10. kapitola Ouija 2/2

Varovanie: toto je druhá časť desiatej kapitoly, ktorú spoločne s prvou časťou beriem ako celok!
Pretože som sa rozhodla ešte ďalej písať, potrebujem snáď aj nejaké ľudské postavy, ktoré by tú špiritistickú tabuľku použili, tak v tejto časti sa objavia opäť aj konkrétni ľudia (bez nich, by to nebolo zrejme to pravé orechové)
Varovanie: 15+



Matt nevenoval pozornosť bratovmu výbuchu. Nemohol to počúvať. Príliš to bolelo. Nechcel do seba vpustiť ani najmenšiu čiastočku nejakých pocitov. Bolo to tak jednoduchšie.
Nechal sa pohltiť svojou démonickou prirodzenosťou.
Presviedčal sám seba, že Samuel sa vráti. Bude opäť s nimi a dovtedy sa musia veľmi snažiť, aby ešte viac nerozhnevali Temného anjela.
Potlačil všetku bolesť niekam do úzadia. Hlboko do svojej podstaty. Jeho krídla takmer sčerveneli, boli nasýtené nenávisťou, ktorú nechal kolovať po svojom tele.
Jediné, čo nedokázal potlačiť bola láska k Ryanovi.
Nebol schopný prijať vyčítavý pohľad tých nádherných očí.
Odvrátil zrak a pokorne čakal, kým sa jeho dvojča zbaví zúrivosti.
Nanešťastie mohol by čakať večne. Mladý démon sa nabil zlosťou a bolesťou.
„Kašleš na Samuela. Tebe záleží len na tom, aby ťa uznával. Chceš, sa mu zapáčiť!“ ďalej vrčal Ryan.
Priam sa triasol od hnevu, celé telo mu horelo v nekonečnej zúrivosti. Oproti Luciferovej energie, to však bolo len slabé pošteklenie. Túžil zabíjať ničiť, rozdrviť niečo, aby sa zbavil toho silného napätia. Nič vhodné nebolo po ruke, preto len ďalej bezmocne kričal:
„Prečo stále mlčíš! Nebudeš sa brániť? Nemôžeš, lebo vieš, že aj ja sa mu chcem zapáčiť! Všetci to chceme,“ Ryan sa stále zadúšal od sĺz. Slová z neho nepretržite vychádzali, akoby sa v ňom niečo pretrhlo a dožadovalo sa pozornosti.
Belphegor mu chlácholivo položil ruku na čelo. Poslal mu ľahký upokojujúci dotyk.
„To je úplne prirodzené. Spoznali ste jeho láskavosť a teraz aj jeho hnev, ale stále si budete priať, aby vás miloval,“ vyhlásil zachmúrene. Nepáčil sa mu takýto vývoj udalosti, ale očakával, že to pre nich nebude vôbec ľahké.
Matt utrápene klesol na zem, čo najďalej od nich. Rukami si zúfalo podoprel hlavu.
„Pokojne krič, braček. Uľaví sa ti. Samuela čoskoro určite uvidíme,“ dodal nie príliš presvedčivo.
Ryan naňho nespokojne zagánil a pomaly si utieral slzy. Vrhol nahnevaný pohľad aj na Azazela, ale neodvážil sa mu nič vyčítať. Padlý anjel by mohol spôsobiť zhustnutie nebezpečných energií. Nemal záujem opäť pocítiť silný nápor bolesti.
Azazel spokojne privrel oči. Pobavene čelil pohľadu tých nevinných očí. Nemiloval ich. Páčili sa mu tie druhé, aj keď sa zdalo, že sú obaja napohľad úplne rovnakí. Matt v ňom niečo vzbudzoval a s Ryanom sa túžil pohrávať. Oboch by si ich s radosťou vzal, nanešťastie Lucifer sa vyjadril až príliš jasne. To, že mu patria, nebolo len obyčajné konštatovanie.
Napriek tomu ho potešilo, že mu pán dovolil ostať s nimi. Tušil, že sa rozhodne nebude nudiť.
„Ste rozkošní, naozaj roztomilí, ale nie ste ešte ani zďaleka skutočnými démonmi. Ja sa o vás postarám, ak bude s vami spokojní, možno sa váš malý priateľ vráti,“ nechcel im všetko prezradiť. Pripadalo mu to nesmierne zábavné. Akoby sa stal učiteľom detí, práve po prvých nesmelých krokoch tvrdo dopadli na zadok.
„Dobre, urobíme všetko, aby sme ho zachránili,“ okamžite súhlasil Matt.
Ryan takisto nebadane prikývol a Belphegor sa len ďalej mračil.
Azazel ho jemne chytil za bradu. Prst mu takmer zabodol do líca.
„Nie, nie, nie,“ takmer sa zadúšal smiechom. „Naozaj ste na zjedenie, moji milí...“ ďalej sa spokojne uškŕňal.
Ryan urazene zamieril k Mattovi. Nepripadalo mu to vôbec smiešne. Radšej sa rozhodol uchýliť do bratovho náručia.
Matt ho zamračene stiahol k sebe. Zozadu ho objal a ospravedlňujúco pobozkal na krk.
Atmosféra v miestnosti sa postupne upokojovala.
Belphegor pribehol k skrini a začal si skúšať nový kabátik. Tiež nemal chuť sa zapájať do toho zmätku.
Potom nesústredene vzal s police kefu a posadil sa za Azazela. Padlému anjelovi sa počas toho zmätku rozstrapatili vlasy. Belphegor ho začal opatrne česať. Azazel mal nádherne husté vlasy. Belphegor k nim pristupoval ako k nejakému šperku, dával si pozor, aby ho ani trochu nepotiahol.
Pritom nebadane odsával pocity z nahnevaného Ryana, do seba ich vstrebávala len kefa, ktorú môžu pokojne neskôr nahradiť. Napriek veľkej snahe, to však nedokázal dotiahnuť do konca.
Matt a Ryan zrazu niekam zmizli.
Belphegor mu pekne rozčesal vlasy, keď skončil kefa mu vypadla z rúk.
„Myslím, že vás niekto volá,“ zvedavo naklonil hlavu na pravú stranu.
Démonická energia sa zmiešala, poprepletala a na mieste, kde predtým sedeli dvojčatá ostala len spálenina.
Leteli za tou energiou, ktorá ich neúprosne volala. Napriek tomu sa nedokázali od seba oddeliť.
Boli slabí po konfrontácii s Luciferom, preto sa ich energie kompletne spojili. Sformovali sa do zvláštnej priesvitnej bytosti.
Dvojčatá zacítili aj prítomnosť iných temných bytostí.
Ocitli sa nad špiritistickou doštičkou. Bola dosť stará, plná protichodných energií. Prekliatí a zlých myšlienok. Niekto ju už pred mnohými rokmi upravil ako pascu na démonov.
Priťahovala ich k sebe, ako magnet.
Dokonca objavili aj malé kúzlo, ktoré ich udržiavalo v akejsi izolácii.
Keď sa poriadne poobzerali, zbadali štyroch ľudí. Traja sedeli za stolom pri špiritistickej tabuľke.
Smrteľníci. Nič netušiaci a slepo podliehajúci klamlivej hre. Dvojčatá si ich museli poriadne obzrieť. Kedysi boli ako oni. To ich zasiahlo a nútilo vymaniť sa z pút privolávania.
Jeden sa od nich odčlenil a postavil sa k stene.
Tmavovlasý chlapec mal v očiach až nezvyklú tvrdosť, šíril sa z neho strach a ľahostajnosť.
Vyzeralo to, akoby ho medzi seba nechceli prijať a možno o to vôbec nestál.
Tmavé drevo žiarilo na všetkých rovinách. Všetky písmená boli zahltené démonickým vplyvom. Hmýrili sa v nich zlovestné energie. Ruku mala položenú na šípke, ktorá sa lenivo posúvala po písmenách.
„Tak vidíš, nefunguje to,“ znudený hlas nejakého dievčaťa im pomaly otváral cestu. Bolo mladé, podľa démonických meradiel možno až príliš.
Malo oblečené tričko a tmavé džínsy.
Na tričko sa skvel nejaký neurčitý nápis. Nič viac si nestihli všimnúť, lebo ich svet sa opäť prevrátil. Zamiešali sa do radu nespokojne pôsobiacich síl, ktoré si želali roztrhnúť celú tabuľku.
Keď sa opäť dostrkali na výhodnejšiu pozíciu, mohli si ju lepšie obzrieť.
Bola celkom pekná, takým bežným spôsobom. Rovnaká ako väčšina dievčat. Upravená, namaľovaná a oblečená do pohodlného, ale nie príliš vyzývavého odevu. Dokonca sa dalo povedať, že aj pekne voňala, keby to všetko, nezakrývala zloba šíriaca sa spod tabuľky.
Rukou si zľahka uvoľnila červené vlasy. Gumička jej už začínala prekážať. Dopadla na špiritistickú tabuľku a ešte viac rozvírila zlovestnú hladinu šepkajúcich tieňov.
Niečo ich opäť šialene rozkrútilo. Cítili sa bezmocne. Márne sa pokúšali vymaniť z moci tabuľky.
„Počkaj, Tania. Teraz položím otázku ja,“ ich pozornosť upútal svetlovlasý chlapec.
Pomerne zaujímavý, pohľad na jeho takmer anjelsku tvár dokázal dvojčatá trochu upokojiť. Páčil sa im. Možno by nebolo také zlé varovať ich.
„Volám sa Iann. Môžem s vami hovoriť?“ opýtal sa pobavene.
ANO.
Dvojčatá rozrušene ťahali šípku. Mladíkovou rukou tak silne trhli, až ho to zabolelo.
PRERUSTE KOMUNIKACIU A ZMIZNITE. DEMONI SA HNEVAJU. NEUSETRIA NIKOHO.
Dúfali, že ich táto hrozba dostatočne vystraší. Nechceli im ublížiť, aspoň nie teraz. Niečo v nich túžilo po krvi. Potrebovali sa pomstiť tým stvoreniam, ktoré prekročili hranicu.
Iné sily ich odstrčili a privlastnili si chlapcove telo.
SMRT. SMRT. SMRT.
„Iann, prestaň si z nás robiť srandu. Na toto ti nikto z nás nenaletí,“ podráždene dodal tmavovlasý chlapec, posunul si okuliare vyššie. Pokúšal sa mu vziať drevenú šípku, ale nemohol sa ani len pohnúť.
„Bernard, ja to naozaj nerobím, neviem, čo sa deje...“ nariekal Iann.
Rukou mu mykalo tak silno, akoby sa mu ju niekto pokúšal zlomiť.
„Prosím, prestaňte...“ Tania chcela tabuľku stiahnuť zo stola, ale nepodarilo sa jej to.