13. kapitola Hlas

Varovanie: násilie, smrť



Taro od strachu ledva dýchal. Únosca s ním vošiel do dodávky, zavrel dvere a ostal vo vnútri. Ten druhý opäť naštartoval a dodávka sa opäť pohla.
Prešla ďalšia hodina, kým sa opäť zastavili. Bál sa tých mužov, upokojovalo ho len to, že jeho telo v nich nevzbudzovalo túžbu.
„Je to veľká škoda, chlapče. Dostaneš sa do tých najhorších rúk,“ chladne poznamenal únosca.
Šéf drogovej siete osobne požadoval, aby mu priviedli Athosovu kurvu. Dokonca bol ochotný štedro sa im odmeniť, len aby nezabudli komu majú chlapca predať. Pán mal špeciálne požiadavky.
„Neviem o čom to hovoríte,“ smutne pokrútil hlavou Taro. Šokovane sebou trhol, keď mu muž upevnil na krk kožený obojok. Mal jasnočervenú farbu a bol zakončený známkou s vyrytými iniciálkami.
Bol celý červený a mal známku, akoby mal byť určený pre psa. Na jeho nahej koži sa tá vec priam leskla.
Potom mu únosca obliekol priesvitnú sukienku, siahala vysoko nad kolená a bola viac než vyzývavá. Celý čas sa ho dotýkal, čo najmenej. Taro sebou aj tak dosť zmietal. Nepáčilo sa mu to.
Potom ho niekam odniesli. Prebiehalo to tak rýchlo, že takmer vôbec nič nevidel. V nočnej tme bolo všetko rovnaké.
Strčili ho do tmavej miestnosti a hodili na zem. Niekto mu k obojku pripevnil reťaz. Potom ho nechali samého a dvere sa za nimi prudko zabuchli.
Keď sa zažali svetlá, Taro uvidel červenú deku, ktorá bola pohodená na zemi a misku z jedlom a vodou. Nedotkol sa toho aj, keď bol už hladný a smädný. Pripadalo mu ponižujúce jesť takýmto spôsobom, okrem toho tým ľuďom vôbec nedôveroval. Neisto sa zahalil do deky. Pripadal si hrozne zraniteľný, tentoraz mu bolo do plaču a vôbec neskrýval svoj strach.
Pritiahol kolená k sebe, objal svoje telo a snažil sa potlačiť triašku. Bolo mu zle, žalúdok sa mu prudko chvel.
Bol ochotný radšej zomrieť ako podriadiť sa hre nejakého zvráteného šialenca. Želal si, aby poňho prišiel Athos a vzal ho domov k Willovi. Obaja sa oňho starali a nikomu inému na ňom nezáležalo.
Potom si spomenul aj na ostatných chlapcov. Dúfal, že sú všetci v poriadku. Bolo im spolu dobre a nechcel ich stratiť.
Vedel, že oni by sa oňho postarali. Nenechali by ho samého na takom hroznom mieste. Predstavoval si ako ho zúfalo hľadajú.
Všimol si kameru, ktorá bola umiestnená dosť vysoko, aby na ňu nedokázal dosiahnuť.
Bola obrátená priamo k nemu. To v ňom vyvolalo ešte väčší strach. Niekto ho pozoroval a on bol úplne bezmocný.
Z reproduktora zaznel tichý hlas. „Vitaj, Nicky. Už sme sa ťa nemohli dočkať. Mňa osobne veľmi nepriťahuješ, ale mám pre teba pripravené prekvapenie... Prajem ti príjemnú zábavu.“
Taro sa pokúšal postaviť na nohy, ale reťaz bola príliš krátka. Strhlo ho to opäť na zem. Dvere sa pomaly otvorili. Okamžite sa odplazil čo najďalej od nich.
Hrdlo sa mu zovrelo, keď uvidel mohutného muža s maskou na tvári. Zakrývala skôr hornú časť tváre, ústa mal úplne odhalené.
Mladík sa pokúšal dosť čo najďalej. Unikal pred pohľadom tých divých očí.
„Nepribližujte sa ku mne!“ Vykríkol Taro.
Muž schmatol reťaz a silno ňou trhol. Pritiahol si dusiaceho sa mladíka. Tarovi vyhŕkli slzy, zúfalo si šúchal hrdlo. Veľmi rýchlo pochopil, že nedokáže uniknúť.
Muž v maske ho ťažkopádne objal. Silné ruky okolo neho vytvorili nepreniknuteľnú hradbu.
„Vy ste ma kúpili?“ opýtal sa šokovane. Muž vyzeral skôr ako nejaký otrok. Bol svalnatý a pekne stavaný a na krku mal podobný obojok ako Taro. Nepôsobil ktovieako inteligentne. Skôr vyzeral ako stroj, ktorí všetko robí len na príkaz svojho pána.
Taro veľmi rýchlo oľutoval to, že si ho začal obzerať zblízka. Muž nemal na sebe nohavice, keď sa pozrel nižšie mal možnosť si prezrieť jeho penis. Chlapec zúfalo zalapal po dychu a pokúšal sa s ním pozhovárať. Nechcel, aby sa medzi nimi niečo stalo. Všetko v ňom sa proti tomu búrilo. Obával sa, že keby sa mu ešte raz stalo niečo podobné, asi by to nevydržal.
Muž zúfalo pokrútil hlavou. Pokus o rozhovor ho očividne úplne vyviedol z miery. Ostal stáť ako primrznutý, ale stále pevne zvieral chlapca.
Taro trpezlivo pokračoval. Vycítil, že má aspoň malú nádej.
„Nie, tak potom ste tu aj vy uväznený?“ zašepkal Taro. Snažil sa veľmi nepohybovať perami. Nechcel, aby k nemu poslali niekoho iného. Tento nekonal z vlastnej vôle.
Maskovaní prikývol ešte razantnejšie. Jeho ruka začala bojazlivo prechádzať po chlapcovom stehne. Mladík ju rýchlo zakryl tou svojou. Muž sa triasol viac než on. Nebol to žiadny násilník. Taro vycítil jeho neistotu a strach.
„Pustite ma a všetko bude v poriadku,“ požiadal ho pokojne.
Muž zaváhal. Chvíľu sa nedialo absolútne nič. Taro bezradne spočíval v jeho objatí. Potom ho muž zľahka pobozkal na krk a nenápadne mu pošepkal do ucha:
„Nemôžem. Prikázali mi to. Musím poslúchnuť. Ak to neurobím zabijú nás. Pán má viac takých ako sme my...“ mrmlal vystrašene.
Presvedčil muža, aby ho aspoň pustil na zem. Nechal ho stáť, chvíľu ešte váhal. Z reproduktorov sa opäť ozval ten istý hlas: Nebudem od vás vyžadovať žiadne násilie. Pokojne si robte, čo chcete, užite si to.“
Taro zamračene zagánil na reproduktor. Stisol päste a zúrivo sa obrátil do kamery.
„Neurobím to!“ zavrčal podráždene.
Dvere sa opäť otvorili a dovnútra prišli traja ozbrojení muži. Dvaja z nich chytili Tara a tretí mu priložil ku krku nôž.
Hlas z reproduktoru ho zadržal: Nie, nie. Začnite od prstov. Najprv nech trpí...“
Nôž sa presunul k Tarovej ruke. Chlapec zúfalo sledoval, ako sa blížil k malíčku. Zalial ho studený pot.
„Neurobím to...“ zopakoval Taro. Hlas sa mu ani trochu nezachvel. Napäto sa díval na nôž. Zomrie. Tak nech sa to stane, ale už nikdy sa nechcel prebudiť s pocitom, že ho niekto môže len tak využiť a odhodiť, akoby jeho život nemal žiadnu cenu.
Nôž ho neporanil. Muži čakali na pánov príkaz a ten neprišiel. Napokon sa hlas opäť ozval.
„Si odvážny chlapec. Máš charakter. Páči sa mi, že bojuješ. Bola by škoda ti takto ublížiť...“
Potom niečo prikázal po španielsky. Taro sa pokúšal tomu porozumieť, ale nemal dostatočnú slovnú zásobu.
Muži ho nechali ležať na zemi. Obklopili jeho vystrašeného spoločníka. Všetci traja sa naňho vrhli. Mlátili ho, kopali doňho. Potom ho zahnali do kúta. Taro zdesene sledoval ako mu jeden z nich jedným prudkým seknutím podrezal hrdlo. Krv sa rýchlo valila. Muž sa potácal smerom k Tarovi.
V jeho očiach bolo toľko strachu a bolesti. Zrútil sa na kolená, dostal sa až k nemu.
Taro to nedokázal zniesť. Pokúšal sa mu pomôcť, ale nedalo sa nič robiť. Rana bola príliš hlboká.
Taro pri ňom sedel. Cítil váhu jeho tela a bol celý od krvi. Začal sa zúfalo kolísať a potom hrozne kričal. Rukami udieral do dlážky a z hrdla sa mu dral strašný nárek.
Potom ten hlas opäť prehovoril. Odpratali ho a priviedli ďalšieho muža.
„Neurobím to,“ pokrútil hlavou Taro. Už to neznelo až tak presvedčivo. Netúžil vidieť umierať ďalšieho človeka.
Mal pocit, že ak niečo neurobí zošalie z toho. Bol úplne zbavený akýchkoľvek zábran.
„Neurobím to!“ opakoval celkom zbytočne. Už ani sám nevedel, prečo to hovorí. Cítil, že sa čoraz väčšmi ponára do temnoty. Nemohol sa na tú krv ani pozrieť. Bolesť ho úplne premohla, akoby on sám utŕžil smrteľný úder. Potácal sa dopredu, rukami prechádzal po stenách. Smial sa a plakal. Sám nevedel, čo sa to s ním vlastne stalo.
„Neurobím to... Neurobím to...“ držal sa tých slov, aj keď prestával rozumieť ich významu. Už nevedel čo tam robí, ani prečo sú tam tí ľudia.
Taro zdesene sledoval ako si s ďalším mužom poradili. Donútili ho ďalej sa dívať.
Potom telo opäť niekam odpratali a priviedli ďalšieho. Tentoraz nemal na tvári masku. Bol to Dárius. Celý sa chvel a pohľad mal úplne prázdny, akoby preňho všetko prestalo existovať.
„Nechajte ich chvíľu o samote. Budeme pokračovať zajtra, myslím, že to bude zatiaľ stačiť,“ chladnokrvne oznámil hlas. Muži okamžite opustili miestnosť.
Taro sa okamžite vrhol na Dária. Hodil sa mu okolo krku tak, prudko až ho reťaz na chvíľu zbavila možnosti voľne dýchať. Musel ho potiahnuť so sebou, aby sa mohol opäť voľne nadýchnuť. Dárius nereagoval. Stál tam ako socha, hľadel do prázdna a Tara vôbec nespoznával.
„Dárius, si v poriadku?“ triasol ním.
„Neviem. Myslím, že áno, ale bolia ma nohy...“
„To bude v poriadku. Hlavne sa tam nedívaj a sadni si,“ zabalil sa s ním do prikrývky a zúfalo sa tisol k jeho telu.
Pár hodín len ticho sedeli. Neodvážili sa ani pohnúť. Navzájom si dodávali odvahu len dotykmi.


***

Athos držal na rukách plačúceho Setha.
„Pokojne, zlatko. Čoskoro budeme doma,“ upokojujúco ho pohladil po vlasoch.
Mladík ho pobozkal na pery a ovinul ruky okolo jeho krku.
Athos si vychutnal sladkosť tých nežných pier. Potom mu ešte pošepkal pár upokojujúcich slov.
Museli sa ponáhľať. Ešte ich čakala dlhá noc.
Kvôli rýchlejšiemu hľadaniu chlapcov sa museli rozdeliť.
Mini si vzal na starosť druhú skupinu a Athos sa uspokojil s polovicou ľudí. Bolo to tak jednoduchšie a všetci chceli čo najskôr nájsť chlapcov.
Athos spolu so svojimi mužmi odviedol do auta.
Trval na tom, aby ho Will pekne počkal v aute. Nechcel, aby ho niekto ohrozoval. Ľudia, s ktorými jednali boli dosť nebezpeční a posledné čo potreboval bolo, stratiť aj jeho. Zrýchlil krok a muži, ktorí ho sprevádzali mu pomohli dostať bezpečne k autu.
Athos otvoril dvere na aute a vložil Setha do partnerovho náručia.
„Výborne, si skvelý,“ pochválil ho Will.
Najprv sa mu nepáčilo, že má ostať s mobilom v aute, ale potom pochopil, že Athos si potrebuje zachovať chladnú hlavu. Keby sa musel zaoberať aj jeho bezpečnosťou, nedokázal by tak rýchlo jednať.
„Tak poďte. Nestrácajte čas,“ Athos popohnal svoju skupinu. Muži nastúpili a konečne boli opäť na ceste za vyslobodením ďalšieho V. I. P. chlapca.
Vzal si svoj mobil, ešte raz skontroloval e-maily a opäť začal vydávať príkazy.
Najprv sa mu nepáčilo, že má ostať s mobilom v aute, ale potom pochopil, že Athos si potrebuje zachovať chladnú hlavu. Keby sa musel zaoberať aj jeho bezpečnosťou, nedokázal by tak rýchlo jednať.
„Tak poďte. Nestrácajte čas,“ Athos popohnal svoju skupinu.
Vzal si svoj mobil, ešte raz skontroloval e-maily a opäť začal vydávať príkazy.
Will zatiaľ prezliekol Setha do náhradného oblečenia. Pre istotu mal so sebou plnú tašku vecí, ktoré by mohli v prípade potreby pomôcť chlapcom. Ošetril mu aj drobné odreniny a postaral sa, aby mal dostatok pohodlia.