13. kapitola Prvá brána

Varovanie: 18+, násilie, pohľad na pekelnú bránu...táto kapitola je skôr „Ryanovitá a silne Azazelovitá“ a mierne vysvetľovacia (vysvetlenie nadväzujúce na kapitolu 11 Privítaj temnotu)


Ryan mlčky prikývol. Nedokázal ďalej odporovať. Bolo naozaj ťažké odolať tej zvodnej príchuti anjelského dotyku.
Lucifer naňho neútočil, láskavosť bola priam odzbrojujúca a mladý démon hltal každé jedno slovo.
Cítil ako sa ich podstaty k sebe približujú. Nebolo nič príjemnejšie, ako blízkosť temného anjela. Napriek tomu ho stále zaujímali nebeskí a ich čudné slová, ktoré si nevedel poriadne vysvetliť. Pred Luciferom sa o týchto veciach neodvážil zmieniť. Bolo mu jasné, že otázky týkajúce sa nebeských anjelov, bude musieť prebrať s niekým iným.
Lucifer si ho ďalej premeriaval skúmavým pohľadom.
„Mrzí ma, že nás už nechcete. Nemôžem sa zmieriť s tým, že je preč. Samuel k nám patrí a veľmi nám chýba...“ Ryan smutne sklonil hlavu. Cítil ako sa mu do očí tisnú slzy. Prial si, aby im aspoň tentoraz vyhovel. Potrebovali len, aby sa k nim Samuel vrátil.
Po lícach mu začali tiecť slzy.
Ľudské slzy už produkovať nemohol. Bola to len unikajúca energia.

„Chcem vás o tom nikdy nepochybuj. Neplač,“ opatrne mu zotrel z tváre energické slzy.
Ryan sa márne pokúšal ovládnuť. Podarilo sa mu to len s veľmi veľkým úsilím.
Lucifer ho ešte chvíľu upokojoval, ale napokon pokračoval v načatom rozhovore.
„Nemysli si, že takto každému vysvetľujem, ako to u nás chodí. Nie je zvykom, aby som vodil za ruky malých previnilcov. Ty sa od ostatných nijak nelíšiš. Máš určitú slobodu, tú si vychutnávaj, ale keď niekoho z vás zavolám, hocikoho, démona akejkoľvek úrovne,“ jeho hlas náhle prešiel do zvláštneho tónu. Zdalo sa, akoby niečo oznamoval úplne všetkým démonom.
„...prídete, vždy a za každých okolností,“ vyzeralo to, akoby sa jeho hlas šíril celým peklom. Pridal ešte pár pripomienok a keď sa k nemu dostala súhlasná spätná väzba, opäť sa sústredil len na Ryana.
„Pôjdeš k hlavnej pekelnej bráne. To bude teraz tvojou úlohou. Počul som, že ťa to miesto veľmi zaujíma...“
Ryan sa automaticky postavil k Mattovi.
Začínalo to vyzerať tak, že si budú môcť nenápadne pohovoriť so Samuelom.
Lucifer okamžite zmaril všetky jeho nádeje.
„Nie, s ním tam nepôjdeš. Azazel ti bude robiť spoločnosť.“
„Chceli by sme ostať spolu. Prosím, dovoľte nám to,“ pokúšal sa ho prehovoriť Matt.
Tiež si už zvykol na bratovu prítomnosť a nebolo ľahké sa od neho odlúčiť.
„Pre teba som si pripravil niečo iné, Matt. Belphegor ťa odprevadí do pekla,“ spokojne dodal Lucifer.
Dvojčatá sa tentoraz mlčky podriadili jeho rozhodnutiu.
Matt poriadne vyobjímal Ryana, vášnivo sa pobozkali a potom poslušne zamierili k svojim sprievodcom.
Matt neisto chytil za ruku Belphegora.
Svetlovlasý démon bol už oveľa pokojnejší a zjavne mu nevadilo, že dostal takú nepríjemnú úlohu. Spoločne prešli do cez neoficiálnu bránu.
„Poď, Ryan,“ Azazel ho odviedol späť do ľudského sveta, až k miestu, ktoré bolo známe ako Hlavná pekelná brána.
Ťahal ho za sebou a vyzeralo to, akoby sa len zľahka vznášali.
Ryan si vždy myslel, že vchod bude niekde hlboko, možno pod zemou.
Prekvapilo ho, keď sa presunuli do luxusného obchodu s oblekmi.
Objavili sa uprostred pomerne veľkej miestnosti, plnej oblekov a kravát.
Ryan prekvapene hľadel na skúšobné kabínky.
Všetko vyzeralo úplne normálne, až na nezvyklé ticho a čudnú arómu, ktorá sa šírila okolo nich.
Do tejto predajne nikto nevstupoval. Ľudia ju obchádzali, akoby tam ani nebola.
„A kde je tá brána?“ opýtal sa Ryan. Stále tam žiadny priechod do pekla nevidel. Dokonca nezazrel ani nijaké nariekajúce duše.
„Práve na nej stojíme,“ upozornil ho Azazel.
„Prečo je v obchode?“ začudoval sa Ryan.
„Toto miesto bolo predtým iné. Nepatrí nám, lebo žiadne pozemské veci, nemôžeme oficiálne vlastniť. Ľudia si tu postavili obchodné centrum, tak sme sa museli prispôsobiť,“ trpezlivo vysvetľoval Azazel.
Ukázal na dlhý rad dlaždičiek, ktoré boli prepájané s rozličnými symbolmi. Ľudia ich nemohli vidieť, ale Ryan mal možnosť obzrieť si tajomné prepojenia. Tvorili sieť husto popísaných symbolov a zľahka sa hmýrili po podlahe.
„Prečo tu nikto nie je?“ ďalej sa vypytoval Ryan. Nebolo to presne to, čo chcel vedieť, ale položiť tú otázku, sa ešte stále neodvážil.
„Sú tu strážcovia, ktorí majú službu. Musíme ich najprv pozdraviť,“ Azazel ho odtiahol k skúšobným kabínkam.
Hneď ako sa priblížili k tomu miestu, zaregistrovali pohyb cudzej energie.
Z kabínky vyšiel mrzuto pôsobiaci démon s dlhšou bradou. Na neforemnej postave mal navlečený dlhý neforemný odev.
„Čo ťa sem privádza, Azazel?“ nespokojne si premeriaval padlého anjela.
Bolo priam bolestné dívať sa na ostatné slobodné bytosti.
Bránu strážili väčšinou démoni a anjeli, ktorí sa nejakým spôsobom znepáčili Luciferovi. Démoni a anjeli, ktorí strážili zvyčajne nesmeli používať ani svoje pravé mená.
Ich úlohou bolo udržiavať poriadok a nevzdialiť sa od brány.
„Poslal ma sem, aby som videl odchádzajúcich,“ bez záujmu odrecitoval Azazel.
„Tak vitajte, anjeli...“ bradatý démon ich oslovil dostatočne úctivo. Napriek tomu bolo jasné, že mu ich prítomnosť prekáža.
Nepriateľsky zazeral hlavne na Ryana.
„Ja nie som anjel,“ rozpačito dodal mladík.
Tentoraz si dokonca ani nevytiahol krídla, aby si ho náhodou nepomýlili s anjelom.
Bradatý démon pobavene pokrútil hlavou.
„Ja viem, kto si. To nedokážeš poprieť,“ démon sa ďalej spokojne uškŕňal.
Ryan netrpezlivo pokrútil hlavou. „Nie, mýlite sa. Som démon, ako vy...“
„Si Sael...,“
„Ako to myslíte?“
„Kedysi dávno v nebi prebýval jeden malý anjel, volal sa Sael a bol jedným z mnohých, ktorý boli stvorení ako nebeská armáda. Bol nežný a krehký, vyžarovalo z neho dobro. Nikto nevie, prečo sa Sael pridal k Luciferovi, nikdy si neboli veľmi blízki, ale aj on sa stal súčasťou veľkej vzbury.
Skončila sa prehrou padlých a Lucifer bol uväznený v tej najhlbšej priepasti. Nebo neodpustilo padlým ich prehrešky. Nikdy viac sa nesmeli vrátiť domov. Boli zmätení, utrápení a úplne dezorientovaní v cudzom svete. Vedeli, že niekto z nich sa bude musieť obetovať, aby nebeskí stratili ich stopu. Potrebovali čas, aby sa dokázali prispôsobiť. Bola to jediná možnosť na prežitie. Malý anjel menom Sael im pomohol vytvoriť spoľahlivú ochranu. Vypustil svoju energiu do sveta po malých kúskoch... Nikto ho k tomu nenútil. Rozhodol sa tak úplne sám a dobrovoľne.
Celá jeho podstata sa rozpadla a vytvorila okolo nich clonu, ktorá sa nebeským postavila do cesty a padlí sa mohli bezpečne ukryť. Sael zomrel, ale časť z neho ostala v ľudskom svete a postupne sa miešala s energiami smrteľníkov. Postupne sa prenášala do niekoľkých generácii, až kým sa anjelove schopnosti nevpísali hlboko do ľudí. Saelove energie sa spojila do troch celkov a narodili sa traja ľudia, ktorí mali možnosť pohltiť všetku energiu, ktorá ostala po Saelovi...
Samuel, Matt, Ryan, ste Sael a keď jedného dňa začali dvaja z vás používať mágiu, upútali našu pozornosť. Potom už nebolo ťažké otvoriť bránu a nájsť aj tretieho,“ bradatý démon ukončil svoje rozprávanie.
„Lucifer vás na niečo potrebuje, preto sa k vám správa láskavo, ale nemyslite si, že vás to zachráni... Skončíte ako...“
Azazel démona umlčal jednoduchým pokynom ruky. Nechcel, aby pokračoval. Nebolo im dovolené o tom hovoriť a nikto z anjelov o to nestál. Tie spomienky predstavovali ešte stále príliš citlivú tému.
Ryan neveriacky pokrútil hlavou. Predstava, že Lucifer ich drží pri sebe, len kvôli nejakej inej bytosti, ktorá už nejestvuje, ho poriadne podráždila.
Ten Sael, o ktorom hovoril bol možno anjel, ale on s ním nemal absolútne nič spoločné.
Nebol anjelom a ešte sa nestal ani poriadnym démonom.
Nervózne prechádzal pohľadom po obchode. Nechcel o tom hovoriť. Potreboval sa pozrieť do Luciferovej tváre a sám sa presvedčiť, ako to všetko vlastne prebiehalo. Démoni boli príliš závistlivý, neveril im, ani teraz, keď sa čiastočne stal jedným z nich.
Azazel ho odsunul na bok a začal si vybavovať účty s neposlušným strážcom.
„Nemal si mu to hovoriť. Budeš zato potrestaný,“ pritiahol ho až k pekelnej bráne a silno ním triasol.
Bradatý démon naňho vypustil zvláštnu energiu, omotala sa okolo Azazela, ale nedokázala mu nijak ublížiť.
„Prestaňte sa hádať. Nemá zmysel, aby ste tu bojovali. Ospravedlň strážcu, Azazel. Je dnes nejaký precitlivelý, kvôli tomu, že dostal ďalších dvadsať rokov...“ ďalšia postava sa priblížila k nim.
Ryan si všimol krídla, ktoré neochotne vytŕčali spoza dlhého rúcha.
Padlý anjel s popálenou tvárou zamieril k nim. Dotykom ruky ich od seba oddelil.
Vyzeral dosť krehko a pohyboval sa len veľmi pomaly. Mal ženské rysy, ale podľa tváre a podoby sa nedalo úplne zistiť, aké pohlavie si zvolil za vonkajšiu masku.
Priblížil sa k Ryanovi a opatrne ho chytil za ruku. Ryan sebou prudko trhol, akoby ho to zabolelo.
„Ahoj, volám sa Ryan,“ rozpačito odvetil mladík.
Padlí anjel ho pozdravil jemným kývnutím hlavy.
Čoskoro nebolo možné viesť akýkoľvek rozhovor, lebo miestnosť sa začínala podozrivo rýchlo meniť.
Otváranie pekelné brány sprevádzali nepríjemný tlak. Do obchodu začali prúdiť duše, priťahovala ich ako magnet. Dlhý zástup sivých bytostí sa hromadil pri otvárajúcej sa priepasti.
Azazel ochraňujúco objal Ryana.
Mladík sa v jeho náručí nespokojne pomrvil. Pohltila ho neznáma bolesť a uvidel záblesky nejakého zvláštneho miesta.
Zdalo sa mu, že je v nebi.
Cítil to silné vyžarovanie lásky a dobra. Niečo strážil, niekto ho potreboval a cítil, že je doma. Bolo to iné, ako v ľudskom svete, nebol to presne taký pocit, skôr niečo ako vnútorná vyrovnanosť a pocit spokojnosti.
Bol medzi nimi, bol anjelom.
Nebo nebolo miesto. Pochopil, že to nesprávne definoval. Neboli tam žiadne ploty, žiadne obmedzenia týkajúce sa priestoru a času.
Bol veľmi spokojný a nevedel si predstaviť iný život. Bol príliš malý nato, aby mal možnosť riadiť nejaké dôležité veci, ale všetko ho zaujímalo.
Ryan cítil, akoby bol až teraz plne spojení so všetkými svojimi súčasťami.