiť...“
Hladil ich po chrbtoch a dlho ich držal pri sebe, akoby sa nedokázal nasýtiť ich blízkosti.
Dvojčatá prekvapene zalapali po dychu. Neočakávali, že ich takto privíta.
Oboma rukami ich k sebe pritískal a oni úplne bez zábran prijali jeho objatie. Nedokázali tomu odolať, len nasávali energiu, ktorá do nich plynulo prechádzala.
Mal pocit, akoby sa po dlhom čase vrátili domov.
Lucifer ich nechal vychutnávať si účinky dobrej nálady.
Keď od nich opatrne odstúpil, zasnene naňho hľadeli.
Lucifer pristúpil bližšie k Ryanovi a chytil ho za ruky.
Mladý démon podozrievavo pokojne prijímal ten dotyk. Lucifer vedel, kto počas spojenia vyslovil toľko obvinení. Bol to on, malý vzdorovitý démon, ktorý mal odvahu nazvať ho klamárom.
Aj teraz pred ním stál úplne bez zachvenia.
Lucifer ho musel trochu pochváliť. Nechcel ho už viac naťahovať.
„Si ešte príliš neskúsení, ale páči sa mi tvoja zlosť. To, ako dokážeš niekoho rýchlo označiť za svojho nepriateľa. Vždy si to robil. Tak veľmi si nenávidel. Pamätám si, ako ťa vždy ovládlo zlo, keď sa niekto pokúšal priblížiť k tvojmu bratovi. Túžil si zabiť ľudí, ktorí ti ho chceli ukradnúť. Viem, prečo si tu a buď si istý, že nikam inam by si sa nedostal. To ma na teba fascinuje, ale buď opatrný. Môj svet je iný, ako ten, ktorý si poznal. Samuelova záležitosť sa ťa netýka. Ja sa oňho postarám a ty sa tým netráp. Mám svoje dôvody, kvôli ktorým nemôže byť s vami...“ pevnejšie zovrel jeho ruky a díval sa priamo naňho.
Mladík okamžite hľadal pomoc u svojho brata. Chcel sa naňho pozrieť, ale Lucifer mu nedal možnosť uniknúť.

Lynn Flewelling Noční bežci

2010-03-05T07:41:00.000-08:00

Práve dočítavam, druhú knihu zo série Noční bežci a neviem sa od nej odtrhnúť
Rozhodne odporúčam, teda hlavne kvôli páru Alek/Seregil, ale aj iným sympatickým postavám...

Pár: Alek/Seregil
Obsah: Seregil
žáner: fantasy, temné, láska dvoch mužov v hl. dejovej línií (aj, keď treba chvíľu vyčkať a nebyť netrpezliví, lebo sa to rozvíja postupne)
počet kníh: tento rok má vyjsť 5... (ale preložené boli len 3
Štestí ve stínech
Přích
Zrádcuv měsíc

11. kapitola Privítaj temnotu

2010-03-02T08:31:00.000-08:00

Varovanie: 15+
Upozornenie: V tejto kapitole sa bude tiež nepriamo spomínať tzv. brána U Serafína (prípadne Brána serafínov) (neexistuje ani sa nikde nespomína, teda ja som si ju vymyslela) Tak mi to napadlo, že to bude dá sa povedať taký, priechod do neba...

Dvojčatá cítili silný tlak so všetkých strán. Nižšie energie popreplietané s démonmi kompletne prebrali vládu nad chlapcovým telom.
Dvojčatá sa tomu bránili, ale napriek tomu boli vtiahnutí rovno do stredu besniacej démonickej energie. Bezmocne sledovali ako sa svetlovlasý mladík sa vrhol na dievča. Nemohli ho zastaviť. Ich zlosť na Lucifera prešla počas toho procesu, priamo doňho. Neovládal sa a chlapec, ktorý stál pri dverách sa tiež len strnulo prizeral. V očiach mal niečo zvláštne, neľútostne opovážlivé.
Dvojčatá sa dostali až k nemu. Bolo to veľmi zvláštne. Vyzeralo to, akoby ich videl. Okamžite v jeho pohľade zachytili niečo blízke. Nebol to obyčajný chlapec a nanešťastie ani človek.
„Tak ste tu. To je, ale milé prekvapenie. Volám sa Colin...“
Spokojne k nim natiahol ruku.
Váhavo sa jej dotkli a pomaly zostúpili až k nemu.
Spokojne si premeriaval ich spoločné telo.
„My sme...“ nedokázali tú vetu dokončiť. Netušili, čím sú, keď sa takto spoja. Ešte nikdy predtým sa im to nepodarilo.
Keď si ho bližšie prezreli ich nadšenie okamžite opadlo.
Bol to démon. Rovnakí ako oni a možno ešte aj oveľa nebezpečnejší.
„To je v poriadku. Takto ešte nie ste pomenovaní, úplne to chápem... Som rád, že ste sa prišli pozrieť...“ spokojne ukázal na kričiacich smrteľníkov. Atmosféra v miestnosti sa čoraz viac zhoršovala.
„To predsa nemôžeme dovoliť!“ oponovali mu. Chceli zastaviť chlapca, ktorý absorboval ich hnev. Vedeli, že to nesmú urobiť, ale nezaujímalo ich to. Chceli sa o to aspoň pokúsiť. Stále ich poháňala silná túžba aspoň niečo zmeniť. On si to tak želal. Chcel, aby mu dokázali, že sú démoni, ale práve preto začali pochybovať. Prečo si ich vybral? Prečo vôbec niečo také urobil?
Colin nechápavo pokrútil hlavou. Nevinní démoni, súcitiaci so smrteľníkmi. Musel uznať, že niečo také je vskutku unikátne.
„To je naozaj zaujímavá otázka. Ja som už na svete naozaj dlho, ale nevidel som nikoho, kto by tak rýchlo získal také dôležité postavenie. Mnohí z nás by dali čokoľvek, keby im on venoval pozornosť. Keby mohli pocítiť jeho dotyk... Vám sa to podarilo,“ bavilo ho provokovať ich.
„Už sa nás viac nedotkne. Nezaujíma nás ani on, ani vy...“ dôstojne sa obrátili a pokojne prešli bližšie k tomu zmätku. Nanešťastie bolo už neskoro.
Svetlovlasý mladík rozpáral dievčaťu hruď, prstami prenikol hlboko do tela, jeho ruky sa stali zúrivými nástrojmi, neprestal, ani keď mu do tváre vystrekla krv.
Dievča sa bezmocne zvíjalo, špinavé od krvi. Bernardovo telo zasiahli energie vychádzajúce z tabuľky.
Zrútil sa na zem, celý bledý a keď sa naňho dvojčatá opäť pozreli, zbadali unikajúcu dušu. Bledé svetlo čoskoro zmizlo z ich dosahu.
Iann klesol na zem a ostal tam vysilene ležať. Ruky mal od krvi. Sťažka dýchal, napoly strácal vedomie a rukou sa naťahoval k nejakému neviditeľnému bodu.
Dvojčatá ho zľahka zdvihli zo zeme. Podarilo sa im ho ochrániť pred plameňom, ktorý vyšľahol z praskajúcej špiritistickej tabuľky.
Potom ich niečo vymrštilo späť k stene. Oddelili sa od seba a opäť sa stali dvoma zdanlivo samostatnými bytosťami.
Matt sa okamžite postavil pred Ryana, ktorý držal v náručí chlapca.
Okolo nich narastalo teplo a požiar sa pomaly šíril po ľudských telách, ležiacich na zemi.
Okrem toho cítili ako na nich tlačí démonická energia, ktorá je silnejšia a omnoho vyspelejšia.
Colin im netrpezlivo zastal cestu.
„Dobre, pobavili sme sa a teraz mi vráťte toho chlapca. Ešte som s ním neskončil,“ pokynul im netrpezlivo.
Dvojčatá sa ani nepohli. Čakali na vhodnú príležitosť.
„Snáď vám nemusím pripomínať, čo s vami urobí, keď zistí, že ste chránili človeka. No tak, bavte sa, zabite ho, ale odtiaľto vyjsť skrátka nemôže,“ založil si ruky v bok a netrpezlivo rozširoval plamene do každej miestnosti..
Ryan sykol od bolesti a pevne zovrel chlapcovo telo. Dokázal ho síce ochrániť pred plameňmi, ale stále mu hrozilo zadusenie.
Matt chránil brata a využíval to, že majú chlapca v moci. Zatiaľ ho nemohli ohroziť ani tým, ak by sa rozhodli mu pomôcť. Stále sa mohli tváriť, že chcú korisť len pre seba.
Napriek tomu sa im nedarilo preraziť démonovu obranu. Sťahoval ich svojou mocou, čoraz bližšie k horúcim stenám.
Boli v pasci. Nedokázali okolo neho prejsť a ich podstaty sa chveli. Potrebovali ochranu, obaja si okamžite spomenuli na nátlak v pekle a príjemný vplyv Luciferovej energie. Keď boli s ním nikto si na nich nedovoľoval. Mysleli si, že ostatní démoni ich časom prijmú, tí v pekle sa aspoň tvárili trochu zmierlivo.
V ľudskom svete zrejme vládli iné pravidlá. Bolo omnoho ľahšie sa ich zbaviť. Dokázať, že si nezaslúžia pánov dar.
Pochopili, čo znamenala tichá tolerancia v pekle. Bola len predzvesťou toho, čo sa stane, keď nad nimi nebude bdieť ochranná ruka.
Spomienku na láskavú ochranu padlého anjela rýchlo prekryla desivá skutočnosť. Nikto pre nich nepríde, musia si poradiť bez neho.
„Naozaj ste úbohí, očakával som od vás oveľa viac,“ znudene poznamenal Colin.
„Ty nie si o nič lepší. Skrývaš sa. Ani si nám neukázal svoju pravú tvár,“ roztrpčene poznamenal Matt.
Konečne začal poriadne používať svoje nové schopnosti. Aj keď boli dosť obmedzené, cítil, že tá bytosť im klame. Nebola taká, ako sa zdalo. To, že to nebol človek, bola len jedna časť pravdy. To, že bol démon nebola úplná pravda. Pod maskou démona sa tiež niečo skrývalo. A to všetko okolo nich, tiež nebolo také, ako sa im to na prvý pohľad zdalo...
Nič z toho nebolo dostatočne presvedčivé. Matt nato nenápadne upozornil Ryana.
„To nie je vaša záležitosť. Daj mi chlapca a pustím vás,“ tvrdo vyjednával Colin.
Keď uvidel ako sa im začínajú objavovať mierne pokrčené krídla, ustúpil dozadu.
„Už viem, že to nie je chlapec a len tak vám ho nevrátim,“ tvrdohlavo trval na svojom Matt.
Cítil ako sa v ňom hromadí niečo ničivé. Nikomu nemienil dovoliť, aby ubližoval jeho bratovi. Láska k nemu znásobila jeho silu.
Od horúcich pier sa do jeho tela šírila hrozivá sila. Nikto opäť nerozplače toho, na ktorom mu tak veľmi záleží.
Mal pocit, akoby mu pokožka horela túžbou po ničení. Jeho hnev presakoval až do tých najhlbších vrstiev jeho podstaty.
Teraz ich už videl v tom pravom svetle. Tania a Bernard, ktorí ležali pri špiritistickej doštičke vstali, rozžiarili sa tlmeným svetlom a ich telá so seba vyžarovali priam mučivé dobro. Ich krídla sa natiahli do pôsobivých rozmerov.
Tania vyzerala úplne normálne, akoby sa jej vôbec nič nestalo a Bernard sa spokojne postavil k nej.
Všetko to bol len úskok nebeských. Určený na prilákanie dvojčiat.
Chlapec v Ryanovom náručí sa spokojne pomrvil a otvoril oči. Na chrbte sa mu zjavili striebristé krídla.
Ryan šokovane pustil nebeského anjela a privinul sa bližšie k bratovi.
Túlili sa k sebe a sledovali ako sa pri nich začali objavovať ďalší anjeli.
Matt objal brata. Nechcel na nich útočiť, pokiaľ to nebude nutné. Títo anjeli boli tiež nádherní a vznešení, ale rovnako aj nebezpeční.
Matt sa snažil pôsobiť hrozivo, ale nechcel ich zbytočne provokovať.
„Niečo také som ešte nevidel. Vy ste ma chceli ochrániť?“ opýtal sa Iann.
„Áno, lebo sme si mysleli, že si človek,“ podráždene odvrkol Ryan.
„Zaujímavé a zároveň desivé. Odkedy démoni chránia ľudí?“ opýtal sa pobavene.
„Prednedávnom sme ešte boli ľuďmi. Stále cítime spojenie s nimi,“ stručne uzavrel Ryan.
Odbremenil svojho brata od tohto rozhovoru. Dúfal, že sa mu podarí niečo vymyslieť.
„Nemárnime čas hlúposťami. Radšej nám povedzte, prečo ste sa k nemu vrátili? Čo vám sľúbil?“ netrpezlivo zasiahol Bernard.
Vypočúvanie neprebiehalo podľa ich predstáv. Našli ich, ale nebolo to také, ako si predstavovali.
„My sme sa k nemu nevrátili. On si nás vzal sám. Neviem, o čom to hovoríte,“ nervózne stískal Mattovu ruku.
„Prečo sme podľa vás strácali čas s touto hrou? Očakávali sme, že sa tu objavíte a vysvetlíte nám, prečo ste sa nevrátili ...“ Bernardov hlas sa odrážal od stien a čoraz väčšmi sa znásoboval.
Mattovi sa podarilo nazbierať dostatok energie.
Podarilo sa im uniknúť z anjelského zovretia.
Inštinktívne zamieril do uličky, v ktorej bolo kedysi ich kníhkupectvo. Predajňa bola prázdna, výklad pustý, akoby tam už dlho nikto nič nepredával. Napriek tomu bola stále pod ochranou, ktorú ešte počas svojho života stihli vybudovať.
Matt odviedol brata dovnútra.
Predajňa bola opustená, regály boli presne také, ako vtedy, keď ten priestor používali oni.
V zadnej miestnosti na nich čakal starí gauč, ktorí si sem zrejme odložili ich príbuzní.
Matt opatrne posadil Ryana a chystal sa ho prezrieť.
„Nie si zranený?“ opýtal sa ustarostene. Rukami starostlivo prechádzal po jeho tele.
„Nie, Matty som v poriadku, ale vôbec mi nie je jasné, prečo nás tam chceli udržať. Sme len démoni, ešte sme nestihli takmer nič spáchať a už sa o nás zaujímajú aj nebeskí,“ cítil sa slabý, vyčerpaný, ale to zrejme nebolo len v dôsledku toho démonického útoku.

7. kapitola Nevinné duše

2010-02-24T10:48:00.000-08:00

Uvedomujem si, že aj k tejto poviedke som už nesmierne dlho nepridala žiadnu kapitolu. Tak trochu som aj stratila spojenie s tým, čo sa v nej odohrávalo a všimla som si, že som urobila aj jednu chybu v deji, čiže jedna postava sa vracia, ale dve opúšťajú poviedku...
Takisto pripomínam, že som chcela, aby sa v tejto poviedke prejavili tzv. Vyrezávači očí, keďže ich táto poviedka má v názve.
Takisto pripomeniem, že naposledy spolu Tom a Josh skončili v posteli, dopriala som ich trochu relaxu...A Alaina pomohla Joshovi, aby sa aspoň na chvíľu zbavil svojho strachu a nepríjemných pocitov...
V tejto kapitole sa dozviete, čo sa stalo na druhý deň...

Na druhý deň...

Josh potichu vošiel do kuchyne. Opatrne otvoril dvere a okamžite zamieril k sporáku. Mal dobrú náladu a chcel pre svojho partnera urobiť sladké prekvapenie.
Potešilo ho, že Tom sa ešte neprebudil, chcel mu to všetko doniesť do postele. Rozmaznávať ho, aby vedel, že mu na ňom stále veľmi záleží.
Minulá noc bola úžasná. Tomove reakcie na jeho láskanie, spôsob, akým sa mu počas milovania díval do očí, to všetko v ňom prebúdzalo nadšenie. Pevné zovretie jeho tela a to, ako veľmi po ňom túžil...
Všetko bolo v poriadku, nádherné a celkom prirodzené.
Josh spokojne vyberal všetko potrebné. Chcel to urýchliť pomocou mágie, aby nemusel stráviť v kuchyni veľa času. Tešil sa na svojho pokojne spiaceho partnera. Na to ako mu dopraje aj iné sladké potešenia...
Mal pocit, akoby sa vôbec nič nezmenilo. V posteli ho čakal stále rovnako nevinný a naivný Tom.
Ten, ktorý mu dôveroval a nechal sa pohltiť vzájomným objatím.
Počas prípravy palaciniek si ho predstavoval nahého. Celého pohlteného rozkošou...
Dúfal, že dokáže akceptovať každú časť jeho tela, vrátane tej, ktorá mu spôsobovala tie najväčšie starosti. Miesta, kde sa nachádzalo vnútorné oko sa nedotýkal. To ešte nemohol urobiť, ale napriek tomu sa snažil, aby to pre nich oboch bol nádherný zážitok.
Celú noc sa mu venoval a spoločne si užívali, až kým neboli obaja poriadne unavení.
Rozhodli sa, že dajú svojmu vzťahu druhú šancu a pokúsia sa prekonať problémy minulosti.
Cítil, že jeho partner potrebuje starostlivosť, to jediné mu mohol zatiaľ ponúknuť.
Starostlivosť oňho a o rodinu by ho mohla zbaviť pocitu menejcennosti a ponúknuť mu novú šancu.
Takisto sa tešil aj na svojich priateľov. Vedel, že ho majú radi, stáli pri ňom, aj keď už nebol schopný samostatne myslieť.
To všetko bolo dôležité, nový začiatok a nové zážitky mohli snáď nahradiť nepríjemné spomienky.
Počas hľadania tej najlepšej čokolády, myslel smútok v Tomových očiach, na to všetko, čo musel počas tých rokov akceptovať. Svet mágie bol krutý a byť vodcom celej skupiny nebolo pre začínajúceho veštca zrejme vôbec ľahké. Bol sám a túžil len po svojom partnerovi, zrejme hľadal útechu, aj keď to robil nie práve najvhodnejším spôsobom.
Josh vedel aké to je, ostať sám so svojimi schopnosťami. Snažiť sa nedať najavo, žiadnu slabosť a bojovať až do poslednej chvíle.
Tom bol príliš mladý a bol už na konci so silami, nepatril k osobnostiam, ktoré dokážu dlho zvládať silný nápor stresu.
Tá noc mu vrátila Toma. Jeho pravé ja. Nie toho, ktorý mu ublížil.
Prišiel k nemu Tom, ktorého túžil chrániť.
Josh takisto cítil akoby nastalo jeho druhé prebudenie.
Prekonať strach sa dá zrejme len, ak sa mu postavíš. To mu kedysi niekto povedal a on sa to pokúšal uskutočniť.
Starostlivo naaranžoval palacinky na tanier a polial ich čokoládou. Práve chcel vybrať aj niečo vhodné na pitie. Rukou siahal do chladničky, ale vyrušil ho krik prichádzajúci zvonka.
Umyl si ruky a opatrne vyšiel z kuchyne. Zvuky boli čoraz intenzívnejšie, niekto naozaj plakal a on pomaly šiel za tým zvukom.
Pri vchodových dverách zbadal Alainu. Bola príšerne bledá a rukou pevne zvierala kľučku.
„Prepáč, ja neviem...nič som nevidela, ale práve to prišlo,“ rukami si zhrozene zakrývala tvár. Celá sa triasla a pohľad upierala na dve telá ležiace pri dverách. Boli zakryté modrými magickými zábranami, zabraňujúcimi rozkladu. Na vrchu modrej tekutiny, ktorá obklopovala telá sa skvel starodávny znak predstavujúci symbol oka osudu. Toto kúzlo najčastejšie používali Vyrezávači očí. A takýmto spôsobom zvyčajne doručovali svoje obete do domov ich rodiny.
Vždy im telá vrátili, aby ich mohli pochovať. Robili to vždy, keď zabili nejakého veštca...
„Kto je vo vnútri?“ opýtal sa chladne. Mal pocit, akoby v ňom všetko náhle zamrzlo. Myseľ začínala niečo tušiť, ale nechcel si to pripustiť.
„Neviem,“ zopakovala otrasene. Takáto zásielka vždy zapôsobila na všetkých veštcov. Bola jasným znamením a neodvratnou predzvesťou smrti.
„Si veštkyňa,“ pripomenul jej podráždene.
„Hovorila som ti, že nás niečo blokuje,“ dodala vystrašene.
„Tak to musíme otvoriť,“ potichu odvetil Josh. Opatrne sa sklonil nad zábranami, rukou urobil pomerne komplikované gesto a sledoval ako modrá tekutina padá na dlážku.
Keď ich konečne uvidel, tiež sa takmer prestal ovládať.
Na zemi ležali spôsobne uložené telá dvoch detí. Držali sa za ruku a upierali naňho prázdne pohľady.
Mladší z nich mal charakteristické poranenie na mieste, kde sa predtým nachádzalo veštecké oko.
Tričko mal roztrhnuté a jeho telom prechádzala obrovská spálenina. Nezvládol to tak, ako väčšina detí, ktoré sa dostali do takéhoto nerovného zápasu.
Starší bol takmer nedotknutý, až na hlbokú ranu na čele spôsobenú zrejme tou istou zbraňou.
Bol oblečení, čistí a dokonale mŕtvi.
Josh sa nad nimi chvíľu meravo skláňal. Srdce mu príšerne tĺklo, vyschlo mu v ústach a nevedel kam sa má dívať. Už zabil, nebolo to prvý raz, čo naňho hľadeli telá s nemou výčitkou vpísanou v tvári.
Tentoraz to bolo iné.
„Nie, to nemôžu byť oni...“
„Josh, prepáč, ale ja som to naozaj nevidela. Oni...Neviem, čo tu robia, boli predsa vo svojej izbe... Brigitt ich mala na starosti...“ zadúšala sa od potláčaných sĺz. Oko v nej začalo pulzovať a odhalilo pravdu, horšiu než čokoľvek , čo predtým videla.
Josh utrápene klesol na zem k telám, skontroloval im pulz, triasol nimi. Vedel, že je to zbytočné, ale nedokázal potlačiť to silné nutkanie.
Boli to jeho deti. Nevinná krv. Alex a Damon.
Nedokázal na nich prestať civieť. Niečo ho silno bodlo, takmer akoby mu to vyrazilo dych.
„Nie!“ bolesť, doňho vrazila plnou silou. „Povedz mi, čo sa stalo! Prečo ich sem posielali, keď mali byť tu? Kde bola Brigitt!“ kričal Josh.
Nehneval sa na Alainu vedel, že to nie je jej vina, ale nedokázal potlačiť bolesť. Ona to už vedela, a zjavne jej to nešlo ľahko.
„Oni...Ona... Nie je tu, lebo ich...ona ich... vydala deti Vyrezávačom očí... To jediné som práve videla... Skoro ráno ich odviedla preč... potom...“ Alaina nevládala súvisle rozprávať. Od zlosti sa takmer dusila. Ako im mohla uniknúť? Prečo ju nechytili skôr? Prečo toľko rokov čakala?
Bola vždy s nimi. Bojovala proti Davidovi. Starala sa o deti... Nikto ju nepodozrieval.
Vízia, ktorá práve prebudila jej oko bola viac než jasná.
Vedela, že to nie je klamstvo, oko nikdy nešírilo žiadne nepravdivé informácie a obrazy, ktoré sa k nej vracali boli staré len niekoľko hodín. Prichádzali oneskorene vďaka tomu zlému blokovaniu.
„Povedala im, že ich vezme do parku. Nechceli, ale ona ich presvedčila... Povedala, že sa budú môcť pohrať s ostatnými deťmi. Nebezpečenstvo vraj pominulo...“ hlas jej zúfalo preskakoval. Musela to zo seba dostať.
„Kto ich zabil?“ Josh opatrne telá zahalil svojím vlastným kúzlom. Nedokázal si Brigitt predstaviť ako vrahyňu. Vždy spolu dobre vychádzali, bola preňho dôležitá, bojovali spolu. To všetko bolo náhle preč.
„Nemôžem o tom hovoriť, nechcem to vidieť!“ rozrušene dodala Alaina.
„Prosím, urob to...“ nerád ju nútil k niečomu takému, ale potreboval poznať meno osoby, ktorú chladnokrvne zabije. Aj keby nato mal použiť mágiu, ktorá nie je vhodná pre smrteľníkov, aj keby mal pritom umrieť, chcel tú osobu za každú cenu nájsť a zničiť všetko, čo s ňou súvisí.
„Dobre, pokúsim sa...“ hlesla Alaina.
Na chvíľu privrela oči a zatlačila sa späť do vízií. Počas sledovania toho hrozného činu nezabránila kriku si takmer začala trhať vlasy.
„Počkaj, dosť!“ Josh ju okamžite zachytil a donútil ju prestať. Nechcel, aby sa aj jej niečo stalo.
Jej telo sa začalo nekontrolovateľne chvieť. Bezvládne mu visela v náručí.

15. kapitola "Stratení" chlapci

2010-02-19T07:58:00.000-08:00

Varovanie: 15+, šialenstvo
Dôležité upozornenie pre čitateľov:
rozhodla som sa, žeby to nebolo dobré naraz uzatvárať dej pri všetkých postavách, vzhľadom na to, koľko tu mám postáv by to bolo dosť neprehľadné, ich osudy uzavrieť naraz,
preto to budem robiť tak, sem napíšem pár, ktorému sa budem venovať, vždy to bude jeden z tých všetkých párov (prípadne trojíc), prípadne dve alebo tri (pokiaľ budú v inej dejovej línií) ostatnými sa postupne budem ďalej výrazne zaoberať v ďalších kapitolách...
Naraz riešiť všetky páry by bolo fakt dosť chaotické...
V tejto poviedke mám fakt veľa gayov a párikov a nechcem sa skrátka v jednej kapitole naraz úplne sústrediť na všetkých, bolo by to podľa mňa mätúce...
Samozrejme, Will a Athos budú dosť často v centre diania, lebo sa starajú o chlapcov...
A možno by vás zaujímalo aj, komu patrí ten hlas, ktorý trápil Tara.... Čo sa všetko teda postupne dozviete, ani by mi nenapadlo, že z toho vznikne taká komplikovaná poviedka...
V tejto kapitole si skrátka posvietim na zlatého Nickyho- Tara.
A na dôsledky toho, čo sa mu stalo, čiže páry pre túto kapitolu sú

1.TARO/WILL/ATHOS

2.Gabriel/Nate/Oliver

Taro bol zabalený v prikrývke. Neodvážil sa spod nej vystrčiť ani nos. Všetci v miestnosti ešte spali. Bola tam tma. On pred sebou videl len miesto, kde ho držali.
Stále prežíval ten istý strach.
Zúfalo privieral oči a snažil sa všetko pochopiť. Niečo veľmi zlé sa stalo, potom stratil vedomie...
Spomienky sa naňho valili v podobe hrozivých hlasov. Zakrýval si uši, zatínal zuby do svojich rúk a po lícach mu nekontrolovateľne tiekli slzy.
Príde si poňho. Bude ho ďalej nútiť robiť tie hrozné veci. Cítil ako mu po rukách steká krv.
Niekto sa pohol. Cítil to. Strach mu rozbúchal srdce, triasol sa a nedokázal povoliť zovretie svojich zubov. Zahryzol ešte pevnejšie nedbajúc na bolesť.
Očakával, že sa opäť ozve ten šialený hlas a pripraví ho o zvyšok zdravého rozumu.
Z hrdla sa mu vydralo neľudské zavrčanie.
Athos sa posadil na posteli. Prebudilo ho nezvyčajné trasenie.
Taro ho nespoznával. Nikoho nedokázal patrične zaradiť. Všetci boli preňho nepriateľmi.
„Nicky, to bude v poriadku...“ pokúšal sa zapnúť svetlo, ale nedarilo sa mu nahmatať vypínač.
„Neboj sa. Už si doma, nič sa ti nestane,“ prihováral sa mu nežne.
Mladík nereagoval, tak radšej posunul Willa a konečne priložil rukou na to správne miesto.
Miestnosť zaplavilo slabé svetlo.
Chlapci ležali na spojených posteliach, oči mali stále zavreté a očividne ešte stále spali.
Taro si hrýzol svoje vlastné ruky a na tvári mal nezvyčajne prázdny výraz.
Athos videl krv stekajúcu po prikrývke.
„Will, vstávaj!“ kolenom sa obtrel o svojho partnera.
Mladý muž si unavene pretrel oči. „Zaspali sme?“ opýtal sa neprítomne.
„Nie, ale musíš mi rýchlo pomôcť,“ zavrčal Athos.
„Nicky, zlatko, čo si to porobil?“ vyhŕkol zdesene. Okamžite vyliezol s postele.
Spolu s Athosom ho opatrne vyniesli z izby. Dávali si pozor, aby mu ešte viac neublížili. Nechceli ani, aby to videli ostatní chlapci. Ledva sa im podarilo trochu ich upokojiť.
Rýchlo ho odviedli k Damienovmu osobnému lekárovi. Našťastie ho pán domu požiadal, aby osobne dozrel na chlapcov. Pre istotu ho nechali v jednej z hosťovských izieb.
Taro sa po celý čas vzpieral a krv mu stále poriadne tiekla. Nedokázali ho presvedčiť, aby aspoň povolil zovretie. Nepočúval ich. Nič preňho nebolo dôležitejšie ako tá bolesť. Vychutnával si ju, nebojoval s ňou a chcel ju ešte viac znásobiť. Poznačiť svoje krásne telo. Naplniť sa odporom voči všetkému.
Matne vnímal, ako ho uložili na nejaký stolík. Lekár bol oblečený v župane a chvíľu naňho neveriacky civel.
Nebolo vôbec ľahké ho presvedčiť, aby sa prestal hrýzť.
Hneď ako mu vyslobodili ruky a ošetrili ho, pokúšal sa zahryznúť si do stehien.
Athos ho ledva stihol zastaviť. Ústa mal už čisté, postarali sa o to, aby v nich neostala ani stopa po krvi.
Zmietal sa a kričal, kopal do nich. Takmer sa zošmykol z lôžka. Stálo ich to dosť veľa úsilia, udržať ho.
Zúril, škriabal a stále s nimi bojoval. Nikoho nepočúval, nespoznával ich a slová mu pripadali úplne nezrozumiteľné.
Stále sa bál, že príde. Nič viac nedokázal cítiť. Myslel na ten desivý hlas, utápal sa v tých predstavách.
Keď záchvat pominul ostal ticho ležať.
Nehýbal sa, už viac neplakal, akoby ani nežil. Prázdne oči upieral na strop.
Will ho opatrne chytil za ruku. On sám už prežil dosť zvláštne stavy. Ešte stále si úplne neodvykol od drog. Tušil, že Tarov stav sa vôbec nevyvíja dobre. Uzavrel sa do seba, odmietol komunikovať s okolím, z toho sa neskôr dalo len veľmi ťažko vymotať.
Práve preto sa ho pokúšal aspoň trochu prebrať. Vedel, že je to preňho ťažké, ale nechcel ho úplne stratiť.

***

Gabriel odniesol Olivera do sprchy, maznal sa s ním a netrpezlivo čakal na Nata. Nechal ich doma samých, lebo musel ísť do práce.
Po osamostatnení sa od Gabriela si musel sám zarábať na živobytie.
Ani jeden z nich už nemal taký vplyv, ako predtým. Boli už len obyčajnými mladíkmi takmer bez akejkoľvek podpory.
Gabrielova rodina sa im obrátila chrbtom, keď zistili, na akých veciach sa podieľal. Dlhy v kombinácii s drogami ho v ich očiach úplne očiernili. Považovali ho len za kriminálnika, ktorý sa dlho priživoval na rodinných peniazoch.
Nate takisto zažil pár horúcich chvíľ, na ktoré nechcel vôbec spomínať. Predvolanie na výsluch, vyhrážanie, čudné telefonáty.
Gabrielovi zakázali sa s ním stretávať. Nesmel sa k nemu ani priblížiť.
To všetko mu pripomenulo, že nie je dobré zahrávať sa s životmi ostatných.
Jeho rodina našťastie celú vec ututlala, nedopustili, aby sa niečo začalo riešiť súdnou cestou. Každý deň mu dávali pocítiť, ako veľmi sa zaňho hanbia. Nechceli, aby si nechal Olivera. Priali si, aby ho nechal niekde na ulici bez akejkoľvek pomoci. Nezaujímalo ich, že nemá kam ísť.
Gabriel musel odísť z domu, nič iné mu neostávalo. Olivera nemohol len tak vyhodiť. Nechcel, aby mu niekto ubližoval.
Práve preto sa rozhodol riskovať, dal zbohom svojmu predchádzajúcemu životu a pokúšal sa napraviť chyby, ktorých sa dopustil.
Dúfal, že dokáže uplatniť svoj talent na jazyky a nájde si prácu ako prekladateľ. Stále očakával, že mu zavolajú. Bol na jednom sľubnom pohovore a dúfal, že mu zveria preklad nového románu.
Ešte nikdy tak veľmi netúžil, aby mu niekto dal šancu. Chcel sa starať o Olivera a žiť s Natom. Veľmi si prial, aby ho prijal ako svojho partnera. Túžil po jeho pozornosti.
Dlho nechápal, prečo ho vždy všetky doterajšie „vzťahy“ omrzeli.
Až počas toho hrozného obdobia, pochopil, že osobu, na ktorej mu najviac záleží mal vždy pri sebe. Dúfal, že sa ich vzťah bude postupne vyvíjať a napokon presvedčí Nata, že im bude spolu dobre.
Našťastie Natovi ostal po matke malý byt, do ktorého sa mohol nasťahovať. Na nájomné a jedlo si momentálne zarábal ako obyčajný predavač. Nijakú inú prácu zatiaľ nájsť nedokázal. Dlho sa spoliehal na peniaze svojho priateľa.
Gabriel bol úplne stratený. Nikdy predtým sa nemusel starať o to, či bude mať dostatok peňazí. Jeho pohľad na svet sa za pár dní rapídne zmenil. Zistil, že sa dá žiť aj inak.
To všetko mu vírilo hlavou, keď zľahka hladil tmavovlasého mladíka. Chcel ho. Inak ako Nata.
Veľmi túžil po jeho bozkoch a nepáčila sa mu tá hrozivá pasivita.
Mladík vôbec nebol vzrušený, len tam stál ako nejaká hrozivá socha.
Gabriel mu umyl vlasy, postaral sa o jeho telo. Potom ho dlho bozkával a objímal, teplá voda stekala po ich telách, ale chlapec bol stále ako ľad.
Oliver nebol ochotný robiť vôbec nič, okrem sedenia a zízania na steny. Nemohol si mladíka vziať, keď ho to zjavne ani trochu nezaujímalo.
„Oli, už sa neboj. Bude to v poriadku. My sa z toho dostaneme,“ pohladil po chrbte a privinul si ho k sebe.
Napriek tej pasivite sa mu stále páčil. Nebolo to však až také skvelé. Stačilo len, aby sa naňho Nate pozrel a on zabudol na všetkých Oliverov. Veľmi si ho chcel získať, dúfal, že Oliver mu pomôže sa s ním zblížiť. Nechcel ho vynechávať v ich vzťahu.
Mladík sa nechal objať, ale svoje ruky nechal voľne visieť vedľa tela. Gabriel rozhorčene pokrútil hlavou.
Rozhodol sa niečo skúsiť. Keď nereagoval, vždy ho nechával na pokoji. Tentoraz sa rozhodol prebudiť ho trochu tvrdším spôsobom.
Zavrel kohútiky, potom mu podal uterák. Keď boli obaja suchý, odniesol ho na gauč. Ľahol si naňho a začal ho bozkávaš ešte vášnivejšie. Na chvíľu sa odlepil od jeho pier a s úsmevom vyhlásil: „Chceš ma?“
Oliver neodpovedal. Ďalej sa takmer vôbec nehýbal. Gabriel preto pokojne pokračoval. Strčil mu pod zadok vankúš a začal sa dôkladne venovať mladému telu.
Oliver to vôbec nezaregistroval. Vôbec sa nepohol a nepovedal ani slovo.
Gabriel opatrne prestal. Dúfal, že ho nejakým spôsobom donúti hovoriť.
„Oli, no tak. Nemôžeš stále mlčať. Musíš mi aspoň dať najavo, čo potrebuješ...“ trpezlivo sa mu prihováral.
Privinul ho k sebe. Objal ho oboma rukami a chvíľu ho len držal.
„Povedz mi aspoň, čo ti tam urobili? Veď sa ťa takmer ani nedotkli. Vieš, že to by som nedovolil,“ šepkal mu do ucha.
Mladík stále pokojne civel na stenu. Oči mal prázdne, akoby v ňom už neostal ani kúsok života.
Gabriel ho privinul k sebe ešte tesnejšie.
„Už som ti predsa sľúbil, že nám bude spolu dobre. Prinesiem ti obed sem. Dáme si spolu a pozrieme si film...“ pokúšal sa ho aspoň trochu povzbudiť. Už nevedel, čo má robiť, sľuboval, ospravedlňoval sa, ale nič nepomáhalo.
„Uvidíš bude ti to chutiť,“ opatrne ho pustil, potom vstal a vybral sa do kuchyne. Vedel, že aj Nate už čoskoro príde. Mal preňho prichystané to najlepšie, čo dokázal pripraviť. Dalo by sa povedať, že naňho chcel urobiť dojem.
Keď sa vrátil, čakalo ho nepríjemné prekvapenie. Oliver vyšiel nahý na balkón, nakláňal sa cez zábradlie. Vyzeralo to, akoby sa ho pokúšal preliezť. Nevyzeralo to ako rozumom kontrolovaná činnosť. Skôr sa zdalo, že vôbec nevie o čo sa to pokúša.
Gabriel príšerne zbledol a pokúšal sa otvoriť balkónové dvere. Nedarilo sa mu. Ruky sa mu triasli a od strachu sa nedokázal ani pohnúť.
Práve, keď sa postavil na hrubé zábradlie, do bytu sa vrátil Nate.
Počul Gabrielov krik a okamžite sa ponáhľal do obývačky. Začínal tušiť, že príjemná a romantická večera zrejme dnes nebude jediným bodom programu.
„Gab, čo sa to tu robí?“ položil svoju tašku na zem a rýchlo podišiel k svojmu priateľovi.
„Prosím, pomôž mi... on chce...“ nezrozumiteľne bľabotal Gabriel. Celý sa triasol a nedokázal sa ani pohnúť.
Nate ho zľahka odsunul. Opatrne otvoril dvere a pomaly zamieril k Oliverovi.
Podarilo sa mu ho dostať z balkóna. Nebolo to vôbec ťažké. Nekládol odpor. Nechal sa odniesť dovnútra.
Gabriel sa zrútil na zem, rozplakal sa a celý čas len opakoval: „Ja som mu nechcel ublížiť...“
Nate opatrne zložil chlapca na gauč, poobliekal ho a potom si sadol k plačúcemu Gabrielovi.
Priateľ sa k nemu okamžite privinul. Objal ho okolo krku a zúfalo sa triasol.
„Nenechávaj ma tu samého! Bojím sa. On chcel skočiť, ja by som...“ zúfalo drmolil Gabriel.
Nate ho znepokojene objímal. Naozaj netúžil po ďalších problémoch. Rád by chlapca vzal k lekárovi, ale akoby vysvetlili to všetko, čo prežil. Nemohli im povedať, že je to Gabrielova hračka, niečo také by len veľmi ťažko akceptovali. Našťastie si spomenul na sms, ktorú dostal od Athosa. Dúfal, že to v Španielsku dopadlo dobre. Nechcel, aby sa na nich hneval. Bol jediným človekom, na ktorého sa ešte mohli spoľahnúť.
Nate pomohol Gabrielovi vstať. Zaviedol ho na gauč.
„Pokojne, už som tu s vami. Nevedel som, že náš Oliver je na tom až tak zle. Musíme to okamžite začať riešiť. Athos mi poslal správu, že chce, aby sme sa kontaktovali cez počítač. Dúfam, že pozná nejakého odborníka, ktorý by nám mohol pomôcť,“ vybral notebook a opatrne ho zložil na stôl. Ostal mu len ten najmenší a najmenej výkonnejší, ale nič iné si nemohol dovoliť. Dokúpil k nemu aj lacnejší typ kamery, aby ich spojenie nebolo až také komplikované.
Gabriel sa k nemu pritískal a opäť pevne objímal Olivera. Tisol ho k sebe a stále zúfalo nariekal.
„Chcel som len priniesť jedlo. Nevedel som, že niečo také...“ stále sa celý triasol.
Nate sa na chvíľu prestal zaoberať počítačom.
Oboch ich k sebe privinul, upokojoval ich slovami aj dotykmi. Najprv nežne pobozkal Gabriela, potom aj Olivera. Obaja sa k nemu túlili.

***

Anne opatrne rozbaľovala ďalší darček. Bol to už možno aj piaty balíček, ktorý sa jej dostal do rúk. Darčeky takéhoto druhu jej skôr naháňali hrôzu. Nikdy predtým by si nepomyslela, že sa ich bude tak veľmi báť.
Tentoraz bol zabalený v čiernom papieri, previazaný červenou stuhou.
Nezaujímalo ju, čo je vo vnútri. Nič od toho blázna nechcela.
Dlho ho nechala ležať na podlahe. Rozhodla sa ho otvoriť len preto, aby ju neotravoval hlas vychádzajúci z reproduktorov.
Stále ju sprevádzal. Ani na chvíľu jej nedal pocítiť, že by mohla mať pred ním nejaké tajnosti.
Anne si najprv myslela, že ju tam otec nechal len na pár dní. Zvykol sa takto vypariť a požiadať nejakého priateľa, aby uňho mohla ostať. Mal veľa problémov, žiadny stály príjem a nijaký domov. Ona bola jeho jediným spojením so svetom.
Kvôli nej sa pokúšal so sebou niečo urobiť.
Nanešťastie niektoré z jeho obchodov neboli práve najčistejšie, vyšlo najavo, že si bude musieť odpykať svoj trest.
Dočasne nechal svoju dcéru u jedného zo svojich pochybných zamestnávateľov. Anne netušila, čo ju tam čaká. Nemala ani poňatia, že otec ju v skutočnosti predal. Mala sa stať súčasťou tých hier, ktoré organizoval tajuplný hlas.
Práve preto mala tiež na krku obojok, ako tí ostatní zúfalí ľudia, uväznení v podzemí.
Uvidela ten krutý dolný svet, ale tá osoba, jej z nejakého dôvodu pridelila samostatnú izbu. Dokonca mala aj všetky technické vymoženosti, mohla používať aj počítač až na isté obmedzenia.
Takzvaný šéf za ňou nikdy osobne neprišiel. Vždy počula len jeho hlas a pochopila, že nie je vôbec takí ako jej otec. Dokonca bol iní ako ostatní muži.
Práve preto rozbaľovala darček a pokúšala sa stále nehľadieť do kamery. Všetko bolo monitorované, v každej izbe, dokonca aj v kúpeľni boli tie odporné kamery. Anne ich neznášala a dala by všetko na svete za to, aby sa z toho miesta mohla dostať. Nanešťastie nebolo to vôbec také ľahké.
Vedela o tom, čo urobil tomu mladíkovi. Nejakému Tarovi.
On už bol v bezpečí, ale na ňu stále čakal ten istý pocit strachu, keď sa v reproduktoroch ozval opäť ten nenásytný hlas: „Pozývam ťa na večeru. Priprav sa... Budeme mať aj ďalšieho špeciálneho hosťa...“
Anne zúfalo pustila krabičku.

10. kapitola Ouija 2/2

2010-02-08T09:17:00.000-08:00

Varovanie: toto je druhá časť desiatej kapitoly, ktorú spoločne s prvou časťou beriem ako celok!
Pretože som sa rozhodla ešte ďalej písať, potrebujem snáď aj nejaké ľudské postavy, ktoré by tú špiritistickú tabuľku použili, tak v tejto časti sa objavia opäť aj konkrétni ľudia (bez nich, by to nebolo zrejme to pravé orechové)
Varovanie: 15+

Matt nevenoval pozornosť bratovmu výbuchu. Nemohol to počúvať. Príliš to bolelo. Nechcel do seba vpustiť ani najmenšiu čiastočku nejakých pocitov. Bolo to tak jednoduchšie.
Nechal sa pohltiť svojou démonickou prirodzenosťou.
Presviedčal sám seba, že Samuel sa vráti. Bude opäť s nimi a dovtedy sa musia veľmi snažiť, aby ešte viac nerozhnevali Temného anjela.
Potlačil všetku bolesť niekam do úzadia. Hlboko do svojej podstaty. Jeho krídla takmer sčerveneli, boli nasýtené nenávisťou, ktorú nechal kolovať po svojom tele.
Jediné, čo nedokázal potlačiť bola láska k Ryanovi.
Nebol schopný prijať vyčítavý pohľad tých nádherných očí.
Odvrátil zrak a pokorne čakal, kým sa jeho dvojča zbaví zúrivosti.
Nanešťastie mohol by čakať večne. Mladý démon sa nabil zlosťou a bolesťou.
„Kašleš na Samuela. Tebe záleží len na tom, aby ťa uznával. Chceš, sa mu zapáčiť!“ ďalej vrčal Ryan.
Priam sa triasol od hnevu, celé telo mu horelo v nekonečnej zúrivosti. Oproti Luciferovej energie, to však bolo len slabé pošteklenie. Túžil zabíjať ničiť, rozdrviť niečo, aby sa zbavil toho silného napätia. Nič vhodné nebolo po ruke, preto len ďalej bezmocne kričal:
„Prečo stále mlčíš! Nebudeš sa brániť? Nemôžeš, lebo vieš, že aj ja sa mu chcem zapáčiť! Všetci to chceme,“ Ryan sa stále zadúšal od sĺz. Slová z neho nepretržite vychádzali, akoby sa v ňom niečo pretrhlo a dožadovalo sa pozornosti.
Belphegor mu chlácholivo položil ruku na čelo. Poslal mu ľahký upokojujúci dotyk.
„To je úplne prirodzené. Spoznali ste jeho láskavosť a teraz aj jeho hnev, ale stále si budete priať, aby vás miloval,“ vyhlásil zachmúrene. Nepáčil sa mu takýto vývoj udalosti, ale očakával, že to pre nich nebude vôbec ľahké.
Matt utrápene klesol na zem, čo najďalej od nich. Rukami si zúfalo podoprel hlavu.
„Pokojne krič, braček. Uľaví sa ti. Samuela čoskoro určite uvidíme,“ dodal nie príliš presvedčivo.
Ryan naňho nespokojne zagánil a pomaly si utieral slzy. Vrhol nahnevaný pohľad aj na Azazela, ale neodvážil sa mu nič vyčítať. Padlý anjel by mohol spôsobiť zhustnutie nebezpečných energií. Nemal záujem opäť pocítiť silný nápor bolesti.
Azazel spokojne privrel oči. Pobavene čelil pohľadu tých nevinných očí. Nemiloval ich. Páčili sa mu tie druhé, aj keď sa zdalo, že sú obaja napohľad úplne rovnakí. Matt v ňom niečo vzbudzoval a s Ryanom sa túžil pohrávať. Oboch by si ich s radosťou vzal, nanešťastie Lucifer sa vyjadril až príliš jasne. To, že mu patria, nebolo len obyčajné konštatovanie.
Napriek tomu ho potešilo, že mu pán dovolil ostať s nimi. Tušil, že sa rozhodne nebude nudiť.
„Ste rozkošní, naozaj roztomilí, ale nie ste ešte ani zďaleka skutočnými démonmi. Ja sa o vás postarám, ak bude s vami spokojní, možno sa váš malý priateľ vráti,“ nechcel im všetko prezradiť. Pripadalo mu to nesmierne zábavné. Akoby sa stal učiteľom detí, práve po prvých nesmelých krokoch tvrdo dopadli na zadok.
„Dobre, urobíme všetko, aby sme ho zachránili,“ okamžite súhlasil Matt.
Ryan takisto nebadane prikývol a Belphegor sa len ďalej mračil.
Azazel ho jemne chytil za bradu. Prst mu takmer zabodol do líca.
„Nie, nie, nie,“ takmer sa zadúšal smiechom. „Naozaj ste na zjedenie, moji milí...“ ďalej sa spokojne uškŕňal.
Ryan urazene zamieril k Mattovi. Nepripadalo mu to vôbec smiešne. Radšej sa rozhodol uchýliť do bratovho náručia.
Matt ho zamračene stiahol k sebe. Zozadu ho objal a ospravedlňujúco pobozkal na krk.
Atmosféra v miestnosti sa postupne upokojovala.
Belphegor pribehol k skrini a začal si skúšať nový kabátik. Tiež nemal chuť sa zapájať do toho zmätku.
Potom nesústredene vzal s police kefu a posadil sa za Azazela. Padlému anjelovi sa počas toho zmätku rozstrapatili vlasy. Belphegor ho začal opatrne česať. Azazel mal nádherne husté vlasy. Belphegor k nim pristupoval ako k nejakému šperku, dával si pozor, aby ho ani trochu nepotiahol.
Pritom nebadane odsával pocity z nahnevaného Ryana, do seba ich vstrebávala len kefa, ktorú môžu pokojne neskôr nahradiť. Napriek veľkej snahe, to však nedokázal dotiahnuť do konca.
Matt a Ryan zrazu niekam zmizli.
Belphegor mu pekne rozčesal vlasy, keď skončil kefa mu vypadla z rúk.
„Myslím, že vás niekto volá,“ zvedavo naklonil hlavu na pravú stranu.
Démonická energia sa zmiešala, poprepletala a na mieste, kde predtým sedeli dvojčatá ostala len spálenina.
Leteli za tou energiou, ktorá ich neúprosne volala. Napriek tomu sa nedokázali od seba oddeliť.
Boli slabí po konfrontácii s Luciferom, preto sa ich energie kompletne spojili. Sformovali sa do zvláštnej priesvitnej bytosti.
Dvojčatá zacítili aj prítomnosť iných temných bytostí.
Ocitli sa nad špiritistickou doštičkou. Bola dosť stará, plná protichodných energií. Prekliatí a zlých myšlienok. Niekto ju už pred mnohými rokmi upravil ako pascu na démonov.
Priťahovala ich k sebe, ako magnet.
Dokonca objavili aj malé kúzlo, ktoré ich udržiavalo v akejsi izolácii.
Keď sa poriadne poobzerali, zbadali štyroch ľudí. Traja sedeli za stolom pri špiritistickej tabuľke.
Smrteľníci. Nič netušiaci a slepo podliehajúci klamlivej hre. Dvojčatá si ich museli poriadne obzrieť. Kedysi boli ako oni. To ich zasiahlo a nútilo vymaniť sa z pút privolávania.
Jeden sa od nich odčlenil a postavil sa k stene.
Tmavovlasý chlapec mal v očiach až nezvyklú tvrdosť, šíril sa z neho strach a ľahostajnosť.
Vyzeralo to, akoby ho medzi seba nechceli prijať a možno o to vôbec nestál.
Tmavé drevo žiarilo na všetkých rovinách. Všetky písmená boli zahltené démonickým vplyvom. Hmýrili sa v nich zlovestné energie. Ruku mala položenú na šípke, ktorá sa lenivo posúvala po písmenách.
„Tak vidíš, nefunguje to,“ znudený hlas nejakého dievčaťa im pomaly otváral cestu. Bolo mladé, podľa démonických meradiel možno až príliš.
Malo oblečené tričko a tmavé džínsy.
Na tričko sa skvel nejaký neurčitý nápis. Nič viac si nestihli všimnúť, lebo ich svet sa opäť prevrátil. Zamiešali sa do radu nespokojne pôsobiacich síl, ktoré si želali roztrhnúť celú tabuľku.
Keď sa opäť dostrkali na výhodnejšiu pozíciu, mohli si ju lepšie obzrieť.
Bola celkom pekná, takým bežným spôsobom. Rovnaká ako väčšina dievčat. Upravená, namaľovaná a oblečená do pohodlného, ale nie príliš vyzývavého odevu. Dokonca sa dalo povedať, že aj pekne voňala, keby to všetko, nezakrývala zloba šíriaca sa spod tabuľky.
Rukou si zľahka uvoľnila červené vlasy. Gumička jej už začínala prekážať. Dopadla na špiritistickú tabuľku a ešte viac rozvírila zlovestnú hladinu šepkajúcich tieňov.
Niečo ich opäť šialene rozkrútilo. Cítili sa bezmocne. Márne sa pokúšali vymaniť z moci tabuľky.
„Počkaj, Tania. Teraz položím otázku ja,“ ich pozornosť upútal svetlovlasý chlapec.
Pomerne zaujímavý, pohľad na jeho takmer anjelsku tvár dokázal dvojčatá trochu upokojiť. Páčil sa im. Možno by nebolo také zlé varovať ich.
„Volám sa Iann. Môžem s vami hovoriť?“ opýtal sa pobavene.
ANO.
Dvojčatá rozrušene ťahali šípku. Mladíkovou rukou tak silne trhli, až ho to zabolelo.
PRERUSTE KOMUNIKACIU A ZMIZNITE. DEMONI SA HNEVAJU. NEUSETRIA NIKOHO.
Dúfali, že ich táto hrozba dostatočne vystraší. Nechceli im ublížiť, aspoň nie teraz. Niečo v nich túžilo po krvi. Potrebovali sa pomstiť tým stvoreniam, ktoré prekročili hranicu.
Iné sily ich odstrčili a privlastnili si chlapcove telo.
SMRT. SMRT. SMRT.
„Iann, prestaň si z nás robiť srandu. Na toto ti nikto z nás nenaletí,“ podráždene dodal tmavovlasý chlapec, posunul si okuliare vyššie. Pokúšal sa mu vziať drevenú šípku, ale nemohol sa ani len pohnúť.
„Bernard, ja to naozaj nerobím, neviem, čo sa deje...“ nariekal Iann.
Rukou mu mykalo tak silno, akoby sa mu ju niekto pokúšal zlomiť.
„Prosím, prestaňte...“ Tania chcela tabuľku stiahnuť zo stola, ale nepodarilo sa jej to.

Mix scén Artuš a Merlin

2010-02-04T10:03:00.001-08:00

momentálne píšem, popritom sa mi trochu chce spať, ale čo už no...
Kedže nemám nič na pridanie, tak sem dávam aspoň ďalšie video s Merlinom/Artušom...

Merlin a Artuš

2010-02-01T10:46:00.000-08:00

náhodou som dnes pridala ďalšiu dvojdielnu jednorázovku s párom Merlin a Artuš tak sem dávam ďalší milý moment, pozor spoiler! (odporúčam vydržať do konca...)
A keďže momentálne mám rada aj pár Castiel/Lucifer čiže Nick/Jimmy, dávam sem video aj o nich...(Supernatural) chcela som dať normálny zostrih scény, ale nejak nwm...nič iné nájsť, tak aspoň niečo také...

10. kapitola Ouija 1/2

2010-01-31T08:07:00.000-08:00

Varovanie: 18+, násilie, posadnutosť,
Túto kapitolu som sa rozhodla rozdeliť na dve časti, lebo si chcel ponechať tento názov, ale keby som chcela ďalej písať aj o tej tabuľke, asi by mi to vyšlo na ďalších 5 strán
Ouija, je inak povedané špiritistická tabuľka, čiže veď viete, tá doska na nej písmená a tak...
(Táto tabuľka sa vyskytne až v druhej časti kapitoly)

Azazel ho provokatívne pohladil po hrudi. Prešiel až po časti poznačenej novou existenciou. Podarilo sa mu utíšiť tú najnespokojnejšiu bytosť.
Samuelove pocity sa niekam odplavili, akoby ich tým pohybom navždy zmietol zo sveta.
Samuel bol ukolísaný mocou padlého. Úplne tomu podliehal.
Azazel ho ešte chvíľu pevne držal. Pohľadom prechádzal do tých jemných častiach démonovej podstaty. Potom nečakane priložil pery na tie jeho.
Samuel sa naňho len strnulo díval. Jemný tlak ho úplne zbavoval obáv, ale nebol to práve bozk po akom by túžil.
Neprivrel oči, ostražito ho sledoval.
Azazel však vedel, ako si získať pozornosť. Mladík mu čoskoro voľne visel v rukách a jeho telo úplne spolupracovalo. Bolo to síce príjemné, ale stále k nemu pociťoval veľkú nedôveru.
Azazel sa chápavo odtiahol. Pomohol mu aj nepríjemný zhluk energie, ktorý začal obklopovať Lucifera. Pomaly odstúpil a pomohol Belphegorovi dostať sa zo zeme. Bolo lepšie dostať ho z pánovho dosahu.
Svetlovlasý démon neochotne prijal pomoc.
Potom spoločne zamierili k dvojčatám.
Ich puto aspoň trochu zmierňovalo napätie, ktoré začínalo byť priam neznesiteľné.
Pán temnôt zúril. Najprv to vyzeralo len ako slabá iskra vášne rozpaľujúca jeho podstatu. Potom sa postupne začala zhlukovať neuveriteľne silná energia.
Belphegor si rozrušene priložil ruky k hlave. Lomcoval ním strach. Málokto dokázal rozprávať o pánových výbuchoch hnevu. Zvyčajne končili likvidáciou všetkého, čo sa nejakým nedopatrením dostalo do jeho blízkosti. Brána sa tiež protestne zachvela.
Lucifer obmedzil pôsobenie energie, ale ešte stále z neho vyžarovala priam vražedná temnota.
„Pohŕdaš tým, čo som ti dal, Sael?“ opýtal sa mrazivo. Teplota v miestnosti hneď klesla na nebezpečnú úroveň. Démoni krčiaci sa v kúte len nemo pozorovali svojho nahnevaného pána.
Samuel si okamžite kľakol na kolená. Neurobil to z vlastnej vôle. Niečo ho tam sotilo a keď sa na chvíľu pozrel na ostatných, Azazel ho okamžite prebodol pohľadom. Pochopil, že bude lepšie ešte viac ho nedráždiť.
„Nie, nikdy by som niečo také neurobil. Ja som len...“ pokúšal sa mu to vysvetliť. Azazel však len odmietavo krútil hlavou.
„Si nečistý, lebo som sa ťa dotkol? Chcel, by byť s nimi?“ Lucifer podišiel bližšie k nemu. Neboli to len otázky, boli to hrozby, ktoré sa nad Samuelom ticho vznášali.
Mladý démon tušil, že sa dotkol citlivého miesta. Lucifer vycítil pohŕdanie z jeho strany. Odhodenie Belphegora bolo tou poslednou kvapkou.
Samuel bol iný, ako ostatní démoni, stále príliš citlivý. Táto stránka veci ho však mohla aj ľahko priviesť do záhuby. Nemal v sebe tú dravosť a túžbu ubližovať.
Váhavo sa zadíval do pánových očí. Netušil, čo má povedať, aby zmiernil jeho hnev. Nevedel, či vôbec niečo také existuje.
„Neľutujem, že som tu s vami. Len som ešte nikdy nevidel také svetlo, aké so sebou prinášajú oni,“ takmer nehlučne odvetil Samuel.
Od toľkého tlaku mu začali po lícach stekať slzy.
„To svetlo by ťa mohlo spáliť,“ posmešne dodal Lucifer. Temná hmota, ktorá sa prestala zhromažďovať v bráne, celou silou vrazila do Samuela. Mladík pocítil na svojich pleciach silnú ťažobu. Ústa sa mu otvorili, začalo z nich prúdiť zvláštne vlákna, postupne vyvierajúce z jeho tela, akoby niekto vyťahoval to podstatné opäť von. Samuel ešte nikdy nepocítil niečo také odporné, bol zúfalý, chcel, aby to skončilo, ale ten pás svetla z neho ďalej prúdil.
„Nechcel som vás uraziť. Viem, je to moja vina, že sa hneváte. Som príliš nerozumný, ešte to celé poriadne nechápem. Ľúbim vás, aj Belphegora a dvojčatá...“ nevládal rozprávať, sánka sa mu lámala až kým sa úplne nevykĺbila, praskali mu neexistujúce kosti a mal pocit, akoby mu nejaká ruka zaživa vytrhávala všetko, čo mal vo vnútri.
Napriek tomu neprosil, o nič nežiadal. Len sa ublížene díval na svojho pána.
Anjela s hrozivo nádhernou tvárou. Tie pery, ktoré ho bozkávali teraz potichu mrmlali nejaké zvláštne slová.
„Pošlem ťa tam, kde ani svetlo nedosiahne, Sael,“ kruto dodal Lucifer.
Samuel nemohol zomrieť lebo už nebol človekom. Aspoň nie takým ľudským spôsobom.
Smrť by však možno bola jemnejšia a miernejšia, ako to, čo sa s ním stalo.
Napodobenina tela praskala, cítil akoby ho niečo úplne rozdriapalo, zafarbilo jeho energiu nenávisťou. Pod ním sa hromadila nesúvislá energia toho, čím kedysi býval. Najhoršie bolo to, že strácal sám seba. Občas už ani nevedel, čo to vlastne vidí. Netušil, či je to skutočnosť alebo len hra jeho predstáv. Niečo z neho už odchádzalo, ale nie do neba, ani do pekla. Strácal sa, akoby z neho niekto vytiahol všetko, čo ho kedysi tvorilo. Nechcel od nich odísť.
Cítil, že potrebuje dvojčatá, chcel sa ospravedlniť Belphegorovi a opäť sa môcť vyhrievať v priazni svojho pána.
Aj podoba Lucifera sa mu pred očami vytrácala. Pomaly upadal do úplného rozkladu.
Matt sa vymanil zo zovretia ostatných. Pomaly vykročil bližšie pánovi. On musel ísť. Dokonca prerazil aj ochranu, ktorú okolo nich vytvoril Azazel.
Prekonal odpor tej neuveriteľnej sily. Nemohol to viac vydržať. Bolo mu jedno, čo s ním urobí. Bol ochotný aj nasledovať Samuela, ak to bude potrebné.
Lucifer sa ho nesnažil zastaviť. Nebránil mu vtom. Krutosť v jeho očiach pomaly pohasínala.
Matt si ho nevšímal. Upriamil svojho pohľad na vytrácajúcu sa energiu.
„Samuel!“ klesol na zem k nemu. Pokúšal sa ho objať, ale nedarilo sa mu to.
Ešte chvíľu cítil slabý nápor jeho energie, potom úplne zmizla.
Matt sa ju stále snažil zachytiť rukami. Neplakal, nemohol to urobiť. Bál sa, že stratí vedomie, že ho to úplne pohltí. Tá hrôza, neskutočná bolesť. Jeho podstata sa otriasala strachom, rešpektom, nenávisťou. Tá začínala dosahovať vrchol.
Napriek tomu si uvedomoval, že Lucifera nedokáže ohroziť. Nemohol by ho ani udrieť bez toho, aby na seba neprivodil ten strašný hnev.
Nechápal to. Chcel kričať, obviňovať, ale nemohol. Nenachádzal slová, ktoré by vystihli tú prázdnotu. Nechápal význam takéhoto krutého trestu.
Ryan plakal v objatí Belphegora a Azazela. Obaja ho pevne držali a dúfali, že Matt neurobí žiadnu hlúposť. Nemohli prehovoriť.
Matta už nikto nezadržiaval. Mohol k nemu slobodne pristúpiť. Vzdialenosť medzi nimi sa postupne znižovala.
Mladý démon zľahka položil ruky na pánove plecia. Objal ho. Nežne, vášnivo, akoby mu chcel dokázať, že ani pohľad na niečo také hrozné ho nezlomí.
Lucifer sa prisal k jeho perám, vychutnával si ich dráždil.
Ostatní to len nemo sledovali. Ryan šokovane vytreštil oči a pokúšal sa k nim dostať. Azazel ho pritisol k stene a stlačil mu ruky za chrbtom.
„Ty si to pochopil? “ pokojne sa spýtal Lucifer.
Matt sa oňho zadychčane oprel. Pán ho stále majetnícky objímal okolo pása.
„Áno, ale Belphegor by to tiež mal vedieť,“ vrhol znepokojený pohľad na svetlovlasého démona. Celý sa chvel a tiež ledva zadržiaval bolesť.
Tiež to nedokázal tak rýchlo prekonať. Samuel sa stal súčasťou jeho sveta, až príliš sa zblížili.
Svetlovlasý démon zľahka hladkal Ryana po chrbte a varovným pohľadom prebodával Matta.
Mladý démon si rozvážne vychutnával pánovo objatie.
„On nikdy nebol takto potrestaný,“ chladne zdôraznil Lucifer.
„Už sa k nám nevráti?“ Matt musel tú otázku zo seba dostať. Takmer mu prišlo zle, keď si uvedomil, žeby to naozaj mohla byť pravda.
„Saelovi sa zažiadalo navštíviť druhé peklo. To, čo sa mi tu teraz predviedol sa mi hnusí.
Pokojne si vybite svoju zlosť a nenávisť. Dávam vám čas, aby ste tiež pouvažovali o tom, čo všetko musíte urobiť, ak mi chcete aj naďalej robiť spoločnosť,“ opatrne pustil Matta, odišiel do brány a stratil sa im z dohľadu. Spolu s najobávanejším temným anjelom sa uvoľnil aj tlak v bráne. Všetko sa postupne začalo usporadúvať do bežných farebných odtieňov.
Démoni sa konečne upokojili a padlý anjel si spokojne sadol na zem.
Azazel sa očividne dosť dobre bavil. Na tvári sa mu zjavil spokojný úsmev. Svoj strach síce nepredstieral, ale ani ho veľmi netrápilo, že Lucifer až tak veľmi vybuchol. Zjavne bol na takéto prejavy nespokojnosti zvyknutý.
Ryan si to všimol a okamžite sa od neho odtiahol.
„Zabil ho! Zabil ho!“ nariekal rozrušene.
„My sme sa dívali a on ho...“ nedokázal to prestať opakovať.
„Pokojne, to bude v poriadku,“ Azazel mu odhrnul polepené vlasy z čela.
„Nedotýkaj sa ma! Dovolil si, aby...“ zadúšal sa od sĺz.
„A čo si chcel robiť? Patríte mu, on vás potrestá, kedy sa mu zachce,“ prešiel mu rukou po pleci.
„Utri si slzy a prestaň vyvádzať. Máte niečo vykonať, počul si ho. Radím vám, aby ste sa poponáhľali. Nemá práve najlepšiu náladu,“
„To nie je tvoja vec!“ odvrkol Ryan.
Matt chcel prísť k nim, ale dvojča mu vtom zabránilo.
„A ty si ku mne nesadaj! Necháš sa od neho bozkávať, akoby sa nič nestalo!“ ďalej zúril Ryan.

Poznámka autorky: To, čo sa stalo so Samuelom budem samozrejme ďalej riešiť, ale skrátka zatiaľ je preč. Mimochodom netuším, prečo má pán L. takú zlú náladu :)

9. kapitola Azazel

2010-01-20T09:42:00.000-08:00

Varovanie: 15+, démoni, žiadny sex, ">, komentíky potešia, ešte pripomínam, že táto poviedka je absolútne nevhodná pre začiatočníkov

„Mrzí ma to,“ utrápene opakoval Samuel. Mal pocit, akoby ho niekto uviazal na obojok a pevne držal.
Cítil tep cudzej existencie prichytenej tak hlboko, že ani nevedel čoho všetkého sa tá druhá bytosť zmocnila.
Bál sa, že úplne stratí sám seba. Mal pocit, akoby tá bytosť začala dolovať v čoraz väčších hĺbkach a sala z neho zdanlivo nepotrebnú energiu.
„To nič. Upokoj sa, bude to v poriadku,“ Belphegor zľahka prešiel prstami po nových krídlach. Boli drsné, plné rozporuplných pocitov, presne ako osoba, ktorú predtým tvorili.
„Dajte to preč. Nechcem to. Vráťte ho späť!“ zúfalo objal Belphegora. Stiahol ho k sebe a rukami sa pevne ovinul okolo toho bledého tela. Nechcel, aby sa naňho kvôli tomu nahneval. Rozkošný blondiačik sa tváril tak prísne.
„To nepôjde. Tieto veci sa nedajú len tak jednoducho zmeniť. Pretvoril si dušu tej bytosti do niečoho iného. Ak by si to skúsil obrátiť neostalo by z neho absolútne nič. Ty nemôžeš vytvárať nových démonov. Nečakali sme, že sa o niečo tak závažné pokúsiš sám. Nedá sa to napraviť,“ nespokojne zamrmlal Bel. Bolo ťažké mu povedať, že démon jednoducho nemôže nikdy konať dobro. Nemôže nikomu pomôcť. Každá služba od démona má istú cenu. Vždy smeruje len k zlu, aj keď dôsledky tejto služby môžu vyzerať aj ako dobrý čin.
Démon nemá moc veci spájať, len rozvracať a ničiť. Samuel ešte nebol pripravený prijať túto časť svojej novej existencie. Preto sa k nemu Belphegor len upokojujúco túlil. Naznačoval dvojčatám, aby sa objavili a úzkostlivo očakával príchod značne podráždeného Lucifera. Odtiahol Samuela trochu nabok, keď pocítil, že prichádzajú za nimi. Museli sa rozdeliť a Belphegora poslali dopredu.
Pán sa objavil spolu s dvojčatami. Mali nejaké problémy, kvôli Mattovi. Nepodarilo sa mu na prvý raz bezchybne preskočiť do ľudského sveta.
Lucifer ho musel obklopiť svojou energiou a pracne ho ťahať, aby sa náhodou nejakým spôsobom nepoškodil.
Bledý Ryan sa ich držal a chvíľu ustarostene kontroloval stav svojho brata.
Matt si spokojne hovel v Luciferovom objatí a vyzeral, akoby len sladko spal.
Ako prvý už tradične prehovoril princ pekiel.
Ako obvykle sa naňho okamžite upreli obdivné pohľady všetkých démonov.
„Belphegor, Sael, poďte ku mne,“ požiadal ich stručne.
Len ich zavolal, nič viac im nevysvetľoval.
Obaja sa okamžite presunuli k nemu. Všetci tam spolu stáli, akoby ešte na niekoho čakali.
Lucifer mlčal, ale oči jeho pozemského tela sa niekam pevne upierali. Na istý bod, ktorý nikto iný nevidel.
Ukázalo sa, že sa naozaj blíži nejaká silná energia. Zatriasla priestorom. Pokrivila ho a vyplávala s temných hĺbok času.
Démoni zneisteli, keď zaznamenali príchod anjela hriechu.
Belphegor neisto pošepkal Samuelovi. „To je Azazel.“
„Príťažlivý,“ zamrmlal Samuel. Hneď zato dostal patričnú odmenu. Beplhegor ho potiahol za nové krídla. Zabolelo to, tak radšej zmĺkol.
Azazel sa im v podobe nebezpečne príťažlivého muža. Nádherného vo svojej ukrutnosti. Pripomínajúceho lovca, ktorý sa nikdy nevzdá svojej koristi. Telo, ktoré si zvolil rozhodne len zvýrazňovalo jeho mužnú silu.
Bolo vidieť, že je aj trochu namaľovaný, ale boli to len tmavé farby, skôr zhluk znakov, ktoré mu dodávali dojem, že je naozaj bojovníkom.
Jeho oči sa pôsobivo dívali do prázdna, pohlcovali všetko. Démoni sa šokovane zhlukovali bližšie k Luciferovi.
Matt konečne tvoril oči a nedokázal spustiť zrak, z tej nádherne nebezpečnej bytosti.
Azazel mu venoval mimoriadne chladný pohľad. „Dozvedel som sa, že na svet prišli noví. Ak dovolíte, rád by som vám robil spoločnosť,“ všetku svoju pozornosť sústredil len na Lucifera. Zdvorilo ho žiadal, aby mu dovolil venovať sa novým démonom.
„Nevolal som ťa, Azazel.“
„Pritiahol ma sem zápach smrti. Potrebuješ ma. Nebeskí nebudú nadšení. Prišli o dôležitú dušu...“
„Tak pristúp,“ neochotne súhlasil Lucifer.
Opatrne postavil Matta na nohy. Mladík sa oňho ešte chvíľu opieral. Potom ostal pokojne stáť vedľa brata.
Azazel spokojne podišiel bližšie. Chvíľu si obzeral nové prírastky.
„Tak vy dvaja ste dvojčatá. Sladké. Chcel by som vás ochutnať,“ zľahka prešiel rukou po Ryanovej tvári. Mladý démon sa ním cítil ohrozený. Vyplašene ustupoval do objatia svojho brata.
„Vystrašil si môjho brata. Nedotýkaj sa ho,“ rozrušene odvetil Matt. Celé jeho telo bolestne reagovalo na anjelovu prítomnosť. Napriek tomu zaujal obranný postoj. Azazel len zľahka stisol Mattovu ruku.
„Nemaj strach,“ odvetil pobavene. Potom sa presunul k svetlovlasému démonovi.
Belphegor odtiahol Samuela z jeho dosahu. Nechcel, aby naňho siahal. Veľmi dobre vedel, ako na nich taká bytosť môže pôsobiť.
Zúfalo hľadal ochranu u Lucifera. Ich pán však nejavil žiadne známky ohrozenia. Mlčky ich žiadal, aby prijali spoločnosť anjela smrti. Ich energie sa prestali triasť a vyvolávať na poplach.
Lucifer ho rozhodne nepovažoval za konkurenciu. Stačilo mu len urobiť nepatrný pohyb a démoni zas obdivovali len jeho. Nerobil si kvôli tomu žiadne starosti.
„Tvoji démoni na seba žiarlia. Ich srdcia ešte nezabudli, čo je to ľudskosť. Pozoruhodné. Vybral si dobre. Páčia sa mi. Ešte raz by som ťa rád požiadal, aby som vám mohol robiť spoločnosť. Svet je príliš smutné miesto, vy ma zaujímate oveľa viac,“ zdôraznil spokojne. Nováčikovia ho prestali považovať za hrozbu, ale na Belpegora už neurobil taký dobrý dojem. Svetlovlasému démonovi sa zrejme nepáčilo, že narušil splývanie ich energií.
Noví démoni potrebovali mať pri sebe niekoho skúsenejšieho. Museli nejakým spôsobom dozrieť a zdokonaľovať sa. Niečím potrebovali nahradiť tú prázdnotu, ktorá ostala po ich životoch. Napriek tomu len neradi prijímali cudziu bytosť, ktorú nikdy predtým nepoznali. Stále v nich bol akýsi ľudský strach z neznámeho a odlišného.
Azazel im pripomínal pána, ale bol istým spôsobom cudzinec.
A neboli dostatočne silný, aby videli hlboko do jeho podstaty.
Lucifer zľahka položil ruku na plece svetlovlasého démona. Bol to skôr upokojujúci dotyk.
„Sú moji,“ chladne pripomenul Lucifer.
„Ja tiež,“ dodal Azazel. „Preto ich chcem spoznať.“
„Ty si iný,“ pripomenul mu vyčítavo.
„Som taký, akého ma chceš mať,“ obratne pokračoval Azazel. Nenechal sa ničím zaskočiť.
Potom do miestnosti preniklo svetlo. Smerovalo na Lucifera, ale on sa ho ani nesnažil odraziť. Nemohlo mu ublížiť, jedine, ak by prichádzalo od samotného dobra.
Potom opäť uvidel nebeských. Boli blízko. Priam sa ich mohol dotknúť, ale nesmel. Už k nim dávno nepatril. Znervózňovali ho ich bojové kombinácie.
Azazel sa postavil do cesty bytostiam, ktoré začali útočiť.
Jeho bok niečo prebodlo, z imaginárneho tela stekala krv.
Démoni sa tisli bližšie k sebe, vystrašený, rozboľavený od toho svetla.
Lucifer ich ťahal späť do bezpečného úkrytu. Keď unikali do priestoru, stiahol aj Azazela.
Anjel smrti sklamane prešiel pohľadom po nebeských. Rád by im ukázal, ako veľmi sa v poslednom čase zlepšil. Napriek tomu ústup nepovažoval, až za takú hroznú vec. Kvôli takýmto stretom sa na svete diali zmeny, ovplyvňujúce ich samotnú existenciu. Nebolo práve najrozumnejšie postaviť proti sebe tieto sily.

***

Vrátili sa do hotelovej izby, ktorú používali ako bránu.
Samuelovi okamžite začali tiecť slzy. Cítil dobro. Bolo tak blízko, také čisté... Také vzdialené, ako anjeli nepoznačení temnotou.
Ten dar mu navždy unikal. Nepohŕdali ním, len za ním smútili. Pocítil odpor voči svojej vlastnej existencii.
Odstrčil od seba Belphegora. Cítil sa nečistý a nechcel, aby sa ho niekto dotýkal.
Dvojčatá tiež nemohli ísť k nemu. Bol príliš rozrušený. Nepustil ich k sebe. Lucifer nemal náladu naťahovať sa s ním.
Touto úlohou radšej poveril padlého anjela.
Azazel šikovne chytil Samuela. Chvíľu ním bezstarostne kýval zo strany na stranu. Pokračoval, až kým sa Samuel pokojne nepodriadil jeho objatiu.

Séria real slash čo s tým?

2010-01-17T07:39:00.003-08:00

Nuž už dlho som nepohla s touto poviedkou, tak sem dávam malé info...číta to ešte niekto?

Teda mrzí ma to fakt, že k tejto poviedke toho málo pribúda, ale nejak momentálne už dlhšiu dobu nemám inšpiráciu na tento párik, i keď mám ich stále strašne rada...
Pravdupovediac zatiaľ si myslím, že bude lepšie, keď dokončím tie veci, čo som teraz rozbehla čiže Pokušiteľa a Real obsession... Prípadne veci z Meropesveta...
A potom, keď budem mať menej vecí tak ma snáď osvieti a dokážem sa k tomu vrátiť...Teda nwm. či to niekto číta, ale bolo by mi ľúto, keby to ostalo len tak...

14. kapitola Spojenie

2010-01-17T07:34:00.000-08:00

Varovanie: 15+, pátranie po chlapcoch sa uzatvára...
Takisto upozorňujem, že sa posnažím, aby sa veci pekne uzavreli...
A táto poviedka, už zrejme bude pomaly končiť teda...Ešte samozrejme nie touto kapitolou, ale už ich nebude veľa...
Ale nebojte sa mám milion nápadov...

Seth sa spokojne usadil opieral o Willa. Pevne ho objímal okolo krku a stále vyzeral dosť vystrašene.
Odvážil sa prehovoriť, až keď sa dostatočne vzdialili od miesta, na ktorom ho držali. Práve zastavili pred nejakým domom, obohnaným vysokým plotom. Seth sa snažil nedívať sa von. To miesto nepôsobilo vôbec príjemne ani pohostinne. Radšej sa pokúsil niečo zistiť.
„Našli ste aj ostatných?“ spýtal sa potichu.
Will smutne pokrútil hlavou. Neodvážil sa mu povedať, že možno ani nebudú môcť získať všetkých. Stále si to nechcel pripustiť, ale bolo viac než pravdepodobné, že sa im nepodarí všetkých objaviť. O niektorých chlapcoch nemali absolútne žiadne správy.
Athos mu chlácholivo stisol ruku. Vysvetľovanie vzal radšej na seba. Vedel, že Will je veľmi unavený a nechcel, aby sa tým musel ešte viac zaťažovať.
Obrátil sa k Sethovi, pohladkal ho po líci a opatrne sa mu prihovoril: „Náš tým zatiaľ našiel len teba. Mini povedal, že bude volať, len ak by mali nejaké vážne problémy. Rozdelili sme si vás a verím, že sa nám nejako podarí všetko vyriešiť. Teraz pôjdeme po Ralpha. Kúpil ho jeden dosť nepríjemný chlap. Musíme sa pripraviť nato, že to nebude ľahké ho odtiaľ dostať. V žiadnom prípade nevychádzajte z auta a buďte pripravený...“ Athos sa k nim naklonil. Zľahka pobozkal Willa a opäť sa vybral do ďalšieho pochybného príbytku. Obozretne kráčal smerom k vchodu.
Keď sa v sprievode chlapov vošiel dovnútra, naskytol sa mu pohľad na dom, ktorý vyzeral ako nejaká šialene zariadená pevnosť. Majiteľa prezývali Generál, povrávalo sa, že istý čas strávil v armáde, ale boli to len nepotvrdené dohady.
Starší muž ich hneď privítal s puškou v rukách. Bez akéhokoľvek varovania začal strieľať.
Našťastie nedokázal poriadne zamieriť, Athos sa stihol schovať za gauč. Nechal svojich ľudí, aby muža odzbrojili. Trvalo dosť, dlho kým ho zahnali do kúta. Potom vyšiel z úkrytu a priblížil sa k spacifikovanému mužovi. Držali ho na zemi a dávali pozor, aby sa im nevyšmykol.
„Ak nebudete klásť odpor, nič sa vám nestane. Nemáme v úmysle vám ublížiť. Chceme, len toho chlapca, ktorého ste si dnes vyzdvihli,“ hovoril pokojne celý čas sa mužovi díval do očí, ale v rámci možností s ním jednal slušne.
Muž prekvapivo otvoril ústa a bez najmenšieho zaváhania vyhlásil:
„Kúpil som ho, aby som ho zachránil. Vezmite kľúč, je v tamtej skrinke. Choďte do pivnice...Urobil by som to sám, ale nemám dostatok síl,“ zjavne si myslel, že mu prišli pomôcť.
Smial sa a ďalej si niečo mrmlal o nejakých telách a granátoch. Athos rýchlo vybral kľúč a spolu s mužom z ochranky zišli do pivnice.
Keď otvorili dvere, najprv nič poriadne nevideli, ale potom sa im podarilo nájsť vypínač.
Keď sa zažalo svetlo, zbadali chlapca priviazaného na stoličke. Pred ním sa hompáľala slučka a pod ňou bol nastavený malý stolík.
Athos sa okamžite vrhol k nemu. Rozviazal mu ruky aj nohy a rýchlo ho vzal. Ralph bol celý špinavý a rozhodne nevoňal práve najlepšie. Napriek toho mu privinul k sebe.

***

Erik kričal a snažil sa narobiť poriadny hluk. Damien prikázal, aby ho strčili do kúpeľne a to sa mu vôbec nepáčilo. Nechcel sa pripraviť na noc, ktorú mal stráviť s tým netvorom.
Donútili ho okúpať sa, akoby sa mal pripraviť na nejakú zvláštnu ceremóniu. Pekne voňal a dokonca mu aj niečo strčili do vlasov, vyzeralo to ako nejaká sponka.
Dokonca si musel obliecť ľahkú bielu košieľku, ktorá bola trochu dlhšia a siahala ledva po stehná. Nohavice mu dať nechceli, aj keď o to výslovne žiadal.
Potom ho nejaká ženská dotiahla do pánovej izby a usadila ho na posteľ.
Najprv sa pokúšal otvoriť dvere a ujsť, ale ochrankári ho surovo dotiahli späť a hodili na posteľ. Do tváre mu namierili zbraň a varovali ho, aby sa o nič nepokúšal.
Damiena našťastie zamestnal telefonát, niekto zavolal na domáce číslo.
Nerušene sa venoval svojim záležitostiam a chlapca sediaceho na posteli si zatiaľ nevšímal.
Erik rukami pevne zvieral prikrývku a znechutene hľadal nejaký predmet, ktorým by mu mohol spôsobiť bolesť.
Z postele sa však dostať nemohol a všetky veci boli až príliš blízko Damiena. Nechcel sa k nemu priblížiť.
Damien sa stihol prezliecť do tmavého županu. Keď ukončil hovor, pomaly sa priblížil k posteli.
„Prepáč mi to, zlatko. Nemal som byť k tebe taký hrubý. Môžeme nato zabudnúť a začať odznova?“ Posadil sa k nemu a pokúsil sa ho pohladiť.
„Nie, ty sa mi vôbec nepáčiš. Nepatrím sem.“
Erik odmietavo pokrútil hlavou. Chcel vstať z postele, ale jeho spoločník ho stihol zachytiť.
Damien si ho k sebe majetnícky privinul a rukou mu prešiel po ešte trochu mokrých vlasoch.
Erik zamračene akceptoval jeho objatie. Nebolo to až také nepríjemné, ale to neznamenalo, že mu prepáčil ten nepríjemný kopanec do brucha.
Práve, keď sa pokúšal opäť začať protestovať, do izby takmer nehlučne vošli dvaja mladí muži. Erik spokojne hľadel na V. I. P. chlapcov. Mini dôstojne podišiel bližšie k nim. Za ruku držal trochu napätého Aza.
Ryšavý mladík nesmelo hľadel na zem. Neodvážil sa do ničoho zasahovať.
Erik vedel, že sa medzi nimi odohralo niečo veľmi zlé. Taro sa o tom zmienil len okrajovo a on nechcel priveľmi vyzvedať. Napriek tomu vyzerali spolu veľmi dobre, ako dvaja princovia z nejakej rozprávky. Stvorení jeden pre druhého a nádherní napriek svojej bolesti.
„Prišli ste po mňa? Prosím, nenechávajte ma tu...“ zúfalo ich žiadal Erik. Chcel radšej opäť bývať s ostatnými chlapcami.
„Áno, Erik. Prišiel som sem len kvôli tebe. Nedovolím, aby ti niekto ubližoval,“ povedal Mini. Potom sa obrátil k pánovi domu.
„Ahoj, Damien. Môžem ťa objať?“ opýtal sa ostražito. Kedysi spolu veľmi dobre vychádzali. Damien bol len adoptovaným členom rodiny Sotovcov, ale Mini ho mal rád ako vlastného brata. Dúfal, že sa až tak veľmi nezmenil, napriek tomu, ako život poznačil jeho tvár.
Damien na chvíľu pustil Erika a pevne objal Miniho. Chvíľu sa pevne objímali, zdalo sa, že si to poriadne vychutnávajú.
Erik sa zdesene odtiahol.
Az diskrétne odstúpil a začal sa posúvať k dverám.
„Áno, samozrejme. Poď k nám. A tvoj priateľ?“ Damien opatrne urobil Minimu miesto na posteli.
„Toto je Az. Vyzerá to tak, že spolu chodíme,“ stručne ho predstavil Mini.
Dlho sa mu vyhýbal. Ani teraz mu to všetko nedokázal úplne prepáčiť. Keď si myslel, že ho tiež uniesli zmocnila sa ho silná túžba mať ho opäť pri sebe. Nemohol to potlačiť. Záležalo mu na ňom, aj keď sa vždy tomu bránil.
Vrátil sa k nemu pod podmienkou, že zatiaľ nebudú spolu spať. Momentálne vôbec nemal chuť na akékoľvek záležitosti týkajúce sa sexu.
Az bol na tom úplne rovnako, ospravedlňoval sa mu a sľúbil, že ho už bez dovolenia dotýkať nebude. Napriek tomu ho veľmi potešilo, keď ho nazval svojím priateľom. Necítil sa byť hodný takého oslovenia. Preto chcel radšej počkať na chodbe.
„Nečakal som, že prídete tak skoro. Aj ty si sadni k nám, Az,“ vyzval ho Damien. Rýchlo vstal a osobne Aza odprevadil až k pohodlnej posteli.
Potom medzi nimi prebehol krátky rozhovor, ktorý sa stal súčasťou celej záchrannej akcie.

***

Tara donútili kľaknúť si na kolená. Jeden zo strážcov si rozopol nohavice. Potom hlas opäť vydal príkazy. Tentoraz mladík nemohol odmietnuť. Musel to urobiť, ak sa nechcel dívať na smrť svojho priateľa. Druhý V. I. P. chlapec preňho očividne nebol až taký dôležitý.
Znechutene vzal do úst mužov penis. Zľahka sal, láskal ho jazykom. Privrel oči a opäť si predstavoval, že je na nejakom inom mieste. Potom muž vyvrcholil.
Taro rýchlo vypľúval a napokon ostal ležať na zemi. Z poranených pier mu začala vytekať krv.
Nevládal vstať, ani sa ďalej brániť. Doľahla naňho celá ťarcha tých krutých hodín. Všetko sa mu vracalo, videl tých ľudí opäť umierať. Toto posledné poníženie mu úplne vzalo všetku silu. Zavrel oči a ponoril sa do úplnej tmy.
Dárius sa zúfalo priplazil k nemu.
„Nicky, prosím...“

***

O niekoľko dní...

Athos zaspával opretý o svojho milenca. Hlava mu klesala, ale stále sa nedokázal úplne uvoľniť.
Stále nedokázal so svojej mysle vymazať spomienky na udalosti, ktoré sa odohrali počas tých troch dní. Podarilo sa im nájsť všetkých chlapcov, s pomocou Damiena dokonca vyslobodili aj Tara a Dária.
Minimu sa podarilo získať a odviesť si svojho brata. Ben tiež utŕžil pár zranení, ale našťastie to nebolo nič vážne.
Všetci V. I. P. chlapci boli s nimi. Dostali jednu veľkú izbu v Damienovom dome. Pod jeho ochranou boli v bezpečí. Nepatril k ľuďom, ktorý zanedbávajú bezpečnostné opatrenia a prisľúbil im svoju plnú podporu.
Mali možnosť si vybrať aj samostatné, ale chlapci chceli za každú cenu ostať spolu. Stále sa veľmi báli. Všetci dostali lieky na upokojenie, aby sa mohli konečne poriadne vyspať. Túlili sa k sebe a nikoho cudzieho dovnútra nepustili.
Mini, Az a Ben sa k nim tiež pridali. Všetci chceli ostať spolu a navzájom si pomáhať.
Athos práve ležal na jednej zo spojených postelí. Bol úplne zoslabnutý, ale odmietal si zobrať liek na spanie.
Bál sa, že keď zaspí a opäť sa prebudí chlapci tam už nebudú. Tiež ho to veľmi zasiahlo. Nedokázal sa tak rýchlo vyrovnať s tým, čo sa stalo Tarovi.
Keď ho odniesli z toho miesta, takmer vôbec nereagoval. Vyzeralo to, akoby bol úplne zablokovaný.
Athos sa oňho aj o ostatných chlapcov príkladne staral. Dával na nich pozor, presviedčal ich, aby sa najedli. Pokúšal sa ich rozptýliť. Chlapci ho považovali za svojho hrdinu a dávali mu najavo svoju náklonnosť. Spoločne sa im podarilo prekonať prvotný šok, ale to neznamenalo, že boli v úplnom poriadku.
To všetko mu bránilo poriadne sa vyspať.
Will sa pokúšal upokojiť ho. Vedel, že si musí oddýchnuť. Zaslúžil si trochu starostlivosti.
„Pokojne si ľahni. Objímem ťa a pospíš si,“ ponúkol mu starostlivo.
„Nie, nemôžem späť. Nicky, ešte stále nič nepovedal... neotvoril oči...“ Athos opatrne prešiel pohľadom po chlapcovi, ktorý s nimi zdieľal posteľ. Taro sa stále nehýbal, oči mal zavreté. Len občas bolestne zastonal. Athos ho jemne objal a pokúšal sa poslúchnuť svojho priateľa.
„Už dlho si nespal, ublížiš si,“ mladík ho starostlivo prikryl a jednou rukou ho objal. Athos v ňom prebudil pocity, ktoré ani sám nedokázal presne definovať. Začínalo mu na ňom naozaj záležať.

Som stále tu...+ Lennyho príbehXD

2010-01-15T06:26:00.000-08:00

Momentálne mi múza opäť trošku štrajkuje, nejak sa stále zastavím, keď napíšem polstrany a ďalej nič... No snáď sa babka múza zas umúdri tak sem dávam akurát tak nový atavar k Real obsession (už v poradí neviemkoľký...)A čo sa týka "Lennyho príbehu" to je taká vec,čo som začala pozerať, kvôli momentálnemu nedostatku tých vecí, ktoré ma bavia... (Supernatural, Merlin a spol.)

Náhodne som kvôli tomu, že mi nešlo písanie zablúdila opäť na yt. (Kedže s každej mojej rozpísanej poviedky mám len polstranu a spojiť sa to nedá, tak to nejak tak vyšlo...) A nejakým zázračným a čisto náhodným spôsobom som klikla na nevinne vyzerajú link s názvom Lenny & Carsten (skrátka sa to niekde mihlo pri videách, ako je zvykom na yt, tak som sa kukla a začala som to sledovať.)

Samozrejme sa z toho vykľul (ako inak) príbeh s párom muž/muž.
Je síce súčasťou istej nemeckej telenovely, ale to ma momentálne ani trochu netrápi, lebo oni to fakt vedia zapracovať... Takí Chris a Oliver sú tiež zlatí a aj keď sú súčasťou telenovely rozhodne mi to neprekáža. Pretože nemusím kukať celú telenovelu, aby som sa neunudila iným vzťahmi) A keďže som hľadala niečo fakt oddychové... (a nič priveľmi veď viete, smrť a tak... a zas len smrť, ako to býva...) Skončila som pri príbehu tých dvoch...

Krátky obsah
(Upozorňujem, že to pozerám len od určitého momentu, čiže zas nie celý seriál)
Lenny a Carsten sú najlepší priatelia, ale ich vzťah naruší vzájomná príťažlivosť, dokonca si prejavia aj lásku, ale Lenny napokon celú vinu z toho, čo sa stalo zhodí na Carstena a ich priateľstvo sa výrazne naruší.
Lenny sa rozhodne žiť s priateľkou a svoje problémy vo vzťahu zväčša rieši agresívnym správaním a napriek tomu, že sa tomu bráni niečo ho stále priťahuje ku Carstenovi...

Pár:
Lenny/Carsten, Lenny/Emily

Žáner:
romantika, občas dramatické, súčasť telenovely GZSZ

Dostupnosť u nás:

Pokiaľ viem, tak to nikde nedávajú. Možno len na dajakom nemeckom kanáli...
Na yt a dailymotion to môžete nájsť, buď čisto po nemecky, alebo s anglickými titulkami...

Merlino-artušovské momenty...

2010-01-09T06:27:00.000-08:00

práve sa chystám dopísať jednorázovku, ktorú hodím na meropesvet, tak nemôžem odohať a hádžem sem ďalšie milé momenty, pozor spoiler! (druhá séria)

Merlinovsko-artušovské momenty

2010-01-08T09:23:00.000-08:00

opäť som trošku zablúdila na yt a tak sem dávam pár pekných momentov, pozor spoiler!
Aj Artuš sa rád stará o Merlina :D<">

8. kapitola Acherón

2010-01-05T07:40:00.000-08:00

Varovanie: 15+ (kvôli peklu)takto to podľa mňa vyzerá v pekle, teda niežeby som tam bola je to samozrejme len fikcia ako vždy...
Prečo som si vybrala taký názov? Najprv som chcela dať rovno peklo a hotovo, ale toto sa mi páči viac.
„Acherón je údajne rieka žiaľu, ktorá podľa gréckej mytológie obmýva krajinu mŕtvych“, rieka vzdychov...okrem toho predstavuje aj slovanské peklo (acheron bez dĺžňa, zdroj wikipédia)

Démoni patria do pekla. To si vždy mysleli. Istá časť ich novonadobudnutej energie to miesto považovala za svoj druhý domov.
Napriek tomu sa tam dvojčatá necítili dobre. Po Samuelovom dočasnom odchode sa držali v blízkosti Lucifera a Belphegora.
Hľadali u nich ochranu pred ostatnými.
Démoni ich medzi seba najprv vôbec neprijali, ich energie do nich len surovo vrážali a nedovolili im voľne sa pohybovať.
Napokon si však na nich zvykli a takmer si ich prestali všímať.
Keď napokon uvideli ich krídla, začali ich nazývať padlými anjelmi a preukazovali im omnoho viac úcty.
Napriek tomu radšej nepúšťali pána z dohľadu. Démoni boli zákerní a aj tento ústupok, nemusel znamenať, že ich úplne prijali.
Luciferovi to vôbec neprekážalo. Veľmi rád trávil čas s mladými démonmi, nenápadne premiešaval ich energiu so svojou.
Dvojčatá boli rovnako ako ostatní pretransformovaní do bledej energie, ktorá sa v jednom bode priam bolestivo prepojila.
Vyzeralo to, akoby ich spájalo dlhé sivé vlákno, tiahnúce sa cez dôležité časti démonickej podstaty.
Matty cítil ako sa mu tá vec zabodáva priamo do duše a čerpá z nej len toľko sily, aby dokázala prežiť. To bolo ich krehké spojenie. Vedel, že roztrhnutie tej veci by počas života Ryanovi spôsobilo smrť, ale nevedel, čo to znamená v tomto bolestnom svete plnom tmavých tieňov.
Belphegor bol tiež stále s nimi. Obdivoval to sivé vlákno a sledoval tok nejakej neznámej energie, ktorá prechádzala z Mattyho do Ryana.
Jeho dvojča si z neho nebralo veľa. Všimol si, že to vlákno má aj akýsi slabší článok, obalený zvláštnym typom svetelnej žiary. Rovnako ako všetko okolo nich, aj toto puto bolo nehmotné. Ryan úzkostlivo chránil to spojenie a dával si pozor, aby nikto nezbadal to tenulinké duševné prepojenie.
Možno by to bola šanca na samostatné existovanie nezávisle od neho. Uvažoval o tom, že sa možno Lucifera spýta, či sa to nedá nejakým spôsobom zrušiť, ale neodvážil sa.
Ryan tvrdo potlačil tieto myšlienky. Pritiahol ho bližšie k sebe a nedovolil mu o tom ani uvažovať. On chcel tú bolesť, neželal si nič iného.
Matt to chápal a nechcel mu spôsobiť ešte väčšie utrpenie, tým žeby sa to snažil zmeniť proti jeho vôli. Nechal sa unášať spokojnými vibráciami bratovej energie. Celkovo nemohli robiť takmer nič. Zatiaľ neboli natoľko skúsení, aby im dovolili do niečoho zasahovať.
Peklo sa od ich príchodu vôbec nemenilo, nič podstatné sa tam nehýbalo, nenastávali žiadne veľké zmeny.
Všetko bolo uzamknuté v tých istých podobách. Svet bez pevnej pôdy pod nohami sa triasol stále rovnakým spôsobom, každý otras so sebou priniesol nejakú dušu, ktorá sa vmiesila medzi ostatné. Bolo ta také prirodzené a neustále sa opakujúce, že sa to postupne stávalo mučivou rutinou.
S každou dušou prichádzal nový príbeh, démoni do seba nasávali príchuť tých životov. Prežívali tie veci v telách ľudí a učili sa o svete, ktorý bol aj napriek tomu úplne mimo ich chápania. Dôležité boli len duše a to, čo so sebou priniesli, nech to bolo čokoľvek.
Strach, bolesť, výčitky, to všetko navždy rozožieralo prichádzajúce duše. Nemali mená ani tváre, boli utrpením samotným. Skrúcali sa v temnej a nekonečnej bolesti, démoni ich agóniu ešte posilňovali.
Nútili ich umierať ešte mnohokrát, túžiť po slobode, ktorú nebudú nikdy mať. Ten svet im dokázal nahliadnuť až pod povrch a nájsť všetko, čo ich najviac zraňovalo. Nebolo tam žiadne ľudské praktiky mučenia, žiadne fyzické záležitosti neprenikli do toho sveta. Tie duše si ubližovali sami, niekto sa ich nedotýkal, nikto sa k nim nepribližoval. Trhali svoje sny a predstavy, ničili všetko dobré, čo v nich bolo...
Duše nedokázali ani kričať, nemali ústa, nemali nič čím by mohli vyjadriť svoju bolesť, len trasením. Triasli sa čoraz intenzívnejšie a to bol jediný zvuk, ktorý počuli len démoni.
Ryan bol práve intenzívne napojený na nejakého mladého muža, zrútil sa zo skaly a ukončil svoj život v temnote.
Márne hľadal akúkoľvek spojitosť, ktorá ho mohla priviesť do pekla. To, čo videl sa mu nezdalo dostatočné, nerozumel tomu, čo tam ten človek robí. Prečo trpí? Prečo sa mu neotvorila iná cesta?
Kto príde sem už neuvidí nebo.
To bola tá krutá pravda, ale niektoré duše sa ani s tým nedokázali vyrovnať.
Bol to zdanlivo otvorený priestor, aspoň to tak vyzeralo, ale všetci cítili, kde by približne mohli byť hranice. Vedeli, kam až môžu zájsť.
Vnútorným hlasom sa prihovoril k Luciferovi: Pane, prečo sem patrí? Podľa čoho sa vlastne určuje, kam pôjde duša?“
Luciferova energia chvíľu študovala túto jedinú dušu. On sa nezaoberal detailne všetkými hriešnikmi. Vyzeralo to skôr, akoby ani nemal veľký záujem ich študovať. Napriek tomu ocenil, že nového démona to zaujalo. Tušil, že toto pobláznenie ľudskými dušami a ich osudmi nebude trvať príliš dlho.
„Najprv ma zaujíma, prečo si myslíš, že sem nepatrí?“ pobavene sa spýtal Lucifer. Máloktorí démoni sa odvážili klásť mu také otázky, práve preto ho tak veľmi fascinovali tieto večne zamilované dvojčatá.
„Neprevinil sa ničím takým, čo by si zaslúžilo večné muky. Ja neviem, skrátka nevidím v ňom absolútne žiadny náznak, že sem patrí. Dokonca si ani neubližuje,“ dodal presvedčivo. Naozaj veril tomu, že vidí všetko. Myslel si, že stačí len letmý pohľad na pár spomienok a dokáže si utvoriť celkový obraz o živote človeka.
Matt takisto pozorne počúval, lebo ho otázka veľmi zaujala. Naladil sa na ich vnútornú komunikáciu a dával dobrý pozor.
Lucifer ho chvíľu nechal utápať sa v otázkach. Bolo ich priam nekonečné množstvo a on nebol práve trpezlivým učiteľom. Napriek tomu mu pokojne odpovedal:„Je pochopiteľné, že na ňom nič nevidíš. Naozaj to nie je typ úžasne veľkého hriešnika. Ani v obrazoch z jeho života nie je nič, čo by ho jednoznačne niekam zaradilo. Tak to aspoň vyzerá, keď sa na to dívaš ty. Prišiel sem, sám seba odsúdil a ubližuje si presne tak, ako ostatní. Cíti sa vinní za smrť istých ľudí, neublížil im fyzicky, ale považoval sa za jediného zodpovedného, preto bol ochotný prijať len večné utrpenie. Trestá sám sebe tým, že prišiel sem, lebo tí ktorých miloval sa ocitli na opačnej strane. Dá sa povedal, že je to výnimka. Väčšina duší nechce prijať to, žeby mali večnosť stráviť tu,“ vedel, že práve takáto odpoveď skôr prebudí jeho zvedavosť.
Kým o Ryan tom uvažoval, vedenie prevzal Matt a rozhodol sa pána obťažovať ešte závažnejšou otázkou.
„Ľudia si môžu vybrať kam pôjdu?“ vyplývalo mu to z toho všetkého, čo Lucifer povedal, ale ukázalo sa, že ani to nie je celkom jednoznačné.
„Nie je to presne tak. Nedá sa povedať, že o tom duše môžu rozhodnúť úplne. Ovplyvňujú to svojimi životmi, rozhodnutiami, ale keď dôjde, k odpojeniu sa od tela, už toho veľa urobiť nemôžu. Nie, takým spôsobom ako si to predstavujete. On robil všetko, aby sa dostal sem. Upokojilo ho, keď bolo takto rozhodnuté. Je to naozaj ťažký prípad, nebolo ľahké ho ani niekam zatriediť,“ spokojne poznamenal Lucifer.
„Vyberte si nejakého iného hriešnika. Konanie tohto by vás mohlo len zmiasť.“
Lucifer pocítil zmenu, ktorá sa odohrala na zemi. Upriamil svoju pozornosť na malého démona, ktorý práve urobil dosť veľkú hlúposť.
„Ďalšie rozhovory si necháme na neskôr. Váš Samuel niečo vyviedol. Pôjdeme pekne za ním,“ okamžite presunul dvojčatá a Belphegora do vonkajšieho sveta.

***
Andy ho odviedol k sebe domov. Celý čas mu rozprával o sebe, ale
Samuel sa uvelebil na posteli a nechal ho aj ďalej rozprávať. Počuť ľudský hlas nebolo vôbec na škodu, takúto možnosť nemal vždy.
„Nikto si ma nevšíma. Som neviditeľný, chcem, aby ma mal niekto rád,“ Andy sa posadil k nemu a chvíľu mu pevne stískal ruku.
„Nemusíš nenávidieť sám seba. Si krásny,“ pokojne odvetil Samuel. Nie tým fyzickým spôsobom, ale Samuelove démonické oči vnímali jeho krásu aj z iných hľadísk.
Chlapcove oči sa priam rozžiarili. Zjavne ho ešte nikto takto nepochválil.
„Neverím ti...“ položil svoju hlavu na jeho kolená.
Samuel ho trpezlivo hladil po vlasoch. Dotýkal sa ho len veľmi nežne a opatrne.
Slová mohli toho chlapca priviesť do nebezpečnej situácie. Mal šťastie, že si vybral práve Samuela a nie iného démona.
On mal v sebe ešte trochu pochopenia pre zblúdilé ľudské duše.
„Je to také príjemné. Chcel by som byť ako ty. Môžeš tu ostať so mnou pár dní?“ opýtal sa nevinne.
„Neviem, to si ešte musím rozmyslieť. Mám určité povinnosti,“ sníval o Belphegorovi a Luciferovi. Chcel, aby sa opäť niekde uchýlili a boli spolu. V ľudskom svete, bez toľkých nemých svedkov.
„Ostaň, prosím. Mohol by si ma pobozkať?“
Samuel opatrne pritisol pery na jeho čelo. Zľahka sa ho dotkol. Prešiel ním obzvlášť znepokojivý pocit, akoby sa jeho energia zrazila z nejakou slabšou a vysala ju. Chlapec sa len usmieval.
„Ďakujem ti,“ oprel sa oňho a oči sa mu pomaly zavreli.
Samuel si okamžite prezrel jeho ruky, mal ich pokreslené symbolmi. Týmto veciam nikdy poriadne nerozumel, ale začínalo mu dochádzať, čo nechtiac urobil. Tie symboly mali za úlohu vytiahnuť z toho človeka všetku životnú energiu. Po dotyku z démonom sa jednoducho spustili.
Dotyky démonov mohli byť za určitých okolností smrtiace. Chlapec mu v náručí úplne ochladol. Samuel ním začal zúrivo triasť, volal naňho. Nechcel si pripustiť, žeby mohol niekomu vziať život.
„Ja som ťa nezabil... Nezabil som ťa...“ opakoval rozrušene. Musel niečo urobiť. Čokoľvek. Vedel, že on nesmie vytvárať nových démonov, ale nedokázal zastaviť ten silný impulz. Okamžite našiel na chlapcovom tele pečate a otvoril ich. Netušil, sledoval ako sa striebristé vlákna omotávajú okolo tela.
Potom chlapec otvoril oči. Vrhol sa naňho, zmietal sa a kričal. Akoby v ňom prepuklo takmer zbesilé šialenstvo.
„Pokojne, to prejde... Nič sa ti nestane, už bude dobre...“ pokúšal sa ho utešiť.
Andy ho nepočúval, odstrčil ho a celý čas zbesilo pobiehal po izbe. Všetko prevracal hore nohami a kvílil ako ranené zviera. Samuel sa tomu veľmi čudoval, jeho premena nebola až taká búrlivá, celý ten čas prespal. Toto bolo iné, nebezpečné a smrtiace.
Chlapcova duša narastala, tlak silnel a zdalo sa, akoby sa pokúšala predrať sa von z tela, ešte nástojčivejšie. Potom vybuchla do ničivého bledého svetla a pohltila do seba chlapcovo telo.
Potom ho to svetlo obklopilo a zmiešalo sa z jeho energiou. Bolo to úplne iné, ako dotyk s Belphegorom. Oveľa ničivejšie. Cítil ako sa rozpadáva, drásalo ho to zvnútra. Niečo sa zrejme nepodarilo tak, ako chcel.
Zmietal sa zasiahnutý tou ničivou silou. Keď napokon ten silný tlak pominul, uvidel svoje nové krídla, boli vytvorené z inej bytosti.
Pochopil, prečo mali dvojčatá krídla a on nie. Boli len ďalším symbolom ich spojenia. Ryanove krídla predstavovali kúsok z Matta a fungovalo to aj naopak.
Tie jeho v sebe niesli horkosť. Duša, ktorá ich vytvorila so sebou niesla smrť, stala sa len kúskom jeho imaginárneho tela.
Upokojil sa, až keď nad sebou uvidel Belphegora.
Svetlovlasý démon ho trpezlivo postavil na nohy. Prezeral jeho nové krídla a stále sa mračil.
„Týmto si rozhodne postúpil na vyššiu úroveň. Tej bytosti, ktorú si stvoril sa už nezbavíš. Mal si len pozorovať...“ chvíľu ho ešte potichu karhal.

Merlin a Artuš

2010-01-01T10:41:00.000-08:00

dve krátke scénky, prvé video obsahuje vystrihnutú scénu, ktorá nebola zahrnutá do epizódy, ale rozhodne stojí zato
2. video obsahuje jeden zaujimavý moment, z druhej série, pozor spoiler!
(nezodpovedám za životnosť videí na yt)

7. kapitola Padlý menom Sael

2009-12-31T07:10:00.000-08:00

Varovanie: Samuel spoznáva aké je to byť démonom, 18+
Na Vianoce sa mi veľmi písať nedarilo, ale múza je už opäť tu.
Všetkým prajem veselého Silvestra a šťastný nový rok 2010.

Samuel sa zľahka dotýkal dvojčiat. Bez nich by si nevedel predstaviť nekonečnú existenciu.
Boli neľudskí, spojení svojimi pocitmi, ale láska bola stále ich súčasťou. Možno preto mali krídla. Ich duše postúpili na vyššiu úroveň, ale stále mali v sebe aj časť svojho vlastného dobra. Počas premeny necítili bolesť, úplne ich ovládlo šťastie z ich spojenia. Stačilo im byť spolu a všetko trápenie bolo oveľa znesiteľnejšie. Práve preto ich tak obdivoval, temnota ich úplne nepoznačila, stále boli istým spôsobom nevinní.
„Sú krásne. Aj ja chcem také,“ závistlivo poznamenal Samuel. Pohládzal tie nežné krídla, zložené so silnej energie. Dvojčatá sa pritom priam zadúšali od smiechu. Šteklilo ich to a začali sa opatrne odťahovať. Samuel ich ešte chvíľu trápil, potom začal venovať pozornosť nespokojného Belphegorovi.
„Nebuď smutný. Ja tiež žiadne nemám. Moje diadémy sú oveľa krajšie ako tie šteklivé nezmysly,“ Belphegor ukázal na skrinku, ktorá sa rýchlo otvorila. Ukázal im kompletnú zbierku tých najkrajších diadémov. Jeden z nich sa vysunul z police a pristál na Samuelových tmavých vlasoch. Bol úplne maličký, takmer matný, ale veľmi mu pristal. Vyzeral rozkošne, ako malý princ z nejakej čarodejnej rozprávky.
„Ďakujem ti, Bel, ale je to veľká škoda, pristali by ti,“ Samuel sa len nesmelo dotkol jeho pleca. Stále nevedel ako sa má k nemu správať. Považovať ho za milenca nebolo celkom presné a netušil, čo všetko mu Lucifer dovolí urobiť.
„Nehanbi sa,“ Belphegor ho frustrovane pritiahol bližšie k sebe, vášnivo spojil ich pery a rukou netrpezlivo siahol na Samuelov penis.
„Hej, to už stačí!“ pokúšal sa ho zastaviť Matt. Nepáčilo sa mu, že s ním jednal ako so svojím majetkom.
„Nemiešaj sa do toho!“ varoval ho Belphegor. Rozhodne nechcel dovoliť, aby mu niekto zakazoval dotýkať sa Samuela. Schválne sa naňho prilepil a jeho šikovné ruky, čoskoro urobili dobrú prácu. Samuel bol tvrdý až ho to bolelo.
Matta to nahnevalo. Vôbec sa mu nepáčilo, že naňho siaha pred všetkými.
„Je to aj tvoj bratranec. A ty prečo nič nepovieš?“ zamračene drgol do Ryana.
Ryan spokojne sedel na Mattovi, jednou rukou ho objímal a zľahka sa oňho obtieral krídlami.
„Prepáč, ale zrejme sa mu to páči,“ odvetil nesústredene. Zrejme ho opäť zaujímalo len telo dvojčaťa a o nič iné sa nestaral.
Matt stratil trpezlivosť, stiahol Belphegora so Samuela. Ukázalo sa, že to nebol až taký dobrý nápad. Svetlovlasý démon sa naňho zúrivo vrhol. Oči mu sčervenali a tvár sa začínala pod vplyvom hnevu meniť. Potom radikálne zmenil svoju podobu a začal zúrivo poletovať po miestnosti, v podobe zvláštneho bieleho svetla. Začal sa zúrivo krútiť okolo zúfalého Matta.
Ryana tá sila takmer odhodila z postele. Lucifer ho stihol včas zachytiť. Ich pohľady sa na chvíľu stretli.
Ryan vystrašene prijal pánovo objatie. Cítil tlak tej ničivej sily.
Belphegor prestal dorážať na Matta.
Všetky pohľady sa upreli na Lucifera. Démoni sa k nemu poslušne obrátili vedení, inštinktom, ktorý ich nútil poslúchnuť každý pánov príkaz.
„Tak dosť, Belphegor. Tvoj hnev by mohol rozbiť túto bránu. Ak sa neupokojíš, budem ťa musieť odvolať späť do pekla,“ prísne sa zadíval na svetlovlasého mladíka.
Belphegor sa okamžite stiahol. Nadobudol svoju podobu sladkého chlapčeka, pokojne usadil na posteľ. Zmierlivo sa oprel o Matta a privinul si k sebe aj Samuela. Pozval ho do svojej dierky, stiahol ho na seba bez ohľadu na bolesť. Samuel sa vnoril hlboko doňho. Nádherne splynul z jeho telom.
Matt chcel opäť protestovať, ale Lucifer mu to nedovolil. Jeho podmanivý hlas zaplnil celú miestnosť.
„A ty sa tiež nemusíš ničoho obávať. Samuel a Belphegor sa spojili. Nie je to také silné, ako to vaše puto, ale Belphegor ho teraz potrebuje. Zmierte sa, milujte sa, ale nesnažte sa to tu zničiť...“
Matt sa pohodlne oprel, neostalo mu nič iné, len sledovať ako sa Samuelovo telo pohybuje vtom dráždivom rytme. Nedovolil si odporovať želaniam svojho pána. Radšej upriam svoj pohľad na Ryana a prestal si všímať Samuelov blažený výraz. Ich rýchly pohyb začínal dráždiť aj Matta. Cítil sa rozpoltený medzi vernosťou k bratovi a túžbou pridať sa k nim.
„Nepustíte ma k nim?“ Ryan sa nespokojne vrtel v pánovom objatí.
„Nie,“ odvetil Lucifer. Rukou prešiel po mladíkovej hrudi.
Ryan cítil ostrosť toho dotyku, akoby bolo jeho úlohou preniknúť až pod pokožku. Keď sa dostal až na brucho, Ryan sa strhol a poplašene sa vpíjal pohľadom do svojho brata. Chcel, aby to robil on. Naťahoval sa k nemu, ale neodvážil sa odmietnutím uraziť Lucifera. Dúfal, že ho len pohladká a nejako už pretrpí tú chvíľkovú pozornosť. Mýlil sa.
Úplne stuhol, keď pocítil tlak pánovho penisu.
„Nie,“ zamrmlal potichu. Niečo také si naozaj neprial. Lucifer bol výnimočný, ale on myslel, len na Matta.
„Mne nemôžeš odporovať, si môj a urobíš to, čo chcem...“ Luciferov hlas si opäť podmanil jeho myšlienky, prechádzal sa v nich, akoby spoznával neprebádanú krajinu. Potom zľahka vstúpil do Ryana.
Mladík sa tomu vzoprel. Stiahol sa hlbšie do seba. Poplašene sa zadíval na Matta.
„Ste môj pán, ale toto vám naozaj nedovolím,“ Matt od seba odsunul Samuela a Belphegora. Boli tak zaujatý novou polohou, že si vôbec nič nevšímali. Ich energie splynuli do jedného a všetko na okolo nich stratilo význam.
„Poď sem a zopakuj to,“ vyzval ho Lucifer. Prekonal Ryanovu obranu a začínal sa úplne spájať s jeho vedomím.
Matt sa okamžite dostal k nim. Chcel niečo urobiť, ale dokázal len pobozkať Lucifera na pery a privinúť sa k nim. Všetci milovali pána a to sa nedalo zmeniť. Nesmeli sa postaviť proti jeho želaniam.
Matt presunul všetku svoju pozornosť na Ryana, keď sa brat dostatočne upokojil, zozadu doňho vstúpil. Všetci traja rozohrali svoju vlastnú milostnú hru.
Ryan sa pokojne poddal rozkoši. Bratovo nevšedné riešenie ho upokojilo, takto sa cítil oveľa lepšie. Privrel oči a nechal sa pohltiť túžbou.
Keď konečne všetci uspokojili svoje túžby, dlho ležali spolu v posteli.
Lucifer bol spokojný s takýmto vývojom udalostí. Démoni ho poslúchali, ale mali aj svoj vlastný názor. Okrem toho sa mu podarilo dostať do spojenia dvojčiat a ešte viac pochopiť to ich magické puto. Obaja práve ležali vedľa neho, tisli sa k sebe, ale nechali sa aj objímať.
Samuel žiarlivo stískal Belphegora. Tentoraz začínal byť rozčúlený on.
„Toto sa mi vôbec nepáči. Ja som tvoj milenec,“ hundral rozhorčene. Veľa nechýbalo a aj on by začal lietať po miestnosti ako predtým Belphegor.
Lucifer mu to vysvetlil tak komplikovane, že ani sám nevedel, čo si o tom mám myslieť.
„Musíte spoznať moju energiu a mali by ste vedieť, že ste mohli vzniknúť len za určitým účelom a tým je moje uspokojenie. Zatiaľ vám nemôžem dať inú úlohu, musíte ju plniť, lebo inak by ste stratili všetko, čo som vám už dal. Teraz pôjdeme tam, kam patríte, musíte spoznať aj krutú stránku tohto spojenia,“ ich telá sa náhle zmenili na svetlo, ktoré pomaly prešlo do iného sveta.

Po pár týždňoch...

Samuel zľahka dopadol na zem. Podarilo sa mu získať povolenie na výlet do ľudského sveta. Dlho sa na to tešil a chcel ísť úplne sám. Potreboval sa prejsť po miestach, ktoré boli preňho dôležité.
Cítil ako sa všetky farby sveta zachveli. Všetky neviditeľné bytosti sa od neho odvrátili. Šepkali si o ňom. Triasli sa v posvätnom tichu.
Na zem prišlo zlo a oni to dokázali spoznať. Samuel si na túto časť jeho premeny zvykal dosť ťažko. So sebou vždy prinášal len plaziacu sa temnotu.
Prechádzal sa medzi ľuďmi. Nebol už jedným z nich a vnímal ich iným spôsobom.
Mohol by si ich získať. Opantať ich sladkými rečami, prísť k nim pomocou kyvadiel alebo magických rituálov.
Stali sa preňho symbolom slobody, ktorú si žiadna iná bytosť nemohla dopriať. Samuel bol démonom. Stal sa Saelom, služobníkom zla. Nemal už inú voľbu, možnosť návratu neexistovala.
Bol pripútaný k svojmu pánovi. Nebolo dôležité zlo ani dobrom. Už si medzi nimi nedokázal voliť. Bol obdarený, ale zároveň zatratený. Bol milovaný, ale aj nenávidený.
Dôležité bolo len to, že existoval nezávisle od všetkých časov a mohol čerpať vedomosti nekonečnou rýchlosťou.
Ľudia. Ich kroky, ich láskanie a nežnosti. To všetko vnímal len ako pozorovateľ. Ich rozkoš bola nedokonalá, pominula skôr než si vôbec nejakú stihli vychutnať. Napriek tomu občas túžil opäť patriť medzi nich. Prežiť to, čo bolo umožnené len ľudskej bytosti.
Démoni so sebou prinášali nenávisť, nedokázali skutočne milovať ani nenávidieť. Poslúchali len hlas svojho pána, obracali sa k nemu a postupne napredovali na jednotlivých úrovniach. Samuel to znášal veľmi ťažko. Odlúčenie od pána bolo ako nekonečná bolesť, ktorú mu prinášalo svetlo. Bez dotyku jeho energie nemal nič. Nezáležalo mu na ničom len na ich rozhovoroch.
Spoločne s Belphegorom a dvojčatami sa učili, napredovali veľmi rýchlo a čoskoro boli schopní sa aj sami zorientovať vo svete, do ktorého patrili. Tam kde neexistoval čas, neboli dôležité žiadne zväzky so zemou. To všetko ho istý čas dokázalo uspokojiť, ale postupne sa mu vracali spomienky na nekonečnú bolesť. Nato ako veľmi túžil ostať človekom. Preto sa vrátil späť na Zem. Potreboval byť chvíľu s nimi. Smrteľníci mu dávali nádej, že raz možno bude môcť niekoho z nich osloviť. Tak ako Belphegor stretol dvojčatá. Zo strachu pred poškodením ich duší si však držal odstup.
Počúval ich rozhovory. Tešil sa z každej podnetnej myšlienky. Keď sa do sýtosti poprechádzal a nenápadne ponavštevoval všetky temné duše, ostal sedieť na schodoch pred svojou bývalou školou. Díval sa na schod, na ktorom si kedysi takmer udrel koleno, počúval zmes hlasov a čerpal informácie, ktoré potreboval.
Práve, keď sa chystal odísť, niekoho uvidel. Najprv si myslel, že sa mu to len zdá, ale potom uvidel bytosť, ktorá ho uchvátila.
Niekto si k nemu prisadol. Bol to chlapec, mal približne osemnásť rokov a jeho myseľ vysielala zmätené signály.
Chcem sa s niekým vyspať. Nenávidím svoje telo. Už nechcem byť panic. Chcem, aby sa mi prestali posmievať.
To všetko okolo seba šíril. Nevedel o tom, ale pre démona tieto veci neostávali vôbec ukryté. Usmial sa. Pred sebou mal dušu, ktorá túžila po objavovaní. Zahalenú v nie príliš príťažlivom tele, ale viac nebezpečnú ako nevinnú.
„Ahoj, hľadáš niekoho?“ oslovil ho, aj keď už dávno vedel, že príde. Dohodli sa na tom počas jedného rituálu.
„Teba. Som pekelný démon, služobník samotného Lucifera,“ pokojne odvetil Samuel.
Odvrátil sa od neho. Nechcel s ním nadviazať kontakt. Tá duša k nemu prišla z určitého dôvodu. Belphegor mu povedal, že ich bude k sebe priťahovať. Prídu za ním tí, ktorí túžia po zakázaných rozkošiach. Jedine také bytosti dokázali nadviazať kontakt s démonmi.
„Som Andy. Konečne si tu so mnou. Už som sa nemohol dočkať,“ sebaisto vybral z vrecka svoje podomácky vyrobené kyvadlo.
„Prišiel som, ale veľa si od toho nesľubuj,“ znudene odvetil Samuel. Odkedy sa stal jedným z démonov, mágovia rôznych kategórií ho dosť často vyvolávali, bol označený ako bytosť z nižšou silou a obmedzenými schopnosťami, preto sa až tak veľmi nebáli s ním nadviazať kontakt. Zatiaľ však nemal vymedzené právomoci, jeho úlohou bolo len robiť spoločnosť pánovi. Mal dovolené len komunikovať s ľudskými bytosťami.

Poznámka autorky: v ďalšej kapitole by som chcela nejakým spôsobom opísať peklo, aj keď to bude len z môjho pohľadu...
Teda, pokiaľ sa mi to podarí.
Dvojčatá a ich spojenie prípadne, kým skutočne sú o tom sa tiež dočítate zrejme v ďalšej kapitole, keďže tam sa skôr budem zaoberať duševnými vecami ako fyzickými...
Taktiež chcem poznamenať, že veci týkajúce sa démonov neberiem so žiadneho zdroja, dá sa povedať, že aj čo sa týka toho pekla, čo bude v ďalšej si to len s múzou tak vymýšľame...
Aj, keď kyvadlo a automatické písanie o tom som trochu čítala, len na nete.

Merlin

2009-12-28T06:38:00.000-08:00

Keďže mám merlinovský dizajn, tak by sa patrilo aspoň niečo o tom napísať, tento článok sa týka len seriálu Merlin...Je to len krátke info...

Merlin

Stručný obsah

Do kamelotu prichádza mladík, ktorý sa má stať legendou. Volá sa Merlin a je to mladý (nevyučený) čarodejník. Stáva sa osobným sluhom mladého princa Artuša, následníka trónu...

Môj pohľad na vec:

Pár Merlin/Artuš veľmi sa k sebe hodia a sú spolu zlatí, i keď tento seriál nepatrí medzi vyslovené gay veci, ale rozhodne neoľutujete, keď si to pozriete.
Oni sa k sebe skrátka hodia... Navzájom sa dopĺňajú...
Sú jeden pre druhého ako stvorení. I keď je to len môj názor, nikomu ho samozrejme nevnucujem.
V celku je to veľmi príjemný seriál, občas aj s rozprávkovými prvkami, plný mágie...
Odlišuje sa od ostatných filmov o Artušovi a Merlinovi.

Dostupnosť u nás

Tento seriál zatiaľ do našich končín oficiálne nezavítal. Môžete si ho pozrieť len v angličtine so slovenskými alebo českými titulkami. (Veď- viete-ako- to- myslím.)
Zatiaľ boli odvysielané prvé dve série (každá mala trinásť častí, približne 50 min.), tretia séria sa pripravuje na jeseň 2010.

13. kapitola Hlas

2009-12-28T06:34:00.000-08:00

Varovanie: násilie, smrť

Taro od strachu ledva dýchal. Únosca s ním vošiel do dodávky, zavrel dvere a ostal vo vnútri. Ten druhý opäť naštartoval a dodávka sa opäť pohla.
Prešla ďalšia hodina, kým sa opäť zastavili. Bál sa tých mužov, upokojovalo ho len to, že jeho telo v nich nevzbudzovalo túžbu.
„Je to veľká škoda, chlapče. Dostaneš sa do tých najhorších rúk,“ chladne poznamenal únosca.
Šéf drogovej siete osobne požadoval, aby mu priviedli Athosovu kurvu. Dokonca bol ochotný štedro sa im odmeniť, len aby nezabudli komu majú chlapca predať. Pán mal špeciálne požiadavky.
„Neviem o čom to hovoríte,“ smutne pokrútil hlavou Taro. Šokovane sebou trhol, keď mu muž upevnil na krk kožený obojok. Mal jasnočervenú farbu a bol zakončený známkou s vyrytými iniciálkami.
Bol celý červený a mal známku, akoby mal byť určený pre psa. Na jeho nahej koži sa tá vec priam leskla.
Potom mu únosca obliekol priesvitnú sukienku, siahala vysoko nad kolená a bola viac než vyzývavá. Celý čas sa ho dotýkal, čo najmenej. Taro sebou aj tak dosť zmietal. Nepáčilo sa mu to.
Potom ho niekam odniesli. Prebiehalo to tak rýchlo, že takmer vôbec nič nevidel. V nočnej tme bolo všetko rovnaké.
Strčili ho do tmavej miestnosti a hodili na zem. Niekto mu k obojku pripevnil reťaz. Potom ho nechali samého a dvere sa za nimi prudko zabuchli.
Keď sa zažali svetlá, Taro uvidel červenú deku, ktorá bola pohodená na zemi a misku z jedlom a vodou. Nedotkol sa toho aj, keď bol už hladný a smädný. Pripadalo mu ponižujúce jesť takýmto spôsobom, okrem toho tým ľuďom vôbec nedôveroval. Neisto sa zahalil do deky. Pripadal si hrozne zraniteľný, tentoraz mu bolo do plaču a vôbec neskrýval svoj strach.
Pritiahol kolená k sebe, objal svoje telo a snažil sa potlačiť triašku. Bolo mu zle, žalúdok sa mu prudko chvel.
Bol ochotný radšej zomrieť ako podriadiť sa hre nejakého zvráteného šialenca. Želal si, aby poňho prišiel Athos a vzal ho domov k Willovi. Obaja sa oňho starali a nikomu inému na ňom nezáležalo.
Potom si spomenul aj na ostatných chlapcov. Dúfal, že sú všetci v poriadku. Bolo im spolu dobre a nechcel ich stratiť.
Vedel, že oni by sa oňho postarali. Nenechali by ho samého na takom hroznom mieste. Predstavoval si ako ho zúfalo hľadajú.
Všimol si kameru, ktorá bola umiestnená dosť vysoko, aby na ňu nedokázal dosiahnuť.
Bola obrátená priamo k nemu. To v ňom vyvolalo ešte väčší strach. Niekto ho pozoroval a on bol úplne bezmocný.
Z reproduktora zaznel tichý hlas. „Vitaj, Nicky. Už sme sa ťa nemohli dočkať. Mňa osobne veľmi nepriťahuješ, ale mám pre teba pripravené prekvapenie... Prajem ti príjemnú zábavu.“
Taro sa pokúšal postaviť na nohy, ale reťaz bola príliš krátka. Strhlo ho to opäť na zem. Dvere sa pomaly otvorili. Okamžite sa odplazil čo najďalej od nich.
Hrdlo sa mu zovrelo, keď uvidel mohutného muža s maskou na tvári. Zakrývala skôr hornú časť tváre, ústa mal úplne odhalené.
Mladík sa pokúšal dosť čo najďalej. Unikal pred pohľadom tých divých očí.
„Nepribližujte sa ku mne!“ Vykríkol Taro.
Muž schmatol reťaz a silno ňou trhol. Pritiahol si dusiaceho sa mladíka. Tarovi vyhŕkli slzy, zúfalo si šúchal hrdlo. Veľmi rýchlo pochopil, že nedokáže uniknúť.
Muž v maske ho ťažkopádne objal. Silné ruky okolo neho vytvorili nepreniknuteľnú hradbu.
„Vy ste ma kúpili?“ opýtal sa šokovane. Muž vyzeral skôr ako nejaký otrok. Bol svalnatý a pekne stavaný a na krku mal podobný obojok ako Taro. Nepôsobil ktovieako inteligentne. Skôr vyzeral ako stroj, ktorí všetko robí len na príkaz svojho pána.
Taro veľmi rýchlo oľutoval to, že si ho začal obzerať zblízka. Muž nemal na sebe nohavice, keď sa pozrel nižšie mal možnosť si prezrieť jeho penis. Chlapec zúfalo zalapal po dychu a pokúšal sa s ním pozhovárať. Nechcel, aby sa medzi nimi niečo stalo. Všetko v ňom sa proti tomu búrilo. Obával sa, že keby sa mu ešte raz stalo niečo podobné, asi by to nevydržal.
Muž zúfalo pokrútil hlavou. Pokus o rozhovor ho očividne úplne vyviedol z miery. Ostal stáť ako primrznutý, ale stále pevne zvieral chlapca.
Taro trpezlivo pokračoval. Vycítil, že má aspoň malú nádej.
„Nie, tak potom ste tu aj vy uväznený?“ zašepkal Taro. Snažil sa veľmi nepohybovať perami. Nechcel, aby k nemu poslali niekoho iného. Tento nekonal z vlastnej vôle.
Maskovaní prikývol ešte razantnejšie. Jeho ruka začala bojazlivo prechádzať po chlapcovom stehne. Mladík ju rýchlo zakryl tou svojou. Muž sa triasol viac než on. Nebol to žiadny násilník. Taro vycítil jeho neistotu a strach.
„Pustite ma a všetko bude v poriadku,“ požiadal ho pokojne.
Muž zaváhal. Chvíľu sa nedialo absolútne nič. Taro bezradne spočíval v jeho objatí. Potom ho muž zľahka pobozkal na krk a nenápadne mu pošepkal do ucha:
„Nemôžem. Prikázali mi to. Musím poslúchnuť. Ak to neurobím zabijú nás. Pán má viac takých ako sme my...“ mrmlal vystrašene.
Presvedčil muža, aby ho aspoň pustil na zem. Nechal ho stáť, chvíľu ešte váhal. Z reproduktorov sa opäť ozval ten istý hlas: Nebudem od vás vyžadovať žiadne násilie. Pokojne si robte, čo chcete, užite si to.“
Taro zamračene zagánil na reproduktor. Stisol päste a zúrivo sa obrátil do kamery.
„Neurobím to!“ zavrčal podráždene.
Dvere sa opäť otvorili a dovnútra prišli traja ozbrojení muži. Dvaja z nich chytili Tara a tretí mu priložil ku krku nôž.
Hlas z reproduktoru ho zadržal: Nie, nie. Začnite od prstov. Najprv nech trpí...“
Nôž sa presunul k Tarovej ruke. Chlapec zúfalo sledoval, ako sa blížil k malíčku. Zalial ho studený pot.
„Neurobím to...“ zopakoval Taro. Hlas sa mu ani trochu nezachvel. Napäto sa díval na nôž. Zomrie. Tak nech sa to stane, ale už nikdy sa nechcel prebudiť s pocitom, že ho niekto môže len tak využiť a odhodiť, akoby jeho život nemal žiadnu cenu.
Nôž ho neporanil. Muži čakali na pánov príkaz a ten neprišiel. Napokon sa hlas opäť ozval.
„Si odvážny chlapec. Máš charakter. Páči sa mi, že bojuješ. Bola by škoda ti takto ublížiť...“
Potom niečo prikázal po španielsky. Taro sa pokúšal tomu porozumieť, ale nemal dostatočnú slovnú zásobu.
Muži ho nechali ležať na zemi. Obklopili jeho vystrašeného spoločníka. Všetci traja sa naňho vrhli. Mlátili ho, kopali doňho. Potom ho zahnali do kúta. Taro zdesene sledoval ako mu jeden z nich jedným prudkým seknutím podrezal hrdlo. Krv sa rýchlo valila. Muž sa potácal smerom k Tarovi.
V jeho očiach bolo toľko strachu a bolesti. Zrútil sa na kolená, dostal sa až k nemu.
Taro to nedokázal zniesť. Pokúšal sa mu pomôcť, ale nedalo sa nič robiť. Rana bola príliš hlboká.
Taro pri ňom sedel. Cítil váhu jeho tela a bol celý od krvi. Začal sa zúfalo kolísať a potom hrozne kričal. Rukami udieral do dlážky a z hrdla sa mu dral strašný nárek.
Potom ten hlas opäť prehovoril. Odpratali ho a priviedli ďalšieho muža.
„Neurobím to,“ pokrútil hlavou Taro. Už to neznelo až tak presvedčivo. Netúžil vidieť umierať ďalšieho človeka.
Mal pocit, že ak niečo neurobí zošalie z toho. Bol úplne zbavený akýchkoľvek zábran.
„Neurobím to!“ opakoval celkom zbytočne. Už ani sám nevedel, prečo to hovorí. Cítil, že sa čoraz väčšmi ponára do temnoty. Nemohol sa na tú krv ani pozrieť. Bolesť ho úplne premohla, akoby on sám utŕžil smrteľný úder. Potácal sa dopredu, rukami prechádzal po stenách. Smial sa a plakal. Sám nevedel, čo sa to s ním vlastne stalo.
„Neurobím to... Neurobím to...“ držal sa tých slov, aj keď prestával rozumieť ich významu. Už nevedel čo tam robí, ani prečo sú tam tí ľudia.
Taro zdesene sledoval ako si s ďalším mužom poradili. Donútili ho ďalej sa dívať.
Potom telo opäť niekam odpratali a priviedli ďalšieho. Tentoraz nemal na tvári masku. Bol to Dárius. Celý sa chvel a pohľad mal úplne prázdny, akoby preňho všetko prestalo existovať.
„Nechajte ich chvíľu o samote. Budeme pokračovať zajtra, myslím, že to bude zatiaľ stačiť,“ chladnokrvne oznámil hlas. Muži okamžite opustili miestnosť.
Taro sa okamžite vrhol na Dária. Hodil sa mu okolo krku tak, prudko až ho reťaz na chvíľu zbavila možnosti voľne dýchať. Musel ho potiahnuť so sebou, aby sa mohol opäť voľne nadýchnuť. Dárius nereagoval. Stál tam ako socha, hľadel do prázdna a Tara vôbec nespoznával.
„Dárius, si v poriadku?“ triasol ním.
„Neviem. Myslím, že áno, ale bolia ma nohy...“
„To bude v poriadku. Hlavne sa tam nedívaj a sadni si,“ zabalil sa s ním do prikrývky a zúfalo sa tisol k jeho telu.
Pár hodín len ticho sedeli. Neodvážili sa ani pohnúť. Navzájom si dodávali odvahu len dotykmi.

***

Athos držal na rukách plačúceho Setha.
„Pokojne, zlatko. Čoskoro budeme doma,“ upokojujúco ho pohladil po vlasoch.
Mladík ho pobozkal na pery a ovinul ruky okolo jeho krku.
Athos si vychutnal sladkosť tých nežných pier. Potom mu ešte pošepkal pár upokojujúcich slov.
Museli sa ponáhľať. Ešte ich čakala dlhá noc.
Kvôli rýchlejšiemu hľadaniu chlapcov sa museli rozdeliť.
Mini si vzal na starosť druhú skupinu a Athos sa uspokojil s polovicou ľudí. Bolo to tak jednoduchšie a všetci chceli čo najskôr nájsť chlapcov.
Athos spolu so svojimi mužmi odviedol do auta.
Trval na tom, aby ho Will pekne počkal v aute. Nechcel, aby ho niekto ohrozoval. Ľudia, s ktorými jednali boli dosť nebezpeční a posledné čo potreboval bolo, stratiť aj jeho. Zrýchlil krok a muži, ktorí ho sprevádzali mu pomohli dostať bezpečne k autu.
Athos otvoril dvere na aute a vložil Setha do partnerovho náručia.
„Výborne, si skvelý,“ pochválil ho Will.
Najprv sa mu nepáčilo, že má ostať s mobilom v aute, ale potom pochopil, že Athos si potrebuje zachovať chladnú hlavu. Keby sa musel zaoberať aj jeho bezpečnosťou, nedokázal by tak rýchlo jednať.
„Tak poďte. Nestrácajte čas,“ Athos popohnal svoju skupinu. Muži nastúpili a konečne boli opäť na ceste za vyslobodením ďalšieho V. I. P. chlapca.
Vzal si svoj mobil, ešte raz skontroloval e-maily a opäť začal vydávať príkazy.
Najprv sa mu nepáčilo, že má ostať s mobilom v aute, ale potom pochopil, že Athos si potrebuje zachovať chladnú hlavu. Keby sa musel zaoberať aj jeho bezpečnosťou, nedokázal by tak rýchlo jednať.
„Tak poďte. Nestrácajte čas,“ Athos popohnal svoju skupinu.
Vzal si svoj mobil, ešte raz skontroloval e-maily a opäť začal vydávať príkazy.
Will zatiaľ prezliekol Setha do náhradného oblečenia. Pre istotu mal so sebou plnú tašku vecí, ktoré by mohli v prípade potreby pomôcť chlapcom. Ošetril mu aj drobné odreniny a postaral sa, aby mal dostatok pohodlia.

Krásne Vianoce 2009

2009-12-24T04:46:00.001-08:00

Vianočné prianie od Merope... ehm, prípadne také niečo o tom ako asi vyzerá tajomná tetka múza...Čítať len na vlastnú zodpovednosť!!!

Prajem všetkým krásne Vianoce, veľa darčekov a v novom roku ešte viac slashu/yaoi a veľa nových nápadov...

Rozprava o múze

Pôvodne som chcela niečo napísať, prípadne pridať aspoň kapitolku k Real obsession, ale múza sa rozhodla, že sa na Vianoce niekam presťahuje asi do takej krajiny, kde múzy oslavujú a neráčila zatiaľ prísť.
Pretože neprišla ani na zavolanieXD tak vám ju aspoň opíšem. Moju múzu si predstavujem ako:
starú babku s takým drdolom na hlave, a má také fialové šaty- blúzku + dlhú sukňu... A dokonca ani vôbec nie je pekná, ale keď tu nie je, tak sa skrátka nedá nič rozumné vymyslieť.
A naozaj netuším, prečo si myslím, že tak vyzerá, ale jednoducho to tak je. Keď si predstavím múzu vybaví sa mi taká osôbka.
Momentálne je celkom namotaná na Pokušiteľa. Nič iné pre ňu neexistuje a keď chcem písať niečo iné, tak nedovolí. Preto mi stojí dlho aj Real slash.
Ale, aby som sa nehnevala, že tu nie je poslala mi aspoň pár nápadov. Aj, keď bez múzy to fakt nie je ono.

6. kapitola Svetlo

2009-12-21T06:30:00.000-08:00

Varovanie: skôr kapitola zameraná na rozprávanie... Ďakujem všetkým, ktorí klikli na anketu, eh a som rada, že čítate Pokušiteľa. (Aj, keď je to trošku netradičný slash)

Samuel sa cítil čoraz horšie.
Postupne začínal na vlastnej koži pociťovať všetky útrapy, ktoré súviseli s premenou.
Posteľ bola preňho ako horúce väzenie, ruky a nohy ho vôbec neposlúchali.
Zrak sa mu zúžil na minimum a telo sa neustále chvelo.
Teplo sa striedalo so zimou, hlava sa mu krútila a po pár hodinách neznesiteľnej bolesti.
Uvelebil sa na posteli a pokúšal sa to vydržať. Nebolo to vôbec ľahké. Bol úplne vysilený a čoskoro už len bezvládne ležal.
Hrdlo sa mu stiahlo, nemohol dýchať. Pery mu napuchli a zmodraveli.
„Pomôžte mi...“ naťahoval ruky smerom k neviditeľným postavám, ktoré ho obklopovali. Občas zazrel maličký diadém a svetlé vlasy, ale myseľ mu nefungovala správne. Nedokázal si to k ničomu priradiť, strácal schopnosť hovoriť, a postupne sa naladil len na pocity.
Cítil, že dvojčatá sú blízko. Ich vedomia sa k sebe tisli, dávali si navzájom sladkú útechu. Boli silnejší ako tá bolesť. Ich láska prekonávala tú prázdnotu a trápenie sa stávalo znesiteľnejším.
Spali takmer nič necítili a on musel bdieť. Aj, keď zavrel oči už viac nemohol zaspať. Cesta snov sa pred ním uzavrela, nedokázal sa viac natoľko uvoľniť.
Závidel im to záhadné spojenie. Prial si, aby ho niekto objímal a dodával mu silu.
Potom prišla bolesť, pohlcujúca celé jeho vnútro. Kričal, tiekli mu slzy, ale nič nedokázalo prehlušiť to strašné utrpenie.
Ostal vysilene ležať ako prázdna nádoba, potom dlho ani nič necítil, nič nepotreboval.
Upadol do úplnej tmy a úplne sa podriadil tomu bolestivému procesu. Dlho ležal na posteli ako mŕtvy, neschopný pohybu, uvažovania cítenia ani myslenia. Všetko, čo z neho robilo človeka bolo náhle preč.
Prázdne oči sa upierali na strop a všetko náhle stratilo svoj význam. Nebola to smrť. Neodpojil sa od svojho tela, ale ani si nijak zvlášť neuvedomoval svoju existenciu. Nevedel ani ako dlho trvalo, kým opäť pohol rukami a nohami.
Po studenom tele začali blúdiť hojivé impulzy. Všetko sa začínalo vracať, akoby niekto rozprúdil život v jeho studenom tele. Myslenie, pocity, vnímanie a prežívanie. To všetko ho pomaly opäť naštartovalo.
Samuel konečne dokázal otvoriť oči, pohnúť sa. Bolo to ako zázrak. Bol už iný. Uvedomoval si to. Pamätal si aj na bolesť aj na ten zvláštny stav úplnej prázdnoty.
Spomínal si na Belphegorov dotyk a Luciferovu chladnú prítomnosť. Hneval sa, že ho zmenili bez jeho súhlasu, ale nedokázal sa odpútať od myšlienky na nich.
Keď sa pri jeho posteli objavila tmavá postava, zaplavila ho radosť.
„Môj anjel,“ to vyslovil ako prvé. Donútila ho k tomu túžba, ktorá sa rozliala po tele. Premena mu dopriala možnosť dívať sa naňho bez strachu, že jeho telo takú záťaž nevydrží.
Lucifer pokojne stál pri posteli. Okúzľujúca temnota, ktorá ho sprevádzala sa zhromažďovala v celej miestnosti.
Z čiernych krídiel kvapkala krv. Dlhé vlasy zľahka dopadali na obnažené plecia. Okúzlený Samuel nevedel kam sa má dívať skôr. Pocítil dotyk niečoho ostrého. Prerezalo mu to kožu, ale prešla ním len sladká bolesť. Rana sa okamžite zacelila a neostala po nej žiadna viditeľná stopa. S očakávaním hľadel na svojho pána.
Cítil sa zvláštne ľahký, akoby ho nič na svete nedokázalo viac zaťažiť. Už mu nepripadalo výnimočné, že sa pred ním objavil najobávanejší nepriateľ ľudstva.
„Svetlo je bolesť, Sael. Týždeň si bojoval o svoju dušu a prehral si. Už viac neuvidíš to, čo oni nazývajú nebom. Ja ti ponúkam len tmu,“ objal mladíka okolo pása, cítil, že jeho telo sa zmieta v túžbach, ktoré mohol naplniť len on. Samuel bol stále okúzľujúci dokonca aj ako posol temnoty.
„Iba týždeň? Mne sa zdalo, akoby to trvalo oveľa dlhšie,“ pokrútil hlavou Samuel.
Obdivoval svojho anjela, skláňal sa pred jeho mocou, ale nemienil sa ešte úplne podrobiť. Okolo neho sa zovrela moc, ktorá by človeku dokázala spôsobiť smrteľné muky. Samuel len pokojne stál a díval sa naňho.
Temné krídla sa ešte viac roztiahli. Potlačili do seba všetku moc.
Nechal sa poriadne objať, ale stále tomu poriadne nerozumel. Potreboval počuť dôkladnejšie vysvetlenie.
Lucifer sa rozhodol uspokojiť jeho hlad po informáciách.
„Táto izba je brána, ktorú vytvorili dvojčatá. Je zachytená niekde medzi všetkými časovými pásmami a čas tu plynie nezávisle od toho, ako v iných svetoch. Tu prešiel len týždeň, na Zemi uplynulo tridsať rokov. Pre teba to už nemá žiadny veľký význam. Úradne tam dole už neexistujete, ani ty, ani dvojčatá. Belphegor sa o to postaral,“ ich telá sa dotýkali a Samuel sa opäť nespokojne pomrvil. Tridsať rokov? To bola predsa celá večnosť.
„Som mŕtvy?“ opýtal sa rozrušene. Rukou sa mrzuto dotkol pevných krídiel. Boli zvláštne, také neprirodzene jemné, ale zároveň ostré, ako tie najmocnejšie zbrane.
Nedýchal. Nebilo mu srdce. To dokázal pochopiť aj sám, ale jeho telo nenieslo žiadne známky rozkladu. Cítil sa celkom normálne až na pár zlepšovákov, ktoré mu teraz pripadali úplne prirodzené.
„Nie si človek. Nemôžeš byť mŕtvy v takom zmysle ako to chápu oni. Tvoja ľudská existencia sa síce skončila, ale to ťa nijak neobmedzuje. Teraz si démon nižšieho rádu. Zatiaľ sa s tým musíš uspokojiť. Aj tak je to už dosť veľká pocta, vzhľadom na tvoj pôvod,“ Lucifer sa prisal na jeho pery, dráždivo ich ochutnal.
Samuelovi sa podlomili nohy, ešte stále nedokázal poriadne udržiavať rovnováhu. Pevné ruky ho našťastie nepustili.
„A kde mám krídla?“ opýtal sa namrzene. Na chrbte okrem pánových rúk, nič mimoriadne nepociťoval.
„Nie si ani anjel. Okrem toho tie takzvané krídla mám len preto, lebo to dobre vyzerá. Sú to len pásy mojej energie...“ vysvetlil to dosť nezrozumiteľne. Pásy energie? Pod tým pojmom si Samuel predstavil poletujúce čierne stužky.
Lucifer sa mu to ani nesnažil lepšie vysvetliť. Ešte dlho ho držal pri sebe. Mladík sa stále trochu chvel a v hlave mu vírilo snáď tisíc otázok. Zvedavý démon. Niečo také sa len tak nevidí.
„Už nikdy sa tam nemôžem vrátiť? Myslím do nášho mesta...“ ospravedlňujúco pobozkal pána na hruď. Nechcel ho otráviť prílišnými otázkami, ale toľko toho potreboval vedieť.
„Môžeš, ale už to nebude také ako predtým. V prvom rade ťa nikto nebude ani spoznávať. Akoby si predtým ani neexistoval. Také sú pravidlá,“ objasnil neochotne.
Samuel si všimol, že jeho tvár sa stiahla ešte viac do temnoty. Samuel tentoraz strčil jazyk do jeho úst, aby mu vynahradil toľké vypytovanie. Lucifer zjavne nemal dostatok trpezlivosti so svojím malým démonom.
Zistil, že nemusí používať len slová, s pánom mohol hovoriť aj ďalej, pomocou svojich myšlienok. Ten spôsob komunikácie bol pre nich oveľa jednoduchší.
„A tá hrozná bolesť?“
„To bol zápas medzi zatratením a spásou. Mal si možnosť výberu, na ktorú stranu sa napokon prikloníš.“

Ich telá sa k sebe vinuli, navzájom sa opäť objavovali, ale rozhovor mohol pokračovať ďalej bez toho, aby nejakým spôsobom narušili prežívanie rozkoše. Takto bol pán oveľa spokojnejší a odpovedalo sa mu oveľa ľahšie a bol odmenený nežnými dotykmi nového démona.
Samuel pána bozkával na bruchu, zľahka nežne smeroval k miestu, ktoré sa chcel opäť objaviť.
„Kde sú dvojčatá aj oni...“
„Áno, Sael. Ich premena nebola až taká ťažká, ako tá tvoja. Neskôr ich uvidíš,“ temný anjel pocítil vzrušujúcu odpoveď svojho vlastného nadpozemského tela.
„Čo sú to tie pečate?“
„Pečate sú všetky možné dôvody, ktoré vás teda ľudí poznačia, keď podľahnete zlu. Niekedy miznú, niektoré sú trvalé a niektoré spôsobujú bolesť. My ich môžeme nájsť a otvoriť. Nerobí sa to často, ale je to ten najjednoduchší spôsob ako vás zmeniť,“ jemne ho zastavil, predtým než sa dotkol jeho penisu.
Mladý démon sa až príliš chvel, stále ešte potreboval trochu času, aby sa dokázal úplne spamätať.
„Ešte nemôžeme. Zatiaľ viac nevydržíš,“ upozornil ho chladne. Stiahol svoje krídla a posadil sa s ním na posteľ.
V izbe sa objavil Belphegor. Najprv ako vždy venoval dlhý pozdrav svojmu pánovi a potom sa pripojil k nim. Z vedľajšej izby sa vynorili dvojčatá. Držali sa za ruky a tiahli za sebou tenkú auru prepojenej moci. Boli celý v bielom, ale z tvarí im tiež vyžarovala nekonečná temnota.
„Vy máte krídla. Neschovávajte to. Videl som ich,“ zamračil sa Samuel.
Chcel vyskočiť z postele, ale pán mu to nedovolil.
„Kde? Ja nič nevidím,“ Ryan nežne pobozkal Matta na odhalený chrbát, privinul sa k nemu, hladkal ho po temných krídlach a dával si pozor, aby priveľmi nevytŕčali.
„Len také malé, ale ako sa máš ty? Už ťa nič nebolí,“ zahováral Matt.
„Nie, cítim sa skvele. Dúfam, že sa nehneváte, že som ušiel s Belphegorom?“ previnilo sa chúlil k pánovi a odmietal sa im pozrieť do očí.
„Na teba sa predsa nemôžeme hnevať,“ odvetili naraz. Posadili sa k nim a chvíľu sa objímali so Samuelom.
Nechali ho, aby si poobzeral ich novovytvorené krídla.

5. kapitola Prebudenie

2009-12-14T08:25:00.000-08:00

varovanie: nová kapitola, 15+, tentoraz bez sexu :(
Mimochodom rada, by som zistila, koľko ľudí číta túto poviedku. Preto vás poprosím, pokiaľ aj nechcete dať koment, prípadne vás nič nenapadá (ako mňa) tak mi aspoň kliknite na anketu. (pls) Nachádza sa pri odkazovníku, v menu!!! Nie tu v článku.

„Ľúbim ťa, Matty,“ Ryan opatrne pobozkal svoje dvojča na líce.
Poslušne mu sedel na kolenách, nohavice mal spustené a cítil sa pohodlne.
Pred pár minútami jeho pokožku láskali tie najnežnejšie ruky. Dávali mu všetku lásku, ktorej boli schopné. Stále ho veľmi chcel. Túžil po ďalších milostných hrách. Nedokázal sa nasýtiť bratovej pozornosti. Ľutoval, že v obchode nemajú dostatočne pohodlnú posteľ. Hneď by sa do nej zvalil. Nanešťastie ich byt stále niesol stopy magickej aktivity. Matt už na tom pracoval. Objednal si človeka, ktorý sa takými vecami zaoberal a požiadal ho, aby im dal do poriadku porušené energie v byte. Dúfal, že to nebude trvať príliš dlho. Zadný priestor bol príliš veľkým pokušením. Netušil, že môže tak rýchlo stratiť svoje sebaovládanie. Stačil len jediný bozk a všetky zábrany padli, akoby ani nikdy neexistovali.
„Nemal by si to hovoriť. Máme iné starosti. Už ťa nepustím, to by si chcel?“ zahundral Matt.
Spojenie s bratovým telom v ňom prebudilo potláčané túžby, všetko čo chcel, bolo držať ho pri sebe a nikdy viac nepustiť. Bez neho bol príliš nevýrazný, takmer nič necítil. Chcel ho držať za ruku a nič netajiť, ale vedel, že to nie je možné. Preto ho chcel chrániť aj pred svojou láskou. Bál sa, že ich porazia, presne tak ako v tú noc, keď ležal na zemi a bolesť mu bránila hýbať sa. Nemohol zato. Bol to dôsledok Mattovej obete, podarilo sa mu bratovi zachrániť život, ale tým sa to všetko vôbec neskončilo. Bol to len začiatok.
Spomenul si, ako malý Ryan vždy plakal, keď sa ho rodičia snažili presvedčiť, aby sa aspoň trochu odpútal od svojho dvojčaťa. Práve on trval na tom, aby im vždy kupovali rovnaké veci, rovnaké hračky.
Dokonca nechcel dovoliť, aby sa Matt hral aj s inými deťmi. Žiarlil naňho a voči ostatným sa správal agresívne.
Zašlo to až tak ďaleko, že sa rodičia rozhodli presťahovať ho do inej izby.
Ryan odmietol poslúchnuť. Slzy mu prudko tiekli po tvári, Povedal mame a otcovi, že ich nenávidí. To ich ešte viac utvrdilo vtom, že bude lepšie, keď prestane byť až natoľko závislý na svojom bratovi.
Matt sa musel dívať ako ho násilím odnášajú. Jeho plač mu trhal srdce. Chcel ísť za ním, utíšiť ho, ale vedel, že nesmie.
Rozhodol sa povedať pravdu. To jediné ich mohlo zachrániť pred neznesiteľným utrpením.
Bežal za matkou. Pokúšal sa jej to vysvetliť, ale vôbec ho nepočúvala. Musel sa vrátiť do izby a ďalej potichu trpieť.
Počas tej noci plnej bolesti a plaču sa rozhodol, že svojho brata už nebude ohrozovať. Nechcel, aby si o ňom niekto myslel, že má nejakú duševnú poruchu. Vždy mu pomáhal a nikto zato nič nežiadal, dokonca ani jeho lásku. Držal si odstup a tak to aj malo ostať. Vždy však podľahol jeho bozkom a nechal sa zatiahnuť do vášnivej hry. Stali sa milencami, žili spolu, ale Matt s tým stále nebol úplne zmierený. Chcel ho viac než čokoľvek, ale zábrany, ktoré si v sebe vystaval mu prinášali len pocit viny.
„Áno, veľmi to chcem. Už žiadne experimenty. Budeme spolu len my dvaja a postaráme sa aj o Samuela,“ oddane si oprel hlavu o jeho hruď. Bolo mu dobre, utápal sa v slastných pocitoch. Narozdiel od Matta ho nič z toho netrápilo. Nezáležalo mu na tom, či ho ľudia milujú alebo nenávidia.
Miloval len svoje dvojča a vedel, že to nič nedokáže zmeniť. Samozrejme sa tiež istý čas pokúšal nájsť si iného milenca, ale nedopadlo to dobre. Vždy myslel len na Matta. Iní muži ho po čase začali nudiť, ale sila, ktorá ho priťahovala k bratovi bola priam neúprosná.
„Belphegor mi nerobí starosti, skôr ma zaujíma Lucifer. Neznesie ľudí, prečo si vybral nášho Samuela?“ Matt mal pravú ruku voľne položenú na papieri, opatrne držal pero a čakal.
Automatické písanie nemal o nič radšej ako kyvadlo. Našťastie túto schopnosť poriadne neovládal a bol naladený len na Bephegora, preto mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.
Jeho ruka sa pohla, sama začala rýchlo prechádzať po papieri.
Matt odvrátil zrak. Nechcel vidieť, čo napísal. Na chvíľu prestal písať a opäť vôľou ovládol svoju ruku. Triasol sa pritom. Príliš mu to pripomínalo nevydarené pokusy s mágiou.
„Ešte chvíľu vydrž, Matt. Neprerušuj spojenie,“ Ryan sa nespokojne pomrvil v jeho náručí. Jednu ruku položil na Mattovo stehno a druhú pevne omotal okolo jeho pása. Občas sa stávalo, že Matt podľahol svojmu strachu a jednoducho prerušil spojenie, skôr než prišiel odkaz.
Belphegora to vždy poriadne nahnevalo a niekoľko dní sa im potom odmietal ozvať.
Mattovi sa podarilo opäť rozbehnúť pero po papieri. Nebolo to až také zlé, keď mal pri sebe svoje dvojča. Sústredil sa na blízkosť jeho pokožky, na jeho hlas a prestal sa báť. Po pár sekundách sa na papieri objavil stručný odkaz.
Príďte do apartmánu č. 999, hotel Devil.
„Vieš kde to je?“ opýtal sa Ryan. Chvíľu prechádzal prstom po papieri, akoby očakával, že sa uprostred objaví nejaká tajná šifra.
„Áno viem. Možno na tom mieste, nájdeme to, čo sme tak dlho hľadali.“

***

Samuel nadobudol vedomie až na ďalší deň. Podarilo sa mu otvoriť oči až po vynaložení obrovského úsilia. Každý pohyb v ňom prebúdzal zvláštne pocity.
Bol poriadne ubolený, cítil každý sval na svojom tele. Rukou si prešiel po nahej hrudi, nechtiac si tým spôsobil poriadne veľkú bolesť, bradavky ho pálili a pokožka bola príliš horúca.
Bol celý lepkavý, keď ruku opäť dostal spod prikrývky a prinútil svoju hlavu, aby sa pohla, zazrel na nej mazľavú hmotu. Mal ju poroztieranú po celom tele, tiahla sa po ňom ako druhá koža. Vydesilo ho to. Nechápal, ako sa mu mohlo niečo také stať.
„Čo ste mi to urobili?“ s veľkými ťažkosťami dokázal niečo povedať. Bolelo to.
Spod prikrývky sa vynorila strapatý svetlovlasý mladík. Po celý čas chránil pánovho milenca. Dával naňho pozor a strážil ho ako svoj najcennejší poklad.
Belphegor bol stále nahý, pritískal sa k Samuelovi.
Musel potlačil svoju túžbu po ďalších rozkošiach. Samuel ešte nebol pripravený, potreboval viac času na zotavenie.
„Neboj sa. Je to len bylinkové kúzlo, ktoré pomôže tvojmu telu, nedotýkaj sa toho,“ nežne mu odtiahol ruky od tela. Pripravil ho s pomocou dvojčiat, lebo potreboval krv rodinného príslušníka, aby bolo kúzlo účinnejšie. Našťastie prijali jeho pozvanie a prišli do hotela. Potešil sa, že mu dôverovali a odmenil ich mimoriadne sladkým spánkom. Uložil ich do jednej z náhradných postelí. Našiel pečate ukryté v ich telách a spustil proces, ktorý mal navždy zmierniť ich utrpenie.
Keď sa vrátil k Samuelovi, Lucifer bol už preč. Ostala po ňom len silná aura moci a stopy po zapečatení chlapcovho tela.
Mladík dlho spal a teraz, keď sa už konečne prebudil začínal pociťovať dôsledky svojho spojenia s temnotou.
„Ďakujem, ale tu nemôžem ostať. Bratranci sa budú o mňa báť,“ pošepkal mu Samuel. Mal pocit, akoby mu vytrhli dušu, bol slabší ako ktorýkoľvek tvor a cítil v sebe len túžbu po temnom anjelovi. Mrzelo ho, že neostal s ním. Nestál mu ani zato, aby sa s ním opäť pozhováral tak ako predtým.
Začínal ľutovať, že sa tak rýchlo podvolil jeho prianiam. Bol zničený, telo ho neposlúchalo a duša prestávala byť taká, ako predtým. Niečo sa s ňou dialo.
„To je v poriadku. Viem, že sa necítiš dobre. Teraz nemôžeš za žiadnych okolností vstať. Sľubujem, že to všetko prejde. Matt a Ryan sú tu s tebou. Pozval som ich. Ostanú s nami, nemusíš sa ničoho obávať,“ Belphegor ho trochu ukrivdene pozoroval. Nepáčilo sa mu, že jeho myšlienky patrili len pánovi. Dúfal, že aj medzi nimi vznikne jedinečné spojenie.
„Trhá sa to. Niečo vo mne, nemôžem...“ pokrútil hlavou Samuel.
„Dotkol sa ťa anjel zla. Nebudeš už taký ako predtým. Dal ti dar a ty ho musíš prijať...“ bolo ťažké mu to vysvetliť tak, aby to nepovažoval za stratu. Bephegor s týmto nemal veľa skúseností. Ešte nikdy sa ho nedotkla ľudská bytosť, tak hlboko nič nepreniklo do jeho podstaty. To spojenie mohli pochopiť len dvojčatá a oni vedeli, aké to môže byť utrpenie.
„Nechcem to. Prosím, nech to prestane,“ Samuel sebou prudko trhol. Neprechádzala ním len bolesť, ale aj niečo iné, oveľa hlbšie a silnejšie. Svojimi ľudskými zmyslami to nedokázal naplno pochopiť. Klamali ho a búrili sa. Videl všetko farebne, potom opäť čiernobielo, niečo mu zvieralo orgány a vysielalo signály, ktoré boli v rozpore so všetkým, čo doteraz poznal.
„Oddal si sa pánovi. Si náš a už sa to nedá zastaviť. Uvoľni sa. Vôbec tomu neodporuj. Tvoje telo sa teraz musí najesť. Potrebuješ to,“ Belphegor pritiahol k posteli podnos z jedlom.
Objednal kopu palaciniek s čokoládou a so šľahačkou.
Samuel sa na ne vrhol, akoby ešte nikdy neochutnal ľudské jedlo. Pomáhal si len rukami, príšerný hlad ho nútil hltavo sa pustiť do všetkého, čo mu pripravili.
Prstami trhal palacinky, zabáral do nich zuby, akoby mal tesáky a bojoval s tým silným nutkaním. Čokoládová zmes a šľahačka kvapkali aj na odhalené telo temného anjela.
Keď Samuel všetko zjedol, pustil sa do lízania.
Každé miesto, na ktoré kvapla čokoláda osobne preskúmal. Belphegor slastne stonal, zvrátil hlavu dozadu a vychutnával si milencovu pozornosť.
Keď sa jeho jazyk prestal dotýkať tých nežných miest, Belphegor opäť uložil Samuela do postele. Nechcel ho priveľmi vysiliť. Vedel, žeby to čakal trest, keby priveľmi odčerpal energiu z mladíkovho tela.
„Povedz mi už konečne, čo sa to so mnou deje? Stále ti nerozumiem,“ frustrovane zastonal Samuel. Sexuálnu túžbu nikdy predtým necítil tak intenzívne. Bol úplne vydaný na milosť najzákladnejším pudom.
„Tvoje telo sa prispôsobuje potrebám nášho pána. Bude to trvať dosť dlho, kým sa to ustáli. Pán našiel v tvojom tele utajenú pečať. Roztvoril ju a opäť uzavrel, aby si sa mohol vrátiť k svojej pravej podstate.
Myslím, že vo vašom čase prejde ešte takých tridsaťrokov, kým sa dokážeš opäť úplne ovládať. Tvoje telo prestane starnúť, ostaneš taký, aký si teraz... Tvoja myseľ, telo aj duša patria pánovi. Musíš ho poslúchať a rešpektovať tak, ako my. To jediné potrebuješ vedieť, ostatné ukáže až čas,“ Belphegor mu povedal všetko, čo mohol. Nič podstatné pred ním nezatajil.
„Ja chcem ostať človekom. Nie, to...“ márne protestoval Samuel. To, čo sa v ňom trhalo bolo jeho ľudskosť, odpútaval sa od sveta, ktorý poznal. Spomienky, rodičia, škola to všetko ho opúšťalo.
„Nemôžeš. Náš pán by nikdy nepripustil, aby niečo pocítil k človeku. Nemohol by to dlho zniesť, ver mi, že takto to bude lepšie,“ pokúšal sa ho upokojiť, ale mladík tomu stále vzdoroval. Nevybral si tú cestu sám, aspoň nie takýmto spôsobom.
Znechutene sa odvrátil od Belphegora. Už nevidel len krásneho mladíka, okrem toho obalu mal možnosť pozrieť sa aj dovnútra, do temnoty, ktorá bola takmer nekonečná. Spod postele sa lenivo priplazili putá a uväznili jeho ruky aj nohy. Samuel od seba odsotil Belphegora.
Zreval ako divé zviera. Lomcoval nimi a vrhal na svojho väzniteľa pohľady plné nenávisti.
„Ja musím ešte niečo zariadiť. Ty podstúpiš premenu, už sa to začalo a nikto to nezastaví. Len si to ešte viac sťažuješ,“ Belphegor opatrne prešiel na druhú stranu.

4. kapitola Bephegorov kúpeľ

2009-12-08T02:57:00.000-08:00

varovanie: 18+, sexuálne scény! nevhodné pre začiatočníkov. Poprosím, aj nejaké komentíky, aby som vedela, či ste to "prežili".

Samuel sa pomaly zosunul na zem. Triasol sa a srdce mu prudko tĺklo. Oboma rukami objal svoje telo. Mal pocit, akoby bolo nečisté, poznačené niečím, čo ani zďaleka nepripomínalo nádherného anjela. Napriek tomu nedokázal zabudnúť na ten podmanivý dotyk. Bol pri ňom, iní ako ostatné bytosti, takí nezávislý od celého sveta.
Dokázal v ňom vzbudiť chuť na doteraz nepoznané zážitky.
„Ja som sa bozkával s Luciferom...“ vyhlásil rozrušene.
„On sa ma dotýkal a ja som si myslel...“ rukou si prešiel po perách.
„Nehnevaj sa, Samuel. Nechcem ťa trápiť,“ Belphegor ho opatrne odtisol od police s knihami. Objal ho a nalakovanými nechtami mu upokojujúco prechádzal po chrbte.
Páčilo sa mu to. Bolo to príjemné sledovať, ako tie ľudské bytosti strácajú kontrolu nad svojimi emóciami. Krehké telesné schránky sa mihali vo víre farieb. Pozoruhodne si medzi sebou vymieňali svoje energie.
Dvojčatá na seba pôsobili upokojujúco, Samuela trápilo sklamanie zmiešané so strachom. Nedokázal sa tak rýchlo spamätať. Nechal sa hladkať. Pritískal sa bližšie k tomu štíhlemu telu.
„Ja som naozaj nevedel, netušil som...“ ospravedlňujúco zamrmlal Samuel. Rozpačito sa díval na dvojčatá a jeho telo sa inštinktívne ďalej túlilo k mladíkovi.
Dvojčatá mali na tvári rovnaký výraz, neboli pobúrení ani vystrašení, skôr si ho len zvedavo premeriavali.
„Neboj sa, bude to ok,“ pokúsil sa ho upokojiť Matt.
„Zvládneme to,“ spokojne dodal Ryan.
Dával najavo, ako veľmi sa mu tá blízkosť páči. Akékoľvek nepríjemné pocity sa strácali pod vplyvom bratovho dotyku.
Bol vďačný za takú príležitosť. Nenásytne sa zahľadel na bratove pery a pobozkal ho. Zľahka a veľmi opatrne, akoby sa bál, že mu tým môže ublížiť. Vedel, že tým spustí nezadržateľnú túžbu po bližšom kontakte. Práve preto ho Matt od seba odháňal. Nechcel podľahnúť tomu silnému pokušeniu. Ryan pocítil silu Mattovej túžby. Pochopil, že toto nie je vhodné miesto, ale nedokázal tomu zabrániť. Odovzdal sa jeho objatiu.
Matt ho rýchlo potlačil k dverám vedúce do zadnej miestnosti.
„Bel, ty si naozaj hrozný. Neopováž sa...“ pokúšal sa mu niečo povedať, ale keď zacítil bratovu ruku na zipse, okamžite ho vtiahol do zadnej miestnosti. Dvere sa za nimi zabuchli.
Belphegor ustúpil od Samuela. Prstom poklopal po dverách a zvuky vychádzajúce spoza nich zrazu úplne ustali.
„Zaslúžia si viac súkromia,“ poznamenal spokojne.
Samuel dlho hľadel na dvere. Chvíľu mu trvalo, kým spracoval túto novú skutočnosť.
„Oni dvaja sú naozaj milenci?“ opýtal sa rozrušene. Toto nové prekvapenie ho úplne prebralo so šoku. Jeho myseľ sa sústredila len na dvojčatá. Predstavoval si ich, ako sa tajne milujú... Do tváre sa mu nechtiac nahrnula červeň. Ich vzťah ho fascinoval. Nedokázal by ich odsúdiť, ale ani podporiť. Ocitol sa na hranici svojich možností. Chcel, aby boli spolu, ale zároveň sa toho bál. Svet by sa na ich vzťah nepozeral práve s porozumením.
Tušil, že to pre nich musí byť dosť ťažké. Možno práve preto sa tak veľmi vzďaľovali od ostatných členov rodiny. Málokedy sa objavovali na rodinných oslavách, vždy sa snažili byť nenápadní.
Ďalšie Samuelove úvahy prerušil nádherne usmiaty Belphegor.
„Áno, sú. Nemôžu sa zbaviť toho, čo spojilo ich duše. Je to záhada. Skutočné spojenie dvojčiat. Mohol by som ti o tom rozprávať, ale teraz máme inú prácu. Teba musím v prvom rade pripraviť a nesmieme strácať čas,“ potlačil ho smerom k východu. Diadém, ktorý mal na vlasoch sa pritom pohybe posunul.
„Nemali by sme na nich počkať. Mali by ostať so mnou...“ namietal Samuel. Netúžil behať po uliciach s nápadne oblečeným démonom, tak nadpozemsky krásnym, žeby zjavne vzbudil toľko pozornosti ako nejaká filmová hviezda.
„Nie, nemajú čas. Nechaj ich. Nech si to užijú,“ Belphegor ho nemilosrdne schmatol za ruku.
Samuel pocítil silnú nevoľnosť. Celý svet sa pokrivil, utvorila sa brána a oni zľahka vkĺzli dovnútra.
Keď sa konečne spamätal, ocitli sa v luxusne zariadenej hotelovej izbe.
Belphegor ho posadil na gauč. Odložil knihy, noviny a časopisy, ktoré sa mu kopili na konferenčnom stolíku a ponúkol Samuelovi elegantne zabalené červené cukríky.
„Nie, neprosím si,“ pokrútil hlavou Samuel.
„To je škoda. Sú naozaj výborné,“ Belphegor rozbalil jeden z nich, pootvoril svoje nežné pery a opatrne dostal cukrík dovnútra.
„Dokonale sladké, tá chuť je priam hriešna,“ Belphegor ešte chvíľu cucal cukrík a rukou sa pohrával so svojou reťazou. Vyzeral pritom priam neodolateľne.
Samuel mierne očervenel. Pokúsil sa upriamiť svoj pohľad na veľkú televíznu obrazovku. Pochopil, čo znamená skutočné pokušenie. Trvalo dlho, kým sa dokázal opäť pozrieť na tú nádhernú bytosť.
„Najprv by som ti mal asi povedať, že sme v apartmáne, ktorý pán používa, keď sa objaví v ľudskom svete. Ostaneš tu pár dní. Stráviš ich so mnou a ja ti všetko povysvetľujem. Hlavne sa nesnaž nahnevať nášho pána. Nemá so smrteľníkmi zľutovanie,“ poučil ho Belphegor. Zrazu sa tváril až príliš vážne.
„Urobím všetko, aby bol spokojný,“ prisľúbil Samuel.
„Som rád, že si to už pochopil. Ver mi, že bude pre teba oveľa lepšie, keď nebudeš odporovať pánovi. Pripravím ti špeciálny kúpeľ a potom zavolám dvojčatám. Nechcem, aby si o teba robili starosti,“ Belphegor spokojne pokrčil obal s cukríka a bezstarostne ho nechal zmiznúť. Potom sa postavil a zamieril do kúpeľne. Vybral akési vrecúško plné voňavých byliniek.
„Zatiaľ si urob pohodlie a nikam nechoď,“ pripomenul mu nadšene. Kúpeľ patril k veciam, ktoré si počas svojho pobytu v ľudskom svete stihol obľúbiť. Nič nebolo príjemnejšie ako ponoriť svoje telo do príjemne teplej vody. Okamžite sa stratil v kúpeľni a nechal Samuela chvíľu bez dozoru.
Mladík sa pohodlne uvelebil na gauči, chvíľu skúmal elegantne zariadenú bielo čiernu izbu, ale napokon začal listovať v starej knihe, plnej obrázkov. Boli v nej maľby nahých milencov, ich telá sa preplietali, tvorili nezvyčajnú a neodškriepiteľnú jednotu. Samuel bol tými obrazmi uchvátený, mali v sebe neskutočnú hĺbku. Aj keď neodkrývali až tak veľa nahoty, lebo ich intímne partie boli tak šikovne zakomponované, aby ich nebolo vidieť, ale napriek tomu boli úchvatné. Samuel nikdy nerozumel maľbám, toto umenie preňho zostávalo navždy jednou veľkou neznámou.
Obzvlášť pozorne sa díval na tú najkrajšiu bytosť. To, čo on považoval za krásne sa pred ním rozvinulo.
Rukou prešiel po maľbe nádherného anjela s dlhými svetlými vlasmi, bol nežný, nádherný a láskavý. Jeho oči dokázali na všetko hľadieť s láskou, ale zachytil v nich aj náznak temnoty. Bol poriadne ukrytý v tých nadpozemsky nádherných očiach a tá krása, ktorá z nich vyžarovala bola neopísateľná. Vnímal ju ako nadpozemskú silu, nádheru toho, čo nikdy nemalo byť poškvrnené.
Samuel rukou prešiel po striebristých krídlach, ktoré sa zľakla spájali s jemnou pokožkou na chrbte. Bol to ľudský obraz, spôsob akým ľudské oči dokázali vyjadriť niečo netelesné. Bol to on. Jeho milovaný anjel.
Samuel nedokázal rozlúštiť znaky, ktoré ho obklopovali, ale napriek tomu pocítil niečo zvláštne. Varovalo ho to, aby neotáčal stránku, ale on nechcel, aby niečo pred ním ostalo utajené.
Keď opatrne prešiel na ďalšiu stranu, uvidel iný obraz, nádheru odetú v temnote, svetlé vlasy stmavli, oči potemneli, nádherné krídla získali ostré okraje, dlhé tmavé vlasy boli ako zlovestná aura zložená z hnevu a bolesti. Nádherné, ale
nebezpečné ako žiara temného slnka.
Samuel sa díval do tých očí, trpeli, nenávideli, preklínali, v tých tmavých hĺbkach videl len hrozbu, nenávisť k svojmu rodu a moc takú intenzívnu, až mu to vyrážalo dych. Hlavu zdobili tmavé a ostré rožky, keď sa ich Samuel dotkol takmer pocítil pichnutie.
„Stále si krásny, ale...“ prstami prešiel po krvavých symboloch, ktoré boli namaľované na mužnej hrudi. Obrázok ho vzrušoval, ale zároveň v ňom vzbudzoval strach.
Dlho tam len sedel a hladil svojho temného anjela. Túžil opäť vidieť nekonečnú lásku v tých zastretých očiach.
Spamätal sa, až keď ho Belphegor poklopal po pleci.
„Je to pripravené, poď so mnou,“ odvetil spokojne. Opatrne mu vzal knihu a položil ju na stolík.
Samuel poslušne vstal. Nasledoval Belphegora do kúpeľne ladenej do bielych farieb. Všetko bolo zladené do najmenších detailov a z vane sa šírila príjemná bylinková vôňa.
„Vyzleč sa,“ požiadal ho Belphegor.
„Ostávaš tu so mnou?“ spýtal sa Samuel. Pred obyčajným mladíkom, aby sa nehanbil, ale démonické oči v ňom vyvolávali neistotu.
„Áno, samozrejme. Nebude to fungovať, keď sa neokúpeme spolu. Tento kúpeľ ti posilní to tvoje krehké telíčko a moja sila ti pomôže prispôsobiť sa,“ odvetil netrpezlivo.
Samuel so seba opatrne zhodil oblečenie. Chvíľu zaváhal, počas sťahovania posledného kusu.
Belphegor si takisto začal pomaly zobliekať svoje veci. Opatrne ich ukladal na kôpku. Čoskoro odhalil svoje telo. Pokojne stál pri Samuelovi a vôbec sa nezakrýval.
Samuel nedokázal spustiť oči z nežných ružových bradaviek, pomaly prechádzal až k pevnému brušku, ktoré priam vyzývalo k dotyku. Nižšie sa už pozrieť radšej neodvážil.
Belphegor tiež pohľadom prechádzal po jeho tele. Mladosť mu dodávala priam chrumkavú príchuť, Belphegor cítil ako z neho vyžaruje hlbšia krása, nielen tá fyzická, ale aj niečo iné oveľa silnejšie lákadlo. To, čo dokonca aj jeho pána prinútilo venovať chlapcovi pozornosť. Niečo nedefinovateľné v ňom, čo Belphegora neskutočne priťahovalo.
Svojho mladého priateľa by zhodnotil ako sladkú bytosť, nežnú a naivnú, plnú rozkošných miest, ktoré by potrebovali skúsené dotyky, aby ich dokázali rozpáliť. Takéto lekcie však neprináležali jemu.
„Si zaujímavý, mladý muž,“ odvetil pobavene. „Tak poď,“ vyzval ho nadšene. „Musíme to tam chvíľu vydržať,“ vyzval ho spokojne.
Samuel vošiel do vane a pohodlne sa usadil. Bolo mu dobre, príjemné teplo sa šírilo do celého tela. Belphegor si ľahol k nemu. Oprel sa o jeho hruď. Samuel cítil ako mu zlatisté vlasy šteklia krk. Blízkosť mladíkovho tela bola priam mučivá. „Sú všetci démoni takí nádherní ako ty?“ opýtal sa úplne opojený mladíkovou vôňou.
„Niekedy, áno. Podľa toho akú podobu si zvolia. Mne sa nateraz páči táto, ale zjavoval som sa aj v oveľa nepríjemnejších podobách...“ odpovedal Belphegor.
„Ty budeš vždy úžasný, ja to viem,“ Samuel premáhal horúčkovitú túžbu siahnuť na tú úžasne jemnú pokožku. Priam sa triasol od žiadostivosti.
Belphegor ho zľahka pohladil po tvári. Ten dotyk ho ešte viac rozohrial.
„Máš tu na zemi alebo tam u vás nejakého milenca?“ Samuel trochu viac rozkročil nohy, bolestivo si uvedomoval túžbu po uvoľnení. Chcel, aby ho tá nežná ruka poláskala...
„Nie,“ pokrútil hlavou Belphegor. Pocítil vo svojom vnútri chlad. Pevnejšie objal Samuela, tisol sa k nemu, akoby ho chcel ochrániť.
Blížil sa. Pokušiteľ osobne vošiel do ich sveta. Jeho neopísateľná krása zasiahla Samuela, ako to najsilnejšie pokušenie. Nemohol prestať sledovať svojho pekelného anjela. Vzrušenie, ktoré doteraz pociťoval sa znásobilo. Nedokázal sa tomu ubrániť.
„Vitajte, môj pane,“ úctivo zašepkal Belphegor. Nenápadne prihrial vodu v kúpeli a pridal ešte pár zaklínadiel, ktoré mali Samuelovmu telu pomôcť. Rukou sa nechtiac dotkol mladíkovho penisu. Samuel zastonal. Belphegor už ruku nedokázal odtiahnuť. Nemohol. Chcel ho potešiť, ale stále váhal.
„Pokračuj, Belphegor. Postaraj sa o nášho hosťa, necítiš ako veľmi to potrebuje,“ prikázal mu temný anjel.
Samuel stále hľadel na Lucifera. Sledoval ako sa aj on zbavuje nepotrebného odevu, ktorí zrejme považoval za nutnosť v ľudskom svete.
„Ste nádherný,“ túžobne zamumlal Samuel. Pohľadom sa vpíjal do každej čiastočky tej temnej bytosti.
Nežná ruka ho zatiaľ hladila a on úplne podliehal rozkoši.
Túžba ho spaľovala, nedokázal potlačiť ďalší nežný ston.
„Toto je len začiatok, môj malý Sael,“ Lucifer sa pridal k nim. Elegantne si ľahol do kúpeľa a sledoval ako jeho telo zahalila tá nadpozemská vôňa.
Belphegor urobil miesto svojmu pánovi. Zároveň však udržiaval ochrannú vrstvu, aby nedošlo k poškodeniu ľudského tela. Ďalej láskal napätý úd. Dráždil ho tak, aby zámerne oddialil vyvrcholenie, chcel si ho poriadne vychutnať. Blízkosť pánovej energie ho tiež vydráždila na maximum. Keď mu Samuel vyvrcholil do ruky, takmer sa pristihol pritom, ako aj on túži po podobnej starostlivosti.
„Si môj, Samuel?“ Luciferov hlas takmer prenikol aj do jeho myšlienok.
Samuel nadšene prikývol a úplne sa oddal tomu pevnému objatiu. Bez zábran sa nechal ďalej dráždiť, dotýkal sa ho všade, trpel, keď sa ich energie príliš stretli, ale tým viac prosil o ďalšie láskanie. Jeho telo bolo pripravené.
„Prosím, urob to...“ vysilene žiadal Samuel.
Lucifer náhle zmizol. Jeho podoba sa rozplynula a opäť sa objavila za Samuelovým chrbtom.
Belphegor sa prisal na mladíkove pery, úplne stratil sebakontrolu. Spredu ho objímal a obtieral sa oňho, ledva sa udržiaval pri zmysloch. Tá silná vášeň otriasla celou jeho podstatou.
Samuel pocítil v sebe sladkosť naplnenia. Najprv len ľahký dotyk a neskôr preniknutie. Otváral sa v ustretí tej sile, ktorá sa ho podmanila. Ponárala sa hlbšie do jeho nežného tela. Luciferovo spojenie s ním bolo priam magické. Cítil to tak intenzívne, akoby nič iné na svete viac neexistovalo.
Lucifer donútil Samuela prežívať rozkoš, ktorá až hraničila z ľudskými možnosťami. Keď zrýchlil svoje pohyby a ich telá sa spolu preplietli v mučivej slasti, Samuel šepkal tie dráždivé nezmysli. Na jazyk sa mu drali slová, ktoré by sa neodvážil použiť.
Lucifer doňho drsne vnikal, Samuel si vychutnával ich zovretie a
čoraz vášnivejšie bozkával Belphegora, dával mu rozkoš, ktorú sám dostával. Dokonca sa odvážil obkrútiť mu napätú dierku. Prstom ju skúmal a rozširoval. Belphegor úplne šalel, uvoľňovali sa z neho silné pocity, takisto sa pohyboval na hranici svojich možností, na chvíľu dokonca povolil bariéru a ich duše spolu bolestivo splynuli. Našťastie rýchlo obnovil ochranu a Luciferova moc nestihla mladíkovi spôsobiť žiadne poranenia. Ospravedlňujúco sa opäť začal venovať jeho údu, tentoraz ho vydráždil takmer do nepríčetnosti.
Samuel to vôbec nepocítil. Bol príliš zaujatý rozkošou, hrou ich tiel, ktoré sa k sebe neúprosne približovali. Samuel prestal myslieť na čas, úplne sa odpútal od seba. Cítil len ich telá, chcel ich potešiť, milovať.
Nedokázal by opustiť to spojenie. Zdalo sa mu, že to trvá večnosť a stále ho to neprestalo baviť.
Keď ho obaja tesnejšie objali, temný anjel do jeho tela rozptýlil teplo. Potom z neho opatrne vykĺzol. Samuel vyvrcholil o pár sekúnd neskôr. Nechal sa objať tými nádhernými bytosťami. Belphegor ešte chvíľu stonal od rozkoše a šepkal mu niečo do ucha.
Samuel sa o nich oboch oprel, nedokázal sa ani pohnúť. Bol unavený a oči sa mu zatvárali. Zaspal. Obe bytosti sa k nemu spokojne pritískali, držali sa ho, akoby sa báli prerušiť ich spojenie.
„Nie, je to človek. Nemôže byť,“ Lucifer hladil chlapca po vlasoch. Ich spojenie preňho tiež veľa znamenalo, aj keď si to nechcel pripustiť.
„Možno nie je, nerozumiem tomu. Bariéra padla. Aj moja energia je preňho prisilná, je v poriadku?“ Belphegor nevedel posúdiť rozsah poškodení. To nebolo súčasťou jeho moci.
„Zvládol to. Prijal tvoju energiu, akoby si k nemu patril,“ vysvetlil Lucifer.
Presunul ich z kúpeľne do pohodlnej postele. Belphegor zahalil Samuela do prikrývok a posilnil duševnú bariéru. Mladík naďalej pokojne spal a Belphegor si konečne spomenul na dvojčatá. Pomocou mysle im vyslal krátku správu a opäť venoval pozornosť svojmu pánovi.
„Nespusti ho z očí a daj mu všetko, čo si zažiada,“ prikázal Lucifer.
Belphegor poslušne prikývol. Uvelebil sa veľa mladíka a pevne ho držal za ruku. Ani na chvíľu s ním neprerušil kontakt.
Lucifer chytil chlapca za druhú ruku, vnímal teplo, ktoré ním začalo prúdiť, keď sa ich prsty preplietli, díval sa naňho opäť láskavo, akoby v ňom prebudil nevinného anjela, ľahol si do postele, nikdy nepotreboval spánok, ale bolo príjemné len tak zavrieť oči a ponoriť sa do chlapcovej mysle. Prebudila sa v ňom nenásytnosť.
Belphegor priložil svoje pery na pánove, ochutnal ich a tým spustil ďalšie prúdenie mrazivého tepla.
Nevinnosť spala obklopená temnými anjelmi. Čakala, kým sa opäť spoja.

12. kapitola Soto

2009-12-02T09:46:00.000-08:00

varovanie :15+, opäť nová kapča, pôvodne mala byť dlhšia, ale vyšlo to takto...

Dovnútra nazreli dvaja maskovaní muži, odetí v čiernom oblečení.
Jeden z nich opatrne zdvihol spiaceho Bena. Vzal ho do náručia a vyšiel s ním von z dodávky a zabuchol za sebou dvere.
„Čo s ním urobia?“ zúfalo hlesol Erik.
„Bude to v poriadku. Nič sa mu nestane,“ utešoval ho Taro. Trvalo pár minút, kým sa muži vrátili a dodávka sa opäť pohla. Bena k nim už viac nepriniesli. Bolo im jasné, že ho niekomu odovzdali. Mučivé minúty sa neskutočne vliekli. Trvalo takmer tri hodiny, kým sa opäť zastavili.
Erik sa zúfalo prikrčil. Dvere sa však nemilosrdne otvárali. Obom im zalepili ústa, rozviazali im nohy a niečo si medzi sebou šepkali.
Potom ich odviedli von. Čakalo na nich luxusné auto. Stálo zaparkované na opustenej ceste.
„Hlavne sa nezľakni. Po tej nehode nevyzerá veľmi dobre, zdrž sa akýchkoľvek komentárov, ak nechceš aby sa nás zbavil,“ muž, ktorí držal Tara poučoval druhého únoscu.
„Vydržím to len, aby sme sa už konečne zbavili tých chlapcov. Dúfam, že si vezme aspoň jedného...“ posmešne poznamenal jeho spoločník. Popohnal ho bližšie k okienku, ktoré sa začalo sťahovať.
Po krátkom rozhovore, z auta vystúpili dvaja nebezpečne pôsobiaci ochrankári. Keď sa ubezpečili, že ich pánovi nič nehrozí, pridal sa k nim.
Bol to pomerne mladý muž, s dlhšími plavými vlasmi, mohol by byť veľmi zaujímavý a dokonca aj príťažlivý, keby nemal škaredo popálenú tvár.
„Ukážte mi ho. Chcem sa ho dotknúť,“ pokynul smerom k Erikovi. Chlapec poriadne zbledol a zúfalo sa pokúšal dostať zo zovretia únoscu. Nechcel, aby sa ho tá odporná bytosť dotýkala.
Druhý muž zatiaľ odviedol Tara späť do auta. Klienta zatiaľ nezaujal a nechcel, aby si to rozmyslel. Zbaviť sa toho uplakaného chlapca bolo preňho prvoradé.
Erik sa zúfalo pokúšal vymotať z pevného objatia. Muž si ho k sebe privinul. Po krátkej prehliadke ho k sebe pritisol ešte silnejšie. Erik sa od neho odťahoval, zatváral oči, len aby sa naňho nemusel pozrieť.
Muž si to nevšímal. Rýchlo si ho obzrel a dotykmi preskúmal jeho telo, potom pokynul svojim ľuďom, aby vybrali peniaze. Po vybavení celej záležitosti sa chcel vrátiť do auta spolu s Erikom.
„Bolo nám cťou s vami obchodovať, pán Soto,“ únosca vzal do ruky svoju odmenu a pomaly cúval od auta.
Chlapec poriadne vystrájal a nechcel sa utíšiť. Soto? Prečo sa tak volá. Zradili nás, alebo je to len zhoda mien? Pomyslel si Erik. Stále sebou mykal a odmietal sa nechať posadiť do auta. Chcel sa vrátiť k Tarovi. Keď sa mužovi prizrel zblízka, našiel určitú podobnosť medzi ním a Benom. Rozhodne boli isté znaky, ktoré ich spájali. Oči toho to muža však boli oveľa nemilosrdnejšie. Bena postupne presvedčil, aby ho rešpektoval, ale tento muž mal v sebe niečo, čo v ňom vzbudzovalo len strach a zdesenie. Nebolo to ani tou tvárou skôr spôsob, akým sa naňho díval mu naháňal hrôzu. Zaprel sa nohami a stále odmietal nastúpiť.
Muž ho surovo zovrel za krk. Erikove oči sa prekvapene rozšírili. Neočakával, že ho napadne. Stále dúfal, že si uvedomí aká je to hlúposť. Nemohol si predsa kúpiť človeka, to by nešlo.
Chvíľu zadržiaval slzy bolesti. Nemohol sa poriadne nadýchnuť, až kým ho popálená ruka neprestala zvierať. Prudko dopadol na zem. Ostré kamienky ho poškriabali na boku.
„Som Damien Soto, tvoj pán. Budeš ma poslúchať,“ muž doňho surovo kopol, keď sa pokúšal vstať. Zatlačil mu tvár do blata.
Erik si pritisol ruku k bruchu a zúfalo sa skrútil do klbka. Ešte nikdy sa tak hrozne nebál. Prial si byť opäť v dome s Tarom a ostatnými. Takto si to vôbec nepredstavoval.
„Teraz otvorím dvere a ty vlezieš dovnútra. Neopováž sa robiť hlúposti,“ varoval ho Damien.
Erik pomaly prikývol. Tentoraz jeho nový pán vyhral, ale on sa nemienil vzdať.
Musím nejakým spôsobom skontaktovať Athosa. Nesmiem sa vzdať. Ujdem mu a všetko bude v poriadku.
Pomaly si sadol na mäkké sedadlo a nechal sa zahaliť do prikrývky. Keď auto opustilo parkovisko, želal si, aby sa niečo stalo. Čokoľvek. Len, aby nemusel sedieť vedľa toho muža.
„Kam teraz?“ opýtal sa jeden zo Sotových mužov.
„Pôjdeme rovno domov, Louis,“ prikázal mu Damien.
Potom dlho študoval papiere, ktoré mu dali obchodníci. Chcel sa o svojom chlapcovi dozvedieť čo najviac. Takmer polhodinu vôbec neprehovoril. Erik sa díval von z okna a snažil sa niečo vymyslieť.
Keď Damien skončil so študovaním údajov, opatrne si ho posadil na kolená. Poutieral mu tvár a opatrne mu stiahol pásku s úst.
„Máš veľmi pekné meno. Páči sa mi,“ pošepkal mu do ucha.
„Je celkom obyčajné,“ nesústredene zamrmlal Erik. Ruku si pritláčal k boľavému miestu. Nemal chuť sa s ním zhovárať. Keď pocítil ako a mužove pery, dotkli jeho krku celý sa roztriasol.
„Ste príbuzní Bena Sota?“ opýtal sa neisto.
„Áno, ale nestretávame sa spolu,“ stručne odvetil Damien. Vôbec nemyslel na svoju vzdialenú rodinu. Ovplyvňovali ho oveľa zaujímavejšie predstavy. „Možno by vás zaujímalo, že ho tiež niekomu dali...“ znechutene dodal Erik.
„To je naozaj nepríjemné, ale nie je to moja starosť,“ obrátil ho k sebe, odviazal mu ruky a pobozkal ho. Očakával, že ho Erik poslušne objíme a poučení predchádzajúcou skúsenosťou sa neodváži protestovať.
Chlapec mal iné plány. Nemienil dovoliť, aby naňho niekto siahal. Stačilo mu vidieť utrápeného Tara. Nechcel, aby mu ublížili tak, ako jemu. On by to nezvládol.
Erik oboma rukami zatlačil na jeho ramená. Podarilo sa mu odsunúť ho od seba.
„Neostanem s vami, nebudete sa ma dotýkať!“ bolo jasné, ako veľmi sa mu hnusí. Díval sa na muža s takou nenávisťou, že to v ňom pochopiteľne vyvolalo hnev.
Damien chlapca pevne pritisol k sedadlu. „Takto spolu nebudeme dobre vychádzať, Erik.“ zdôraznil prísne. „Dovolíš mi robiť si s tebou, čo budem chcieť....“ stisol mu pravú ruku tak, akoby sa ju chystal zlomiť. Pomaly ho pustil a dovolil mu trochu si vydýchnuť.
„Teraz mi patríš. Nemôžeš nič urobiť...“ opäť sa k nemu prisunul, ale Erik sa aj tentoraz vyhol priamemu kontaktu. Nevadilo mu ani to, že pri takom prudkom pohybe sa zošmykol so sedadla a opäť sa poriadne udrel.

***

Nate sa dlho pohrával s mobilom. Na veľkom displeji čítal Obraz Doriana Graya. Potreboval sa aspoň niečím rozptýliť. Už niekoľko dní nevedel nič o Gabrielovi. Neozval sa mu, nezavolal ani sa k nemu nepozval na večeru.
To sa vôbec nepodobalo na jeho snaživého priateľa. Našiel si našiel nové bývanie, ale napriek tomu mu prešľapoval pred dverami takmer každý druhý deň. Nate ho podozrieval, že namiesto toho, aby sa venoval svojej hračke radšej pozerá romantické filmy s ním.
Z kuchyne sa ozvalo pípnutie. Nate vstal, položil mobil na stôl a vybral si jedlo z mikrovlnky. Francúzske zemiaky už naňho čakali.
Sadol si k stolu, pritiahol si stoličku tak, aby sa mu sedelo čo najpohodlnejšie. Vidličkou napichol zemiaky a tešil sa na tú lahodnú chuť. Sám ich pripravil podľa svojho vlastného receptu.
Lyžička sa zastavila na pol ceste k ústam. Prerušilo ho agresívne zvonenie a búchanie. Niekto sa dobíjal do jeho bytu, práve keď si chcel vychutnať svoje jedlo. Zamračene zložil lyžičku a pomaly prešiel ku dverám.
Keď ich otvoril do náručia sa mu vrhlo trasúce sa telo. Gabriel bol celý mokrý, na chrbte mal batoh a za ruku držal svoju najnovšiu hračku. Tmavovlasý chlapec pokojne stál pri ňom. Nejavil žiadne známky akejkoľvek emócie. Stál pri svojom pánovi a voľnou rukou si pridržiaval roztrhané oblečenie.
„ Čo sa stalo, Gab?“
„Nič, len mi to prosím dovoľ ostať. Nemáme kam ísť,“ v priateľovom hlase zaznieval len strach. Bolo jasné, že niečo nebolo v úplnom poriadku.
„Áno, samozrejme, že môžete ostať. Musíte sa osušiť,“ pripomenul im Nate. Doviedol ich do spálne a prikázal im, aby sa vyzliekli. Gabrielov batoh uložil na bezpečné miesto a zo skrine vybral čisté utierky a keď boli konečne suchí strčil ich do postele.
„Prinesiem vám niečo na pitie a na jedenie...“ odvetil znepokojene. Podľa výrazu tváre svojho priateľa tušil, že sa zaplietol do niečoho vážneho.
„Si moje zlatko. Milujem ťa,“ vrúcne odvetil Gabriel. Na chvíľu si to pritiahol k sebe a pobozkal ho na pery.
Nate prijal tento prejav náklonnosti. Napriek tomu sa neprestal tváriť podozrievavo. Gabriel sa k nemu takto nesprával. Nebolo to súčasťou ich hry. Už dávno ho nevidel takého roztraseného a citlivého.
„Áno, jasné. Ja ťa tiež veľmi ľúbim,“ odvetil pobavene.
Gabriel ho pevne chytil za ruku a pobozkal ho ešte vášnivejšie. Nate sa od neho oddelil len s vynaložením všetkých síl.
„Gab, máš niečo v sebe?“ opýtal sa znepokojene.
„Nie, nič som si nevzal...“ o drogách nechcel už ani počuť. Kvôli nim sa zaplietol do poriadnych problémov. Nevedel ako si s tým má poradiť.
„Dobre, tak najprv to jedlo. Idem do kuchyne, ak dovolíš.“
Gabriel spokojne prikývol. Už takmer dva dni nemal nič v ústach. Krútila sa mu hlava a necítil sa práve najlepšie.
„Poď sem, Oliver,“ pritiahol si chlapca bližšie k sebe. „Už sme v bezpečí...“ opatrne ho hladkal po vlasoch.
Chlapec si toho dosť vytrpel. Hodili ho na stôl, priviazali a Gabrielovi ukazovali, ktoré časti tela mu odrežú, ako prvé, keď odmietne s nimi spolupracovať. Od toho dňa Oliver vôbec nerozprával. Napriek tomu, že sa ho snažil nejakým spôsobom upútať, nedokázal z neho dostať ani slovo.
Nate postupne priniesol jedlo. Naservíroval im to do postele. Potom oboch poriadne nakŕmil.
Gabriel sa oňho opieral a postupne mu začal rozprávať o problémoch s tými ľuďmi. Predtým to pred ním tajil, ale už viac nedokázal zniesť toľký tlak.
„Chcú tú Athosovu drogu. Potrebujú presný postup prípravy, ale ja ho nepoznám...“ zúfalo sa opieral o Nata.
„Musel som im o ňom povedať všetko. Oni vedia o tebe, o našich obchodoch. Keby som s nimi nespolupracoval, všetci by sme si to odniesli,“ popíjal teplý čaj a túlil sa k nim.
„Athos bude zúriť,“ poznamenal Nate. „Snáď si do toho nezatiahol aj jeho chlapcov. Vieš, aký je na nich háklivý.“
„Nedali mi na výber. Len sa pozri,“ ukázal mu obviazané ruky. „Povedali mi, že moju smrť pokojne vyhlásia za samovraždu. Dali mi lieky, prebudil som celý zakrvavený... Takmer som tam zomrel...“ nariekal Gabriel.
„Neboj sa. Vyriešime to. Odpočívaj a o nič sa nestaraj. Zavolám Athosovi...“

***

Španielsko

Athos vystúpil z auta. Bol oblečený, akoby sa chystal na vojnu a poriadne vyzbrojený. Tváril sa vážne ako nejaký generál a neustále vydával rozkazy. O únose chlapcov sa dozvedel, práve, keď boli všetci na ceste do Benovho domu. Ešte stále sa z toho nespamätal a bol taký zúrivý, že aj dlhoroční členovia ochranky rodiny Sotovcov ho len bez slova poslúchali.
Dlho telefonoval a keď skončil, dozvedel sa presne to, čo potreboval. Nate mu mailom poslal približný zoznam záujemcov o jeho chlapcov. Podarilo sa mu presvedčiť Gabriela, aby poskytol pár spoľahlivých informácii. Dúfal, že tým sa mu podarí zmierniť Athosov hnev.

3. kapitola Pravé meno

2009-11-20T10:51:00.000-08:00

varovanie: uff, túto kapitolu naozaj čítajte len na vlastnú zodpovednosť a ešte raz upozorňujem, že ide o vzťah s netypickým anjelom...

Neisto sa vymotal z láskavého objatia. Už vedel, že sa tej ho nesmie beztrestne dotknúť, ale nedokázal potlačiť tie neuveriteľné pocity.
Chcel ho láskať, maznať sa s ním. Bol zmätený z toľkého prívalu nehy a náklonnosti, ktorú pociťoval čoraz intenzívnejšie.
„Malý smrteľník a také veľké prianie. Prekvapil si ma. Tvoje želanie je vskutku výnimočné...“ pobozkal ho na dlaň. Provokatívne vzal jeden z jeho prstov do svojich úst a chvíľu sa zaoberal predstavami, ktorými obklopil tú nevinnú dušu. To všetko samozrejme prebiehalo presne podľa mladíkových predstáv. Jeho myseľ bola úplne otvorená, dôverčivo mu poskytovala všetky možné informácie. Prestal sa pohrávať z mladíkovým prstom a opatrne sa od neho odtiahol.
„Bude to chvíľu trvať, kým sa to stane, ale postarám sa, aby sa tvoje želanie splnilo... Teraz už musíš ísť, späť do svojho sveta,“ opäť ho pobozkal na tvár a nechal ho skĺznuť späť po tej krehkej ceste k smrteľnému telu.
Samuel otvoril oči, prijal ruku, ktorá mu ponúkla niečo na pitie. Bratrancov dotyk bol veľmi upokojujúci. Keď dopil, poďakoval mu a pokúšal sa posadiť. Bolo mu zle. Ešte horšie než predtým. Mal pocit, akoby sa prebudil po veľmi ťažkej nehode.
„Matt, ako dlho som spal?“ prinútil svoje telo opäť reagovať. Bolo ťažké ho opäť začať ovládať. Zdalo sa mu, akoby na jeho hrudi spočívala obrovská ťažoba, niečo ho tlačilo k zemi. Neznáma bolesť prehlušila všetky príjemné pocity.
„Iba na pár minút si stratil vedomie,“ odvetil Matt. Položil si ruky na kolená a chvíľu ho prebodával poriadne prísnym pohľadom.
„Ostaneš tu so mnou? Veľmi sa bojím...ja...“ Samuel si v mysli prehrával ten rozhovor. Čo všetko nasľuboval a aký bol poddajný. Uvedomil si, že sa nechal až príliš uniesť svojimi pocitmi.
„Nikam sa neponáhľam. Neboj sa, Samuel. Už viem, čo si urobil a naozaj sa na teba nehnevám. Považoval si to len za hru a to ti nemôžem vyčítať. Porozprávaš mi o tom?“ prisadol si bližšie k nemu.
„...Bolo nám spolu dobre. Nikdy som nezažil niečo také výnimočné... Volal ma Sael a jeho dotyky boli také...“ Samuel zasnene opisoval svoj zážitok takmer celú hodinu. Nevynechal ani posledné stretnutie. Všetky príznaky zaľúbenosti sa začali vracať. Bol zrazu veselý, plný života a nadšene si vybavoval tvár svojej lásky. Netušil, ako do toho mohol tak rýchlo spadnúť.
Matt ho po celý čas pozorne počúval. Pohrával sa s mobilom, ktorý mal vo vrecku a snažil sa zachovať si neutrálny výraz tváre. Nedarilo sa mu. Po toľkom básnení o anjelskej kráse a vznešenosti sa ledva ubránil spomienkam na svoje vlastné zážitky.
„Chápem, že to bol výnimočný zážitok, ale... Neviem odkiaľ mám začať. Chcel by som ti všetko povedať, ale nie som si istý, či ti to dokážem poriadne vysvetliť. Rodičia nám zakázali o tom hovoriť. Nechceli, aby sa o tom dozvedel. Prisahali sme. Začalo sa to, počas našich desiatych narodenín. S Ryanom sme si nakreslili podobnú tabuľku, akú si mal ty. Chceli sme skúsiť to, čo nám rodičia zakazovali...“ na chvíľu sa odmlčal, akoby stále zbieral odvahu.
Samuel ho povzbudil pohľadom a znepokojeným dotykom. Chcel vedieť viac.
„Niekto sa s nami spojil. Tvrdil, že je naším anjelom a my sme ho poslúchali... Ovládol nás. Bol príliš silný a neskôr nám prezradil určité veci, ktorými si nás úplne podmanil. Získal nad nami moc a my sme mu verili. Ryan skúšal mágiu, ja tiež... Vychádzalo nám to. Žiadali nás len, aby sme pomohli vybudovať niečo ako prestupnú bránu. Nerozumeli sme tomu. Len sme plnili rozkazy, už sme sa nemohli brániť. Ryan nato doplatil. Strašne krvácal a zomieral pri mojich nohách. Nevedel som, čo mám robiť. Tak som ho len objal a prevzal časť tej neuveriteľnej ťarchy na seba. Pomohlo to. Ryan sa prebral. Dlho bol v nemocnici bol slabý a chorý, ale dostal sa z toho. Rodičia boli na nás veľmi nahnevaní. Dokonca sa s nami nerozprávali, celé týždne. Povedali nám, že ľudia z našej rodiny majú prístup len k zlu. Náš signál sa dostane len k tým najhorším bytostiam. Sme len ľudia a oni nás môžu úplne ovládnuť. Musíš si dávať väčší pozor...“ prezradil mu len časť pravdy, ktorú potreboval poznať. Nechcel ho priveľmi zaplietať do vecí, týkajúcich sa minulosti.
„Prepáč, Matt. Nechcel som vám spôsobiť problémy...“ smutne poznamenal Samuel. Nepáčila sa mu predstava zlého anjela. Stále tomu nechcel veriť. Tá bytosť, ktorá ho tak jemne držala vo svojom objatí, mu nechcela ublížiť.
„Odpočiň si. Večer s tým začneme...Čo sa týka toho sľubu, pokiaľ si ho zložil len ako Sael a nie ako Samuel, nie je pre teba záväzný. Jedine, keď ho zopakuješ aj pod svojím rodným menom...“ chcel ho trochu upokojiť.

***

„Prečo si to nespálil?“ Matt nahnevane pozrel na svojho brata. Na pulte bola ešte stále položená krabica s dosť nebezpečným obsahom.
„To nie je možné...Nechal som ju celú zhorieť...“ Ryan nedokázal odtrhnúť zrak od neporušenej krabice. Keď ju otvoril, zbadal Samuelov prívesok a písmenkovú tabuľku. Nespokojne pokrútil hlavou.
„Môžem priniesť tie tvoje písmenká? Ešte tu niekde budú...“ opýtal sa Ryan. Na chvíľu sa pritisol k svojmu bratovi. Venoval mu rýchle objatie. Celý deň žiarlivo chodil okolo dverí vedúcich do zadnej miestnosti. Samuel mu začínal poriadne prekážať. Všetku pozornosť svojho brata, chcel mať len pre seba.
„Áno, urob to. Belphegor by mal o chvíľu prísť. Zavolal som mu a ponúkol sa, že nám pomôže,“ Matt ho rýchlo od seba odohnal a zložil krabicu z pultu. Nechcel ju ani vidieť.
„Už sa nemôžem dočkať. Bel sa osobne unúva až k nám. To zas bude zážitok,“ Ryan rýchlo zamieril k schodisku, ktoré viedlo do malej podzemnej miestnosti. Pár minút mu trvalo, kým našiel písmenká. Boli dobre ukryté za obzvlášť hrubou a ťažkou knihou. Keď vošiel späť do predajne, opatrne vysypal obsah koženého vrecúška na pult. Boli v ňom drevené štvorčeky, v kt. boli zložitým ozdobným písmom vyryté jednotlivé písmená abecedy.
Začal rozostavovať písmená do kruhu. Trvalo dosť dlho, kým ich presne zoradil.
Potom Matt priviedol Samuela a ukázal mu, ako má správne položiť ruku na pult. Zakrútila sa mu hlava a trochu ho zaboleli prsty, ale vydržal to bez akýchkoľvek poznámok.
Písmená sa začali hýbať, miešať a šialene krútiť, akoby nimi pohybovala neviditeľná ruka. Samuel odtiahol ruku, ale proces triedenia pokračoval aj bez neho.
Ako prvé sa s kôpky vynorilo písmeno _ _ _ _ _ E _
„Ako to robíš?“ žasol Samuel. Nedokázal odtrhnúť zrak od pohybujúcich sa písmen.
„To je obyčajná hra. Kedysi toho zvládol urobiť aj viac...“ Matt ešte chvíľu hypnotizoval pohľadom písmenká.
Trvalo takmer 10 minút, kým niektoré poodlietali zo stola. Ryan ich starostlivo ukladal späť do vrecúška. Ostávalo už len 12 písmen.
Obchod bol zamknutý, ale niekto sa aj tak objavil pred dverami.
Ryan šiel otvoriť. Dúfal, že to bude Bel a nie nejaký ďalší zákazník. Zatvorili omnoho skôr, aby sa mohli venovať Samuelovmu problému.
Sam hľadel na písmenká. Stále nevedel, aký bude výsledok. Krútili sa tak rýchlo, že to nebolo možné odhadnúť.
Ryan prišiel k pultu.
Za ruku ho držal veľmi pekný chlapec. Plavé vlasy mu padali do očí, ale on si to nevšímal. Samuel si všimol zvláštnu čelenku, ktorá mu zdobila vlasy. Keď sa naňho lepšie zadíval, uvedomil si, že je to diadém.
Pohľadom putoval po chlapcových šatách. Bol štíhly, pristalo by mu úplne všetko, čo by si obliekol. Narozdiel od svojich rovesníkov bol až priam ukážkovo zladení. Dokonca aj reťaz, ktorú mal na krku mu veľmi pristala.
Kedysi mu Matt spomínal, že by rád naživo videl svoju obľúbenú postavu zo svojho obľúbeného anime. Samozrejme, považoval to len za žart.
Belphegor vzal jeho požiadavku vážne a vždy, keď sa u nich objavil nadobudol túto podobu. Čím samozrejme vzbudil dosť veľa pozornosti.
„Tak už som konečne tu. Prišiel som len pred chvíľou, ale toto si naozaj nemôžem nechať ujsť...“ potriasol rukou prekvapenému Samovi a sklonil sa nad písmenkami. Jedným prstom urýchlil ich triedenie.
„Nebudeme to už dlhšie zdržiavať. Ja by som vám to povedal aj sám, ale takto to bude oveľa zaujímavejšie...“ nechal ďalších 6 písmen zaujať svoje miesta. Potom odstúpil.
„Nie!“ Matt sa musel zachytiť stola, keď uvidel, aké slovo vytvorili.
Ryan rýchlo pustil Belphegora a okamžite podoprel svojho brata.
Matt poriadne zbledol a celý sa triasol. „To bude v poriadku, braček. Už je dobre,“ upokojujúco ho objal. To meno v ňom prebúdzalo len odpor a hnev zmiešaný so strachom.
Matt sťažka dýchal a celou váhou sa opieral o svojho brata. Bolo mu zle. Z toho nervového vypätia, aj z výsledku ich snaženia. Už si nebol istý, či bolo naozaj dobré dozvedieť sa to meno.
„Poďte sa aj ty pozrieť, Sam,“ vyzval ho Belphegor. Celú situáciu si vychutnával. Už dávno sa tak dobre nepobavil.
Samuel zúfalo klesol na zem. To, čo uvidel mu takmer vyrazilo dych. Srdce sa mu prudko rozbúchalo.
Písmenká vytvorili až príliš známe meno. Mal pocit, akoby sa mu tie písmená vypaľovali do duše.

L U C I F E R

„Nie, on to nemohol byť...“ Samuel zúfalo pokrútil hlavou. Počas rýchleho cúvania vrazil do police.
„Áno, Samuel. Písmenká neklamú a ja tiež nie. Asi sa ti musím ešte raz predstaviť. Som Belphegor a prichádzam z tej najhlbšej temnoty...“
„Nie, dosť!“ zastavil ho Samuel.

2. kapitola "Anjel"

2009-11-16T08:20:00.000-08:00

nová kapitola, varovanie 15+

Vonku bola ešte tma a mladík schúlený pod perinou, cítil teplo vyžarujúce zo svojho prívesku.
Tak dobre sa ešte už dávno nevyspal. Bol úplne uvoľnený, myseľ mu lietala v príjemných predstavách. Nechcel sa prebudiť, potreboval ešte chvíľu snívať, ale zo spánku ho vytrhol nahnevaný hlas:„Ryan, kde je moja bunda!“
Ozvalo sa buchnutie dverí.
Samuel vyliezol z postele a trochu pootvoril dvere. Na očiach ešte nemal šošovky, preto videl hrozne rozmazane.
Z obývačky vyliezli obaja bratia a presunuli sa na chodbu.
„Neviem. Nemusíš tak kričať,“ Ryan priložil svojmu hlučnému bratovi ruku na ústa.
Matt sa mu vytrhol zo zovretia. Urobil to tak prudko, až takmer vrazil do steny.
Jedna zo sošiek sa začala zúfalo kotúľať. Zohol sa, aby ju mohol rýchlo zdvihnúť. Keď bola opäť bezpečne na podstavci, obrátil svoju pozornosť späť k bratovi.
„Nehnevaj sa. Dám ti tú svoju. Vieš, že pre teba urobím všetko,“ zašepkal Ryan.
„Prestaň s tým...“ nekompromisne ho od seba odohnal Matt.
„Prečo? Veď predsa nemusíme...“
Samuel zavrel dvere. Radšej nechcel vedieť, aké bolo pokračovanie ich rozhovoru.
Pochytila ho túžba, taká silná, až sa ledva dokázal udržať na nohách.
Zamieril do kúpeľne, osprchoval sa a nasadil si kontaktné šošovky. Potom sa vrátil k písmenkovej tabuľke. Sadol si na posteľ a pustil sa do ďalšej komunikácie.
Prívesok sa rozkýval. Samuel cítil zrýchlený tlkot svojho srdca.
„Môžem ťa vidieť?“
„N-I-E A-K-O A-N-J-E-L-A. S-I P-R-I-L-I-S K-R-E-H-K-A B-Y-T-O-S-Ť.“
„Môžem cítiť tvoju prítomnosť?“ chvíľu mu trvalo, kým sa odhodlal použiť takúto otázku. Stále si ho predstavoval takým ľudským spôsobom.
„M-O-H-O-L B-Y S-I. C-H-C-E-S T-O S-K-U-S-I-T?“
Samuel chvíľu hľadel na otáčajúce sa kyvadlo. Niečo v ňom ho pomaly nahlodávalo. Chcel viac, ešte bližší kontakt, ako mu ponúkal len obyčajný papier. Niečo v jeho vnútri sa proti manipulácii vzoprelo. Nebol si istý, či tomu vôbec môže veriť.
„Nie, prepáč, ale to nemôžem urobiť,“ odvetil smutne. Premohol všetky svoje tajné túžby, všetky potreby, ktoré sa priam drali na povrch.
„Nemal by som to vôbec robiť,“ ruka mu náhle oťažela a ledva sa mu podarilo pustiť kyvadlo. Predtým než ukončil spojenie pocítil hnev tej bytosti. Akoby sa niečo roztrieštilo hlboko v jej podstate. Prsty mal spálené, akoby si ich nahrieval pod plameňom sviečky a všetko ho bolelo. Dotackal sa do postele a ponoril sa do ťaživých snov.
Kráčal po dlhej chodbe a niečo ho prenasledovalo. Počul prerývaný dych toho stvorenia. Cítil horúčavu sálajúcu z toho tela. Dobehol až na koniec chodby a prešiel cez nejaké dvere. Ocitol sa vo svojej izbe. Videl svoje telo, odhalenú hruď, ktorá sa prudko dvíhala a klesala, peknú tvár poznačenú akousi zvláštnou bolesťou. Jeho ruky, sa triasli a nohy odkopli prikrývku... Videl sám seba.
Niečo ho nasmerovalo na posteľ a on sa zúfalo pokúšal prebudiť.
Začínal sa už naozaj báť. Znepokojene hľadel na tmavý tieň, ktorý sa sformoval do štíhlej a vysokej postavy. Pred ním stál mladý muž, s dlhšími tmavými vlasmi, veľmi príťažlivý, už len pohľad na jeho telo v ňom vyvolal zmes túžby a očakávania. Bol presne taký, ako osoba, ktorú si predstavoval vo svojich snoch.
Kým obdivoval dokonalosť jeho tela, prestával sa báť a postupne sa upokojoval. Počas sna mu predsa nikto nemôže ublížiť.
Muž pristúpil k nemu, vystrel ruku a dotkol sa ho. Bolo to veľmi príjemné, také podmanivé. Cítil elektrizujúcu silu toho okamihu. Ten dotyk v ňom prebudil ešte väčšiu zvedavosť. Dostal sa mu až pod kožu, ale pritom sa ho nesnažil nijakým spôsobom zraniť. Samuel zasnene hľadel pred seba. Očami sa vpíjal do tej podmanivej bytosti.
„Nepoďakoval si. To sa nerobí,“ pošepkal mu do ucha.
„Prepáčte, ja...“ iný hlas ho vytrhával so sústredenia. Hľadel na svoje telo s celkom inej perspektívy. Vyzeralo to, akoby sa úplne odpútal od seba. Vnímal silné impulzy krásy, ktorá nepochádzala zo sveta ľudí. Oproti tej nádhere mu jeho telo pripadalo, len ako dosť skromná schránka na dušu.
Druhou rukou sa dotkol mužovej tváre. Pohladil ho, aby sa ubezpečil, že to nie je len obyčajný sen. Narazil na silný odpor. Trochu sa zapotácal.
Anjel si ho pritiahol bližšie k sebe. Ocitol sa v nežnom objatí. S obavami hľadel na svoje telo, stále tam ležalo a on začínal byť nervózny. Z jeho úst vyšiel bolestný ston a na líci sa mu zjavilo drobné poranenie.
„Ja sa ťa môžem dotknúť, ale ty by si to nemal robiť. Aspoň nie z vlastnej iniciatívy. Máš šťastie, že nie si tak pevne spojený so svojím telom. Musíš počkať, kým sa trochu stiahnem, aby som ťa náhodou nepripravil o všetku životnú silu,“ ten podmanivý hlas ho mal úplne pod kontrolou. Utíšil rozbúrené zmysly a úplne si podmanil mladíkovu dušu.
Samuel sa opatrne schúlil v jeho objatí. Bolo mu dobre, nechcel, aby sa ich spojenie prerušilo. Vedel by takto vydržať možno aj celé roky.
„Páčiš sa mi. Mohli by sme spolu zažiť veľa zaujímavých vecí. Urobíš všetko, čo ti prikážem?“ skúšal ako ďaleko môže zájsť. Žasol nad naivitou ľudskej bytosti. Veriť neznámemu bolo nebezpečné aj v ich svete, tak prečo sa tak rýchlo podrobil práve jemu. Zabudol snáď na ostražitosť. Obrátil jeho tvár k sebe a zľahka sa dotkol tých nevinných pier.
„Áno,“ zasnene zamrmlal Samuel. Opieral sa o tú nádhernú bytosť. Ani sa nepozastavil nad tým, ako ho oslovil. Bol úplne očarený.
„Vieš, Sael. Tu je všetko inak. Nič nie je také, ako sa zdá. Tvoj zrak ma môže poznať len ako osobu. To si už zrejme pochopil. Niečo ti však stále nedochádza. Ja som viac než osoba. Mal by si vedieť, že sľuby dané mne sú záväzné. Viac než vtom vašom podradnom svete. Práve si mi sľúbil bezhraničnú poslušnosť a ani nevieš, kto vlastne som...“ dotýkal sa ho tak, aby mu to bolo príjemné. Snažil sa príliš neutláčať tú nežnú dušu. Samuel bol vo svojej podstate čistý nevinný a poriadne dôverčivý. Spoliehal sa nato, že silnejší sa oňho postarajú. Vezmú ho pod ochranné krídla... On bol ochotný mu ponúknuť viac, vďaka tej nekonečnej nude, ktorú vyvolával nikdy nekončiaci život. V podstate už nemal veľa skutočnej práce, aspoň nie takej, ktorá by ho pobavila.
„Ja som to tak nebral. Netušil som, že...“ rozpačito vyjachtal Samuel.
„To, že nepoznáš pravidlá ťa neospravedlňuje,“ sklamalo ho, že sa pokúšal vycúvať.
„Nie, ja...“ Samuel ďalej nedokázal rozprávať. Cítil ako ho púšťa...
„Nie!“ zakričal rozrušene.
Niečo ním triaslo. Obraz anjela sa mu strácal. Prebral sa opäť vo svojom tele. Nad sebou videl rozmazanú tvár.
„Hej, bratranček, čo to stváraš? Už sa musíš obliecť. Musíme ísť...,“ netrpezlivo doňho štuchol Ryan.
„Čo? Kam...“ nechápavo si pretieral oči.
„Do práce,“ smutne poznamenal Ryan. Vôbec sa mu nechcelo, ale tentoraz sa z toho nemohol tak ľahko vykrútiť.
„Tak skoro?“ opýtal sa Samuel. Zdalo sa mu, že prešlo len pár minút. Bol nevyspatý a úplne dolámaný. Nemal chuť nikam chodiť. Nemohol sa však spoliehať nato, že mu dovolia ulievať sa.
„Už aj meškáme. Matt bude vyvádzať. Už som si riadne dostal kvôli tomu včerajšku,“ súcitne odhrnul prikrývku.
„Mne sa chce spať. Som hrozne unavený,“ Samuel si rukou prešiel po rozstrapatených vlasoch. Nevládal sa hýbať, ale bál zmieniť o svojom nočnom zážitku.
„Dobre, už idem. Ale nechaj ma ešte chvíľku samého,“ požiadal ho namrzene. Bol hrozne slabý, potreboval trochu načerpať silu, aby sa aspoň dokázala dostať k autu.

***

Počas celej cesty vytrvalo objímal malý vankúš. Zabalil sa do Ryanovho svetra a nechal sa uložiť na zadné sedadlo. Ani sa nenamáhal otvoriť oči.
„Dnes ťa mám odniesť na rukách?“ smial sa Ryan.
„Hej, no...“ zamrmlal Samuel, bez toho, aby vedel ako znela otázka. Potom už len pocítil ako ho niekto jemne vyberá z auta.
Bratranec s ním elegantne prešiel až k vchodu pre zamestnancov. Vo dverách sa zjavil Matt. Práve sa pokúšal upevniť veľký reklamný plagát, na ktorom sa leskla čerstvá novinka so sveta kníh.
„No konečne. Kde ste trčali? Čo si s ním robil...“ kládol mu kopec otázok, ale Ryan mu len s úsmevom podal spiaceho mladíka.
„Čo sa mu stalo?“ ďalej dobiedzal Matt.
Vôbec sa mu nepáčilo, že sa nedokáže prebrať. Chvíľu sa mu prihováral, ale Samuel vôbec nereagoval. Ďalej spokojne spal, aj keď ním potriasol.
„Neviem. Jednoducho zaspal. Asi je len unavený,“ spokojne skonštatoval Ryan.
„To sa mi nezdá. Vôbec nereaguje a cítiť z neho niečo...“ dotkol sa jeho rúk, potom prešiel po čele...
„Odnesiem ho dozadu. Ty sa choď pozrieť domov Niečo sa tam stalo. Musíš prezrieť jeho izbu,“ zamračene privrel dvere pred nosom svojho brata a odniesol mladíka dovnútra.
Ryan sa rýchlo vrátil k autu. Nechcel z toho robiť drámu. Samuel vôbec nevyzeral nezdravo. Dýchal normálne, srdce mu bilo, nedusil sa, ani nemal žiadne ďalšie prejavy nejakého ochorenia.
Považoval to za zbytočné mrhanie časom. Brata však poslúchnuť musel. Už aj tak hrozilo, že sa bude musieť odsťahovať. To by ho preňho malo veľmi nepríjemné následky.
Cestou domov sa zastavil v obchode. Kúpil niečo na jedenie. Matt vôbec neraňajkoval a on vedel, že keď sa nenaje nebude s ním rozumná reč. Takisto nechcel, aby si myslel, že Samuela nechá hladovať.
Potom odstavil auto pri dome a vybehol po schodoch.
Z bytu sa šírilo niečo čudné. Nebol to zápach ani nič podobné. Mal len pocit, že došlo k niečomu nezvyčajnému. Nebolo to mať žiadne vonkajšie príčiny. Skôr mal pocit, akoby niečo vyšlo z bytu a potom sa kdesi prepojilo s nejakou vyššou mocou. Predtým si to nevšimol, lebo sa poriadne nesústredil.
Pomaly podišiel k bratrancovej dočasnej izbe. Na stole uvidel podomácky vyrobenú písmenkovú tabuľku. Bola celkom obyčajná, dokonca aj trochu nakrivo. Na zemi zbadal prívesok. Opatrne ho zdvihol. Bol ešte horúci. Nie až tak, aby dokázal niekoho popáliť, ale vyžaroval dosť silnú energiu. Ryan ho opatrne rozkýval.
Tabuľka nebola sama o sebe nebezpečná, dokonca ani ten prívesok. Boli to obyčajné veci, energia vychádzala z iného zdroja. Cítil ju, niekde mimo ľudského chápania. Cítil sa ako malý mravček, ktorý práve stretol obra.
Chvíľu ho obracal v rukách. Skúmal aj papier, ale okrem toho pocitu, nenašiel nič nezvyčajné.
Zľahka rozkýval prívesok. V jeho ruke sa prestal krútiť. Vzoprel sa mu, prešiel ním cudzí hnev. Akoby niekto očakával, že tú vec zdvihne iná osoba.
Ten krátky pohyb spôsobil rozbitie okna. Všetky žiarovky v miestnosti popraskali.
Ryan zúfalo schmatol papier. Priložil naň ruku a rýchlo rozkýval prívesok. Nechcel, aby sa susedom niečo stalo. Okrem toho vedel, že keď sa tá bytosť rozzúri, nestihne ani dôjsť ku dverám.
„Prepáčte mi, že som sa vôbec odvážil zdvihnúť tento predmet. ...“ odrecitoval pár zdvorilostných fráz a mierne sklonil hlavu. Kyvadlo sa po pár sekundách váhania opäť pohlo. Ryan si vydýchol. Nemal v úmysle niekoho provokovať.
„K-D-E J-E S-A-E-L?“
„Sael? Nikoho takého nepoznám,“ pokúšal sa to pochopiť. Bolo mu jasné, že malý Samuel s niekým komunikoval. Podľa toho, ako tá vyššia bytosť reagovala na jeho vlastnú energiu usúdil, že to bude zrejme niekto na veľmi vysokom poste.
„S-A-M-U-E-L J-E S-A-E-L. J-E-H-O E-N-E-R-G-I-A J-E S-A-E-L.K-D-E J-E?“
„Spí. Nevieme ho prebudiť. Nehnevajte sa, ale rád by som vedel, či ste bytosť pochádzajúca zo svetla?“ opýtal sa nedočkavo. Odpoveď už mal na dosah, ale potreboval to počuť od tabuľky.
„N-E-C-H-A-J-T-E H-O S-P-A-Ť. O-D-P-O-V-I-E-M S-A-E-L-O-V-I.“
„Ďakujem.“ Stručne odvetil Ryan. Poriadne sa zapotil, kým dokončil komunikáciu. Nevedel, ako má jednať s niekým takým. Nemusel ani odpovedať na položenú otázku, už to bolo viac než podozrivé.
Ryan zabalil prívesok do krabice, spolu s papierom. Nechcel, aby sa to povaľovalo na stole. Celý byt bol zamorený, cítil z neho len zlo. Mrazivá atmosféra sa šírila do celého domu.
Potom zamkol a vyšiel z domu veľmi rýchlo, akoby sa bál, že ho niečo bude prenasledovať.
Keď bol opäť v aute, zazvonil mu mobil. Radšej sa sústredil na riadenie a nezdvíhal. Aj tak už bol dosť nervózny.
Ponáhľal sa za bratom. Chcel byť čo najskôr s ním.
Upokojil sa, až keď opäť zastavil v blízkosti kníhkupectva, vzal tašky s jedlom, aj krabicu s tou vecou a rýchlo vošiel dovnútra.
Matt sedel pri Samuelovi. Nechal ho odpočívať v zadnej miestnosti. Keď uvidel Ryana, okamžite podišiel k nemu. Chvíľu si šepkali, akoby ich bratranec mohol počuť.
„Vezmi to a spáľ celú krabicu...“ požiadal ho Matt. Chvíľu si brata s obavami prezeral. Bál sa, aby si náhodou neublížil.
Ryan potichu prikývol a opäť vyšiel z obchodu.
Matt sa vrátil k mladíkovi.
„Som hladný...“ zamrmlal Samuel. V žalúdku cítil poriadne napätie a konečne sa mu podarilo, trochu sa prebrať.
Zvedavo sa poobzeral okolo seba.
„To je dobré. Veľmi dobré. Budeš v poriadku,“ prihovoril sa mu Matt. Opatrne ho posadil a pritlačil mu k ústam lyžičku. Niečo sa mu obtrelo o pery. Poslušne otvoril ústa a ochutnal ponúkanú sladkosť. Chutilo to ako nejaký zvláštny druh džemu.
Dal mu ešte pár lyžíc a potom ho poriadne pozakrýval.
Samuel sa ani nestačil poďakovať. Opäť upadol do toho čudného spánku.
Zrazu ležal na veľkej posteli, v nejakom čudnom bielo-čiernom priestore. Bol úplne nahý a telo sa mu zvláštne lesklo.
Vyzeralo to, akoby posteľ visela vo vzduchu nad nejakou poriadne hlbokou priepasťou. Zdesene hľadel na ten čudný úkaz. Niečo také nebolo v reálnom svete možné. Práve preto si začínal myslieť, že ešte stále sníva. Inak si to nedokázal vysvetliť. Chcel sa prebudiť, bojoval proti tomu, ale nemalo to žiadny efekt.
Pod prikrývkou niečo silno pulzovalo. Cítil, ako k nemu zozadu privinul priam celý vesmír. Aspoň taký efekt to malo na jeho zmysly. Chvíľu znepokojene hľadel na mužskú postavu, ktorá si opäť privlastnila jeho pery. Keď sa od seba oddelili, cítil bol ešte viac dezorientovaný.
„Prečo sme tu?“
„To robíš ty. Voláš ma k sebe, Sael. Nechceš sa ma vzdať. Povedz, Sael čo by si chcel? Môžem ti ukázať to, čo znesú tvoje oči,“ zľahka prešiel po jeho perách.
„Teba.“

11. kapitola Bojko

2009-11-14T06:46:00.001-08:00

varovanie: 15+ Nicky- Taro opäť v akciiXD

„Nie, niečo také som vôbec nemal v pláne. Chcem len, aby sme ostali spolu. Bez akýchkoľvek ďalších podmienok. Budem sa o vás starať ako o svoje deti. Samozrejme náš Nicky a Will sú moji milenci, to nemienim nijak meniť,“ pokúšal sa pôsobiť uvoľnene a pokojne. Nechcel ich zbytočne vystrašiť. Na svoje konanie mal určité dôvody. Už dlhší čas pociťoval určitý tlak. Gabriel a Nate sa na niečo chystali a on to nedokázal zastaviť. Už to, že mali záujem o drogy považoval za provokáciu. Kedysi sa do toho biznisu zaplietol, vyrobil pár takých špeciálne vylepšených príveskov. Túto chybu neskôr oľutoval a rozhodol sa ďalej nešíriť tú zakázanú látku. Toto rozhodnutie však vyvolalo aj dostatočné množstvo negatívnych reakcií. Ďalšie zotrvanie v takomto podniku by mu prinieslo len problémy. Potreboval sa načas stiahnuť do úzadia a riadiť svoje ostatné obchody.
„Ja s tým súhlasím,“ odvetil Az. Naplnil si tanier polievkou a pustil sa do jedla.
„My si to ešte musíme premyslieť,“ Dárius chytil za ruku Setha a odviedol ho do kúpeľne.
„Ostávam,“ bez váhania súhlasil Ralph. Sadol si k stolu a tiež si nabral poriadnu porciu.
„Som rád, že ostávate. Sľubujem, že to neoľutujete,“ Athos ich poriadne vyobjímal.
„Nicky, poď. Dám ti polievku,“ obrátil sa k svojmu partnerovi. Chlapec bol stále veľmi skleslý a opäť prestával komunikovať. Chcel ho aspoň trochu povzbudiť.
Taro smutne pokrútil hlavou. Nemal chuť. Už nikde nechcel nič vziať do úst. Povedal Sethovi všetko, čo sa stalo. Tie podrobnosti zo seba dostal, aby sa mu uľavilo. To však neznamenalo, že pozbieral dostatok síl, aby dokázal opäť normálne fungovať.
„Nicky. Aspoň ochutnaj,“ Athos vstal a chystal sa ho priviesť k stolu. Keď podišiel k posteli, čakalo ho na nej nepríjemné prekvapenie. Jeho malý anjelik držal v rukách príborový nôž. Výhražne ním mieril na Athosa.
„Od teba nič nechcem. Si ako oni!“ zavrčal Taro. „Ja s tebou bývať nebudem...“ prudko sa postavil a pokúšal sa nožom zasiahnuť svojho bývalého šéfa. Athosovi sa podarilo chytiť mu ruku, našťastie nemal dostatok síl, na presnejší úder. Podarilo sa mu len poškriabať šéfovi dlaň. Pár kvapiek sa lenivo vyrojilo z drobnej ranky.
V.I.P. chlapci chceli pomôcť, ale Athos im naznačil, aby sa držali v úzadí. Odzbrojil rozzúreného mladíka a pevne ho pritisol k posteli.
„Nenávidím ťa!“ zúfalo sebou trhol. Nezniesol Athosove ruky na svojom tele. Reval tak hrozne, akoby ho niekto mučil, dokonca sa ho pokúsil uhryznúť. Athos trpezlivo pridržiaval nahnevaného mladíka.
„Nicky, si veľmi rozrušený. Skús sa trochu kontrolovať. Naozaj ti chcem len pomôcť,“ pokúšal sa ho udržať na posteli. Ranka na ruke ho štípala, ale nemienil Tara pustiť. Bál sa, že si ublíži.
„Nestojím o tvoju starostlivosť. Chcem len, aby si vykrvácal, aby ťa hodili na zem a...“ neúprosne pokračoval ďalej. Potreboval to zo seba dostať.
„Akoby sa ti páčilo, keby si cítil tú nekonečnú bolesť... Počul ako si ťa navzájom ponúkajú, ako pre nich nič neznamenáš. Si len telo, nič viac... Každý sa predsa môže pobaviť s Tarom. Som pre teba len kurva...“ triasol sa tak, až sa zdalo, akoby dostal poriadny záchvat. Chvíľu ešte zúril, potom sa triasol a opäť plakal.
Athos sa mu celý čas díval do uplakaných očí. Nedotýkal sa ho viac než bolo nutné. Nechal ho vyzúriť sa. Az a Ralph tam len stáli, držali sa za ruky a napäto počúvali. Z kúpeľne prišli aj Dárius so Sethom. Nešťastne hľadeli na Tara. Dlho mlčali a nikto sa neodvážil ani siahnuť na pripravené jedlo.
Athos ho opatrne zobral do náručia. Nechal ho kričať, zúriť aj nadávať. Nič mu viac neodopieral. Utŕžil pár ďalších škrabancov, kým krik ustal a mladík sa konečne prestal vrtieť v jeho objatí. Taro ho spokojne objal oboma rukami a apaticky hľadel pred seba. Výbuch hnevu ustal. Miestnosť sa znovu ponorila do neznesiteľného ticha.

***

Mini nedočkavo nakukol do bratovej postele. Okrem gigantického psa nevidel nič výnimočné. Počul len tichý vzlykot a nejaké zvláštne šušťanie.
Keď odhrnul prikrývku, uvidel vystrašeného mladíka. Erik sa celý triasol, oči mal plné sĺz a nedokázal zo seba dostať ani slovo.
„Čo si mu urobil?“ opýtal sa mladšieho brata. Nemal rád takéto zaobchádzanie. Považoval to za príliš kruté a nezmyselné. Okrem toho ten chlapec mu bol odniekiaľ povedomý. Mal pocit, že sa už stretli.
„Nič. Len som ho priviazal, lebo ma nechcel poslúchať,“ ľahostajne odvetil Ben.
„Nesmieš robiť také veci. Pozri sa naňho? Trasie sa a je mu zle...“ Mini si sadol na posteľ a uvoľnil mu remence, ktoré ho pútali k posteli. Urobil to veľmi pomaly a opatrne. Dával si pozor, aby mu nespôsobil ďalší zbytočný šok.
„Neboj sa, maličký. Nikto ti neublíži...“ opatrne ho k sebe pritiahol. Nechal ho, pohodlne sa oprieť.
„Prosím, ja chcem ísť domov,“ žiadal rozrušene.
„Má pravdu. Toto nie je miesto preňho. Ak dovolíš, odprevadím...“ Mini sa pokúsil mu dohovoriť. Nechcel zbytočne trápiť takého milého chlapca.
„Nikam nepôjde. Zaplatil som zaňho poriadnu kopu peňazí,“ podráždene odvetil Ben. Sadol si k nim a pokúsil sa Erika dotknúť. Chlapec sa zúfalo odtiahol. Nechcel sa naňho ani len pozrieť.
„Dominik, počkaj na chvíľu vonku. Musím sa s ním na chvíľu pozhovárať,“ požiadal ho Ben.
„Dobre, ale sľúb mi, že ho pustíš...“ trval na svojom Mini. Začínalo mu dochádzať odkiaľ ho pozná. Taro ho raz chcel navštíviť so svojím kamarátom a ostatnými chlapcami. Prišiel za nimi pred nemocnicu, ale Athos ho predbehol a prikázal svojim ľuďom, aby ich odviedli späť do podniku. Taro mu stihol predstaviť Erika. Podali si ruky a potom vypukol ten obrovský chaos.
„Dobre...“ rýchlo vyšiel z izby.
Erik sa posunul na posteli. Zúfalo si prial, aby s ním ešte ostal.
„Nechaj ma. Ja nie na predaj. To všetko je omyl. Nebudem s tebou spať... Chcem Tara!“ zúfalo zvolal Erik.
„Dobre. Môžeš pokojne odísť, ale musíš mi vrátiť všetky peniaze,“ Ben vytiahol poznámkový blok. „Doprava sem + výdavky spojené s tvojou liečbou a nemôžem zabudnúť ani ja peniaze, ktoré som dal tvojim ľuďom...“ okamžite to všetko zrátal a zamával mu papierom pred nosom.
Erik chvíľu hľadel na dosť veľkú sumu.
„Nemôžem to zaplatiť...“ potichu odvetil chlapec. Bolo mu hrozne zle. Jeho stav sa pod vplyvom stresu ešte viac zhoršil.
Ben ho prikryl a nadvihol vankúše, tak aby sa mu pohodlnejšie ležalo.
„To mi je naozaj ľúto. Nemôžeš odísť. Takto to nefunguje. Je mi jasné, že teraz sa necítiš dobre, ale keď ťa to prejde, potom urobíš, čo budem chcieť...“ opatrne ho pobozkal na líce.
Erik ho od seba zúfalo odstrčil. Podarilo sa mu ho zasiahnuť do tváre. Chcel sa popri ňom prešmyknúť von z izby, ale Ben ho stihol zachytiť. Zozadu chlapca objal.
Erik kričal a zúfalo sa mykal, ale nepodarilo sa mu vyslobodiť z pevného zovretia. Rýchlo strácal silu a napokon úplne prestal vzdorovať. Ostal bezvládne visieť v Benovom objatí.

***

„Si môj zlatý chlapček. Ľúbim ťa. Veľmi ma mrzí, že som ti ublížil. Postarám sa o teba...“ Athos ho opatrne zaviedol k stolu. Posadil ho k sebe a nabral mu polievku.
„Aj my ostaneme s tebou. Budeme ako veľká rodina, “ navrhol Seth.
„Polievka je dobrá, musíš ochutnať. Robili sme ju pre teba,“ Dárius si sadol k nemu a dohliadol, aby si pekne vzal lyžičku.
Taro váhavo začal jesť. Cítil sa s nimi dobre. Bol rád, že ho nechali vykričať so seba úplne všetko.
Chlapci sa okolo neho krútili, akoby bol princ. Athos si ošetril svoje poranenie a tiež sa pustil do jedla. Taro ho pod stolom chytil za ruku. Dával mu tým najavo, že prijal jeho ospravedlnenie.
Z kuchyne doniesli aj špagety a porozdeľovali ich do tanierov. Všetci sa oňho starali. Dávali mu najavo, že ho majú radi.
Cítil ich podporu. Mal pocit, akoby mal pri sebe svoju rodinu.
„Urobili sme aj špagety. Tie tvoje obľúbené...“ Dárius mu naložil plný tanier. Taro chvíľu odmietavo krútil hlavou, ale napokon ich zjedol.
Po dobrom jedle sa poriadne pozhovárali a dohodli sa na ďalších podmienkach. Chlapci sa celkom tešili, že budú aj naďalej spolu bývať. Mali trochu obavy, že Az začne opäť robiť problémy, ale aj on sa len potichu ospravedlnil a počas celého dňa neurobil nič neprístojné. Chlapci sa celý deň venovali Tarovi, pokúšali sa mu zlepšiť náladu.
Will sa vrátil až takmer o polnoci. Chlapci mali práve zapnutú hudbu a tancovali spolu. Taro sedel na posteli s Athosom a díval sa na nich.
„Kde si bol tak dlho?“ Athos okamžite vstal a objal svojho partnera. Will mu už začínal chýbať. Bál sa, že sa mu niečo stalo. Celý deň sa im vôbec neozval. Spolu s ním vošiel do bytu aj Mike a pár chlapcov z ochranky. Všetci mali so sebou zbrane a tvárili sa dosť vážne.
„Vojna začala. Chlapci musia ísť okamžite preč,“ unavene odvetil Will.
„Gabriel to začal?“ opýtal sa Athos. Očakával, že niečo také raz nastane, ale netušil, že sa to stane tak skoro. Mladý Gabriel už dlho pokúšal osud a jeho spôsoby sa rozhodne nepáčilo každému.
„Aká vojna?“ opýtal sa Seth.
„Teraz nemáme čas na vysvetľovanie. Vyzerá to tak, že Gabriel proti sebe poštval pár dôležitých ľudí a teraz idú aj po nás... “ vysvetlil stručne.
Chlapci okamžite pochopili vážnosť situácie. Rýchlo si obliekli bundy a potisli dopredu aj pomalého Tara.
Pred Real obsession ich čakali dve čierne autá. V jednom z nich ich čakal Mini. Vzal do svojho auta takmer všetkých V.I.P. chlapcov. Athos, Will a Az nastúpili do druhého auta.

***

Španielsko,
o týždeň neskôr...

„Počkaj, ale...“ Erik ledva tlmil spokojné vzdychy. Ružové bradavky stvrdli pod náporom skúsených dotykov.
„Už si zdravý. Teraz ťa chcem, “ Ben ho už dosť dlho ochutnával, pohrával sa s ním a nevadilo mu, že majú spoločnosť. Celý prázdninový dom bol preplnený. V. I. P. chlapci v ňom mali svoje izby, neustále niekam pobehovali, kúpali sa v bazéne a robili dosť veľký hluk. Ben si zvykol na ich prítomnosť a veľmi rýchlo sa s nimi spriatelil. Len Az si od neho udržiaval odstup. Dával si pozor, aby náhodou nepovedal niečo nevhodné a neustále sa tváril dosť previnilo. Situácia s Gabrielom sa čoraz väčšmi zhoršovala, musel svojich priateľov pozvať do svojej rodnej krajiny. Vybavil im aj dočasný pobyt, aby nemali problémy s úradmi. Athos a Will a Mini celú situáciu sledovali a dávali si pozor, aby ich náhodou niečo neohrozilo. Ráno od nich dostal nové hlásenie, ale ešte ho neotvoril. Dohodli sa, že si budú posielať správy len písomnou formou. Nemal čas sa nato pozrieť.
Mal plné ruky práce. Chcel si vziať svoju odmenu. Dohodol sa s nimi, že si Erika nechá pre seba. Trval na tom. Bola to jedna z podmienok, ktoré si stanovil.
„Ešte, nie...“ Erik ho od seba odtlačil.
„Prečo nie?“ sklamane sa spýtal Ben. Myslel si, že ho dokázal presvedčiť. Opatrne ho pustil.
„Ja nemôžem...“ Erik zahalil svoje telo a posunul sa na posteli. Potom začul čudný zvuk, niekto vošiel do ich spálne, ozvalo sa cvaknutie. Ben zastonal od bolesti a spadol naňho. Potom ten zvuk zaznel znova. Erik pocítil, ako ho niečo zasiahlo do nohy.
Všetko sa s ním krútilo, chcelo sa mu spať.
Do miestnosti vošla ďalšia postava. Stále bojoval so spánkom. Počul ako sa prihovorila útočníkovi:
„Už si skončil. Všetci sú už v aute. Akcia prebehla bez problémov. Môžeme začať druhú fázu..“ to posledné Erik nestihol zachytiť. Hlava mu klesla. Cítil len ako ho niekto odnáša.

***

Prebudil sa, až o pár hodín neskôr. Bol zakrytý dekou a spútaný. Vedľa neho ležal Taro, zviazaný tak tesne, že sa ledva dokázal pohnúť. Aj on bol prikrytý, ale na tele mal pár odrením a zúfalo sa pokúšal dostať z úst vreckovku.
„Počkaj, ja ti pomôžem,“ Erik sa k nemu naklonil, zahryzol do nej a opatrne ju vytiahol.
„Ďakujem. Konečne si sa prebral. Myslel som si, že sa tu zbláznim,“ Taro sa k nemu zúfalo pritisol.
„Čo sa stalo, Nick? Kam nás to vezú?“ keď sa okolo seba lepšie poobzeral, pochopil, že sú zavretí v nejakej dodávke. Bola stále v pohybe a občas sa otriasla.
„Neviem, Španielčinu veľmi neovládam, ale počul som spomenuli Gabriela. Zrejme s tým má niečo spoločné. Nechápem, ako nás tu mohol nájsť. Uspali nás. Neviem, kde sú ostatní a vôbec sa mi to nepáči...“ Athos im stále nič nevysvetlil. Ani poriadne nevedeli, prečo sa musia skrývať.
„Ani mne. Zviazali nás ako nejakých zločincov. Čo budeme robiť?“ panikáril Erik.
„Musíme sa pripraviť. Neviem, čo chcú, ale určite nikomu nedovolím, aby na nás siahal...“ ubezpečil ho Taro. Ledva sa trochu spamätal z toho predchádzajúceho zážitku. Nemienil nikomu dovoliť, aby ublížil jeho kamarátovi.
„Museli sa zblázniť. Zobrali zo sebou aj Bena...“ Taro ukázal na ďalšiu spútanú postavu. Mladý Soto sa ešte neprebral.
„Počkaj niečo počujem...“ z miesta vodiča zaznievali hlasy. Taro na chvíľu stíchol. Vedel, že Erik chodil do jazykovej školy a učil sa španielčinu. Dúfal, že bude aspoň niečo rozumieť. Chvíľu napäto počúval. Keď rozhovor utíchol, pritúlil sa k Tarovi a začal mu šepkať do ucha
„To nevyzerá dobre. Hovoria niečo o predaji. Vraj dobre zarobili a šéf bude spokojný, že Gabriel splnil podmienky nejakej dohody... Za tých troch vraj dostali veľa peňazí...“ Spomenuli aj to, že na nás už tiež niekto čaká...“ zúfalo zaboril tvár do Tarových vlasov.
„Tak už viem, kam mizli tí Gabrielovi chlapci. Nič im neurobil. Zrejme ich niekomu predal...“ dodal Taro.
Dodávka zastavila. Niekto vystúpil. Zadné dvere sa prudko otvorili.

1. kapitola Kyvadlo

2009-11-09T08:13:00.000-08:00

varovanie: nová poviedka, 12+

Tmavovlasý mladík nerozhodne postával pred dverami vedúcimi do kníhkupectva Ghost. Bola to dosť veľká predajňa, zastrčená v jednej z najfrekventovanejších ulíc. Všetkých potencionálnych zákazníkov lákali plagáty so zľavami, novinkami. Knihy vo výklade boli poukladané tak, aby okamžite upútali pozornosť. Dobre vybavené kníhkupectvo mohlo aj v dnešnej dobe upútať aspoň hŕstku novodobých knihomoľov, ktorí si ešte akosi nevedeli zvyknúť na všadeprítomné e-booky.
Nízky mladík postávajúci pred kníhkupectvom nikomu nepripadal vôbec podozrivý. Ľudia sa spokojne náhlili svojou cestou Samuel si zbežne prečítal pár nápisov, znudene pohľadom po vystavených tituloch.
Hnedú bundu mal poriadne pozapínajú a na vyblednuté džínsy mu plynule dopadali kvapôčky dažďa.
Bol ešte strapatý, nevyspatý a trochu ho dráždili kontaktné šošovky. Stále si na ne poriadne nezvykol, ale rozhodol sa, že to skúsi aj s nimi. Mal veľmi slabý zrak, a preto to bolo preňho oveľa výhodnejšie.
Niekoľkokrát si prezrel pár reklamných letákov, očami preletel aj knihy vystavené vo výklade.
Znudene prechádzal prstom aj po zvláštne tvarovanej kľučke.
Stále sa neodvážil vojsť. Už takmer polhodinu prešľapoval po chodníku. V kníhkupectve sa už svietilo a napriek hustému dažďu a tme, vedel, že jeho starší bratranci, dvojčatá Matt a Ryan už určite pobehujú po obchode. Akosi nemal chuť sa k nim pridať. Hanbil sa, že neprospel v škole, neurobil ani reparát a nepripustili ho k maturitným skúškam. Rodičom chvíľu trvalo, kým to dokázali pochopiť. Napokon musel sľúbiť, že sa bude viac snažiť. Po dlhšom rozhovore s rodičmi ho čakali dosť nepríjemné prázdniny. Obaja si zrejme želali, aby skúsil aké je to zarábať si na svoje živobytie, preto mu nanútili brigádu v kníhkupectve, ktoré patrilo jeho starej mame, ale vedúcimi boli bratranci Matt a Ryan.
Samuel súhlasil. Práca mu nerobila problém, ale trochu sa obával, že ho budú považovať za hlupáka. Obaja totiž úspešne ukončili strednú školu a ďalej diaľkovo študovali na tej istej vysokej škole. Obával sa, že to nepochopia. Práve, keď sa umáral otázkou, či konečne môže vstúpiť, dvere sa otvorili a on vletel do objatia jedného z dvojčiat. Bratranec ho poriadne vyobjímal a nekompromisne vtiahol dovnútra.
„Ahoj, ehm... Matt?“ hádal Samuel. Nebol si celkom istý, či náhodou nehovorí s Ryanom. Bolo dosť ťažké ich rozoznať. Nesnažili sa jeden od druhého odlíšiť. Obaja mali dlhšie plavé vlasy, upravené skôr len veľmi miernym spôsobom, rovnaké sivé oči a mierne zahnuté nosy, ktoré boli charakteristickou črtou takmer všetkých mužov v rodine. Obaja boli dostatočne vysoký a celkom dobre stavaní. Nikdy sa nevenovali žiadnemu športu, jedli čo ich napadlo, ale napriek tomu ostávali stále rovnakí.
Aj ich vlastný otec mal občas problém ich rozlíšiť.
Medzi týmito dvojčatami bolo rozhodne veľmi silné puto.
Málokedy boli od seba oddelení a väčšinu času naozaj trávili spolu. Začínal uvažovať o tom, či si náhodou spolu nechodia aj na rande.
„Áno. Uhádol si. Ahoj, Samuel,“ Matt sa od neho opatrne odtrhol.
„Prišiel si akurát načas. Pomôžeš mi so zatrieďovaním nových kníh. Ryan dnes nepríde,“ pošúchal si čelo.
„Spolu to zvládneme,“ ochotne prisľúbil Samuel. Všimol si, že má pravú ruku obviazanú, len veľmi zľahka a dosť neodborne. Obväz sa mu už začínal pomaly odmotávať. Keď sa mu bližšie prizrel všimol si aj poranenú peru a pár modrín na tvári.
„Vy ste sa pohádali?“ opatrne ho usadil na stoličku a lepšie mu upevnil obväz.
„Nie, to nič nie je... Porezal som sa pri balení zásielok,“ vykrúcal sa Matt.
„Pobili ste sa?“ čudoval sa Samuel. Považoval ich za takmer nerozlučnú dvojicu. Ryan bol ochotný kvôli bratovi urobiť čokoľvek. Dokonca ho vždy bránil, keď sa dostal do nejakého vážneho konfliktu.
„To mi neurobil on. Našiel som si priateľa a... Je to zložité a teraz nemáme čas na hlúposti. Choď si vziať firemné tričko, si celý mokrý. Nemôžeš tu takto pobehovať medzi knihami,“ nekompromisne ho nasmeroval do zadnej miestnosti.
Samuel poslúchol. Nechcel s ním mať žiadne problémy. Samozrejme už dávno vedel, že je gay. Už dávno sa o tom rozprávali. Matt mu to už dávno vysvetlil a on to pochopil. Nemal s tým žiadny problém, obzvlášť keď si ani sám nebol istý, na ktorú stranu sa má prikloniť.
Ryan bol tiež milý, ale zdalo sa mu, akoby len kopíroval správanie svojho brata. Skôr si udržiaval odstup a najradšej trávil čas so svojím dvojčaťom. Niekedy sa zdalo, že sa priam detinsky nechce deliť o jeho pozornosť s niekým iným. Možno to bolo príčinou aj tohto nedorozumenia. Tým sa však momentálne nechcel zaťažovať.
Poslušne si obliekol tričko s logom Ghost. Bolo preňho trochu dlhé, ale to mu neprekážalo.
Keď sa konečne vymotal z tej malej miestnosti, rukou zavadil o policu z kyvadlami. Zosypali sa naňho ako hotová pohroma. Trvalo mu viac než hodinu, kým opravil polámaný stojan a opäť všetko vrátil do pôvodného stavu. Matt sa kvôli tomu nehneval, mal inú prácu a momentálne dosť zúrivo telefonoval.
„Také veci mi sem nenos! Vieš, že to nepredávame... A naozaj nemôžeme...!“ jeho hlas znel čoraz podráždenejšie.
Samuel sa radšej prechádzal medzi knihami, aby sa aspoň trochu zorientoval. Pozbieral spadnuté cenovky, vyhýbal sa len policiam s knihami, ktoré sa týkali mágie a komunikácie s vyššou inteligenciou.
Kvôli zlému počasiu v ten deň neprišlo veľa zákazníkov. Len akýsi starší muž, ktorí chcel nejaké historické knihy a malý chlapec s matkou.
Samuel bol celý čas s Mattom. Pomáhal mu a zoznamoval sa s chodom predajne. Objednali si aj obed a večer sa spolu hrali karty a dávali pozor na občasných návštevníkov. Večer, keď Matt zatváral obchod, Samuel dostal dobrý nápad.
„Mohol by som u teba prespať?... Teda pokiaľ Ryan, nebude namietať...“ nechcelo sa mu vrátiť sa domov. Oveľa radšej by sa ešte stretnutiam s rodičmi vyhol. Stále boli naňho nabrúsený a doma nesmel ničím ani pohnúť. Napriek tomu, že boli prázdniny cítil sa tam ako vo väzení. Za normálnych okolností by šiel za svojimi kamošmi, ale obaja sa vyvaľovali niekde pri mori.
„Áno, samozrejme. Môžeš ostať aj počas celých prázdnin, ak by si chcel,“ bez váhania súhlasil. Ryanov názor ho nezaujímal. On si do ich spoločného bytu vodil všelijakých ľudí a na nič sa ho nepýtal.
„Rád ostanem,“ spokojne odvetil Samuel. Tešil sa, že sa aspoň na chvíľu zbaví toho ťažkého bremena. Pokojne nastúpil do auta so svojím bratrancom.

***

Keď vošli do bytu, Ryan z neho práve vyprevádzal svetlovlasého mladíka.
Mal na sebe oblečené len nohavice a bol z neho cítiť alkohol.
„Matty, prišiel si dosť skoro,“ previnilo sa zahľadel na svojho brata.
Matt sa začal mlčky zobúvať. Svojmu dvojčaťu nepovedal ani slovo. Mlčky sa pretlačil dovnútra.
„Hej, veď počkaj? Ja vážne nie som opitý,“ pokúšal sa ísť za ním, ale nohy sa mu podlomili a napokon skončil rovno v Samuelovom objatí. Mladík ho ledva dokázal udržať.
„Ryan, no tak. Poď!“ zasyčal Samuel.
„Ahoj, Aj ty si tu?“ Ryan ho pohladkal po pleci a poriadne sa oňho oprel.
„Áno, chvíľu tu budem bývať s vami,“ mladík chvíľu bojoval o dostatočný prísun kyslíka. Bratranec ho zvieral až príliš pevne.
Napokon ho posadil na gauč a vrátil sa k dverám. Bezpečne ich uzamkol.
Potom sa vrátil do obývačky. Ryan sedel na gauči a bezmocne sa kolísal zo strany na stranu. Zjavne to z neho ešte nevyprchalo.

***

Neskôr...

Bratranci mu ukázali voľnú posteľ a bez dlhej debaty sa obaja pobrali spať. Presnejšie Matt sa zavrel vo svojej izbe a Ryan ostal na gauči.
Samuel sa nespokojne prevracal na posteli. Vôbec nemohol zaspať. Nedokázal si zvyknúť na mäkkosť cudzej postele. Bolo to lepšie, ako neustále hľadieť na tie vyčítavé tváre, ale aj tak sa necítil celkom bezpečne. V byte vládla napätá atmosféra.
Pod vankúšom ho niečo tlačilo. Našiel tam poznámkový blok a pero. Zažal svetlo a na prázdny papier nakreslil kruh.
Potom doňho pomaly vpisoval písmená a pár znakov. Nudil sa. Chcel si to len vyskúšať. Zložil si z krku prívesok, ktorý nosil pripnutý na retiazke.
Potom si papier položil na posteľ a prívesok použil ako kyvadlo. Chvíľu len hľadel na otáčajúci sa prívesok. Písmenká mu nedávali zmysel. Pár sekundách sa to chystal vzdať. Kyvadlo náhle spomalilo a prestalo sa zbesilo nakláňať nad papierom. Začalo robiť len mierne a oveľa pomalšie pohyby.
„Kto si?“ potichu sa spýtal Samuel. Vôbec necítil prítomnosť inej bytosti. Chcel sa len zabaviť.
„A-N-J-E-L,“ odvetilo kyvadlo.
„Naozaj?“ pochybovačne si premeral rukou načrtnutú tabuľku.
„Á-N-O.“
„Si muž alebo žena?“ nič iné ho nenapadlo. Pripadalo mu to hlúpe, ale potreboval to vedieť. Zaujímalo ho aká bude odpoveď.
„N-I-E S-O-M Č-L-O-V-E-K. N-E-M-Á-M T-E-L-O. T-O J-E N-E-P-O-D-S-T-A-T-N-É.“
Samuel chcel pokračovať, ale Ryan sa pohol, zrejme šiel opäť do kúpeľne. Nechcel, aby si niečo všimol.
„Dobre, tak ďakujem.“ Rýchlo schoval prívesok a tabuľku pod vankúš, zhasol a zaliezol do postele. Bál sa, že ho pritom nachytajú. Dvojčatá tieto záležitosti brali až príliš vážne. Poriadne sa prikryl, privrel oči a okamžite zaspal.

Pokušiteľ - Úvod + varovanie

2009-11-09T08:07:00.000-08:00

základné informácie k novej poviedke. Pred čítaním kapitoly 1. Odporúčam najprv prečítať varovanie + obsah

Názov poviedky: Pokušiteľ

Pár: Samuel/"Anjel"...( ešte neprezradím)
varovanie: 18+, slash, channeling, sex s nadprirodzenou bytosťou ("anjelom")!
Obsah: Mladík si doma urobí písmenkovú tabuľku a z nudy sa pokúša niekoho kontaktovať. Robí to len pre zábavu, netuší, že práve jeho žiadosť o komunikáciu sa dostane na tie najvyššie miesta.

Celkový počet kapitol: 7

1.kapitola