12. kapitola Nosič svetla

Varovanie: 15+, táto kapitola je prevažne kecacia a dvojčatovská...





Pár mesiacov prežili v absolútnom pokoji. Nikto ich neotravoval, nebo ani peklo sa ich nesnažilo k sebe prilákať. Začínali si opäť zvykať na takmer obyčajný život.
Matt zohnal vankúše, teplú prikrývku a pár vecí, ktoré im mali pripomenúť radosti ľudského života.
Nič nebolo také ako predtým, ale počas toho krátkeho oddychu opäť nabrali dostatok síl. Spamätali sa z tých nepríjemných otrasov, ktoré museli podstúpiť.
Dlhé hodiny trávili vonku, prechádzali sa, navštevovali zaujímavé miesta, ale stále si dávali veľký pozor, aby nepritiahli pozornosť nadprirodzených síl.
Mrzelo ich len to, že s nimi nemôže byť Samuel. Veľmi im chýbal. Keby ho mohli mať pri sebe už by im nič nebránilo stratiť sa vo svete.
Takéto myšlienky ich prenasledovali, aj počas príjemných chvíľ plných oddychu. Takmer vždy si naňho spomenuli, keď vymýšľali nejaký nový spôsob, ako sa zabaviť.
Práve sedeli na lavičke v parku, vychutnávali si príjemné počasie a nenápadne sa k sebe túlili.
Smrteľníci si ich takmer nevšímali, prechádzali okolo nich, akoby tam vôbec neboli.
Túto zábranu okolo seba rozostavili kvôli bezpečnosti. Nepoužívali to vždy, len počas mimoriadnych príležitostí, keď nechceli budiť zbytočný rozruch.
Mohli sa pokojne bozkávať, držať sa za ruky a maznať sa bez strachu z pohoršených pohľadov. Už sa nebál dotykov, ani žiadneho iného potešenia.
Matt položil ruku na Ryanovo koleno a spokojne ďalej čítal knihu, ktorú nedávno objavil. Bola plná starodávnych znakov, ktoré by ako človek zrejme nedokázal rozlúštiť, keď sa stal démonom, dokázal sa popasovať aj s takýmto zložitým písmom. Bola to stará legenda o démonoch a ich pôsobení v ľudskom svete...
Obsahovala aj prílohy, poskytujúce informácie o miestach prechodu na druhý svet.
Takisto sa v nej vyskytovali zmienky o druhom pekle, do ktorého Lucifer poslal Samuela. Chcel o tom mieste získať čo najviac informácií.
Nebolo vôbec jednoduché sa k týmto informáciám dostať. Trvalo im dosť dlho, kým to všetko získali.
Kým Matt čítal knihu, Ryan študoval dlhý zvitok, ktorý bol ďalšou voľnou prílohou ku knihe.
Ryan si práve podrobne prezrel svoju časť, ktorú mal preštudovať.
„Matty. Tu sa píše, žeby sme mali navštíviť Poslednú bránu. Je to ďalšie miesto prechodu. Vedie aj do druhého pekla, možno by sme sa mohli so Samuelom aspoň skontaktovať.“
Ukázal mu zložitú schému, pripomínajúcu komplikovanú čiar a symbolov mapu.
„Máš pravdu. To vôbec nie je zlý nápad, ale nemali by sme sa unáhliť. Ešte k tomu musíme zohnať nejakú spoľahlivú ochranu a potom tam pôjdeme...“ Matt si spokojne prezrel nákresy. Vyzeralo to sľubne, ale stále v tom bol jeden veľký háčik. Potreba byť s Luciferom. Teraz ju dokázali ovládať hlavne vďaka svojmu putu. Keby ich zavolal, zrejme by okamžite poslúchli. Nevedeli, či sa na nich ešte stále hnevá, netušili, čo s nimi urobí.
Počas tých šiestich mesiacov sa naňho pre istotu snažili vôbec nemyslieť. Darilo sa im to, ale stačil len nejaký náznak, prípadne akákoľvek zmienka o pekle a ich túžby sa rozbehli na plné obrátky.
Našťastie to nutkanie nebolo až také silné, aby ich prinútilo vrátiť sa. Práve preto bolo riskantné priblížiť sa k pekelnej bráne.
Ryan mal tiež obavy z tejto možnosti. Napriek tomu začínal byť dosť netrpezlivý.
„Mohli by sme...“ chystal sa ešte niečo navrhnúť, ale nepodarilo sa mu dokončiť myšlienku. Na ich obľúbenej lavičke sa objavil Belphegor.
„Musíte sa so mnou vrátiť. Ihneď!“ prikázal im rozrušene.
Jeho svetlé vlasy nadobudli červenkastý odtieň.
Vyzeral dosť nahnevane a zároveň aj utrápene.
Dokonca aj na jeho vkusne vybranom oblečení sa začali objavovať trhliny.
„Nevrátime sa. Prepáč, Bel, ale nebudeme ťa poslúchať. Sme démoni, nemusíme robiť to, čo nám prikážeš,“ pokojne odvetil Matt. Podal knihu Ryanovi, aby na ňu dal pozor.
Belphegor mu pevne zovrel ruku.
„Lucifer ma po vás poslal. Verte mi, že to už aj v našom svete niečo znamená. Radím vám, aby ste sa nebránili. Chyť Ryana a pôjdeme,“ vzdorovito sa na nich zahľadel.
Matt premáhal nutkanie zobrať nespokojného démona do náručia. Nebolo vôbec ľahké odmietať ho.

„Vráti nám Samuela?“ opýtal sa Matt.
„Nie, ešte nie je pripravený, ale neskôr ho môžete navštív...“ stisol mu ruku ešte pevnejšie.
„Neskôr a to bude kedy? O rok, o päť rokov...“ skočil mu do reči Ryan. Začínal tušiť, že démoni čas vnímajú inak a rozhodne sú ochotní všetko nekonečne preťahovať.
„Neviem, o tom ma Lucifer neinformoval. Mám vás len priviesť, nič viac neviem...“ smutne pokrútil hlavou. Tiež ho mrzelo, že nemôže byť s nimi, ale musel sa podriadiť pánovým rozhodnutiam.
Matt sa vymanil z jeho zovretia. Chytil Ryana za ruku. Svet okolo nich náhle potemnel, akoby ho už len záblesk ich nálady mohol navždy zmeniť. Ryan a Matt sa opäť spojili do jedného tela. Tentoraz sa prepojili, aby získali vyšší stupeň moci. Už to niekoľkokrát vyskúšali a vždy im to prinieslo väčší pocit bezpečia.
„Ty nás nebudeš k ničomu nútiť! Lucifer nás nezaujíma. Môžeme pokojne žiť ako ostatní démoni, ktorí chodia po zemi. Nepotrebujeme ho. Chceme len Samuela, o tom jedinom sme ochotní diskutovať. Tvoj pán ho zviedol a odhodil! Kde sú teraz tie jeho bozky a pekné slová? Všetko to boli len lži!“ „
Silná energia odhodila Belphegora. Nechcel mu ublížiť, len ho to posunulo o pár metrov.
Belphegor šokovane otvoril ústa. Niečo také už dávno nevidel. Bolo to nádherne pohlcujúce. Tí dvaja boli ako jeden až do samej hĺbky svojich podstát. Táto podoba ho takmer vyviedla z miery.
Ich podstaty do seba presne zapadli a vytvárali priam anjelsky obraz.
Belphegor sa na nich ledva dokázal vynadívať. Boli to oni, a predsa sa mu zdalo, akoby videl aj niekoho iného.
„Nie, on neklamal. Musíte ho nechať, aby... nie, vy ste anjeli? Cítiť to z vás,“ objavil sa opäť blízko nich a nedovolil im uniknúť.
Pevne sa k dvojčatám pritisol a objímal ich novú podobu.
„Nechajte si to všetko vysvetliť. Vráťte sa k pánovi radšej teraz, keď má dobrú náladu,“ presviedčal ich mrzuto.
„Nie, Bel. Už aj ty začínaš. Buď takí, dobrí a prestaň s tým. Veď nás predsa poznáš, vieš kto sme,“ trvali na svojom dvojčatá.
„Nemôžem vás pustiť,“ Belphegor len smutne privrel oči a ešte pevnejšie sa k nim privinul. Prisal sa perami na ich ústa, najprv nežne potom naliehavejšie. Bolo to zvláštne bozkávať ich naraz.
Belphegorove nežné pery ich kruto zvádzali k ďalším rozkošiam.
Práve, keď zvažovali ako ho bezbolestne odmietnuť, poctil ich svojou prítomnosťou aj Azazel.
Padlý anjel sa k nim zozadu pritisol a pevne ich zovrel.
Zjavne mu už došla trpezlivosť.
Stiahol ich spolu s Belphegorom späť do hotelovej izby.
„Poďte ku mne!“ chladne ich privítal Lucifer.
Démoni okamžite znervózneli a chvíľu zvažovali, kto sa má kam postaviť. Nechceli ho zbytočne rozhnevať.
Dvojčatá sa opatrne odtrhli od Belphegora.
Azazel ich takisto veľmi neochotne pustil.
Vzal Belphegora do náručia a chvíľu ho upokojujúco kolísal.
Naposledy, keď bol veľmi rozrušený, svetom sa prehnal poriadne ničivý hurikán.
Belphegor možno vyzeral neškodne, ale bolo to len zdanie spôsobené rozkošnou podobou. Nebolo múdre prebúdzať zlo, ktoré žilo v ňom. Už dlhší čas sa snažil držať v medziach normy, aj preto ho tak často vysielali do ľudského sveta, ale takto poslušný bol asi len posledných 500 rokov.
Tam hore z toho samozrejme vyvodzovali nepríjemné dôsledky. Nemali radi nepovolené zásahy do počasia. Okrem toho nikto sa netešil na obrovské rady nepokojných duší stojacich pred oboma bránami.
Pre istotu radšej ustúpil, aby im nechal voľné pole pôsobnosti.
Dvojčatá odhodlane pristúpili k Luciferovi. Už zas sa od seba oddelili. Pripadalo im príjemnejšie diskutovať spolu ako samostatné osoby.
Lucifer na nich pokojne čakal. Vyzeral nádherne ako vždy, pocítili silné bodnutie túžby a museli ho opäť milovať.
Očakávali trest, prípadne aspoň nejakú zmienku o jeho hneve, ale on ich len objal.
Láskavo, nežne, akoby do nich prúdilo svetlo ukryté v temnote.
Nosič svetla im tentoraz ukázal svoju príjemnejšiu stránku.
„Moji nešťastní démoni, naozaj neviem, ako inak vás mám utešiť...“
Hladil ich po chrbtoch a dlho ich držal pri sebe, akoby sa nedokázal nasýtiť ich blízkosti.
Dvojčatá prekvapene zalapali po dychu. Neočakávali, že ich takto privíta.
Oboma rukami ich k sebe pritískal a oni úplne bez zábran prijali jeho objatie. Nedokázali tomu odolať, len nasávali energiu, ktorá do nich plynulo prechádzala.
Mal pocit, akoby sa po dlhom čase vrátili domov.
Lucifer ich nechal vychutnávať si účinky dobrej nálady.
Keď od nich opatrne odstúpil, zasnene naňho hľadeli.
Lucifer pristúpil bližšie k Ryanovi a chytil ho za ruky.
Mladý démon podozrievavo pokojne prijímal ten dotyk. Lucifer vedel, kto počas spojenia vyslovil toľko obvinení. Bol to on, malý vzdorovitý démon, ktorý mal odvahu nazvať ho klamárom.
Aj teraz pred ním stál úplne bez zachvenia.
Lucifer ho musel trochu pochváliť. Nechcel ho už viac naťahovať.
„Si ešte príliš neskúsení, ale páči sa mi tvoja zlosť. To, ako dokážeš niekoho rýchlo označiť za svojho nepriateľa. Vždy si to robil. Tak veľmi si nenávidel. Pamätám si, ako ťa vždy ovládlo zlo, keď sa niekto pokúšal priblížiť k tvojmu bratovi. Túžil si zabiť ľudí, ktorí ti ho chceli ukradnúť. Viem, prečo si tu a buď si istý, že nikam inam by si sa nedostal. To ma na teba fascinuje, ale buď opatrný. Môj svet je iný, ako ten, ktorý si poznal. Samuelova záležitosť sa ťa netýka. Ja sa oňho postarám a ty sa tým netráp. Mám svoje dôvody, kvôli ktorým nemôže byť s vami...“ pevnejšie zovrel jeho ruky a díval sa priamo naňho.
Mladík okamžite hľadal pomoc u svojho brata. Chcel sa naňho pozrieť, ale Lucifer mu nedal možnosť uniknúť.