streda 2. decembra 2009

12. kapitola Soto



varovanie :15+, opäť nová kapča, pôvodne mala byť dlhšia, ale vyšlo to takto...


Dovnútra nazreli dvaja maskovaní muži, odetí v čiernom oblečení.
Jeden z nich opatrne zdvihol spiaceho Bena. Vzal ho do náručia a vyšiel s ním von z dodávky a zabuchol za sebou dvere.
„Čo s ním urobia?“ zúfalo hlesol Erik.
„Bude to v poriadku. Nič sa mu nestane,“ utešoval ho Taro. Trvalo pár minút, kým sa muži vrátili a dodávka sa opäť pohla. Bena k nim už viac nepriniesli. Bolo im jasné, že ho niekomu odovzdali. Mučivé minúty sa neskutočne vliekli. Trvalo takmer tri hodiny, kým sa opäť zastavili.
Erik sa zúfalo prikrčil. Dvere sa však nemilosrdne otvárali. Obom im zalepili ústa, rozviazali im nohy a niečo si medzi sebou šepkali.
Potom ich odviedli von. Čakalo na nich luxusné auto. Stálo zaparkované na opustenej ceste.
„Hlavne sa nezľakni. Po tej nehode nevyzerá veľmi dobre, zdrž sa akýchkoľvek komentárov, ak nechceš aby sa nás zbavil,“ muž, ktorí držal Tara poučoval druhého únoscu.
„Vydržím to len, aby sme sa už konečne zbavili tých chlapcov. Dúfam, že si vezme aspoň jedného...“ posmešne poznamenal jeho spoločník. Popohnal ho bližšie k okienku, ktoré sa začalo sťahovať.
Po krátkom rozhovore, z auta vystúpili dvaja nebezpečne pôsobiaci ochrankári. Keď sa ubezpečili, že ich pánovi nič nehrozí, pridal sa k nim.
Bol to pomerne mladý muž, s dlhšími plavými vlasmi, mohol by byť veľmi zaujímavý a dokonca aj príťažlivý, keby nemal škaredo popálenú tvár.
„Ukážte mi ho. Chcem sa ho dotknúť,“ pokynul smerom k Erikovi. Chlapec poriadne zbledol a zúfalo sa pokúšal dostať zo zovretia únoscu. Nechcel, aby sa ho tá odporná bytosť dotýkala.
Druhý muž zatiaľ odviedol Tara späť do auta. Klienta zatiaľ nezaujal a nechcel, aby si to rozmyslel. Zbaviť sa toho uplakaného chlapca bolo preňho prvoradé.
Erik sa zúfalo pokúšal vymotať z pevného objatia. Muž si ho k sebe privinul. Po krátkej prehliadke ho k sebe pritisol ešte silnejšie. Erik sa od neho odťahoval, zatváral oči, len aby sa naňho nemusel pozrieť.
Muž si to nevšímal. Rýchlo si ho obzrel a dotykmi preskúmal jeho telo, potom pokynul svojim ľuďom, aby vybrali peniaze. Po vybavení celej záležitosti sa chcel vrátiť do auta spolu s Erikom.
„Bolo nám cťou s vami obchodovať, pán Soto,“ únosca vzal do ruky svoju odmenu a pomaly cúval od auta.
Chlapec poriadne vystrájal a nechcel sa utíšiť. Soto? Prečo sa tak volá. Zradili nás, alebo je to len zhoda mien? Pomyslel si Erik. Stále sebou mykal a odmietal sa nechať posadiť do auta. Chcel sa vrátiť k Tarovi. Keď sa mužovi prizrel zblízka, našiel určitú podobnosť medzi ním a Benom. Rozhodne boli isté znaky, ktoré ich spájali. Oči toho to muža však boli oveľa nemilosrdnejšie. Bena postupne presvedčil, aby ho rešpektoval, ale tento muž mal v sebe niečo, čo v ňom vzbudzovalo len strach a zdesenie. Nebolo to ani tou tvárou skôr spôsob, akým sa naňho díval mu naháňal hrôzu. Zaprel sa nohami a stále odmietal nastúpiť.
Muž ho surovo zovrel za krk. Erikove oči sa prekvapene rozšírili. Neočakával, že ho napadne. Stále dúfal, že si uvedomí aká je to hlúposť. Nemohol si predsa kúpiť človeka, to by nešlo.
Chvíľu zadržiaval slzy bolesti. Nemohol sa poriadne nadýchnuť, až kým ho popálená ruka neprestala zvierať. Prudko dopadol na zem. Ostré kamienky ho poškriabali na boku.
„Som Damien Soto, tvoj pán. Budeš ma poslúchať,“ muž doňho surovo kopol, keď sa pokúšal vstať. Zatlačil mu tvár do blata.
Erik si pritisol ruku k bruchu a zúfalo sa skrútil do klbka. Ešte nikdy sa tak hrozne nebál. Prial si byť opäť v dome s Tarom a ostatnými. Takto si to vôbec nepredstavoval.
„Teraz otvorím dvere a ty vlezieš dovnútra. Neopováž sa robiť hlúposti,“ varoval ho Damien.
Erik pomaly prikývol. Tentoraz jeho nový pán vyhral, ale on sa nemienil vzdať.
Musím nejakým spôsobom skontaktovať Athosa. Nesmiem sa vzdať. Ujdem mu a všetko bude v poriadku.
Pomaly si sadol na mäkké sedadlo a nechal sa zahaliť do prikrývky. Keď auto opustilo parkovisko, želal si, aby sa niečo stalo. Čokoľvek. Len, aby nemusel sedieť vedľa toho muža.
„Kam teraz?“ opýtal sa jeden zo Sotových mužov.
„Pôjdeme rovno domov, Louis,“ prikázal mu Damien.
Potom dlho študoval papiere, ktoré mu dali obchodníci. Chcel sa o svojom chlapcovi dozvedieť čo najviac. Takmer polhodinu vôbec neprehovoril. Erik sa díval von z okna a snažil sa niečo vymyslieť.
Keď Damien skončil so študovaním údajov, opatrne si ho posadil na kolená. Poutieral mu tvár a opatrne mu stiahol pásku s úst.
„Máš veľmi pekné meno. Páči sa mi,“ pošepkal mu do ucha.
„Je celkom obyčajné,“ nesústredene zamrmlal Erik. Ruku si pritláčal k boľavému miestu. Nemal chuť sa s ním zhovárať. Keď pocítil ako a mužove pery, dotkli jeho krku celý sa roztriasol.
„Ste príbuzní Bena Sota?“ opýtal sa neisto.
„Áno, ale nestretávame sa spolu,“ stručne odvetil Damien. Vôbec nemyslel na svoju vzdialenú rodinu. Ovplyvňovali ho oveľa zaujímavejšie predstavy. „Možno by vás zaujímalo, že ho tiež niekomu dali...“ znechutene dodal Erik.
„To je naozaj nepríjemné, ale nie je to moja starosť,“ obrátil ho k sebe, odviazal mu ruky a pobozkal ho. Očakával, že ho Erik poslušne objíme a poučení predchádzajúcou skúsenosťou sa neodváži protestovať.
Chlapec mal iné plány. Nemienil dovoliť, aby naňho niekto siahal. Stačilo mu vidieť utrápeného Tara. Nechcel, aby mu ublížili tak, ako jemu. On by to nezvládol.
Erik oboma rukami zatlačil na jeho ramená. Podarilo sa mu odsunúť ho od seba.
„Neostanem s vami, nebudete sa ma dotýkať!“ bolo jasné, ako veľmi sa mu hnusí. Díval sa na muža s takou nenávisťou, že to v ňom pochopiteľne vyvolalo hnev.
Damien chlapca pevne pritisol k sedadlu. „Takto spolu nebudeme dobre vychádzať, Erik.“ zdôraznil prísne. „Dovolíš mi robiť si s tebou, čo budem chcieť....“ stisol mu pravú ruku tak, akoby sa ju chystal zlomiť. Pomaly ho pustil a dovolil mu trochu si vydýchnuť.
„Teraz mi patríš. Nemôžeš nič urobiť...“ opäť sa k nemu prisunul, ale Erik sa aj tentoraz vyhol priamemu kontaktu. Nevadilo mu ani to, že pri takom prudkom pohybe sa zošmykol so sedadla a opäť sa poriadne udrel.

***

Nate sa dlho pohrával s mobilom. Na veľkom displeji čítal Obraz Doriana Graya. Potreboval sa aspoň niečím rozptýliť. Už niekoľko dní nevedel nič o Gabrielovi. Neozval sa mu, nezavolal ani sa k nemu nepozval na večeru.
To sa vôbec nepodobalo na jeho snaživého priateľa. Našiel si našiel nové bývanie, ale napriek tomu mu prešľapoval pred dverami takmer každý druhý deň. Nate ho podozrieval, že namiesto toho, aby sa venoval svojej hračke radšej pozerá romantické filmy s ním.
Z kuchyne sa ozvalo pípnutie. Nate vstal, položil mobil na stôl a vybral si jedlo z mikrovlnky. Francúzske zemiaky už naňho čakali.
Sadol si k stolu, pritiahol si stoličku tak, aby sa mu sedelo čo najpohodlnejšie. Vidličkou napichol zemiaky a tešil sa na tú lahodnú chuť. Sám ich pripravil podľa svojho vlastného receptu.
Lyžička sa zastavila na pol ceste k ústam. Prerušilo ho agresívne zvonenie a búchanie. Niekto sa dobíjal do jeho bytu, práve keď si chcel vychutnať svoje jedlo. Zamračene zložil lyžičku a pomaly prešiel ku dverám.
Keď ich otvoril do náručia sa mu vrhlo trasúce sa telo. Gabriel bol celý mokrý, na chrbte mal batoh a za ruku držal svoju najnovšiu hračku. Tmavovlasý chlapec pokojne stál pri ňom. Nejavil žiadne známky akejkoľvek emócie. Stál pri svojom pánovi a voľnou rukou si pridržiaval roztrhané oblečenie.
„ Čo sa stalo, Gab?“
„Nič, len mi to prosím dovoľ ostať. Nemáme kam ísť,“ v priateľovom hlase zaznieval len strach. Bolo jasné, že niečo nebolo v úplnom poriadku.
„Áno, samozrejme, že môžete ostať. Musíte sa osušiť,“ pripomenul im Nate. Doviedol ich do spálne a prikázal im, aby sa vyzliekli. Gabrielov batoh uložil na bezpečné miesto a zo skrine vybral čisté utierky a keď boli konečne suchí strčil ich do postele.
„Prinesiem vám niečo na pitie a na jedenie...“ odvetil znepokojene. Podľa výrazu tváre svojho priateľa tušil, že sa zaplietol do niečoho vážneho.
„Si moje zlatko. Milujem ťa,“ vrúcne odvetil Gabriel. Na chvíľu si to pritiahol k sebe a pobozkal ho na pery.
Nate prijal tento prejav náklonnosti. Napriek tomu sa neprestal tváriť podozrievavo. Gabriel sa k nemu takto nesprával. Nebolo to súčasťou ich hry. Už dávno ho nevidel takého roztraseného a citlivého.
„Áno, jasné. Ja ťa tiež veľmi ľúbim,“ odvetil pobavene.
Gabriel ho pevne chytil za ruku a pobozkal ho ešte vášnivejšie. Nate sa od neho oddelil len s vynaložením všetkých síl.
„Gab, máš niečo v sebe?“ opýtal sa znepokojene.
„Nie, nič som si nevzal...“ o drogách nechcel už ani počuť. Kvôli nim sa zaplietol do poriadnych problémov. Nevedel ako si s tým má poradiť.
„Dobre, tak najprv to jedlo. Idem do kuchyne, ak dovolíš.“
Gabriel spokojne prikývol. Už takmer dva dni nemal nič v ústach. Krútila sa mu hlava a necítil sa práve najlepšie.
„Poď sem, Oliver,“ pritiahol si chlapca bližšie k sebe. „Už sme v bezpečí...“ opatrne ho hladkal po vlasoch.
Chlapec si toho dosť vytrpel. Hodili ho na stôl, priviazali a Gabrielovi ukazovali, ktoré časti tela mu odrežú, ako prvé, keď odmietne s nimi spolupracovať. Od toho dňa Oliver vôbec nerozprával. Napriek tomu, že sa ho snažil nejakým spôsobom upútať, nedokázal z neho dostať ani slovo.
Nate postupne priniesol jedlo. Naservíroval im to do postele. Potom oboch poriadne nakŕmil.
Gabriel sa oňho opieral a postupne mu začal rozprávať o problémoch s tými ľuďmi. Predtým to pred ním tajil, ale už viac nedokázal zniesť toľký tlak.
„Chcú tú Athosovu drogu. Potrebujú presný postup prípravy, ale ja ho nepoznám...“ zúfalo sa opieral o Nata.
„Musel som im o ňom povedať všetko. Oni vedia o tebe, o našich obchodoch. Keby som s nimi nespolupracoval, všetci by sme si to odniesli,“ popíjal teplý čaj a túlil sa k nim.
„Athos bude zúriť,“ poznamenal Nate. „Snáď si do toho nezatiahol aj jeho chlapcov. Vieš, aký je na nich háklivý.“
„Nedali mi na výber. Len sa pozri,“ ukázal mu obviazané ruky. „Povedali mi, že moju smrť pokojne vyhlásia za samovraždu. Dali mi lieky, prebudil som celý zakrvavený... Takmer som tam zomrel...“ nariekal Gabriel.
„Neboj sa. Vyriešime to. Odpočívaj a o nič sa nestaraj. Zavolám Athosovi...“

***


Španielsko

Athos vystúpil z auta. Bol oblečený, akoby sa chystal na vojnu a poriadne vyzbrojený. Tváril sa vážne ako nejaký generál a neustále vydával rozkazy. O únose chlapcov sa dozvedel, práve, keď boli všetci na ceste do Benovho domu. Ešte stále sa z toho nespamätal a bol taký zúrivý, že aj dlhoroční členovia ochranky rodiny Sotovcov ho len bez slova poslúchali.
Dlho telefonoval a keď skončil, dozvedel sa presne to, čo potreboval. Nate mu mailom poslal približný zoznam záujemcov o jeho chlapcov. Podarilo sa mu presvedčiť Gabriela, aby poskytol pár spoľahlivých informácii. Dúfal, že tým sa mu podarí zmierniť Athosov hnev.




4 komentáre:

  1. WOW WOW WOW:D TO BYLO TÁÁÁK ÚŽASNÉÉ.... MOC SE MI TO LÍBILO.... A STRAŠNĚ MĚ ZAJÍMÁ, KDO SI KOUPÍ NAŠE MIMI TARA:D:D:D JESTLI HO DŘÍV NENAJDE ATHOS ŽE?:D OPRAVDU NÁDHERA... a promiň že sem si to nepřečetla dřív, nedali to na dayli a když napíšu tvojí adresu tk se mi to nepřepojí;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. :X Taríka nebudem veľmi trápiť, chudáčik má toho dosť :)) No chceli by ho viacerí a Athos by bol rád, keby svojho maznáčika našiel :X eh, no ja som to dávala až neskôr tam, eh nwm... ou...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. JJ A MIMOCHODEM- KRÁSNÝ DESIGN..Nebo jak se to píše:D:D je ten seriál nebo co to je i v češtině nebo slovenštině?;)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. dík, nuž je v angličtine, ale sú k tomu titulky, čiže sa to dá v pohode zvládnuť...

    OdpovedaťOdstrániť

Vyhľadávať v tomto blogu

Na čom práve pracujem...






Pripravujem tri jednorázovky: Dexter pár A/B pridané na Meropesvete!

Real obsession

Pokušiteľ

Dúhový chlapec (v príprave)

Obľúbené príspevky