pondelok 21. decembra 2009

6. kapitola Svetlo



Varovanie: skôr kapitola zameraná na rozprávanie... Ďakujem všetkým, ktorí klikli na anketu, eh a som rada, že čítate Pokušiteľa. (Aj, keď je to trošku netradičný slash)




Samuel sa cítil čoraz horšie.
Postupne začínal na vlastnej koži pociťovať všetky útrapy, ktoré súviseli s premenou.
Posteľ bola preňho ako horúce väzenie, ruky a nohy ho vôbec neposlúchali.
Zrak sa mu zúžil na minimum a telo sa neustále chvelo.
Teplo sa striedalo so zimou, hlava sa mu krútila a po pár hodinách neznesiteľnej bolesti.
Uvelebil sa na posteli a pokúšal sa to vydržať. Nebolo to vôbec ľahké. Bol úplne vysilený a čoskoro už len bezvládne ležal.
Hrdlo sa mu stiahlo, nemohol dýchať. Pery mu napuchli a zmodraveli.
„Pomôžte mi...“ naťahoval ruky smerom k neviditeľným postavám, ktoré ho obklopovali. Občas zazrel maličký diadém a svetlé vlasy, ale myseľ mu nefungovala správne. Nedokázal si to k ničomu priradiť, strácal schopnosť hovoriť, a postupne sa naladil len na pocity.
Cítil, že dvojčatá sú blízko. Ich vedomia sa k sebe tisli, dávali si navzájom sladkú útechu. Boli silnejší ako tá bolesť. Ich láska prekonávala tú prázdnotu a trápenie sa stávalo znesiteľnejším.
Spali takmer nič necítili a on musel bdieť. Aj, keď zavrel oči už viac nemohol zaspať. Cesta snov sa pred ním uzavrela, nedokázal sa viac natoľko uvoľniť.
Závidel im to záhadné spojenie. Prial si, aby ho niekto objímal a dodával mu silu.
Potom prišla bolesť, pohlcujúca celé jeho vnútro. Kričal, tiekli mu slzy, ale nič nedokázalo prehlušiť to strašné utrpenie.
Ostal vysilene ležať ako prázdna nádoba, potom dlho ani nič necítil, nič nepotreboval.
Upadol do úplnej tmy a úplne sa podriadil tomu bolestivému procesu. Dlho ležal na posteli ako mŕtvy, neschopný pohybu, uvažovania cítenia ani myslenia. Všetko, čo z neho robilo človeka bolo náhle preč.
Prázdne oči sa upierali na strop a všetko náhle stratilo svoj význam. Nebola to smrť. Neodpojil sa od svojho tela, ale ani si nijak zvlášť neuvedomoval svoju existenciu. Nevedel ani ako dlho trvalo, kým opäť pohol rukami a nohami.
Po studenom tele začali blúdiť hojivé impulzy. Všetko sa začínalo vracať, akoby niekto rozprúdil život v jeho studenom tele. Myslenie, pocity, vnímanie a prežívanie. To všetko ho pomaly opäť naštartovalo.
Samuel konečne dokázal otvoriť oči, pohnúť sa. Bolo to ako zázrak. Bol už iný. Uvedomoval si to. Pamätal si aj na bolesť aj na ten zvláštny stav úplnej prázdnoty.
Spomínal si na Belphegorov dotyk a Luciferovu chladnú prítomnosť. Hneval sa, že ho zmenili bez jeho súhlasu, ale nedokázal sa odpútať od myšlienky na nich.
Keď sa pri jeho posteli objavila tmavá postava, zaplavila ho radosť.
„Môj anjel,“ to vyslovil ako prvé. Donútila ho k tomu túžba, ktorá sa rozliala po tele. Premena mu dopriala možnosť dívať sa naňho bez strachu, že jeho telo takú záťaž nevydrží.
Lucifer pokojne stál pri posteli. Okúzľujúca temnota, ktorá ho sprevádzala sa zhromažďovala v celej miestnosti.
Z čiernych krídiel kvapkala krv. Dlhé vlasy zľahka dopadali na obnažené plecia. Okúzlený Samuel nevedel kam sa má dívať skôr. Pocítil dotyk niečoho ostrého. Prerezalo mu to kožu, ale prešla ním len sladká bolesť. Rana sa okamžite zacelila a neostala po nej žiadna viditeľná stopa. S očakávaním hľadel na svojho pána.
Cítil sa zvláštne ľahký, akoby ho nič na svete nedokázalo viac zaťažiť. Už mu nepripadalo výnimočné, že sa pred ním objavil najobávanejší nepriateľ ľudstva.
„Svetlo je bolesť, Sael. Týždeň si bojoval o svoju dušu a prehral si. Už viac neuvidíš to, čo oni nazývajú nebom. Ja ti ponúkam len tmu,“ objal mladíka okolo pása, cítil, že jeho telo sa zmieta v túžbach, ktoré mohol naplniť len on. Samuel bol stále okúzľujúci dokonca aj ako posol temnoty.
„Iba týždeň? Mne sa zdalo, akoby to trvalo oveľa dlhšie,“ pokrútil hlavou Samuel.
Obdivoval svojho anjela, skláňal sa pred jeho mocou, ale nemienil sa ešte úplne podrobiť. Okolo neho sa zovrela moc, ktorá by človeku dokázala spôsobiť smrteľné muky. Samuel len pokojne stál a díval sa naňho.
Temné krídla sa ešte viac roztiahli. Potlačili do seba všetku moc.
Nechal sa poriadne objať, ale stále tomu poriadne nerozumel. Potreboval počuť dôkladnejšie vysvetlenie.
Lucifer sa rozhodol uspokojiť jeho hlad po informáciách.
„Táto izba je brána, ktorú vytvorili dvojčatá. Je zachytená niekde medzi všetkými časovými pásmami a čas tu plynie nezávisle od toho, ako v iných svetoch. Tu prešiel len týždeň, na Zemi uplynulo tridsať rokov. Pre teba to už nemá žiadny veľký význam. Úradne tam dole už neexistujete, ani ty, ani dvojčatá. Belphegor sa o to postaral,“ ich telá sa dotýkali a Samuel sa opäť nespokojne pomrvil. Tridsať rokov? To bola predsa celá večnosť.
„Som mŕtvy?“ opýtal sa rozrušene. Rukou sa mrzuto dotkol pevných krídiel. Boli zvláštne, také neprirodzene jemné, ale zároveň ostré, ako tie najmocnejšie zbrane.
Nedýchal. Nebilo mu srdce. To dokázal pochopiť aj sám, ale jeho telo nenieslo žiadne známky rozkladu. Cítil sa celkom normálne až na pár zlepšovákov, ktoré mu teraz pripadali úplne prirodzené.
„Nie si človek. Nemôžeš byť mŕtvy v takom zmysle ako to chápu oni. Tvoja ľudská existencia sa síce skončila, ale to ťa nijak neobmedzuje. Teraz si démon nižšieho rádu. Zatiaľ sa s tým musíš uspokojiť. Aj tak je to už dosť veľká pocta, vzhľadom na tvoj pôvod,“ Lucifer sa prisal na jeho pery, dráždivo ich ochutnal.
Samuelovi sa podlomili nohy, ešte stále nedokázal poriadne udržiavať rovnováhu. Pevné ruky ho našťastie nepustili.
„A kde mám krídla?“ opýtal sa namrzene. Na chrbte okrem pánových rúk, nič mimoriadne nepociťoval.
„Nie si ani anjel. Okrem toho tie takzvané krídla mám len preto, lebo to dobre vyzerá. Sú to len pásy mojej energie...“ vysvetlil to dosť nezrozumiteľne. Pásy energie? Pod tým pojmom si Samuel predstavil poletujúce čierne stužky.
Lucifer sa mu to ani nesnažil lepšie vysvetliť. Ešte dlho ho držal pri sebe. Mladík sa stále trochu chvel a v hlave mu vírilo snáď tisíc otázok. Zvedavý démon. Niečo také sa len tak nevidí.
„Už nikdy sa tam nemôžem vrátiť? Myslím do nášho mesta...“ ospravedlňujúco pobozkal pána na hruď. Nechcel ho otráviť prílišnými otázkami, ale toľko toho potreboval vedieť.
„Môžeš, ale už to nebude také ako predtým. V prvom rade ťa nikto nebude ani spoznávať. Akoby si predtým ani neexistoval. Také sú pravidlá,“ objasnil neochotne.
Samuel si všimol, že jeho tvár sa stiahla ešte viac do temnoty. Samuel tentoraz strčil jazyk do jeho úst, aby mu vynahradil toľké vypytovanie. Lucifer zjavne nemal dostatok trpezlivosti so svojím malým démonom.
Zistil, že nemusí používať len slová, s pánom mohol hovoriť aj ďalej, pomocou svojich myšlienok. Ten spôsob komunikácie bol pre nich oveľa jednoduchší.
„A tá hrozná bolesť?“
„To bol zápas medzi zatratením a spásou. Mal si možnosť výberu, na ktorú stranu sa napokon prikloníš.“

Ich telá sa k sebe vinuli, navzájom sa opäť objavovali, ale rozhovor mohol pokračovať ďalej bez toho, aby nejakým spôsobom narušili prežívanie rozkoše. Takto bol pán oveľa spokojnejší a odpovedalo sa mu oveľa ľahšie a bol odmenený nežnými dotykmi nového démona.
Samuel pána bozkával na bruchu, zľahka nežne smeroval k miestu, ktoré sa chcel opäť objaviť.
„Kde sú dvojčatá aj oni...“
„Áno, Sael. Ich premena nebola až taká ťažká, ako tá tvoja. Neskôr ich uvidíš,“ temný anjel pocítil vzrušujúcu odpoveď svojho vlastného nadpozemského tela.
„Čo sú to tie pečate?“
„Pečate sú všetky možné dôvody, ktoré vás teda ľudí poznačia, keď podľahnete zlu. Niekedy miznú, niektoré sú trvalé a niektoré spôsobujú bolesť. My ich môžeme nájsť a otvoriť. Nerobí sa to často, ale je to ten najjednoduchší spôsob ako vás zmeniť,“ jemne ho zastavil, predtým než sa dotkol jeho penisu.
Mladý démon sa až príliš chvel, stále ešte potreboval trochu času, aby sa dokázal úplne spamätať.
„Ešte nemôžeme. Zatiaľ viac nevydržíš,“ upozornil ho chladne. Stiahol svoje krídla a posadil sa s ním na posteľ.
V izbe sa objavil Belphegor. Najprv ako vždy venoval dlhý pozdrav svojmu pánovi a potom sa pripojil k nim. Z vedľajšej izby sa vynorili dvojčatá. Držali sa za ruky a tiahli za sebou tenkú auru prepojenej moci. Boli celý v bielom, ale z tvarí im tiež vyžarovala nekonečná temnota.
„Vy máte krídla. Neschovávajte to. Videl som ich,“ zamračil sa Samuel.
Chcel vyskočiť z postele, ale pán mu to nedovolil.
„Kde? Ja nič nevidím,“ Ryan nežne pobozkal Matta na odhalený chrbát, privinul sa k nemu, hladkal ho po temných krídlach a dával si pozor, aby priveľmi nevytŕčali.
„Len také malé, ale ako sa máš ty? Už ťa nič nebolí,“ zahováral Matt.
„Nie, cítim sa skvele. Dúfam, že sa nehneváte, že som ušiel s Belphegorom?“ previnilo sa chúlil k pánovi a odmietal sa im pozrieť do očí.
„Na teba sa predsa nemôžeme hnevať,“ odvetili naraz. Posadili sa k nim a chvíľu sa objímali so Samuelom.
Nechali ho, aby si poobzeral ich novovytvorené krídla.




5 komentárov:

  1. Tak to není fér, oni mají křídla a on ne ccc:D:Dale taky mi je ho líto.. nechtěla bych se stát démonem:Dee v žádném případě:D a jestli tomu rozumím, tk dvojčatům taky otevřeli pečeť? Krásný jako vždy;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Luv..? Ako to, že mají křídla? Kdo teda dvojčata jsou? Jak to, že dvojčata to nebolelo tolik. To bylo rychlé a já se už psychicky připravovala na dlouhatánskou dekádu 30 let a ono takhle... Ale moc pěkné. Tak démon, ach... Závidím. A ne právě tiše. Hlasitě závidím! Není to fér. Proč Lucifer nechce mě? No dobře, nejsem sexy mladý kluk, ale tak. Oh, teď se ještě musím pochlubit, koupila jsem si Necronomicon. :D
    Kapitola byla milá. Sammy je sladký, ale mohl by být víc. Lucifer rozkošný. A Ryan, Ou... Co Belphegor? Bude se nějak projevovat? Lucifer přece nemůže mít oči furt všude :-o Krásné :X

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tery: Tj, je to nefér, Sammy tiež chce krídla :D Čo sa týka toho nič iné mi nenapadlo, kedže zas nechcem priveľmi predlžovať všetko.... Jjj, otvorili eh...Díkes... Sry, že neskoro odpisujem na komentáre

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Mania D.: jjj, oni majú eh, ale len také maléXDDD Nuž to ešte musím nejak logicky vysvetliť a momentálne ešte nwm. ako presne to vysvetlím, možno v dalšej kapči. Necronomicon? Nuž Sammy sa ešte trošku spamätáva so svojej premeny... Jjj, v tejto kapitole bol Bel len tak chvíľku, len sa maznáčik ukázal, čiže samozrejme neskôr ešte bude... mať opäť viac priestoru, v tejto kapitole som skôr dala slovo Lucíkovi...

    OdpovedaťOdstrániť
  5. eh, a ešte som zabudla, že dvojčatá necítili až takú bolesť lebo oni skrátka sú strašne radi, keď sú spolu a nikto ich neruší a nejak to bolo silnejšie než tá bolesť, čiže boli pritom doslova šťastní, eh že si môžu lenošiť v postieľke.... :D

    OdpovedaťOdstrániť

Vyhľadávať v tomto blogu

Na čom práve pracujem...






Pripravujem tri jednorázovky: Dexter pár A/B pridané na Meropesvete!

Real obsession

Pokušiteľ

Dúhový chlapec (v príprave)

Obľúbené príspevky