9. kapitola Bez krídiel

varovanie: 18+, krátke, násilie, veľa plyšových hračiek


Čakanie bolo príliš bolestivé. Pocity úzkosti sa v ňom rýchlo striedali s obrazmi, trpiacej bytosti. Strach nahlodával jeho myseľ. Nedokázal byť taký ako Athos. Len sedieť pri telefóne a poklopkávať prstom po stole. Potreboval niečo viac. Pomaly sa vymanil z objatia svojho šéfa.
„Idem na záchod,“ dostal zo seba. Ani o tom veľmi nerozmýšľal. Niečo musel povedať. To mu pripadalo ako to najlepšie riešenie. Chcel sa nenápadne prešmyknúť a zadným vchodom vyjsť na ulicu.
„Pôjdem s tebou, Nicky. Ja ťa poznám. Viem, že tam chceš ísť, ale to by nám vôbec nepomohlo... Radšej na teba dám pozor,“ chcel si ho získať. Presvedčiť ho, že aj on chce byť jeho partnerom. Maznať sa s ním a urobiť všetko preto len, aby ho mal rád tak ako Willa. Chcel si ich oboch nechať len pre seba.
„Nie. Nepotrebujem, aby ma niekto strážil,“ chlapec okamžite vyšiel z kancelárie a už sa naňho ani len nepozrel.
Vedel, že Athos tam nechal posilniť ochranu. Netušili ako Španiel zareaguje na nesplnenie požiadaviek. Začínal pochybovať aj o tom, že vôbec dostane nejaké peniaze. Preto si Taro zvolil tú najrýchlejšiu cestu.
Neostávalo mu nič iné, len zísť do takmer nepoužívaného zamestnaneckého záchodu a vyliezť von oknom. Prebehol cez núdzové schodisko a zamieril do dolných priestorov. Keď otvoril dvere a vošiel dovnútra, zazrel partiu asi piatich zákazníkov z dolnej časti. Okamžite naňho upreli oči. Boli to prevažne bezvýznamní a málo zaujímaví klienti. Nemohli si zaplatiť nič lepšie, než pozeranie sa na čašníkov, ktorí vybavovali objednávky.
„Prepáčte,“ zdesene zamrmlal Taro a pokúšal sa nenápadne vyjsť z miestnosti. Silné ruky ho však strhli medzi nich. Ocitol sa uprostred dosť nebezpečnej spoločnosti. Muži ho bez obáv rengenovali pohľadom.
„Môžete ma pustiť? Mám ešte nejakú prácu,“ pokúšal sa ich presvedčiť. Na krku mu od rozrušenia začala pulzovať žila. Zúfalo chcel uniknúť z ich dosahu, ale nesmel ukázať strach.
„Nie, nemôžeme. Pozrite sa, kto to k nám prišiel? Maličký, Taro. Naša nová hviezda z horných poschodí,“ jeden z mužov narušil mlčanlivý kruh. Bol to Jeff, dosť nepríjemný zákazník, ktorí si vždy dovoľoval viac než bolo treba.
„Nechajte ma prejsť!“ naďalej trval na svojom. Dokonca zvýšil hlas. Tým však nedosiahol absolútne nič.
Muži mladíka priam vyzliekali očami, prechádzali pohľadom po odhalených nohách. Ani jeden z nich sa však neodvážil niečo urobiť.
„Koľko by ma to stálo, keby som ťa chcel?“ opýtal sa Jeff. Položil mu ruku na plece a pomaly ňou začal prechádzať po mladíkovom tele.
„Nie som na predaj,“ pokojne odvetil Taro. Zachytil mužovi ruku a zhnusene sa od neho odtiahol.
Prudko ustúpil dozadu, ale vrazil len do ďalšieho dychtivého tela. Úplne prepadol panike, keď pocítil ako ho k sebe pritisol ešte bližšie. Nedočkavá ruka mu začala rozopínať vrchnú časť odevu.
„Dosť! Nechajte ma!“ celý sa roztriasol.
Vedel, že krik mu nepomôže. V dolných miestnostiach hrala hudba a nato zastrčené miesto, takmer nikto nechodil.
„Zhasnite svetlo a zatraste dvere, trochu si nášho mladého prezrieme,“ potichu prikázal Jeff. Jeden z mužov sa okamžite oddelil od skupiny a postavil sa k dverám. Z háčika zvesil kľúč a pomaly zamkol dvere. Keď zhasol svetlo, v miestnosti nastala úplná tma.
Taro sa ešte pokúšal kričať, ale drsná ruka mu hrubo zapchala ústa. Cudzie dotyky sa začali šíriť po napätom tele.
Postavili sa do radu a pomaly ho začali vyzliekať. Jeff roztrhol sukňu a urval z nej poriadny kúsok. Muži sa striedali, až kým z nej neostali len špinavé kusy látky, pohodené na dlážke. Taro sa zúfalo chvel. Bol už takmer odhalený. Zúfalo kopal nohami, ale to chlapov len pobavilo. Chvíľu sa smiali a potom dostal úder do brucha. Potom ho muž, ktorí mu obmedzoval pohyb na chvíľu pustil a oni z neho strhli aj vrchný diel oblečenia. Taro sa ich pokúšal odsotiť, ale opäť si vyslúžil len nemilosrdné kopnutie. Zvalil sa na zem a ruku si pritisol k bruchu. Počas tej zobliekacej procedúry sa poriadne pohrýzol do pier. Na jazyku pocítil krvavú príchuť. Napriek tomu vstal a pustil sa do tých mužov. Pokúšal sa cez nich dostať. Kopal, udieral ich a splašene mlátil okolo seba.
„Nechajte ma! Nedovolím...“ kričal. Bojoval s nimi so všetkých síl.
„Takto to nepôjde. Podržte ho,“ požiadal ich Jeff.
Muži chytili Tara a stiahli ho na zem. Mohol sa o ňu oprieť, ale viac mu nedovolili urobiť ani krok. Na krku pocítil dotyk noža. Zľahka sa mu obtrel o pokožku. Už to viac nedokázal vydržať. Pred očami sa mu zatmelo, úplne prestal myslieť. Všetko sa zlialo do následného tlaku a bolesti. Hlava mu klesla a viečka sa zavreli.


***

Mini chvíľu nechápavo hľadel dvoch ochrankárov, ktorí ho nenápadne vyviedli z bytu a odprevadili až k autu. Usadili ho na zadné sedadlo a jeden z nich ho pripútal. Potom si bez akéhokoľvek vysvetlenia zamierili na cestu.
Mini sa chvíľu nespokojne hniezdil na zadnom sedadle. Vôbec sa mu to nepáčilo. Tých ľudí už dávno poznal. Naposledy sa videli, keď mal štrnásť rokov a pokúšal sa dostať čo najďalej od svojich príbuzných. Úspešne sa mu darilo ukrývať pred žijúcim zvyškom rodiny, jeho prípad však zrejme vzbudil pozornosť a konečne sa im podarilo ho objaviť. To sa mu ani trochu nepáčilo.
„*Hej, čo to má znamenať? Okamžite zastavte!*“ prikázal im rozhorčene. Nemal náladu naťahovať sa s najatými gorilami.
„*Pán Soto mi prikázal, aby sme vás okamžite doviedli domov. Chce sa s vami pozhovárať.*,“ neochotne ho informoval nižší muž.
„*Ktorý z nich?*“ ostražito sa spýtal Mini. V hrdle mu navrela poriadna hrča. Netúžil po stretnutí s niektorým z nich. Najprv sa tvárili, že neexistuje, akoby pre nich nemal ani najmenšiu cenu. Pôvodne pochádzal z mimomanželského vzťahu, ale jeho matka sa napokon vydala za jeho otca a neskôr sa im narodil aj druhý syn. Mini si však na obnovenie ich vzťahu nikdy poriadne nezvykol. Čo najskôr od nich odišiel, pretrhol všetky putá, ktoré ho s nimi spájali. Jedným z dôvodov bola aj nehoda, počas ktorej boli jeho rodičia vážne zranení, a bratova osobnosť ostala už navždy poškodená.
Mini bol vtedy za volantom a nepodarilo sa mu zvládnuť riadenie. Hrozne sa hanbil, ušiel z nemocnice a viac sa už domov nevrátil. Nehľadali ho a on si myslel, že je to tak lepšie.
„*Váš mladší brat,* odvetil ochrankár a obrátil sa späť k svojmu kolegovi.

***

„Nepreberá sa,“ ustarostene poznamenal Will.
Zúfalo sa skláňal nad posteľou. „Nicky, budeš v poriadku. Ja sa o teba postarám...“
Nežne prikryl svojho partnera. Rukou mu prešiel po rozpálenom čele a venoval mu jemný bozk. Taro kŕčovito zvieral plyšového medvedíka, nehýbal sa a celý sa triasol.

„To nie je nič nezvyčajné. Zľakol sa. Asi to bude chvíľu trvať, kým sa dá do poriadku,“ chladne poznamenal Az. Prechádzal po izbe a pokúšal sa zakryť svoje vlastné pocity. Ruka ho stále veľmi bolela, aj keď ju mal už zafixovanú. To, čo videl mu pripomenulo nedávne udalosti vo väzení. Keď tam prišiel, okamžite vzbudil pozornosť. Sám si na tom mieste dosť vytrpel. Pohľad na chlapov, ktorí držali Tara v ňom vyvolal nekontrolovateľnú zúrivosť. Spomenul si, ako sa snažil pred nimi schovať, zúfalo preklínal svoju neskutočnú hlúposť. Sám na vlastnej koži pocítil, ako ublížil svojmu partnerovi. Bolo mu to ľúto, prial si, aby to mohol vrátiť späť. Pred ostatnými sa tváril, akoby sa nič nestalo. Ani Erikovi nechcel nič urobiť, len sa trochu zabával. Dostal svojho kolegu s tej nepríjemnej situácie. Jeho pomoc si však vyžiadala určitú cenu. Jeff mu zlomil ruku a poriadne ho zbili. Keby neprišli ďalší ľudia, asi by si s nimi neporadil. Obaja mali veľké šťastie. Mohlo sa to skončiť aj oveľa horšie.
„Naozaj mu nič neurobili?“ Will si k nemu sadol a nespúšťal z neho oči. Nechcel ho ani chvíľu nechať samého.
„Neviem ako ďaleko to zašlo. Keď som sa dostal dnu, ležal už na zemi. To nám bude musieť povedať sám,“ sadol si k nim a pomocou diaľkového ovládača zapol televíziu.
Taro pevnejšie stískal medvedíka a schúlil sa na posteli. Pohľad mal úplne sklený, akoby ani nevšímal okolitý svet.

***

Erik sa prebral v prepychovo zariadenej izbe. Police plné kníh a hračky, najmodernejší typ notebooku a rôzne iné veci, ktoré akurát mohol len obdivovať v obchodoch. Šokovane hľadel na veľkého plyšového psíka, ktorý trónil na jeho posteli.
„Kde to som?“ Mal na sebe oblečenú pyžamu s jemného materiálu, bola nová a veľmi príjemne voňala. Cítil sa už trochu lepšie, horúčka mu klesla, ale stále ešte dosť kašľal.
Trochu sa strhol, keď si uvedomil, že v posteli nie je sám. Niekto psíka odsunul nabok a prisunul sa bližšie k nemu.
Erik okamžite vyliezol z postele. Na nič si nespomínal. Netušil, ako sa tam dostal. Tá horúčka ho úplne poplietla. Vôbec sa nedokázal zorientovať.